Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

 Počas nasledujúcich dní sa Harry opäť dostal do novín. Najmä Denný prorok sa mimoriadne zaujímal o Harryho zmenu výzoru. Čo novinár, to iná teória. Väčšina sa ale zhodla na tom, že na seba chcel upozorniť.

Seamus s Deanom sa mu v klubovni otvorene postavili. Povedali mu niečo o tom, že je hanbou Chrabromilu, že veria Proroku a niečo na ten štýl. Príliš ich nepočúval, nemohli mu povedať nič, čo už nepočul. A určite nemohol byť nikto tak nepríjemný ako Snape, jeho ironické poznámky prekonávali všetko, vrátane novín.

 Bol z niektorých Chrabromilčanov možno trochu sklamaný, považoval ich za rozumnejších ľudí. Ich vystúpenie však veľa z inteligencie nepobralo.

No dobre, škrelo ho to. Kto by sa mu aj mohol diviť? Chrabromil bol jeho rodina, oni boli jeho rodina. Harry veril tomu, čo im povedala McGonagallová pred zaraďovaním. Fakulta, do ktorej budú priradení, sa stane ich rodinou. Harryho jeho rodina opustila a zavrhla. No nezarmucovalo ho to ani zďaleka do takej úrovne, aby sa psychicky zrútil, čo by mnohí uvítali. Stále mal okolo seba ľudí, ktorí v neho verili a stáli na jeho strane.

Osočovanie v klubovni od Deana a Seamusa ukončila až Amay, ktorá sa prirútila z dievčenských internátov, pár vecí pomerne tvrdým spôsobom vytkla dvom Chrabromilčanom a poslala ich do... no... niekam. Tým každopádne verejne prejavila dôveru v Harryho a ukázala všetkým, že za ním stojí. Niežeby bol proti, no obával sa, aby z toho nevznikol nejaký problém.

Ani Neville nebol nadšený správaním svojich spolužiakov a tiež im povedal svoje, len kratšie a jemnejšie ako Amay. A v tichosti. Harry sa krok po kroku pokúšal vytiahnuť z neho jeho chrabromilskú časť, nechcel mu ale narobiť nepríjemnosti. Na niečom takom však, zdá sa, Nevillovi nezáležalo a ako sa dostávala na povrch jeho  odvážna chrabromilská časť, stále viac sa prejavoval aj jeho hnev na študentov, ktorí Harrymu akýmkoľvek spôsobom ubližovali.

Umbridgeová pomaličky dostávala k moci, minister ju vymenoval za hlavnú inkvizítorku a Harry sa proti nej začal búriť. Sprvu jemne, takmer nenápadne, no ako dni plynuli, bol stále priamejší. A ona stále nepríjemnejšia a krutejšia. A pomaličky, veľmi pomaličky, sa dostávali do štádia, kedy sa začnú búriť aj ostatní. Harry to pozoroval vcelku spokojne.

Elixíry s Malfoyom sa, napočudovanie, dali zniesť. Kým na chodbách na seba ešte stále niekedy takmer vrhali kliatby, počas varenia pracovali v mieri. Harry nechal Malfoya, nech prípravu elixírov koriguje a ich elixír bol vždy perfektný.

Harry trávil veľa času štúdiom a cvičením. Bol stále lepší a lepší, mohol cítiť, ako sa posilňuje jeho mágia aj telo a dokonca aj jeho myseľ. Takmer zo dňa na deň bola jeho myseľ pevnejšia a kontrolovanejšia. Najúžasnejšie na tom bolo to, že s okulumenciou a legilimeciou, i keď s tou napredoval veľmi pomaly, nedosiahol len to, že mal chránenú myseľ, no s tým sa zlepšovali aj jeho psychické schopnosti. Vo všetkých oblastiach.

Nikdy dovtedy neboli jeho kúzla tak silné a to dokonca aj bez vyrieknutia zaklínadla. Neverbálne čarovanie bolo pre neho hračkou, zvládal aj pokročilé kúzla. Bavilo ho to. Bola to drina a musel pre to obetovať veľa možného času, no jemu to za to stálo. Ten pocit po každom cvičení, keď cítil, že je stále silnejší a prekonáva sám seba, bol návykový.

„Ideš pozajtra hrať?“ opýtala sa Amay. Práve sa vracali do klubovne z večere, keď mu položila túto otázku. O dva dni sa mal konať prvý zápas sezóny, Chrabromil proti Bystrohlavu.

„Samozrejme, z tohto ma nemohli vylúčiť aj keby chceli. Nemajú možnosť nájsť lepšieho stíhača. Ginny je tiež dobrá, ale nie tak dobrá ako ja a okrem toho ju potrebujú ako strelkyňu.“ Pokrčil plecami s pobaveným úsmevom.

Blížil sa stred októbra a s ním aj prvý metlobalový zápas. Budú hrať ešte do konca októbra a celý november a potom ich čakajú štyri mesiace bez hry.

„Ťažko sa hľadá niekto lepší ako ty.“ Povedala pobavene Amay. Harry sa zasmial.

„Stačilo by, aby opustili brány Rokfortu.“ Uškrnul sa.

„A odišli sa pozrieť na najlepších stíhačov sveta? Uvedomuješ si, že Viktor Krum medzi nich patril a napriek tomu si ho porazil?“ opýtala sa so smiechom. Harry sa usmial, dobre sa to počúvalo, to nemohol poprieť.

„Cho je tiež perfektná. Tento rok budú Bystrohlav aj Slizolin tvrdými súpermi. Draco svoje nadanie na lietanie taktiež nezaprie a mám dojem, že sa počas leta ešte zlepšil. Budem mať s nimi obomi problém.“ Podotkol.

„Priznaj sa, že ťa to teší.“ Šťuchla ho Amay do pleca. Harry sa k nej s vážnou tvárou naklonil.

„Ani netušíš ako.“ Zašepkal jej vážne a vzápätí na to obaja vyprskli do smiechu.

„Čo preberáte také zaujímavé?“ vyrušil ich dievčenský hlas.

„Čo privádza Slizolinčanku tak blízko ku chrabromilskej klubovni?“ s úškrnom sa obránil za hlasom.

„Hľadám istého bláznivého chalana, dosť často o ňom píšu noviny, možno ho poznáš.“ Na tvári jej pohrával pobavený úsmev.

„Myslím, že viem, o kom hovoríš. Hrozný to človek.“ Pritakal súhlasne.

„Čo od neho potrebuješ?“ zaujímal sa.

„Pomoc s istým elixírom, ktorý máme pripravovať na najbližšej hodine. Mám s ním problém a nechcem, aby to zistil profesor elixírov.“ Odpovedala.

„Určite hovoríme o tej istej osobe? Lebo ja o tom začínam pochybovať. Chalanovi, ktorého poznám ja, idú elixíry až tak zle, že sa jeho neschopnosť stala legendárnou.“ Zamračene pokrútil hlavou. V očiach mu však žiarili pobavené iskričky, podobne ako červenovlasej čarodejnici.

„Ľudia, ja vás nechám. Dvojčatá mi chceli ešte niečo ukázať.“ Ozvala sa Amay. Harry sa k nej otočil. Jemne sa zamračil, keď spomenula dvojčatá.

„Nemám ísť s tebou?“ zaujímal sa. Amay sa rýchlo spriatelila s dvojčatami. Oni dvaja, Lee a Amay tvorili zaujímavú skupinku, Harry by nechcel byť na mieste toho, kto ich skutočne nahnevá. Ale taktiež sa v ňom prebúdzali ochranárske pocity, ktoré dovtedy nepoznal. Dvojčatám aj Leemu sa Amay páčila, keby sa však o niečo pokúsili a nedajmerlin by jej ublížili, prizabil by ich.

„Nie, netreba.“ Pokrútila hlavou.

„Si si tým istá? Mali sme ísť do klubovne spolu.“ Ozval sa, starostlivo sa mračiac. Amay sa usmiala.

„To je v poriadku, pomôž Cath s tým elixírom. Čo keď prepadne?“ uškrnula sa. Žmurkla na nich a urýchlene zmizla, predtým ako Harry stihol vôbec otvoriť ústa.

„A toto mi robí neustále.“ Zašomral. Otočil sa ku Catherine.

„Tak sa priznaj, ktorý elixír ti nejde.“ Vyzval ju. Podišiel bližšie k nej a nechal ju, aby sa zavesila na jeho rameno, ktoré jej ponúkol.

„Veritasérum.“ Priznala s nakrčením nosa.

„Tak toto je určite jeden z náročnejších elixírov.“ Súhlasne prikývol hlavou.

„Jeden z náročnejších? Pokiaľ budeme mať ešte niečo náročnejšie, prepadnem. A to som v elixíroch skutočne dobrá.“ Tvrdila. Harry sa zasmial.

„Vedel by som ti vymenovať aspoň päťdesiat jedov, ktoré namiešať je niekoľkonásobne náročnejšie ako namiešať kvalitné veritasérum. A najmenej desať z nich dokážem pripraviť.“ Odpovedal pokojne, vedomí si toho, že je v elixíroch lepší ako drvivá väčšina študentov Rokfortu. Otcove gény sa hold nezaprú a v elixíroch okrem toho excelovala aj Lily. A napriek tomu, že by to Snape nikdy nepriznal, Harry po nej podedil viac než len zelené oči. Trochu ho mrzelo, že v jeho pravej podobe neboli jeho oči tak úplne ako matkine.

„Vieš, že ma to ani neprekvapuje? Si jedným z najinteligentnejších a najsilnejších čarodejníkov akých poznám. Neteší ma to však ani zďaleka tak, ako by malo. Neustále si zahrabaný v tých svojich knihách a na svojich priateľov si nachádzaš stále menej času. Musíme sa buď zahrabať do knižnice s tebou, aby sme boli pri tebe alebo ťa musíme nejako prinútiť vyliezť odtiaľ, čo je takmer nemožné. A potom sa jednoducho stratíš a my ťa nevieme nájsť.“ Vytkla mu.

„Ja... to ma mrzí. Vedel som, že stojíte za mnou, ale nevedel som, že chcete tráviť tak veľa času so mnou.“ Nervózne si prehrabol rukou vlasy, v polovici pohybu sa však zarazil, keď narazil na dlhšie vlasy. Bol to starý zvyk z dôb, kedy mal vlasy krátke.

„Veľa času? Harry, najdlhšie sme boli spolu počas dňa tri hodiny a to proste nestačí. Pokiaľ nechceš, aby sme vedeli o všetkom, čo robíš a kam chodíš, v poriadku aj keď nemôžem povedať, že by sa mi páčilo, keď sa na dlhé hodiny niekam vytratíš. Ale mohol by si s nami tráviť viac času a nemusel by si miznúť bez jediného vysvetlenia. Všetci by sme boli potom pokojnejší. Uvedom si, že ťa máme radi a máme strach, keď len tak zmizneš. Ako môžeme vedieť či ťa niekto neuniesol?“ karhala ho. O krok od neho ustúpila. Harry pred ňom stál so sklonenou hlavou ako dieťa, ktoré vykonalo niečo zlé. Previnilo sa na ňu pozrel.

„Dobre. Dnes večer sa už nevytratím a sľubujem, že vám bude venovať viac času. Naozaj ma mrzí, že ste sa o mňa museli báť.“ Kajal sa.

„Nechcem, aby si si myslel, že ťa buzerujem, Harry, ale vidím aj na tebe, že si unavený. Aj Amay si to všimla a robí si o teba starosti. Viem, že by ťa konfrontovala ona sama, pokiaľ by som ju nepredbehla.“ Harry bol mierne prekvapený tým, že si všimli jeho únavu. Užíval elixíry a používal kúzla, aby to ukryl. Ešte stále po nociach zle spával, už sa však snažil spať aspoň pár hodín. Väčšinou spal tých päť až šesť hodín, no nestačilo mu to. Počas dňa veľa cvičil a venoval sa štúdiu, jeho telo tým pádom potrebovalo aj viac odpočinku.

Aj do jedla sa musel nútiť. Keď ráno vstal, málokedy mal chuť na jedlo. Vstával však skoro, takže sa dokázal pripraviť na to, aby do seba po nočných morách dostal nejaké jedlo. Okrem toho vedel, že by sa nemal odrezať od ďalšieho prívodu energie, ktoré pre neho jedlo predstavovalo, takže sa do jedenia prinútil.

Predtým, počas prázdnin, nespával a veľmi málo jedol, čo ho nakoniec dohnalo až ku kolapsu. Bola síce pravda, že sa potom, čo mu Snape podal nejaké elixíry, vyspal báječne, no nedalo sa povedať, že by sa opätovne chcel po kolapse prebudiť v izbách Majstra elixírov. Môže to byť dosť stresujúci zážitok.

„Mrzí ma to.“ Zopakoval. Sám sebe už začínal pripomínať obohranú platňu. Catherinine pery sa roztiahli v úsmeve a oči jej ľstivo zažiarili. V tej chvíli Harry pochopil, že má problém. Na počudovanie mu to vôbec nevadilo.

„Mne to môžeš vynahradiť hneď teraz.“ Zamumlala ticho, chytila ho za ruku a začala ho ťahať preč od chrabromilskej klubovne.

„Kam ideme?“ opýtal sa Harry. Zakázal svojej mysli robiť neuvážené závery. Catherine sa zasmiala.

„Uvidíš.“ Odpovedala hravo. Vzápätí ho zatiahla do jednej z nepoužívaných učební. Zavrela za nimi dvere, zatiahla Harryho do stredu učebne a vystavala okolo triedy jednoduché magické ochrany. Potom s úsmevom pristúpila k Harrymu, takže od seba stáli sotva na meter. Pohľad jej skĺzol z jeho tváre nižšie.

„Vyzleč si habit.“ Prikázala. Harry na ňu vytreštil oči, zmätený jej žiadosťou. Ako, pre Morganu, si plánuje vynahradiť čas, ktorý s nimi Harry nestrávil a hlavne, prečo sa má, pre Salazara, vyzliekať?! Catherine sa opäť vrátila pohľadom k jeho tvári.

„Mám ti s tým pomôcť?“ uškrnula sa.

„Eh.. ja...“ koktal Harry. Jediný záver, na ktorý prišiel, sa mu zdal nepravdepodobný. Catherine sa na jeho rozpakoch úprimne rozosmiala.

„Och, Harry...“ vydýchla pomedzi smiech. Menovaný sa zamračil.

„Neplánovala som ťa zviesť.“ Smiala sa. Harry netrpezlivo čakal, kým zanikne jej smiech a dočkal sa, nie však toho, čo chcel. Catherine sa na neho zvodne usmiala a priblížila sa ešte bližšie k nemu. Ľahúčko mu rukou prešla po hrudi a zodvihla tvár k tej jeho.

„A keď...“ venovala mu zmyselný úsmev. Zlatisté oči jej v tvári žiarili a červené vlasy okolo jej postavy povievali ako závoj stvorený z ohňa. Harry mohol cítiť jej silu, ako uniká z jej tela a obmotáva sa okolo neho. Jemne jej chytil ruku, ktorou sa ho dotýkala, do svojej a usmial sa.

„Nehraj sa, drahá.“ Zašepkal a odstúpil od nej. Catherine zamrkala a vzápätí sa sila, ktorá ho obmotávala, stiahla späť do nej.

„Takže, čo si predstavuješ pod tým vynahrádzaním si času so mnou?“ opýtal sa a prešiel pohľadom po bývalej učebni, odvracajúc sa od Catherine.

„Niečo, čo obaja milujeme.“ Mohol v jej hlase počuť úsmev, keď začala prútikom odsúvať lavice ku stenám. Harry sa usmial.

„Už chápem.“ Povedal. Zhodil zo seba habit, ktorý povesil cez jednu zo stoličiek a začal čarovať. Pod habitom mal čierne nohavice, bielu košeľu, na ktorej si vyhrnul rukávy a červeno-zlatú kravatu. Kým on čaroval, zhodila zo seba Catherine svoj habit. Ona mala taktiež bielu košeľu, čiernu sukňu tesne nad kolená, biele podkolienky a zeleno-striebornú kravatu. Toto oblečenie, spolu s habitmi, utváralo školskú rovnošatu.

„Výborne.“ Usmiala sa Catherine, keď skončil. Harry sa uškrnul.

„Ďakujem za poklonu.“ Odpovedal. Vyčaroval niekoľko hudobných nástrojov a očaroval ich, aby hrali. Nikdy to nemohlo byť také dokonalé ako živá hudba, no človek nemôže mať všetko. Postavil sa do stredu provizórneho parketu a natiahol ruku ku Catherine. Červenovláska sa usmiala a vykročila k nemu. Hudobné nástroje sa ako na povel rozohrali a nepoužívanú učebňu zaplnili prvé lahodné tóny skladby.

Harry jednu ruku ovinul okolo pásu svojej partnerky a druhou ruku nastavil, aby sa jej chytila. Catherine jednu ruku položila na jeho rameno a druhú vložila do jeho nastavenej dlane. Obaja sa usmiali a pohli sa, nechávajúc sa unášať na vlnách hudby.

Tancovali spolu dlho, zabúdajúc na čas aj priestor. Tanec pre oboch znamenal viac, než naučené pohyby, bol to ich únik z reality. Oni dvaja tancom hovorili, kričali, uvoľňovali potlačované city a vytvárali príbehy, ktoré mohol aspoň čiastočne pochopiť len ten, kto by ich pozorne sledoval. A nesledovať tú krásu by bolo priam nemožné. Žena sa v mladíkovom objatí vznášala, lietala a žiarila. On jej dával voľnosť, nechával ju tancovať svoju časť príbehu a zároveň ju viedol, bol jej oporným bodom a jemne preplietal svoj príbeh s tým jej, aby vytvárali spoločný príbeh.

Hovorí sa, že pokiaľ majú žena a muž vytvoriť perfektný tanečný pár, musí ich spájať pevné puto. A pokiaľ majú vytvoriť dokonalý pár, musí ich spájať puto, ktoré nepretrhne ani smrť. Nie je možné prerozprávať dva životy v jednom príbehu, pokiaľ tie životy nie sú prepletené. A niekedy sa stane, že sa stretnú dve duše, ktoré sú si mimoriadne blízke už od prvého okamihu. Potom sa môže stať, že sa v určitých chvíľach tie dve duše stretnú, dotknú. Hovorí sa, že ak jedna z tých dvoch duší, ktoré sa dotkli, umrie, tá druhá spadne do hlbín šialenstva, pretože nedokáže jestvovať bez svojej druhej časti. Vyslobodením pre utrápenú bytosť bude už iba smrť, v ktorej, snáď, opäť nájde svoju stratenú časť.

Harry držal v náručí svoju mladú priateľku a nechával sa unášať hudbou. Pohyboval sa inštinktívne, tak ako mu to našepkávala hudba a Catherine s ním dokázala dokonale spolupracovať, bezchybne ho nasledovala. Možno by sa to mohlo zdať hlúpe, no on mal v tej chvíli myseľ takú prázdnu a uvoľnenú, ako už dlho nie a zároveň premýšľal nad všetkým – nad svojím osudom, ľuďmi okolo neho, nad Voldemortom, nad tým zvláštnym neznámym čarodejníkom, nad otcom, matkou, nad Jamesom, nad Hermionou a nad Ronom, nad Catherine, ktorá spočívala v jeho náručí, nad Amay a Rethom, ktorí mu prejavili vernosť a dostali sa mu pod kožu, nad blížiacou sa vojnou a nad tým, kto v nej umrie, nad Remusom, láskavým vlkolakom a Siriusom, ktorého nadovšetko miloval, nad Weasleyovcami, tou tak trochu bláznivou a otvorenou rodinou, nad Rokfortom, svojím prvým skutočným domovom, nad Umbridgeovou, tou starou mrchou v ružovom, nad Dursleyovcami, jedinou pokrvnou rodinou, ktorá mu ostala a premýšľal aj nad sebou samým.

A napriek tomu, že sa jeho myseľ vydávala toľkými smermi, on ostával pokojný a myseľ mal takú čistú a jasnú ako už dlho nie. Zistil, že potreboval presne toto, aby si konečne usporiadal myseľ a aby skladačky v jeho hlave konečne začali zapadať do seba a vytvárať zatiaľ nejasný obraz. Pritiahol si Catherine bližšie k sebe a zaboril tvár do jej vlasov, premýšľajúc, či môže mať niekto vôňu ako oheň. Cath ovinula ruky okolo jeho krku a položila si tvár na jeho rameno, ticho vydychujúc. Harry sa usmial, zdalo sa, že nebol jediný, komu tanec prinášal úľavu.

Hudba sa linula po celej triede, ovíjajúc sa okolo dvoch mladých ľudí, držiac ich tak v jemnom objatí. Jej tóny zanikali v kúzlach rozprestretých okolo miestnosti, neschopné preniknúť von a rozozvučať stíchnutú chodbu. Dve postavy už dávno osvetľovalo len mäkké svetlo sviečok a chladný mesačný jas, odrážajúci sa v čiernych vlasoch mladíka a zlatistých očiach dievčaťa.

A v tej chvíli sa niečo v mladíkovi zlomilo, roztrieštilo sa to na malé kúsky a uvoľnilo časť jeho podstaty, ktorá nemala nikdy vyjsť na svetlo. On si však už dávno vybral svoj osud, iný ako ten, ktorý mu nadiktoval Dumbledore, iný, akým predpokladali svetlí čarodejníci, že sa ním neskôr uberie. Oni od neho budú jedného dňa žiadať veľa, budú požadovať to, čo si nezasluhujú. On sám od nich však bude žiadať ešte viac a nielen od nich. Bude žiadať to, čo mu právom patrí. Ešte nič nechápe, nevie, čo sa bude diať, nevie, k čomu bol predurčený, no postupom času sa všetko dozvie, odhalí, kým je a kým sa bude musieť stať, aby uspel. Čaká ho ešte dlhá cesta.

Jeho mágia sa uvoľnila a rozptýlila sa po okolí, ešte dlho zotrvávajúc vo vzduchu, kým sa nevrátila späť k svojmu vlastníkovi a pánovi. Jemne ho obkrúžila, sľubujúc mu veľké veci a dotkla sa aj ženy v jeho náručí. Jej mágia, poškvrnená temnotou, odpovedala a ich mágie sa nakrátko preplietli, aby sa neskôr mohli spoznať. Pretože ona už nikdy nesmie zabudnúť na muža, ktorý jej ponúkol a ponúkne tak veľa a on si navždy zapamätá ženu, ktorá verne stála a bude stáť za ním. Tak to má byť, tak je to zapísané.

Ani jeden z nich dvoch si neuvedomoval, že sa niečo v tej chvíli udialo. Bolo už dávno po polnoci, keď hudba dohrala a Harry uvoľnil svoje ruky, držiace Catherine. Obaja sa podivili nad pokročilým časom, neuvedomovali si, že spolu tancovali až tak dlho.

„Dokážeš sa nenápadne dostať do klubovne?“ uisťoval sa Harry, zatiaľ čo dával triedu do predošlého stavu.

„Áno. A ty?“ opýtala sa Cath. Harry sa krátko zasmial.

„Robievam to už roky, človek by si myslel, že v tom mám prax.“ Odvetil pobavene. Spolu s Ronom a Hermionou neraz porušovali večierku, keď po nociach pchali nosy do vecí, do ktorých sa nemali starať. Stále s úsmevom spomínal na niektoré ich dobrodružstvá, niekedy aj škodoradostným, keď si spomenul, aký bol Ron vydesený z pavúkov v ich druhom ročníku.

„Ach, áno. Dopočula som sa o niektorých vašich dobrodružstvách. V prvom ročníku si zachránil Kameň mudrcov, v druhom ročníku si otvoril Tajomnú komnatu a šepká sa aj o tom, že si zabil baziliska, čomu však nie každý verí, v treťom ročníku si vraj pomocou Patronusa odohnal naraz aspoň stovku dementorov a minulý rok si vyhral Trojčarodejnícky turnaj. A to nie je všetko, zaujímavé je napríklad aj to, že si sa po viac ako sto rokoch dostal do metlobalového družstva už ako prvák a si jedným z najlepších stíhačov v histórií rokfortského metlobalu vôbec. A je toho ešte veľa, čo sa o tebe šepká.“ Žmurkla na neho so širokým úsmevom.

„Och... nuž, napriek tomu, že majú rokfortskí študenti väčšinou tendenciu preháňať, tak je toto všetko pravdivé. Aspoň teda väčšina. Kameň mudrcov som zachránil spolu s Ronom a Hermionou a Tajomnú komnatu som tiež našiel len s veľkou pomocou Hermiony. Je tiež pravda, že som zabil baziliska, no pomohol mi pri tom Dumbledorov fénix Félix, nebyť jeho, už nie som medzi živými. Keby som v treťom ročníku neodohnal všetkých tých dementorov, bol by Sirius mŕtvy, čo som nemohol dopustiť. Okrem toho som to takmer pokašľal. A ten Trojčarodejnícky pohár... dotkli sme sa ho obaja – ja aj Cedric. Lenže ani jeden z nás nemohol tušiť, že to bolo prenášadlo.“ Dokončil šepotom. Catherine mu položila ruku na rameno v utešujúcom geste.

„A vtedy si sa prvýkrát stretol s obávaným.. Lordom Voldemortom.“ Pri jeho mene sa na chvíľu zasekla, no Harry oceňoval, že ho nakoniec povedala.

„Nie tak celkom. Stretol som ho už v prvom ročníku, no vtedy ešte nemal vlastné telo, ako tomu bolo pred pár mesiacmi. Prežil som len vďaka šťastiu, ktoré však už Cedric nemal.“ Smútok mu na chvíľu zatienil tvár.

„Bol to dobrý študent so srdcom na správnom mieste. Vieš, cítim sa za jeho smrť zodpovedný. Koniec koncov, bol som to ja, kto chcel, aby sme sa pohára dotkli spolu.“ Priznal potichu. To, že cíti vinu, nepriznal ani Hermione s Ronom, mal však dojem, že Hermiona o tom vedela. Hnedovlasá čarodejnica bol vždy veľmi inteligentná a dobre poznala Harryho. Chýbala mu. Ron nie, uvedomil si, že to bol len prachsprostý idiot, bažiaci po sláve a bohatstve, ktoré mal Harry. Hermiona však bola iný prípad, tú večne strapatú čarodejnicu mal naozaj rád a vedel, že aj ona mala rada jeho. Práve ona bývala dlhé roky mozgom ich trojice a pre Harryho znamenala veľa, dokázala pochopiť aj to, čo Ron nie a vždy videla pri pohľade viac ako ryšavec. Ona mu verila, vedela, že zvládne všetko, čo bude musieť urobiť, aj keď nevedela, čo to bude.

A rozhodne na neho nežiarlila, tak ako Ron. Pochádzala z dobre finančne založenej rodiny, takže nemusela o peniazoch snívať a sama o sebe to bola silná a inteligentná čarodejnica, ktorá by sa v čarodejníckom svete dokázala presadiť aj napriek svojmu pôvodu.

Správanie Rona ho úprimne sklamalo. Weasleyovci boli priateľská a otvorená rodina, každý jeden jej člen, vrátane Percyho, na ktorého Ron neustále nadával, bol schopný čarodejník. Bill sa stal kliatborušiteľom pre Gringottbanku a patril medzi najlepších. Charlie sa v Rumunsku staral o draky v miestnej rezervácií, čo bola úžasná práca, ktorú by dokázalo robiť len málo ľudí. Percy to dotiahol na ministerstvo a aj keď bol trochu otravný, niekedy aj trochu viac, išiel za svojim snom a napredoval hore. Dvojčatá boli zas kapitola sama o sebe, ale Harry nejako nemohol pochybovať o tom, že sa uplatnia. Napriek otrasným známkam mali Fred a George rozsiahle znalosti kúzel a elixírov a keby chceli, mohli by získať v elixíroch tituly majstrov. Oni sa však namiesto toho rozhodli uplatniť v tom, čo ich vždy bavilo a čo robili už dlhé roky a za Harryho peniaze, ktoré im daroval, si kúpili obchod v Šikmej uličke, ktorý sa chystali prevádzkovať.

A potom tu boli Ron a Ginny. Ronald bol stratený prípad, neustále žiarlil na svojich starších súrodencov aj na Harryho, čo sa niekedy počas rokov pretavilo v niečo silnejšie. Harry vedel, že by ho Ron chcel vidieť na kolenách, jeho terajšia situácia, kedy ho všetci považovali za po pozornosti bažiaceho cvoka, ho musela nesmierne tešiť. Najhoršie však bolo, že so sebou ťahal aj Ginny. Najmladší člen Weasleyovcov a jediné dievča v rodine, sa pozeralo na svojho staršieho brata ako na vzor. Ron s ňou trávil najviac času, keďže k nej mal zo súrodencov vekovo najbližšie a teda ju aj najviac ovplyvňoval. A v poslednej dobe začal so sebou ťahať aj Hermionu. Ronovi sa nejakým spôsobom podarilo odrezať Harryho od Weasleyovcov aj od Hermiony a Harry nechápal, ako. Nebol predsa nijako zvlášť charizmatický ani presvedčivý, všakže? Zo Zlatého tria, ako ich po rokoch niektorí začali volať, bol tým najcharizmatickejším vždy Harry, to sa nedalo poprieť. Pochopil by, keby sa Hermiona do Rona zamilovala, no počas prvých dní, kedy bol na Grimmauldovom námestí, sa nezdalo, že by čarodejnica o Ronalda prejavila takýto záujem. Väčšinu času dokonca trávila, spolu s Ginny, s Harrym. A potom sa to zrazu zmenilo, takmer zo dňa na deň a všetci sa od Harryho začali odťahovať. Čiernovlasý mladík tak zostal v dome plnom ľudí takmer sám. Aspoň na Siriusa to neplatilo, no jeho milovaný krstný otec mal svoje problémy, ktoré Harryho trápili. Jeho milovaný Sirius bol uväznený v minulosti, žil spomienkami. Vplyv dementorov má na myseľ zhubné účinky, nejako sa to muselo prejaviť aj na Siriusovi.

„Nebola to tvoja vina, Harry. Nič si nemohol urobiť.“ Povedala Catherine, pretrhávajúc tak niť Harryho myšlienok. Mladík sa na ňu pozrel a venoval jej smutný úsmev. Nič na to však nepovedal. Catherine pochopila, že nech povie čokoľvek, jeho názor nezmení. Sám si musí uvedomiť, že to nebola jeho vina.

Naposledy mu stisla rameno a pustila ho. Venovala mu mierny úsmev.

„Ideme?“ opýtala sa. Harry prikývol.

„Odprevadím ťa.“ Navrhol. Catherine sa zoširoka uškrnula.

„Priznaj sa, že chceš vedieť, kde je vchod do našej klubovne.“ Obvinila ho. Harry sa úprimne rozosmial.

„V žalároch za kamennou stenou , na ktorej je vyobrazený had. Heslo však neviem.“ Odpovedal pobavene. Na Catherinino dorážanie, aby jej povedal, odkiaľ to vie, nereagoval. Nakoniec z neho vytiahla aspoň prísľub, že jej prerozpráva niektoré svoje zážitky.

Harry neskôr ešte dlhú dobu stál pred jedným z okien a pozoroval rokfortské pozemky a Zakázaný les, kým sa vrátil do svojej izby v chrabromilskej klubovni. Tam sa uložil do postele a takmer okamžite zaspal, ponárajúc sa do bezsenného spánku.