Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

 Harry sa ráno prebudil príjemne odpočinutý a to aj napriek tomu, že spal sotva pár hodín. Už to bolo dávno, čo spal tak pokojne a bez nočných môr. Po dlhej dobe sa ráno nehnusil sám sebe, pretože v noci nedržal prútik a nemučil nevinných ľudí.

Jeho dobrú náladu postrehla aj Amay, ktorá na neho ráno čakala v klubovni. Na raňajky chodili vždy spolu.

„Dobré ráno.“ Pozdravil ju zvesela a ľahko ju pobozkal na líce. Amay prekvapene zamrkala, no venovala mu široký úsmev.

„Smiem vedieť, čo spôsobili tvoju dobrú náladu?“ opýtala sa. Oči jej žiarili, akoby odpoveď už poznala.

„Skvele som sa vyspal.“ Uškrnul sa.

„Musím ťa sklamať, no spal som sám. Moju dobrú náladu nemá na svedomí nijaká moja nová láska.“ Povedal pobavene, reagujúc tak na jej vševedúci pohľad.

„Ani tá stará?“ opýtala sa nevinne. Harry sa zvodne usmial, snažiac sa potlačiť smiech. Nebol tak celkom úspešný.

„Moja stará láska si predsa ty.“ Zašepkal nízko posadeným hlasom. Amay mu venovala vražedný pohľad.

„Máš snáď dojem, že som stará?“ opýtala sa ho nebezpečne. Po tomto Harry naozaj vybuchol do smiechu.

„Pýtaš sa v závislosti na tvoj skutočný vek alebo na to, na koľko vyzeráš?“ opýtal sa so smiechom. Amay ho buchla do pleca.

„Blbec!“ vynadala mu. Tentoraz to bol Harry, komu sa na tvári objavil nevinný výraz. Uprel na Amay anjelský pohľad svojich neobyčajne jasných zelených očí a civel na ňu až do vtedy, kým sa nerozosmiala.

„Si hrozný, vieš o tom?“ opýtala sa ho s úsmevom.

„Áno, viem. A okrem toho som aj arogantný sopliak, drzé a rozmaznané decko, blázon a mnoho iného.“ Odmávol to rukou. Amay sa zamračila, v očiach jej však stále iskrilo pobavenie.

„Teba človek nemôže ani len uraziť.“ Harry jej v odpoveď venoval široký úsmev.

„Umieram od hladu, ideme?“ opýtal sa. Amay mu venovala úsmev a prikývla.

Pred Veľkou sieňou narazili na Catherine, v sprievode Draca Malfoya, Pansy Parkinsonovej a Crabba s Goylom.

„Dobré ráno.“ Veselo pozdravila Cath.

„Dobré ráno.“ Odpovedal Harry takmer unisono s Amay. To bolo to jediné, čo si povedali, kým vstúpili do Veľkej siene. Draco a jemu najbližší Slizolinčania boli oboznámení s tým, že Potter s Catherine majú blízky vzťah a aj keď by sa nedalo povedať, že sa im to páčilo, naučili sa to však rešpektovať. Dosť tomu pomohlo to, že na nich Catherine naziapala a prekliala Crabba, Notta a takmer aj Draca, keď jej chceli zatrhnúť priateľstvo s Chrabromilčanom. Priateľstvo Catherine a Pottera ich niekedy nútilo stráviť spolu nejaký čas, no našťastie nemuseli byť spolu často a keď sa držali na uzde pred posmeškami a urážkami, dalo sa to zniesť.

Najmä Draco si na Pottera čoskoro takmer privykol. Pracovať s ním na elixíroch nebolo také hrozné, ako predpokladal. Potter si rýchlo zvykol na jeho štýl práce, takže už od prvej vyučovacej hodiny tvorili dobre zohranú dvojicu. To bolo niečo, čo nedosiahol pri práci ani s jedným z jeho predošlých partnerov na elixíroch. Neustále musel uplatňovať svoje vyššie postavenie vo fakulte, aby umlčal ich šomranie. Pre niektorých jeho spolužiakov bolo skutočne ťažké pochopiť, že musia nechať riadiť Draca, keďže rozumie elixírom lepšie ako oni, aby bol ich elixír namiešaný naozaj kvalitne.

Potter to zdá sa, pochopil. Aj keď... Draco po istom čase strávenom s Potterom nad elixírmi začínal pochybovať, kto z nich dvoch je ten, kto vedie prípravu elixírov. Mladý Chrabromilčan ho najskôr párkrát prerušil, aby ho upozornil na to, že robí chybu a Draco si všimol, že niekedy robí niečo iné, než čo mu povedal, že má urobiť. Nezasahoval však, pretože ich elixír bol vždy najlepší. Po istom čase pojal podozrenie a začal robiť schválne chyby. Potter sa chytil a začal ho opravovať, no opravil ho len párkrát a potom prestal, akoby si neuvedomoval, že Draco robí chyby. Alebo skôr, akoby prehliadol jeho taktiku. Asi trikrát za sebou mali preto navarený podpriemerný elixír, kým s tým Draco neprestal. Snape za to strhol Potterovi množstvo bodov, no Draco z toho nemal ani zďaleka také potešenie, ako by mal mať.

Každopádne, pomaly začínal Pottera akceptovať. A okrem toho, obľúbil si Catherine a vedel, že ona má Pottera skutočne rada. To bol tiež jeden z dôvodov, prečo sa už Pottera nepokúšal pri každej príležitosti prekliať či mu aspoň narobiť problémy. Ďalší bol možno ten, že keď sa on a Potter dostali do skutočného súboja jeden na jedného, mladý Slizolinčan dopadol vždy horšie. Nie nadarmo bol Potter najlepším študentom obrany proti čiernej mágií.

Harry sa vo Veľkej sieni usadil za stôl na miesto vedľa Amay. Obaja sedeli trochu stranou od ostatných Chrabromilčanov, tam mali aspoň trochu pokoja od nevraživých pohľadov a nepriateľského šepotu. Harry si na tanier naložil praženicu a opekanú slaninku, vzal si z košíka pečivo a pustil sa do jedenia.

Amay ho spokojne pozorovala, kým jedol. Tešilo ju, že jej priateľovi konečne opäť zachutilo jesť. Neušlo jej, že Harry málo spí a neje toľko, koľko by jesť mal. A aj keď to bolo na prvý pohľad nebadateľné, jej mladý priateľ začínal strácať na váhe. Mal priveľa starostí, ktokoľvek iný by sa pod tým náporom zlomil, no Harry statočne kráčal ďalej. Amay však videla, ako zúfalo potreboval niekoho dospelého, kto by ho podržal a pomáhal mu prekonať problémy. Nikto taký tu však nebol a Amay sa obávala toho, aby sa tejto úlohy jedného dňa nechopil niekto nevhodný. Harryho by to mohlo zlomiť.

Mladá upírka mala Harryho úprimne rada a to nielen preto, lebo jej a jej bratovi zachránil život. Zbožňovala ho pre jeho veľké srdce a zložitú povahu a obdivovala ho za to, že sa nezlomil aj napriek tomu, že mu osud neustále staval do cesty samé prekážky. A on bol po každej jednej prekonanej nástrahe silnejší a zocelenejší, avšak, žiaľ, každá jedna tvrdá rana osudu zanechávala na jeho duši nezmazateľnú jazvu. A chlapec ich za tie roky nazbieral mnoho.

V tej chvíli Harry zdvihol hlavu a ich pohľady sa stretli. Amay opätovne prekvapila hĺbka a neobyčajná žiara jeho očí. Nešlo len o to, že mal úchvatné oči farby zelených smaragdov, najviac ju prekvapovala ich žiara, jeho oči rozjasňoval vnútorný plameň, ktorý v ňom horel. Mal prenikavé a inteligentné oči, ktoré by človek priradil skôr k tvári niekoho staršieho, odhaľovali totiž ťažobu aspoň časti všetkých bremien, ktoré mladík niesol na svojich ramenách.

„Deje sa niečo?“ opýtal sa. Amay sa usmiala.

„Nie. Som len rada, že ti opäť chutí jesť.“ Odpovedala jemne. Harry ju ešte chvíľu pozoroval, odhadujúc, akým smerom sa ubiehajú jej myšlienky, kým sa vrátil späť k jedlu. Amay ho ešte chvíľu pozorovala, než sa sama vrátila ku svojmu tanieru. Veľa toho už však nezjedla, namiesto jedenia len posúvala jedno na svojom tanieri a zamyslene pozorovala stôl.

Až nastane správny čas, bude verne stáť po jeho boku a pôjde za ním kamkoľvek sa vydá a s ňou pôjde aj jej brat a celá ich ríša. Koniec koncov, prsteň na jeho ľavej ruke, ktorý nosil zneviditeľnený, bol jasným dôkazom toho, že pre nich znamená mnoho.

Po raňajkách sa vybral na prvú hodinu, ktorou nebolo nič iné ako elixíry. Amay mala transfiguráciu, Harry jej ju v tichosti závidel. Predtým ako sa rozdelili mu popriala veľa šťastia.

Harry bol nervózny, Umbridgeová dala na známosť, že začne robiť kontroly na hodinách, aby sa uistila, že ide na Rokforte všetko tak, ako má. Počas svojich voľných hodín, kedy sama nikoho neučila, sa teda mala venovať učeniu v jednej z vybraných tried. A ako na potvoru bola jej prvou kontrolovanou triedou práve piatacká trieda elixírov, v ktorej sa spájali študenti Chrabromilu a Slizolinu. A to bolo to, čo Harryho skutočne znervózňovalo.

Nevedel, ako to bude prebiehať, no bol si istý, že to nebude v príjemnom duchu. Umbridgeová bola priam neuveriteľne otravná a mala vo zvyku pchať nos do vecí, do ktorých jej nič nebolo. To síce robieval aj Harry, no nie tak ako ona. A keď začne dorážať do Snapea, ktorý jej to dosť dobre nebude schopný dostatočne vrátiť, začne sa peklo. A keďže z celého ich ročníka alebo rovno z celej školy najviac neznáša práve Harryho, čakajú mladíka skutočne krušné chvíle. Vlastne bude rád, pokiaľ najbližšiu hodinu vôbec prežije. Ani nedúfal, že tú hodinu prežije v zdraví.

Keď sa dvere na učebni rozrazili a vyšiel z nich Snape, presunuli sa Chrabromilčania a Slizolinčania poslušne dnu a v tichosti si posadali na svoje miesta. Nikto sa neodvažoval ani ceknúť, aby na seba neupriamil pozornosť rozhnevaného Majstra elixírov. Avšak až keď do miestnosti pár sekúnd po nich vošla Umbridgeová, začalo sa skutočné peklo. Snape zovrel pery už len pri pohľade na ňu a Harry voči nemu v tej chvíli pocítil sympatie. Sám ju priam neskutočne neznášal.

Hodina sa začala a na tabuli sa objavil postup elixíru, ktorý mali namiešať. Chýbal názov, no Harry ľahko zistil, o aký elixír sa jedná.

„Začnite!“ zavrčal Snape. Harry sa zodvihol bez toho, aby si s Malfoyom vymenili čo i len pohľad a vybral sa po prísady. Malfoy zatiaľ porozkladal potrebné pomôcky vrátane mosadzného kotlíka. Na prípravu elixíru nenávisti bol tento najlepší. Pri zbežnom pohľade po triede si Harry všimol, že mnoho študentov považuje za najvhodnejší kotlík nejaký úplne iný. S pobavením spozoroval, že Slizolinčania okolo nich nasledovali Dracovmu príkladu a vytiahli si mosadzné kotlíky.

Potrebné prísady porozkladal na lavici v poradí, v akom ich budú pridávať do kotlíka. Vzal si doštičku a začal strieborným nožom krájať na rovnomerné kocky koreň asfodelu. Malfoy zatiaľ postavil kotlík na oheň a dal zvariť vodu. Malfoy siahol po sušených kvetoch valeriány, ktoré spolu s rebríčkom podrvil v mažiari na prach. Medzitým Harry začal krájať ďalšiu prísadu. Voda zovrela a Malfoy nasypal do kotlíka nakrájaný koreň asfodelu. Trikrát zamiešal proti smere hodinových ručičiek a dvakrát proti smeru.

„Profesor Snape, prečo nie je na tabuli názov elixíru, ktorý majú študenti vypracovať? Nemôžu sa predsa nič naučiť, keď nevedia, aký elixír pripravujú.“ Neprirodzene piskľavý a presladený hlas Umbridgeovej Harrymu trhal citlivé ušné bubienky. Harry sa aj naďalej venoval krájaniu.

„Študenti piateho ročníka by mali dokázať spoznať, o aký elixír sa jedná.“ Zavrčal Snape. Harry vo vzduchu cítil napätie, ktoré sa po jeho slovách usadilo vo vzduchu. Piataci bez dychu čakali, ktorý nešťastník bude musieť elixír pomenovať. Väčšina nemala ani tušenie, čo vlastne varia.

„Skutočne? Potom vám nebude vadiť, ak sa na to niektorého študenta opýtam, však nie?“ opýtala sa sladkým hláskom.

„Pán Potter!“ zavolala na neho skôr, ako mohol Snape zareagovať. Harry zodvihol hlavu a pozrel sa na ňu. Umbridgeová sa na neho sladko usmievala, istá si tým, že ho opäť raz potopí a s ním aj Snapea. A profesor elixírov vedľa nej sa tváril viac než hrozivo a prebodával Harryho pohľadom, ktorý keby mohol zabíjať, ležal by Harry dávno mŕtvy pod lavicou.

„Áno, profesorka?“ opýtal sa slušne, čo najpokojnejším hlasom. Pokiaľ to teraz pokazí, Snape ho zabije.

„Pokiaľ má profesor Snape pravdu, budete mi schopný povedať, aký elixír práve varíte, však áno?“ venovala mu sladký úsmev, istá si tým, že nemá ani tušenie.

„Dúšok nenávisti, madam.“ Odpovedal pokojne. Umbridgeová sa zarazila nad istotou v jeho hlase a vrhla pohľad na Snapea, sama totiž nevedela, aký elixír pripravujú. Profesor elixírov prikývol. Umbridgeovej tvár očervenela od hnevu. Otočila sa späť na Harryho.

„Čo spôsobuje tento elixír, Potter?“ vyštekla.

„Spôsobuje nenávisť, madam.“ Venoval jej hladný pohľad. Čo asi tak môže spôsobovať dúšok nenávisti? Krátko sa zamyslel nad tým, akú farbu by asi jej tvár získala, keby sa jej nevinne opýtal, prečo je taká červená. Alebo skôr bordová? Och, áno, určite to bola bordová. Harry videl, že by mu veľmi rada položila ešte ďalšie otázky ohľadne elixírov, no ona sama v nich bola stratená, takže sa nateraz musela uspokojiť so zazeraním. Čosi si načarbala do zošitka, ktorý si nosila a presunula svoju pozornosť na Snapea.

„Profesor Snape, je pravda, že ste sa už dlhé roky pokúšali získať post učiteľa obrany proti čiernej mágií?“ opýtala sa sladko.

„Riaditeľ je informovaný o tom, že sa o ten post zaujímam.“ Odpovedal.

„No neuspeli ste.“ Povedala neúprimne ľútostivým hlasom a opäť si čosi poznačila do zošita. Snape zaťal zuby. Jeho maska pokoja bola počas tejto hodiny taká dokonalá, až to bolo desivé.

„Zjavne.“ Odpovedal. Prebehol svojím chladným pohľadom triedu, na čo sa všetci doteraz civiaci študenti vrátili k práci. Harrymu venoval zvlášť chladný pohľad. On aj Malfoy sa poslušne vrátili k práci a dovtedy, ako Umbridgeová konečne opustila triedu, mali elixír takmer hotový. Ostávali ešte tri minúty do zvonenia.

Snape s hrozivým výrazom prešiel cez triedu až k lavici, na ktorej pripravovali elixír a zastal za ich chrbtami. Pohľadom zavadil o nadrvený lyžičník. Nutne podotknúť, že dokonale nadrvený lyžičník, Harry si pri príprave prísad dával záležať. Zle pripravené prísady so sebou prinášajú neúspech.

„Kto toto drvil?“ opýtal sa Snape chladným, nízko položeným hlasom.

„Ja, pane.“ Odpovedal Harry pokojne. Zodvihol bariéry okolo svojej mysle, očakávajúc nespravodlivý útok na svoju osobu. A dočkal sa.

„Samozrejme, že ste to boli vy, Potter. Kto iný by dokázal takto otrasne podrviť lyžičník? Strhávam Chrabromilu dvadsať bodov!“ zavrčal. Harry neohol ani brvou, nenechá sa tak ľahko vytočiť. Keby sa nechal, Snape by mu strhol ďalšie body a na dôvažok by mu naparil aj trest. A po tom, čo už konečne skončili s lekciami okulumencie, bol rád, keď nemusel so Snapeom tráviť mimo vyučovania viac času.

Aj napriek tomu mu však začala stúpať žlč, spolu s krvným tlakom. Ani samotný Voldemort nedokázal Harryho vytočiť tak, ako jeho vlastný otec. Nutne podotknúť, že to bolo obojstranné. Harry by sa bol stavil, že Snapeovi stúpne adrenalín už keď ho zazrie.

Vzápätí sa Snape otočil k ich spoločnému kotlíku. Samozrejme, elixír bol pripravený bezchybne, ako vždy. Stačilo by už len pridať poslednú prísadu, ktorou bol podrvený lyžičník, zamiešať a nechať odstáť. Mali by opäť najlepší elixír z ročníka. Osobitne aj v spolupráci boli lepší ako Hermiona. Chrabromilčanku to však tento rok vôbec neštvalo, na Harryho zmätenie sa tento rok o elixíry ani nezaujímala.

„Udeľujem Slizolinu desať bodov, za bravúrne zvládnutú prípravu elixíru aj napriek neschopnosti partnera. A ďalších desať bodov strhávam Chrabromilu za to, že Potter dostatočne nepomáha svojmu partnerovi na elixíroch a on za neho musí robiť aj jeho prácu. Pán Malfoy, za prípravu dúšku nenávisti máte V, Potter, vy ste si za vašu prácu vyslúžili T.“ Ohodnotil ich. Harry nahnevane privrel oči. Vedel, že by ten elixír dokázal namiešať dokonale, dokonca lepšie ako Malfoy v najlepší deň. Tie blbé rastliny okrem toho nadrvil bezchybne a na Umbridgeovej otázky odpovedal správne, nepotopil ho. A predsa mu dá T-čko. Najhoršia známka, akú mohol dostať. A dáva ju svojmu vlastnému decku.

„Máte niečo proti, pán Potter?“ opýtal sa Snape. Harry vedel, že ho chcel len nahnevať.

„Vy ako profesor určite viete najlepšie ohodnotiť prácu študenta, pane.“ Odpovedal chladne. Vnútorne si za to vrazil facku. Naozaj to nemusel povedať.

„Konečne ste to pochopili, pán Potter.“ Zatiahol chladne Snape. Narovnal sa.

„Strhávam Chrabromilu desať bodov za drzosť a dnes o siedmej vás budem čakať vo svojom kabinete.“ Hneď potom, ako dokončil vetu, ohlásilo zvonenie koniec hodiny. Harry rýchlo pomohol Malfoyovi pobaliť veci, bez toho, aby venoval Slizolinčanovi alebo komukoľvek inému, vrátane svojho otca, pohľad a urýchlene opustil triedu.

„Výborne, Harrison, môžeš si zablahoželať. Presne tomuto si sa chcel vyhnúť.“ Zašomral si sám pre seba ironicky. Našťastie pri ňom nebol nikto, kto by ho mohol počuť. A vlastne, keby ho aj niekto počul, nič by sa nestalo. Za blázna ho tu mali aj tak všetci už teraz.

Ďalšiu hodinu mali ako na potvoru obranu proti čiernej mágií. Vďaka využitiu mnohých skratiek a rýchlej chôdzi sa dostal do triedy ako prvý. Zvalil sa do zadnej lavice, v ktorej sedel spolu s Catherine a pripravil si pomôcky. Okrem toho si z brašny vytiahol aj knihu, ktorej čítaniu sa bude počas hodiny venovať. Vždy to tak robil, Umbridgeová bola hlúpa aj slepá, takže ho ešte neprichytila. Samozrejme, už sa o to pokúšala, no Harry vždy vedel zopakovať, čo povedala a vedel aj odpovedať na jej otázky.

„Si v poriadku?“ opýtala sa Catherine, keď si vedľa neho sadla. Harry si ju premeral rýchlym pohľadom. Skutočne sa zdalo, že si o neho robila starosti.

„Som.“ Odpovedal jednoducho. Catherine sa zamračila. Niečo na ňom bolo zle a možno aj preto z neho nič ďalšie neťahala. Hodina sa začala a Catherine v tichosti podchvíľou hádzalo po Harrym kradmé pohľady. Mladík čítal knihu, nevenujúc pozornosť výkladu profesorky. Teda, aspoň predpokladala, že tomu tak bolo, často mala dojem, že nepočúval a on napriek tomu dokázal zopakovať, čo predtým povedala.

Ku koncu hodiny sa zdalo, že sa mladík opäť vrátil ku svojmu bežnému správaniu. Pred odchodom na ďalšiu hodinu prehodil s Catherine pár slov. Štvrtú hodinu mal mať voľnú, no ona ani Amay s ním nebudú môcť stráviť čas, keďže mali obe hodiny. Na rozdiel od Harryho si obe pridali do rozvrhu aj aritmanciu a starobylé runy, takže toho mali viac ako on. Obe vedeli, že sa im venuje aj Harry, no skôr vo forme samoštúdia. Niekedy sa dievčat spýtal na radu, keď si niečím nebol istý.

Po transfigurácií s Bystrohlavom sa Harry vybral do knižnice. Mal hodinu času a možno aj trochu viac, pokiaľ by sa rozhodol vynechať obed. Dnes sa dobre vyspal, nemuselo by mu to až tak uškodiť. Hneď ten nápad však aj zavrhol, nechcel svojmu telu pridávať ďalšie problémy a okrem toho, dievčatá by ho zabili, keby sa neukázal. Najskôr Amay, jeho spoločníčka na obedoch a zakončila by to Catherine, keď by sa jej dostal do rúk. Alebo, čo by bolo ešte pravdepodobnejšie, by ho slizolinsky konfrontovali obe naraz. Musel sa teda uspokojiť s tým, že počas celej vyučovacej hodiny ostal sedieť za jedným z rohových stolov v knižnici a študoval.

Nepochyboval, že Hermiona má pred ním veľký náskok, no Harry mal niekoľko nezameniteľných výhod, vďaka ktorým by sa mohol čoskoro dostať na jej úroveň. Prvou bolo to, že čítal mimoriadne rýchlo a aj napriek tomu, že riadky v knihách len rýchlo preletel, dokázal si ich zapamätať. Za to mohla čiastočne aj znalosť okulumencie, no on mal vždy veľmi dobrú pamäť. Síce nie fotografickú, no napriek tomu perfektnú. Druhou jeho výhodou bolo to, že mágiu chápal a bol aj nadaný v rôznych magických smeroch. Hermione, samozrejme, išlo všetko, no to len preto, lebo na sebe svedomite drela. Harry nemusel drieť ani zďaleka toľko ako Mia. Treťou bolo určite jeho jemné cítenie mágie. Rozvinulo sa až po odhalení jeho pravej podoby, takže predpokladal, že pochádzalo zo snapeovskej línie. A štvrtou jeho výhodou, boli jeho skúsenosti. Vedel, ako vyzerá skutočný boj a prežil stret so Smrťožrútmi a dokonca aj s Voldemortom. A nič nepripraví čarodejníka tak, ako skutočný boj, kde sa nestretne len s nevinnými kúzlami, ktoré sa učia v škole, ale aj s tými nebezpečnými, často pochádzajúcimi z čiernej mágie.

To by mohol považovať ako ďalšiu výhodu, ktorú mal oproti svojej muklorodenej kamarátke. Neštítil sa študovať čiernu mágiu. Síce ju nechcel využívať, no potreboval a musel vedieť, čo na neho jeho súper vyslal a ako sa proti tomu brániť. Preto strávil dlhé hodiny študovaním kníh v blackovskej knižnici a preto mu v kufri nevinne odpočívalo niekoľko zväzkov, zaoberajúcich sa čiernou mágiou.

Okrem toho bol schopný prečítať vďaka parselčine aj to, čo by Hermiona nedokázala a dosať sa na miesta, kam by sa Mia dostať nemohla. Neustále sa zaoberal myšlienkou, že by opäť otvoril Tajomnú komnatu. Bol si istý, že tam musel Slizolin nechať aj niečo iné, ako niekoľkometrového vraždiaceho hada. Podľa toho, čo sa dočítal v knihách o ňom a o Zakladateľoch, si vyvodil, že v nej musel tráviť nejaký čas. To znamenalo, že si v nej musel zariadiť nejaký osobný priestor. Možno by ho mohol nájsť za tou sochou. Harry dúfal, že by tam mohol nájsť aj knižnicu, bolo by len logické, že by svoje najcennejšie kúsky zhromaždil práve tam, na miesto, kam sa dostane len niekto so schopnosťou parselčiny. A pokiaľ by tam bola knižnica, muselo by tam byť aj laboratórium. Slizolin bol predsa známy tým, že patril medzi najlepších elixírových Majstrov vôbec! Mnohé jeho poznatky sa stratili, toľké úžasné elixíry, ktoré vytvoril a ktoré mohli byť využité. Harryho zaplavoval úžas už len pri pomyslení na to, čo všetko by mohol v Tajomnej komnate nájsť, keby boli jeho dohady správne.

A keby aj nie, odniesol by si odtiaľ aspoň cenné prísady do elixírov. Za mŕtveho baziliska by mohol získať neskutočne veľa peňazí, jeho časti by sa totiž dali použiť do množstva elixírov, ktoré už v tejto dobe nikto nedokázal navariť, pretože nemali odkiaľ zohnať tú najpotrebnejšiu prísadu. Len zvlečená koža baziliska, ktorej bolo v Komnate veľmi veľa, mala vysokú hodnotu a dali by sa s ňou robiť divy.

A v tej chvíli bol už rozhodnutý. Opäť otvorí Tajomnú komnatu a odhalí jej tajomstvá. Mal na to koniec koncov právo, no nie? Slizolin ju prenechal tým, ktorí budú ovládať Hadí jazyk. A keď už mal mať to hlúpe spojenie s Voldemortom, nech pre to má aspoň nejaké využitie. On a Voldemort boli v tej dobe už poslední dvaja čarodejníci, ktorí ovládali parselčinu. A keďže Voldemort už s určitosťou nebude mať deti, Harry predpokladal, že by ich nemohol mať ani keby chcel, nebolo veľmi pravdepodobné, že by ju ešte dokázali rozšíriť. Možno ešte cez Harryho pokrvnú líniu, no nebolo jasné, odkiaľ jeho schopnosť parselčiny pochádza, čiže nebolo isté, či by ju jeho potomkovia podedili a okrem toho si sám nebol istý, či vôbec niekedy bude nejakých potomkov mať. Bol Voldemortovým nepriateľom číslo jedna a vojna sa nezadržateľne blížila a s ňou možno aj Harryho koniec. Nebola to predstava, ktorá by sa mu páčila, no Harry tú myšlienku prijať už dávno. Bol pripravený na smrť, no to mu však nebránilo chcieť žiť. Preto študoval a cvičil tak veľa, chcel prežiť a chcel, aby spolu s ním prežilo čo najviac ľudí.

Darilo sa mu aj pri premieňaní sa. Už tomu bolo pár mesiacov, čo sa o to začínal zaujímať a krátko predtým ako sa vrátil do školy, začal aj cvičiť. Podivné však bolo to, že keď užil elixír, aby zistil, ktorý tvor bude pre neho najlepší, nevidel jedného, ale troch živočíchov a trochu nejasnejšie ešte jedného, tam si však nebol tak celkom istý tým, čo to bolo za tvora. Ako prvého videl orla, hrdého majestátneho orla, ktorý lietal vysoko nad oblakmi a ostrým zrakom pozoroval zem. Jeho druhú podobu predstavoval tmavosivý vlk, vytrvalý a nebezpečný tvor, bol o čosi mohutnejší ako bežné vlky. Jeho treťou podobou bol pôsobivý tiger, elegantný, hrozivý a rýchly. V tejto zemi taktiež aj exotický. Nemal však bežné zlato-hnedé sfarbenie, no šedo-biele. A jeho štvrtým živočíchom bol veľký čierny vták, nevedel odhadnúť či to bola vrana, havran alebo niečo iné. Každopádne, vták mal skutočne pôsobivé čierne perie, tak temnej farby, že miestami prechádzalo do atramentovej modrej. Ten vták sa mu páčil, to nemohol poprieť, no len nerád by sa pokúšal premieňať do niečoho, o čom nevedel, čo to je.

Nakoniec sa rozhodol pre orla. Sirius mu poradil, ako sa má premieňať, keď sa o to začínal zaujímať a Harry sa rozhodol držať jeho pokynov. Bol to predsa už starý animágus, niečo o tom vedieť musel. Ako prvé sa mu podarilo premeniť ruky na krídla. Spočiatku to bolo bolestivé, náročné a neprirodzené. Okrem toho, keď mu ruky nahradili nedostatočne veľké orlie krídla, vyzeral... no, ako idiot. A určite aj komicky. Teraz bol vo fáze, kedy sa pokúšal premeniť svoje nohy na nohy orla. Odhadoval, že to už čoskoro zvládne, takmer to už mal a potom bude potrebovať ešte týždeň na to, aby si na premenu nôh postupne zvykol. Ani netreba dodávať, že chodiť na vtáčích nohách nebolo možné.

Potom mu už ostávala iba hlava a trup. Najskôr začne s trupom, hlava bude najhoršia časť. A keď prekoná aj to, konečne absolvuje úplnú premenu. Tieto čiastočné premeny ho zabíjali, najmä, keď sa jednalo o tvora tak odlišného od človeka. Keď si premenil len krídla, bolo mu to na nič, lebo by ho nedokázali uniesť. Keby si premenil len nohy, bolo by to rovnaké. Čiastočná premena trupu by bola takmer nemožná, trup si bude môcť premeniť len v prípade, že zvládne ruky a nohy, inak by trup orla nemusel vydržať ťarchu ľudských končatín.

„No konečne! Už som si myslela, že budem musieť ísť po teba.“ Široko sa na neho usmiala Amay, keď prišiel. Posadil sa vedľa nej a nabral si polievku.

„Som tu práve včas.“ Pousmial sa.

„Dnes večer nám vraj rozpovieš niektoré z tvojich príbehov.“ Začala konverzáciu veselo.

„Ako vidím, ešte nepoznáš najnovšie informácie. Ja mám dnes o siedmej posedenie so Snapeom.“ Uškrnul sa na ňu kyslo. Amay sa zasmiala.

„Škoda, že ťa teraz nepočul.“ Povedala. Harry to odmávol rukou.

„Sedí za profesorským stolom a má ma v paži.“ Povedal.

„Odoberám Chrabromilu desať bodov za slovník.“ Ozval sa za jeho chrbtom chladný hlas. Harry sa strhol a s úprimným zdesením sa otočil za seba a vytreštil oči na profesora elixírov. Vzápätí šibol pohľadom k profesorskému stolu a späť na profesora. S neobyčajnou dávkou inteligencie si pomyslel, že tam nesedí. Ešte pred chvíľou tam ale bol! Harry ho videl! Doparoma, ten chlap bol naozaj ako duch.

Dokonca aj Amay ako upírka s mimoriadne vyvinutými zmyslami dokázala Harryho prekvapiť len výnimočne. Tvrdila mu, že je ako radar. To, čo to radar vôbec je, vedela od Harryho. Raz to použil v prirovnaná a potom to musel Amay vysvetľovať. Ako dieťa vychované muklami mal vo zvyku ešte stále niekedy využívať muklovské prirovnania.

„P-profesor.“ Vykoktal nepatrične. Amay v tej chvíli stratila sebaovládanie. Najskôr sa strašne rozkašľala, potom začala pomedzi kašeľ prskať od smiechu a nakoniec to nemohla vydržať a rozosmiala sa nahlas. Statočne sa to pokúsila ukryť tým, že si ruky zložila na stôl a skryla si v nich tvár. Alebo sa teda skôr takmer hodila na stôl. Stále sa jej však natriasali plecia a všetci naokolo museli počuť tlmený chichot. Takéto správanie sa nehodilo na upírsku princeznú a príliš ani na samotnú Amay. Nuž, niekedy spadne sebaovládanie aj majstrom v tejto oblasti.

Harry jej venoval sarkastický pohľad, veľmi podobný pohľadu, ktorým jeho otec obdarúval ľudí, ktorí sa správali ako blázni. Ani jeden z tých dvoch si neuvedomil, nakoľko podobný pohľad vrhli na smejúcu sa Chrabromilčanku.

Istá inteligentná Slizolinčanka pri vedľajšom stole s mimoriadnymi červenými vlasmi si to však všimla a na jej tvári sa objavil krátky, smutný úsmev. Harry by ho považoval za podozrivý, ibaže on nič nevidel.

Snape nakoniec odišiel bez toho, aby im odobral ďalšie body, šomrúc si niečo o bláznoch a Minerve, ktorá ich ešte bráni. Harry sa krátko po jeho odchode pozrel na Amay.

„Te-ten tvoj v-výraz!“ vykoktala pomedzi záchvat smiechu.

„Bol si taký zdesený!“ zvolala tlmene a opäť sa začala smiať. Harry sa na ňu ešte chvíľu ešte chvíľu hľadel ako na blázna, no potom aj jemu začalo mykať kútikmi úst a vzápätí sa naplno rozosmial aj on. Nuž, jeho výraz, keď sa za ním objavil Snape, musel byť naozaj zaujímavý.

„No, za dnešný deň som stratil päťdesiat bodov. Pekný výkon.“ Skonštatoval pri pohľade na presýpacie hodiny vo Veľkej sieni, ktoré ukazovali stav fakultných bodov.

„Tak to máme spoločne mínus dvadsať. Ja som tridsať získala.“ Venovala mu žiarivý úsmev.

„Vlastne... potom je to mínus pätnásť, ja som dostal päť bodov od McGonagallovej.“ Zamyslel sa. Amay sa zasmiala.

„Päťdesiat stratíš, päť získaš. To je teda pomer!“ ohodnotila ho.

„Ešteže máš mňa.“ Dodala vzápätí.

„To áno, bez teba by som bol úplne stratený.“ Prikývol absolútne vážne. Len iskriace oči dávali upírke vedieť, že žartuje.

„Ale no tak, nebuď zlý!“ napomenula ho s hravým buchnutím do pleca.

„Ja nikdy nie som zlý.“ Bránil sa Harry, šúchajúc si rameno. Venoval jej obviňujúci pohľad. Amay si odfrkla, čo začalo ďalšiu hádku, rovnako vážnu a dôležitú, ako bola tá predtým. Po obede sa rozchádzali ešte stále sa smejúc.

Po skončení vyučovania sa Harry opäť utiahol do knižnice. Dievčatá s Nevillom sa k nemu nakrátko pridali, aby si v jeho spoločnosti vypracovali úlohy. Harry dokonca pomohol Nevillovi s úlohou z elixírov. Samozrejme, že mu trochu pomohli aj dievčatá. To, že trochu pomohol aj im, si všetci nechali pre seba. Neville o tom nevedel.

Amay bola v elixíroch dobrá, dokonca skvelá, no učila sa skôr elixíry, ktoré sa na Rokforte neučili a napriek tomu, že mala dobré základné znalosti, nevedela v tejto oblasti to všetko, čo vedel Harry. Preto jej ochotne a rád pomáhal. Stále na tom však bola lepšie ako on, pretože kým ona mala ohľadne elixírov, ktoré využívali čarodejníci celkom dobrý prehľad, on bol v upírskych odvaroch stratený. Nevedel by rozoznať odvar na liečenie rán od jedu, pričom boli úplne rozdielne. Amay ho toto umenie začala učiť spolu s ich jazykom. Prízvukovala mu, že pokiaľ chce preniknúť hlbšie do ich kultúry a naučiť sa čo najviac, musí ovládať ich jazyk. Venovala mu dokonca aj nejaké zväzky z ich osobnej knižnice. Samozrejme, že jej ich hneď po prečítaní vrátil. Bolo to pre jej rod príliš cenné na to, aby si to mohol nechať.

Musel však uznať, že ich jazyk bol fascinujúci. Otváral mu toľko nových možností a to zatiaľ poznal len základy. Upírsky jazyk bol však aj jedným z najnáročnejších jazykov, aké mal kedy možnosť vidieť. Tromfol dokonca aj runy. Bol to však aj temný jazyk, zahŕňal v sebe rôzne druhy chladu, temnej túžby, bolesti a straty a ten, kto sa do neho nahrnul bez premýšľania a akejkoľvek prípravy, mohol dopadnúť zle. No napriek tomu, že to bol temný jazyk, prinášal so sebou uvoľnenie pre strápenú dušu a s jeho pomocou bolo možné vyliečiť často aj to, čo čarodejníci inak nedokázali. Harry s pomocou Amay našiel dokonca odvar a zdĺhavé zaklínadlo, ktoré by možno mohlo pomôcť Nevillovým rodičom. Nič mu však nepovedal, nechcel mu robiť zbytočné nádeje.

Pokiaľ by sa rozhodol, že to naozaj chce skúsiť, samozrejme by ho o tom informoval, nešiel by do toho bez jeho súhlasu. Najskôr by však musel dokonale ovládať upírsky jazyk, čo nebude skôr ako o rok, pokiaľ sa bude naozaj snažiť. To zaklínadlo bolo pekelne ťažké.

Potom ako ho opustili jeho spolupracovníci za svojím v knižnici osamel. Mal v pláne otvoril ďalšiu z kníh, ktoré si so sebou priniesol a konečne sa začať plne venovať aj svojím úlohám, keď si oproti nemu sadlo nejaké dievča. Podľa kravaty rozpoznal, že je z Bystrohlavu a podľa dlhých svetlých blond vlasov, neobyčajných modrých očí a zasneného pohľadu bezpečne rozpoznal, o koho presne sa jedná. Nuž, náušnice v podobe reďkoviek ho v tom iba utvrdili.

„Máš tu voľno, však?“ opýtala sa ho Luna Lovegoodová. Mala pekné meno, hodilo sa k nej a ako práve zistil aj veľmi príjemný hlas. Prikývol aj keď vedel, že to bolo zbytočné. To dievča si žilo vo vlastnom svete.

„Neville mi prezradil, že si dobrý v elixíroch. Verí ti, vieš? Aj ja s otcom ti veríme. Veríme, že hovoríš pravdu a Veď-Vieš-Kto sa naozaj vrátil.“ Povedala. Harry zmätene zamrkal, neistý tým, ako sa dostala od jeho znalostí elixírov k tomu, že mu veria.

„Ďakujem.“ Povedal pomaly. Venoval jej úsmev, aby jej ukázal, že si to naozaj vážil. Luna mu úsmev zasnene opätovala a či Harry chcel alebo nie, jeho úsmev sa zmenil na úprimný a jemný. To dievča malo na neho zvláštny vplyv, páčila sa mu. Nie fyzicky... aj keď bola pekná, no páčilo sa mu jej vyžarovanie. Veľmi jemne cítil jej mágiu, čistú ako kryštál. To bolo niečo mimoriadne. Možno modrastý kryštál, keď sa skutočne sústredil, videl svetlomodrú.

Luna odrazu slabo zalapala po dychu a jej pohľad sa na chvíľu vyjasnil, keď sa pozrela do jeho očí. Ruku si priložila k hrudi.

„Cítila som tvoju mágiu!“ zašepkala. Harry sa šokovane nadýchol, prekvapený tým, že to cítila. Otvoril ústa, aby sa začal brániť, keď sa jej na tvári rozlial zasnený úsmev.

„Budeme si spolu rozumieť, Harry Potter.“ Povedala spokojne. Harry prekvapene zamrkal. Dúfal, že sa z toho mrkania nevyvinie tik, začínal to totiž robiť nejako často.

„Tvoj otec vydáva Sršňa, však?“ opýtal sa a ukázal na časopis, ktorý si so sebou priniesla.

„Áno, je to rodinný časopis. Nie je veľa ľudí, ktorí by ho odoberali, mnohí sa z neho smejú, no všetko to, čo je v ňom napísané, je pravda.“ Tvrdila.

„Môžem? Zatiaľ som nemal možnosť prečítať si ho.“ Ukázal na časopis. Luna s úsmevom prikývla a podala mu ho. Harry ho prelistoval, zastaviac sa pri niektorých článkoch, ktoré ho zaujali. Nakoniec ho preštudoval o niečo dôkladnejšie, ako predtým predpokladal.

„Môžem ťa požiadať o predplatné?“ opýtal sa.

„Samozrejme, napíšem otcovi. Hneď zajtra ti môže poslať ďalšie číslo.“ Súhlasila.

„Predplatné na rok stojí bežne tri galeóny, no pre teba to bude za jeden.“ Dodala. Harry sa usmial.

„Peniaze nebudú problém, rád ti dám aj tridsať galeónov.“ Uškrnul sa. „Rád by som sa však spýtal, či by mi nemohol poslať aj toto číslo.“ Kývol na časopis, ktorý mala pred sebou. Luna sa usmiala a podala mu ho.

„Pokojne si nechaj tento výtlačok, ja som ho prečítala už trikrát. Najlepší je článok o nargloch, videla som, že si sa pri ňom pozastavil. A určite bude stačiť jeden galeón, tridsať by bolo priveľa.“ Vrelo sa na neho usmiala.

„Ďakujem.“ Povedal úprimne a obdaril ju ďalším úprimným úsmevom.

„Takže... ako dobre sa poznáš s Nevillom?“ začal. Lakťami sa oprel o stôl a venoval Lune svoju plnú pozornosť.

„Do začiatku piateho ročníka som Nevilla poznala len podľa mena. Bližšie sme sa zoznámili až v knižnici, ty si mu pomáhal s úlohou z elixírov a keď si odišiel, on tu ostal sám. Prisadla som si k nemu a začali sme sa rozprávať. Nie je to tak dávno. Nevilla mám rada, on si zo mňa neuťahuje. Ani ty to nerobíš. Počúvaš, čo hovorím, ja to viem. Aj teba mám rada.“ Harry bol prekvapený tým, ako ľahko mu vyznala svoje sympatie voči nemu. Nebolo v tom nič romantické, možno práve preto to Harryho tak príjemne prekvapilo.

„Myslím, že aj ja mám rád teba, Luna.“ Usmial sa na ňu.

„Objal by som ťa, ale netuším, ako by si zareagovala.“ Priznal s nervóznym úsmevom. Luna sa usmiala a presunula sa na lavicu vedľa neho. Krátko Harryho objala a ostala o neho opretá.

„Všimla som si, že sa rád objímaš. Predtým s Hermionou, teraz najmä s Amay a tou červenovlasou Slizolinčankou. Amay je veľmi zaujímavé meno.“ Povedala. Harry sa na ňu pozrel s povytiahnutým obočím a nechal jednu ruku položenú na jej ramenách, kým sa mu Luna opierala o bok.

„Okrem toho, ľudia sú šťastní, keď sa objímajú.“ Dodala spokojne.

„A ty si šťastná, keď sa s ľuďmi objímaš?“ pousmial sa Harry.

„Ja sa s ľuďmi zvyčajne neobjímam. Ale áno, som šťastná.“ Prikývla. Harry si ju pritiahol bližšie k sebe.

„Už dlho som tu nevidela Hermionu. Predtým sem chodievala často.“ Podotkla. Harry s ňou musel v duchu súhlasiť, prekvapený tým, že si to sám nevšimol. Niečo také si všimnúť mal. Už ale aspoň chápal, čo mu v tej knižnici stále chýbalo.

Musí zistiť, čo sa stalo s jeho hnedovlasou kamarátkou, ktorá ho sprevádzala už od ich prvého ročníka. To, čo sa dialo, sa mu naozaj prestávalo páčiť a nebolo to preto, že by jeho ego nedokázalo prehrýzť to, že vymenila jeho za Ronalda. Hermiona sa správala naozaj zvláštne a Harry sa úprimne začínal báť toho, čo sa s ňou stalo.

Až do večere sa spolu rozprávali. Harry zistil, že si s ňou rozumie, keď si odmyslí niektoré jej podivné chvíle. No... vtedy jej nerozumie. Ale nevedel by si ju predstaviť ako každé iné dievča, Luna bola výnimočná. Možno bola trochu cvok, no to bol očividne aj Harry a ten ani zďaleka nedosahoval jej výšku inteligencie.

Z čítania nakoniec nemal nič, no vôbec mu to nevadilo. Zdalo sa však, že si našiel novú kamarátku. Vážil si to viac, než by si mnohí pomysleli, praví priatelia mali nesmiernu cenu a Harry to chápal. Ona bola pre neho o to cennejšia, že mu dôverovala v čase, kedy mu veril len málokto. A Harry pri pohľade na ňu mohol vidieť, že mu bude oddaná. Ona bola ten typ, ktorý verí celou svojou bytosťou, avšak len málokomu. Netušil, čím si práve on zaslúžil jej dôveru, ale bol za ňu vďačný. V tichosti si sľúbil, že ju nezradí.

Rozdelili sa spolu až keď vošli do Veľkej siene na večeru. Harry sa posadil vedľa Amay, kým ona si sadla k nejakému dievčaťu, ktoré ju však väčšinu času ignorovalo.

„Ako vidím, našiel si si novú kamarátku.“ Skonštatovala Amay. Harry sa na ňu otočil a pozrel sa do jej žiariacich sivozelených očí.

„To asi áno.“ Odpovedal s miernym úsmevom.

„Tá malá Bystrohlavčanka sa ti dostala pod kožu.“ Uškrnula sa. Harry mykol plecami. Čo by na to mal povedať, keď to bola pravda?

„Hovorí sa o nej, že je blázon.“ Pokračovala.

„Ťažko povedať, určite je výnimočná. Bláznom by som ju však nenazval, skôr géniom.“ Odpovedal pokojne. Pri pohľade na jeho tvár Amay vedela, že ho to dievča naozaj zaujalo a premýšľal nad ňou. To ju upokojilo, keby do toho zvláštneho priateľstva skočil po hlave, mala by obavy a snažila by sa mu to vyhovoriť. Takto mu verila, že neurobil chybu a vie, čo robí.

„Stavíš sa ešte v klubovni, predtým ako pôjdeš na trest?“ zaujímala sa. Harry prikývol.

„Musím si ísť ešte zaniesť veci. Po vyučovaní som šiel do knižnice a potom som prišiel rovno sem, v izbe som bol naposledy ráno. Možno sa aj prezlečiem, uvidím, ako budem stíhať.“ Vysvetlil. Amay prikývla.

„Takže pôjdeš do klubovne so mnou.“ Spýtavo sa na neho pozrela, pokiaľ by chcel protestovať.

„To určite áno.“ Prikývol s úsmevom Harry. Amay spokojne pokývala hlavou. Harry nakoniec stihol aj rýchlu sprchu, predtým ako sa vybral na trest so Snapeom. Amay ho vyprevadila až k portrétu, Harry bol mierne pobavený jej starosťou a ku koncu mu začínala byť až podozrivá. Akoby vedela niečo o ňom a o Snapeovi, čo by vedieť nemala. Tie myšlienky sa však z jeho hlavy vytratili, keď zastal pred dverami Snapeovho kabinetu a presne o siedmej zaklopal na dvere.

„Dúfam, že sa ma nepokúšate ohúriť svojim presným príchodom, Potter.“ Zavrčal na neho, keď spoza svojho stola otvoril dvere. Hneď ako vošiel ich nechal zabuchnúť. Harry si s úžasom uvedomil, že to musel urobiť pomocou bezprútikovej mágie. Čo by však mohol čakať od svojho otca? Jeho vlastná mágia sa pozoruhodným spôsobom vyvinula, keď gény, ktoré obrad potlačil, dostali možnosť prejaviť sa. Vlastne mohol očakávať, že jeho otec bude ovládať aspoň základy bezprútikovej mágie. Predpokladal, že si teraz mohol byť istý tým, že jeho otec mal, rovnako ako Harry, jemné cítenie pre mágiu. Nikdy by od neho však nemohol chcieť, aby mu o tom niečo povedal a pomohol mu s tým. Nie od neho.

„Dobrý večer, profesor.“ Pozdravil. Ešte predtým, ako zaklopal, nechal svoju tvár, aby sa poskladala do chladnej zdvorilej masky a nehodlal ju zložiť až do chvíle, kedy vypadne preč.

„Vidíte všetky tie špinavé kotlíky, pán Potter?“ ukázal Snape na množstvo kotlíkov uložených na jednej z lavíc. Boli to kotlíky, ktoré dopadli zvlášť zle. Keď videl tie priškvarené elixíry, až sa mu zatočila hlava.

„Áno, pane.“ Odpovedal. Už celkom presne vedel, čo bude najbližšie hodiny robiť.

„Výborne. V takom prípade mi dajte svoj prútik a začnite s čistením. Viete, kde čo hľadať.“ Natiahol k nemu ruku a Harry po krátkom zaváhaní podišiel k nemu a vložil mu do ruky svoj prútik. Cítil sa bez neho nepríjemne, nijaký náhradný pri sebe nemal. Pozoroval, ako profesor jeho prútik vložil do šuplíka a ten zavrel a zabezpečil. Harry s tichým výdychom prešiel ku skrini s a čistiacimi prostriedkami a vytiahol odtiaľ kefu a elixír na čistenie usadenej špiny. Tieto kotlíky sa nedalo vyčistiť jednoduchými kúzlami, no nebolo nutné ich ani zahodiť, potrebovali len ručne vydrhnúť. Harry sa bez reptania pustil do práce. Čím skôr začne, tým skôr skončí. Nemal by ale skončiť príliš skoro, inak mu dá na prácu niečo ďalšie a bude tu ešte dlhšie.

Naučenými krúživými pohybmi drhol kotlík, presne tak, ako to robieval už dlhé roky. Najlepšiu prax získal u Dursleyovcov, no napriek tomu, aká to bola rodina, tam mal málokedy možnosť drhnúť niečo tak kvalitne priškvarené ako boli zničené elixíry. Ale na druhú stranu, máločo sa vyrovnalo sile čistiacich elixírov. Určite na to nestačil nijaký z čistiacich prostriedkov, aké používal u Dursleyovcov. A to si jeho muklovská rodina dávala záležať na tom, aby mali reklamné a známe produkty. Akoby ich susedia sledovali ešte aj to, aké čistiace prostriedky používajú. Aj keď, nedivil by sa, keby tomu tak naozaj bolo.

Keby sa radšej starali o to, že tam dlhé roky týrali malé decko. To už nebolo niečo, čo by ich trápilo. Dlhé roky sledovalo, ako sa Dursleyovci správali k Harrymu a prehliadali to, tváriac sa, že sa tam nič nedeje. A Harry nebol hlupák, chápal, že o tom musel vedieť aj Dumbledore, keďže pani Figgová, ako ich blízka suseda, ho mala dennodenne na dohľad. A Harry počas tohto leta zistil, že Figgová donáša Dumbledorovi.

Už od prvého ročníka mal toho starého muža rád ako vlastného starého otca a veril mu, no toto leto sa veľa vecí zmenilo. Začal si všímať veci, ktoré predtým nevidel a tie veci nevrhali Dumbledora do práve priaznivého svetla. A starý muž s tým nič neurobil, na dôveryhodnosti mu nepridalo ani to, že sa mu už odvtedy, ako sa dostal na Grimmauldovo námestie, vyhýbal. To, že sa o neho zaujímal len vo chvíli, keď z neho potreboval vytiahnuť informácie o tom čarodejníkovi, ktorý ho napadol, ho nahnevalo a roztrpčilo. Čakal on Dumbledora viac, a predsa by nevedel odpovedať na otázku, čo od Dumbledora vlastne očakával. Možno viac dôvery, keď ho už chcel využívať. Mohol mu poskytnúť viac informácií. Alebo, čo by bolo asi to najlepšie, chcel, aby ho ako decko nenechal na prahu domu na Privátnej ceste číslo štyri. Nenávidel to tam a oni tam nenávideli jeho.

A keď po neho prišiel Hagrid, na príkaz samotného veľkého Dumbledora, on sa začal na staršieho čarodejníka pozerať ako na svojho záchrancu a človeka, ktorý ho odtiaľ vyslobodil. Stal sa pre neho vzorom a postavil si ho na piedestál, zidealizoval si ho. Zabudol na to, že to on ho priviedol ako jednoročného na Privátnu cestu, pričom musel vedieť, čo sú Dursleyovci zač. A tak, ako v duchu ospravedlnil túto Dumbledorovu chybu, naučil sa ospravedlňovať starého muža, nech urobil čokoľvek. A vedel, že keby sa nestalo počas leta to, čo sa stalo, dokázal by sám pred sebou ospravedlniť aj to, že sa mu Dumbledore vyhýbal. Teraz ho však jeho slizolinská časť prinútila pozrieť sa na to z iného uhla.

To, že ho Dumbledore hodil Dursleyovcom, ktorí sa k nemu správali otrasne a potom ho odtiaľ vyslobodil, z neho urobil vďačného a verného kúzelníka, ochotného urobiť pre neho čokoľvek. A všetko to, čo musel počas rokov podstúpiť, sa mu s odstupom času javilo ako hlúpe testy. Dumbledore mu mohol ľahko zabrániť, aby sa dostal ku Kameňu mudrcov alebo nájsť vchod do Tajomnej komnaty. Kameň mudrcov mohol okrem toho ochrániť omnoho lepšie, nemal ho nechávať Quirrellovi pod nosom, najmä nie, keď mal podozrenie, že nie je tým, kým sa tváril, že je. Pre Merlina, z toho muža musela čierna mágia cítiť na sto metrov, najmä pre čarodejníka Dumbledorovho rázu!

Nemal by sa tým však zaoberať, kým nebude mať viac informácií. Nevedel, čo ho k tomu viedlo, aké mal dôvody a už vôbec nevedel, kde vlastne ležala pravda. A určite by sa tým nemal zaoberať práve teraz, kým bol v Snapeovom kabinete a čistil pod jeho drobnohľadom kotlíky.

Odrazu sa mu z rúk vyšmykla kefa a on sykol od bolesti. Trochu krvi z rany na jeho ruke stieklo dole a nakvapkalo do kotlíka. Chytil si poranenú dlaň druhou rukou a otočil sa od kotlíkov. Šokovane si uvedomil, ako nepríjemne ho štípu ruky a až teraz, keď sa jeho ruky dostali na lepšie svetlo, si všimol, ako nepríjemne začervenané sú.

„Doparoma!“ zanadával potichu, avšak dosť hlasno na to, aby to zaregistroval Snape.

„Čo sa deje?“ zavrčal od stola.

„Mám alergickú reakciu a rozrezanú dlaň.“ Odpovedal pohotovo. A vzápätí zanadával ešte raz, tentoraz šťavnatejšie, keď ucítil závrat. Pokúsil sa rukou zachytiť, aby nespadol na zem. Žiaľ, chytil sa práve tou zranenou pravou rukou. Bolestivo zasyčal, no nepustil sa. Nezloží sa pred Snapeom len kvôli hlúpej alergií na čistiaci prostriedok.

Mal si to všimnúť už skôr, hodina a pol je príliš dlho. Alergia sa musela prejaviť krátko potom, ako sa dostala do styku s jeho pokožkou a Harry naozaj cítil pálenie už dlhšiu dobu. Keby sa neporezal, pravdepodobne by pálenie ignoroval ešte nejakú dobu. Nikdy to nebolo také silné ako teraz. Už predtým spozoroval jemné prejavy po používaní čistiacich elixírov pri čistení Snapeových kotlíkov, no niečo aké drastické ako bolo toto nečakal.

„Potter, vy idiot!“ zahromžil Snape a zachytil ho, aby sa nezrútil. Ešte niečo zavrčal, no Harry mu nerozumel, pretože dostal ďalší závrat a zatmelo sa mu pred očami.

„Prečo ste sa neozvali už skôr?!“ pýtal sa ho Snape. Tomu už rozumel.

„Som zvyknutý ignorovať bolesť. Okrem toho sa u mňa mierne prejavy alergie prejavovali už skôr, no nikdy som tomu nekládol veľkú dôležitosť. Som alergický aj na niektoré muklovské prostriedky, sčervenené ruky mávam po umývaní často. Takúto drastickú reakciu som ešte nezaznamenal, je to po prvýkrát, čo sa mi stalo niečo takéto. Mal som zlé svetlo, preto som si nevšimol, že mám ruky také červené.“ Odpovedal pokojne. Bolo to zvláštne, no chcelo sa mu spať. Rád by zatvoril oči a odpočíval, len na chvíľu.

A práve to ho priviedlo späť k sebe. Prinútil svoju myseľ opäť nabehnúť a prísť na to, čo sa deje. Trochu oneskorene si uvedomil, že sa pravdepodobne vďaka dlhodobému pôsobeniu priotrávil. Elixír a chvíľa pokoja by mali jeho stav vyriešiť, nemal by však zaspať, jeho stavu by to len uškodilo.

Snape ho vmanévroval do kresla, ktoré sa tam odkiaľsi vzalo. Harry tak celkom nedokázal sledovať svoje myšlienkové pochody aj okolie naraz, takže bol trochu zmenený náhlou zmenou polohy.

„Vypite to.“ Prikázal Snape a strčil mu do ľavej ruky nejakú fľaštičku. Harry mrkol na tmavofialový elixír a hodil ho do seba. Dokonca sa ani nezatváril znechutene, keď ho prehltol, vlastne mu celkom odľahlo. Dlhá doba strávená v nemocničnom krídle ho naučila nevnímať hroznú chuť elixírov, ale zameriavať sa skôr na ich blahodarný účinok pre organizmus. Keď potreboval odvrátiť svoje myšlienky od pachuti elixírov, ktoré do neho liala madam Pomfreyová, zvykol spočiatku premýšľať práve nad tým. Potom to už bolo jednoduchšie, len to do seba kopol a chuť už ani poriadne nevnímal.

„Ďakujem.“ Povedal tlmene. Nechal Snapea, nech mu zacelí ranu na pravej dlani a ponatiera sčervenené časti rúk hojivou masťou. Chvíľu mu trvalo, kým sa úplne vrátil k sebe, behom desiatich minút bol však úplne fit. Snape sa opäť vrátil za svoj stôl, kam sa usadil. Stále pozoroval Harryho, ten však nemal ani najmenšiu chuť snažiť sa z jeho pohľadu čokoľvek vyčítať. Bol unavený a, na počudovanie, chcel len zaľahnúť do svojej postele a spať.

„Môžem už ísť alebo mám urobiť ešte niečo?“ opýtal sa. Pozostatky jeho masky ešte stále ostávali na jeho tvári, do jeho hlasu už však presakovala únava. Pozrel sa na svojho profesora.

„Môžete odísť.“ Povedal Snape po chvíli pozorovania. Harry prikývol a vstal. Pomaly prešiel k Snapeovmu stolu.

„Vrátite mi prútik, pane?“ opýtal sa zdvorilo. Snape vytiahol zo stola jeho prútik a podal mu ho. Vstal z kresla, nie však preto, aby odprevadil Harryho k dverám, potreboval si niečo vybrať z jednej z políc. Keď prechádzal okolo Harryho, zacítil mladík vôňu byliniek, korenia a výparov z elixírov. S tou vôňou sa stretával už roky, sprevádzala profesora elixírov na každom kroku, tlmená a nie príliš výrazná, kým niekto nestál príliš blízko. Harryho citlivý nos ju dokázal zachytiť a rozpoznať aj keď nestál úplne blízko pri ňom.

A v tej chvíli mu to došlo. Vôňa... každý človek vonia inak, no predsa sa niektoré vône... rodina... vôňa... rodina... Sakra!

Ako len mohol byť taký idiot?! Urýchlene zaprial profesorovi dobrú noc a opustil jeho kabinet. Väčšinu cesty do klubovne takmer bežal, každým ďalším krokom boli jeho nervy stále napnutejšie, keď o tom premýšľal. Do klubovne sa prirútil ako veľká voda. V spoločenskej miestnosti boli už len nejakí malí prváci, ktorí zdrhli hneď potom ako ich spražil pohľadom a Amay. Tá sa zmätene vystrela v kresle, keď ho uvidela a prižmúrila oči, keď si všimla jeho výraz. Tvárou jej na okamih prešiel záblesk strachu.

„Čo sa stalo, Harry?“ opýtala sa starostlivo.

„Ty vieš, kto je môj otec! Môj skutočný otec!“