Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Harry sa ani nenazdal a nastali vianočné prázdniny a s nimi aj čas, kedy sa mal konať Malfoyovský ples. Ak by mal byť úprimný, tak by povedal, že sa už teší na to, ako vypadne zo školy. Posledné týždne svoju pozornosť delil medzi študovanie v knižnici v Tajomnej Komnate, požičiavanie si kníh zo Slizolinovej osobnej knižnice v parselskom jazyku, venovaním sa s Amay upírskemu jazyku, cvičením a nesmel zabúdať ani na svojich priateľov. Začal sa rozprávať aj s Malfoyom, ten jeden večer niečo medzi nimi zmenil, to však neznamenalo, že sa navzájom jeden druhému vrhnú do náruče. Harry stále neveril Malfoyovi a nevedel, čo od neho má očakávať a Malfoy bol rovnako opatrný pri Harrym. To, že v krvi už nemali alkohol tiež robilo svoje.

Avšak napredovali. Obaja sa zaujímali o elixíry a obranu proti čiernej mágií a v mnohých ohľadoch mali podobné názory. Spočiatku ich to prekvapovalo, ale postupne si na to začali zvykať. Catherine bola rada, že si rozumejú a to tešilo ich oboch.

Nič z tohto však nebolo to, čo ho najviac vyčerpávalo. Cez deň mal niekedy dojem, akoby ho niekto pozoroval a rovnaký dojem mával aj počas noci. Keď mu Snape náhodou nechal elixír, tak sa počas noci budil na nepríjemný pocit, že vedľa neho niekto stojí. Cez noc mával takmer neustále dojem cudzej prítomnosti. Postupne mu z toho začínalo šibať a stával sa stále paranoidnejším. Nikdy však nikoho nenašiel.

Hermiona s Ginny sa v poslednej dobe začali správať takmer normálne. Mia dokonca začala chodiť do knižnice a Ginny prišla na konkurz do metlobalového družstva, keď Harry odstúpil a začali sa baviť s ostatnými Chrabromilčanmi. Opäť z nich bolo cítiť život. Harry by sa z toho za iných okolností tešil a aj teraz si čiastočne vyčítal, že tomu tak nebolo, ale on proste nemohol. Stále behali za Ronom ako jeho verné psy za svojím pánom a voči Harrymu sa naopak správali nenávistnejšie ako celá fakulta dohromady. Obe nedávno skončili v nemocničnom krídle, keď sa pokúsili zničiť jeho veci na izbe. Ochranné kúzla dvojčiat a Amay zapracovali dokonale a dievčatá sa nestihli ani prebojovať k jeho vlastným ochranám.

Kreacher mu ešte stále nosil knihy z Blackovskej knižnice a Harry ich čítal, ale čím viac kníh prečítal, tým menšiu nádej mal, že sa dozvie, čo Ronald urobil. A či vôbec niečo urobil. V duchu prosil, aby to naozaj bola nejaká kliatba alebo čokoľvek iné, čo nútilo dievčatá nenávidieť ho a za tú túžbu sa nenávidel a bolo mu z toho zle. Želal si tú horšiu možnosť pre ne. Nevedel však zniesť predstavu, že by sa ho stránili a nenávideli ho všetci jeho najbližší priatelia z predošlých rokov.

Predtým, ako sa všetko zmenilo, ešte skôr ako Voldemort opäť povstal, bol Harry iný. Chladná temnota, ktorá ho teraz, hlboko uzamknutá v jeho vnútri, sprevádzala na každom kroku, vtedy ešte neexistovala alebo o nej aspoň nevedel. Harry Potter, ktorý pred viac ako štyrmi rokmi prišiel na Rokfort, by nikdy neotvoril knihy plné čiernej mágie, neklamal by a nedokázal by nenávidieť tak hlboko, ako to vedel on.

Harry Potter, ktorý pred niekoľkými rokmi prišiel do tejto školy, nechápal ani polovicu z toho, čo chápal Harrison. Vedel čisto milovať a bol ochotný obetovať svoj život pre iných. Neprávosť ho rozčuľovala a neznášal, keď sa mu ľudia klaňali, keď chceli, aby rozhodoval, aby sa správal ako niekto viac. Kedysi bol človekom, ktorý by dokázal srdcom obsiahnuť celý svet.

On by nikdy nehľadal moc ani keby to malo znamenať, že mu to pomôže poraziť Voldemorta. A Harry Potter, chlapec, ktorým kedysi bol, by nikdy nemohol získať takú moc, akú môže získať on. Nikdy by nestrávil dlhé hodiny pri knihách.

Niekedy si želá, aby bol opäť tým mladým naivným chlapcom, malým hrdinom a Dumbledorovým chránencom. Starý čarodejník žehlil jeho prešľapy a ukazoval mu cestu, ktorou sa má vydať. Vtedy to bolo všetko ľahšie. Život bol ľahší.

A potom si uvedomí, že to vlastne nechce. Nechce opustiť svojich priateľov, zabudnúť na to, že aj upíry, sukuby a temní čarodejníci môžu byť dobrí. Catherine... krásna Catherine, čiastočná démonka, ktorá nemohla nikomu plne dôverovať, pretože by ju pre jej pôvod nenávideli. Amay a Reth... čo by sa stalo, keby sa vtedy v noci neobjavil? Dokázali by sa zachrániť? A ak nie, čo by s nimi lovci urobili? Drahá Luna, takmer nadpozemská mesačná víla s mágiou čírou a jasnou ako kryštál. Keby ho neočarila jej mágia a prenikavá inteligencia, našla by si iných priateľov alebo by ostala naďalej sama, ako počas uplynulých rokov? Samota jej nesvedčala. A čo Draco? Má nádej odvrátiť ho od temnej strany? Mohol by sa aspoň pokúsiť uchrániť ho od Voldemortových zverstiev? Draco Malfoy bol vychovaný ako dokonalý aristokrat, ale dušu mal jemnú, ešte nevinnú, Lucius ho uchránil od najhorších brutálností tohto sveta.

Už kvôli nim by nemohol. Jeho nikto nechránil pred snami s Voldemortom a pred jeho nenávisťou a vedel, aké to je, preto bolo jeho povinnosťou pomáhať tým, ktorí to vedeli tiež. Na to, aby sa ľutoval, nebolo dosť času. Áno, zažil toho veľa a ľudia na ňom napáchali mnoho neprávosti, ale boli takí, ktorí zažili horšie veci. Mal dosť peňazí na to, aby sa jedného dňa, keď sa to všetko skončí, mohol zbaliť a odcestovať niekam ďaleko, kde ho nebude nikto poznať a začať nový život. Možno by sa dokonca mohol presťahovať aj ako Harrison Carus a nemusel by viac ukrývať svoju pravú totožnosť.

Harrison Carus Potter... no, to znelo zle. Možno skôr Harrison Carus James Potter. Nie, to tiež neznelo dobre. Ale keď už bol pri menách, mohol by vyhodiť aj meno Potter. Necítil sa ako Potter. A ako Snape nebol nikdy prijatý. Okrem toho, obe tieto mená boli známe. Mohol by si vymyslieť akékoľvek priezvisko. Napríklad Ice, mal rád ľad. Alebo Dark, bol predsa dostatočne temný. Alebo Snake, nebol predsa viac had ako lev? Tie priezviská boli dostatočne jednoduché a neoriginálne na to, aby sa nad nimi nikto bližšie nepozastavoval. Alebo by si mohol nájsť akékoľvek iné priezvisko, možno prebrať nejaké existujúce, aby ho nikto nevyňuchal.

„Už máš prichystané oblečenie?“ opýtal sa jemný zvonivý hlas. Bol v jednej z nevyužívaných učební vedľa knižnice. Ešte sa mu nechcelo ísť do izby, preto sa utiahol sem.

„Nemala si už byť preč?“ opýtal sa namiesto odpovede s úsmevom Harry. Počul ju prichádzať už z diaľky, napriek tomu, že kráčala potichu.

„A nechať ťa, aby si sa pripravil sám? No to určite. Tak veľmi tvojmu vkusu nedôverujem.“ Harry mohol takmer cítiť, ako sa jej pohľad zastavil na jeho roztrhnutej nohavici. Tričko pre istotu ani nemal. Práve sa vrátil z ranného cvičenia, ešte nestihol ani sprchu. Otočil sa čelom ku Catherine.

„Mala by si byť s rodinou.“ Povedal zmierlivo. Cath sa usmiala.

„S Marcusom sa stretnem na plese a s otcom... s otcom tiež.“ Dokončila. Harry jej venoval účastný pohľad. Vedel, čo prežíva, otca milovala a otec miloval ju, ale zároveň jej nikdy tak celkom neodpustil, že jej matka zomrela pri pôrode. A ani to, že mu zatajila, že bola čiastočná sukuba a jej dcéra to podedila. Na rozdiel od Marcusa Cath zdedila aj väčšiu časť démonickej mágie jej matky.

„Stále si mi však neodpovedal na to či máš pripravené oblečenie.“ Pripomenula.

„V izbe.“ Prikývol. Vybrať mu ho pomáhali Kreacher a Minnie. Nutne podotknúť, že sa nevedeli dohodnúť, z ktorého rodinného majetku bude mať Harry odev. Nakoniec sa mladík nahneval, otrávený z ich dohadovania a počas jedného dňa voľna, ktorý si vybavil u McGonagallovej, sa vybral do svojho trezoru v Gringottbanke, ktorý zdedil po Lily. Tam narazil na odev, ktorý bol pre neho a pre tú príležitosť perfektný. Mohol by povedať, že niektorí ľudia budú jeho voľbou oblečenia znervóznení.

„Dobre, potom mi ukážeš, čo si si na zajtra prichystal. Budem pokojnejšia, keď to skontrolujem.“ Povedala.

„Bojíš sa, že ťa strápnim nevhodným odevom alebo správaním?“ uškrnul sa.

„Len ak by si si na to našiel nejaký dôvod. Vystupuješ ako rodený šľachtic, najmä potom, ako sme ťa začali učiť.“ Povedala.

„A predsa mi chceš skontrolovať oblečenie.“ Uškrnul sa.

„Väčšinu času vynakladáš úsilie na to, aby si vyzeral ako obyčajný chalan. Akoby si nechcel dokázať svetu, že si naozaj výnimočný. Nemôžeš sa mi diviť, že chcem, aby si dal vedieť, že si niečo viac. Pokiaľ im ukážeš, že sa nad teba budú môcť vyvyšovať, chopia sa príležitosti. Či chceš, či nie, si Vyvolený a stále si považovaný za Dumbledorovho chovanca a silného čarodejníka, už ako batoľa si porazil ich pána. Polovica z nich ťa chce vidieť na kolenách a druhá polovica po udalostiach posledných mesiacov nevie, čo si má o tebe myslieť.“ Povedala. Harry tak celkom nesúhlasil s tým, ako ich rozdelila. Podľa neho ho aspoň dve tretiny všetkých tých čarodejníkov, ktorých spomínala, chceli vidieť na kolenách. Jedna tretina z nich sa však stále nerozhodla, či by nebolo výhodnejšie nakloniť si ho na ich stranu. A väčšina si myslela, že je možné manipulovať ním.

„Ja si to uvedomujem. Ver mi, že chápem, ako to je a viem, v akej situácií som sa ocitol. Zajtra večer, keď bude čas a ja sa premiestnim pred panstvo Malfoyovcov, budem pripravený. Nikto z nich ma nedokáže zlomiť.“ Venoval jej pevný pohľad, potom sa otočil k oknu a ostal mlčať. Kým on pozoroval, ako sa slnko prebúdza k životu a jeho prvé ranné lúče odrážajú kryštáliky snehu, Catherine pozorovala jeho.

Vedela, že jej pohľad cíti, vždy tým svojím šiestym zmyslom vedel vycítiť, keď sa na neho niekto hľadel. Očami sa zastavila na jeho odhalenom chrbte. Mal štíhlu, atletickú postavu a na rukách, trupe aj nohách sa mu črtali výrazné svaly. Čierne vlasy mal nedbanlivo stiahnuté stuhou, niekoľko prameňov sa mu z nich uvoľnilo. Dodávalo mu to neskrotný dojem. Napriek tomu, že k nej bol otočený chrbtom, si vedela presne predstaviť jeho tvár. Neobyčajne jasné prenikavé zelené oči, ktoré akoby ľuďom videli až do duše, ukryté za sklami falošných okuliarov. Tie oči ju mátali vo dne aj v noci. Pohybovala sa už v spoločnosti mnohých mužov aj mladíkov, no nikdy nestretla nikoho, kto by mal oči ako on. Nešlo ani tak o ich výnimočnú farbu, ako o ten zvláštny vnútorný jas, ktorým žiarili. V Harrym bolo svetlo, ostré, jasné, niekedy chladné a temné, inokedy žiarivé, zlaté a hrejivé, svetlo, pred ktorým žiaden tieň neunikne. Pradávne svetlo, ako z iného sveta.

Za tie mesiace, počas ktorých mala Catherine šancu spoznávať tohto pozoruhodného mladíka, postupne odhaľovala hĺbku jeho osobnosti a čím hlbšie zachádzala, tým viac ho musela obdivovať a upínať sa na neho. Čaro jeho osobnosti, jeho nezameniteľná charizma, ju úplne pohltili.

Mala možnosť spoznať jeho dušu a to, čo v ňom videla, hlboko otriaslo jej svetom. Jeho duša bola čistá, rozdrásaná početnými ranami a ubolená, jeho myseľ nezlomná a pevná a jeho mágia neskrotná. Bol tým najpevnejším a najstálejším bodom v jej živote, bol oporným pilierom čarodejníckeho sveta. A napriek tomu všetkému sa každý deň obávala toho, že sa jedného dňa zlomí ako suchá vetvička v rukách toho, kto mu vezme všetko. Toho dňa sa desila viac, ako čohokoľvek iného. Nevedela si predstaviť, že by niekedy zomrel, no ešte viac sa hrozila toho, že by ho niekto zlomil a nechal, aby sa sám postavil na nohy. Počas temných nocí ju niekedy mátalo, čo by sa z Harryho jedného dňa mohlo stať, keby sa všetko pokazilo. V tých snoch videla netvora s očami černejšími ako tá najtemnejšia tma a hlbšími ako tá najhlbšia jama. V jeho čiernych očiach, vsadených do krásnej smrteľne bledej tváre, sa odrážalo peklo. Nikdy nepripomínal démona tak, ako v jej snoch.

Verila však, že niečo také sa nikdy nestane. Dôverovala Harrymu v tom, že nech sa stane čokoľvek, on ostane stále jej oporným bodom, nemenný a žiarivý, pevný, aj keď sa všetko naokolo rúca.

Do jeho osídel padla v tú noc, keď sa stretli v Čiernej ruži. Ona potrebovala vypadnúť z domu, zo snobskej spoločnosti a od ľudí, ktorí nevedeli, kým vôbec je, hoci sa tvárili, že to vedia. A on tam bol, šarmantný, atraktívny a očarujúci, ale najmä ochotný podať jej ruku a vytiahnuť ju z jej ponurého sveta. Vtiahol ju do svojho svetla. A keď spolu tancovali a ona okolo seba cítila teplo jeho tela, pocítila niečo, čo dovtedy nepoznala.

Vtedy sa jej podarilo uniknúť, hneď ako odišiel z Čiernej ruže preč, opustila to miesto aj ona a už sa tam nevrátila. Želala si iba zabudnúť na muža, ktorý ju spútal. Nič jej však nemohlo zabrániť, aby toho tajomného mladíka, ktorý sa predstavil ako Harrison, opätovne vídala v snoch.

Keď sa neskôr dozvedela o čine mladého muža, ktorého tam nikto nepoznal, vedela, že to musel byť on. Nikto iný by sa nevrhol do boja s niekoľkými cvičenými lovcami, aby zachránil dvoch upírov, ktorých ani nepoznal. Možno sa v ten večer príliš nehrnul do sympatizovania s temnými bytosťami, ale taktiež proti nim nebol zaujatý, ako iní čarodejníci. A okrem toho mal v sebe niečo, čo ho s temnými bytosťami na akejsi zvláštnej úrovni spájalo. Ona dokázala spoznať temnú bytosť, keď ju stretla, lebo bola aj ona čiastočne jednou z nich. On však medzi temné bytosti nepatril ani nebol cvičený, aby ich spoznal, a predsa ich dokázal nájsť medzi obyčajnými čarodejníkmi. To, že tým záhadným mladíkom je v skutočnosti Harry Potter, Chlapec, ktorý prežil a ktorý by mal temnými bytosťami a temnými čarodejníkmi už len z princípu pohŕdať, bolo už len posledným klincom.

A potom, keď prišla do školy a Harry sa jej začal vyhýbať, dostala strach. Nevedela si vysvetliť, prečo, no v jeho prítomnosti jej srdce akoby vždy zvierala ľadová ruka, ktorá jej nedovoľovala dýchať a jasne premýšľať. To, že sa jej stránil on, bolo pre ňu horšie ako to, že sa jej stránil jej vlastný otec. Už od začiatku bola vystrašená, že odhalí jej tajomstvo a bude ju preto nenávidieť. Jediný, kto dokázal jej tajomstvo prijať, bol jej brat. Jej drahý Marcus...

A keď sa nakoniec začali priateliť a on jej povedal, že vie o jej tajomstve a neprekáža mu to a nebude ju preto nenávidieť... Nepamätala si, že by bola niekedy taká šťastná. Pre svoju krásu bola vždy obľúbená, no nikdy ani nesnívala, že by si našla skutočným priateľov. K úplnému šťastiu jej chýbalo iba jedno...

Ticho si smutne povzdychla a priložila si prsty k spánkom. Na týmto nemalo cenu trápiť sa. Harry jej dal viac, ako si zaslúžila, dal jej dokonca viac ako kedy ponúkol iným. Napriek tomu sa však nedokázala zbaviť trpkosti a smútku, ktoré sa jej usadili v srdci. Zachytila Harryho uprený pohľad a na okamih sa zarazila. Tie dva smaragdy ju pozorovali tak intenzívne a inteligentne, až sa rozochvela. Tvárou mu preletel zvláštny záchvev, akoby si práve uvedomil niečo dôležité. Zamrkal.

Catherine sa v mysli vynorila spomienka na to, ako jedného večera tancovali v nevyužívanej učebni. Dôverne známe teplo jeho tela, jeho vôňa, dotyky jeho rúk, jeho silná mágia, ktorá sa spolu s hudbou ovíjala okolo nich, tichá spokojná oddanosť, s akou sa prispôsobovala jeho krokom, nechávajúc ho viesť a to všetko popretkávané povznášajúcim pocitom šťastia a hlbokou nehou, ktorá jej pramenila zo srdca. To všetko jej preletelo mysľou v jednom krátkom okamihu a vohnalo jej to do očí slzy. Tentoraz bola na rade ona, aby zamrkala. Otočila sa na päte a odišla, hlasno za sebou zabuchujúc dverami.

Viac už nedokázala zniesť pohľad na jeho odhalené telo a už vôbec nemohla zotrvať na mieste, pozorovaná tými jasnými, inteligentnými očami, ktoré toho vedeli až príliš veľa. Nechcela sa ďalej užierať myšlienkami, ktoré ju robili slabšou. Najmä nie teraz, keď mala dojem, že Harry odhalil jedno z jej najtajnejších a najvrúcnejších prianí a túžob.

Tej noci, keď ju držal v náručí a tancoval s ňou, si konečne pripustila, že toho bláznivého, láskavého a úchvatného mladého muža miluje. A milovala ho naozaj úprimne a hlboko.

Harry pozoroval, ako Catherine ušla a cítil, že bola vystrašená, zmätená a nahnevaná. Nechal ju ísť, on teraz nebol tým, koho potrebovala. Dovolil si tichý povzdych.

Sám bol odrazu zmätený. To, čo videl v tom krátkom nestráženom okamihu, keď sa mu pozrela do očí, ho prekvapilo. Nečakal, že by sa niečo také mohlo stať. Doteraz sa ani nezamýšľal nad tým, že by mohol niekedy milovať a byť milovaný. Každý, koho miloval, mal problémy, keby niekomu dovolil, aby sa k nemu pripútal tak pevne, vystavil by jeho aj seba nebezpečenstvu. Voldemort sa nezastaví pred ničím, keby zistil, že sa Harry do niekoho zamiloval, pokúsil by sa ho dostať. Cath by bola v nebezpečenstve.  

Vošiel si rukou do vlasov a zviezol sa po stene na zem. Ľadové kamene ho na holej pokožke chladili.

Na Catherine sa už od prvej chvíle, ako ju spoznal, pozeral inak ako sa pozeral na Amay, Lunu či predtým na Hermionu alebo Ginny. Bola neuveriteľne krásna a bystrá, obdivoval jej zapálenie a silnú myseľ. Miloval jej ohnivé vlasy, hebkú voňavú pokožku a vášnivú, no predsa nežnú povahu. Nikdy však nedovolil, aby to zašlo za hranice. Na lásku nemal právo a popritom všetkom ani dosť času. Nikdy by sa jej nemohol venovať dostatok času, iba keby sa vzdal študovania, čo si nemohol dovoliť. Vojna bola na spadnutie a Harry bol v nej dôležitým hráčom.

„Och Merlin.“ Zašepkal. Odrazu zatúžil, byť obyčajným chalanom, ktorý sa môže len tak zamilovať a zahŕňať svoju milovanú všetkým časom, ktorý mal k dispozícií. Nemusel by sa obávať, že by sa jeho dievča niekto pokúsil zabiť alebo by ju využil ako návnadu, aby sa dostal k nemu. Nemusel by sa báť o jej život, keby si dovolil prejsť za hranice.

Ale nič také sa nemohlo stať. Bol synom Snapea, Chlapcom, ktorý prežil, Voldemortovým najväčším nepriateľom, z pohľadu verejnosti hlúpym deckom, ktoré baží po pozornosti a istým jemu nejasným spôsobom mal vo svojej moci najmocnejší upírsky klan v celej Európe. Mimo to vlastnil legendárny prsteň a už dostal zopár Smrťožerútov, keď ich preoblečený napadol pri jednej z akcií. A mal spojenie s mysľou najhoršieho černokňažníka týchto čias.

Naozaj nebol normálnym chalanom. A, nech vojna dopadne akokoľvek, vedel, že sa nikdy ani normálnym chalanom nestane.

V tej chvíli sa cítil byť príliš starý na svoj vek a príliš unavený. Život bol príliš ťažký a on bol príliš zmorený. Na jeho plecia naložili osud sveta a mysleli si, že to zvládne. No mohol to vôbec zvládnuť? Mohol by to ktokoľvek zvládnuť? Ako na to, dočerta, mal mať silu chalan, ktorý sa len s ťažkosťami drží pokope príčetný?! Nemali ani tušenie, aké to môže byť, každú noc sa prenášať do Jeho mysle a budiť sa s tým, že niekoho mučil a páčilo sa mu to.

Uväznený v takýchto a podobných myšlienkach zostal sedieť na zemi v nevyužívanej triede až do poobedia. Jediný pohyb vykonal, keď si bol obliecť tričko, pretože mu bola zima a nechcel zbytočne ochorieť. Keď sa vrátil do izby, našiel na svojej posteli lístok so stručným odkazom od Catherine. Nakoniec sa predsa len rozhodla navštíviť na Vianoce svoju rodinu, aby s nimi strávila nejaký čas.

Harry sa jej vôbec nedivil.

Na Malfoy Manor sa premiestni pred ním a počká tam na neho. Pokiaľ Harry vedel, tak tam na neho bude čakať aj Snape. Keďže sa mu podarilo vybaviť si povolenie opustiť kvôli tomu plesu školu, pocestuje na Manor prenášadlom a Snape ho nebude môcť sprevádzať.

Pohľad mu padol na knihu, ktorú mu učiteľ elixírov dal. Harryho na jednej strane pobavilo a na druhej urazilo, keď mu jeho vlastný otec v knižnici dal knihu, pojednávajúcu o úplných základoch slušného správania vo vyššej spoločnosti. Obsahovala vedomosti, ktoré Harry ovládal ešte predtým, ako zistil, kým v skutočnosti je. Zbežne si ju prelistoval, čo ak by sa tam náhodou našlo niečo, čo nevedel? Pochopiteľne, nič také nenašiel. Cathrine s Amay sa na tom veľmi dobre bavili. Malfoy tiež, ten to ale nedával príliš najavo. Pomáhalo tomu aj to, že sa nestretávali tak často.

Harry sa nakrátko zastavil v kuchyni, kde mu škriatkovia nabalili množstvo jedla. Chýbal na raňajkách aj na obede a bol hladný. Po zvyšok dňa ostal sedieť na posteli a čítať knihy. Čítal až do neskorých hodín, potom sa bol umyť, prezliecť a uložil sa na spánok. Nemal elixír, preto sa pripravil na ťažkú noc. A ani sa príliš nemýlil, aspoň teda v tej presunovej časti. Mal sotva štyri hodiny pokoj, kým sa nepremiestnil do Voldemortovej mysle. Tentoraz nikoho nemučil, len sa zaoberal nejakými starými knihami. Keďže černokňažník neprežíval silné emócie, bolo ich spojenie labilnejšie a slabšie a Harry teda nevidel, čo sú to za knihy. Určite to však bola čierna mágia. Keď sa po dvoch zdĺhavých hodinách vrátil späť do svojej hlavy, dokázal opäť zaspať, tentoraz bezsenným spánkom. Zobudil sa až ráno o pol deviatej.

Keď sa v ten večer pred Malfoy Manorom stretli profesor Snape, dnes večer odetý v čiernom slávnostnom habite so strieborným vyšívaním a omračujúco krásna Catherine, posledné náznaky denného svetla sa už vytrácali. Po chvíli už okolie osvetľovali iba svetlá z panstva Malfoyovcov.

Catherine mala oblečené krásne šaty modrej farby, len o niečo tmavšej ako bola výrazná farba kráľovskej modrej, ktoré pri správnom osvetlení žiarili temnými fialovými odleskami. Svoje husté ohnivé vlasy mala navzájom pospletané do množstva drobných vrkôčikov, ktoré sa obtáčali okolo niekoľkých výraznejších širších vrkočov a tie sa ešte navzájom prepletali, čím vytvárali zložitý a vskutku krásny účes. Modro-fialové šaty zvýrazňovali jemné fialkasté a ružovkasté pramienky v jej vlasoch. Bola jemne nalíčená, bledý mejkap zvýraznil jej jemnú porcelánovú pleť a modré tiene dovolili vyniknúť jej žiarivým zlatým očiam. Jej krása bola v ten večer omračujúca a ona to vedela.

Dokonca aj Snape, keď ju zazrel, mal napriek sile svojej mysle problém sústrediť sa. A to všetko, celý deň venovaný úpravám, iba kvôli jednému mladému mužovi, od ktorého predošlý deň tak zbabelo utiekla.

„Predpokladám, že pán Potter si prelistoval knihu, ktorú som mu nechal.“ Ozval sa Snape. Očakával, že Catherine sa postarala o to, aby sa tak stalo a teraz sa len uisťoval.

„Ehm... určite sa do nej pozrel.“ Odpovedala. Ona ju už poznala a pokiaľ vedela, Harry si ju tiež prezrel. V niektorých rodinách ju používali pri vyučovaní detí. Nie príliš inteligentných detí.

Pohľad, ktorým ju Snape prebodol, by sa nedal ani náhodou považovať za priateľský. Catherine sa však necítila byť vinná, výber knihy, ktorú mu Snape poslal, bol urážlivý. To všetko, čo sa v tej knihe písalo a ešte mnoho iné vedel Harry inštinktívne.

„Dúfam, že ste aspoň skontrolovali jeho odev. Dúfam, že si uvedomujete, že pán Potter je schopný prísť sem v tom, čo nosí bežne v škole.“ Zavrčal. Catherine sa z nevysvetliteľných dôvodov nahnevala.

„Nie, profesor, nekontrolovala som mu oblečenie, nemala som na to dôvod. Som si istá tým, že Harry je schopný vybrať si vhodné oblečenie na dnešný večer.“ Dúfala, že Harry nemá jednu z tých svojich divných nálad a neoblečie si niečo hlúpe. Síce jej povedal, že vie, aké je to dôležité, ale nepovedal jej, že sa oblečie do niečoho vhodného. Odrazu ju premkol silný pocit neistoty. Niečo také by jej neurobil, však? Iba ak by jej chcel ukázať, že o jej lásku nestojí...

S námahou prehltla, na Snapea po svojom boku sa už nepozrela. Úpenlivo sa držala tichej istoty, že Harry by ju nikdy takto neponížil. To jej pomáhalo zachovať si svoju myseľ jasnú.

Ešte stále vedľa seba stáli v ťaživom tichu, keď sa niekoľko desiatok metrov pred nimi na okraj pozemkov premiestnila akási postava v tmavom rúchu. Chvíľu stála za hranicami dosahu svetla, ukrytá v temnote. Snape ani Catherine nevedeli, o koho sa jedná. Niečo sa však Catherine zdalo známe, keď sa k postava pohla ich smerom. Niečo na tom kroku, plnom ľahkej elegancie, na mužovi, ktorý sa pohyboval ako šelma na love, s istotou a hrdo vystretými plecami.

Keď sa muž objavil v dosahu svetla, prešla Catherine pohľadom po jeho odeve farby polnočnej modrej, očividne z drahej a kvalitnej látky, popretkávanom na lemoch striebornou niťou, vytvárajúcou obrazce, ktoré na diaľku nedokázala rozoznať. Ťažký plášť mal voľne prehodený cez ramená a vpredu zopnutý striebornou sponou. Avšak až keď sa dostal dosť blízko na to, aby mohla rozoznať v jeho spone krásneho strieborného orla, si konečne uvedomila, kto to k nej kráča. Keď sa do nej zabodli tie podmanivé zelené oči, nezatienené sklíčkami okuliarov, vynechalo jej srdce úder a zadrhol sa jej dych.

Nebol to Harry Potter, kto k nim kráčal, aj keď by sa to tak mohlo na prvý pohľad zdať. Toto bol niekto iný, niekto, koho Catherine milovala ešte viac, ako jeho. Toto bol ten mladík, ktorý ju spútal, keď sa spolu stretli v Čiernej ruži. Toto bol Harrison. Šarmantný, tajomný a príťažlivý mladík, ktorý zachraňoval temné bytosti a získaval na svoju stranu upírskych dedičov trónov a démonské šľachtičné.

Polapil ju svojím pohľadom, keď pred ňou zastal a natiahol sa k jej ruke. Galantne sa pred ňou uklonil, bez toho, aby prerušil ich očný kontakt a jemne ju pobozkal na chrbát ruky. Až vo chvíli, keď sa vystrel a mierne úctivo sklonil hlavu, odtrhol pohľad od jej očí.

„Moja kráľovná.“ Sklonil sa na pozdrav. Ešte stále držal jej ruku vo svojej.

„Profesor Snape.“ Sklonením hlavy pozdravil svojho stále zarazeného profesora. Čiernovlasý mladík zľahka nadvihol obočie v takmer vyzývavom geste. Snape zaťal zuby, napriek všetkému však Harry v jeho očiach zahliadol krátky záblesk niečoho, čo by si mohol vysvetliť ako obdiv. Pousmial sa.

„Si nádherná.“ Zložil poklonu svojej spoločníčke. Catherine sa zľahka usmiala. Dnes večer budú spolu vyzerať dokonale, pomyslela si, pretože aj on vyzerá úchvatne. Dokonca viac ako to. Pôsobil ako dokonalý šľachtic, keď tam pred ňou stál, pokojný a sebaistý, s ľahkým úsmevom a prenikavým pohľadom. Bez okuliarov mu to svedčalo omnoho viac. Povedala to aj nahlas, na čo sa Harry zasmial a povedal niečo v tom zmysle, že použil akýsi muklovský výtvor, podobný okuliarom. Akési kontaktné niečo... asi šošovky... áno, boli to šošovky.

„Môžeme ísť?“ opýtal sa. Catherine prikývla, a tak sa otočil na Snapea a počkal, kým neuvidel jeho súhlas. Keď ho mal mať stále pri sebe, tak nech to bude aspoň v priateľskej atmosfére. Kým sa mu nepokúsi uniknúť.

Bez toho, aby pustil jej dlaň, si jej ruku zahákol do svojho ramena a viedol u dovnútra Manoru, v ktorého dverách na nich už čakali Malfoyovci. Snape kráčal po ich boku, výraz na tvári mal ako vždy ľadový a zachmúrený, perfektne ukrývajúci neho myšlienky. Harry sa tváril pokojne, na tvári prísľub okamžitého šarmantného úsmevu, pokiaľ to bude žiadané. Dáma po jeho boku sa niesla s ľahkosťou a pôvabom, lahodiacim oku a jej krása bola priam nadpozemská. Usmievala sa.

Dnes večer sa nenájde nikto, kto by dokázal zmanipulovať tohto mladého muža po jej boku. Nikto z nich totiž neočakával, že tam vstúpi niekto ako on. Mladík s očami ako drahé smaragdy, ostrou mysľou a podmanivou charizmou. Mladík, ktorý sa v mnohých ohľadoch tak veľmi ponášal na iného mladého muža, ktorý na svoju stranu pred mnohými rokmi pritiahol nejedného čarodejníka. Na muža, proti ktorému viedol vojnu a ktorý najviac túžil po tom, vziať mu život.