Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

„Pán Malfoy,“ podal si ruku s bielovlasým mužom. Mierne sklonil na pozdrav hlavu, napriek tomu však zachytil Malfoyov prekvapený výraz, ktorý sa muž snažil zakryť nadvihnutým obočím. V duchu sa pousmial. Dokonca aj Snape len s ťažkosťami ukrýval šok, nikto nečakával, že sa dokáže takto vyšvihnúť.

„Som rád, že ste prijali naše pozvanie.“ Povedal Lucius. Harry sa mierne usmial, na okamih sa pohľadom zastavil na Dracovi, stojacom trochu bokom, čiastočne krytým rodičmi, za ktorými stál.

„Bolo mi potešením.“ Zareagoval. Pri pohľade do Luciusových očí nedokázal povedať, či sa rozhodol súhlasiť so slovami svojho pána a pokúsiť sa Harryho počas večera premiestniť k nemu. Pri poslednom prenesení sa do Voldemortovej hlavy bol Harry svedkom toho, ako si zavolal Malfoya a prikázal mu, nech počas večera privedie chlapca do jeho sídla. Zaujímalo by ho, či sa o to Dracov otec pokúsi, nemal by to robiť, svojmu synovi by tým ukázal, že služba Voldemortovi je pre neho cennejšia ako život jeho jediného dediča. Harry mu koniec koncov zachránil život.

Dnes večer si Harry overí, či prichádza do úvahy možnosť, že by sa pokúsil spojiť s Malfoyovcami. Ak áno, získal by v nich silných spojencov. Tých bude potrebovať, dobre to vedel. Voldemort mal obrovskú moc, pravdepodobne väčšiu, ako bola Dumbledorova moc a stále mu to nestačilo. Harry sa obával, že sa mu časom naozaj podarí získať prístup k ešte vyššej moci. Dosť dlho času strávil študovaním démonológie, čiernej mágie a čohokoľvek, čo sa s tým spájalo, keď hľadal odpovede v Blackovskej knižnice, na to, čo sa stalo Hermione a Ginny, aby vedel, že je možné získať ešte viac moci. Síce to čarodejníka väčšinou stálo dušu a často aj príčetnosť, to by však Voldemort bol ochotný obetovať. Pravdepodobne už teraz ani jedno z toho nemal kompletné.

„Lady Malfoyová,“ zľahka ju pobozkal na chrbát ruky. Žena sa pousmiala, tento úsmev však nezjemnil jej chladný výraz tváre.

„Rada vás spoznávam, pán Potter. Váš výzor ma prekvapuje, nevedela som, že už nenosíte okuliare.“ Nadhodila. Harry sa pobavene usmial, na chrbte neustále cítil Snapeov uprený pohľad.

„Potešenie je na mojej strane, madam. Nuž, okuliare stále nosím, môj hrozný zrak je stále rovnako strašný. Dnes večer som však použil kontaktné šošovky, sú síce iba krátkodobým riešením môjho problému, no na tých pár hodín vystačia.“ Odvetil. Kým na Narcisse Malfoyovej bolo jasne badať, podobne ako na jej manželovi, že ich priateľskosť je neúprimná, pri pohľade na Harryho nedokázal nikto s istotou povedať, aký postoj zastáva voči Malfoyovcom. Na podobný problém by ste narazili pri istom staršom mužovi s čiernymi vlasmi a hlbokými čiernymi očami, ktorý stál za týmto pozoruhodným mladým mužom. Samozrejme, len ak by ste boli rozhodnutý prejsť ďalej ako za jeho masku večnej podráždenosti.

„Kontaktné šošovky?“ zopakoval Lucius Malfoy s nakrčeným obočím. Samozrejme, že netušil, o čo ide.

„Muklovský vynález. Mám na očiach okuliare, vy o tom však neviete.“ Uškrnul sa, v očiach mu hrala výzva, keď sa zahľadel na Malfoya staršieho. Ten zaťal čeľusť, z výrazu jeho tváre bolo každému jasné, čo si myslí o mukloch a ich výtvoroch, napriek tomu však nič nepovedal. Krotil sa aj pri zazeraní na mladého Pottera, ten chlapec predsa zachránil jeho synovi život. A okrem toho vyzeral ako niekto, s kým by ste nechceli mať problémy.

„Počula som, že ste sa stali jediným dedičom Blackovského majetku.“ Povedala Narcissa, pokúšajúc sa prejsť na inú tému.

„Áno, Sirius sa rozhodol, že budem najvhodnejším dedičom. Pred nedávnom na mňa presunul všetky dedičné práva a po dovŕšení dospelosti sa stanem Hlavou rodu Black.“ Odpovedal. Narcissa to všetko už musela vedieť, vďaka tomuto gestu jej aj Bellatrix prestali prúdiť peniaze z Blackovského trezoru. Sirius mu o tom písal v niekoľkých listoch a nedávno sa okrem toho napojil na krb v Chrabromilskej klubovni. Mali teda dosť možností pozhovárať sa o tom. A Harry bol sám o sebe inteligentný a po všetkých tých prečítaných knihách mal o momentálnej situácií utvorený celkom dobrý obraz. Voldemorta to nepotešilo, vďaka Harrymu k nemu prestali prúdiť peniaze, keďže Bellatrix odovzdávala Voldemortovi všetko, čo dostala a Narcissa s Luciusom takmer všetko.

„Nie je bežné, aby sa dedičom rodu stal niekto, kto nemá vhodnú krv.“ Povedala Narcissa. Harry si nebol istý, či to povedala naschvál, aby ho urazila alebo jej to len nevhodne vykĺzlo.

„Narážate tým na to, že moja matka nepochádza z dlhej čarodejníckej línie alebo vám prekáža to, že nemám Blackovskú krv? Pevne verím, že sa jedná o tú druhú možnosť, len veľmi zle totiž znášam, keď niekto uráža moju rodinu.“ Hrozba v jeho hlase bola nepatrná, na tvári si dokonca ponechal ten príjemný výraz, ktorý nasadil niekedy keď sa premiestňoval pred Malfoy Manor. Bol to výraz človeka, ktorý bol bohatý, mocný a uvedomoval si to, no napriek tomu si však zachovával istú priateľskosť, až empatickosť a záhadnú podmanivosť. V konečnom dôsledku to bol veľmi znepokojivý výraz, pokiaľ sa na vás oči jeho majiteľa upierali dostatočne dlho a intenzívne na to, aby ste si to všetko stihli všimnúť. Narcissa Malfoyová mala v tej chvíli možnosť okúsiť plnú intenzitu jeho pohľadu.

Harry sa mierne pousmial, pery sa mu sotva zvlnili, no tento zvláštny úsmev prenikol do jeho očí. Nebol veselý, nerozžiaril v jeho očiach žiarivé iskričky, skôr akoby prehĺbil nekonečnú hĺbku jeho pohľadu a napriek ich nikdy neuhasínajúcemu smaragdovému jasu, odhalil temný tieň, ukrývajúci sa v jeho očiach.

Trvalo to sotva sekundu, bolo to príliš kráske na to, aby to stihla pani Malfoyová plne zaregistrovať. Akonáhle Harry spomenul svoju matku, na tvári Narcissi Malfoyovej sa objavil krátky výraz nesúhlasu, potláčaného nepriateľstva, ktorý Harry v jej očiach okamžite prečítal. Nenávisť, pohŕdanie, zhnusenie, odpor, hnev, strach, urážky, obvinenia, bolesť... toto bolo jeho duši vždy bližšie ako láska a neha. Začalo sa to u Dursleyovcov, dennodenne sa stretával s prejavmi nepriateľstva, či už to bolo od jeho rodinných príslušníkov alebo od ich priateľov, ostatných detí alebo jednoducho od neznámych ľudí na ulici, ktorí sa na neho pozerali zhoda, ako na prachsprostého zlodeja a vyvrheľa spoločnosti. Najmä keď bol ešte príliš malý, bolo ťažké pochopiť, prečo ho teta Petunia tak veľmi nenávidí. Vtedy si ešte myslel, že bol naozaj netvorom.

Myslel si to aj teraz, avšak teraz to nebolo preto, lebo mu to do hlavy vtĺkali jeho chorí príbuzní... naozaj sa vymykal normám, bol hračkou prírody, deckom, ktoré sa nikdy nemalo narodiť. Vedel, čo videl, keď sa pozeral na svet cez myseľ Temného pána. On a Voldemort si boli podobní...

Dokonalé to nebolo ani po príchode do čarodejníckeho sveta. Och, áno, svet to bol úžasný, prvé miesto, kde sa cítil ako doma, ktoré miloval, kde bol viac ako to úbohé decko v otrhaných šatách. Tu bol Záchrancom, Chlapcom, ktorý prežil, ich hrdinom. Kým v muklovskom svete ho všetci prehliadali, tu ho každý poznal a všetci si mysleli, že o ňom vedia všetko. Nemohol prejsť Šikmou uličkou bez toho, aby si na neho ľudia neukazovali prstom a nešepkali. A toto bolo snáď ešte horšie než to, čo zažíval v muklovskom svete.

Neznášal to, keď sa na neho upriamovali všetky pohľady, keď niekto neustále sledoval jeho kroky. Nenávidel to, že mnohí vyčkávali na jeho chyby, aby sa na neho potom mohli vrhnúť ako vyhladované supy na svoju korisť. Nedokázal zniesť ten neustály nápor, ktorý na neho dorážal zo všetkých strán. Bol len malým zmäteným chlapcom, vtiahnutým do víru okolností a skôr, než sa stihol nazdať, bol pešiakom v majstrovskej partii šachu.

Toto však v čarodejníckom svete dokázali vyvážiť jeho krásy, čaro mágie, verní priatelia, láska, ktorú zažíval len tu, milujúca rodina, ktorú dovtedy nepoznal. Toto bol jeho svet. Toto bolo miesto, za ktoré bol ochotný bojovať.

Najťažšie zo všetkého však znášal ľútostivé pohľady, ktoré po ňom vrhali ľudia, ktorí v skutočnosti nevedeli nič o tom, čo zažil. Pani Weasleyová nemala právo na to, neustále si ho tak ľútostivo premeriavať. Nevedela nič o Dursleyovcoch ani o tom, akú minulosť mal za sebou. A keby to aj vedela, Harry o jej ľútosť proste nestál. Nechcel ju. Hľadal u ostatných pochopenie, ale nie ľútosť.

Loreth vedel aspoň sčasti, čo si prežil, podobne ako aj Amay. A napriek tomu ho neľutovali, nespaľovali ho súcitnými pohľadmi, na ktoré nikdy nevedel vhodne reagovať. Ukázali mu, že ho chápu a vedia, čo prežil, Harry to mohol cítiť z ich postoja voči nemu a tichých pohľadov, ktoré po ňom vrhali. A to bolo viac, ako žiadal.

„Nie je bežné, aby dedič nášho rodu nemal našu krv.“ Povedala nakoniec Narcissa, čím prerušila jeho myšlienky. Síce odpovedala relatívne rýchlo, no Harrymu to napriek tomu pripadalo dlho. Boli chvíle, kedy sa vo svojej mysli strácal.

„Nie tak celkom, v Blackovskej rodovej línií sa už niekoľko takýchto prípadov vyskytlo. A okrem toho, Blackovci a Potterovci sa pred niekoľkými storočiami skrížili, v mojich žilách by teda mala kolovať malá časť Blackovskej krvi.“ A okrem toho, ktorá temná rodina by nechcela niekoho, koho považovali za Slizolinovho dediča? Parselčina bola veľmi vzácna, v Británií boli známi len dvaja čarodejníci, ktorí ňou dokázali hovoriť. Prvým bol Lord Voldemort, ktorý sa už určite do nijakej rodiny neprižení a druhým bol Harry. A Harry bol mladý, silný, slávny, mal mnohé žiadané vlastnosti a finančne mohol len prispieť ktorejkoľvek rodine, s ktorou by sa spojil. A napriek Siriusovým opatreniam by sa ako Hlava rodu Black nikdy tak celkom nemohol odtrhnúť od ostatných Blackovcov.

Do karát im nehralo to, že keď sa stane Hlavou rodu Black, bude postavený nad Narcissu aj Bellatrix. Možno si zmenili mená, keď prijali priezviská manželov, stále však boli Blackové, mali Blackovskú krv a vychovanie a boli lojálne svojmu rodu. A to niečo znamenalo. Pokiaľ teda boli ešte stále verné svojej predošlej rodine.

Kým sa on rozprával s Narcissou, Catherine a Snape sa stihli zvítať s Luciusom Malfoyom. Draco sa, s eleganciou jemu vlastnou, presunul vedľa Luciusa a podal ruku Snapeovi.

„Krstný otec, som rád, že si sa po dlhej dobe rozhodol prísť počas Vianoc na Manor.“ Pozdravil ho. Všetkým bolo jasné, že Snape tu bol len na príkaz Dumbledora, aby chránil Harryho, napriek tomu sa však Dracove slová zdali byť úprimnými. Nebolo však treba zabúdať ani na to, že Draco bol dobrým hercom, vyrastal koniec koncov medzi majstrami.

„Rád ťa vidím, Catherine, dnes večer si nádherná. Tvoj brat je už tu, prišiel krátko pred tebou.“ Mladému Slizolinčanovi sa muselo nechať, že bol šarmantný, pokiaľ chcel. Keď totiž v posledných rokoch urážal Hermionu a kohokoľvek, koho nepovažoval za seberovného, mával Harry neodbytnú chuť roztrhať ho v zuboch. Bolo dobré vedieť, že sa vie správať aj inak. Stav opitosti sa, pochopiteľne, neráta.

Harryho neskôr, niekoľko dní po ich nočnej návšteve Medových labiek, mierne prekvapilo, že ho Draco poslúchol a viac sa nepokúšal prejsť chodbou. Buď zabrala jeho vyhrážka, že sú tam nastražené kúzla alebo to urobil jednoducho preto, lebo mu to povedal Harry. Tá prvá možnosť bola pravdepodobnejšia. Keby sa Harry dozvedel, že to Malfoy urobil len preto, lebo mu to povedal, musel by v tom začať hľadať nejaký hlbší zmysel. Napríklad to, že sa Malfoy cítil voči nemu byť zaviazaný. A z takéhoto premýšľania by ho skôr či neskôr rozbolela hlava. To nechcel. Plne mu stačilo, že mával migrény z Voldemorta, Dumbledora, Snapea a všetkých ostatných ľudí a záhad, ktoré ho obklopovali. Žiaľ, so svojou povahou mal tendenciu nad všetkým príliš premýšľať. Ostatným by to predstavil ako opatrnosť, vo svojej mysli to však nazýval paranoja.

„Potter. Alebo mám radšej povedať Potter-Black?“ uškrnul sa Draco, keď sa dostal k Harrymu a podal mu ruku. Čiernovlasý mladík sa uškrnul a stisol ponúkanú dlaň.

„Vhodnejšie bude asi Harry.“ Povedal, na nemalé prekvapenie čarodejníkov naokolo. Jedine mladý Malfoy a Catherine nevyzerali byť tou vetou omráčený.

„V takom prípade od teba budem vyžadovať, aby si ma oslovoval Draco.“ Zareagoval Slizolinčan. Ani jeho reakcia neostala bez prekvapených pohľadov.

„Dobre.“ Zaškeril sa Harry.

Až potom sa spolu s Catherine dostal do sály. A hneď, ako vošiel, krv mu v žilách zmrzla a on zostal zarazene stáť na mieste, zakliesnený v pohľade chladných, ľadovozelených očí. Poznal ho, nezáležalo na tom, že ho videl iba raz v živote, pred niekoľkými mesiacmi, vo chvíli, keď ani nebol sám sebou. Na tie oči nikdy nezabudne. Tie oči, ktoré sa na neho upierali s nevídanou intenzitou, posadené v tvári, z ktorej nedokázal nič vyčítať.

Hľadel sa do očí svojej osobnej nočnej mory...

„Harry, deje sa niečo?“ Catherine sa pokúsila nasledovať Harryho pohľad, aby zistila, prečo odrazu zastal. Harry násilne uvoľnil svoj pohľad a pozrel sa na Catherine.

„Všetko je v poriadku. Len... som mal dojem, že som niekoho spoznal.“ Odpovedal. Našťastie, tú krátku pauzu v jeho vete nezachytila.

„Možno si videl Loretha, počula som, že mal prísť.“ Poobzerala sa okolo seba, prehľadávajúc pohľadom sieň.

„Pravdepodobne. Písal mi, že prijal pozvanie.“ Zamumlal. Naposledy sa otočil na čarodejníka so zelenými očami, aby sa stal svedkom pomalého úsmevu, ktorý sa mu pomaly rozlial po perách. Zamrazilo ho.

„Tamto je môj brat.“ Oznámila Harrymu veselo. Tvár sa jej rozžiarila, keď kývla na atraktívneho mladíka s mahagónovými vlasmi a bledou pleťou, odetého v tmavozelenej. Harry mohol vidieť, ako mu dovtedy chladná tvár zmäkla v úsmeve, keď zbadal svoju sestru a mohol cítiť hodnotiaci pohľad, ktorým si premeral Harryho. Vybral sa k nim.

„Harry, toto je Marcus Roth, Marcus, toto je Harry Potter.“ Predstavila ich. Marcus bol v ich rodine... eh... povedzme, že nečakaný prírastok. Otec Catherine a Marcusa, lord Tear, približne dva roky predtým, ako sa narodila Catherine, podviedol jej matku. Svojim spôsobom by to vyriešilo ich problém dediča, Catherine by zdedila matkino meno a Marcus otcove. Lady Leardant sa však vyjadrila, že ho nikdy za svojho neprijme a neželá si, aby sa pridal k ich rodine. Pokiaľ by to jej manžel urobil, všetky jeho peniaze by prepadli jej dcére, bez možnosti návratu a meno Tear by zaniklo. To si nemohol dovoliť. Jeho žena to zapísala dokonca aj do testamentu.

Lord Tear nemal na výber a syna si vziať nemohol. Aspoň sa teda postaral o to, aby chlapec vyrástol v dobre rodine. Rothovci v tej rodine nemali deti a ich starobylému rodu hrozilo zaniknutie, preto ponuku Lorda Teara, aby vychovali mladého chlapca, jeho syna, ako svojho, nemohli a ani nechceli odmietnuť. Chlapec bol z dobre krvi a oni nemali dediča.

Marcus chodil do prvých ročníkov v škole vo Francúzsku, keď unikla informácia o tom, že je Tearov syn. Keď sa v tom nepovolaný ľudia začali hrabať a zistili pravdu, nastal škandál, ktorý pošpinil všetky tri mená. Potom sa na obranu svojho mena postavil Lord Tear, prežil tri nekonečné mesiace pohany a očistil mená všetkých svojich rodinných príslušníkov aj Rothovcov. A potom, keď sa jeho prenádherná dcéra s vlasmi ako oheň a atraktívny syn začali viac ukazovať na verejnosti a začínalo byť zrejmé, že si spolu rozumejú a sú ochotní bohovať spolu, ľudia konečne prestali útočiť na ich rodiny. Nie je práve múdre poštvať si proti sebe hneď tri starobylé, mocné a bohaté rody. O Marcusovi sa však naďalej zmýšľalo ako o Rothovi a o Catherine ako o Leardent-Tearovej.

„Teší ma, Harry Potter, veľa som o tebe počul.“ Marcus k nemu natiahol ruku a žmurkol na Cath. Tá mu venovala úškrn.

„Nuž, nie som jediný, o kom sa hovorí. Rád ťa spoznávam.“ Krivo sa uškrnul Harry. Marcus mal pevný stisk, stisol mu ruku trochu silnejšie, ako bolo nutné. Harry v tom spoznal jasný náznak: nemá sa opovážiť ublížiť jeho sestričke. Pre neho bolo jasné, že medzi Harrym a Catherine musí byť niečo viac. Intuíciu mohol mať dobrú, no nedalo sa povedať, že medzi Harrym a Catherine by bolo niečo viac. Aspoň teda nie v telesnej oblasti. Pohľad sa mu nakrátko zastavil na ohnivej krásne, ktorá ho sprevádzala.

Kedysi si myslel, že Ginny má krásne vlasy. Ryšavé, žiarivé, takmer ako oheň. Ginny taktiež patrila medzi tie krajšie dievčatá, s jej dlhými nohami, štíhlou postavou a ohnivou povahou ju Harry považoval za jedno z najatraktívnejších dievčat na škole. Podľa toho, čo počúval v izbe boli ostatní jeho spolužiaci rovnakého názoru. Malá Ronova sestra rástla do krásy, bude z nej nádherná žena. A očividne sa jej Harry stále nesmierne páčil. Vzhľadom na posledné udalosti by za iných okolností Harry mohol mať problém odolať jej, keby sa ďalej pokúšala príliš sa mu priblížiť.

A potom do jeho sveta vtrhla Catherine. Ohnivé vlasy odrazu nabrali nový význam a isté zlaté oči ho polapili do svojich sietí, keď sa prvýkrát stretol pohľadom s tým úžasným tekutým zlatom. Jej dokonalé krivky mu pomotali hlavu, hebká pokožka sa mu neočakávane zjavovala v snoch. Musel na ňu myslieť a hľadať ju, nemohol si pomôcť. Už od prvej chvíle na nej bol závislý.

Och, pre Merlina... on to dievča miloval. Miloval tú ženu, ktorá ho zoznámila s tancom a ako prvá ho previedla svetom temných bytostí. Bola to ona, kto zmenil jeho pohľad na utláčané bytosti a ukázal mu, ako to medzi nimi naozaj chodí. Miloval na nej všetko, jej nevídanú krásu, osobitný šarm, búrlivú mágiu, rovnako ako to, ako láskavo a chápavo sa k nemu vedela zachovať a ako mu vždy vedela pripomenúť, že niečo opäť raz pokašľal.

Odtrhol od nej pohľad a zameral sa radšej na jej brata. Bolo by absolútne zbytočné nahovárať si, že ju nemiluje. V skutočnosti ju miloval už od prvej chvíle a bolo od neho hlúpe klamať sa. Luna to napríklad pravdepodobne vedela od začiatku, podobne ako Amay. A Neville... ten si pravdepodobne nevšimol nič, zabrať mu dávala Luna, ktorá sa mu zapáčila. Harryho mrzelo, že sa s nimi postupne prestával stretávať. Nepáčilo sa mu, že sa Harry začal viac stretávať s Dracom a že akceptoval Slizolin. Harry však už dávno nebol tým chlapcom, ktorý slepo nenávidel všetkých Slizolinčanov a pri každej príležitosti ich vyzýval na súboj. Teraz, keď bol silnejší ako predtým a mal priveľa tajomstiev, sa mnohým bitkám radšej vyhol. Ak sa to Nevillovi nepáči, je to jeho problém. Harry nemal nijaký logický dôvod na to, aby sa staral o tohto zakríknutého chlapca. Kedy sa on ale pri takýchto záležitostiach zaujímal o nejaké logické dôvody, všakže?

Hermiona mala pravdu. Naozaj mal záchranársky komplex...

Odrazu si všimol, ako sa Marcusovi pri úsmeve vykrútili pery. Ten pohyb mu bol taký blízky, Catherine sa usmievala rovnako. Odrazu mal aj on chuť usmiať sa. Catherine sa výzorom podobala skôr na matku, zdalo sa, že Marcus mal viac z ich otca, ako ona. Harryho preto pre niečo tešilo, že si všimol niečo, čo ich spájalo a ukazovalo, že k sebe patria viac ako dvaja bežní šľachtici.

Catherine a Marcusovi na prvý pohľad chýbalo to niečo, čo si súrodenci, vyrastajúci spolu, osvojujú. Niečo, čo všetci mladí Weasleyovci mali. Jednalo sa o podobné gestá, spôsob reči, vyžarovanie. Weasleyovci boli všetci rovnakí a zároveň bol každý iný. Možno to nedávalo zmysel, ale bolo to tak. Ako celok, rodina, boli všetci jeden ako druhý, všetci ryšaví, zľahka strelení, energickí a ignorujúci dobré aristokratické vychovanie. A napriek tomu, keď ste sa zamerali na každého zvlášť, zistili ste, že sú všetci rozdielni. Zbabelý Ronald, túžiaci po peniazoch, vážny Percy s vysokými ambíciami, Charles, zbláznený do svojich drakov, William, cenný odoklínač Gringottbanky a nakoniec Fred a George, prepojené dvojčatá, intenzívne sa zaoberajúce zábavným priemyslom. Dokonca aj tí dvaja boli rozdielni, každý si ich mýlil, Harry však napriek tomu vždy vedel, ktorý je ktorý. Ich povahy neboli identické, rovnako ako neboli výzorovo dokonalé kópie a aj ich hlasy sa nebadane líšili.

Postupom času, ako sa začali rozprávať, si Harry ich spoločné znaky začal všímať. Keď sa Marcus natiahol po víno, vykonal pohyb takmer identický s tým, ako sa Catherine každé ráno naťahovala, keď si chcela vziať nejaké jedlo zo stola. Viedli síce len krátku a stručnú debatu v podstate o ničom, no Harry sa aj tak dozvedel všetko potrebné. Marcus bude jeho spojencom, podobne ako aj jeho sestra. Možno nie takým blízkym, ale bude stáť za ním.

„Čo povieš na môjho brata?“ opýtala sa Catherine, keď sa vzdialili. Marcus sa vybral pozdraviť niekoľko priateľov, Harry s Catherine sa pobrali urobiť to isté. Ľudia sa o Lorda Harryho Pottera začali zaujímať, táto jeho podoba bola pre nich nová a nečakaná. Catherine kráčala vedľa neho, zavesená do jeho ramena a dôverne sa k nemu nakláňala.

„Je šarmantný a sympatický, rovnako ako jeho nevlastná sestra.“ Odpovedal zľahka s uprel na ňu iskrivý pohľad. Cath sa usmiala.

„Páčiš sa mu.“ Povedala. Harrymu v hrdle zaklokotal smiech.

„Myslel som si, že sa Marcus zaujíma skôr o opačné pohlavie. Možno som si však jeho fascináciu Lady Mooronovou vysvetlil zle.“ Toto si nemohol odpustiť, Cath si o takúto reakciu žiadala. Červenovláska sa potichu rozosmiala a hravo ho udrela do ramena, samozrejme, pokúsila sa to urobiť tak, aby si to nikto nevšimol. Aj takáto banalita dokáže rozprúdiť reči.

Odrazu zachytil záblesk strieborného náhrdelníka, ktorý ho na okamih oslepil. V okamihu ho hlboko zamrazilo a jeho zrak ostal sústredený výhradne na postavu v tmavom fialovom odeve, ktorá k nim mierila. Ľadové zelené oči Harryho prepaľovali, len nakrátko zaleteli na Catherine, akoby ona nebola dôležitá. Pravdepodobne najkrajšia čarodejnica v celom Manore pre tohto muža nebola dôležitá, stála mu sotva za pohľad. Jeho záujem sa sústredil výhradne na Harryho.

„Zatancujeme si?“ opýtal sa. Zrak mu padol na strieborný prívesok na mužovom krku. Jeho tvar nedokázal rozoznať. Práve odraz toho prívesku ho upozornil, že sa blíži, Harry by ho inak nepostrehol napriek mesiacom cvičenia pozornosti.

„Samozrejme, rada.“ Usmiala sa Cath. Venovala mu starostlivý pohľad, ktorý Harry ignoroval. Tie ľadové oči ho znervózňovali. Pohľad sa mu nakrátko stretol so Snapeovým, keď viedol Catherine na parket. Profesor sa zamračil, musel si všimnúť Harryho nepokoj. Mladík slabo pokrútil hlavou, na znak, že sa nič nedeje. Snape sa napriek tomu neprestal mračiť.

Harry si Catherine privinul do náručia a nechal sa spolu s ňou unášať rytmom hudby. Lahodné tóny hudby, horúčava jej tela pod jeho rukami, šušťanie chladnej látky, Catherinina vôňa, žiara jej vlasov, pohyby ich tiel, krása jej očí, to všetko mu pomohlo zabudnúť na nepríjemné ľadové očí muža, ktorý ho desil, rovnako, ako prestal vnímať pohľady ostatných čarodejníkov. Veľmi rýchlo sa stali stredobodom pozornosti, dokonca aj Severus Snape, ktorého len tak niečo neprekvapí, ich sledoval s tichým úžasom, vpísaným v očiach.

Lady Zabiniová, krásna žena s temnou záplavou hustých vlasov, dnes v spoločnosti svojho ďalšieho manžela, ho pozorovala s neskrývaným záujmom. Nebolo také ťažké odhadnúť, že si práve našla svoju najnovšiu obeť. Severus Snape sa k nej potichu premiestnil, kým jej nový manžel, opantaný jej krásou, odišiel po víno.

„Calandria, ako vidím, narazila si na nový objekt záujmu. Lord May bude sklamaný.“ Nadhodil. Žena uprela nakrátko svoj pohľad na Snapea, oči sa jej pobavene zaleskli.

„Dlho nebude.“ Povedala pobavene a otočila sa späť na tancujúci pár. Bolo známe, že manželia Lady Zabiniovej umierali čoskoro po svadobnej noci.

„Pána Pottera nechaj na pokoji.“ Povedal Snape priamo.

„Och, drahý Severus, šarmantný ako vždy, pravda?“ zasmiala sa.

„Počula som, že si sa, na príkaz riaditeľa Rofortu, stal ochrancom mladého Lorda Pottera, no nečakala som, že to zoberieš tak vážne.“ Pokračovala.

„Potter je na svadbu stále príliš mladý, Calandria.“ Varoval ju. Žena sa zasmiala.

„Je mladý, atraktívny, mocný a bohatý. Potterovci možno neboli rozprávkovo bohatý, no medzi bežnými čarodejníkmi vynikali, avšak Blackovci, to je už o niečom inom. Majetok Lorda Pottera sa pravdepodobne vyrovná majetku Malfoyovcov, to je niečo, čo by som nedosiahla do konca života a nedosiahol by to ani môj syn ani jeho dedič. Pokiaľ by sa na nás, samozrejme, neusmialo šťastie. Je zaťažko predstaviť si žiadanejšieho ženícha ako je mladý pán Potter.“ Prvýkrát za ten večer opustila od titulovania Harryho ako Lorda. Snape zaťal zuby.

„Pokiaľ sa pokúsiš natlačiť k Potterovi, budeš sa musieť dostať cez Dumbledora.“ Povedal Snape.

„Natlačiť? Och, teraz si ma urazil, Severus. Okrem toho, pán Potter je v tejto chvíli zadaný a ja by som naozaj nechcela súperiť s krásnou Catherine. Okrem toho, súperiť s ňou by znamenalo súperiť aj s jej otcom a nevlastným bratom. Mala by som o Lorda Pottera záujem, no nie som samovrah. Ak neprejaví záujem, nebudem ho loviť.“ Povedala.

Vrátil sa jej najnovší manžel s dvomi čašami vína. Pri pohľade na Snapea sa zarazil.

„Profesor Snape, eh... rád vás vidím.“ Snape si odfrkol. Bolo nad slnko jasné, že ho prítomnosť jeho bývalého učiteľa ani zďaleka neteší.

„Dúfal som, že sa po rokoch konečne zbavíte toho koktania, Darb. Táto črta vám očividne ostane, rovnako ako vaša neschopnosť navariť základný elixír.“ Zatiahol desivým učiteľským tónom. Jeho bývalý študent začal ako na povel koktať, snažiac sa ubrániť svoju česť. Snape si ho premeral jedným zo svojich najlepších opovržlivých pohľadov, takže sa chudák cítil ako úbohý malý študent a odišiel. Calandria sa potichu rozosmiala.

Muž v tmavom odeve fialovej farby sa slabo uškrnul, natiahol sa po víno a pokračoval v pozorovaní mladého tanečného páru. Odpil si z rubínového nápoja, trochu sladkého a trochu trpkého škriatkovského vína. Malfoyovci mali vždy kvalitné zásoby najlepšieho alkoholu, jeho zásobám sa však nevyrovnali ani ich najlepšie fľaše.

Keď zachytil zelený pohľad mladého muža, ktorý ho celý večer tak očividne fascinoval, zodvihol na pozdrav času a sklonil pred chlapcom hlavu. Pobavene pozoroval, ako sa zelené oči rozšírili a mladíkova koncentrácia spadla. Napriek tomu však neurobil jediný chybný krok, dokonale ovládajúc všetko, okrem svojich očí. V nich sa zračila emócia, ktorú by mohol považovať za strach. A hnev. Jasne žiarili z mladíkových očí a zabodávali sa do muža v temnou odeve.

Pohľadom prešiel po Severusovi Snapeovi, dnešnom chlapcovom ochrancovi. Jeho pohľad sa nakrátko zastavil aj na mladom Savorayovi, upírskom princovi, ktorého pôvod nikto v sále nepoznal, Marcusovi, bratovi Lady Catherine a nakoniec aj na Dracovi Malfoyovi. Severus Snape dnes nebol jediný, kto mal v záujme postarať sa o to, aby chlapec prežil.

Dnes večer bude ťažké nájsť ho osamote, no on bol trpezlivý. Bude čakať a keď sa mu naskytne možnosť, využije ju. Bol čas.