Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

 Prvý deň školy bol Harry hore podstatne skôr ako ostatní. Keď sa jeho spolubývajúci prebúdzali, mal on za sebou ranný beh aj s rozcvičkou, sprchu, raňajky a stihol si od McGonagallovej aj prebrať nový rozvrh a pobaliť si veci na vyučovanie. Profesorka transfigurácie bola skutočne prekvapená, že svojho študenta videla ráno hore tak skoro.

Každopádne, Harry ráno potreboval nakopnúť, večer dlho premýšľal, čo nakoniec skončilo tým, že sa mu myšlienky premietli aj do snov. Odreagovanie sa v podobe rannej rozcvičky a behu bolo vítané. A sprcha potom doslova nutná.

Ráno, kým ostatní zmätene pobehovali hore dole, mal on pokoj a mohol sa venovať čítaniu. Našiel si v knižnici nejakú knihu o meditácií, mohol by si niekde nájsť pokojné miestečko a vyskúšať to. Stále bol rozhodnutý vykonať niečo pre dosiahnutie „vnútorného pokoja“, ako hlásala kniha, ktorú čítal. Nuž, stačila mu necelá polhodina čítania na to, aby ju znechutene odhodil s tým, že je to úplná blbosť. A to bol pravý čas na to, aby sa vybral na prvú hodinu.

Ako inak, školský rok museli začínať u študentov tou najobľúbenejšou hodinou. Čo iné by to bolo, než elixíry s ich drahým profesorom Snapeom?

Harry tak celkom nechápal, ako sa mu podarilo dostať sa do výberovej triedy. Tušil v tom zásah Dumbledora, Snape by ho určite samovoľne nenechal prejsť.

Uf, síce mal elixíry veľmi rád, dalo by sa povedať, že zdieľal s otcov istú fascináciu nad touto oblasťou mágie, no to ani zďaleka neznamenalo, že sa na hodiny elixírov na Rokforte tešil. Celú jednu dvojhodinovku počúvať otcove pripomienky nad stavom jeho kotlíka a najmä obsahu v ňom a pritom sa sústrediť na správnu prípravu elixíru a nie na to, akou kliatbou by bolo príjemné začarovať Snapea, bola náročná úloha. Keď sa k tom pripočíta fakt, že si tento rok bude musieť starostlivo strážiť myseľ, pretože mu niečo hovorilo, že Snape zvykne niekedy preniknúť do najvrchnejšej vrstvy myšlienok svojich študentov, predstava hodiny elixírov bola mimoriadne nepríjemná. A keď ich ešte k tomu učí váš otec, ktorý o tom nevie a ani vedieť nesmie, mimochodom, je to talentovaný špión a k tomu muž, ktorý vás nenávidí, je to takmer na porážku.

A ešte by sa niekto divil nad Harryho nechuťou vydať sa na vyučovanie.

Pred učebňu elixírov sa dostal medzi prvými. Zatiaľ tam stála len skupinka Slizolinčanov a asi traja Chrabromilčania. Postavil sa bokom od nich, kde sa oprel o stenu a vytiahol si učebnicu elixírov. Začal si ju prezerať, aby mal dobrý prehľad o tom, čo sa budú na elixíroch učiť. Raz si ju už prelistoval, aby sa oboznámil s elixírmi, no poznámky pod čiarou nečítal, dokonca ani presné postupy prípravy elixírov. Ako však poznal Snapea, bolo lepšie vedieť všetko a pre istotu aj niečo na viac. A pri jeho zvyku pracovať jednu hodinu na strane sedem a druhú na dvestotrinástej strane nestačilo naučiť sa pred hodinou niečo o nasledujúcom elixíre.

Každopádne, kto na jeho hodinách dával pozor, písal si poznámky a aspoň trochu sa zaujímal o umenie prípravy elixírov, ten si z jeho hodín odniesol mnohé vedomosti. Nie nadarmo bol Snape elixírovým majstrom a niečo zo svojich vedomostí poskytol aj študentom.

Netrvalo dlho a chodba sa začala zapĺňať študentmi prichádzajúcimi z raňajok. Nechýbali ani Ron s Hermionou, kráčali blízko pri sebe a spokojne sa usmievali. Hermione zamrzol úsmev na tvári, keď sa pozrela na Harryho, no Ron sa už postaral o to, aby si opäť získal jej priazeň. Netrvalo dlho a opäť sa spolu smiali, no Hermionin pohľad podchvíľou utekal k Harrymu a pozerala sa na neho, akoby sa jej niečo zdalo divné.

Príchod Catherine skôr ucítil, než uvidel. Cítil takmer doslova zavibrovať vzduch, keď sa ocitla v jeho blízkosti. Mimovoľne otočil tvár jej smerom. V tej chvíli sa im stretli pohľady a Catherine mu venovala mierny úsmev. Harry si spomenul na to, čo mu predošlý deň povedala Amay.

V skutočnosti necítil nijaký hnev a nemal ani chuť ‚zbrojiť proti nej‘ ako to pomenovala Amay. Možno to mal za následok ich včerajší rozhovor. Či skôr prehovor Amay k nemu. Mierny úsmev jej opätoval. To však už prichádzal Snape.

Privítal ich rovnako príjemným spôsobom ako vždy a pohnal ich do triedy. Každý jeden študent okamžite poslúchol, Harry sa nechal stiahnuť davom a našiel si miesto niekde medzi prostrednými lavicami. Teraz ich bolo podstatne menej ako predošlý rok, mnohí študenti totiž zo Snapeových lekcií vypadli.  

Lavíc v Snapeovej triede bol nepárny počet, Harry sa teda rozhodol, že bude sedieť sám. Beztak tu nemal nijakého spoločníka. Do lavice po jeho pravej strane si sadla Amay s Malfoyom, za jeho chrbát Nott a Zabinny a lavicu po jeho ľavej strane obsadili Bulstrodová a Parkinsonová. Za Malfoyom sedeli Crabbe a Goyle. Harry takmer pretočil oči nad tou zostavou, skutočne sa ho pokúsili obkľúčiť? Asi by sa mal tváriť iritovane.

„Nachádzate sa v triede pokročilých elixírov. Počítam s tým, že väčšina z vás vie bez väčších ťažkostí pripraviť aj stredne ťažké elixíry s príslušným postupom a ľahké elixíry aj bez neho. Pokiaľ sa tu nájdu takí, ktorí toto nezvládnu, budú bez milosti vyhodení z mojich hodím a budú sa môcť ísť sťažovať hoci aj riaditeľovi, ja ich späť neprijmem.“ Snapeov pohľad sa zabodol do Harryho, aby bolo jasné, koho má v skutočnosti na mysli. Keby tak vedel, že jeho synáčik v elixíroch zvládne viac než len to. Začínal si už dokonca trúfať aj na úpravy elixírových postupov. Niečo mu hovorilo, že kráča v otcových šľapajach.

„Predtým, ako začneme, vás porozdeľujem do dvojíc. Ako študenti pokročilých elixírov by ste mali byť schopní namiešať elixír správne nezávisle na tom, kto je vaším partnerom alebo partnerkou. Dvojice, ktoré vyberiem, budú nemenné až do konca školského roka.“ Týmito slovami väčšine svojich študentov vyrazil dych. Snape študentov nedelil, pokiaľ k tomu nebol prinútený a aj vtedy udelil len jednu dvojicu. Čím si zaslúžili delenie všetci?

„Pán Weasley, posaďte sa k pánovi Zabinnimu.“ Ron zbledol, no pod Snapeovým ľadovým pohľadom sa poslušne postavil a prešiel k Zabinniho lavici. Nott sa postavil, aby mu uvoľnil miesto a sám čakal na to, ku komu sa bude musieť presunúť.

„Slečna Bulstrodová, budete vo dvojici so slečnou Grangerovou.“ Vybral ďalšiu dvojicu. Vyberal suverénne a rýchlo, vyzeralo to, akoby to mal už premyslené. Pri ňom však človek nikdy nevie.

„Pán Nott, zaujmite svoje miesto vedľa pána Thomasa.“ Seamus sa poslušne postavil, aby uvoľnil miesto Slizolinčanovi.

„Slečna Tearová, posaďte sa k slečne Parkinsonovej.“ Vyzval Catherine. Červenovláska pokojne vstala, nezdalo sa, že by jej príliš prekážalo, že už nesedí s Dracom a presunula sa k Pansy.

„Pán Malfoy, posaďte sa vedľa pána Pottera.“ Harry premáhal víťazný úškrn, keď začul, ku komu sa má Malfoy posadiť. Keby mohol, tak by sa za tento výber Snapeovi poďakoval. Namiesto toho však nahodil hnevlivý výraz a prebodával Malfoya pohľadom, keď si vedľa neho sadal.

Slizolinčania sa teraz ani nebudú pokúšať nejako ničiť jeho elixíry, znamenalo by to totiž, že musia zničiť aj elixíry jedného svojich a ešte k tomu Malfoya, čo určite nechceli. A Malfoy je v elixíroch skutočne dobrý, nemá len protekciu, takže budú ich spoločné elixíry v dobrom stave vždy, bez toho, aby Harry preukázal svoje znalosti. Perfektné.

Harryho na chvíľu zarazila myšlienka, či to takto Snape neplánoval. Bolo by to možné? Vyhľadal Snapeov pohľad, no ten sa na neho nepozrel, zaoberal sa triedením študentov. Bolo. Došiel nakoniec k záveru.

Snape Harryho nenávidel, no napriek tomu sa ho po celé tie roky pokúšal chrániť. Týmto dosiahne všetko. Ochráni tým Harryho a okrem toho mu pripraví aj neznesiteľné hodiny elixírov trvajúce celý rok. On a Malfoy boli súpermi už od prvého dňa na Rokforte, nechať ich pracovať spolu bolo ako nastražiť časovanú bombu. Len s tým rozdielom, že tu nikto nevedel, kedy presne vybuchne.

„Začneme mätúcim roztokom , je to jednoduchý elixír, takže by ste ho mali zvládnuť bez postupu. Vezmite si prísady a začnite.“ Prikázal, keď sa trieda upokojila. To znamená z nebadateľného šumu prešla do hrobového ticha. Mätúci roztok môže byť jednoduchý tak pre niekoho, ako je Snape. Bežne sa radil medzi mierne pokročilejšie elixíry. Z ich dvojice sa vybral po prísady on, Malfoy zatiaľ chystal na lavici pomôcky.

Bude náročné pracovať s ním, Malfoy sa ho bude pokúšať odsunúť na vedľajšiu koľaj a bude mu zadávať najmä alebo len tie nepríjemné úlohy. Nedalo by sa povedať, že by bol úplne proti, no asi by mal byť. A okrem toho, ako Malfoyov pomocník si prácu príliš neužije. Keby ho mal Malfoy čo učiť, tak by to bolo zaujímavejšie.

„Čo hovoríš na svojho elixírového partnera?“ opýtala sa ho Amay, hneď ako sa postavila vedľa neho pri stole s prísadami. Zvyšná lavica poslúžila práve na takéto účely.

„Prežijem. Čo ty a Parkinsonová?“ opýtal sa, udržiavajúc tak túto zdvorilostnú konverzáciu. Pretože presne taký sa zdal tento rozhovor Harrymu.

„Pansy bude dobrá spolupracovníčka, celkom jej to páli. A keď nie je v Dracovej prítomnosti, tak je v priadku.“ Harry prikývol.

„Sám si to asi neoverím, no budem ti veriť.“ Na rozlúčku sa na ňu mierne usmial a odišiel. Mal už všetky potrebné prísady.

Práca s Malfoyom prebiehala, napočudovanie, vcelku pokojne. Nemýlil sa s tým, že mu Malfoy nechával tie podradnejšie úlohy, no to dokázal prehryznúť bez väčších ťažkostí. A inak bolo celkom zaujímavé pozorovať Malfoya, ktorý si očividne nebol istý tým, ako presne má ten elixír pripraviť. Tváril sa, akoby mal dokonalý prehľad o tom, čo bude nasledovať, no oči ho prezrádzali.

„Drvený koreň paliny, presne tri gramy.“ Rozhodol sa mu pomôcť, keď už bolo očividné, že nevie, čo ďalej. Keď sa Malfoy nemal k tomu prebrať si od Harryho ingredienciu, ktorú mu nekázal spracovať, nasypal Harry prášok do elixíru a vareškou ho premiešal trikrát proti smeru hodinových ručičiek a dvakrát v smere.

Začal krájať ďalšiu surovinu a zarazeného Malfoya ignoroval. Vydržalo mu to desať sekúnd.

„Na tvojom mieste by som stlmil ten plameň.“ Varoval ho. Nemal ani najmenší záujem na tom, aby sa im elixír vyvaril z kotlíka a predpokladal, že ani Malfoy nie. Našťastie sa blondiak spamätal a pokračoval v príprave. Ďalšiu časť už poznal, no napriek tomu nechal Harryho väčšinu času pracovať bez navigovania. A tak si Harry pokojne krájal, sekal a drvil, kým sa Malfoy staral o kotlík.

„Potter, prečo nechávate pána Malfoya samého starať sa o kotlík?“ zasyčal mu asi v polovicu hodiny pri uchu Snape.

„Rozdelili sme si úlohy, on sám si vybral, s čím bude pracovať.“ Odpovedal Harry čo najpokojnejšie tichým hlasom. Na tvári mu však bolo badať, že to v ňom vrie.

„O kotlík sa máte starať obaja. Ako inak si myslíte, že sa naučíte variť elixíry, Potter?“ opýtal sa sladkým a napriek tomu stále mrazivým hlasom. Harry už vedel, čo príde.

„Práve ste si vybavili trest, za nedostatočnú pomoc svojmu partnerovi.“ Harry v tej chvíli vybuchol.

„Pomáham mu dostatočne!“ zavrčal.

„Práve ste svoj trest predĺžili na celý týždeň a obrali svoju fakultu o desať bodov, za drzosť voči profesorovi. Je tu ešte niečo, čo by ste chceli dodať?“ vyzývavo sa mu pozrel do očí. Harry zaťal zuby, no múdro mlčal. Snape sa zatváril spokojne.

Po hodine Harry vystrelil z triedy medzi prvými. V duchu si pogratuloval za dobrý výkon, musí predsa ukázať aj niečo z nátury Harryho Pottera. Doteraz bol príliš pokojný, príliš slizolinský. Ale na ten trest sa mu vážne nechcelo. Premýšľal, či aj v škole budú precvičovať okulumenciu. V najväčšej pravdepodobnosti áno, dúfal, že to bude aspoň cez tie tresty. Keby to bolo niekedy pomimo, mal by vážny problém so stíhaním školy aj vlastných záujmov.

To ho privádzalo k myšlienkam na metlobal. Pravdepodobne bude aj tento rok hrať, nemajú nikoho lepšieho ako je on. A v metlobale nezáležalo na tom, kto má akú povesť, záležalo na výhre. A kto je lepším kandidátom na to, aby priniesol Chrabromilu zlato, než Harry? Od vtedy, ako začal hrať, Chrabromil každoročne vyhráva. Dovtedy vyhrával Slizolin. Podobne to bolo aj so školským fakultným pohárom.

Okrem toho, pokiaľ vyhrajú jeho zásluhou, mohol by si trochu polepšiť reputáciu. Nedalo sa povedať, že by mu vadilo, že ho všetci neznášajú a stránia sa ho, no nebolo to ani príjemné. Pokiaľ bude niečo potrebovať, nebude sa mať na koho obrátiť.

A okrem toho, vedomie, že na neho môže odkiaľsi vyskočiť nejaký nepriateľsky naladený spolužiak a pokúsiť sa ho prekliať sa mu tiež nepáčilo. O to menej, že takmer určite by nebol len jeden. Dokonca ani Chrabromilčania nie sú dostatočne hrdí, aby sa mu postavili jeden na jedného. Ľahko si to pred sebou ospravedlnia, on je predsa chlapec, ktorý porazil Voldemorta. Ten je viac ako za jedného.

Do triedy obrany proti čiernej mágií sa opäť dostal medzi prvými. Teraz si vybral jednu z najzadnejších lavíc, chcel byť čo najďalej od tej starej ropuchy. Snažiť sa splynúť s triedou bude zbytočné, videl, ako sa na neho pozerala počas večere, tak sa pokúsi aspoň tváriť, že tam nie je.

Stolička po jeho boku sa odsunula a vedľa lavice klesla brašna s učebnicami. Harry stočil svoj pohľad na osobu, ktorá sa rozhodla, že najlepšie miesto v triede bude vedľa neho. Pousmial sa. To sa dalo čakať.

„Vitaj.“ Privítal ju.

„Ďakujem. Dúfam, že ti moja prítomnosť neprekáža.“ Nevyzerala, že by sa chystala opustiť jeho lavicu, nech by odpovedal akokoľvek.

„Vôbec.“ Odpovedal nonšalantne.

„Všimla som si, že Slizolinčania a Chrabromilčania sa nemajú práve radi.“ Podotkla.

„Tak je to už veľmi dlho.“ Reagoval Harry.

Nepáči sa mi to.“ Povedala rozhodne. Harry sa na ňu pozrel s nadvihnutým obočím. Pevne sa mu pozrela do očí.

„Mám rada Amay a nemienim sa s ňou prestať zhovárať len preto, že je v inej fakulte. A... aj my dvaja sme si celkom dobre rozumeli.“ Na moment zaváhala. Harry čakal, čo povie ďalej.

„Okrem toho mi nechci tvrdiť, že sa ty tým skutočne riadiš.“ Obvinila ho.

„Ako to myslíš?“ nechápal Harry.

„To ako sa ty a Draco k sebe správate. Všímam si to, vieš? Nie ste k sebe ani zďaleka takí nepriateľskí, ako by sa dalo čakať od zaprisahaných nepriateľov. Dokážete dokonca spolupracovať.“ Poukázala na predošlú hodinu elixírov. Nuž, skutočne im to spolu išlo pozoruhodne dobre.

„Ja s Malfoyom si náhodou celkom solídne lezieme na nervy.“ Tvrdil. Vzápätí na to sa začal ticho smiať. Dobre, toto bolo skutočne hlúpe.

„O tom nepochybujem.“ Ticho sa smiala aj Cath.

„Malfoy sa na nás pozerá dosť zvláštne.“ Varoval ju. Catherine sa uškrnula.

„Niet divu, ja sa predsa nesmejem.“ Prikývla.

„Práve si sa smiala.“ Pripomenul Harry.

„To je pravda. No ja som nebola vychovaná k tomu, aby som sa často a nahlas smiala na verejnosti. Otec ma vychovával trochu... chladne.“ Priznala.

„To ma mrzí.“ Venoval jej súcitný pohľad. Tak trochu ju však aj chápal.

„Nemusí.“ Usmiala sa.

„Možno aj preto si celkom dobre rozumiem s Dracom.“ Pokrčila plecami.

„Ešte kvôli tebe nakoniec zmením pohľad na Malfoya.“ S povzdychom pokrútil hlavou.

„To si už predsa urobil.“ Veselo sa usmiala. Tú chvíľu si Umbridgeová vybrala na to, aby vošla do triedy. Harry tak prišiel o možno reagovať na jej poznámku.

Lavicu po ich ľavej strane, bližšie ku Catherine, si vybrali Millicent a Pansy. Pravicu po ich pravej strane zas obsadili Malfoy a Nott. Pred nimi sedel Neville, vedľa neho si tesne pred začiatkom hodiny sadla Partati. Aspoň nemal všade naokolo len Slizolinčanov.

„Dobrý deň, trieda. Moje meno je profesorka Umbridgeová, ako si určite pamätáte a budem vás učiť obranu proti čiernej mágií.“ Jej meno sa objavilo na tabuli za ňou. Harrymu už len pri jej príliš vysokom detskom hlase nabehla husia koža. Neznášal tú ženskú. Opovrhoval jej oddanosťou ministrovi, jej všadeprítomnou ružovou a tým, ako veľmi neznášala všetky magické a polohumanoidné tvory.

Jej zrak vyhľadal Harryho v jednej z najzadnejších lavíc. Na chvíľu sa pohľadom zastavila na ňom, jej pohľad zvlášť nepríjemný. Ani on sa nepáčil jej.

„Tento rok sa budete učiť podľa vopred stanovených osnov ministerstva, ako tomu malo byť celé roky. Som si istá, že to oceníte.“ Ďalej pokračovala v rovnakom duchu, spomenula aj blížiace sa skúšky VČÚ, ktoré budú skladať.

Potom vytiahla prútik a mávla ním ku kope kníh, ktoré mala uložené na profesorskom stolíku. Knihy vzlietli a začali sa rozdávať medzi študentov. Každý študent dostal jednu učebnicu. Harry a Cath dostali svoje učebnice medzi poslednými, zadné lavice išli vždy posledné.

Harry sa už predtým divil, prečo si učebnice nemali kupovať. Teraz mal odpoveď konečne pred sebou. Opatrne vzal do ruky svoju učebnicu a zo zlým pocitom ju otvoril. Hneď ju aj prelistoval.

Vymenil si zhrozený pohľad so svojou spolusediacou.

„Toto je snáď žart.“ Zašepkal. Triedou sa začal šíriť šepot, zatiaľ čo študenti skúmali svoje nové učebnice.

Tie knihy nielenže boli príliš tenké, oni očividne neobsahovali nijaké užitočné informácie. Obsahovali množstvo teórie, no Harrymu stačilo prečítať si prvé riadky, aby zistil, že zbytočnej teórie. Okrem toho boli napísané zbytočne zložito, autor sa hral so slovíčkami takým spôsobom, že sa z toho dal miestami len veľmi ťažko vyčítať obsah. A ako mu ukázala Cath, v iných častiach knihy bol presný opak, text bol príliš jednoduchý.

Hermiona zodvihla ruku. Umbrodgeová na ňu kývla.

„Áno, slečna?“ opýtala sa.

„Profesorka, táto kniha nás dostatočne nepripraví na skúšky VČÚ.“ Povedala Hermiona.

„Pripraví vás na všetko, čo budete potrebovať, slečna.“ Odpovedala Umbridgeová sladkým hlasom. Hermiona opäť zodvihla ruku.

„Áno, slečna?“ na Umbridgeovej bolo badať počiatočnú nevôľu.

„V tejto knihe nie sú nijaké pokročilé kúzla.“ Pokračovala ďalej Hermiona.

„Je v nej všetko, čo budete potrebovať, slečna.“ Zopakovala a presunula sa viac medzi študentov, ďalej od Hermiony. Hermiona opäť zdvihla ruku. Ron jej niečo zašepkal do ucha, no ona ho ignorovala a ruku nechala aj naďalej hore. Ron to skúsil znova, no dosiahol len to, že sa na neho Hermiona osopila. Umbridgeová jej ruku ignorovala, no Chrabromilčanka bola vytrvalá. Harry sa úprimne usmial. Toto bola jeho Hermiona. Tá jej oddanosť Ronaldovi mu už začínala liezť na nervy a čím ďalej, tým sa mu zdala podozrivejšia.

„Áno, slečna Grangerová?“ otočila sa nakoniec k nej, na tvári už nemala taký príjemný výraz ako predtým.

„Budeme cvičiť kúzla prakticky?“ opýtala sa.  

„Nie.“ Takmer štekla.

„Ale...“

„Ktorá z nás dvoch je tu profesorka, slečna Grangerová? Ja či vy?“ vyzvala ju.

„Vy.“ Odpovedala Hermiona ticho.

„V takom prípade je vašou úlohou mlčať a počúvať ma, nie klásť mi hlúpe otázky. Vašu triedu učili hneď niekoľký druhotriedny učitelia a mne a ministerstvu dá veľa práce, kým z vás vychováme ľudí, akými sa máte jedného dňa stať.“ Počas svojho preslovu sa vrátila späť za katedru, odkiaľ mala dobrý výhľad na študentov a oni na ňu. Obsiahla triedu nepríjemným pevným pohľadom, pri ktorom sa Harry napriamil v očakávaní niečoho zlého.

„Situácia na Rokforte je horšia, než ministerstvo očakávalo. Pokiaľ nehodláte na hodinách dodržiavať moje pravidlá, s ktorými vás veľmi rýchlo zoznámim a budete sa ku mne správať neúctivo, budem nútená zakročiť proti vám. Dúfam, že je vám to jasné.“ Z jej vysokého hlasu bolo cítiť istotu, ktorú jej mohla poskytnúť iba určitá dávka moci. Umbridgeová mala moc a rada ju využívala, no Harry cítil, že si o sebe a svojej pozícií a moci namýšľa viac než v skutočnosti znamená.

Žiaľ, on s tým nemohol nič urobiť. Aspoň zatiaľ nie. Bude potrebovať viac spojencov než je hľadaný utečenec a upírsky klan. Samozrejme, nechcel nikoho znevažovať, Sirius bol mocný čarodejník so značným vplyvom, len sa práve teraz nachádzal v nevhodnej situácií. A opora zo strany upírskeho klanu, i keď nesmierne mocného a vplyvného medzi svojimi ľuďmi, by jeho situáciu tiež príliš nezlepšila. Išlo aj o to, že boli vplyvní práve medzi svojimi a ešte nebol ten správny čas na to, aby si začali budovať svoje miesto aj medzi čarodejníkmi.

Žiaľ, obával sa, že by mu otvorené priateľstvo s upírmi prinieslo v tejto chvíli len viac problémov. Hanbil sa za seba, no vedel, že má pravdu a vedel, že to vedia aj jeho priatelia. Nedovolili by, aby padol takýmto spôsobom. Keby sa tak aj stalo, on by sa určite vyhrabal z problémov, ako vlastne vždy doteraz, no bolo by to príliš náročné. Chce to čas a pár silných spojencov, kým za nich začne bojovať. Ale ešte predtým zhodí ženu, ktorá z hĺbky svojej podstaty nenávidela všetkých magických poloľudských tvorov.

Prekážala mu v jeho plánoch. Smola pre ňu.

V tej chvíli pochopil, že na moci skutočne záleží. Predtým tú moc mal a nevážil si ju, nechápal ju a odmietal ju. On ju však už nemá a práve teraz zisťuje jej hodnotu. Jeho nepriateľov je príliš veľa na to, aby to zvládol sám a ochrancovia neboli to, po čom túžil. Potreboval spojencov, rovnocenných partnerov, niekoho, komu bude môcť veriť. Dokáže im, že za to stojí aj keby to znamenalo, že bude cvičiť a študovať dvakrát toľko. A možno aj klamať.

Och, na tie svoje klamstvá raz doplatí. Nehovorí sa predsa, že lož má krátke nohy? Ale otec nesmel zistiť, že má syna. A to aj napriek tomu, že je také očividné, koho synom Harry v skutočnosti je. Každý jeden poondiaty deň je ich podoba očividnejšia a to nielen po výzorovej stránke. Harry v sebe objavuje stále ďalšie povahové znaky snapeovskej línie a aj tie magické. A aj čosi z nadania po Lily, jeho matka rozhodne nebola slabá čarodejnica.

Umbridgeová zabodla svoj pohľad do Harryho. Jej oči sľubovali, že ho čaká peklo. On jej pohľad pevne oplácal. Do toho pekla ju vezme zo sebou. V srdci urobil krok dopredu, kam však viedol, nevedel.

Harry Potter by toto neurobil, on by sa takto nezachoval, on by takto ani len nepremýšľal. On však nebol Harrym Potterom, jeho meno bolo Harrison Carus Snape a bol synom Severusa Snapea a Lily Evansovej. Bol silný čarodejník a súper jedného z najväčších černokňažníkov. Osud mu do cesty postavil tvrdé skúšky, no rovnako mu do vienka vložil chuť a silu bojovať. A on bude bojovať. Za priateľov, za rodinu..

Rozhodol sa. Prijme všetku pomoc, ktorú mu osud ponúkne. A to vrátane pomoci od sukuby sediacej po jeho ľavici. Catherine na neho obrátila zrak, akoby tušila, akým smerom sa poberajú jeho myšlienky. Zlaté oči mala ligotavé a krásne ako to najcennejšie zlato a červené vlasy splývajúce okolo jej tela vytvárali v správnom svetle dojem, akoby horela.

Upíry, sukuba, klamstvá a tajomstvá. Kedy sa len jeho život tak veľmi zmenil?