Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Ráno si Harry opäť previazal obväz a ošetril ranu, stále sa však nedokázal zbaviť vyrytých slov. Spať si opäť ľahol až nadránom, po niekoľkých hodinách štúdia. O dve hodiny bol zas hore, nočné mory mu nedovolili spať.

Unavene si pretrel oči. Chýbal mu poriadny spánok, boli chvíle, kedy bol takmer rozhodnutý prepadnúť Snapea a zistiť, čo mu to vtedy dal. Nech hľadal kdekoľvek, nevedel sa zbaviť tých hlúpych vízií. Bezsenný elixír bolo zatiaľ to najhoršie, čo našiel. Uväznili ho to vo víziách a on celé hodiny sledoval ako Voldemort a jeho Smrťožrúti mučili iných ľudí, bez toho, aby to dokázal zastaviť. Nezáležalo na tom či Voldemort v tej chvíli niekoho mučil alebo nie, obrazy k nemu doliehali neustále.

Na raňajky odišiel ešte skôr ako zvyčajne. Mal už dojedené, keď sa začali objavovať prvé ranné vtáčatá. Po raňajkách sa vybral do knižnice, namiesto toho, aby išiel čakať Amay, ako zvyčajne. Prvú hodinu mali transfiguráciu, potom nasledovali elixíry. Ak by mal byť úprimný, nechcelo sa mu ani na jednu z tých hodín a ani na tie nasledujúce.

Bolela ho hlava a bol unavený. Neznášal takéto dni. Neobjavovali sa často, ale keď tu už boli, najlepšie, čo mohol urobiť, bolo stiahnuť sa mimo ostatných ľudí a študovať. Alebo robiť čokoľvek, čo nezahŕňa iných ľudí. A už určite nie Snapea, podráždila ho už myšlienka na ich profesora elixírov. A práve hlas muža, nad ktorým premýšľal a ktorého by vôbec nechcel stretnúť, ho prekvapil v stíchnutej knižnici.

„Čo tu robíte takto skoro, pán Potter?“ opýtal sa Snape, keď sa pred ním sčista-jasna zjavil.

„Čítam.“ Poukázal na knihu, ktorú držal v rukách. Venoval Snapeovi chladný pohľad, akoby mu to malo byť jasné. Profesor elixírov sa zamračil, čo bolo v tej chvíli Harrymu srdečne jedno.

„To vidím, aj keď pri vás je to nezvyčajná aktivita. O takomto čase však vaši spolužiaci ešte len vstávajú. Prečo nespíte aj vy?“ vo vzduchu bolo jasne cítiť, že počas predošlých rokov mal aj on vo zvyku spávať čo najdlhšie.

„Čítam rád a často, každý okrem vás si to všimol. A môžem vás uistiť, že ja nie som ani jedným z mojich spolužiakov.“ Povedal. Na Snapea to bola podivne mierumilovná komunikácia, ale Harry na to nemal náladu. Nemal náladu na nič. Zaklapol knihu, prehodil si tašku cez rameno a vstal. Keď nebude mať pokoj ani tu, nájde ho inde.

„Kam si myslíte, že idete?“ zavrčal Snape a postavil sa mu do cesty, keď chcel obísť stôl.

„Preč. Moja prítomnosť v knižnici vám očividne nevyhovuje.“ Odpovedal Harry rovnako.

„Ale my sme ešte neskončili, pán Potter.“ Zavrčal Snape a postrčil ho späť na do kresla. Harry prehltol ostrú odpoveď, uspokojil sa s nevraživým pohľadom, ktorý venoval staršiemu mužovi. Zhlboka sa nadýchol, aby sa upokojil, kým urobí alebo povie niečo, čo by mohol neskôr oľutovať. Vrhol krátky pohľad na Snapea. Raz. Možno.

„Ešte niečo odo mňa potrebujete, pane?“ opýtal sa falošne príjemným a zdvorilým hlasom. Snapeov pohľad stemnel, ale muž sa stále kontroloval.

„Opäť užívate Životabudič?“ opýtal sa Snape ľadovo. Harry zavrčal a pokúsil sa vstať, podráždený tým, že ho Snape označil za závislého, ale Snapeova ruka ho strčila naspäť do kresla.

„Odpovedzte!“ zavrčal nebezpečne. Strach každopádne nebol niečo, čo by Harry pri pohľade na muža pocítil. Zavrčal.

„Nie!“ odvrhol. „Nie, neberiem Životabudič, nie som závislý, profesor.“ Dodal, keď Snapeovi očividne nestačilo jedno slovo ako odpoveď.

„Ale boli ste na ňom závislý.“ Pripomenul mu. Harry sa kyslo uškrnul.

„Nebol. Na niečo také bol príliš slabý.“ Odvetil. Snape sondoval jeho tvár. Harry si začínal uvedomovať, že bol príliš blízko, týčil sa nad ním, rukami opretý o stôl, menej ako na dosah ruky od chlapca.. V tej chvíli akoby si to uvedomil aj Snape a odstúpil.

„Koľko ste dnes v noci spali?“ opýtal sa Snape. Harry zaťal zuby. Potlačil nutkanie vmiesť mu do očí, že mu do toho nič nie je.

„Dnes takto budete obiehať všetkých študentov a pýtať sa ich, ako dlho spávajú? To má byť nejaká...“ zvyšok vety mu už nahnevaný Snape nedovolil dopovedať, bolestivo ho zdrapil za rameno a naklonil sa k nemu.

„Pre niečo má Dumbledore dojem, že budem pre vás dobrým ochrancom. Teraz mi odpovedzte.“ Harry s morbídnou zvedavosťou premýšľal nad tým, kedy konečne vybuchne. Videl na Snapeovi, ako ťažko sa ovláda a musel premýšľať nad tým, prečo sa vôbec stačí. Možno by bolo lepšie, keby ho rozčúlil až do krajností, aspoň by sa o neho opäť prestal zaujímať. Harrymu sa nepáčil ten pocit zmätenia a zraniteľnosti, ktorý ho ovinul, keď sa Snape správal voči Harrymu akýmkoľvek spôsobom starostlivo. Nútil ho snívať o tom, čo by mohlo byť.

„Beriete to nejako vážne.“ Zarýpal Harry. Snape zaťal zuby a prenikavo sa mu zahľadel do očí. Harry čakal, kedy mu prenikne do mysle, ale neurobil to.

„Spali ste dnes vôbec?“ opýtal sa mrazivo ticho. Harry musel premýšľať nad tým, ako neotesane vyznie jeho hlas proti otcovmu. Snape mal vskutku pozoruhodný hlas. Sám o sebe nútil človeka skrčiť sa pred ním strachom. Samozrejme, každého okrem Harryho, na mladíka vždy pôsobil inak.

„Samozrejme, že som spal.“ Odpovedal. Asi tak dve hodiny, možno dve a pol. Ale spal.

„Koľko?“ opýtal sa Snape, stále sa držiac svojej predošlej otázky.

„Dosť dlho.“ Odpovedal podmračený mladík.

„Prečo potom vyzeráte tak hrozne?“ opýtal sa ironicky Snape.

„Ďakujem vám veľmi pekne.“ Poďakoval sa Harry sarkasticky, skôr preto, aby odsunul pozornosť inam, než preto, že by ho to urazilo. Musel vyzerať naozaj zle, keď na to upozornil ešte aj Snape, možno by mal použiť nejaké kúzla, aby si to nikto iný nevšimol.

„Skúsili ste Bezsenný elixír?“ opýtal sa Snape znenazdajky. Harry sa zarazil.

„Prečo by som mal..“ pýtal sa mračiac, Snape ho však opäť nenechal dohovoriť.

„Takže nie. To som si mohol myslieť.“ Povedal Snape s opovrhnutím v hlase a opäť sa od chlapca odtiahol. Harry nahnevane privrel oči, premýšľajúc, či by sa Snape chcel hrať slizolinské hry práve s ním. Nevedel sa rozhodnúť, či si o Harrym naozaj myslí, že je taký idiot alebo z neho len chce vytiahnuť pravdu.

„Áno, skúsil som ho, no nepomohol.“ Povedal nakoniec pomaly. Nepomohol je veľmi jemne povedané, dať si Bezsenný elixír bolo to najhoršie, čo mohol urobiť. Bežne sa z nočných môr dokázal aspoň prebudiť, pod dávkou Bezsenného elixíru sa však prebudiť nedokázal, a tak bol dlhé hodiny mučený obrazmi mŕtvych a trpiacich, pochádzajúcimi z Voldemortovej hlavy.

„Radšej sa nechcem bližšie zamýšľať nad tým, aký kvalitný ten elixír bol.“ Zašomral Snape.

„Taký kvalitný, ako Životabudič, ktorý som vám ukázal na Grimmauldovom námestí.“ Odpovedal Harry. Vedel, že ho Snape považoval za jeden z najlepšie uvarených elixírov.

„Kto ich varil?“ zaujímal sa Snape. Harry v odpoveď len pokrčil plecami, odmietajúc prezradiť svoje tajomstvo.

„Ten elixír, ktorý som vám dal, keď ste sa zrútili, vám pomohol?“ opýtal sa Snape. Harry prikývol. To bol jeden z mála elixírov, ktorý mu pomohol. Snape siahol do vrecka a vytiahol odtiaľ niečo. Hodil to Harrymu, chlapec to vďaka svojim vytrénovaným reflexom hravo zachytil. Bola to fľaštička s belasým elixírom.

„Vypite ho večer pred spaním. Pôsobí deväť hodín a zabraňuje nočným morám alebo akýmkoľvek zlým snom, aby prenikli do vášho vedomia. Toto je ten elixír, ktorý som vám dal predtým.“ Povedal. Harry prekvapene zodvihol pohľad na Snapea, pevne držiac fľaštičku v rukách.

„Ďakujem.“ Povedal zdráhavo, ale úprimne. Sklonil pohľad na fľaštičku, keď sa pozrel hore, Snape tam už nebol.

„Stalo sa niečo?“ opýtala sa Amay, keď ho neskôr stretla po prvej hodine.

„Všetko je v poriadku.“ Usmial sa Harry, napriek rannej zlej nálade. Snapeovo zvláštne a rozhodne nečakané gesto trvale zmenilo Harryho náladu.

„Máš dobrú náladu.“ Skonštatovala. Harry pobavene prikývol.

„Pred elixírmi nemávaš dobrú náladu.“ Dodala. Tvárila sa zvláštne, keď si prezerala jeho tvár a následne celú postavu, akoby niečo hľadala. Harry sa pobavene uškrnul.

„Elixíry mám predsa rád.“ Pokrčil plecami.

„To možno áno, ale nie Snapea.“ Pripomenula. Harry pokrčil plecami.

„Nemusím ho mať rád. Ale teraz už musím ísť, nechcem meškať. Uvidíme sa na obede.“ Rozlúčil sa. Na obed sa netešil, napriek dobrej nálade sa nad ním stále vznášala temná chmára, ktorá mu neustále pripomínala, že s metlobalom skončil. To podivné gesto zo Snapeovej strany nespôsobilo, že by mal Harry muža odrazu rád alebo niečo podobné, no bol za to vďačný. Snape bol však stále muž, ktorý mu celé roky znepríjemňovať život a stále v tom pokračoval. Aj keď mu ten život niekedy z ťažko vysvetliteľných dôvodov zachraňoval. A stále bol aj jeho otcom. Aj keď to druhé bolo niečo, čo radšej nahlas nespomínal.

Na hodine sa posadil na svoje miesto vedľa Malfoya. Slizolinčan po pozdravil pokývnutím hlavy.

„Blížia sa Vianoce.“ Povedal Malfoy. Harry nadvihol obočie, zvedavý, prečo sa s ním Malfoy chce rozprávať.

„O mesiac.“ Pokrčil ramenami. Malfoy prikývol.

„Áno, o mesiac.“ Súhlasil s Harrym a stíchol. Harry ho krátko pozoroval, zmätený tým krátkym rozhovorom, kým sa neotočil dopredu, aby si prezrel inštrukcie na tabuli.

„Idem po prísady.“ Povedal. Zodvihol sa zo svojho miesta a vybral sa dopredu, kde boli na stole rozložené nejaké potrebné prísady. O chvíľu bol späť a ako vždy aj teraz ich porozkladal po stole, podľa toho, ako budú nasledovať. Malfoy zatiaľ pripravil všetko ostatné, Harry si však všimol, že je podivne strnulý.

Harry si od neho prevzal doštičku a nôž a začal krájať. Malfoy si vzal mažiar a robil svoju časť. Mlčky vyčkali, kým okolo nich prešiel Snape. Harryho pohľad sa krátko zastavil na Hermione. Pôsobila unavene, vyzerala takmer tak zle ako Harry. K rozlúšteniu problému, ktorý vyrobil Ronald, sa ešte ani nepriblížil. Niekedy mu napádalo, že si to všetko len vymyslel, pretože nedokázal zniesť, že si tie dve vybrali Rona a nie jeho.

„Malfoyovci každoročne usporadúvajú vianočný ples.“ Pokračoval Malfoy. Harry naňho krátko pozrel a prikývol.

„Áno, viem o tom.“ Povedal ticho, aby ho Snape nezačul a čakal, čo z Malfoya vylezie ďalej.

„Na tohto ročný ples si pozvaný aj ty.“ Vypadlo z neho prekvapivo. Harry ho chvíľu ticho pozoroval. Muselo v tom byť aj niečo viac, inak by sa Malfoy tak nezdráhal pozvať ho. A určite by ho nechcel pozvať len tak. Harry síce bol stále dobrá parketa a to aj napriek tomu, že proti nemu mnohí zbrojili, koniec koncov bol Lordom Potterom a legálnym dedičom Blackovcov, ale napriek tomu neveril, že by ho Malfoyovci chceli pozvať. A za normálnych okolností by bolo takmer Harryho povinnosťou odmietnuť. Ešte pred pár mesiacmi by bol bez váhania povedal nie.

A odrazu vedel, prečo dostal pozvanie. Nešlo o to, že by sa Malfoyovci odrazu zaujímali o jeho postavenie alebo čokoľvek podobné. Všetko to bolo o tom, že Harry zachránil Dracovi Malfoyovi život. A život jediného dediča starej čistokrvnej rodiny cennejší ako život napríklad Ronalda Weasleyho, ktorý mal mnoho ďalších súrodencov. A keď to boli ešte k tomu Malfoyovci, jedna z najmocnejších rodín, bol dedič o to cennejší.

Harry by mohol odmietnuť, ale napriek tomu, že sa príliš dobre nevyznal v čarodejníckej etikete a zvykoch vedel, že by tým pošpinil meno rodiny a ukázal, že považuje Draca Malfoya za nehodného a záchranu jeho života za zbytočnú. A akosi nepochyboval, že by ho Lucius Malfoy roztrhal v zuboch, keby si dovolil takto pošpiniť meno ich rodiny. A či sa mu to páčilo alebo nie, Malfoy by svoj cieľ dosiahol. Bol politicky príliš silný, najmä v tejto dobe.

„Prídeš?“ opýtal sa šeptom Malfoy, keď sa nejakú chvíľu neozýval. Harry sa k nemu otočil a stretol sa z pohľadom jeho búrkových očí.

Draco Malfoy nemal ani tušenie, akú odpoveď mu Potter dá. Samozrejme, bol by to od neho hlúpy a zbytočný risk, keby odmietol, ale Draco si nebol istý či si to Potter vôbec uvedomuje. Netušil, aké široké sú jeho znalosti čarodejníckeho sveta, vyrastal u muklov, je možné, že minimálne. Kto vie či ho Dumbledore niečo naučil, k jeho ušiam sa už doniesli aj zvesti, že si Dumbledore neplní svoje povinnosti poručníka Chlapca, ktorý prežil, nikto však nebol taký hlúpy, aby sa Dumbledorovi postavil.

Keby však Potter aj vedel, čo by odmietnutie tohto konkrétneho pozvania obnášalo, ak bol niekto, kto by dokázal odmietnuť Malfoya, bol to práve on. Nepochybne by mu Dracov otec spôsobil peklo na zemi, ale nedokázal by ho zničiť.  

A napriek tomu, že z druhej ruky začul Potterove tvrdenie o tom, že svoj čin na metlobalovom ihrisku neľutuje, nemohol Draco ani tušiť nakoľko a či vôbec považuje jeho život za dôležitý. Nemal na to jediný dôvod, nikdy neboli priateľmi a jediné, čo medzi nimi bolo, bola vzájomná nevraživosť a nezdravá súťaživosť. Netušil prečo, ale dúfal, že to niečo znamenalo. Že sa za ním Potter strmhlavo vyrútil z nejakého dôvodu. Možno to malo niečo dočinenia s tým, že vždy potichu na tohto čiernovlasého Chrabromilčana žiarlil. On mal vždy verných priateľov, niečo, čo Draco nepoznal. Na počudovanie mu zistenie, že Potterovi dvaja priatelia ho opustili, neprinieslo potešenie. Ronald Weasley, úbohý zradca krvi, u neho klesol ešte nižšie a o Grangerovej ani nepremýšľal. Nikdy ju nemal rád. Malo s tým niečo aj to, že ju učitelia vždy preferovali viac ako Draca, syn Smrťožrúta a muklorodená, bolo už vopred jasné, kto bude obľúbenejší u miestneho profesorského zboru.

Aspoň krstný otec nesklamal.

„Bude mi potešením.“ Prikývol Harry. V tej chvíli okolo nich prešiel Snape a oni sa opäť začali venovať práci. Harry na Malfoyovej tvári periférne zachytil mierny úsmev. Keď sa na neho otočil, nevidel v jeho očiach nijakú hrozbu, preto sa upokojil. Malfoy vyzeral takmer spokojne. Harry len nechápavo pokrútil hlavou, odsúvajúc myšlienky na Malfoya preč.

Keď sa hodina končila, pomaly si začínal uvedomovať, s čím vlastne súhlasil. Nemal nijaké skúsenosti s čarodejníckymi vianočnými plesmi, dočerta, nemal skúsenosti s nijakými plesmi! A už určite nie s takými, aké usporadúvajú Malfoyovci. Ako všetko na nich aj toto bude určite vo veľkom štýle.

Neprepadal však panike. Niekoľko kníh a zopár rozhovorov s vybranými ľuďmi to vyrieši. A pokiaľ nebude stačiť ani to, zájde za Minnie, nepochyboval, že ten drobný škriatok mu dá dobrú prednášku. A Dobby bol predtým zviazaný s Malfoyovcami, určite by mu vedel čo to povedať.

Keď ho pred triedou zastavil Snape, bol prekvapený.

„Čo máte ďalšiu hodinu, Potter?“ opýtal sa.

„Mám voľno, pane.“ Odpovedal Harry. Čo od neho mohol chcieť?

„Dobre. Pôjdete so mnou.“ Povedal Snape.

„Kam?“ nechápal Harry. Už sa však musel hnať za profesorom, snažiac sa udržať krok s jeho dlhými nohami.

„Za riaditeľom.“ Odpovedal Snape. Harry zmätene vytreštil oči. Čo zas akože urobil?

„Prečo?“ nerozumel.

„Pretože ste priali Malfoyove pozvanie.“ Odpovedal. Harryho zmätenie sa len stupňovalo.

„Podľa vás som mal odmietnuť?“ opýtal sa. Keby nebol taký zmätený, mala by tá otázka posmešný nádych.

„To by bolo to najhlúpejšie, čo by ste mohli urobiť.“ Povedal Snape.

„Myslím, že stále nechápem, prečo ma beriete za riaditeľom.“ Priznal Harry úprimne. Situácia, do ktorej sa dostal, rozpútala v jeho mysli chaos, keď sa pokúšal prísť na dobrý dôvod. Sám so svojim intelektom v tej chvíli len s ťažkosťami držal krok.

„Pretože na Malfoy Manor nemôžete ísť sám.“ Odpovedal Snape, akoby to bolo samozrejmé. Pre Harryho to však také jasné nebolo. Pokúsil sa zaraziť svoju myseľ a popremýšľať nad tým, prečo by nesmel ísť sám. Po niekoľkých krokoch mu skutočne došlo, kam tým vlastne Snape mieril. Na Malfoy Manor sa pravdepodobne zíde celkom dosť temných čarodejníkov, ktorí by Harryho najradšej videli mŕtveho. To by mohol byť problém, rovnako ako to, že sa tam zvyknú premávať Smrťožrúti.

„Nie je to tak, že by som tam mal mať istú ochranu zo strany Malfoyovcov? Zachránil som život ich synovi a jedinému dedičovi, to je v podstate to, čo ma dostalo do tejto situácie. Nevrhlo by to na nich najlepšie svetlo, keby ma v ich dome niekto zajal, mučil, zabil alebo čokoľvek podobné.“ Premýšľal nahlas.

„Niekto vám môže naliať do pohára jed, ktorý vás zabite až o niekoľko dní a nezostane po ňom vo vašom organizme ani stopa.“ Povedal Snape. To by naozaj mohol byť problém, uznal Harry v duchu. Síce na prste nosil prsteň, ktorý rozpoznáva jedy, ale netušil, aký má rozsah.

„S tým by len ťažko mohol niečo urobiť môj doprovod.“ Zašomral ticho.

„Záleží na tom, kto vás bude sprevádzať.“ Zareagoval Snape. Harry sa radšej nepýtal, kto by to mal byť. V mysli sa mu vynorilo Moodyho meno, ale to okamžite zavrhol. Rozhodne by s ním neposlali aurora. Nech bol Moody akokoľvek dobrý, tam by mu bol len na príťaž.

„Citrónové dropsy.“ Povedal Snape pred chrličom. Kamenná socha sa poslušne odsunula a uvoľnila im priechod na točité schodisko, ktorým sa dostali do riaditeľne.

„Severus, stalo sa niečo?“ opýtal sa Dumbledore, keď vtrhli do riaditeľne.

„Potter neoficiálne prijal pozvanie na Malfoy Manor.“ Povedal Snape bez obalu. Dumbledore sa pozrel na Harryho.

„V takom prípade nám ostávajú už len dve možnosti, buď pán Potter oficiálne pozvanie odmietne alebo mu zoženieme spoločníka alebo spoločníčku.“ Povedal Dumbledore. Harry sa pri prvej možnosti naježil, keď už raz sľúbil, že príde, tak svoje slovo dodrží. Ľavá ruka mu mimovoľne skĺzla na obväz na pravej ruke. Nesmiem klamať.

„Môžem vás ubezpečiť, že pôjdem.“ Povedal Harry.

„O tom rozhodne riaditeľ.“ Zavrčal Snape. Harry sa k nemu nazúrene otočil.

„Jedná sa o môj život, budem o ňom rozhodovať ja.“ Zasyčal ticho. Urobili za neho už príliš veľa rozhodnutí, ktoré mu priniesli len bolesť. Ak to bude nutné, bude bojovať.

„No tak, chlapci, nehádajte sa! Harry má pravdu, o tomto by mal rozhodnúť sám.“ Zamiešal sa do ich rozhovoru Dumbledore. Čiernovlasý mladík na neho upriamil svoj pohľad.

„Aspoň jedno je teda isté – pôjdem.“ Skonštatoval Harry.

„A ja už aj viem, s kým.“ Povedal veselo Dumbledore. Harry nadvihol obočie.

„Severus, budeš sprevádzať Harryho na Malfoy Manor. Si najlepšia voľba, viem, že ti každý rok chodí pozvánka, tento rok účasť prijmeš.“ Rozhodol Dumbledore. Snape nahnevane zaťal čeľusť.

„Ja určite nie som najlepšia voľba. Nepôjdem s Potterom na Malfoy Manor!“ zavrčal. Dumbledore sa otočil na Harryho.

„Harry, chlapče, môžeš odísť. Profesor Snape ťa bude sprevádzať na Malfoy Manor.“ Uistil ho. Harry sa ani nepohol.

„Profesor Snape je Smrťožrút, nebolo by pre neho dobré, keby ma sprevádzal. Voldemortovi sa to nebude páčiť.“ Varoval Dumbledora.

„O to si nerob starosti, chlapče. Môžeš ísť, ja sa už s profesorom pozhováram.“ Slušne ho vyhodil riaditeľ. Harry sa prudko otočil na päte a vyrazil preč. Za dverami sa po svojom dramatickom odchode zarazil a naklonil sa ku dverám. Okolo svojej mysle vystaval obrany, aby ho ani jeden z tých dvoch nezachytil.

„Potter nemá nijaké znalosti etikety a hrozné vystupovanie, Albus, toto nedopadne dobre.“ Uisťoval ho Snape.

„Som si istý, že ho naučíš všetko potrebné, Severus.“ Povedal Dumbledore miernym hlasom.

„Ja ho nemienim sprevádzať. Ten chlapec ma uvedie do hanby.“ Tvrdil profesor elixírov.

„Nikto nemusí vedieť, že ho sprevádzaš, Severus.“ Upokojoval ho Dumbledore.

„Budú to vidieť, oni vedia, ako sa majú pozerať, aby videli čo najviac. Každý Slizolinčan to vie. Ohrozí to moje postavenie u Temného pána.“ Pripomenul Snape.

„Ty si najlepšia voľba, Severus. Budeš sprevádzať Harryho, pokiaľ to nepôjde dobrovoľne, dostaneš to príkazom.“ Dumbedorov hlas nabral na vážnosti a intenzite, keď to hovoril a Harry už viac počuť nepotreboval. Zbehol schody, hýbali sa pomalšie ako on bežal, takže nakoniec zoskočil. Spomalil vo chvíli, keď prešiel von okolo chrliča a aj ďalej pokračoval zrýchlenou chôdzou, o takej doe by už mal byť ďalej od riaditeľne.

Znížil ochrany okolo svojej mysle na nenápadnú úroveň, aby na seba zbytočne neupozorňoval. Pripravil sa na to, že ho čaká mesiac štúdia etikety a zvykov, v konečnom dôsledku to ale bude pre neho výhodné, aspoň sa naučí niečo nové. Má dostatočne vysoké postavenie na to, aby jedného dňa zistil, že takéto správanie potrebuje ovládať. A dokázať Snapeovi, že je schopný naučiť sa to a neurobiť mu hanbu, ako povedal, môže byť zaujímavé.

Zvyšok voľnej hodiny strávil v knižnici. Našiel si nejaké knihy, ktoré ho naučia čo najviac o čarodejníckych zvykoch, etikete a všetkom potrebnom. Aspoňže tancovať už vedel. Amay a Catherine ho naučili aj tance, ktoré sa tancujú práve pri takýchto príležitostiach. Mali pravdu, keď tvrdili, že sa mu to raz bude hodiť.

Po vyučovaní sa do knižnice vrátil, tentoraz v spoločnosti priateľov.

„Čo si to od nás potreboval?“ opýtala sa Catherine, keď sa usádzali za jeden zo stolov.

„Potrebujem, aby ste ma naučili čo najviac o plesoch a spoločenských udalostiach v čarodejníckom svete. Etiketa, zvyky, proste všetko.“ Povedal. Keď sa začali zmätene mračiť, objasnil im v krátkosti svoju situáciu.

„Dalo sa to očakávať, zachránil si im jediného dediča. Asi som ťa mala upozorniť na to, že sa niečo také stane. Ani mi nenapadlo, že ako vychovaného u muklov ťa to zmätie, zvládol si to však dobre.“ Zložila mu poklonu červenovláska.

„Mňa by to tiež nenapadlo. Správaš sa ako čistokrvný čarodejník viac ako ja.“ Pousmial sa Neville. Harry na neho uprel chápavý pohľad, vedel, že si robí starosti kvôli babičke, Augusta Longbottomová bola na svojho vnuka veľmi prísna. Až príliš.

„Možno mám problémy s praxou, ale teóriu viem skvelo. Ja ti pomôžem.“ Kývol Harrymu hlavou.

„Ďakujem.“ Vďačne sa na neho usmial. Knihy sú síce skvelé, ale ukážka od niekoho, kto sa v tom vyzná, je lepšia.

„Samozrejme, že musíš rátať aj s nami. Ja sa k tebe pripojím aj v Malfoy Manore, poznám väčšinu tých, ktorých Malfoyovci pozývajú na vianočný ples. A bude sa ti hodiť, keď ma budeš mať po boku, mnohí z nich ťa nemajú práve v láske.“ Pripomenula mu Cath. Harry súhlasne prikývol. Toho si bol vedomý.

„Práve preto sa Dumbledore rozhodol poslať so mnou Snapea.“ Nakrčil čelo.

„Pôjdeš v spoločnosti profesora Snapea? To je úžasné, nikdy sa nezúčastňuje takýchto stretnutí.“ Vrelo sa usmiala. Neville v tvári zbledol a na tvári sa mu vytvorila mierna grimasa. Rozhodne nemal Snapea rád. Venoval Harrymu súcitný pohľad.

„V takom prípade budem mať po celý čas za chrbtom nahnevaného Snapea. Mám to ale skvelé vyhliadky.“ Zasmial sa Harry.

„Lucius Malfoy musel predpokladať, že keď sa plesu zúčastníš ty, príde aj profesor Snape. V tomto je riaditeľ predvídateľný, nenechal by ťa ísť samého a Snape je najlepšia voľba. Ešte by mohol prísť Sirius Black, jeho prítomnosti by sa Lucius taktiež potešil, ale tam by spôsobilo ťažkosti, že je hľadaným zločincom. Malfoyovci sú však po dlhej dobe jediní, ktorým sa podarilo pritiahnuť jediného žijúceho Majstra elixírov v tejto krajine. To zvýši účasť, mnohí sa s ním chcú stretnúť.“ Harry sa na ňu hľadel s prázdnym výrazom v tvári. Všetko, čo hovorila, dávalo zmysel, ale Harrymu v skutočnosti nič z toho ani nenapadlo. Catherine sa na chvíľu stretla s jeho pohľadom. Vyzerala, akoby mu chcela niečo povedať, ale nakoniec mlčala.

„Vianočný ples je až o mesiac, dovtedy ťa stihneme naučiť aj viac, ako by si si prial.“ Uistila ho Amay s úsmevom.

„Mne vždy išli najhoršie tance. Ty na to ale máš postavu, určite zvládneš aspoň základné.“ Ubezpečil ho Neville. Catherine sa pousmiala.

„V skutočnosti je Harry skvelý tanečník, pokiaľ viem, ovláda bravúrne všetky tance, ktoré by sa mohli požadovať na čarodejníckych plesoch.“ Prezradila červenovláska.

„Napriek tomu by sme sa však mohli aspoň tváriť, že sa učíme tancovať. Aspoň sa nebudete musieť sťažovať, že s vami trávim málo času, teraz budem s vami tak často, že vám poleziem na nervy.“ Veselo sa zaškeril Harry.

„S tým súhlasím.“ Prikývla Amay nadšene. Catherine sa spokojne usmiala a prikývla na znak, že s tým aj ona súhlasí. Tanec milovala.

„Budeme to však musieť nejako zosúladiť so všetkými mojimi trestami.“ Pripomenul Harry.

„Dobre. Ktoré dni nemáš tresty?“ opýtala sa Amay.

„Utorok, štvrtok a víkendy.“ Odpovedal pohotovo Harry.

„Ty máš tri dni v týždni tresty? S kým?“ opýtal sa šokovaný Neville.

„Pondelok, piatok so Snapeom a v stredu s Umbridgeovou.“ Odpovedal. Neville ohúrene a pokrútil hlavou. O tom piatkovom treste od Snapea vedel, ale netušil, že má Harry aj ďalšie tresty.

„Ty tie problémy naozaj priťahuješ.“ Skonštatoval. Harry sa zasmial.

„Povedal by som, že je to vrodený talent.“ Vyhlásil pobavene. Amay pretočila očami.

„Mimochodom, kedyže to má prísť Luna, Neville?“ opýtal sa Harry.

„Už o chvíľu, chcela len poslať nejaký list otcovi.“ Odpovedal chlapec.

„Vie Luna tancovať?“ opýtala sa ich Amay. Harry a Neville sa na seba pozreli a pokrčili ramenami.

„Ktovie? Povedal by som, že ako čistokrvnú ju to rodičia naučili, ale Lunin otec je dosť svojský, neprekvapilo by ma, keby to opomenul.“ Povedal Harry.

„Tancovať ma naučila mama ešte predtým ako umrela. Tancovať ma učil aj ocko, ale iné tance. Prečo vás to zaujíma?“ prekvapila ich odrazu Luna. Všetci štyria sa previnilo strhli, akoby ich pristihla pri niečom, čo by robiť nemali. Svetlovlasé dievča sa usadilo medzi Nevilla a Harryho a zvedavo si ich všetkých premeralo jasným pohľadom.

„Niekedy po škole sa budeme stretávať, aby sme si zatancovali. Harry dostal pozvanie na vianočný ples na Malfoy Manor a my mu ho budeme učiť čarodejníckym zvyklostiam. Tancovať síce vie, ale napriek tomu sme sa rozhodli, že sa budeme venovať aj tomu, aspoň strávime nejaký čas spolu.“ Zhrnula to Amay. Krátko sa usmiala na Harryho, keďže to bol jeho nápad.

„To je výborné! Ja vás ukážem tance, ktoré ma naučil ocko.“ Zasnene sa usmiala Luna. Harry s úsmevom prikývol. Ak jej to urobí radosť, nechá ju, aby ho tie zvláštne tance naučila. Na tom, ako rýchlo si to dievča zamiloval, bolo až niečo divné. Aj Amay a Catherine si obľúbil, ale trvalo to nejakú dobu, počas ktorej si prešiel hneď niekoľkými fázami. Napríklad u Catherine ho spočiatku znepokojovalo, že je čiastočná sukuba. Ale u Luny... to dievča proste prišlo, prevrátilo jeho svet hore nohami, úplne ho zmiatla a očarila a nedala mu možnosť urobiť čokoľvek iné, než zbožňovať ju. Mal rád dokonca aj dotyk jej krištáľovo čistej mágie. Ale napriek všetkému v sebe nemohol nájsť ten pocit znepokojenia, ktorý by možno mal cítiť. Luna vniesla do jeho duše pokoj a on jej bol za to vďačný.

Luna sa uprene zahľadela do jeho očí. Jej oči, bežne zahmlené a sklené sa na chvíľu vyjasnili, keď Harry pocítil, ako sa ich mágie zľahka dotkli. Vo výraze jej tváre sa odrážalo poznanie, akoby presne vedela, nad čím Harry premýšľa a poznala každé jedno jeho tajomstvo. Keď sa jej oči rozjasnili, ako v tej chvíli, mala pohľad ešte prenikavejší a prezieravejší ako Dumbledore v najlepšej kondícií. Harry sa mimovoľne usmial a jeho vnútro zaplavil zvláštny pocit, keď sa mu v mysli vynoril časť textu z nejakej knihy, ktorú čítal.

Mesiac, ktorý všetko vidí a všetko pozná.