Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

 Prekvapením rozšírené oči upírky sediacej pred ním a následný výraz viny, ktorý preletel jej tvárou, Harryho len utvrdili v tom, že mal pravdu. Jeho najväčšie tajomstvo, ktoré si so sebou plánoval vziať do hrobu, nebolo už len jeho.

„Vedel som to. Už nejakú dobu som mal podozrenie, že tu niečo nesedí. To, ako ste sa ty a Amay pozerali na mňa a na Snapea. Obe ste veľmi dobre vedeli, že je mojím otcom a nič ste mi nepovedali. Nič!“ prskal nahnevane.

„Ako- ako si zistil, že to vieme?“ opýtala sa.

„Máš čuch lepší ako lovecký pes, Amay. Musela si to zistiť. Ja som si však neuvedomil, že by si dokázala ucítiť aj niečo takéto. Nikdy mi ani len nenapadlo, že budeš schopná podľa čuchu zistiť, že je to môj otec!“ zavrčal. Cítil sa ako idiot, keď tam pred ňou stál a takmer sa neovládal.

„Nebolo by možné odhadnúť to len podľa čuchu, Harry. Keby som ťa tak dobre nepoznala, nikdy by som na to neprišla.“ Naozaj vyzerala, že ju to mrzí, že to nechcela zistiť.

„Vieš, toto bolo tajomstvo, ktoré som si mal odniesť do hrobu. Bol som ochotný urobiť všetko preto, aby sa o našom nešťastnom pokrvnom spojení nedozvedel nikto.“ Priznal temne. Amay sa zachvela, napočudovanie sa však len porazenecky oprela v kresle, tvár sa jej stiahla v zvláštnom bolestnom výraze.

„Čo sa mi chystáš urobiť? A Carherine?“ opýtala sa ticho. Harry sa na ňu šokovane pozrel, pery sa mu vykrútili v cynickom úškrne.

„Čo také by som vám mohol urobiť? Hovoríš to, akoby som vám dokázal ublížiť.“ Zavrčal. Och, nie, to by nedokázal. Najmä nie pre niečo takéto, pre niečo, za čo ani nemohli. Amay sa prekvapene strhla, tvár sa jej opäť vyjasnila. Pery sa jej zvlnili v miernom úsmeve. Už si myslela, že... že jej Harry bude chcieť ublížiť. Nebránila by sa mu. Až po jeho slovách si však uvedomila, že on taký nie je. Na chvíľu zabudla na to, že Harry nie je vrah ani krutý človek.

„Okrem toho, vy to neprezradíte. Pokiaľ by som sa aj nemohol spoľahnúť na naše priateľstvo, všetci traja na seba niečo máme.“ Pripomenul. Amay zmätene nadvihla obočie. Ona bola upírka, on bol synom Snapea, no aké tajomstvo mal na mysli pri Catherine? Iba ak by vedel o...

„Ale no tak, nepozeraj sa tak na mňa. Obaja dobre vieme, čo mám na mysli.“ Jeden kútik úst sa mu vykrútil v neveselom úškrne. Amay ticho zalapala po dychu.

„Odkiaľ to vieš?“ opýtala sa.

„Tak toto ma zabolelo. Nečakal som, že ma budeš až takto podceňovať. Ale asi som si to zaslúžil, ja sám som podceňoval teba, keď som si myslel, že to pred tebou môžem zatajiť. A odkiaľ viem to, že naša malá krásna Catherine je čiastočná sukuba? Už keď sme sa prvýkrát stretli v Čiernej ruži, niečo sa mi na nej nezdalo. Netrvalo dlho a kúsky skladačky do seba zapadli. Podozrenie som mal už počas leta, no až vtedy, keď som sa dozvedel jej meno, som mal istotu.“ Rozprával. Cítil, ako sa jeho hnev vytráca s každým ďalším slovom. Unavene sa zvalil do ďalšieho voľného kresla a zložil si hlavu do dlaní.

„A predsa som nemohol a ani nechcel zatratiť ju pre to, kým je. Rovnako by som nedokázal nenávidieť teba, pretože si upírka a ani tvojho brata, lebo je upír. Nedokázal by som to ani pri Remusovi, napriek tomu, že je vlkolak. Všetci pre mňa totiž znamenáte príliš veľa na to, aby to pre mňa predstavovalo skutočné prekážky. Praví priatelia sú perly nevýslovnej hodnoty, ja to viem.“ Ku koncu už ledva šepkal. Ocitol sa na rázcestí a nevedel, čo si počať ďalej. Jeho malý bezpečný domček, ktorý si vystaval ako ochranu pred realitou, sa práve rozpadol. Bol synom Severusa Snapea a oni to vedeli. A s tým im muselo dôjsť aj to, že manželstvo Jamesa a Lily nebolo úprimné a ona milovala Snapea alebo ešte niečo horšie, že bola jeho matka ľahká a napriek manželstvu s Jamesom sa vyspala so Snapeom. To by nezniesol, česť jeho matky nesmej nikto pošpiniť.

„Mama milovala Snapea, dokonca sa aj vzali, aj keď som o tom nikde nenašiel záznamy. Myslím, že sa zosobášili len v nejakou malom muklovskom kostole. Mama bola tehotná, keď si uvedomila, že žiť so Snapeom by pre mňa nebolo dobré, nechcela, aby zo mňa vyrástol ďalší Smrťožrút. Snape jedným bol a mama vedela, že Voldemort by chcel, aby som ho nasledoval. Preto ho opustila, utiekla a požiadala Jamesa o pomoc. Ten jej pomocnú ruku ponúkol a mňa uznal ako svojho dediča. Stačilo už len využiť mágiu a ja som bol jeho dedičom so všetkým, čo k tomu patrí. Myslím, že mama plánovala povedať to Snapeovi neskôr, no nestihla to. Keď som mal jeden rok, prišiel do nášho domu Voldemort a zabil ju. Zvyšok príbehu už poznáš.“ Niektoré časti jeho rozprávania boli takmer nezreteľné, keď šepkal, iné zas hovoril s mrazivým pokojom. Raz alebo dvakrát sa mu dokonca zlomil hlas. Niekedy behom rozprávania sa Amay usadila na bočnom operadle jeho kresla a objala ho. Mladík ju nechal, objatie jej však neopätoval. Bol stratený vo vlastnom svete.

„Nepoznám. Samozrejme, viem toho o tebe veľa z kníh, no tie mi nepovedia o tom, aký Harry Potter naozaj je. To mi budeš musieť ukázať a rozpovedať sám.“ Povedala ticho.

„Mrzí ma, čo sa stalo. Naozaj ma mrzí, že tvoja mama a James umreli a ešte viac ma mrzí to, ako sa k tebe správa tvoj vlastný otec, no viem, že ty to zvládneš. Si silný. Lily s Jamesom obetovali svoje životy, aby si ty mohol žiť ten svoj, dali ti druhú šancu. Neurobili to však preto, aby si svoj život obetoval pre čarodejnícky svet a aby si trpel za chyby iných. A raz možno nájdete ty a Snape k sebe cestu.“ Po pohľade, ktorý na ňu Harry vrhol pri poslednej vete, s nervóznym úsmevom zmĺkla.

„Tomu nemôžeš naozaj veriť, že si ja a Snape nájdeme k sebe cestu.“ Nesúhlasne pokrútil hlavou, akoby si myslel, že je Amay blázon, keď je schopná povedať niečo takéto. Upírka sa na neho láskavo usmiala.

„Ach, Harry, kto iný by to mal dokázať, ak nie ty? Získal si na svoju stranu najmocnejší upírsky klan v Európe a my sme ochotní ponúknuť ti všetko, dokonca aj naše životy. Prsteň, ktorý nosíš na ľavej ruke, je toho dôkazom.“ Natiahla sa po jeho ľavej ruke a zovrela ju vo svojich dlaniach. Harry dovolil prsteňu s čiernym kameňom, aby sa zviditeľnil.

„Toto, môj drahý Harry, je Prsteň vládcov. Na rukách ho už od dávnych dôb nosievali výlučne ľudia, ktorí mali veľkú silu, nie obyčajní čarodejníci ani obyčajní upíry. Už teraz si vedel, že je nesmierne cenný, ja s Rethom sme ťa s ním trochu oboznámili, nevieš však všetko. Ani my nevieme všetko. Temné bytosti si uchovávajú mnohé legendy a veštby a očakávajú ich naplnenie. Niektorí viac, iní menej. Istá legenda hovorí o existencii piatich Prsteňov moci, z ktorých jeden bol Prsteň vládcu. Prsteň vládcu bol najmocnejší z pätice prsteňov a čarodejník, ktorý ním vládol, s ním dokázal veľké veci. Bol to však aj symbol, ten, kto nosil Prsteň vládcu, mal moc ako nikto iný.

Táto legenda hovorí o dávnej minulosti, na ktorú už čarodejníci nespomínajú. V tej dobe sa mágia nedelila na svetlú a temnú a čarodejníci na dobrých a zlých a magické bytosti žili v súlade s čarodejníkmi. A všetkých ľudí viedla pätica Mocných, v nej malo zastúpenie päť najmocnejších bytostí ríše. Na jej čele stál najmocnejší muž zo všetkých ľudí, ktorí v tej dobe kráčali po zemi, bol to veľký čarodejník, aký nemal nikde na svete páru. Dlhé roky viedol spolu so svojimi Mocnými ríšu múdro, spravodlivo a s pevnou rukou. Stalo sa však, čo sa nemalo stať a niekto čarodejníkovi vnukol myšlienku, že o ňom ľudia nezmýšľajú ako o skutočnom vodcovi a vládcovi. A on uveril slovám klamára a začal hľadať spôsob, akým zaceliť moc svoju a štvorice, ktorá ho sprevádzala. A v tej dobe sa v jeho duši začal usádzať nespravodlivý hnev na ľudí, ktorí mu neverili.

Po mesiacoch hľadania našiel vzácny čierny kameň a vedel, že práve ten mu s jeho cieľom pomôže. Kameň rozdelil na päť častí a tie naplnil mágiou Mocných aj svojou vlastnou, obrúsil ich a vložil do drahých kovov. Jeden z piatich prsteňov však vytvoril ako najmocnejší z pätice a zviazal ho so silou zvyšných štyroch prsteňov. Ten jeden prsteň pomenoval Prsteňom vládcov a neskôr do neho vložil nesmierne poznanie a moc. O tom čarodejníkovi sa šepkalo, že nebol čistokrvný, jeho otec bol vraj anjelom a on do prsteňa vložil vrátane svojej moci čarodejníka aj svoje zdedené schopnosti anjela. Či to však bola pravda alebo nie vtedy nebolo dôležité. Prsteň vládcov sa stal symbolom moci a spolu so štyrmi prsteňmi Mocných napomáhal svojim vlastníkom vládnuť.

Žiaľ, keď sa už raz hnev usídlil v srdci mocného muža a začal zožierať jeho dušu zvnútra, už mu nebolo pomoci. Prešli dlhé roky a muž sa začal meniť. Jeho city chladli, jeho večná žiara slabla a nahrádzala ju vnútorná temnota, ktorá z jeho vnútra unikala na povrch. Z anjela sa stával démon. A ako temnel vládca, padala s ním aj celá jeho ríša. Nastali temné časy. Už bolo neskoro na zmenu, keď sa Mocní rozhodli zakročil proti svojmu kráľovi. Zosadili ho z trónu a zabili, nebolo to však jednoduché a dvaja z nich pritom umreli. Elfka a upír, dve mocné bytosti opustili v tú krvavú noc radu. Keď však hľadali Prsteň vládcu, nedokázali ho nájsť. Až po dlhých mesiacoch sa im konečne podarilo nájsť nového kráľa a až vtedy zistili, kde bol najmocnejší z pätice prsteňov. Prsteň mal na prste nastoknutý ich nový kráľ, syn ich starého vládcu. Keď to zistili, uzreli aké pochybenie urobili, nič však nemohli urobiť. Zvyšných dvoch členov rady, ktorí pomohli zosadiť jeho otca z trónu, zabil za zradu a vytvoril novú radu. S mocou Prsteňa a pomocou svojich Mocných uvrhol ríšu do večnej temnoty.

Nik nevie, ako sa ríša oslobodila od strašného vládcu. Jedna legenda hovorí o tom, že ľudia povstali a zabili päticu Mocných, iná zas rozpráva o príchode pluku anjelov, ktorí uvrhli kráľa a jeho Mocných do večného zatratenia a takýchto legiend je ešte mnoho. Jedno je však isté, ríša sa rozpadala a prstene sa stratili.

Týchto päť prsteňov vlastní náš klan už tisícročia. Hovorí sa, že práve týchto päť prsteňov predstavuje päť Prsteňov vládcov a my tomu veríme. Nikdy sme však nedokázali zistiť, ktorý z tých piatich prsteňov bol najmocnejší. Istý čarodejník sa dozvedel o našej legende a jeden z prsteňov nám ukradol. Práve o tom prsteni si myslel, že by to mohol byť Prsteň vládcu, najmocnejšieho z pätice. On s prsteňom dokázal veľké veci, nikdy však to, čo kráľ z legendy. Tým čarodejníkom bol Salazar Slizolin, to už však vieš.

Ty musíš ale pochopiť jedno. To, že si dostal tento prsteň znamená viac ako akákoľvek prísaha, hoci aj taká, ktorú by pod prísahou mágie zložil náš otec. Keď sa začne vojna, celý náš klan bude stáť za tebou, nech sa rozhodneš pre ktorúkoľvek stranu. Ak to bude nutné, vytvoríme s tebou tretiu stranu. A k nám sa pridajú aj iné mocné klany, naši priatelia, pretože pochopia, že za tebou musíme stáť. Ak sa niekto postaví proti tebe, bude to, akoby sa postavil proti nám.

Pravda je taká, Harry Potter, že my sme ťa pozorovali už dlho. Teba, Voldemorta, Dumbledora a predtým aj Grindelwalda a mnohých iných mocných čarodejníkov. Museli sme to robiť, aby sme zistili, kto má aké úmysly. Voldemortovi na temných bytostiach nikdy skutočne nezáležalo, chce nás využiť, no nechce nám pomôcť. Dumbledore temné bytosti nemá rád, kedysi v minulosti urobil chybu a ponoril sa do čiernej mágie, od vtedy je jeho pohľad na čokoľvek temné skreslený. On by nám nepomohol. A potom si tu bol ty.

Dumbledore ťa viedol k tomu, aby si aj ty pociťoval zášť voči temnej strane a všetkým temným bytostiam. A napriek tomu si vždy súcitil s vlkolakmi a inými prekliatymi a pošpinenými temnotou. Och, áno, opovrhoval si vrahmi a tými, ktorí ubližujú, no vedel si rozpoznať obeť od netvora. Mysme už vtedy vedeli, že ak sa dostaneš k moci zo všetkých ľudí práve ty, bude nás čakať aspoň pokojná budúcnosť. Dumbledore ťa viedol k víťazstvu a my sme uznali, že je to váš boj, nie náš a stiahli sme sa. Keď si sa však cez leto postavil na našu stranu aj napriek tomu, že jediné, čo to mohlo priniesť tebe, boli problémy, uvedomili sme si, že sme sa mýlili. To, že ti Reth daroval prsteň nebolo plánované, on to proste len urobil, lebo to tak cítil. Upírom nikto nepomáha a už tobôž nie svetlí čarodejníci. A ty si nám pomohol. Nebyť teba, sme ja aj Loreth v tejto dobe už pravdepodobne mŕtvi, ak nie aj niečo horšie. Mohli by pomocou nás vydierať otca, mohli by nás zničiť. A to všetko len preto, lebo sme my dvaja tú noc urobili chybu a nechali sa chytiť. Za to, že si pomohol, ti dlhujeme veľmi veľa. Loreth by bol ochotný v tú noc urobiť všetko preto, aby som mohla uisť, on by pre mňa aj umrel a ja...“ z pier jej unikol tichý vzlyk. Pustila Harryho ruku a ukryla si tvár v dlaniach.

„Ja neviem, čo by som si bez neho počala. Loreth pre mňa znamená príliš veľa.“ Priznala tlmene. Harry si ju stiahol na kolená a objal ju, keď sa z jej hrdla vydrali ďalšie vzlyky. Amay ho pevne objala, zaborila si tvár do jeho košele a plakala. Harry jej šepkal do vlasov upokojujúce slová a držal ju, pretože chápal, že to zo seba konečne potrebovala všetko dostať. Bola silná, patrila medzi najsilnejšie ženy, aké mal možnosť spoznať a tušil, že to v sebe po celý ten čas dusila, no aj ona zo seba potrebovala dostať bolesť, inak by ju mohla pohltiť.

Ešte dlho potom ako jej oči vyschli ostala stúlená v Harryho náručí. Nerozprávali sa, len tam ticho sedeli, obaja ponorení vo vlastných myšlienkach. Amay sa v Harryho náručí cítila bezpečne a pokojne, tak dobre, ako už dlhú dobu nie. Podvedome cítila, že ju Harry ochráni pred čímkoľvek, vrátane jej samej. Počúvala tichý tlkot jeho srdca a cítila, ako ju zalieva únava. Len na chvíľu zatvorila oči a zaspala. Harry ju do Morfeovej ríše nasledoval zakrátko potom.

Ráno sa Harry prebudil zmätený a ubolený. Mal stuhnuté celé telo a odkrvené nohy. Bolestivo vydýchol a otvoril oči. V prvom momente nechápal, prečo mu v náručí spí mladá upírka, potom si však spomenul na predošlý večer. Musel zaspať krátko po nej.

„Amay,“ zašepkal. V klubovni ešte nikto nebol, no čoskoro sa začnú schádzať prvé ranné vtáčatá. May len čosi zamručala, zamrvila sa a spala ďalej.

„Hej, maličká, je čas vstávať!“ povedal tlmene.

„Harry?“ zamumlala Amay. Zodvihla hlavu, rozospato zamrkala a stretla sa s jeho pobaveným pohľadom.

„Ja nič, len že sa sem o chvíľu začnú hrnúť študenti a asi by nebolo dobré, keby nás tu takto našli.“ Pokrčil plecami. Aj ten drobný pohyb mu spôsobil bolesť hlavy. Amay sa poobzerala okolo seba.

„Och,“ bolo jediné, čo na to povedala, následne sa začala stavať. Harry ticho zakňučal, keď mu nechtiac vrazila lakťom do žalúdka.

„Prepáč!“ povedala kajúcne. Harry sa pokúsil o úsmev.

„V poriadku, nič sa nestalo.“ Tvrdil. V duchu uznal, že má silný úder a skutočne ostré lakte. Keď vstala, postavil sa aj on. Mal čo robiť, aby nezačal fňukať ani šomrať, bolelo ho celé telo, bol unavený a nemal dobú náladu. Bude si musieť dať nejaké elixíry.

„Dnes hráte.“ Pripomenula mu Amay. Harry čosi zamručal, úplne na to zabudol. Necítil sa na metlobalový zápas, aspoň nie po tom všetkom.

„Chceš odstúpiť z hry?“ opýtala sa vnímavo. Harry nesúhlasne pokrútil hlavou, niečo také by nemohol urobiť, aj keď mu už v podstate nezáležalo na tom či Chrabromil vyhrá alebo nie. Mal by to urobiť aspoň kvôli sebe.

„Budem hrať. Je ešte len päť hodín, hráme o ôsmej. Dovtedy by som stihol ešte aj dospať.“ Venoval jej mierny úsmev. Nechal prsteň, ktorý večer zviditeľnil opäť zmiznúť a zrušil ochrany, ktoré okolo nich umiestnil ešte vo chvíli keď tak nešetrne vtrhol dnu. Nedivil by sa, keby bola Tučná pani stále urazená. Aj vo chvíli, kedy mal nervy v ťahu však premýšľal dostatočne na to, aby sa postaral o to, aby ich nezačul nikto, kto by ich začuť nemal.

„Ale ty už spať nebudeš.“ Mierne sa uškrnula Amay.

„Nikdy nevieš.“ Pokrčil Harry plecami. Trpel nespavosťou, to bola pravda, no mal aj dobré chvíle. A okrem toho sa aspoň snažil vyspať, dostal rozum potom ako skolaboval pred Snapeom.

Dlhá sprcha uvoľnila Harryho stuhnuté svaly, nezbavila ho však bolesti hlavy. S tým mu pomohol až elixír a druhý elixír ho zbavil únavy. Užil povzbudzovací elixír, nepil ho už dlho dobu, mohol si to dovoliť. Zabral presne tak, ako mal a Harry sa takmer okamžite cítil dobre. Druhú fľaštičku si vložil do vrecka habitu, užije ho, pokiaľ to ešte bude nutné, keď prvá dávka stratí účinok. Amay mala pravdu, už nebude spať. Napriek tomu však odišiel do izby a ľahol si do postele. Zatiahol za sebou závesy a zabezpečil ich ochrannými kúzlami.

„Kreacher!“ zvolal. S tichým puk sa pred neho premiestnil starý ošumelý škriatok.

„Pán volať Kreachera?“ ozval sa.

„Ďakujem, že si prišiel, Kreacher. Viem, že si nemusel.“ Začal.

„Pán je dedič Blackovcov, Kreacher mal povinnosť prísť, pane.“ Uklonil sa škriatok.

„Knihy na Grimmauldovom námestí sú stále v knižnici?“ opýtal sa Harry. Škriatok nesúhlasne pokrútil hlavou, uši mu pritom zaplieskali o boky hlavy.

„Nie, pane. Tí prašiví psi... členovia roho Rádu všetky knihy z knižnice vyhodili.“ Pod nátlakom Harryho nesúhlasného pohľadu sa opravil. Harry to čakal, napriek tomu si však o Ráde musel pomyslieť svoje. Boli to blázni, keď dokázali len tak vyhodiť všetky tie knihy. No a čo, že boli zamerané zväčša na čiernu mágiu, napriek tomu obsahovali cenné poznatky.

„A dovolil si, aby ich zničili?“ opýtal sa Harry.

„Nie, pane. Kreacher všetky knihy odložil, ako mu prikázal pán Potter.“ Povedal.

„Veľmi dobre, Kreacher. Mimochodom stačí Harry, nemám rád pán Potter.“ Povedal so spokojným úsmevom.

„Áno, pán Harry.“ Kreacherovi radostne zažiarili oči, to bolo niečo, čo si Harry nemyslel, že niekedy uvidí.

„Mohol by si mi niektoré z nich doniesť?“ skôr než stihol pokračoval sa škriatok odmiestnil a o niekoľko sekúnd sa vrátil aj s kopou kníh.

„Dobre, vezmem si polovicu z tých, ktoré si mi priniesol. O pár dní ťa zavolám a ty vymeníš tieto knihy za ďalšie z tých, ktoré si zachránil.“ Škriatok súhlasne pokýval hlavou.

„Dobre. Teraz môžeš ísť, ale nikomu nič nehovor.“ Varoval ho ešte.

„Samozrejme, pane. Kreacher nikomu nič nepovie, pane.“ Prisľúbil škriatok a odmiestnil sa s hlbokým úklonom. Harry sa pozrel na desať kníh, ktoré po sebe zanechal. Odložil všetky až na jednu, s tou začne.

Behom nasledujúcich mesiacov sa pokúsi naštudovať čo najviac kníh z blackovskej knižnice. Mimo čítania týchto kníh sa bude musieť venovať ešte aj škole, priateľom, keďže mu Catherine dala jasne najavo, že sa im venuje málo, chcel navštíviť aj Tajomnú komnatu a študoval aj zväzky, ktoré mu dávala Amay. A okrem toho by rád niekedy zablúdil aj do rokfortskej knižnice, obsahovala množstvo fascinujúcich kníh. Nuž, bude toho mať vcelku dosť.

Blackovskú knižnicu však preskúmať musel. Nemal na to nijaký dôkaz, no Ron musel použiť na Hermionu nejaké kúzlo, to dievča by dobrovoľne neopustilo knižnicu. A jediné knihy, ktoré mal v tých dňoch po ruke a z ktorých by mohol čerpať boli knihy z blackovskej knižnice. Harry si bol istý, že Ron by v nej našiel niečo, čo by mu pomohlo. A predpokladal, že pokiaľ by Ronald niečo našiel, bol by schopný využiť aj čiernu mágiu, dokázal by to pred sebou ospravedlniť. Je však nutné podotknúť, že Ronald čiernej mágií vôbec nerozumel. Niekoho ako je on by mohla čierna mágia pohltiť s ľahkosťou.

Odrazu ho niečo napadlo. On vlastne mal možnosť ako sa uistiť v tom, že Ron naozaj využil blackovskú knižnicu.

„Kreacher!“ zavolal. Starý škriatok sa pred ním s tichým lupnutím objavil o pár sekúnd.

„Pán si želá?“ úslužne sklonil hlavu.

„Bol Ronald v blakovskej knižnici?“ opýtal sa.

„Áno, pane, bol.“ Odpovedal škriatok. Harry si dovolil malý víťazný úsmev, vedel však, že to ešte nemusí nič znamenať. Keď v nej bol, nemusel v nej aj študovať knihy.

„Čítal v nej nejaké knihy?“ opýtal sa.

„Áno, pane.“ Odpovedal škriatok. Tentoraz si Harry dovolil uvoľnený úsmev.

„Videl si, ktoré knihy čítal?“ pýtal sa ďalej. Kreacher pokrútil hlavou.

„Nie, pane, Kreacher nevidel. Pán Black mu zakázal približovať sa k tomu zradcovi. Kreachera mrzí, že nepomohol pánovi, Kreacher sa potrestá.“ Kýval škriatok hlavou.

„Nie, Kreacher, nepotrestáš sa! Keby si to urobil, potrestal by si sa za to, že si poslúchol príkaz svojho pána.“ Povedal Harry pevne.

„Ale Kreacher nepomohol pánovi...“

„Kreacher!“ zavrčal Harry. Škriatok sklopil pohľad k zemi.

„Kreacher chápe, Kreacher sa nepotrestá. Kreacher je dobrý škriatok, pane, dokáže pánovi Harrymu, že je dobrý škriatok.“ Tvrdil. Harry si sucho pomyslel, že má na škriatkov dobrý vplyv. Kreachera ešte nikdy nevidel takého poslušného a snaživého, akým bol, keď od neho niečo chcel Harry. No, možno tak ešte pri Lady Walburge, ale to bola iná kategória.

„Kreacher, bol niekto proti zničeniu kníh z knižnice na Grimmauldovom námestí?“ opýtal sa so záujmom. Napočudovanie škriatok prikývol.

„Áno, pane, pán Snape s tým nesúhlasil. Presviedčal Dumbledora, že je to zbytočné plytvanie. Riaditeľ ale nesúhlasil a nariadil, aby ich zničili. Pán Sirius mu to dovolil.“ Zo škriatkovho hlasu bolo cítiť znechutenie a opovrhovanie nad čarodejníkmi. Pri Snapeovi to nebolo také silné. Zdalo sa, že Snape mal rovnaký názor ako Harry. Že by sa aspoň na niečom zhodli?

„Len pán Harry bol ochotný knihy zachrániť. Pani Walburga bola rada, povedala, že vy budete dobrý Lord, hodný mena Black, pokiaľ nebudete toho starca počúvať na slovo.“ Prezradil mu. Harrymu v hrdle zaklokotal smiech, ktorý však nenechal preniknúť na povrch. Nechcel, aby si Kreacher myslel, že sa smeje jemu alebo jeho panej, na to bol háklivý. No pobavilo ho to.

„Odkáž Lady Walburge, že som poctený.“ Povedal. Škriatok potešene súhlasil.

Potom ako Harry osamel sa začítal do prvej z kníh, ktoré mu Kreacher priniesol. Nečítal dlho, len do siedmej, potom si vzal fakultný habit a odišiel z izby. V tej dobe sa zobúdzali už aj ostatní jeho spolužiaci. Vo Veľkej sieni už čakal celý ich tím a Harry nemal na výber, len sa posadiť vedľa nich. Vybral si miesto vedľa medzi Katie a Freda.

Hneď ako si sadol mu Alica, sediaca oproti nemu, začala na tanier nakladať množstvo praženice a opekanej slaninky. Katie mu venovala súcitný pohľad, rovnako na tom boli aj ostatní.

„Musíte sa poriadne najesť! Aj ty, Harry, nepozeraj sa tak, musíš čo najskôr získať ohnivú strelu!“ napomenula mladíka pred sebou.

„Alica, keď toto všetko zjem pred zápasom a potom vysadnem na metlu, namiesto lietania budem zvracať.“ Varoval ju. Cítil, ako sa na neho lepí nervozita tímu, no odmietol sa poddať. Alica mu venovala vražedný pohľad.

„Zvládneme to. Cvičili sme a okrem toho máme skvelý tím a tú najlepšiu kapitánku. Slizolinčania nemajú šancu.“ Zložil poklonu Alici. Práve ona získala tú česť a stala sa kapitánkou Chrabromilského metlobalového družstva.

„Presne tak, Harry má pravdu. My to vyhráme!“ chytila sa aj Katie. Venovala Harrymu široký úsmev.

„Áno, oni nás nemôžu poraziť, máte pravdu.“ Aj Alica sa začala široko usmievať.

„Ale teraz jedzte!“ premerala si ich prísnym pohľadom. Harry sa s miernym úškrnom pustil do jedla, nespal, musel aspoň jesť. Alica sa na neho spokojne pozrela a veľavýznamne si premerala pohľadom ostatných, dávajúc im na známosť, že si z neho majú vziať príklad.

Za desať osem už všetci sedeli oblečení v červeno-zlatých metlobalových dresoch a nervózne očakávali začiatok zápasu. Alica ich ešte raz oboznamovala so stratégiou, no nikto ju nepočúval. Sám Harry ju počúval len na pol ucha, myšlienkami už v Tajomnej komnate. Dnes ju opäť otvorí.

„A zápas sa môže začať!“ výkrik Hoochovej rozozvučal tribúny, keď vyhodila prehadzovačku do vzduchu. Obe družstvá sa ako na povel rozleteli a Katie chytila prehadzovačku. Komentoval Lee Jordan, kamarát Weasleyovských dvojčiat. Za ním stála McGonagallová, pripravená postarať sa o to, aby udržal komentovania v rámci medzí.

Harry vyletel do vzduchu nad ihrisko, odkiaľ mal lepší výhľad. Tam nebude ani zavadzať. Porozhliadol sa po ihrisku. Na opačnej strane zbadal Malfoya, ktorý mu venoval posmešný úškrn. Dokázal to rozoznať aj na takú vzdialenosť. Ohnivú strelu zatiaľ nikde nevidel.

„Chrabromil dáva gól!“ vykríkol odrazu Lee. Harry sa potešene zasmial, Katie bola rýchla.

„Desať : nula pre Chrabromil. Dajte im!“ kričal Lee. K prehadzovačke sa opäť dostala Katie, oproti nej vyrazili dvaja slizolinskí triafači, Katie sa na metle viac prikrčila a naďalej letela oproti nim. Keď hrozilo, že sa zrazia, pustila odrazu Katie loptu, tú zachytila Alica, ktorá letela pod ňou, prehodila strážcu a skórovala. Katie ľahko obletela nahnevaných súperiacich triafačov. Takto hladko to prebiehalo až do chvíle, kedy, za stavu päťdesiat ku desiatim pre Chrabromil, začali Slizolinčania hrať skutočne nefér.

Dvaja slizolinský triafači sa postavili pred Alicu, keď letela k obručiam s prehadzovačkou v rukách. Chrabromilčanka použila rovnakú taktiku ako predtým Katie a pustila prehadzovačku. Katie ju chytila, avšak ani jedna z nich si nevšimla, že sa niečo zmenilo. Slizolinčania nedovolili Alici, aby ich obletela, namiesto toho ju obleteli z oboch strán a zrazili ju medzi sebou. Každý do nej narazil z jednej strany. Alica spadla z metly a neublížila si len vďaka tomu, že ju Hoochová zachytila kúzlom. Bude v poriadku, no dnes už nebude hrať.

Hoochová uznala faul a Chrabromil strieľal penaltu. Katie skórovala. Keď sa o niečo neskôr pokúsili jeden podletieť a druhý nadletieť Katie a urobiť to isté s ňou, rozhodol sa Harry, že sa mu to prestáva páčiť. Naklonil blesk ich smerom a vyštartoval. Vyhol sa odrážačke aj tretiemu slizolinskému triafačovi a preletel tesne popod triafača, ktorý letel ponad Katie. Sám sa s ním takmer zrazil. Chrabromilčanka sa vďačne usmiala, na viac nebolo času. Opäť skórovala. Jeho riskantný kúsok nahlas ocenil Lee.

Fred a George so zápalom odrážali dorážačky na Slizolinčanov, no napriek tomu, že boli skvelí, boli úspešní iba dvakrát. Ale celkom slušne im znepríjemňovali hru. Ako ďalší vypadol z ich družstva druhý triafač a Katie tak zostala na strieľanie sama. Snažila sa, no Chrabromil po pol hodine začal prehrávať. Všetko ostalo na Harrym.

Pomaly krúžil po ihrisku a jastril po ohnivej strele, keď jeden zo slizolinských odrážačov poslal dorážačku Harryho smerom. Bol k nemu chrbtom a keby sa práve neotáčal, nevšimol by si ju. Na poslednú chvíľu sa na metle zošmykol dolu hlavou. A práve v tej chvíli, keď sa na svet hľadel z inej perspektívy, uvidel zlatý záblesk v strede ihriska. Ohnivá strela sa trepotala pár centimetrov nad trávnikom ihriska, zatienená ostatnými hráčmi. Harry neváhal a bez toho, aby sa vôbec otočil, sa vrhol strmhlavým letom do stredu ihriska. Malfoy si všimol, že Harry odrazu zrýchlil a netrvalo dlho a aj on si všimol, kde je strela. Mal tú výhodu, že bol bližšie, no Harry bol lepší letec. Alebo skôr väčší šialenec?

Otočil sa behom strmhlavého letu. Napriek tomu, že už dovtedy letel veľmi rýchlo, vyvinul vyššiu rýchlosť než v ten deň ktokoľvek pred ním, vytiahol z metly ešte viac. Podarilo sa mu dostať vedľa Malfoya, až potom spomalil. Obaja sa totiž rútili rovno nadol.

„Bojíš sa, Potter?“ zreval Malfoy.

„To by si chcel?“ zakričal Harry naspäť. Z hrdla mu unikol radostný smiech. Možno bol samovrah, no toto ho nikdy neomrzí. Miloval príval adrenalínu, ktorý ho zalial, keď letel, miloval vietor, ktorý mu šľahal do tváre a oblečenia a miloval všetko, čo sa spájalo s letom. V ďalšej chvíli Malfoy strhol metlu nahor a Harry v strmhlavom lete nadol osamel. On si ako Malfoyov dedič nemohol dovoliť dolámať sa pri riskantných kúskoch a Harry si nebol ani istý či by vôbec zvládol to, čo Harry, no zelenooký mladík si to dovoliť mohol a chcel. Jeho otec sa o to, či prežije alebo nie, nestaral. Možno by bol dokonca rád, keby sa pri jednom z jeho šialených kúskov zabil.

S touto myšlienkou vystrel pred seba ruku a na poslednú chvíľu potiahol rúčku metly nahor. Pokrčenými nohami sa dotkol trávy a pravú ruku zovrel v päsť. Len centimetre ho delili od toho, aby sa rozbil o zem po strmhlavom lete. Vo víťaznom geste zodvihol zovretú päsť nad hlavu a vyletel nahor. Až v tej chvíli si uvedomil hučanie davu.

„Harry Potter chytil ohnivú strelu a Chrabromil VYHRÁVA!“ reval Lee Jordan. Takmer ho nebolo cez hučiaci dav počuť. Harryho vo vzduchu obklopili spoluhráči, cítil, ako sa ho Fred, George a Katie pokúsili ešte vo vzduchu rozpučiť v objatí a na nich sa nalepili ďalší. Harry sa nechal strhnúť, ešte stále v eufórií z bláznivého letu.

„Bol si úžasný!“ začul z jednej strany ani nevedel, kto to povedal. Podobné vety na jeho adresu vykrikovali viacerí. Spomedzi všetkých tých tiel sa mu podarilo zahliadnuť Malfoyovu tvár. Netváril sa práve nadšene, no prehra proti Harrymu ho neškrela ani zďaleka tak, ako by zelenooký Chrabromilčan mohol očakávať.

A vtedy si to všimol. Jeden zo slizolinských odrážačov mal v ruke odrážačku a to aj napriek tomu, že mali byť hneď po skončení zápasu odložené, aby neohrozovali ľudí. Videl, ako ju vyhodil do vzduchu, švihol pálkou a odrazil dorážačku ich smerom. Podarilo sa mu však zle udrieť a lopta letela do boku, smerom na Malfoya. Ten bol otočený letiacej odrážačke chrbtom, stále príliš vysoko vo vzduchu.

„Malfoy!“ zreval Harry, no neskoro. Dorážačka ho trafila nepripraveného a zrazila ho z metly. A Harry konal okamžite. Vyšmykol sa zo skupinového objatia a bez zaváhania sa vrhol k zemi, za letiacim Malfoyom. Pokiaľ ho nechytí, zabije sa. Nikto okrem Harryho si, zdá sa, nevšimol, že Malfoy spadol a keby si to aj niekto všimol, nemohli by mu pomôcť. Vo vzduchu stále lietali ľudia a keby cheli zachytiť Malfoya v lete, mohli by trafiť niekoho iného. A nikto okrem Harryho sa v tej chvíli Malfoya zachraňovať nevydal.

Letel k zemi rýchlejšie ako voľným pádom, pokiaľ čo najskôr nechytí Malfoy a nevyrovná let, skončia obaja zle. Harry nebol zvyknutý lietať s váhou dvakrát väčšou ako je tá jeho a odhadoval, že sa mu v tej rýchlosti nepodarí hneď Malfoya stiahnuť za seba.

Videl Slizolinčanove oči plné strachu predtým, ako ho zovrel okolo pása. Pokúsil sa spolu so svojou záťažou vyrovnať let, no už boli príliš blízko pri zemi.

„Drž sa!“ zreval a v poslednej chvíli strhol metlu nahor. Tentoraz to nebolo tesné, ako keď predtým chytil ohnivú strelu, narazili na zem a oboch odhodilo. Harry našťastie stihol predtým metlu čo najviac zabrzdiť, takže obaja skončili na zemi celí. Harry nešťastne dopadol na pravú ruku, bolela ho ako čert, podľa čoho usudzoval, že je zlomená. Koniec koncov, nie je to prvýkrát, čo si niečo dolámal a už určite to nie je prvý raz počas metlobalu.

„Potter, Malfoy! Ste v poriadku?“ zakričal niekto. Nad Harrym sa vzápätí sklonila tvár Hoochovej.

„Potter, ako sa cítite?“ opýtala sa ho pokojne.

„Som v poriadku. Ako je na tom Malfoy?“ opýtal sa. Dúfal, že dobre, keď kvôli nemu už tak veľa riskoval. Hoochová sa na chvíľu pozrela preč.

„Pán Malfoy je v poriadku, vďaka vám.“ Usmiala sa. Harry je úsmev uvoľnene opätoval.

„Myslím, že mám zlomenú ruku.“ Skonštatoval. Napočudovanie sa Hoochová ticho rozosmiala.

„Myslím, pán Potter, že bez toho, aby ste po zápase neskončili v nemocničnom krídle, to už ani nejde. Pokiaľ viem, tak tam už máte vlastnú posteľ, ktorú Poppy neobsadzuje nikým iným, len vami.“ Informovala ho pobavene.

„To je skutočná pocta.“ Zasmial sa aj Harry.

„Asi by som sa mal postaviť.“ Podotkol po chvíli. Hoochová mu podala pomocnú ruku, ktorej sa Harry zachytil. Radšej nechcel zaťažovať svoju pravačku, pochyboval, že by s ňou vôbec niečo dokázal. Zistil, že Malfoy už stál, Slizolinčan bol strapatý, dres mal v hroznom stave a bol príšerne bledý, no inak vyzeral byť v poriadku. Pozoroval Harryho veľmi divným pohľadom.

Harry sa zatackal, keď sa mu zatočila hlava. Hoochová ho okamžite podoprela. Harry si stihol všimnúť, že vedľa Malfoya stál Snape, tiež pozoroval Harryho a tiež mal na tvári veľmi čudný výraz. K nemu a k Hoochovej mierila McGonagallová. Jej výraz Harry zachytil najlepšie, keďže bola najbližšie. Pri pohľade na Harryho sa tvárila naraz nahnevane, vydesene a Harry si všimol, že aj hrdo a takmer jemne. Zvláštne.

„Ste v poriadku, Harry?“ začul sa spýtať Hoochovú. Odkedy ho volá menom?

„Áno, som v poriadku.“ Odpovedal. Vzápätí sa mu zatočila hlava a rozostril zrak. Alebo aj nie.

Svet sa ponoril do tmy a on upadol do sladkého bezvedomia.