Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

 Otvoril dvere na dome Dursleyovcov a vošiel dnu. V tej chvíli z kuchyne, na neho obdivuhodnou rýchlosťou, vyletel strýko Vernon. V tvári bol takmer bordový, ťažko povedať, či od hnevu alebo telesnej námahy a bolo očividné, že mu chcel niečo od srdca povedať. No po tom, keď uvidel Harryho nový vzhľad, mu zdá sa došli slová. Jeho tvár v tej chvíli vyzerala, že sa nevie rozhodnúť, či chce byť červená alebo bledá.

„Ahoj, strýko.“ Pozdravil s úsmevom. Vychutnával si strýkovu slabú chvíľu. Len škoda, že strýko zas rýchlo našiel svoj stratený hlas.

„Odkiaľ máš tie veci?!“ zrúkol. Harry mrkol na svoje oblečenie.

„Z obchodu, strýko.“ Odpovedal zámerne úplne pokojne, akoby sa zhováral s niekým menej inteligentným.

„Odkiaľ máš peniaze na tie veci? Ty si nás okradol?!“ zreval. Z kuchyne sa vyrútila aj teta Petunia, privolaná krikom svojho manžela. Harry si sucho pomyslel, že tam chýba už iba Dudley.

„Nie, nekradol som. Jediné, čo som urobil bolo, že som prebral svoje dedičstvo.“ Odpovedal skôr, než sa k strýkovmu revu nepridal aj tetin jačák.

„Ty máš nejaké peniaze?“ zavrčal strýko. Harry siahol do peňaženky a vytiahol odtiaľ takmer všetky peniaze, ktoré mu ostali. Mohlo tam byť niečo viac, než pätnásťtisíc. To strčil do ruky tete Petunii.

„Viac odo mňa za tie roky nečakajte. Nebolo toho veľa, čo ste mi dali a to, čo ste mi dali som si u vás aj odrobil. Je mi jedno, čo urobíte s týmto, hoc si aj najmite záhradníka, no ja u vás už pracovať nebudem. Berte to ako poplatok za to, že mám u vás izbu.“ S týmto sa vybral hore schodmi, aby sa zatvoril v predtým zmienenej izbe. Ich krik o tom, že nedostane jesť a podobné hlúposti už nevnímal.

Vo svojej izbe hodil všetky svoje nové veci na posteľ a opäť sa vybral von. Harryho strýko ešte stále stál v predsieni s jeho peniazmi v rukách. Harry ho obišiel a vyšiel von z domu. Vybehol vonku z domu a poobzeral sa okolo seba. Hľadal kohokoľvek, kto by ho mohol sledovať. Jediné, čo však videl, boli sliediví susedia, ktorí ho pozorovali so zmesou zvedavosti a zmätenia a väčšinou si pri tom niečo šepkali. Harry sa uškrnul.

Ten naničhodný Potter, ktorého tak šľachetne vychovávali Dursleyovci odrazu vyzerá dobre a je oblečený v drahom odeve. Kto vie, odkiaľ nabral peniaze na tie veci?

Harry hodil zbežný pohľad na svoje tmavé nohavice a tmavú smaragdovú košeľu. Boli to skutočne skvelé kusy oblečenia a Harry sa v nich cítil pozoruhodne dobre. Nečakal by, že by sa v takomto formálnom oblečení mohol niekedy cítiť tak pohodlne.

Keď vonku nikoho nespozoroval, vrátil sa dnu. Vybehol hore schodmi, na chvíľu sa stratil v izbe a vrátil sa naspäť.

„Nečakajte ma, dnes sa už pravdepodobne neobjavím.“ Oznámil strýkovi a bez ďalšieho vysvetlenia zmizol za dverami. Ešte raz sa okolo seba poobzeral, či ho niekto nesleduje a vyrazil. Niekto by mohol povedať, že je paranoidný, keď má stále dojem, že ho niekto sleduje, no Harry mal od vtedy, čo zazrel niekoho pod neviditeľným plášťom, neustále zlý pocit.  

Preto sa okolo seba celý čas nervózne obzeral a to aj vtedy, keď nastupoval do Rytierskeho autobusu. Tentoraz už v podobe Harrisona Carusa, náhrdelník si stiahol v jednej z temnejších uličiek. Jeho nepokoj si všimol Stan, sprievodca v autobuse.

„Deje sa niečo?“ opýtal sa ho zamračene a poobzeral sa.

„Nie, len nejaké otravné psy.“ Zašomral Harry podráždene. Presne ako človek, ktorého niečo rozhorčilo.

„Och áno, muklovia. Človek nemôže ani vytiahnuť prútik.“ Pokrčil nosom. Harry súhlasne pokýval hlavou. Harry nastúpil do autobusu a zaplatil za cestu. Stan ukázal na jednu z postelí a nechal ho, nech sa usadí. Sám sa usadil na vedľajšiu. Harry v duchu pretočil očami. To takto konverzuje s každým v autobuse?

„Človek aby si dával v tejto dobe pozor.“ Povedal Stan. Harry nadvihol obočie.

„Nepočul si, čo povedal Harry Potter? Veď-Vieš-Kto sa vrátil.“ Pri druhej časti vety sa naklonil blízko k nemu a iba to zašepkal. Obzrel sa okolo seba, akoby sa bál, že ho niekto môže počuť.

„Myslel som si, že mu ľudia neveria.“ Povedal Harry. Dostal sa mu do rúk Veštec, a tak vedel, čo o ňom noviny prehlasujú. Nebolo to nič pekné.

„Väčšina verí tomu, čo je napísané vo Veštci. Ja vravím, Harry Potter hovorí pravdu! Pred dvomi rokmi tu takto sedel, na tom istom mieste, kde sedíš teraz ty a ja som mu rozprával o Blackovi, ktorý vtedy ušiel z Azkabanu. Je to správny chalan!“ zakončil to vehementne. Harry si ho pozorne prezrel od hlavy po päty.

Zdalo sa, že má na svojej strane švihnutého dobráka, ktorý toho však v hlave veľa nemal a nezdalo sa, že by mal aspoň nejaké výnimočné nadanie. No bude si to pamätať, Stan sa mu raz bude možno hodiť. Rytierskym autobusom cestuje mnoho ľudí a Stan sa môže všeličo dopočuť.

Zvyšok cesty Harry počúval Stana. Ten ho oboznamoval s dianím v čarodejníckej Británii, pretože mu Harry povedal, že bol mimo Anglicko. Väčšina informácii bola pre neho neužitočná, no dozvedel sa aj niečo, čo mu pomohlo.

K moci sa dostala námestníčka ministra Dolores Umbridgeová. Stan sa v rozhovore dvoch ministrových blízkych ľudí, ktorí nedávno cestovali Rytierskym autobusom, dozvedel, že minister chce cez Umbridgeovú ovládnuť Rokfort. Samozrejme to ani tí dvaja, ani Stan tak nepovedali, no Harrymu nerobilo problém domyslieť si to.

Okrem toho sa dozvedel aj iné veci, ako napríklad to, že Lucius Malfoy nadobudol ešte vyššie postavenie v spoločnosti ako predtým a má ministra pod palcom. Nič z toho však nepovedal na rovinu a väčšinu z toho si Stan ani neuvedomoval. Keby ten chalan chápal, čo všetko vlastne vie, mohol by to vytiahnuť vysoko. Zdalo sa však, že má prácu v Rytierskom autobuse rád.

Z autobusu vystúpil na jednom opustenom kopci. Ponúkal prekrásnu panorámu na hustý ihličnatý les a pár muklovských domčekov. Bol to očarujúci pohľad, no iba málo ľudí by chápalo, čo tam robil. Harry odkýval Stanovi a vybral sa svižným krokom dolu kopcom. Nakoniec neodolal a celý kopec aj rovinku až po les si zabehol.

Po dobehnutí zrýchlene dýchal, no beh mu nedal zabrať. Zvykol behávať veľa, rýchlo a často, hlavne počas rokov, keď ho ešte Dudley šikanoval sa mu to hodilo. Neskôr mu to ostalo ako prirodzený talent, ktorý podporoval, keď trénoval na metlobal. Začne sa v behu opäť zdokonaľovať, výdrž sa mu bude hodiť. Okrem toho, silné a odolné telo prijíma mágiu omnoho lepšie ako slabé. A v Harrym, sa v poslednom čase začala mágia značne rozpínať a hlásiť sa k životu.

Dom, ktorý hľadal, bol hlboko v lese. Už tri kilometre od neho Harry ucítil ochrany. Spočiatku napäto očakával, že ho neprijmú, no nestalo sa tak a on hladko prešiel. Pred bránou na neho čakal malý škriatok.

„Pán Harrison sa vrátil.“ Povedal škriatok, keď sa dostal bližšie k nemu a zbožne na neho púlil obrovské zelené oči.

„Minnie dúfala, že sa pán vráti. Pán tu bol naposledy pred veľa rokmi s pani Lily.“ Zelené oči sa jej naplnili slzami, keď si spomenula na malého Harryho. Harry sa k nej sklonil.

„Mama sem chodila často?“ opýtal sa. Minnie začala horlivo prikyvovať.

„Pani Lily chodievala do tohto domu často a ešte častejšie potom, ako bol premiestnený.“ Povedala.

„Tento dom bol premiestnený?“ opýtal sa Harry.

„Áno, pane, bol. Pán Severus s pani Lily ho presunuli sem. Tento dom patril predtým starým rodičom pani Lily, ktorých mala pani Lily veľmi rada. Nechali pani Lily dom a veľa peňazí, ktoré pani Lily nechala pánovi Harrisonovi.“ Vysvetlil škriatok.

„Moji prastarí rodičia boli veľmi bohatí?“ zaujímal sa Harry.

„Boli bohatí, pane. Nie však taká bohatí, ako ich predkovia.“ Povedala Minnie. 

Potom ho škriatok previedol domom a pozemkami. Dom Evansovcov bol veľký a krásny. Mal tri poschodia a bol zariadený zväčšia v svetlých odtieňoch. Okrem bežných izieb tu boli aj dva salóny, jedna obrovská knižnica a jedna menšia, telocvičňa, posilňovňa a tanečná miestnosť. Narazil dokonca aj na laboratórium. Minnie mu povedala, že ho vytvorili Snape a Lily.

Záhrady okolo domu boli rozľahlé a prekrásne. Z kvetov tu dominovali najmä ruže všetkých odtieňov a farieb, no boli tu aj mnohé iné rastliny. Harry dokonca našiel aj nejaké čarovné. Tam použila Minnie rovnaké vysvetlenie ako pri laboratóriu. Najviac čarovných rastlín bolo v skleníku za domom.

„Tu, pane, je vaša izba.“ Povedala Minnie a zastala pred pevnými drevenými dverami.

„Nech pán zavolá, ak bude hľadať Minnie.“ S týmto sa mu hlboko uklonila a zmizla s posledným zbožným pohľadom. Harry sa pousmial a otvoril dvere na svojej novej izbe.

Jeho izba bola ladená do odtieňov hnedej, zlatej, bielej a tmavej zelenej. Dominovala jej obrovská posteľ s ornamentálnym zdobením a zlato-hnedým baldachýnom. Všetko v izbe, vrátane hustého koberca na zemi, písacieho stola pod oknom a pohodlnej pohovky dýchalo bohatstvom a honosnosťou. Bolo to však aj krásne.

Z izby viedlo aj dvere do priestranného šatníka, kde mal už poukladané oblečenie z trezoru a ešte jedny dvere, ktoré viedli na balkón. Mal z neho výhľad na hustý les a krásnu záhradu. Dobre videl aj na fontánu, kde stál kamenný anjel – žena s rozloženými krídlami, dlhými vlajúcimi šatami a s rukami vystretými k nebu, kam smeroval aj jej pohľad. Z vystretých rúk jej striekala voda.

Z izby sa mohol pohodlne dostať aj do kúpeľne. Tá bola taktiež krásna, ladená do odtieňov tmavej zelenej a bielej. Harryho uchvátil najmä malý kruhový bazénik v strede kúpeľne, ktorý slúžil ako vaňa. Harry však nebol zvyknutý nazývať vaňou niečo, čo malo na dĺžku tri a pol metra. Vaňa sa napúšťala mnohými kohútikmi, inak by to trvalo príliš dlho.

Neodolal a skôr, než sa vybral prezrieť si niektoré ďalšie miestnosti v dome, zakotvil v kúpeľni. Nechal napúšťať vaňu. Potešilo ho, že sa voda z kohútikov liala v prúdoch, vaňa bude napustená rýchlo. Zatiaľ zo seba zhodil oblečenie a hodil ho do koša na bielizeň, odkiaľ okamžite zmizlo.

Zo skrinky vytiahol zelenú penu do kúpeľa s vôňou lesa a dosť z nej vylial do vane. Vo vode sa okamžite začalo tvoriť značné množstvo bublín. Harry si pomyslel, že nabudúce tam toho dá menej.

Potom vliezol do horúcej vody a pohodlne sa usadil na okraji bazénika, celým telom ponorený vo vode. Zatvoril oči a užíval si príjemnú vôňu a horúcu vodu.

Po hodine konečne vyliezol z vane a obliekol sa do mäkkého hnedého županu, ktorý visel pri vani. Na nohy si nazul papuče, rovnako mäkké a príjemné ako župan. V šatníku sa potom obliekol.

Vybral sa, už oblečený, podrobne oboznámiť s celým domom. Prešiel si knihy v knižnici, našiel tam najznámejšie muklovské diela aj tie, pre neho, úplne neznáme, no nič s čarodejníckym zameraním. Naopak, v menšej knižnici, ktorú založila Lily, našiel knihy iba s čarodejníckym zameraním. Metlobal ani čiernu mágiu tam však napríklad nenašiel. Kníh o liečení, čarovaní a histórii tam zas bolo neúrekom.

V knižnici, ktorá bola prepojená s pracovňou, ktorú Harry obsadil, sa nenachádzali nijaké knihy. Harry bude musieť skočiť na nákupy, ak ju bude chcieť zaplniť.

V tanečnej miestnosti našiel pár hudobných aparátov a skriňu s odevmi, vhodnými k tancu. Celú jednu stenu v izbe tvorilo zrkadlo.

Laboratórium bolo perfektne zariadené, čierny mramor mu dodával isté osobitné čaro a Harry v ňom cítil magický svet viac, než kdekoľvek inde v dome. Avšak nebolo v ňom mnoho zásob, väčšinou sa jednalo iba o prísady do základných elixírov. Harry sa rozhodol, že sem mnohé veci dokúpi.

Telocvičňa a posilňovňa boli prepojené. V posilňovni našiel mnohé muklovské nástroje na cvičenie, hneď, ako ich uvidel bol rozhodnutý začať na nich cvičiť. V telocvični sa zas dali hrať rôzne muklovské hry, behať, ak to nešlo vonku a cvičiť. Bol to väčší priestor, než posilňovňa.

Hosťovské izby boli krásne, priestranné a ku každej z nich bola pripojená kúpeľňa. Kúpeľňu v Harryho izbe však prekonala už iba tá v manželskej spálni. Bola ešte väčšia a lepšie zariadená ako tá jeho.  

Obývačky aj salóny boli, podobne ako ostatné miestnosti v dome, zariadené prepychovo a perfektne zladené. Dýchal z nich luxus a krása.

Harry sa usadil do kresla v obývačke a takmer zavzdychal. Toto bol ten druh nábytku, ktorý človeku šepkal, nech sa uvoľní, hodí všetko za hlavu a nechá sa rozmaznávať. Nebezpečný druh nábytku.

Privolal si k sebe Minnie, bolo ešte pár vecí, ktoré sa jej chcel spýtať. Škriatok sa objavil okamžite, takmer ani nestihol dopovedať.

„Pán si želá?“ úslužne sa uklonila.

„Má ešte niekto okrem mňa prístup do tohto domu?“ opýtal sa Harry.

„Nie pane, nemá.“ Pokrútila hlavou tak silno, až ju párkrát po hlave vyplieskali jej uši. Ešte stále sa nezbavila toho zbožného pohľadu, ktorým na neho pozerala.

„Kedy sa moji rodičia rozviedli?“ opýtal sa Harry. O tom, že by sa Lily a Snape brali nenašiel Harry zmienku nikde, iba v liste, ktorý mu mama zanechala. A o tom, že by sa niekedy rozviedli nenašiel zmienku skutočne nikde.

„Pán Severus a pani Lily sa nerozviedli, pane.“ Odpovedala Minnie. Harry nechápavo zmraštil obočie.

„Ako, že sa nikdy nerozviedli, Minnie?“ Harry nechápal, čo tým chcel škriatok povedať. Museli sa rozviesť, inak by Lily nemohla prijať priezvisko Potter.

„Pani Lily a pán Severus  sa vzali nečarodejníckym spôsobom.“ Povedala Minnie spôsobom, ktorý to, podľa nej, všetko objasnil. Harry však nechápal vôbec nič.

„Bude si pán ešte niečo priať?“ opýtala sa Minnie.

„Nie, môžeš ísť.“ Povedal Harry. Minnie sa mu hlboko uklonila a s puknutím zmizla. Harry len nechápavo pokrútil hlavou, rozhodnutý zistiť, ako to vlastne je medzi Snapeom a jeho mamou po právnickej stránke.

Najskôr so sebou však niečo urobí.

Vyskočil z kresla na rovné nohy a vybral sa do svojej novej izby.

Ani oblečenie na mieru nedokáže zakryť to, že je vychudnutý a slabý. Dursleyovci sa príliš nestarali o to, aby mal dostatok stravy, ktorú jeho telo potrebuje, a tak počas leta u nich dokázal zhodiť aj desať a viac kíl. To bolo niečo, čo v škole dohnať nedokázal, nech by jedol akokoľvek veľa.

To, že bol príliš chudý sa prejavilo aj na jeho sile. Bol síce silnejší, než by na neho mnohí hádali, no Harry veľmi dobre vedel, že by mohol byť aj silnejší. A niekedy sa mu stávalo, že sa odrazu cítil slabo, veľmi slabo a niekedy počas takýchto chvíľ nedokázal ani vstať.

V škole sa mu to, našťastie, nestávalo. Bolo by ťažké vysvetliť to. Ron a Hermiona vedeli niečo málo o tom, že tam nechodí rád a Dumbledorovi na konci prvého ročníka povedal, že ho Dursleyovci neznášajú. Dumbledore mu povedal, že musí ostať u Dursleyových, lebo tam má ochranu. Možno mu veril, možno nie. Harry sa nevedel rozhodnúť, čo by ho nahnevalo viac, či to, že vedel, že sa tam má zle, a predsa ho tam nechal alebo to, že mu neveril. Ron a Hermiona si pravdepodobne mysleli, že to trochu preháňa, no nechali to tak. A to im Harry nepovedal takmer nič.

Niekedy ho prekvapovalo, že si ani Hermiona nič nevšimla. Nosil oblečenie, ktoré mu nebolo dobré a viselo na ňom, bol príliš chudý, stalo sa dokonca už aj to, že prišiel do školy s modrinami, ktoré nedokázal zakryť. Inteligencia jeho priateľky buď nebola dostatočne vysoká na to, aby si všimla náznaky alebo to nechcela vidieť.

A to bola odpoveď. Nikto to nechcel vidieť. Nikto nechcel vidieť, že ich hrdina nevyrastal v harmonickej rodine, milovaní všetkými naokolo. Veď aký už len môže byť hrdina, ktorého nenávidí vlastná rodina, mlátia ho, šikanujú, robia si z neho domáceho škriatka, ukazujú mu, aký je menejcenný, nadávajú mu, osočujú ho, klamú ho, robia si z neho posmech? Taký hrdina by nebol dobrý. Ešte by sa náhodou chcel niekomu pomstiť za to, že sa mal tak zle.

Harry bol pre nich dobrý iba na to, aby mali na koho ukazovať prstom a šepkať si o jeho, ach tak dokonalom čine, keď ako jednoročný porazil lorda Voldemorta, či o jeho neskorších hrdinských činoch počas školského obdobia. Alebo, keď mali už dosť jeho hrdinstva, aby mali koho nenávidieť.

Harry si prešiel už mnohými reakciami okolia na svoju osobu, no ani jedna sa mu nepáčila. Ľudia boli vždy otravní a hnevali ho.

Aj Ron s tou svojou večnou závisťou, Hermiona so zbytočnými radami, pani Weasleyová s ľútostivými pohľadmi a prehnanou starostlivosťou, Dumbledore s tým jeho večným zamlčiavaním pravdy, Ginnevra so svojou zbožnou úctou voči nemu. Och, ako to len neznášal! Ako ich len neznášal!

Všetci sa tvárili, že o ňom vedia všetko, že chcú jeho dobro, že ho milujú. Keď zúril, tak okolo neho chodili ako okolo časovanej bomby, keď sa na nich nehľadel, tak sa na neho pozerali ako na rozmaznané decko a keď sa hľadel, tak na neho vrhali pohľady plné ľútosti. Tvárili sa, že chápu všetkému, čo sa stalo aj keď nechápali.

Ako by aj mohli? Nikto z nich v noci nepreniká do mysle Voldemorta a nezdieľa s ním jeho myšlienky. Nikto z nich s ním nezabíja a nemučí a neužíva si bolesť iných. Nikto z nich sa behom noci nebudí s výkrikmi hrôzy a nenávisťou namierenou na seba samého, pretože si prostredníctvom Voldemortovej mysle aj on užíval spôsobovanie bolesti. Ron a Hermiona boli tak nevinní, ako on už nikdy nebude. Nemôžu preto pochopiť, že on už nevinní nie je. Že cítil hlboko vo svojom vnútri takú hlbokú a temnú nenávisť, že ho dusí a zožiera.

V izbe si zo skrine vytiahol kraťasy obyčajné tričko, no skôr, než sa vybral niečo robiť, sa posadil na posteľ a naklonil sa dopredu, s hlavou v dlaniach. Sedel tam dovtedy, kým neboli jeho temné myšlienky bezpečne umiestnené v temnom kúte jeho mysle, uložené z dohľadu. Trvalo mu to o niečo dlhšie, ako bežne, jeho myseľ sa v posledných dňoch menila, niečo sa v nej akoby zlomilo, keď sa mu opäť vrátila podoba a odrazu bolo ťažšie nájsť dostatočne zastrčené miesto vo svojej mysli, kde môže tieto myšlienky uzamknúť. A aj jeho cítenie temnejších pocitov bolo odrazu sýtejšie.

Predtým sa sústreďoval viac na pozitívne pocity a ťažko sa vyrovnával s bolesťou, smútkom, hnevom, nenávisťou, či inými, podobnými emóciami. Aj preto sa ich naučil zamykať a ukrývať. Teraz sa cítil s podobnými emóciami viac spätý, nebál sa ich tak ako predtým a necítil potrebu všetky ich odstrániť a zabudnúť na ne. Odložiť ich, keď ich nepotreboval bolo dobré, no vedel, že ich už nebude môcť odstrániť. Aj temné emócie k nemu patrili.

Už však cítil, že ich má pod kontrolou a nie naopak. Možno ešte stále v návale hnevu niekomu rozbije nos, no jeho myslenie už nebude v tej chvíli zaslepené a zastreté hnevom. A to sa mu páčilo.

Navliekol si na seba oblečenie, ktoré si vytiahol zo skrine a vybral sa von. Ochrany okolo domu siahali do trojkilometrovej vzdialenosti, z každej strany. Ak sa nezmýlil, tak obvod ochrán mal približne osemnásť kilometrov. To znamená, že môže behať aspoň pätnásťkilometrové kolá, ak chce ostať v bezpečí ochrán. A pätnásť kilometrov je dosť veľa.

Rozbehol sa, rozhodnutý bežať dovtedy, kým nespadne k zemi polomŕtvy. Mal by niečo vydržať, v škole zvykol na tréningoch behávať desať kilometrov a nemal s tým veľký problém.

Nakoniec odbehol takmer tri kolá, keď skonštatoval, že má na dnes dosť. Alebo, aby bol presnejší, jeho telo sa zvalilo dychčiac na zem a Harry ho nebol schopný presvedčiť, aby opätovne vstalo. A tak desať minút ležal doluznak na tráve, s hlavou otočenou na bok, aby sa nezadusil a aj napriek tomu, že zhlboka  a rýchlo dýchal, mal dojem, že neprijímal dostatok kyslíka. Potom sa postavil a iba so silným sebazaprením sa prinútil urobiť niekoľko cvikov. Musel, vedel, že keby to neurobil, tak by na druhý deň strašne trpel.

Dnes zabehol bez prestávky rýchlym poklusom viac, než štyridsať kilometrov. To je, na to, že už nejakú dobu necvičil a nemal dostatočný prísun jedla, dobrý výkon.

V sprche zo seba zmyl pot a špinu a obliekol si čisté oblečenie. To špinavé hodil do koša na bielizeň, potrebovalo oprať. O to sa už postará Minnie.

Blížil sa čas večere, a tak zišiel do kuchyne, že si urobí niečo na jedenie. Po tom behu poriadne vyhladol. A tu si bude môcť dopriať poriadnu stravu, nie ako u Dursleyovcov, kde dostal možno tak zvyšky.

„Pán Harry sa prišiel navečerať?“ opýtala sa Minnie, keď prišiel do kuchyne. Harry prikývol a začal otvárať skrinky, aby sa zoznámil s ich obsahom.

„Tak nech pán Harry chvíľu počká v jedálni, Minnie začne podávať večeru.“ Povedal škriatok a s puknutím zmizol. Harry nemal čas na nijakú reakciu, tak iba pokrčil plecami a poslúchol ju.

V jedálni, za vrchstolom, bolo pre neho prestreté. Už tam na neho čakali krčahy s nápojmi a zatiaľ prázdny tanier s príbormi. Harry zvedavo nahliadol do krčahov.

Našiel džús, víno a čaj. Zo zvedavosti si nalial za pohár červeného vína a odpil. Horko-sladká chuť mu zaplnila ústa. Víno muselo patriť k tým drahším, bolo fantastické. Predtým, než sa na stole objavila večera dopil celý pohár.

Po zvyšok večera už však radšej pil už iba džús, cítil totiž, ako mu alkohol stúpol do hlavy. Bolo ho veľmi málo, no Harry nebol zvyknutý piť a mal prázdny žalúdok, takže aj tá trocha opantala jeho zmysly.

Večera, ktorú mu Minnie pripravila bola vynikajúca. Dokonca lepšia, než sviatočné večere v Rokforte, čo boli zatiaľ najlepšie jedlá, aké mal Harry možnosť ochutnať. Aj keď bola pravda, že toho Harry vďaka Dursleyovcom veľa nezažil.

Po večeri sa pred ním objavil nadýchaný čučoriedkový koláč a k nemu hrnček plný horúcej čokolády. Tentoraz sa však objavila aj Minnie.

„Pán Harry je veľmi chudý, pán Harry musí jesť. Minnie pripraviť pánovi koláč, ktorý mala rada pani Lily.“ Povedala a venovala mu úsmev. Harry jej úsmev oplatil.

„Ďakujem, Minnie.“

Koláč, ktorý mu Minnie pripravila bol fantastický. Harry chápal, prečo ho mala Lily tak rada. Po dojedení koláča poslušne vypil horúcu čokoládu a príjemne plný sa vybral do knižnice, ktorú naplnila jeho mama.

Prechádzal medzi policami a hľadal knihy, ktoré by ho zaujali. Nakoniec si vybral niečo o histórii Rokfortu a základné liečebné kúzla, to sa mu bude hodiť.

Usadil sa do kresla a pustil sa do čítania knihy o liečebných kúzlach. V knihe bola asi stovka kúzel, z ktorých Harry poznal tri a vedel liečiť jedným. A to boli iba základné kúzla.

„Minnie.“ Zavolal o pár hodín, keď mal dočítanú prvú knihu.

„Pán si želá?“ uklonila sa.

„Prines mi pohár kávy.“ Prikázal. Škriatok sa uklonil a zmizol. O pár sekúnd bola späť aj s horúcim nápojom v rukách.

„Ďakujem, Minnie. Môžeš ísť.“ Povedal. Minnie s puknutím zmizla.

Harry siahol po hrnčeku a nadýchol sa vábivej vône kávy. Zvony v diali odbili polnoc, keď si Harry priložil hrnček k perám a napil sa. 

Bol unavený a najradšej by si išiel ľahnúť do tej úžasnej mäkkej postele v jeho izbe, no nechcel sa opäť presunúť do Voldemortovej hlavy. Noc čo noc bolo ich spojenie pevnejšie, Temný pán smelší a krutejší a vízie horšie a horšie.

Nikto sa mu preto nemohol diviť, že nechcel spať. A keď prišla náhodou noc, kedy sa nedostal Voldemortovi do hlavy, tak mu sny znovu a znovu premietali dianie na cintoríne. Už toľkokrát videl umrieť Cedrica a povstať lorda Voldemorta, že by to dokázal popísať do najmenšieho detailu.

Otvoril si knihu o histórii Rokfortu a začítal sa do nej. Každé jedno slovo si starostlivo ukladal do mysle a plne sa sústredil na študovanie, no po čase, keď takmer zaspal v kresle, zistil, že to nestačí.

Potriasol hlavou a pretrel si rukou oči. Hodiny na stene hlásili štyri hodiny ráno. Bolo mu chladno, no nedal si na seba nič, to by iba podporilo jeho chuť na spánok.

Zavolal si Minnie a požiadal ju o ďalšiu kávu, ktorú mu poslušne priniesla aj s nejakým elixírom.

„Toto je povzbudzujúci elixír, ktorý uvaril pán Severus, pane.“ Povedala na vysvetlenie a zmizla. Harry vďačne prijal elixír aj kávu a odzátkoval fľaštičku. Opatrne ovoňal vnútro fľaštičky a ucítil známu vôňu. Tento elixír varili v štvrtej triede, takže ho Harry poznal. Harry si z hodín elixírov odniesol viac, než by Snape kedy predpokladal.

Obrátil do seba obsah fľaštičky, dokonca bez grimasy. V tej chvíli mu bolo jedno, že to chutí otrasne, hlavné bolo, že takmer okamžite ucítil príval energie a značný úbytok únavy. Nepríjemnú pachuť zahnal kávou.

Tento elixír bol perfektný, avšak nič nedokázalo nahradiť spánok. Po istom čase prestane bežná dávka pôsobiť a neskôr mu už nepomôže nič, môže hoc aj vypiť plný kotlík.

Odložil nedočítanú knihu na stolík a vstal. Vonku bolo šero, chýbala už iba necelá hodina do východu slnka. Vybehol do izby, natiahol na seba nejaké športové oblečenie a vybehol von z domu. Do východu slnka obehol dve kolá okolo domu a rozcvičil sa. Potom sa naraňajkoval a na dve hodiny sa zavrel v posilňovni. Keď mal dosť cvičenia, vrátil sa k nedočítanej knihe o Rokforte a do obeda čítal.

Po vynikajúcom obede, ktorý pripravila Minnie sa vybral do Šikmej uličky, rozhodnutý naplniť knižnicu v kancelárii. Okrem toho chcel nájsť niečo, čo by mu pomohlo s jeho nočnými problémami.

Obliekol si tmavé džínsy, k tomu košeľu čiernej farby a tmavý modrý plášť, temný ako nočná obloha. Nasadil si tmavé kontaktné šošovky, ktoré zmenili farbu jeho očí na takmer čiernu.

„Minnie!“ zavolal na škriatka.

„Pán si želá?“ úslužne sa mu uklonila.

„Priniesla si mi elixír, ktorý tu ostal po Snapeovi. Odkiaľ si ho vzala?“ opýtal sa. Minnie ho poslušne zaviedla do laboratória a ukázala na jednu zo stien. Harry na ňu zmätene pozrel a potom vrhol pohľad na Minnie. Tá sa pokojne hľadela na svojho pána.

Harry teda pristúpil k stene a prešiel po nej dlaňou. Hľadal čokoľvek, čo by mu napovedalo, prečo mu Minnie ukázala túto stenu.

Je možné, že sa za ňou niečo skrýva? Pohľadom zavadil o kovovú nádobu na pulte. Pevne ju uchopil, zahnal sa a z celej sily ňou udrel do steny. Okrem toho, že si bolestivo narazil ruku, sa však nič nestalo. Nepekne zanadával, pustil zničenú kovovú nádobu, ktorá s hrmotom dopadla na zem a chytil sa za ruku. Opatrne si prehmatal kosti na ruke, aby zistil, či nemá niečo zlomené. Nič neobjavil, no ruka ho bude pravdepodobne bolieť ešte niekoľko dní.

Toto sa naučil u Dursleyovcov, neraz sa stalo, že sa musel sám ošetriť. Strýko Vernon ho párkrát zmlátil a Dudley so svojou bandou tiež, keď sa im podarilo prekvapiť ho. Musel sa o seba postarať, čo mnohokrát znamenalo, že si musel naprávať zlomené kosti, či sa starať o krvácajúce rany. O zvyšok sa postarala mágia.

Keby nebol čarodejník a nemal v sebe mágiu, tak by bol už dávno mŕtvy. A možno, keby nemal mágiu, tak by žil šťastný život, bez Voldemorta a bez bolesti.

Zahľadel sa na stenu pred sebou. Kúzla používať nemohol, mohli by ho vystopovať a silou sa tam tiež nedostane. Začal klopkať po stene, či nezačuje dutý zvuk. Nič nezačul.

„Ako sa tam dostanem?“ zamumlal si pre seba. Na jeho prekvapenie sa Minnie pohla, pristúpila k stene a položila na ňu ruku.

„Všehodžús.“ Povedala. Stena začala na mieste, kde mala priloženú ruku, miznúť a postupne odhaľovať priestor za stenou.

„To si mi nemohla povedať hneď?“ opýtal sa Harry.

„Nemohla, pane. Pán Severus a pani Lily mi povedali, že nemám nikomu nič povedať.“ Sklonila hlavu.

„Ale ukázať si mi to mohla.“ Hádal. Minnie horlivo prikývla.

„A prečo si mi to neukázala hneď?“ spýtal sa.

„Nepýtali ste sa, ako sa tam dostať, pane.“ Odpovedala. Harry sa zasmial.

„Ďakujem, Minnie. Dá sa sem dostať aj bez hesla?“ zaujímal sa.

„Pán Severus a pani Lily sa sem dostali aj bez hesla.“ Povedala.

„A ja?“

„Aj vy, pane, keď mi poviete, aby som na vás presunula ochrany domu.“ Povedala.

„Ochrany domu?“ opýtal sa.

„Všetko v dome je spojené s ochranami domu, pane. Ak sa ochrany domu spoja s vami, pane, budete mať prístup všade.“ Vysvetlila.

„Dozvie sa to Snape, ak sa spojím s ochranami domu?“ uisťoval sa.

„Nie, pane, pán Severus sa to nedozvie.“ Odpovedala.

„Kto bol ako posledný prepojený s ochranami tohto domu?“ spýtal sa.

„Pani Lily.“ Povedala. Zatvoril oči a oprel sa o stenu, ktorá bola teraz už opäť na mieste.

„A pani Lily by si želala, aby som sa stal nositeľmi ochrán?“ zamrmlal potichu. Sám nevedel, či očakával nejakú odpoveď.

„Áno, pane.“ Odpovedala Minie. Harry v tej chvíli otvoril oči a odlepil sa od steny. V okamihu sa rozhodol.

„Keď si to želala, tak to urobím. Obetovala sa za mňa, dlžím jej aspoň toto.“ Druhú časť si povedal už len pre seba.

Minnie ho na jeho želanie a príkaz spojila s ochranami domu. To obnášalo zarezanie nožom do prsta, niekoľko slov v neznámom jazyku a pár pohybov rúk, ktoré vykonala Minnie.

Harry po tom ucítil čosi zvláštne na okraji vnímania a dom a jeho okolie boli odrazu výraznejšie. Podvedome vedel, čo sa po dome a v okolí domu, na miestach, kam siahali ochrany, pohybuje a čo kde leží. Nedalo by sa povedať, že by prešiel dom a jeho pozemky so zatvorenými očami, no len málo vecí by ho tam prekvapilo.

Cítil silové pole a zloženie ochrán, dokonca si bol istý, že by ho dokázal vidieť, keby chcel. A necítil iba okraje, tú kúzelnú bariéru, cítil aj všetko vnútri bariéry. Dokonca aj vtáctvo, ktoré preletelo ponad dom.

Ochrany domu, zdá sa, ovládal mysľou. Ešte však musí zistiť, ako.

Priestor za stenou, kde boli ukryté Snapeove elixíry, otvoril mysľou. Úprimne však tak celkom nepochopil, ako sa mu to podarilo.

Vykonal to podvedome, kdesi na hranici vnímania. Neskôr so zatvorením mal však problémy, musel sa na to prestať sústrediť a začať premýšľať nad niečím iným, aby sa mu to podarilo. Vlastne sa v tej chvíli už vzdal a chystal sa odísť a nechať to otvorené.

Vzhľad si zmenil len zbežne, dalo by sa povedať. Väčšinu z elixírov, ktoré tam boli, nepoznal a tie, ktoré poznal, boli niektoré základné elixíry, ktoré sa učili v Rokforte, väčšinou liečivé.

Našiel niečo, čím si predĺžil vlasy, čo síce nebolo veľa, no s čiernymi vlasmi po pás, zopnutými tmavou stuhou, vyzerali rysy jeho tváre trochu inak. Dobre to dopĺňalo jeho teraz takmer čierne oči. Zamyslel sa nad tým, že by si zmenil podobu na Harrisona Carusa, no tento nápad rýchlo vylúčil. Príliš sa podobal na Snapea, niekto by si ich mohol spojiť, prišli by otázky a Snapeovi by mohlo dôjsť, že je Harry jeho krv. A to by vôbec nebolo dobré.

Raz mu to možno Harry povie, no určite to nebude v najbližšej budúcnosti. Možno v dobe, keď sa naučí premiestňovať a rušiť protipremiestňovacie bariéry. Pud sebazáchovy mu kázal pripraviť sa na možnosť, že sa ho pokúsi zabiť. Možno kvôli tomu, že mu uverí a možno kvôli tomu, že mu neuverí.

Do Šikmej uličky sa dostal s pomocou Minnie, ktorá ho tam premiestnila. Bude sa musieť naučiť premiestňovať, mágiu, ktorú použije v dome, ministerstvo nezachytí a v Šikmej uličke sa jeho stopa stratí medzi mnohými ďalšími. Nebude sa teda musieť obávať toho, že by za to dostal sovu z ministerstva, ako sa to stalo počas letných prázdnin pred druhým ročníkom.

Najskôr zašiel do kníhkupectva v Šikmej uličke. Nakúpil tam množstvo kníh z rôznych odvetví mágie, od odvetví, ktoré sa učili aj na Rokforte, až po rôzne druhy kinéz, či iné knihy. Kúpil si dokonca aj niečo o veštení a nezabudol ani na jazyky. Bol aj v apatieke, kde nakúpil množstvo ingrediencií do elixírov.

Potom zaliezol do Zašitej uličky. Nedalo by sa povedať, že by sa tam cítil dobre, bol tam zápach, tma, zlodej a vrah na každom rohu, no čakal niečo horšie.

Drahý tmavý odev, sebavedomé vystupovanie, ľadová maska na tvári a zdanlivá nadradenosť nad všetkým naokolo, sa mu postarali o bezproblémovú cestu. V obchodoch mu zas pomohol plný mešec.

Zašitá ulička ho, zdá sa, priala.

Harryho Pottera by však pohnali prútikmi, zabili alebo odviedli Voldemortovi. Cestou stretol aj niekoľkých Smrťožrútov, väčšine však chýbal plášť a mali zakryté znamenia. Spoznal ich iba podľa toho, že cítil ich znamenia. Nevedel si to tak celkom vysvetliť, no vedel, že sa nemýlil.

V Zašitej uličke si nekúpil iba bežné knihy, nakúpil si aj knihy, ktoré by mu ministerstvo ani Dumbledore rozhodne nedovolili a aj jemu samému sa z nich dvíhal žalúdok. Boli to knihy o mučení, bolesti, čiernej mágii, obetiach, utrpení, moci, temnote a smrti.

Musel si ich však kúpiť. Voldemort a Smrťožrúti poznajú všetky tieto kliatby a aj mnohé iné a Harry nepozná ani jednu. Nevedel sa pred nimi brániť a nebol taký idiot, aby si myslel, že Protego niečo zmôže proti čiernej mágii.

No predstava, že by mal využívať čiernu mágiu aj on sám, sa mu hnusila. Vedel, čo robí Voldemort s nevinnými a čo to urobilo s ním a nechcel skončiť rovnako. Stačilo mu už to, že sa v noci, keď sa mu podarilo zaspať, budil s hrôzou a sebanenávisťou.

S týmto by mu mala pomôcť okulumencia, bola to pre neho asi najlepšia možnosť. Problém však bol, že trvalo roky, kým ju človek zvládol. A on toľko času nemal.

Preto si zaobstaral aj množstvo elixírových postupoch, ktoré by ho oslobodili od snov alebo od spánku. Bude to musieť striedať a dávať si pozor na to, aké elixíry okrem nich užíva, lebo sú návykové a reakčné s inými prísadami, no účel splnia.

Po nakúpení všetkého potrebného sa vybral späť do svojho domu. Prísady odložil na svoje miesta v laboratóriu, knihy do svojej osobnej knižnice, ktorú mal vedľa pracovne. Pracovňu zabral on, tam nebolo nad čím premýšľať, tento dom predsa obýval sám. Pre istotu si však v knihách vyhľadal nejaké ochrany, aby sa tam nikto nepovolaný nedostal. Človek nikdy nevie, kto ho môže prekvapiť.

Rovnaké ochrany, ktoré mal na pracovni a osobnej knižnici, umiestnil aj na svoju izbu a miestnosti s ňou prepojené. Možno bol paranoik, no cítil sa takto lepšie. Len dúfal, že vykonal čary správne.

Harry sa na pár hodín zatvoril v knižnici, kde začal čítať novo nakúpené knihy. Pustil sa do okulumencie, chcel z nej do konca prázdnin zvládnuť čo najviac.

Pomaly zisťoval, že je to skutočne tak náročné odvetvie mágie, ako sa o ňom hovorí. Ak sa o ňom vôbec hovorí. Dalo by sa povedať, že okulumencia nie je tak celkom legálna. Avšak, nie je ani nelegálna.

Legillimencia, to je už potom o inom. Mnohí ľudia dokážu zvládnuť aspoň základy okulumencie, no legillimenciu zvládne skutočne len málokto.

Faktom však stále ostáva, že Harry proste potrebuje ovládať okulumenciu a to na vyššej úrovni. Musí sa vedieť brániť aspoň čiastočne, inak ho to spojenie jeho a Voldemortovej mysle zničí. To, že so sebou okulumencia prináša isté výhody, bol dodatok, ktorý si nemohol nevšimnúť.

Už len to, že si potom zapamätá viac informácii v kratšom čase, sa mu viac než pozdávalo. Najmä vtedy, keď sa pozrel na to množstvo kníh, ktoré si nakúpil. A keď si predstavil, že potrebuje ešte mnohé ďalšie knihy...

Navečeral sa ešte vo svojom dome, no hneď po večeri odišiel späť k Durlseyovcom. Opäť za pomoci Minnie. Nemohol povedať, že by sa tam tešil, no už len kvôli ľuďom, ktorí ho sledovali, tam musel byť. Začínal nadobúdať dojem, že tam boli za účelom jeho ochrany. Keby tomu bolo inak, tak by ho už dávno napadli. A bol iba jeden muž, ktorý by ho chcel takýmto spôsobom chrániť.

Pokiaľ sa nemýlil, tak čarodejníci, ktorí ho strážili, hlásili všetko Dumbledorovi. A Harry nechcel, aby sa Dumbledore dozvedel, že odchádza od Dursleyovcov, rovnako ako nechcel ani to, aby sa dozvedel, že je Snapeovým synom. Sú iba dvaja ľudia, ktorí o tom vedeli, no ani jeden z nich to už nikomu nepovie. Jediný živý, ktorý o tom vie, je Harry. Pokiaľ to teda Lily a James nepovedali ešte niekomu. O tom však Harry pochyboval.

U Dyrsleyovcov vládol ruch, keď sa k nim dostal. Všetci traja s veľkou vervou balili. Dudley bol preto v zlej nálade, lebo nemohol ísť von so svojou bandou a ubližovať mladším a slabším. Bežne by sa mu v takomto prípade spustil v hlave alarm a pokúsil by sa zmiznúť, no už sa nebál.

„Chystáte sa niekam?“ opýtal sa, keď vošiel. Teta Petunia po ňom strelila nepekným pohľadom.

„Ideme na dovolenku. Bez teba! Je mi jedno, kde budeš, no s nami nepôjdeš.“ Povedala.

„Kam pôjdete?“ opýtal sa Harry. Ich rozhodnutie plne schvaľoval, bude mu vyhovovať.

„Na čo to chceš vedieť? Aby si nás aj tam otravoval s tými svojimi nenormálnymi priateľmi?“ osopila sa na neho.

„Chcem to vedieť, aby som mal vysvetlenie, keď prídu tí moji nenormálni priatelia sem.“ Reagoval sarkasticky.

„Čo tu budú robiť?!“ hlas jej preskočil do vyšších tónov.

„Vyzerá to tak, že po mňa prídu. Aspoň jeden z nich.“ Odpovedal.

„Kto? Kedy?“ zavrčala.

„Neviem. Je možné, že mi iba pošlú sovu a ja odídem sám na miesto, kde ma budú čakať. Budú však požadovať vysvetlenie.“ Odpovedal.

„Možno to bude krstný otec.“ Dodal škodoradostne. Posledná veta zabrala, teta si očividne pamätala na šialenca a masového vraha, ktorý bol Harryho krstným otcom. Samozrejme, nikdy nespomenul, že bol nevinný. Oni to nepotrebovali vedieť.

Dozvedel sa, že idú do Francúzska. Budú tam jeden celý mesiac a ak sa im tam bude veľmi páčiť, tak možno aj dlhšie. Jeden krásny dlhý mesiac, bez Dyrsleyovcov. Vedel, kde ho strávi. Dohodol sa s tetou, že ho odvezú na jednu z vedľajších ulíc, nevysvetlil im, prečo tak majú urobiť, no pod vyhrážkou Siriusovho mena to prisľúbili. Odcestujú zajtra ráno, celú cestu prejdú autom, Harry ich takmer ľutoval. Ale len takmer.

Do rána sa začítal do knihy o okulumencii, ktorú mal rozčítanú a asi dve hodiny sa snažil cvičiť ju. Nedosiahol nijaké veľké výsledky, no to ani nečakal. Okulumencia je zložitá a dve hodiny cvičenia na ňu nestačia. Zatiaľ sa pokúšal sústrediť svoju myseľ na jedinú vec. To bol prvý krok, keď sa mu to podarí, nebude sa smieť sústrediť na nič.

Skúsil sa sústrediť na zlatú strelu, no zistil, že to nie je dobrý nápad. Stále odlietala, čo narúšalo Harryho sústredenie a potom sa mu do toho zamiešali iné myšlienky a jeho sústredenie bolo v ťahu.

Neskôr to skúsil so šachovou figúrkou, keď to nevyšlo s ňou, tak skúsil knihu - obyčajnú knihu viazanú v koži, bez mena a autora – taktiež nič. Takto to skúšal dve hodiny, snažil sa myslieť na Rona, Hermionu, dokonca aj na Ginny, no nič nepomáhalo. Stále cítil, že to nie je ono.

Po nejakom čase to vzdal, psychicky aj fyzicky unavený. Vypil elixír, ktorý si priniesol a dočítal Dejiny Rokfortu.

O ôsmej ráno už sedel v aute Dursleyovcov a viezol sa s nimi preč. Mal obyčajné kraťasy a tričko, oblečenie vhodné na cestovanie a na čele šiltovku. Ktokoľvek, kto by ich videl, pomyslel by si, že cestuje do Francúzska s nimi.

Harry vystúpil tri ulice ďalej, tam, kde ho už jeho strážcovia nesledovali. Dnes si pozorne odsledoval, kto ho stráži a prišiel na to, že nikto. Niekto tam síce bol, nejaký nízky chlapík, ktorý sa ani nesnažil ukryť pred ním, no nadránom zmizol. Podľa výrazu jeho tváre Harry usúdil, že nemal od Harryho odísť.

Aj tak sa však musel poistiť, nech majú dojem, že odišiel s Dursleyovcami. Zobral si so sebou dokonca aj ruksak s vecami. Po zvyšné veci, ako boli kufor, jeho metla a Hedvigina klietka, poslal Minnie. Kým nebude čarovať, tak jej stopu nezachytia.

Samozrejme, niečo tam aj nechal. Bolo by divné, keby úplne vypratal svoju izbu. Napríklad šatník tam nechal celý aj všetky knihy a haraburdie, ktoré tam mal odhodené Dudley. Vyzeralo to tam ako neuprataná izba muklovského decka, podľa oblečení v šatníku veľkého muklovského decka.

Raňajkoval už vo svojom dome. Minnie mu pripravila uvítacie raňajky, ako to nazvala a Harry musel uznať, že boli perfektné. Dostal dokonca aj koláč. Čokoládový. Bol úžasný.

Na stole mal, podobne ako predtým, červené víno. Po krátkom zamyslení sa, si z neho nalial do pohára. Chutilo perfektne ako aj to prvé, toto bolo však sladšie. Opýtal sa na to Minnie, ktorá mu povedala názvy vín, ktoré podávala. Harry sa rozhodol, že si naštuduje aj niečo o stolovaní a správnom podávaní vín. Zdalo sa, že je to dôležité.

Prvý deň mesiaca bez Dursleyovcov začal tým, že si určil, čo bude počas neho robiť. Ešte pred obedom zavolal jednému muklovskému majstrovi, ktorý vyučoval bojové umenia a dohodol sa s ním, že ho bude v Harryho dome učiť. Dostane za to dobre zaplatené.

 Aj naďalej bol rozhodnutý dodržiavať predsavzatie o behaní a aj to ráno si dal niekoľko kôl okolo domu. Rozcvičil sa, nejakú dobu cvičil aj v posilňovni, naobedoval sa a na zvyšok dňa sa zatvoril v knižnici, v obkolesení množstva kníh.

Po večeri vypil elixír, ktorý ostal ešte so Snapeových zásob a dal sa do varenia ďalších. Na jeho mierne prekvapenie mu to išlo hladko a elixír sa vydaril perfektne. Nakoniec má predsa len niečo zo Snapeovho elixírového nadania. Profesor by bol šokovaný, keby to videl.

Predtým, než si ľahol do postele, vypil plnú fľaštičku elixíru, ktorý si navaril. Bežná dávka bola polovica z toho, s takouto dávkou by mal stratiť sny na tri dni. Dúfal, že mu to pomôže, po čase bude nedostatok spánku neznesiteľný a potom mu už nepomôžu ani elixíry. Bude musieť spať.

Ten večer zaspával v úžasne mäkkej, veľkej a pohodlnej posteli, vo svojom vlastnom dome. Cítil sa lepšie, než by sa mohol kedy cítiť u Dursleyovcov a čosi mu hovorilo, že aj lepšie, než v ich izbe v Chrabromilskej klubovni. Rozhodne tu nikto nechrápal.

Mnohé noci, ktoré prežil vo svojej posteli v Rokforte, sa niesla v napätej atmosfére. Nezáležalo na tom, či sa jednalo o štvrtý ročník, keď ho všetci vinili z toho, že sa prihlásil do Trojčarodejníckeho turnaja, či o druhý ročník, keď si o ňom mysleli, že je Slizolinov dedič alebo o prvý ročník, kedy pripravil fakultu o sto bodov. Úplne príjemne sa tam necítil ani vo chvíľach, keď bolo všetko aspoň natoľko v poriadku, nakoľko mohlo byť. Stále bol Chlapec, ktorý prežil a ľudia sa na neho lepili, niektorí preto, aby mu ublížili, iní preto, aby sa na neho pozerali ako na atrakciu v zoo.

Tu v dome, vo svojej posteli, sa cítil príjemne a bezpečne. Nebol v dome celkom sám, mal tu Minnie, ktorá bola ochotná ho v prípade potreby brániť, no nebol tu ani nikto, kto by rušil jeho pokojný spánok. Mohol si dokonca dovoliť zložiť náhrdelník, ktorý z neho robil Harryho Pottera a položiť ho na nočný stolík, vedľa čarodejníckeho prútika.

Takto to bolo totiž pohodlnejšie. Pravá podoba bola Harrymu omnoho príjemnejšia, než podoba, vytvorená kúzlami. Stále totiž vnútri cítil, že je niečo zle, keď mal na krku prívesok. Okrem toho, ten hrozný zrak bol viac než otravný. Všetko videl bez okuliarov rozmazane a mal problém rozoznať veľké objekty, keď boli na meter vzdialené. Ak by niekedy v boji stratil okuliare, prišiel by o život.

Až teraz dokázal plne oceniť výhodu zdravého zraku. I keď tie kontaktné šošovky a nové okuliare odviedli dobrú prácu. Na perfektný zrak Harrisona Carusa však ani zďaleka nemali.

V tú noc sa mu snívalo o letiacich havranoch, vyjúcich vlkoch a neznámom šepote, ktorý ho sprevádzal Morfeovou ríšou.

Potom sa všetko zmenilo...