Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

 Najbližšie týždne si čas rozdeľoval medzi vyučovanie, študovanie kníh z blackovskej knižnice, študovanie kníh z Komnaty, trávenie času so svojimi priateľmi a učenie sa od Amay. Niekedy mu do toho prišiel metlobalový tréning, tých sa zúčastňoval. Väčšina tímu bola na jeho strane, takže sa ihrisko rýchlo stalo miestom, na ktorom sa dokázal aspoň čiastočne uvoľniť.

Avšak miesto, kde nachádzal po dlhých dňoch pokoj, bolo Čierne jazero. Dlhé chvíle len sedával na brehoch obrovského jazera, ukrytý pred očami študentov, pozoroval jeho hladinu a premýšľal.

McGonagallová dodržala svoje slovo a pokúšala sa skrotiť svojich Chrabromilčanov. Harry to oceňoval, aspoň mimo fakulty Chrabromilčania trochu skrotli a Umbridgeová zatiaľ nemohla zasiahnuť, ale vnútri fakulty napriek tomu Harry zažíval tvrdé obdobie. Bol prinútený začať sa učiť rôzne formy štítových a ochranných kúzel, pretože na každom kroku hrozilo, že ho niekto prekľaje alebo vojde do pasce.

Amay mu rozprávala príbehy o svojich ľuďoch, o prsteni, dávno zabudnutej minulosti aj tej, o ktorej píšu knihy čarodejníkov a o anjeloch a démonoch. Taktiež ho stále učila upírsky jazyk a odvary. Dozvedel sa, že sa učila u miestneho šamana, ktorý jej odovzdal všetky svoje vedomosti. Amay začala Harryho učiť aj jednoduchšie kúzla Z upírskeho jazyka, ktoré mu však vôbec nepripadali také jednoduché. Trvalo mu tri dni, kým zvládol prvé kúzlo. Amay ho učila liečebné kúzla, počas tých týždňov ho naučila už vcelku dosť, no Harrymu to stále pripadalo málo. Nedokázal ich zvládnuť ani na desiaty pokus a vyčerpávali ho. Amay ho upokojovala, že je to normálne, je čarodejník a tie kúzla sú zamerané na určitý druh mágie, nemôže ich vyčarovať hocikto. Vraj je len málo čarodejníkov, ktorí by to dokázali. Napriek tomu však Harry stále nebol spokojný.

A čím viac dní mal za sebou, tým väčšia únava dosadala na jeho plecia. Pociťoval ju každým dňom silnejšie. Začínal sa obávať, aby to neprerástlo za hranice. Spával málo a aj jedol menej. Nechutilo mu jesť a do jedla sa musel nútiť, opäť začínal používať iluzívne kúzla, aby zakryl kruhy pod očami a to, že pomaly začínal chudnúť. Amay cítila, že je niečo zle, ale Harry ju vždy odbil, keď sa ho na to spýtala.

Došlo to až tak ďaleko, že sa v noci zobudil po dvoch hodinách spánku a už nemohol zaspať. Stále mal pred očami vidiny z ďalšej zo svojich vízií. Nepomáhalo nič ani najvyššie zodvihnuté bariéry okolo mysle. Okulumencia nedokázala ani stlmiť silu ich spojenia. To, čo ich spájalo, vychádzalo zvnútra Harryho mysle, nešlo to zvonku, ako predpokladal predtým. Začal si to uvedomovať už počas prázdnin, no nepochopil to. A nechápal to ani teraz. Bola to cenná zbraň, tromf v rukáve, ale tromf, ktorý sa ľahko mohol stať Voldemortovým tromfom. Pokiaľ spojenie fungovalo na jednu stranu, muselo fungovať aj na druhú. Ak to Tom zistí, nebude sa proti nemu môcť ubrániť a ako Majster v legillimencií ho Voldemort bude môcť hoci aj posadnúť. A on sa neubráni. Jeho myseľ nebude sama o sebe dostatočne silná na to, aby mu odolal a na okulumenciu sa nebude môcť spoľahnúť.

Och, ako rád by sa zbavil toho spojenia. Len vďaka nemu mal mnohé informácie o ňom a jeho verných, ale nestálo mu to za to. Skôr ho zničí toto ako samotný Voldemort. Nespal vďaka tomu a nechutilo mu jesť. Neustále mal pred očami tváre mŕtvych a v ušiach počul ich krik. Už teraz mal viac skúseností s mučením ako väčšina obyvateľov hradu. A do toho rátal aj Slizolinčanov. Nikto z nich nemal možnosť vidieť Bellatrix v akcií tak často ako Harry a ani jediný človek v celom Anglicku či dokonca na celom svete nemal možnosť prežiť to všetko z pohľadu Voldemorta a cítiť pri tom všetko, čo cítil on sám.

Odhodil knihu nabok a vyškriabal sa z postele. Nemohol tam viac ostať, musel na vzduch. Nevzal si so sebou ani mapu, len si cez seba prehodil plášť a z nočného stolíka si zobral prútik. Spával len v nohaviciach, takže mu hruď zakrýval iba plášť. Kruhy pod očami mal jasne viditeľné a z každej čiastočky jeho tváre, dokonca aj z každého jeho pohybu, bolo cítiť nesmiernu únavu. Neschudol veľa, jeho mágia bol veľmi silná a stále dokázala zásobiť jeho telo energiou, míňala sa však a nedokázala sa obnovovať dostatočne rýchlo. Harryho sily každým dňom klesali.

Nemohol ísť k Čiernemu jazeru, akokoľvek ho tam srdce ťahalo a nechcel ísť ani do Tajomnej komnaty. Nakoniec sa vyšplhal po dlhých schodoch, vedúcich hore na astronomickú vežu. Tam sa zvalil na múrik a zviezol sa po ňom dole. Ostal sedieť na zemi, opretý chrbtom o múrik. Zvrátil hlavu dozadu a uprel zrak na oblohu, posiatu hviezdami. Bol to nádherný pohľad, akoby niekto po oblohe rozsypal drobulinké biele svetielka. Aspoň Harryho unavenej mysli to tak pripadalo. V tichosti sa hľadel na hviezdy a hľadal v nich súhvezdia. S úsmevom narazil na hviezdu Sírius, menovkyňu jeho krstného otca. Psia hviezda.

Rozpoznal súhvezdie Andromeda, Povozníka – Auriga, profesorka im hovorila aj latinské názvy a iné súhvezdia. Pobavil ho pohľad na súhvezdie Draka. Malfoy sa tváril mimoriadne nadradene, keď sa o ňom učili. Odrazu mu výhľad zatienil tvor, preletiaci ponad neho. Strhol sa a pozoroval, ako veľký vták pristál na opačnej strane.

„Zdravím.“ Usmial sa. Havran na neho uprel inteligentné čierne oči. Jeho perie malo tak intenzívny odtieň čiernej, že sa na niektorých miestach sfarbovalo do atramentovej modrej.

„Pozeráš sa na mňa ako Snape, keď porušujem pravidlá.“ Zašomral si pre seba ticho.

„Nemohol som spať, nikdy nemôžem spať. Mávam nočné mory.“ Priznal ticho. Uprel na tvora pohľad.

„Asi mi to už naozaj udiera na mozog, rozprávam sa s vtákom.“ Povedal. Zamyslene zahmkal.

„Kým si skutočný, je všetko v poriadku. A keďže nemám dôkaz, že som si ťa vymyslel, budem veriť, že si skutočný.“ Dodal. Obrátil hlavu späť k nebu.

„Kdesi tam hore máš svoje súhvezdie. Havran. Bez ďalekohľadu ho však neviem nájsť.“ Pokrčil čelo. Naklonil hlavu na stranu a uprel na vtáka svoj pohľad.

„Chceš o vidieť?“ opýtal sa a na chvíľu sa odmlčal, akoby očakával odpoveď. Na chvíľu sa zdalo, že chce niečo povedať, ale nakoniec len vytiahol prútik. Chvíľu ho len jemne držal medzi prstami a pozoroval, než ho zovrel a namieril nahor, na oblohu. Mäkko vyslovil pár slov a pozoroval, ako sa obloha odrazu začína približovať.

„Tam je súhvezdie Havran. Teraz ho už môžeme vidieť.“ Zašepkal.

„Je to úžasné kúzlo. Zložité, ale úžasné. Našiel som ho v jednej z kníh, ktoré som už stihol preštudovať.“ Hovoril. Našiel ho v jednej z kníh zo Salazarovej knižnice, zaujalo ho. Tú knihu začal čítať hneď potom, ako sa prelúskal tou pozoruhodnou knihou o transfigurácií. Salazarova knižnica ukrývala mnohé úžasné vedomosti.

Nechal kúzlo spadnúť. Zväčšený obraz sa rozostril a rozplynul vo vzduchu.

„Dokážeš si predstaviť, aké je to, mať spojenie s Temným pánom?“ opýtalo sa ticho. Zažmúril na havrana a zatvoril oči. Hlavu si oprel o múrik.

„Samozrejme, že nevieš. Si len havran.“ Zamumlal si pre seba. Odrazu ho zaliala únava. Vydal zo seba tichý povzdych a zatlačil ju niekam za hranice svojho vedomia, ako to robieval vlastne vždy. Naučil sa to už počas svojho pobytu u Dursleyovcov.

„Máš až príliš inteligentné a ľstivé oči, pripadajú mi známe. Mätie ma to.“ Zašomral. Vták vydal zo seba vydal tichý zvuk, akoby mu chcel pripomenúť, kde skončil. Harry naňho uprel krátky pohľad, než znovu zatvoril oči.

„Vidím ich, každý deň ich vidím a počujem ich krik. Nenávidím to. Nezáleží na ničom, nepomáha nič. Pozerám sa jeho očami, hovorím jeho ústami, pohybujem sa jeho telom a som to ja, kto drží ten prútik a šepká tie slová. Ja viem, že to nie som ja, že je to on, no nepomáha to. Stále cítim tú radosť, keď mučím nevinných ľudí. Nevieš si ani predstaviť, aké je to, mučiť ich, prežívať pri tom radosť a potom ráno vstať a tváriť sa, že sa nič nedeje, že je všetko v poriadku. Nedokážem so sebou žiť. Nenávidím to, ako ho teší ubližovať iným. Nenávidím jeho. Nenávidím toho hajzla!“ vykríkol. Z pier sa mu vydral bezmocný vzlyk, oči mu však zostali suché. Zakázal si plakať, on nikdy neplakal a nemieni s tým začať teraz.

„Chce ma dostať. Nenávidí ma ešte viac, ako Dumbledora. Prečo sa mu to pred štrnástimi rokmi nepodarilo? Nie, nie, to nie je správna otázka. Prečo sa mu Lily postavila do cesty? Moja milovaná odvážna mama. Chýba mi. Počul som už tak veľa historiek o Jamesovi. Každý mi tvrdí, že bol dokonalý. A vieš čo? Neverím tomu. Dokonalí ľudia nejestvujú. Ale viem, že to bol dobrý človek, svojim spôsobom trpel viac, ako si zaslúžil. No o žene, o ktorej by som chcel vedieť všetko, neviem takmer nič. Poznám ju z fotiek, keď bola už dospelá. Bola krásna, vieš? Mám jej oči.“ Usmial sa. Cítil v očiach slzy. Párkrát zamrkal a zmizli.

„Neviem však, aká bola. Aký zvuk mal jej smiech, aký mala hlas. Počul som ju, keď umierala. V treťom ročníku ma Remus učil Patronusa preto, lebo na mňa Dementori pôsobili silnejšie ako na ostatných. Nepriznal som sa mu však s tým, že vďaka ich vplyvu počujem mamu. To bolo prvýkrát, čo som počul jej hlas. Nebola to práve najšťastnejšia spomienka, ale bola to ona, bola to Lily. Moja mama. Raz do týždňa ma Remus cvičil, priniesol prízrak, ktorý sa pri mne premieňal do podoby Dementora a ja som mal vyčarovať Patronusa. Bolo to o to ťažšie, že pod iba pod vplyvom Patronusa som mohol počuť mamin hlas. Zvládol by som sa naučiť vyčarovať Patronusa aj skôr, ale nechcel som stratiť tú spomienku. Stále je to však jedna z najhorších spomienok, aké mám. Podľa Dementorov najhoršia.“ Zamumlal smutne. Opäť otvoril oči a venoval vtákovi dlhý pohľad. Ani sa nenamáhal so zakrývaním svojich myšlienok, tentoraz si tvár neukrýval pod maskami, ako to robil každý deň. Dovolil vtákovi v plnej sile precítiť jeho prenikavý pohľad, zdedený po otcovi. Mimovoľne sa uškrnul, keď sa vták po chvíli zahniezdil. Jeho ‚snapeovský’ pohľad nedokázala dlho zniesť ani Amay a to bola princeznou najsilnejšieho upírskeho rodu v Európe.

„Práve sa spovedám vtákovi, úchvatné. Prepáč, havranovi.“ Opravil sa, keď mu vták venoval pohľad, ktorý Harry dešifroval ako nesúhlasný, až nahnevaný. Zmätene pokrútil hlavou. To zvera bolo skutočne divné.

„Jediný operenec, ktorý má právo pozerať sa na mňa tak inteligentne ako teraz ty, je Hedviga.“ Zašomral si pre seba na hranici počuteľnosti. Havran mu nijako nedal najavo, že by to počul. A keby aj, nemal by tomu rozumieť, takže je to vlastne jedno.

Iba ak by to bol animág, ktorý mal za úlohu sledovať ho. Tá myšlienka však bola taká bláznivá, že sa na nej Harry len ticho zasmial. V tej chvíli mal dojem, že sa na neho vták hľadí ako na blázna, čo ho len viac pobavilo.

„Och, áno, naozaj som blázon. Tvrdia to takmer všetky anglické čarodejnícke časopisy a väčšina čarodejníkov. Nehádam sa. Po prebudení z tých snov, ktoré mávam, sa často pohybujem na hranici príčetnosti.“ Pokrčil plecami. Smutný úsmev mu na chvíľu prežiaril tvár a odhalil skrytú hĺbku jeho počas rokov nazbieranej bolesti a smútku. Nosil masky, aby ľudia nevideli, čo si skutočne myslí a aký naozaj je. Jeho okolie ich akceptovalo a bralo ako jeho vlastnú tvár. Vždy to tak bolo.

Je jednoduchšie brať Harryho Pottera ako normálneho mladíka, niekedy možno trochu drzého a ľahkého záškodníka. Jeho najnovšie správanie hovorilo aj o tom, že je šarmantný a, ruku na srdce, patril aj medzi tých očarujúcich, či už vzhľadom na povahu alebo výzor. Stačilo na tvár nasadiť ten správny výraz, povedať správne slová, zvoliť vhodné gestá a obe jeho persóny sa stali šarmantnými a charizmatickými. Pomohlo aj to, že to mal v krvi.

Nevedel teda či práve po otcovi podedil šarm a charizmu, pri bežnom strete s ním o tom pochyboval, ale umenie nosenia dokonalých masiek rozhodne áno. To bolo nadanie, ktoré podedil po svojom drahom oteckovi. Behom tohto roka ho rozvinul a v ukrývaní sa za maskami bol stále lepší. Už ani Amay nedokázala rozoznať, kedy jej chce Harry niečo zatajiť.

Čiastočne ho to mrzelo, vzďaľoval sa vďaka tomu svojim priateľom. Vedel, že chceli byť súčasťou všetkého, čo prežíva aj toho zlého, ale Harry ich proste nemohol takto zaťažiť. Všetci mali svoje vlastné problémy, nepotrebovali pridať ďalšie. Luna bola geniálna, ale nedocenená. Decká si z nej často uťahovali. Podobne to bolo aj s Nevillom. Považovali ho za neschopného babráka, pričom Harry vedel, že ním nie je. V herbológií bol lepší ako Harry s Hermionou dohromady. A bol aj odvážny a keď ho Harry trochu postrčil, zvládol aj vyhrať jednoduchší súboj. Harry vedel, že by z neho dokázal urobiť dobrého bojovníka, lepšieho ako z mnohých Chrabromilčanov. Mal na to povahu, Neville z boja neutekal. Mal svoju hrdosť. Amay bola upírka v hrade plnom svetlých čarodejníkov a bola princezná. Mala toho viac než dosť a po tom, ako sa s ňou Harry, podľa jej slov ‚spútal‘, sa o mladíka starala ešte viac, ako predtým. A Cath toho mala tiež dosť. Bola sukuba, aj keď len čiastočná. Stále však mala niektoré ich schopnosti, čo znamenalo, že na ňu chalani išli ako osy na med. Harryho úprimne prekvapovalo, že Malfoy medzi nich nepatril, stále sa k nej správal len priateľsky a niekedy aj ochranársky. Trochu sa to ponášalo na Harryho správanie voči Amay, len z Malfoyovej strany to nebolo také silné.

Aj Harryho a Malfoyove správanie voči sebe navzájom sa zmenilo. Od toho metlobalového zápasu na ňom Harry vídal, že Slizolinčan nevie pochopiť, prečo ho Harry zachránil. Čiernovlasý mladík za vyjadril, že to neľutuje a že mu za to, že sa pri tom, ako ho Harry zachraňoval, takmer zabili obaja, stál. To však Malfoyov zmätok nezmierňovalo. Harry si všimol, že Slizolinčan stále čaká, čo za to bude na oplátku Harry chcieť.

Niekedy počas premýšľania Harry opätovne zatvoril oči a oprel si hlavu o múrik. Nevedel, ako dlho tam len tak sedel, čoskoro sa však dostal do stavu niekde medzi bdením a snením. Začul tichý šelest krídel. Keď otvoril oči, vták bol preč.

Na schodoch, vedúcich na astronomickú veži, začul takmer nečujné krátke zašuchotanie. Bez zaváhania na seba vrhol tiché parselské kúzlo z jednej z kníh zo Salazarových komnát. Boli úžasné v tom, že boli silné a zrušiť ich mohol iba parselan. A, samozrejme, boli pre ostatných čarodejníkov neznáme.

Krátko na to, ako na seba vrhol kúzlo, sa vo dverách objavila Snapeova temná postava. Profesor elixírov sa pozrel presne na miesto, kde ešte stále sedel Harry, akoby vedel, že tam je. Niečo také však nebolo možné, to kúzlo bolo bezchybné a Harry si bol istý, že sa nezmýlil. Snape vytiahol prútik a namieril na Harryho. V tej chvíli už chlapcovi nebolo všetko jedno a začal sa opatrne a hlavne potichučky posúvať na stranu. Možno ho vďaka kúzlu nebolo vidieť, keďže bolo omnoho lepšie ako bežné krycie kúzla, ale jeho hmotná forma tam stále bola. Keby Snape vyslal kúzlo, zasiahlo by ho. Vrátane hľadacieho.

A keďže hľadacie kúzlo vytváralo svetlo, všimol by si Snape, keby Harry vyčaroval štít. Svetlo by ho vďaka štítu obišlo.

Na Harryho zdesenie zo Snapeových pier začali unikať tiché slová hľadacieho zaklínadla. Harry nemal možnosť dostať sa preč, musel by prejsť cez Snapea, ale ak nezmizne, Snape ho nájde. A tomu sa chcel chlapec vyhnúť. Bolo dávno po polnoci, nechcel by, aby ho tam ktokoľvek našiel, nie to ešte Snape. Ten starý netopier by z neho stiahol kožu, keby našiel dôkaz, že tam Harry bol. Už tak by ho zaujímalo, ako, pre Merlina, vedel, kde ho hľadať?!

Keď z profesorovho prútika začalo unikať svetlo, neváhal. Vyskočil na nohy a vrhol sa cez nevysoký múrik z astronomickej veže. Len silou vôle zabránil kriku, aby mu unikol z hrdla, keď strmhlavo letel dole, bez metly a akéhokoľvek kúzla, ktoré by ho uchránilo predtým, aby sa nerozpľaštil o zem. Na jeho telo by pravdepodobne narazili až na druhý deň nejakí študenti, ktorí by mali do konca života nočné mory.

Potreboval pár, v tejto chvíli príšerne dlhých sekúnd, na to, aby sa premenil. Už pred nejakou dobou zvládol úplnú premenu, no k lietaniu sa zatiaľ dostal len keď preletel z jednej strany triedy na druhú. Bol nesmierne vďačný za to, že telo orla bolo prispôsobené na prudké vrhanie sa k zemi za korisťou a následné vyrovnanie letu, aby zabránil zrážke so zemou. Len to a dlhoročné znalosti metlobalu ho zachránili od toho, aby naozaj v ten deň neskončil mŕtvy.

Akonáhle sa jeho telo premenilo do podoby majestátneho orla sa parselské kúzlo z jeho tela stratilo a Harry ostal viditeľný. Zamieril si to k Zakázanému lesu, čo najďalej od Snapea. Nechcel ani len pripustiť možnosť, že by si Snape nejakým spôsobom priradil toho orla k Harrymu, ktorý mal v tej chvíli byť na astronomickej veži.

To, čo urobil, bolo riskantné. Mohol sa veľmi ľahko zabiť, nevedel či to dokáže. Ale on veril, že to jeho animágovská forma zvládne a mal pravdu. Šťastena ho  skutočne sprevádzala neobyčajne verne.

Preletel ponad Zakázaný les a klesol nižšie, medzi konáre stromov. Zakázaný les bol v noci naozaj desivý, odvšadiaľ sa ozývali podivné zvuky a Harry svojimi zbystrenými zmyslami cítil nablízku iných predátorov. Aj napriek dokonalému zraku mal však problém dostatočne rýchlo zaregistrovať všetky vetvy stromov a vyhnúť sa im, takže radšej vyletel nad koruny stromov.

Chvíľu len lietal v ovzduší za svitu mesiaca a užíval si to. Bolo to dokonca ešte lepšie ako let na metle. Už teraz si zamiloval ten pocit, keď strmhlavo letel a do jeho tela sa opieral vietor alebo chvíle, počas ktorých sa zľahka vznášal v ovzduší a nechával sa unášať vetrom. Miloval to, ako mu jemný vánok čechral perie a šepotal navôkol neho. A miloval aj to, že napriek tomu, že bol vo veľkej výške, stále vedel s presnosťou rozoznať na zemi pobehujúci myš.

Toto bolo úplne iné ako Harryho ľudské telo. Iná stavba, iné možnosti, dokonca aj zmysly pracovali inak. Ako človek by nikdy nemohol mať taký ostrý prenikavý zrak. Dokonca aj jeho myseľ pracovala inak. Bude sa musieť nenápadne Siriusa opýtať na to či aj jeho myseľ zastrie zvláštny oblak, ktorý ho čiastočne odtrháva od jeho ľudskej existencie. Stále to bol on, no nad jeho telom prevládali inštinkty, ktorým sa dobrovoľne podriaďoval. Vďaka nim okamžite vedel, čo má kedy a ako robiť a cítil aj prípadné nebezpečenstvo alebo možnú korisť. Raz dokonca pocítil chuť uloviť si jednu z myší, ktoré uvidel a nakŕmiť sa z nej. Jeho ľudskej časti sa tá predstava zdala nechutná. Keby ju ulovil a upiekol, tak by to ešte zniesol, aj keď by pečenú myš len tak nezjedol, ale jemu mysľou prebleskla myšlienka na to, ako je tú myš surovú.

O tomto sa v knihách nedočítal. Od premeny čakal niečo iné, niečo... nudnejšie. Rozhodne ho v nijakej knihe nevarovali pred náporom novonadobudnutých inštinktov, ktoré ho pohltia. A práve kvôli nim bola premena taká šokujúco úžasná.

Keď sa nad ránom v ten deň dotiahol do svojej postele a po dlhom lete konečne zaľahol, okamžite zaspal. A spal ešte dlho potom, omnoho dlhšie ako inokedy.

Prebudil sa do slnečného dňa. Keď odhrnul závesy a zbadal, že je slnko už nejakú dobu vysoko na oblohe, zistil, že spal naozaj dlho. Ešteže bola nedeľa, bolo už totiž dávno po desiatej.

„Harry, ty si tu?“ opýtala sa prekvapene Amay, keď na neho na chodbe narazila. Harry mal práve namierené na neskoré raňajky.

„Kde by som mal byť?“ nechápal.

„Ja neviem, kam to neustále mizneš. Ale keď som ťa ráno nevedela nájsť v klubovni, na raňajkách ani v knižnici, tak som si myslela, že si opäť bez ohlásenia zmizol.“ Pokrčila plecami.

„V skutočnosti som nerobil nič zaujímavé. Až doteraz som spal.“ Priznal.

„Spal?“ Amay pokračovala s ním k Veľkej sieni.

„Áno, spal. Ležal som vo svojej posteli a dlhé hodiny nerušene spal.“ Prikývol.

„Niekto ťa preklial?“ ozvala sa Amay podozrievavo. Harry nadvihol obočie.

„Neviem o tom. Máš snáď dojem, že ma niekto preklial?“ opýtal sa.

„Ehm... nie. Ale zvyčajne si v klubovni už o šiestej ráno a to dokonca aj počas víkendov.“ Podotkla. Harry pokrčil plecami.

„Raz za čas si môžem prispať aj ja. No priznávam, že som spal veľmi dlho.“ Ale za bežných okolností nezvykne ani skákať z astronomickej veže a hodiny lietať nad Zakázaným lesom. To by sa mohlo zmeniť, lietanie vo svojej animágovskej forme si veľmi rýchlo zamiloval.

„Veď ja sa nesťažujem. Naopak, som rada. Podľa mňa spávaš príliš málo, mal by si spávať aspoň sedem hodín, najlepšie osem. Ešte stále si vo vývoji, tvoje telo to potrebuje a to ani nehovorím o tvojej mysli a mágií.“ Poučovala ho, kým kráčala popri ňom. Harry otrávene pretočil očami, každopádne stále nemohol potlačiť pobavenie a akési zvláštne teplo, ktoré sa dotklo jeho srdca.

„Nerob si o mňa starosti, viem, čo potrebujem.“ Pousmial sa. Amay si odfrkla.

„O tom nepochybujem, o čom však pochybujem je to, že s tým aj niečo robíš.“ Povedala mierne podráždene. Harry sa ticho zasmial.

„Moja malá starostlivá Amay.“ Zamumlal si pre seba pobavene.

„Nie som malá!“ vyprskla upírka popudene.

„Stále si menšia, ako ja.“ Odpovedal Harry a odrazu bolo všetko tak, ako malo byť. Videl v očiach svojej nepokrvnej sestry, že si myslí to isté. Zvesela sa uškrnul.

Napriek tomu všetkému, čo ho ťažilo, bol svet stále pekný. Možno proti nemu stálo ministerstvo, čarodejníci sa mu otočili chrbtom a bol prvým na Voldemortovom zozname tých, ktorý majú umrieť dlhou a bolestivou smrťou, najlepšie jeho rukou, ale stále mal okolo seba ľudí, ktorí ho milovali a ktorých miloval on. To bolo viac, ako si kedy mohol priať a nikdy by nemenil. Radšej by dovolil, aby ho nenávidel celý svet a mal pri sebe verných priateľov, ako by sa každý v jeho okolí mal tváriť, že ho miluje a mal by byť na svete sám, zavalený neúprimnými citmi.

Objal svoju drahú priateľku okolo pliec. Amay si s ním následne preplietla prsty a privinula sa k nemu ešte bližšie. Harry ju podozrieval z toho, že si tie objatia užíva tak ako Harry, pokiaľ nie aj viac.

„Vieš, že ťa mám rád?“ opýtal sa Harry s veselým leskom v očiach. Amay si v jeho očiach všimla niečo zraniteľné, keď sa hľadel dolu na jej tvár. Jemne sa na neho usmiala.

„Už si to spomínal.“ Povedala.

„A vieš, že aj ja mám rada teba?“ nadhodila láskavo. Harry tichúčko zasmial.

„Už si to spomínala.“ Odpovedal. Amay sa nechala viesť do Veľkej siene, užívajúc si blízkosť svojho priateľa, ktorého považovala za brata. V jeho objatí sa vždy cítila bezpečne, vedela, že Harry by ju dokázal ochrániť pred čímkoľvek, šepkala jej to jej mágia, ktorá sa v jeho blízkosti vždy zvláštne rozospievala. Milovala ten pocit a milovala aj Harryho samotného. Vedela, že nech sa stane čokoľvek, ona bude verne stáť vedľa neho a nikdy to nebude ľutovať, nech by to dopadlo akokoľvek. Dobrovoľne sa ním nechala spútať, to bol znak tej najväčšej dôvery. Nikdy by sa to predsa nemohlo stať, keby s tým ona sama nesúhlasila, nie na takej úrovni.

.-.-.-.-.-.

Albus Dumbledore sedel za stolom vo svojej pracovni, pohľad za polmesiačikovými okuliarmi mal vzdialený, keď pozoroval dvere, ktoré v skutočnosti nevidel. Ruky, opreté lakťami o stôl, mal v zamyslenom geste späté do tvaru striešky a zľahka si o ne opieral bradu. Keď sa odrazu ozvalo zaklopanie, prekvapene zamrkal očami. Musel prehliadnuť varovanie od chrličov.

„Poď ďalej, Severus!“ zavolal priateľsky. Ruky zložil na stôl, keď vošiel jeho špeh.  

„Stalo sa niečo?“ opýtal sa znepokojene, keď zahliadol výraz jeho tváre.

„Nie som si tým istý, Albus.“ Odpovedal Severus Snape, stále s tým zvláštnym výrazom usadeným na tvári. Dumbledore sa na muža v tichosti hľadel, trpezlivo čakajúc na to, kým bude pokračovať.

„Vieš o tom, že sa Potter na treste, ktorý si u mňa odpykával, zranil a vieš aj o tom, že v kotlíku, ktorý čistil, ostalo pár kvapiek krvi. Nesúhlasil si s tým, aby som ju použil a ja sám uznávam, že takáto krv je takmer zbytočná, najúčinnejšia je vždy čerstvá krv, ale nakoniec som ju predsa použil a urobil som niekoľko testov. Viedlo ma k tomu Potterove podivné správanie.“ Začal. Opäť sa zarazil, keď sa otočil k oknu. Z Dumbledorovej pracovne bol skutočne krásny výhľad, no Severus ho v tej chvíli sotva vnímal.

„Je s Harrym niečo zle, Severus?“ Albus sa v kresle vzpriamil, v hlase mu znela úprimná starosť o chlapca, ktorého mal tak rád. Harry bol pre neho ako vlastný vnuk.

„Ja neviem, Albus. Niečo však nie je dobré.“ Povzdychol si sťažka Snape. Nemal Pottera rád, no vedel, že Albus áno a že bol chlapec dôležitý v blížiacej sa vojne. A napriek jeho zášti voči tomu arogantnému decku, ktorú pociťoval, sa zaviazal, že ho bude chrániť a toto bolo niečo, čo by mal Albus vedieť.

„Keď som túto noc našiel Pottera na astronomickej veži, chcel som mu len napariť trest a strhnúť čo najviac bodov. Zaslúžil by si to za to, že bol vonku tak neskoro po večierke. Ale keď sa odrazu rozhovoril, ostal som tam a čakal, čo z neho vylezie.“ Opovržlivo sa uškrnul, na tvári výraz, takmer podobný smútku.

„Vieš, očakával som, že začne fňukať ako usmrkané decko. Bol som na to pripravený. Ale nebol som pripravený na to, že začne hovoriť o svojom spojení s Temným pánom. Vedel si o tom, že sa niektoré noci prenáša do jeho hlavy? A nielen to, on je v jeho tele, bez toho, aby si to Temný pán uvedomoval a sprostredkovane robí všetko to, čo on. Hovoril, že je to, akoby on sám držal prútik a mučil jeho obete, dokonca pri tom aj cíti to, čo cíti Temný pán. Nikdy som sa príliš nezamýšľal nad tým, čo spôsobilo, že počas leta skolaboval. Dostal som ho z toho a vynadal som mu, ako si zaslúžil. Aspoň to som si vtedy myslel. Netušil som, že máva takéto nočné mory. Mal by si si s ním o tom pohovoriť, Albus.“ Otočil sa na starého muža a nakrátko mu pozrel do očí. Dumbledore sa tváril nešťastne, vyzeral na svoje roky. Opätoval Severusov pohľad a čarodejník v ňom mohol vidieť hĺbku jeho citov voči tomu chlapcovi.

„Hovoril o Lily. Tie slová ma hnevali a zároveň zarmucovali a prinútili ma cítiť voči nemu ľútosť za to, že nikdy nemohol spoznať, aká úžasná naozaj je.“ Opäť sa mu na tvári objavil ten zahorklý úsmev. Stále pociťoval voči tomu chlapcovi zášť aj napriek tomu, že s ním chvíľu súcitil. Na ich vzťahu to nič nemenilo.

„Obával som sa toho, že by sa to mohlo stať, ale netušil som, že ich spojenie bude také silné. Och, chudák chlapec. Nesie toho na pleciach príliš veľa.“ Ľútostivo si povzdychol Dumbledore. Jeho hlas znel, akoby sa za to sám vinil. Severus odrazu zahliadol postavu študenta, sediacu na okraji Čierneho jazera. Bezpečne v nej poznal Pottera, jeho by si nemohol zameniť s nikým. Už sa však tak veľmi nepodobal na svojho otca, Severus v jeho tvári nechcene spoznával aj Lilyine črty. Neznášal to, nechcel sa dívať na toho chlapca a vidieť v ňom Lily. Jeho Lily. Bol to sprostý Potterov fagan! Zúrivo sa otočil na Albusa, jeho rozbúrené pocity potlačené, pri pohľade na Albusovu unavenú tvár.

„Všetci toho máme veľa, Potter nemôže byť výnimka. Už tak ho držíš chráneného pred skutočným svetom.“ Zavrčal mierne. Albus len pokrútil hlavou a venoval Severusovi smutný úsmev.

„Ach, môj drahý chlapče. Obávam sa, že ho nedržím chráneného ani zďaleka tak, ako by som chcel. Nedokážem ho chrániť ani v mojej vlastnej škole. Vedel si o tom, že sa proti nemu postavila takmer celá chrabromilská fakulta?“ opýtal sa. Podľa prekvapeného záblesku v Severusovým očiach si domyslel, že nie.

„Minerve sa to podarilo utajiť, nechceli sme, aby sa o tom dozvedela Umbridgeová. Napriek tomu si však myslím, že je to zbytočné, už čoskoro budem nútený odísť zo školy.“ Povedal.

„O čom to hovoríš, Albus? Si predsa riaditeľ, nemôžeš len tak opustiť školu!“ podráždene zavrčal Severus.

„Ministerstvo proti mne bojuje a obávam sa, že má podporu Rady školy. Luciusovi sa nikto nepostaví.“ Na riaditeľovej tvári sa objavil smutný úsmev.

„Ochráň Harryho, keď tu nebudem. Viem, že to zvládneš, si pre to ako stvorený.“ Uprel na Severusa intenzívny pohľad, ktorý sa profesorovi elixírov zabodával až do duše.

„Tak a teraz mi povedz, čo ťa znepokojuje na výsledkoch, ktoré si odhalil pri testoch Harryho krvi.“ Povedal. Opäť sa tváril ako starý Dumbledore, keď sa na neho hľadel spoza skla polmesiačikových okuliarov.

„Na veži sa stalo ešte niečo. Potter vyčaroval kúzlo z nejakej knihy, ktorú prečítal. Zmienil sa o nej len veľmi zbežne.“ V krátkosti mu opísal Potterove slová o knihách a o tom, ako vyčaroval kúzlo. Nezačul však inkantáciu, ktorú chlapec vyslovil.

„Hovorí ti to niečo?“ opýtal sa Albusa.

„Vôbec nič, Severus. Preskúmam to kúzlo bližšie, poznám jedno, ktoré sa naň ponáša, ale nemyslím si, že je to presne ono.“ Pokrútil hlavou.

„Ešte dnes ráno som vykonal na krvi pána Pottera test. To kúzlo bolo náročné, študent v jeho veku by nemal schopný zvládnuť ho.“ Začal.

„Myslím, že Harry nám už niekoľkokrát ukázal, že dokáže aj to, čo nedokáže väčšina dospelých čarodejníkov.“ Usmial sa vrelo Albus. Snape ho spražil pohľadom, avšak nenamietal. Namiesto toho pokračoval tam kde skončil, kým ho Albus tak hrubo neprerušil.

„Chcel som zistiť, akú rozsiahlu magickú podstatu pán Potter má.“ Albus cítil, že sa jeho druhý obľúbený chlapec dostáva k pointe. Venoval mu svoju úplnú pozornosť a Severus to vedel.

„Určite si uvedomuješ, že čarodejník vo veku pána Pottera má už svoju mágiu ustálenú a dokáže rozpoznať jej rozsah. Behom rokov sa ešte samozrejme bude rozvíjať, ale zo študenta sa len ťažko stane mocný čarodejník, ak na to nemá predpoklady, ktoré sa ukážu už v mladom veku.“ Rozprával. Albus prikývol, samozrejme, že to vedel, bola to všeobecne známa skutočnosť. On sám mal už v mladom veku veľmi silnú mágiu a nepochyboval, že aj Harryho mágia je mimoriadne rozvinutá. Už počas rokov Albusa stále prekvapoval, keď dokazoval aj to, čo by ostatní považovali za nemožné.

„Pán Potter však svoju mágiu ustálenú mená. Zistil som, že jeho mágia je silná a rozvinutejšia ako u jeho spolužiakov, avšak nedokážem ani odhadnúť jej rozsah. V jeho krvi je niečo, čo blokuje jeho mágiu a nedovoľuje mu využívať všetko, k čomu má prístup.“ Povedal Severus. Albus sa prekvapene naklonil v kresle dopredu.

„Chceš mi tým povedať, že Harry má na svojej mágií blok?“ opýtal sa s prenikavým pohľadom zabodnutým do Severusa.

„Aj tak by sa to dalo povedať. Nie je príliš pevný, ale je tam.“ Reagoval Snape.

„Čo tým myslíš?“ opýtal sa Albus.

„Ktokoľvek na jeho mágiu uložil blok, chcel, aby časom zmizol. Pán Potter má v krvi príznaky po tom, že bol ten blok odstránený, napriek tomu tam však stále je.“ Sám si nebol istý tým, čo to znemená.

„Harry mal okolo svojej mágie viac, ako jeden blok?“ opýtal sa riaditeľ.

„Je to možné.“ Odpovedal Severus neisto. Bolo možné aj to, že sa blok len oslabil a jeho časť sa rozptýlila, ťažko povedať. Alebo sa blok mohol poškodiť a opäť obnoviť. Možností bolo viacero.

„Nech je to však akokoľvek, nemám dosť krvi na to, aby som pokračoval v testoch.“ Zakončil Severus svoje rozprávanie. Albus sa na neho prísne zahľadel.

„A ani sa nepokúsiš získať ďalšiu krv, je ti to jasné?“ opýtal sa nezvyčajne chladným hlasom. Keď videl, že chce Severus protestovať, zodvihol ruku, aby ho zarazil.

„Ani nepokračuj. Nedovolím ti, aby si bez Harryho vedomia využíval jeho krv. Takéto správanie nebudem znášať, nemal si to robiť ani teraz. Severus, varujem ťa, budeš niesť následky, ak to urobíš. Nemienim tolerovať takéto porušovanie zákona ani Harryho súkromia. Je ti to jasné?“ chladný pohľad riaditeľa prinútil Severusa uistiť riaditeľa v tom, že bude vo výskume pokračovať. Ak by mal povedať pravdu, sám si nebol istý tým či by to mal vôbec urobiť. Po Albusových slovách sa radšej zbavil akýchkoľvek myšlienok na to, aby to urobil. Za celé tie roky mal len málokedy možnosť vidieť Albusa tak ochranárskeho ako keď sa na pretras dostal Harry Potter. Buď bol ten starý čarodejník blázon a mnohí neprajníci mali pravdu alebo bolo v Potterovi naozaj niečo výnimočné.

Oboje bolo pravdepodobné, no Severus sa za tie roky naučil veriť slovám Albusa Dumbledora. A ten tvrdil, že mladý Potter je tým, koho potrebujú.