Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

 Keď sa Harry prebudil, vedel spoľahlivo, že je v nemocničnom krídle. Spoznal dokonca aj posteľ, na ktorej ležal vždy, keď skončil v opatere madam Pomfreyovej. Hoochová mala možno nakoniec pravdu a on tu skutočne mal svoju vlastnú posteľ. Ruku mal už v poriadku.

„Dobré ráno, pán Potter.“ Chladný hlas ho nepríjemne prekvapil.

„Profesor.“ Pozdravil zamračene. Vytiahol sa do sedu a oprel sa o zadnú časť postele. Čo tam robil Snape? Jeho uprený pohľad ho znervózňoval. Pochopil až vo chvíli, keď z habitu vytiahol Harrymu dobre známu fľaštičku s elixírom.

„Viete mi vysvetliť, čo robil tento elixír vo vašom habite?“ opýtal sa ľadovo. Harry sa na posteli vystrel.

„To, čo je v mojom habite, je moja vec, profesor.“ Odpovedal rovnako chladne ako Snape. Nemal právo na to hrabať sa v Harryho habite. Ráno si tam nechal životabudič.

„Nie, pokiaľ ste závislý, Potter a ja vás mám mať na riaditeľov príkaz na starosti.“ Zavrčal. Harry sa napäl.

„Nikdy som nebol závislý na nijakom elixíre, tento nie je výnimka. A pokojne ma ignorujte, nie je jediný dôvod, pre ktorý by ste ma mali mať na starosti práve vy.“ Vyprskol chladne.

„A kto vás má mať na starosti? Nebodaj nie ten prašivý pes Black?“ opýtal sa posmešne. Harryho pri pohľade na Snapeov úškľabok zaliala zúrivosť, jeho posmešný hlas sa mu zabodával pod kožu ako miniatúrne ihlice. Snape Harryho hnev zaregistroval okamžite, keď videl, že zúri, jeho úškľabok sa ešte rozšíril. A Harry si to všimol.

V tej chvíli sa správanie mladíka zmenilo ako šťuknutím vypínača. Zúrivosť, ktorú predtým pociťoval, sa stiahla hlboko do jeho vnútra a ostal po nej len ľadový pokoj a túžba vrátiť Snapeovi všetky tie posmešky.

„Ktokoľvek by bol lepší ako vy, Snape. Najmä Sirius. No ako som sa počas uplynulých rokov naučil, o mojom živote rozhodujú všetci, len nie ja.“ Pery sa mu zvlnili v neúprimnom úsmeve, ktorý nezasiahol oči.

„Keby ste mali rozhodovať o všetkom, boli by ste dávno mŕtvy, Potter. Nepoznám neschopnejšieho človeka ako ste vy.“ Zavrčal Snape. Harry naklonil hlavu na stranu, že by tentoraz strácal pôdu pod nohami niekto iný? Zabránil posmešnému úškrnu, aby sa prejavil na jeho tvári.

„V takom prípade sa buď mýlite alebo som naozaj hlupák, ktorý v živote nič nedokáže. Ak je pravdivá tá druhá možnosť, Ronald odhadol moju povahu dokonale a keďže šťastie nemôže trvať večne, budem čochvíľa mŕtvy.“ Venoval Snapeovi ešte širší úsmev ako predtým. Videl, že Snape pochopil. Ach áno, s Voldemortom za pätami môže byť život náročný.

„Nie ste nič viac než len drzé decko, Potter. Ste rovnako naničhodný, arogantný a neschopný ako váš otec!“ vyštekol Snape. Harryho tvár sa zachmúrila, keď na ňu dosadol tieň.

„A skončím rovnako ako on?“ opýtal sa ticho. Skončí rovnako ako jeho otec? Ťažko, pri jeho reputácií u Voldemorta už v jeho službách neskončí. Teda skončí ako James? Mŕtvy? To je už reálnejšia možnosť. Voldemort ho chce zabiť ešte viac ako Dumbledora, ministerstvo ho chce zdiskreditovať a zničiť, čarodejníci ním opovrhujú a určite sa nájde mnoho ľudí alebo lepšie povedané bytostí, ktoré ho budú chcieť vidieť mŕtveho. Radšej ani nespomínal to, že aj jeho rodina by bola najspokojnejšia, keby umrel. A teraz tým napočudovanie nemyslel Snapea.

„Nebuďte drzý, Potter.“ Zasyčal potichu Snape. Harry ho chvíľu ticho pozoroval, niekto, kto ho poznal, by v jeho očiach spozoroval dobre skrytý hlboký zármutok, ktorý v tej chvíli prerážal na povrch. A ten, kto by ho poznal naozaj dobre a bol by oboznámený aj s jeho nepríjemnými a miestami aj temnými tajomstvami, by chápal, prečo tento mladík hlboko vo svojom vnútri ukrýva takéto pocity. Taký človek by možno dokázal pochopiť aj to, nakoľko je jeho duša zranená a ako veľmi potrebuje vyliečiť. Avšak ani človek, ktorý by dokonale poznal jeho vnútro a bol by dokonale oboznámený s jeho minulosťou a prítomnosťou, by nemohol pochopiť, aké škody môžu byť na chlapcovi napáchané, pokiaľ sa nenájde nikto, kto by jeho dušu vyliečil a opäť zocelil. Myseľ môže byť akokoľvek silná, no pokiaľ je duša poranená, človek nemôže byť dostatočne silný.

Nikto taký tam však v tej chvíli nebol, a tak ostal jeho smútok stále iba jeho smútkom, stále iba jeho tajomstvom. Muž pred ním by to mohol vidieť a mohol by jeho dušu vyliečiť, ale on nechcel. Odmietol vidieť očividné a dovolil, aby dušu jeho jediného syna zahalil tieň.

Keď Harry opäť klesol na posteľ, jeho oči boli opäť jasné, tak ako kedykoľvek predtým. Vlastne si ani presne nepamätal, kedy z tej postele vôbec vstal. Uprel na Snapea svoj pohľad, pohľad, ktorý muža strašieval v nočných morách. Od vtedy, ako sa Harry zbavil okuliarov, jeho oči žiarili ešte viac ako predtým. Snape si od začiatku roka pri pohľade na neho vždy uvedomil, že je to syn Lily, jeho milovanej Lily. Nechcel to, nechcel mať každý deň na očiach Lilyinho syna, no musel.

A on ho pre to vinil. Vinil chlapca nielen pre hriechy Jamesa Pottera, ale aj pre hriechy jeho a jeho matky. Keď človek viac nedokáže zniesť svoju vinu a bolesť, nájde si niekoho iného, komu časť svojho bremena naloží na ramená. Žiaľ, je kruté, keď si vyberiete niekoho, komu na ramená už predtým naložili viac, ako bol schopný uniesť. Potom je už len nutné, že ľudská myseľ musí prejsť istou zmenou, aby bola schopná zvládnuť tú záťaž. Zmena môže dokonca prebehnúť tak, že sa človek odlíši od ostatných ľudí po psychickej stránke natoľko, že už nikdy nebude ako ostatný a zmena bude nezvratná. Tú najvýraznejšiu zmenu nazvali šialenstvom, vtedy je myseľ zmenená úplne a stará bytosť je z väčšej časti potlačená.

Napríklad Bellatrix Lestrangeová v niektorej chvíli stratila svoju príčetnosť. Harry si nebol istý, kedy, ale začul, že mala dcéru, ktorá umrela. Možno to bolo vtedy. Zaujímalo by ho však, čo sa skutočne stalo vtedy, keď jej dcéra umrela. Určite to nebolo len tak.

„Môžem už odísť?“ opýtal sa po chvíli mlčania.

„Choďte.“ Zavrčal. Harry neváhal, vzal si z nočného stolíka svoje zvyšné veci, siahol po prútiku a odišiel. Pred dverami do ošetrovne si švihnutím prútika vymenil veci, aby po Rokforte nechodil oblečený v nemocničnom pyžame. Nezáležalo mu na tom či ho pustila aj Pomfreyová, plne mu stačilo, že ho pustil Snape. Je to rokfortský profesor, keby sa niekto sťažoval, nebude váhať zvaliť vinu na neho.

V istej chvíli mal chuť šplechnúť mu do očí, že je jeho syn. Jeho jediný dedič a syn ženy, ktorú miloval. Že to decko, ktoré celé tie roky nenávidel a porovnával s Jamesom Potterom je jeho decko, jeho krv. Istú jeho časť zaujímalo, ako by asi zareagoval. Bol by zdesený, šokovaný, zhnusený? Alebo by bol rád, že ho Lily nikdy nezradila? A bol by zranený aspoň trochu tak, ako toľkokrát Harry, pre to, ako sa k nemu správal? Mohlo by toho muža aspoň trochu zabolieť, že sa ku svojmu vlastnému potomkovi správal ako k špine? Keď už nič iné, miloval Lily a určite by s ňou chcel mať dieťa. A Harry sa narodil a žil.

Doparoma, Harry celé tie roky túžil iba po jednom, po rodine! Túžil po niekom dospelom, kto by ho viedol, pomáhal mu a miloval ho. Chcel mať niekoho, komu by povedal o svojich nočných morách a kto by mu poradil, ako sa ich zbaviť. Kto by tam bol s ním, keď sa zobudí z jednej z tých hrozných vízií, objíme ho a povie mu, že to nie je jeho chyba, že za to nemôže, že to nebol on, kto ich mučil a kto ich zabil. Chcel mať pri sebe niekoho, kto by sa s ním tešil z jeho úspechov, pogratuloval mu k vyhratému zápasu a tešil by sa z toho, že je najlepší v ročníku z obrany proti čiernej mágií. A túžil mať niekoho, kto by sa o neho staral nie preto, lebo je Chlapcom, ktorý prežil a raz sa možno bude musieť postaviť Voldemortovi, ale preto, lebo je to on – Harry.

Mal Siriusa, jeho drahý krstný otec dokonca chcel, aby išiel bývať k nemu, chcel ho zobrať od Dursleyovcov. No a čo, že by mu to Dumbledore zatrhol? Sirius by si uplatnil svoje právo ako Harryho poručník, spolu by sa dozvedeli o tom, že je bohatý a že po Jamesovi zdedil titul Lorda. Možno by sa dozvedeli aj o tom, že je synom Snapea a Sirius by to pochopil, pretože by mu to dávalo zmysel, keďže on si pamätal ten deň, kedy prišla Lily za nimi a tajili by to spolu. Harry by mal niekoho, kto by mu pomohol niesť jeho bremeno. Ale potom Pettigrew ušiel a Sirius naďalej ostal utečencom z Azkabanu. A Harry sa neskôr dozvedel, že neho mali Dementori väčší vplyv ako predpokladali. A jeho krásny sen sa rozplynul, stále mal však nádej, že raz uznajú Siriusovu nevinu.

Keď sa však jeho podoba zmenila a on zistil, kým v skutočnosti je, jeho hoc drobné, no povznášajúce nádeje sa rozpadli na prach. Nič už nikdy nebude také, ako sníval, že by mohlo byť. Zázraky sa predsa nedejú, nie jemu. Napriek tomu, čo mnohí, medzi nimi aj Snape, vyhlasovali o jeho šťastí, nemal až také šťastie ako všetci tvrdili. Podľa Dumbledorových neustálych rečí o tom, že Voldemort je zlý a že by mal byť zničený, ktorými ho kŕmil a toho, že dovolil, aby sa s ním stretol už počas prvého ročníka usudzoval, že práve on by mal byť jedného dňa tým, kto ho zničí. Dumbledore ho na to akoby pripravoval a Harry vedel, že s nikým neviedol také rozhovory ako s Harrym. Nechápal, prečo to mal byť práve on, kto ho zničí a prečo si aj Voldemort pred rokmi, ešte keď bol Harry malý, myslel, že by pre neho mohol byť hrozbou, ale bolo tomu tak. Vybral sa zabiť ho a stalo sa, čo sa nemalo stať. Malý, sotva jednoročný chlapec, ho zničil a odstavil na desať rokov. A keď sa veľký temný čarodejník po rokoch vrátil, nebol viac ako parazitom na cudzom tele.

Ale nakoniec to, že je Snapeovým synom, možno nebude také hrozné. Vedeli to iba dvaja ľudia a nebolo to tak, že by mal v pláne vykričať to celému svetu. Potom, ako sa zlomilo kúzlo, ktoré ho viazalo, sa začali na povrch dostávať schopnosti, o ktorých dovtedy netušil, že mu prúdia krvou. A aj jeho zmýšľanie sa zmenilo, jeho myseľ začala pracovať trochu inak a vďaka tomu sa radikálne zmenilo všetko v jeho živote. A na to, že je Snapeovým synom, by nemusel prísť nikto. Začne sa vojna a pozornosť čarodejníkov sa obráti inam, preč od Harryho a keď sa vojna skončí, čo určite nebude tak skoro, opustí Harry Anglicko.

Odísť je to najlepšie, čo by mohol urobiť. Nebyť upírov a niekoľkých čarodejníkov, už dávno by tak mohol urobiť, nič ho tu predsa neviaže. Pravda však bola taká, že aj keby nebolo ich, neodišiel by do chvíle, kým by nebol Voldemort mŕtvy a tým myslel naozaj mŕtvy, nie ten stav, do ktorého sa dostal, keď ho zasiahla Avada. To bola vec, ktorá ho znepokojovala. Voldemortovi sa nejakým spôsobom muselo podariť oklamať smrť. A kým Harry nepríde na to, čo urobil, nebude schopný zničiť ho. Obával sa však toho, že to bude niečo tak hlboko v najtemnejšej čiernej mágií, že tak hlboko nikdy neprenikne.

„Fortuna.“ Povedal pred obrazom Tučnej panej a čakal, kým sa odkloní a nechá ho prejsť. Obraz na neho zamrkal.

„Ach, drahý, ale heslo sa včera večer zmenilo.“ Povedala. Harry sa na ňu prekvapene pozrel.

„Prečo?“ nechápal. Heslo sa predsa vždy menilo až v nedeľu večer, pred víkendom. Včera večer bol piatok, heslo nemalo byť zmenené.

„Prišli za mnou prefekti a zmenili heslo, chlapče. Poznáš nové heslo?“ opýtala sa.

„Nie.“ Odpovedal Harry popravde.

„V takom prípade ťa nemôžem pustiť dovnútra.“ Zakončila rezolútne ich debatu.

„To sa naozaj nemôžem dostať ani do vlastnej fakulty?“ opýtal sa pobúrene. Tučná pani sa pozerala do strany, aby mu dala jasne najavo, že sa s ním o tom už nebude zhovárať.

„Výbore!“ zavrčal Harry a bez akéhokoľvek slovka rozlúčenia sa k obrazu sa otočil na päte a odišiel. Keby to heslo naradila zmeniť McGonagallová, niekto by mu to oznámil, nejako sa do klubovne predsa dostať musel. Ešte v septembri by si pomyslel, že sa mu chcú Chrabromilčania nejakým hlúpym spôsobom pomstiť, ale teraz by to už nedávalo zmysel. Asi si za to naozaj môže sám, nemal tak rýchlo odísť z nemocničného krídla. Stále však platí, že mu to povolil Snape. Asi by mal ísť za McGonagallovou a vypýtať si nové heslo. On bol však stále Chrabromilčan a práve teraz vyhrala práve jeho nerozumná časť.

Bez toho, aby sa zaoberal tým, čo sa môže pokaziť, sa vybral na dievčenské záchody. Najskôr sa zbavil Umrnčanej Myrty, nechcel, aby niekto vedel o tom, že opäť otvoril Komnatu. Ten duch by to vytáral komukoľvek, kto by sa o ňu zaujímal. Och áno, mala rada Harryho, no ona by bol schopná mať rada kohokoľvek, kto by sa aspoň tváril, že sa o ňu stará. A bola klebetná.

„Otvor sssa!“ zasyčal k obrazcu hada na jednom z kohútikov. Umývadlá sa poslušne pohli, aby uvoľnili veľkú trubicu, vedúcu niekam dole do tmy. Presúvanie umývadiel sprevádzal iba tichý mechanický zvuk.

Mohol si vziať aspoň metlu, pokiaľ sa pamätal, tak bola tá rúra plná špiny a slizu. Vytiahol prútik a rozsvietil ho, svetlo sa bude hodiť. Urobil krok do prázdna a vrhol sa do širokej rúry. Kĺzal sa dlhú dobu, Komnata bola niekoľko kilometrov pod hradom, hlboko v základoch stavby. Na hlavnú rúru, ktorou sa rýchlo kĺzal Harry, sa napájalo niekoľko bočných rúr, no ani jedna nebola taká široká. UUž sa mu zdalo, že letí nejako dlho, keď sa rúra začala stáčať do vodorovnej polohy a vyhodila Harryho von.

Mladík sa zhnusene postavil na nohy, už zabudol na to, v akom otrasnom stave bola Komnata. Mávnutím prútika sa očistil od slizu a iného bordelu, ktorý sa na neho nalepil a o ktorého pôvod sa  radšej bližšie nezaujímal.

Posvietil si na chodbu, ktorú v druhom ročníku zničili. Bola zavalená kameňmi, len na vrchu bola diera dostatočne veľká na to, aby sa cez ňu dostal dospelý človek. S vedomím, že najbližších desať minút bude robiť to isté švihol prútikom a rozbil na kúsky jeden z väčších kameňov a následne ho nechal zmiznúť.

Keď bol hotový, pokračoval ďalej, hlbšie do Komnaty. Cestou narazil na troch miestach na dlhé pásy zvlečenej kože baziliska. Neodolal a niekoľko kúskov kože si odložil do vreciek na habite. Stačilo niekoľko rýchlych kúzel a na habite mal dostatok hlbokých vreciek na to, aby doň napchal všetko potrebné. Ešte ich kúzlom zväčšil, aby sa do nich dostalo čo najviac vecí.

Keď sa konečne dostal do Komnaty, ostal na chvíľu omráčený jej veľkosťou. Naposledy nemal čas sa poriadne porozhliadnuť, keďže jeho pozornosť hneď upútala polomŕtva Ginny a neskôr veľmi hmotná spomienka na Riddla a niekoľkometrový bazilisk, ktorý ho chcel zabiť. Teraz mohol oceniť mohutné kamenné stĺpy, okolo ktorých sa ovíjali kamenné hady s nevidomými očami, neveľké jazierko na okraji Komnaty, avšak dosť veľké na to, aby si v ňom mohol človek zaplávať aj obrovskú sochu Salazara Slizolina. Sochu nebolo možné prehliadnuť, bola presne oproti vchodu a jej postavenie a veľkosť mali za následok, že bola tým prvým, čo čarodejník uvidel, keď vošiel. To bolo určite plánované. Teraz na prvý pohľad zaujala aj mŕtvola ozrutného baziliska, sčasti namočená vo vode v jazierku.

A o to viac ho mrzelo, v akom stave bola Komnata. Malé jazierko s podzemnou vodou bolo rozliate po celej dĺžke kamennej podlahy v Komnate, všade bola špina a niektoré časti Komnaty vyzerali, akoby sa pomaly začínali rozpadávať. Chcelo by to, aby Komnatu prevzal nejaký mocný čarodejník, ktorý by jej vrátil predošlú slávu. Bude potrebné aj obnoviť niektoré ochranné kúzla a možno aj posilniť. Nepochyboval, že Slizolinove kúzla boli dostatočne mocné a trvácne, ale odvtedy ako žil, bolo vytvorených množstvo nových kúzel, ktoré by mohli podporiť staré ochrany, ktoré na Komnatu uvrhol. A Harry by si okrem toho určite užil zisťovanie, aké kúzla tam boli. Väčšina z nich už musela byť stratená alebo nahradená inými kúzlami.

Najskôr sa vybral k baziliskovi, aby ho skontroloval. Vďaka konzervačným kúzlam na Komnate bol aj po rokoch v rovnakom stave, ako keď ho zabil. Do ampulky si nabral trochu baziliskovho jedu a do druhej trochu krvi. Neoceniteľné a veľmi mocné prísady. Do ďalšieho vačku si naškrabal trochu šupín a odkrojil si aj časť z jeho mäsa. Prútikom očaroval miesto, kam rezal, aby odtiaľ zbytočne nevytekala krv. Umyl sa v jazierku. Samozrejme použil aj ochranné kúzla, časti baziliska môžu nepríjemne rozleptať kožu, pokiaľ by nebol dosť opatrný. Bol vďačný za to, že pri sebe nosieval vreckový nožík, ktorý dostal od Siriusa na narodeniny. Nebol si istý, či by dokázal pretransfigurovať kvalitnú čepeľ.

Keď bol hotový z baziliskom, skontrolovať čas. Ešte mal dosť času, predpokladal, že keby bolo podľa ošetrovateľky, ešte by bol v nemocničnom krídle. Nemal by sa tu však zdržať príliš dlho, ak by ho hľadali. Keby sa náhodou niečo pokazilo a bude nútený niečo povedať, hmlisto opíše, že našiel zvláštnu komnatu, ktorá plnila jeho želania. Na treťom poschodí sa nachádzal vchod do komnaty potrieb, čarovná miestnosť, ktorej polohu mu prezradil Dobby. Od septembra tam párkrát bol, mal tam pokoj a komnata mu poskytla všetko, čo potreboval. Veľmi rýchlo pochopil, čo vlastne komnata robí a literatúra, ktorú si našiel v rokfortskej knižnici, mu to iba potvrdila.

Predstúpil pred sochu a chvíľu premýšľal nad tým, ako sa dostane dnu. Potom si spomenul na to, ako sa tam dostal Riddle. Musel si dopomôcť okulumenciou, aby si spomenul presné znenie slov.

„Najväčší z rokfortssskej ššštvorice, odhaľ sssvoje tajomssstvá.“ Zasyčal. Za sprevádzania tichého mechanického zvuku sa ústa obrovskej sochu otvorili a odhalili otvor. Harry už začínal premýšľať nad tým, ako sa tam dostane, keď sa na soche začali črtať schody. Po pár sekundách bol jeho problém vyriešený, z úst Salazara Slizolina sa k zemi tiahli dlhé kamenné schody. Usmial sa a vybehol nimi až hore, vnútri nervózny z toho, čo tam nájde.

Prekvapil ho pohľad, ktorý sa mu naskytol. Dostal sa do malej kruhovej miestnosti, z ktorej viedlo preč dvanásť otvorov. Zrátal ich a veľmi rýchlo si všimol ich dokonalé usporiadanie. Presne ako hodiny. Dvanásť otvorov, dvanásť hodín.

Logika mu radila, že najdôležitejšia bude dvanástka, tá bude ukrývať niečo cenné. Dvanástka značí začiatok aj koniec, Slizolin by ju nevynechal. Dúfal v to.

Vykročil ku vchodu na dvanástke. Chodba ho po pár metroch doviedla k masívnym dreveným dverám s kamennou zárubňou. Napočudovanie to nevyzeralo zle. Dvere ovíjali spletené kamenné hady so smaragdovými očami. Nemali kľučku.

„Otvor sssa.“ Zasyčal. Hady sa odvinuli, no namiesto toho, aby mu povolili vstúpiť sa jeden z nich nahol k nemu a ochutnal vzduch okolo chlapca. Harry zmätene naklonil hlavu na stranu, pripravený vytiahnuť prútik a ustúpiť.

„Nemusssíššš byť nervózny, mláďa.“ Zasyčal had.

„To ty sssi ten, ktorý zabil kráľovnú.“ Zasyčal druhý.

„Napádala ššštudentov, musssel sssom zakročiť.“ Zasyčal Harry na svoju obranu.

„My vieme, jeden z pánových dedičov ju vypussstil a povolil jej zabíjať. Prikázal jej zabíjať len raz, dávno pred rokmi, ale kráľovná nepoznala hranice, milovala krv.“ Zasyčal mu v odpoveď jeden z hadov.

„Dedič jej prikázal zabiť aj mňa, bránil sssom sssa, keď sssom ju zabil.“ Zasyčal Harry.

„Aj ty sssi dedič nášššho pána, máššš z neho viac ako mal predošššlý dedič. Kráľovná mala počúvať teba, nie jeho. Je dobre, že sssi ju zabil, ssstalo sssa to, čoho sssa obával náššš pán, jej krvilačnosssť zvíťazila nad nutnosssťou ssslúžiť pánovi a pánovým dedičom.“ Hady pred ním sklonili hlavy.

„Užívaj dobre vedomosssti, ktoré tu nájdeššš, mláďa. Pomôžu ti zosssilnieť.“ Zasyčal jeden z hadov. Dvere sa s tichým kliknutím otvorili a hady znehybneli. Harry mal však aj napriek tomu pocit, že ho tie smaragdové oči stále pozorujú. Vošiel dovnútra a ticho vydýchol úžasom.

Vždy si myslel, že Slizolinova knižnica bude veľká, pokiaľ by sa jeho dohady potvrdili a naozaj by ju našiel. Neočakával však, že nájde obrovskú knižnicu, ktorá sa veľkosťou bude rovnať tej rokfortskej hore v hrade. Miestnosť, do ktorej vstúpil bola rozľahlá, boli v nej porozmiestňované mnohé vysoké police plné kníh, vo vzduchu sa vznášala vôňa starého papiera, atramentu, kože, dreva a prachu. Takto by mala voňať knižnica. V hornej knižnici bola tá vôňa skôr nevýrazná, chodilo tam príliš veľa ľudí. A v hornej knižnici bolo úplne iné svetlo a bolo ho aj trochu viac.

Tu sa o svetlo starali pochodne na stenách aj na policiach a veľké okná, ktoré dovnútra vpúšťali zelenkavé svetlo z jazera. Nádherné. Podlahu pokrýval tmavozelený koberec.

Harry sa vybral krížom cez miestnosť, skúmajúc police s knihami. Nenašiel v nich len zbierku kníh o čiernej mágií ako predpokladal, boli tu knihy snáď zo všetkých oblastí mágie. Táto knižnica bola rozhodne rôznorodejšia ako tá hore. Kým v rokfortskej knižnici boli uložené len knihy, ktoré by sa mohli dostať do rúk bežným čarodejníkom, tu bolo všetko. Keď prechádzal pomedzi regály a čítal, našiel dokonca aj knihy o nekromancií. Jediné zmienky o nekromantoch, na ktoré narazil v hornej knižnici, boli veľmi nejasné. Vraj to bolo veľmi temný čarodejníci, pár kníh uvádzalo, že boli veľmi zlý. S tým sa Harry nestotožňoval, keďže vedel, že nadanie na nekromanciu nemusia mať len temný čarodejníci a určite sa nejedná o prirodzene temné nadanie. V minulosti bývali čarodejníci, ktorí sa zhovárali s mŕtvymi cenení a popritom je to len jedna z foriem nekromancie. Nekromanti boli istým spôsobom čarodejníci, ktorí dokázali nahliadnuť aj za tú pomyselnú oponu, ktorá delila svet živých od sveta mŕtvych.

Ďalej tam našiel množstvo kníh o transfigurácií, čiernej mágií, bielej mágií, elixíroch, čarovaní, runách, jazykoch, rituáloch, dejinách, o rôznych magických bytostiach, herbológií, astronómií, zbraniach, mytológií, živloch, meditácií, jasnovidectve, mágií mysle, démonoch, liečení či iba oddychovú literatúru, našiel dokonca aj rozprávky. A to ešte neprešiel celú knižnicu.

Väčšina z tých kníh boli v tejto dobe veľmi cenené knihy, poniektoré stáli nesmierne peniaze a mnohé sa už nedali zohnať. Narazil na knihy, ktorých na svete existoval iba jeden jediný výtlačok, ktorý bol uložený práve v Tajomnej komnate. Už teraz sa tešil na chvíľu, kedy ich začne čítať. Pre pána, mnohí by zapredali život za to, aby mohli nahliadnuť do tejto knižnice. Hermiona by umrela od vytrženia. Na chvíľu jeho nadšenie opadlo. Aj keby stála stále po jeho boku ako tomu bolo uplynulé roky, sem by ju nemohol vziať. Musí prísť na to, čo jej Ron urobil, každým dňom si bol istejší, že to bol on, kto mal na svedomí jej stav.

Z knižnice si vzal niekoľko kníh. Netušil, kedy bude mať možnosť opäť sa sem vrátiť, preto bol rozhodnutý postarať sa o to, aby mal po celý čas dosť študijného materiálu. Čím viac sa naučí, tým lepšie.

Keď vychádzal z knižnice, zastavili ho hadí strážcovia.

„Sssmieššš sssi odtiaľto vziať knihy, no musssíššš ich vrátiť, mláďa. Possslednému dedičovi sme nedovolili odniesssť ich, neverili sssme mu, ale tebe to dovolíme. Keď všššak prídeššš nabudúce, musssíššš priniesssť knihy, inak ti nedovolíme odniesssť ďalšššie.“ Varoval ho jeden z hadov.

„Rozumiem a budem na vaššše ssslová pamätať. Ani by mi nenapadlo nevrátiť knihy ssspäť, toto je miesssto, kam patria. No môžem sssa opýtať, koľko toho ssstihol predošššlý dedič naššštudovať, pokiaľ teda poznáte odpoveď.“ Zasyčal.

„Knižnicu objavil keď chodil do šššiesssteho ročníka a nemohol chodiť ššštudovať často. Ale keď prišššiel, ššštudoval rýchlo a pamätal sssi veľa. Najviac časssu venoval čiernej mágií a trochu mágií mysssle, elixírom a knihám o démonoch. Bol to temný chlapec, temnota ho possstupom časssu začínala ovládať a on sssi to uvedomoval a páčilo sssa mu to. Temnota mu ponúkala ešššte väčšiu moc ako mal, jej sssľuby boli lákavé a on podľahol. Ssstále sssi zachovával časť ssseba, lebo bol veľmi mocný, ale jemu jeho moc nikdy nessstačila. Tu odhalil tajomssstvo zdanlivej nesssmrteľnosssti.“ Zasyčal had. Harryho prekvapila najmä posledná veta, pravdepodobne ešte nikdy nebol tak blízko odhalenia tajomstva Voldemortovej nesmrteľnosti ako v tej chvíli.

„Aké je to tajomssstvo nesssmrteľnosssti?“ opýtal sa. Hadí strážcovia chvíľu mlčali a len ho pozorovali.

„Je to veľmi temná forma čiernej mágie, ktorá zničí tvoju dušššu, háďa. Nesssmieššš to urobiť aj ty, tvoj predchodca sssi roztrhal dušššu, aby mohol ossstať na tomto sssvete navždy. Porušššil tým prirodzený rád a jeho dušša už nikdy nespočinie v pokoji. Preklial sssám ssseba. Nessspadni do toho issstého pokušššenia, do akého ssskĺzli mnohí tvoji predchodcovia, sssi iní ako boli oni a mohol by sssi dopadnúť horšššie ako oni, keby sssi tak učinil.“ Varoval ho had.

„Netúžil po nesssmrteľnosssti, nikdy sssom nechcel žiť večne. Chcem len poznať jeho tajomssstvo, aby sssom ho mohol zničiť.“ Priznal.

„Počuli sssme o vašššich nezhodách, mláďa. Nepovieme ti všššak, ako ho zničiť, na to musssíššš prísssť sssám. My na to nemáme právo.“ Zasyčal had v odpoveď. Harry prikývol.

„Poradíte mi assspoň, ako sssa mám orientovať medzi chodbami?“ opýtal sa.

„Na čísssle deväť je laboratórium a na čísssle tri sssú komnaty pána. Ossstatné čísssla predssstavujú vchody do labyrintu. Pokiaľ chápeššš, mláďa, budeššš už poznať cessstu.“ Zasyčal had.

„Ďakujem.“ Zasyčal Harry.

Keď vyšiel z chodby na dvanástke, zabočil vpravo. Pôjde sa pozrieť do Slizolinovho laboratória, ďalšie z miest, za ktorého návštevu by mnohí dali životy.

Aj dvere do Slizolinovho laboratória strážil hadí strážca, tento ho však bez slova vpustil dnu.

Laboratórium Salazara Slizolina bolo veľké a plne vybavené tým najlepším vybavením. Harry sa v pomôckach pre elixírových majstrov vyznal celkom dobre, rozhodne lepšie ako väčšina ľudí jeho veku, dokonca lepšie ako väčšina dospelých, a predsa nevedel mnohé nástroje, ktoré videl, zaradiť. Miestnosť bola tvorená zväčša bielym alebo čiernym mramorom, z tohto kameňa boli postavené aj dlhé stoly, na ktorých sa varievali elixíry. Mramor bol omnoho lepší ako drevo, ktoré bolo napríklad aj v učebni elixírov v žalároch.

Najviac ho však uchvátili prísady, ktoré v Slizolinovom laboratóriu našiel. Narazil na semiačka dávno vyhynutých rastlín, ktoré sa kedysi využívali v mnohých elixíroch, avšak tieto elixíry zanikli, pretože nebolo možné uvariť ich. Slizolin tu mal uskladnené aj vzácne prísady, ako napríklad dobrovoľne darovanú krv jednorožca. Niečo také bolo neoceniteľné, jednorožce dávali svoju krv dobrovoľne len skutočne mimoriadnym čarodejníkom a v histórií sa zaznamenalo len veľmi málo takýchto prípadov. Aj kvapka takejto krvi mala neuveriteľné účinky. Na rozdiel od násilne odobratej krvi nemala dobrovoľne daná krv zhubné účinky, ale blahodarné. A pokiaľ bola nedobrovoľne vzatá krv mocná prísada, dobrovoľne daná krv jednorožca mala ešte omnoho silnejšie liečivé účinky. Takáto krv, pokiaľ by sa z nej urobil silný elixír, by dokázala udržať pri živote čarodejníka, ktorý je už spolovice na druhom svete a zahojiť akékoľvek jeho zranenie. Pokiaľ by bola podaná okamžite, mala by byť schopná zvrátiť účinky Avady. Duša ostáva v tele ešte niekoľko sekúnd po zasiahnutí kliatbou, avšak keď duša odíde, je neskoro, potom už nepomôže nič.

Siahol do jednej z misiek so semiačkami akejsi zvláštnej vyhynutej rastlinky. Bolo tam toho dosť, pokiaľ by chcel tú rastlinu obnoviť, mohol by sa aj niekoľkokrát zmýliť. Musí si o tom viac naštudovať v knihách a nájsť vhodné miesto. Možno by sa mohol nenápadne popýtať Nevilla, ten to s rastlinkami vie, nie nadarmo je v herbológií najlepší z ročníka. Mladý Chrabromilčan sa len poteší, že sa niekto ďalší začne zaujímať o rastlinky. Keby ten vedel, čo Harry objavil. Zbláznil by sa.

Harry s úsmevom začal pracovať. Z každej jednej misky vzal tri semiačka, starostlivo ich zabalil, označil a očaroval, aby sa nezničili. Následne všetky zabalené semiačka vložil do jedného vrecúška, ktoré magicky zmenšil na veľkosť lieskového orechu. Vytvoril ilúziu, ktorú uvalil na vrecúško, takže každý, kto sa naň pozrie, bude vidieť drobný ónyxový prívesok. Koženú šnúrku, ktorou si vrecúško pripevnil na krk, očaroval tak, aby ju nikto nemohol roztrhnúť, stiahnuť mu ju z krku ani ho ňou zaškrtiť. To posledné by sa mohlo stať aj keby sa niekde nedopatrením zakvačil.

Takto bude môcť nosiť semiačka stále pri sebe a keď nájde vhodné miesto, bude ich môcť hneď zasadiť. Bežať kvôli tomu do Komnaty by mohlo byť dosť nepraktické.

Neskôr si tu v knižnici vyhľadá knihy o elixíroch, v ktorých sa používajú tieto rastliny. Niektoré sa naučí, rozhodne bude mať výhodu, ak sa mu podarí vypestovať ich. Pokiaľ im nebudú vyhovovať klimatické podmienky, mal by byť schopný pomocou kúzel im poskytnúť všetko potrebné. Dúfal len, že sa mu to podarí. Ťažko povedať, prečo niektoré z nich vyhynuli. Väčšina kvôli vykynoženiu čarodejníkmi, no ostatným mohlo prekážať niečo, čo Harry nedokáže zvrátiť. To by ho úprimne mrzelo.

Keď bol hotový, opustil laboratórium. Ešte sa sem vráti, dostatočne nepreskúmal všetko, na čo bol zvedavý, ale dnes na to nemal dosť času.

„Ako je možné, že ešššte nikto nevzal cenné prísady preč z laboratória tvojho pána?“ zasyčal na hadieho strážcu na dverách do laboratória. Táto otázka ho trápila od chvíle, ako zistil, čo všetko sa tam nachádzalo.

„Len málo dedičov sssmelo vssstúpiť do laboratória nášššho pána. Ty sssi prvý po mnohých rokoch. A len málo tých, ktorí vssstúpili, malo právo používať pánove prísssady, mláďa.“ Zasyčal had. Teraz bol Harry ešte zmätenejší ako predtým.

„Ako je možné, že ja sssom mohol vziať sssemiačka preč?“ nechápal.

„Ty máššš povolenie od nášššho pána, mláďa. Môžeššš využíval prísssady a nemusssíššš ich vracať.“ Odpovedal had. Harry zvraštil obočie.

„Povolenie od vášššho pána? Ale ako je to možné? Je tu?“ pýtal sa. Ako im mohol dať Slizolin povolenie a keď už sme pri tom, prečo by to vôbec robil? Veď ani nebol jeho dedičom. Nedokázal pochopiť ani to, čo hovoril strážca knižnice o tom, že mal viac pánovej krvi ako Riddle. Riddle bol predsa priamy potomok Slizolina, nemohol mať menej jeho krvi ako Harry, ktorý ani nepatril do jeho pokrvnej línie.

„To sssa dozvieššš nessskôr, mláďa. Ja nemám povolenie nič ti vyzradiť.“ Zasyčal had zamietavo. Vtedy sa ich rozhovor skončil. Harry sa, ešte stále stratený v myšlienkach, vydal do náprotivnej chodby.

V chodbe na čísle tri narazil na ďalšie dvere, strážené ďalším hadím strážcom. Tento si ho najskôr starostlivo premeral, kým ho pustil dovnútra.

Naskytol sa mu pohľad na komnaty Salazara Slizolina. Vošiel do izby, ktorú by mohol nazvať obývačkou alebo salónikom, dominoval jej veľký kozub, nad ktorým bol zavesený obraz čarodejníka v striebornom ráme. Približne v strede miestnosti, trochu bližšie ku kozubu, stáli dve pohodlne vyzerajúce kreslá, pohovka a malý drevený stolík. Harry podišiel bližšie k obrazu a prezrel si ho. Predpokladal, že to bol Salazar Slizolin.

Vysoký čarodejník s dlhými čiernymi vlasmi, zviazanými tmavozelenou stuhou, prenikavými zelenými očami a bledou pokožkou v zeleno-striebornom habite ho pozoroval chladným pohľadom. Aspoň Harry mal teda dojem, že ho čarodejník pozoruje, obraz sa totiž vôbec nehýbal. Slizolin bol atraktívny a už pohľad na jeho obraz hovoril o tom, že to bol temný, ale hlavne mocný a múdry muž, ktorý v živote spoznal mnohé. Harry mohol takmer cítiť jeho výraznú charizmu.

Pripomínal mu istého čarodejníka so zelenými očami, čiernymi vlasmi a bledou pleťou, ktorému sa podarilo vyhľadať ho aj cez Fideliove zaklínadlo. Obaja boli veľmi mocný. Napadla ho šialená myšlienka, že to bol Salazar Slizolin, hneď ju však zavrhol. Slizolin bol mŕtvy a okrem toho, ten čarodejník nevyzeral presne ako muž na obraze. Pokiaľ sa správne pamätal, tak čarodejník, ktorý ho vyhľadal, mal oči trochu iného odtieňa zelenej farby, viac zemitejšieho a mal aj inú štruktúru vlasov a rozdielne rysy. A určite bol mladší ako muž na obraze. Nie, určite to nebol Salazar Slizolin.

Miestnosť bola ladená do odtieňov zelenej, jemnej striebristej, hnedej a miestami čiernej. Vskutku pekná miestnosť s kvalitným nábytkom. Na jednej strane izby bolo okno s výhľadom na hĺbky Čierneho jazera, z ktorého do izby prenikalo jemné zelenkavé svetlo. Podobne to bolo aj v knižnici. Na druhej strane celú stenu lemovali drevené police plné kníh. Knižnica mu asi nestačila. Jediné miesto, kde neboli knihy, boli dvere. Aj na druhej strane izby boli jedny. Harry odhadoval, že to budú asi kúpeľňa a spálňa.

Najskôr sa vydal ku dverám naľavo, k tým, kde neboli knihy. Za nimi našiel kúpeľňu, ladenú v odtieňoch tmavej modrej a striebornej. V kúpeľni bola veľká vaňa, postavená na vysokých nožičkách, do ktorej sa vchádzalo po schodíkoch. Viedlo do nej hneď niekoľko kohútikov, podobné to bolo aj v prefektských kúpeľniach. Harry objavil mydlá a šampóny vlastnej výroby, ktoré úžasne voňali. Všimol si, že kohútiky mali tvary hadích hláv a aj na stenách boli na niektorých miestach vyobrazené hady. Na jeho veľké prekvapenie tam boli aj sprcha a záchod. Kúpeľňa musela byť obnovovaná, iné vysvetlenie nebolo.

Dvere napravo skutočne ukrývali Slizolinovu spálňu. Bola ladená v smaragdových odtieňoch, stretávali sa v nej modrá so zelenou, ktoré miestami splývali do tyrkysovej. V strede izby bola veľká posteľ s nebesami a vysokým matracom. Vyzerala báječne. Podlahu pokrýval hustý mäkký koberec, Harry sa musel vyzuť, kým naň stúpil. Nemal to srdce skočiť naň v topánkach. Takmer zavrnel blahom, na dotyk bol ešte príjemnejší ako vyzeral byť.

Na jednej strane izby bol písací stôl a pred ním kreslo. Na stole bola položený kalamár so zaschnutým atramentom, brká a staré pergameny. Niekoľko listov pergamenu bolo popísaných.

Aj v Slizolinovej spálni bolo okno s výhľadom do jazera. Pokiaľ si Slizolin zamiloval ten pohľad aspoň trochu tak, ako Harry, dokázal to mladík pochopiť. Čierne jazero bolo krásne a pohľad dovnútra bol ešte krajší ako pohľad na hladinu. Harry by ani nedokázal spočítať, koľkokrát už sedel na brehu
Čierneho jazera a pozoroval jeho nehybnú hladinu, len čochvíľa sčerenú pohybom vodných bytostí alebo vetrom.

Aj tu bol starožitný a rozhodne drahý a krásny nábytok. Slizolin si musel dať záležať, keď staval Komnatu. Narazil tu už na toľko neoceniteľných vecí, že by ho už neprekvapilo asi nič. Vedel, čo by urobil Ron, keby sa dostal sem. Pokúsil by sa niečo z toho predať a vôbec by mu nezáležalo na tom, že ničí niečo tak úžasné. Ronovi nikdy nezáležalo na vedomostiach, len na zisku. Harry to vedel vždy, videl to už prvýkrát, keď sa spolu stretli a on vo vlaku vytiahol z vrecka niekoľko galeónov. Ten Ronov hladný pohľad sa mu vyryl do pamäti ako varovanie. Počas rokov sa však Harry snažil zabudnúť na túto Ronaldovu časť a vnímať ho len ako priateľa. Po tom, čo sa stalo počas prázdnin, ho už však nedokázal vnímať nijako inak, len ako naničhodného bastarda a ostávalo mu len ľutovať ho. Teraz voči nemu cítil aj hnev kvôli tomu, že niečo urobil Ginny a Hermione.

Opustil Slizolinovu spálňu. Necítil sa tam dobre, keď nemal povolenie a potom, ako mal dojem, že ho sleduje jeho obraz, mal trochu paranoidný pocit. Keď vošiel, ostal na chvíľu zarazene stáť. Potom so zamračením podišiel bližšie k obrazu a chvíľu naň uprene civel. Keď začínal mať dojem, že vyzerá ako blázon, prestal s tým. Zamietavo pokrútil hlavou.

„Asi mi už naozaj začína zašibávať.“ Zamumlal si pre seba. Prisahal by totiž, že sa ten obraz práve pohol. Ale keby to bol pravý magický pohyblivý portrét, už dávno by sa pohol a nejako na Harryho zareagoval, no nie? Alebo len chcel pozorovať Harryho bez toho, aby o tom chlapec vedel a zistiť, čo je zač.

Nemohol si pomôcť a venoval obrazu ešte jeden podozrievavý pohľad. Až to, že sa cítil ako skutočný magor rozhodlo o tom, že ten obraz naďalej považoval za obyčajný. Predtým, keď bol pri dverách do kúpeľne, mal dojem, že sa na neho Slizolinove oči hľadia. Teraz mal rovnaký pocit.

„Istý známy mukel raz nakreslil obraz ženy. Ten obraz sa stal svetoznámym. Jedná sa o da Vinciho a Monu Lisu. Každý mukel pozná ten obraz a vie, ako vyzerá.“ Vzápätí si spomenul na Dudleyho a musel sa opraviť.

„No dobre, možno nie každý, tam som však nesmeroval. Nech sa na ten obraz pozeráte z ktorejkoľvek strany, máte dojem, že sa na vás pozerá. Je to skutočne pozoruhodné. Od chvíle, ako som vošiel do vašich komnát mám dojem, že ma pozorujete. Už veľmi dlho o mne kolujú reči, že som blázon, tvrdia to aj noviny. Práve v tejto chvíli sa tak naozaj cítim.“ Unikol mu mierny úsmev. Napočudovanie až potom mohol s čistým svedomím prejsť ku knižnici a začať sa venovať knihám.

V okamihu, keď zahliadol prvé písmená v názve knihy a uniklo mu tiché zalapanie po dychu, konečne pochopil, prečo Slizolin uložil tie knihy práve sem. Prešiel po celej dĺžke steny a skákal pohľadom z knihy na knihu. Pri každej sa stalo to isté, písmená sa zavlnili a zvláštne nerozlúštiteľné znaky sa poskladali do slov v angličtine. Už niekoľkokrát čítal o knihách v parselčine, ktoré, vraj, mali obsahovať tú najčernejšiu a najhoršiu mágiu a stačilo tieto knihy otvoriť, aby bol človek prekliaty. A rovnako čítal o knihách v parselčine, ktoré obsahovali tie najsilnejšie liečebné kúzla a skutočné záznamy dejín, ktoré sa inak menili podľa toho, kto ich zapisoval. A čítal aj o záhadných knihách napísaných záhadným jazykom, ktorému nikto nerozumel. Ešte nikdy však nemal možnosť vziať takúto knihu o rúk a otvoriť ju. A teraz ich mal pred sebou stovky.

„Pre Merlina!“ zašepkal šokovane. Knihy napísané v parselčine. Bolo ich tak málo a mnohí hlúpi svetlí čarodejníci, ktorí verili tým hlúpostiam o prekliatí a v skutočnosti ničomu nerozumeli, ich ešte ničili. A on mal pred sebou pravdepodobne najväčšiu zbierku v Anglicku. Toto bol pravdepodobne najväčší klenot Tajomnej komnaty, aký našiel.

Vytiahol z police jednu z kníh a otvoril ju. S úžasom sledoval, ako sa znaky rozmazali a vzápätí nahradili písmenami, ktorým dokonale rozumel. Mal pred očami angličtinu a zároveň si uvedomoval každý jeden podivný znak, ktorý mal pred sebou. Bol si istý, že už po prečítaní jednej z týchto kníh by dokázal parselčinou písať.

Otočil sa na obraz, akoby mu mohol niečo povedať. Pre pána, bol rád, že to bol len obyčajný obraz! Nemal záujem o to, aby ho niekto videl takého nadšeného pri čítaní kníh v parselčine. Predpokladal, že to hovorilo o jeho temnejšej stránke osobnosti. Alebo len o tom, že bol informovanejší ako iní čarodejníci? Asi to druhé, ostatní by to však pochopili inak. A záleží na tom vôbec? Tí, ktorí pre neho niečo znamenali, by to pochopili. Snáď. Nebol si istý, ako by to pochopil napríklad Remus. Ale ten láskavý vlkolak ho mal rád a Harry mal dojem, že by mu odpustil čokoľvek, vrátane prechodu na temnú stranu, pokiaľ by mu poskytol dostatočne dobré dôvody.

Och, začínal mať hlúpe myšlienky. Ale predsa by nechcel, aby ho niekto videl s takými rozžiarenými očami a užasnutým výrazom v tvári.

Z police vytiahol knihu o elixíroch. Po zbežnom prečítaní zistil, že ju napísal nejaký parselan, ktorý všetky tie elixíry vytvoril a že ani jeden z tých elixírov v živote nevidel. Úchvatné. A neboli to elixíry, ktoré by ľuďom škodili, narazil na veľmi silné a účinné liečebné elixíry. Vrátil knihu naspäť do police a vytiahol ďalšiu.

No, tá už bola o... ehm... škodlivých elixíroch. Nech bol ten muž, čo to písal, ktokoľvek, pri mučení bol neskutočne kreatívny. Natoľko, že tú knihu Harry okamžite vrazil s tichým hromžením späť do police. Po tých snoch s Voldemortom by mal zniesť už čokoľvek, no toto bolo veľa aj na Voldemorta. Aj keď, keby sa niekedy dostal k tejto knihe, Snape by mal veľmi dlhú dobu čo variť. Tú knihu radšej nikdy nevynesie von.

Ďalšia kniha, ktorú si vytiahol, bola o transfigurácií. Tá ho úprimne zaujala, poukazovala na mnohé finty na zjednodušenie čarovania a vysvetľovala, ako ľahko sa dajú pochopiť tie najnáročnejšie kúzla z transfigurácie. Autorov štýl písania bol povznesený a ľahký, až humorný. Harry si ho okamžite zamiloval. Napriek tomu, že kniha poskytovala mnohé vedomosti, považoval by ju skôr za ľahké oddychové čítanie.

Pomocou prútika skontroloval čas a s ľútosťou zistil, že by už mal ísť. Bol v Komnate dlho, dlhšie ako predpokladal, že tu bude. Vytiahol si z police niekoľko kníh, vrátane knihy o transfigurácií a pokúsil sa ich prútikom zmenšiť, aby zistil, že to nebolo kvôli silným ochranným kúzlam možné. Preto si zväčšil vrecká na habite, nadľahčil ich a naukladal do nich knihy.

„Vrátim ich.“ Prisľúbil obrazu, ktorý ho vlastne ani nemohol počuť. Považoval to však za slušné a istým spôsobom aj nutné. Áno, naozaj bol tak trochu blázon, on to však tvrdil vždy.

Keď Harry opustil Slizolinove osobné komnaty a vybral sa preč, muž na obraze sa uvoľnil. Dlhú dobu sa ani nepohol a keď vošiel do jeho spálne, posunul sa sotva o pár centimetrov. A ten chlapec si to všimol. Niečo také nečakal. Pobavene sa uškrnul, keď si spomenul, aký nadšený bol z tých kníh. Predošlého dediča do svojich komnát nevpustil, ten chlapec bol príliš temný a parselské knihy obsahovali kúzla, ktoré by mohli narobiť v jeho rukách veľkú škodu. Tento chlapec bol však iný ako on, bol iný ako všetci jeho dediči, len o tom ešte sám nevedel. A to, že ho ten sprostý zdrap látky zaradil do Chrabromilu ho urážalo a nahnevalo. Veď on hovoril Richardovi, že nemajú nechávať zaraďovať jeho klobúk, nesúhlasil by s nijakým klobúkom, ale klobúk, ktorý nosieval na hlave Richard?

Chrabromil bol jeho najlepší priateľ a vážil si ho aj keď by to nikdy dobrovoľne nepriznal, ale rovnako dobre vedel to, že ten blázon sa vrhal do nebezpečenstiev po hlave a často radšej používal silu ako rozum. Mnohokrát prežil len vďaka tomu, že mal veľkú silu, priam neskutočné šťastie a najlepšieho priateľa, ktorý ho ťahal z problémov.

Ten chlapec sa dlhé roky správal ako Richard, mal však aj mnoho Salazarových vlastností a schopností, ktoré sa niekedy prejavili. A našťastie bol schopný a vedel, koho si na seba zavesiť. Trvalo mu síce dlhšie, kým sa konečne zbavil toho ryšavca, tá muklorodená však nebola zlou spoločnosťou. On ju ale získa späť, Salazar nepochyboval, že keď sa niečomu začne skutočne venovať, dotiahne to do konca.

Keď sa vrátil po letných prázdninách, bol iný ako predtým. Salazar si potešene všimol, že konečne nechal prechod svojim slizolinským vlastnostiam. A konečne sa rozhodol preskúmať Komnatu, Salazar na to čakal už od chvíle, kedy prišiel do školy. Aj preto ho sledoval, musel vedieť, či ho bude môcť vpustiť k svojej najcennejšej zbierke kníh. Keby sa nezmenil, nepustil by ho. Ešte pred prázdninami nebola jeho myseľ dostatočne pevná na to, aby sa mohol zaoberať čiernou mágiou bez toho, aby ho pohltila. Stále tu bolo nebezpečenstvo, že to preženie, ale chlapec bol inteligentný. Potreboval však niekoho, kto ho bude viesť, jeho zapálenie pre vec bolo síce úžasné, no v oblasti čiernej mágie mu mohlo priniesť skazu.

Úprimne ho pobavilo, keď sa snažil sám seba presvedčiť, že je Salazar naozaj len obyčajný nepohyblivý obraz. Spomenul aj akúsi Momu Lisu. Salazarovi sa pri tom vybavil akýsi muklovský maliar, ktorý niekedy okolo roku 1500 namaľoval známy obraz nejakej ženy, asi to bolo ono. Mal dojem, že sa volal da Vinci, ako povedal chlapec.

Potešilo ho, aký nadšený bol chlapec z jeho kníh. Už od chlapcovho prvého ročníka si všímal, že mal chlapec vo zvyku zatajovať svoje pocity, dával to za vinu jeho príbuzným, zdalo sa, že bol s nimi nešťastný. Salazar sa obával toho, že mu ubližovali psychicky aj fyzicky. Nechápal, ako to mohli všetci tak okato prehliadať, keby sa niečo také dialo za jeho času, zistili by to hneď a okamžite by ho odobrali od tých muklov. Zúril najmä preto, že ten starý riaditeľ vedel o tom, že má chlapec so svojimi príbuznými problémy, a predsa odmietal vziať ho odtiaľ, vraj tam mal nejaké ochrany. Ten naivný hlupák čakal len na to, kedy chlapcovi spôsobia zranenia, ktoré už nebude schopná vyliečiť ani jeho mimoriadne silná mágia. Až potom, keď bude ich spasiteľ preč, si uvedomia, čo dopustili.

Cítil, že mágia chlapca sa ešte nerozvinula. Väčšina detí v jeho veku už aspoň približne vedela, čo všetko bude schopná dokázať a už sa iba zdokonaľovali a upevňovali svoju rozvinutú mágiu. Chlapec stále iba zisťoval, čo všetko dokáže. Jeho mágia sa rýchlo rozvíjala, zatiaľ si to ešte neuvedomoval, no jeho mágia sa rozvíjala príliš rýchlo, pokiaľ nevykoná opatrenia, môže ho to zabiť.

S tichým povzdychom sa presunul prečo zo svojho portrétu a robil to, čo robieval predošlé štyri roky. Pozoroval chlapca a strážil jeho kroky. Už na to však nebude sám, ako obraz toho veľa nezmôže a nechcel sa prezradiť.

Sledoval Harryho, ako vychádza z Komnaty a neopustil ho ani vo chvíli, keď ho konečne našla tá upírka. Hľadala ho už pár hodín, od vtedy, ako zistila, že nebol v nemocničnom krídle. Bolo vidieť, že sa o neho bála a že bol nazúrená, nie však na neho. Usmial sa. Harry v nej našiel dobrú a vernú priateľku, nikdy ho nepodrazí a vždy za ním bude stáť. Okrem toho, ktorým hlupák by sa chcel postaviť upírskej princeznej, ktorá sa vyzná v upírskych odvaroch tak, ako len veľmi málo upírov? Z očí sa mu stratili až keď prešli obrazom Tučnej panej a vošli do klubovne.