Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

„Pán Potter, musím povedať, že ma prekvapilo, keď som sa dopočul, že ste prijali pozvanie na dnešný večer.“ Ozval sa vedľa neho mužský hlas, keď mal konečne chvíľu pokoja. Catherine sa rozprávala s jedným z priateľov jej otca a Harry zatiaľ ostal obklopený množstvom šľachticov. Väčšina z nich považovala za zábavné nepredstaviť sa mu a nechať ho na pochybách, s kým hovorí. Rozhovor sa preto vždy otočil smerom, ktorý chcel on, hneď na začiatku, lebo ich prekvapil znalosťou ich mien, postavení a vedel niečo aj o ich životov.

„Ách, Lord Nott, myslím, že tam nebolo nad čím premýšľať. Moja odpoveď bola samozrejmá.“ Čím vlastne chcel povedať, že život Draca Malfoya mu stál za to, aby sa ukázal na plese, ktorého sa v živote nezúčastnil, vystavil sa ohrozeniu a dlhé hodiny vystupoval ako dokonalý šľachtic.

„Nemuseli ste prijať. Toto je prvýkrát, čo vás tu vidím.“ Povedal Nott.

„Všetko je raz prvý raz, Lord Nott.“ Zareagoval.

„Severus Snape sa taktiež ukázal prvýkrát po dlhých rokoch, dnes prišlo veľa nových tvárí.“ Harry na neho úkosom pozrel. Čo chcel ten chlap týmto rozhovorom dosiahnuť mu bolo nejasné.

„Vy o tom niečo musíte vedieť.“ Prikývol.

„Páni Savoray a le Fay sú tu taktiež prvýkrát. Videl som, že ste sa s pánom Savorayom už zoznámili, čo na neho poviete?“ po týchto slovách Harry konečne spozornel. Tušil ten muž niečo?

„Je to rozhodne pôsobivý mladý muž, ktorému nechýba dobré vychovanie.“ Odpovedal.

„Nič viac o ňom neviete? Je až prekvapujúce, ako málo o tomto mladom mužovi ľudia vedia. A čo Lord le Fay? Nikto tohto mena tu nebol už dlho.“ Harry mal nepríjemný pocit z toho, ako tento muž vyzvedal, už však aspoň nemal dojem, že toho vie priveľa. Musel ale uznať, že bol sám prekvapený, keď zistil, že ten muž, ktorý ho mátal v snoch, bol le Fay. Lady Morgana, dávna temná čarodejnica, niesla meno le Fay, podobne ako jej dedič Mordred. Na druhú stranu to však bolo vtipne trefné. Išiel po ňom ďalší muž temnej krvi, tentoraz veľmi mocnej krvi.

„O Lordovi le Fayovi toho viem pravdepodobne ešte menej, ako vy. Nepoznám ani jeho krstné meno.“ Povedal Harry. A ani výšku jeho majetku, čo by Notta určite zaujímalo. Keďže je však dedičom rodu le Fay, musí byť mimoriadne bohatý. Jeho slovo bude mať čoskoro veľkú váhu, pokiaľ sa rozhodne ostať.

„To je škoda, veľká škoda. A ako sa má váš krstný otec? Počul som, že vás ustanovil ako svojho dediča.“ Povedal. Harry sa v duchu uškrnul nad tým, aká priehľadná bola lesť, ktorú použil.

„Nestretávam sa s ním, takže to neviem, dúfam však, že sa má dobre. To, že ma ustanovil za svojho dediča, bolo prekvapením pre každého.“ Keďže Sirius nemal deti, bolo len logické, že ako dediča ustanovil svojho jediného zverenca. Najdôležitejšia otázka však bola, napočudovanie, ako sa má Sirius. Keby Harry povedal, že sa má dobre, mohol by Nott predpokladať, že je s ním v kontakte. To by sa ministerstvu rozhodne nepáčilo. Prečo sa ale Nott snažil vymámiť z neho niečo, čo by ho ohrozilo na ministerstve, však bolo otázne. Snáď chcel získať nad Harrym nejakú moc? Alebo to mal na príkaz? Alebo za to mal zaplatené? Možností bolo mnoho a Harry si nevedel vybrať nijakú. Ani v jednom zo svojich snov nepočul, že by Voldemort prikazoval Nottovi, aby podnikol niečo proti Harrymu.

„Ako vidím, prichádza Severus. Nechám ťa s ním samého, musím ešte pozdraviť zopár priateľov.“ Úklonom hlavy sa sním rozlúčil a odišiel skôr, ako sa Snape stihol dostať k nim. Harry sa nad jeho útekom mierne uškrnul, videl Snapea prichádzať ešte skôr, ako si ho všimol Nott. Na jeho obranu, Nott nemal na Snapea taký radar, ako Harry.

„Čo od vás chcel Nott, Potter? Dúfam, že si uvedomujete, že nesmiete nikomu podávať informácie.“ Snape sa poobzeral, akoby očakával, že sa odrazu niekto vynorí. Harry si pomyslel, že hľadá Catherine, kým bola s ním, zdal sa byť pokojnejší, akoby hrozila menšia šanca, že Harry niečo vytára.

„Samozrejme. Lord Nott sa ma pýtal na to, ako sa má Sirius.“ Sladko sa usmial. Bol by odprisahal, že Snape v tej chvíli o odtieň zbledol.

„Čo ste mu odpovedali?“ opýtal sa dôrazne vyslovujúc každé slovo, akoby sa rozprával s idiotom.

„Pravdu,“ pokrčil Harry plecami. Už to bola nejaká chvíľa, čo sa naposledy zhováral so Siriusom, ako mal vedieť, ako sa mal Sirius vo chvíli, keď sa ho na to Nott pýtal. Odprisahal by, že je v inej nálade, ako keď sa stretli naposledy. Teraz si pravdepodobne od nervozity obhrýza nechty a čaká na akúkoľvek správu o tom, ako to ide.

„Pravdu?“ zopakoval Snape.

„Vy ste ešte väčší idiot, ako som predpokladal.“ Zavrčal Snape. Skôr, než by ho stačil zbytočne dourážať ešte viac, sa Harry ozval.

„Siriusa som videl naposledy počas letných prázdnin. Je len pravda, že sa s ním nestretávam a teda nemôžem vedieť, ako sa teraz má.“ Odpovedal pokojne, akoby bolo to, čo povedal, úplne jasné a prirodzené. Snape ho prebodol jedným zo svojich najnepríjemnejších pohľadov, ktoré si zvyčajne šetril len pre neho.

„Nesprávajte sa ku mne ako k idiotovi, Potter.“ Zavrčal.

„To vy sa správate ku mne ako k idiotovi, profesor. Nie som taký hlupák, aby som sa nechal usvedčiť z toho, že sa stretávam s trestancom, namiesto toho, aby som ho ohlásil na ministerstve. Chcem dokázať Siriusovu nevinu, to však neznamená, že si zbytočne narobím veľké problémy. Ministerstvo proti mne bojuje, postačí im aj maličkosť na to, aby ma zavreli do väzenia. A možno sa niekedy správam ako samovrah, ale do Azkabanu poputovať nechcem. Ďakujem, ale ešte stále mám dosť rozumu na to, aby som sa dobrovoľne nechal zatvoriť do stavby plnej Dementorov.“ Znechutene sa zachvel. Pritom, ako silno na neho vplývajú, by zošalel ešte rýchlejšie ako iní väzni. Počúvať deň čo deň krik Lily pred smrťou by ho stálo príčetnosť.

„Áno, všimol som si, že ste v treťom ročníku omdleli, keď ste sa dostali do ich vplyvu.“ Zatiahol Snape sarkasticky. Harry zaťal zuby. Vari ten muž zabudol, čo počul, keď sa k nemu dostali? Tieto slová museli zraňovať jeho rovnako ako Harryho.  

„Pravda, Dementorov som nikdy dobre neznášal. Počúvať mamu umierať nie je práve moja najlepšia spomienka. Inú spomienku na jej hlas ale nemám.“ Zatiahol ironicky. Preto sa dobrovoľne nechával mučiť ich vplyvom. Keď sa nad tým tak zamyslel, už vtedy prejavoval isté známky šialenstva. Ktorý normálny človek by sa dobrovoľne zdržiaval v blízkosti Dementorov, len aby počul matkin hlas?

„Ale to vy predsa viete.“ Narážal na to, že mu Snape každý týždeň liezol do hlavy a prezeral si jeho spomienky.

„Čo je to za prívesok, ktorý nosíte, Potter?“ opýtal sa Snape znenazdajky. Harry vnútri zamrzol, nútil sa však ostať pokojným. Ak by si Snape všimol, aký je nesvoj, nastal by problém. Uškrnul sa. Ak Snape niečo neznáša, tak je to Harryho arogancia. Väčšinou si ju domýšľa aj tam, kde nie je.

„Nevedel som, že sa zaujímate o šperky. Chcete sa inšpirovať? Havran je pozoruhodný tvor, podľa mýtov pozná všetky tajomstvá sveta.“ Vďaka drzému úškrnu, ktorý Snapeovi venoval, sa možno za iných okolností inteligentné slová zmenili na niečo, čo vytvorilo Snapeovi pred očami pomyselnú červenú clonu. Vtipné, ako sa jednou vetou dokázala konverzácia tak zvrhnúť. On a Snape sa pravdepodobne nikdy nebudú vedieť pozhovárať ako obyčajný ľudia.

 Bolo až fascinujúce, ako ľahko dokázal Harry so Snapeom manipulovať. Muž, ktorý vzdoroval aj Temnému pánovi a dokázal odhaliť Dumbledorove intrigy, nedokázal rozpoznať Harryho chabý pokus o manipuláciu. Od Chlapca, ktorý prežil, by však nikto vrodenú schopnosť manipulácie ani nečakal. Ľudia o ňom tvrdili, že je nebezpečný blázon, no napriek tomu nevedeli nič. Keby zistili, nakoľko nebezpečný Harry Potter je a môže byť, postavili by sa mu a to, čo zažíval u Dursleyovcov, by sa ľahko mohlo zopakovať.

To Harry nechcel. Už len pomyslenie na to ho napĺňalo bezmocným hnevom. A keby sa Harry hneval a nedokázal by zo situáciou nič urobiť, mohol by urobiť veľkú chybu. A tá veľká chyba by ho mohla stáť priveľa. Nechcel uvoľniť to monštrum, ktoré sa ukrývalo v jeho vnútri. Každý jeden človek má dve stránky, tú dobrú a tú zlú. U niektorých prevláda jedna, u iných druhá. Veľa záleží aj na tom, či je človek ochotný a dosť silný na to, aby svoju horšiu časť potlačil. A Harryho horšia časť nie je len tak hocijaká, odzrkadľuje to, čím sa Voldemort stal alebo, ešte horšie, čím by sa mohol stať.

Svet ďalšieho Voldemorta nepotreboval. Harry ho najskôr musí zbaviť toho prvého.

„Nie ste nič viac, ako hlúpe drzé decko, Potter! Presne, ako váš...!“

„Ako môj otec. Som presne ako môj otec. Ja viem, na otca sa veľmi ponášam.“ Žiaľ. Neslúžilo mu práve ku cti, že sa ponášal práve na tohto nerudne založeného človeka. Vďaka za matkine gény. Snape smrteľne zbledol, keď ho Harry prerušil a zároveň sa mu na tvári objavili červené fľaky od zúrivosti. Zlá kombinácia, veľmi zlá. Po skúsenostiach so strýkom Vernonom vedel, že Snape čoskoro vybuchne. Napriek tomu sa však nebál, nie teraz. V sále plnej ľudí ho udrieť nemôže, radšej ani nechcel vedieť, čo by s ním urobil Loreth, keby sa opovážil urobiť niečo také a z rovnakých dôvodov ho nemôže ani prekliať, ani na neho poriadne navrieskať. Skôr ho znervózňovalo, ako na to zareaguje neskôr, keď budú sami. Snape na to bude myslieť, Harry to vedel. Keď ostane sám, vo svojich komnatách v žalároch, bude Harryho osamotene nenávidieť a premýšľať nad tým, ako mu to čo najlepšie vrátiť. Tomu hlúpemu drzému decku, ktoré ani nemá právo žiť.

Snape mal veľa dôvodov na to, aby Harryho úprimne nenávidel. Bol synom jeho milovanej ženy, ktorá od neho ušla a hneď potom si urobila dieťa s iným. Dokonca s jeho nepriateľom. Ten fagan bol v jeho očiach dokonalá kópia jeho otca, muža, ktorý mu vzal všetko.

Keby len vedel... keby Snape čo i len tušil...

Múdry profesor, ktorý mal dar neobyčajnej vnímavosti, nevidel nič, pretože keď sa jednalo o Harryho Pottera, išli aj jeho špiónske návyky stranou.

„Vy..!“ Harry sa už nedozvedel, čo sa mu Snape chystal povedať, prerušil ich totiž istý blonďavý čarodejník.

„Dúfam, že je všetko v poriadku. Vyzeralo to, akoby ste sa hádali.“ Harry ešte nikdy nebol taký vďačný za prítomnosť Luciusa Malfoya. Vlastne, on doteraz nikdy nebol vďačný za prítomnosť tohto čarodejníka. Pocítil voči nemu náznak vďaky, ktorý sa mu ani trochu nepáčil. Nechcel byť za nič vďačný Luciusovi Malfoyovi. Snape sa zarazil, vrhol na Malfoya jeden zo svojich najhorších pohľadov a zúrivo odpochodoval preč. Na Harryho urobilo dojem, že Snapeov pohľad s Luciusom Malfoyom neurobil nič.

„Ako vidím, Severus dnes nemá svoj deň. Je ešte očarujúcejší ako obvykle.“ Podotkol Malfoy. Harry sa slabo usmial, zarazený situáciou, do ktorej sa dostal, rovnako, ako Malfoyovým pátravým pohľadom. Nemal z neho zlý pocit, skôr, ako keby sa Malfoy chcel uistiť, že je v poriadku.

Dúfal, že si ten záujem len domyslel. Lucius Malfoy by o jeho osobu nemal mať záujem, záujem tohto muža by mohol byť veľmi znepokojujúci. Samozrejme, keby ho mal na svojej strane, bolo by to o niečom inom, stále si však bol istý, že Malfoyovcov na svojej strane nemal. Možno si ich jemne naklonil, ale stále boli vernými Voldemortovými ľuďmi.

Neznášal tieto mätúce situácie. Keby sa ľudia radšej správali podľa predpokladov, bolo by všetko jednoduchšie. Jeho však ľudia veľmi často a veľmi radi presviedčajú, že to, čo sa o ľuďoch hovorí, nemusí byť vždy úplná pravda. Koniec koncov, on bol pre toto taktiež dobrým príkladom.

„Je známe, že ja a profesor nemáme práve najlepší vzťah.“ Nadhodil Harry. Lucius sa pousmial.

„Pravda, nepriateľstvo medzi vami, pán Potter a Severusom sa medzi rokfortskými múrmi stalo legendou.“ Súhlasil pobavene. Harry sa potichu zasmial. Rozprávať sa s Luciusom bolo ľahké a rozhodne príjemnejšie, ako by predtým očakával. Bolo jasné, že tento muž vie, ako jednať s ľuďmi. Fudge možno nakoniec nebol až taký idiot, keď sa s ním spojil. Stále to však idiot rozhodne bol, pretože sa Luciusom nechal slepo manipulovať a viedol magické Anglicko k jeho koncu. Keby mal dosť času, zruinoval by túto krajinu. Harry možno bojoval proti čarodejníkom, ktorí muklov zabíjali, sám bol však toho názoru, že Fudge sa s nimi až príliš spája. Nepodnikol dostatočné opatrenia, pokiaľ bude muklovský minister chcieť, môže veľmi ľahko tajne rozšíriť informácie o čarodejníckom svete. Stačí mu zopár kamier v kancelárií a ľudia mu to aj uveria.

„Až tak ďaleko sme snáď nezašli.“ Uškrnul sa. Alebo aj áno. Pokiaľ vedel, tak si ešte aj malý prváci šepkali o ich vzájomnej nenávisti. Možno sa mu čarodejníci otočili chrbtom, napriek tomu však mali niekde v sebe stále zakorenenú predstavu o tom, že je ich záchrancom. Snapeova nespravodlivosť sa im nepáčila, najmä búrlivým Chrabromilčanom. A už z princípu nemali Snapea radi, pretože bol vedúcim Slizolinu a mal oprávnenú povesť ľadového nespravodlivého nepriateľského profesora elixírov.

„Vy to viete najlepšie.“ Povedal Malfoy. Harry sa uškrnul, tichý výsmech v jeho slovách ho neurazil. Bol natoľko nebadateľný a povedaný s priateľským tónom, že mu to ani neprekážalo.

„Plne s vami súhlasím.“ Prikývol s úškrnom. Malfoy sa zasmial.

„Drahá Catherine je vám, ako vidím, blízka.“ Nadhodil Malfoy. Harry sa uškrnul.

„Skutočne je to moja blízka priateľka. Patrí medzi moje najbližšie osoby.“ Odpovedal hladko.

„Dnes večer vám ju závidia mnohí muži.“ Prezradil Malfoy. Harry sa pobavene zasmial.

„Predpokladám, že vy medzi nich nepatríte. S krásou vašej manželky môže súperiť len máloktorá.“ Narcissa bola naozaj nádherná. So svojou perfektnou štíhlou postavou, krásnou tvárou, nebeskými očami a záplavou svetlých vlasov bola naozaj nádherná. Jej pôvab len zvýrazňovali svetlomodré šaty a jemné líčenie. Medzi ostatnými dámami žiarila.

Bola pravda, že táto generácia v Blackovskom rode bola obdarená neobyčajnou krásou. Všetci vyzerali úžasne, či už Sirius s Regulusom alebo trio blackovských sestier. Orion ani Walburga tak dobre nevyzerali. Túto generáciu však nešetrilo ani šialenstvo. Sirius mal svoje pozostatky z Azkabanu. Bellatrix bola už z väčšej časti stratená, Narcissa mala tiež svoje divné chvíle a pokiaľ vedel, ani Andromeda nebola úplne v poriadku. Andromeda na tom bola dokonca horšie ako Narcissa. A Regulus, Siriusov brat, mal tiež problémy. Zradil Voldemorta, ktorý ho za to osobne zavraždil, v tej dobe však pre neho bola smrť vyslobodením. Službu u Voldemorta nezvládol, zabíjať alebo mrzačiť iných nebolo také jednoduché.

„Narcissa by sa vaším slovám potešila.“ Malfoy slabo sklonil hlavu na znak vďaky. Harry sa usmial.

„Pred chvíľou sa vás pokúšal nájsť Lord Parkinson. Podarilo sa mu to?“ opýtal sa.

„Museli sme sa minúť. Ďakujem za upozornenie. Neviete, čo odo mňa potreboval?“ zaujímal sa.

„O tom sa nezmienil.“ Pokrútil hlavou.

„Nuž, mal by som ho nájsť a zistiť, čo odo mňa potreboval. Lord Parkinson nerád čakáva, je potom podráždený.“ Prezradil mu dôverne. Harry sa pousmial.

„Teraz vás opustím, pán Potter. Dúfam, že dnes večer ešte budeme mať možnosť pozhovárať sa.“ Lucius sa mu pred odchodom mierne uklonil, Harry jeho úklon opätoval a potom osamel.

S nebadateľným úsmevom sa natiahol po víno. Napil sa a spokojne prikývol hlavou. Bolo dobré. Od Malfoya ale nič iné ani nemohol čakať. Zrak sa mu zastavil na Catherine, ktorá stála po boku svojho nevlastného brata a konverzovala s niekoľkými ďalšími čarodejníkmi. Medzi nimi bolo aj očarujúce dievča s dlhými medovými vlasmi, na ktorej mohol Draco nechať oči. Najmladší Malfoy bol, zdá sa, ohľadom svojej budúcej nevesty iného názoru, ako jeho otec. Pokiaľ Harry vedel, Lucius premýšľal nad oženením svojho syna za jednu zo sestier Greengrassových alebo za Pansy Parkinsonovú. Astória bola najpravdepodobnejšia voľba, možno jej pribratím do rodiny nezíska toľko peňazí, ako keby sa Draco oženil s Pansy, ale Astória ho aspoň nebude uháňať a nebude mu robiť scény. Pansy bola zlatá, ale bola aj otravná, povrchná a žiarlivá. Neznášala dobre, keď sa Draco zaujímal o kohokoľvek alebo čokoľvek okrem nej a dávala to na vedomie. Často ho tým strápňovala a Malfoyov dedič si nemohol dovoliť niekoho, kto by mu ničil povesť.

Pôvabné zlatovlasé dievča však nebolo ani jednou z troch možných Dracových manželiek. Harry mohol povedať, že pozná väčšinu ľudí z miestnosti, o nej však nevedel nič. Mohol by sa na ňu neskôr opýtať Catherine. Bol zvedavý na to, o koho Malfoy prejavuje taký značný záujem. A ešte viac bol zvedavý na to, kto Dracovi vracia také nepriateľské pohľady. Nezdalo sa, že by zlatovláska opätovala Dracove zaľúbenie.

„Šikovný ťah, pán Potter. Musím sa priznať, že som vás podcenil.“ Prekvapil ho chladný, no napriek tomu príjemný hlas. Harrymu po chrbte prebehli zimomriavky. Napäto sa otočil dozadu. Preč bola v tej chvíli jeho prirodzená elegancia, nahradila ju strnulosť. Modlil sa, aby to nebol on, jeho modlitby ale nikto nevyslyšal.

„Dokonale ste využili situáciu a vedomosti, ktoré máte a zmanipulovali ste aj človeka, o ktorom som si myslel, že sa len tak ľahko zmanipulovať nedá.“ Ocenil muž v temnom fialovom rúchu.

„Netuším, o čom hovoríte.“ Povedal obranným tónom. Zaťal zuby. Nemal použiť taký tón, teraz mu dokázal, že sa naozaj pokúsil Snapea zmanipulovať. Istým spôsobom. V prítomnosti tohto muža Harryho myseľ aj inteligencia stagnovali.

„Ale áno, tušíte. Dokonca viac, než len to. Nemusíte sa však báť, že vás budem súdiť, Lord, z môjho uhla pohľadu ste sa len bránili. Rád by som sa s vami pozhováral, čo by ste povedali na to, keby sme odišli na nejaké tichšie miesto? Tu je priveľa zvedavých uší.“ Navrhol muž. Harry sa ako na povedal napäl, táto ponuka sa mu vonkoncom nepáčila.

„O čom sa so mnou chcete rozprávať?“ opýtal sa Harry ostražito. Muž sa usmial.

„O mnohých veciach. Ako som už povedal, nie sú to veci, ktoré by som rád preberal v miestnosti plnej ľudí.“ Zopakoval. Harry sa zamračil.

„Nuž, ja zas nemám v pláne túto miestnosť opustiť. Zdá sa, že sme sa dostali do slepej uličky.“ Povedal Harry. Chystal sa otočil a odísť, keď ho zastavila ruka, ktorá mu zovrela zápästie. Muž si ho pritiahol bližšie k sebe, mal pevný stisk a Harry nechcel zbytočne spôsobiť rozruch, preto sa nechal.

„Pustite ma!“ zasyčal.

„Až keď mi sľúbiš, že pôjdeš so mnou.“ Tentoraz Harryho naozaj premkol zrak. V mužových očiach zahliadol podráždenie, nech chcel čokoľvek, nedarilo sa mu to.

„To vám nesľúbim. Teraz ma láskavo pustite.“ Pohľadom sa pokúsil vyhľadať Loretha, no muž akoby to vycítil a presunul ich tak, že na neho Harry nedovidel. Ticho zalapal po dychu.

„To by už stačilo, Harrison. Nevzpieraj sa, vieš, čo dokážem. Našiel som ťa aj cez Fideliove kúzlo, pokiaľ ťa budem musieť odtiaľto odtiahnuť, urobím to.“ Prešiel k vyhrážkam. Harry siahol rukou po prútiku, rozhodnutý oslobodiť sa od neho pomocou mágie. Už mu prestávalo záležať na tom, či narobí rozruch alebo nie.

„Carus, dosť!“ povedal dôrazne, hoci ticho. Harryho zamrazilo a ruka mu ostala nehybne visieť po boku. Niektorí ľudia mu hovorili Harrison, to bolo v poriadku, no nikdy mu nikto nepovedal Carus. To bolo zlé, veľmi zlé.

„Ako ste ma to nazvali? Volám sa Harry, Harry Potter.“ Zdôraznil. Muž ho pustil a Harry sa od neho o krok vzdialil. V krvi mu prúdil adrenalín, vedel, čo to znamená. Jeho telo sa pripravuje na útek alebo útok. Teraz ešte nevedel, čo si zvolí. Musí vedieť viac.

„Si syn Lily Evansovej a Severusa Princea. Gény Evansovcov a Princeovcov sú v tebe výrazné, zdedil si všetky ich dary.“ Zavrčal. Harry s ťažkosťami vydýchol a trasľavo sa nadýchol.

„Som syn Jamesa Pottera a Lily Potterovej.“ Namietol. Takmer tie slová zvolal.

„Nie si. A okrem toho, tvoja matka nikdy nebola Potterová.“ Povedal.

„Odkiaľ to všetko viete?“ opýtal sa Harry ticho. Muž sa nebezpečne usmial, ale neodpovedal. Oči sa mu zaleskli a Harrymu sa v mysli odrazu objavil napoly zabudnutý obraz z jednej z jeho vízií.

„Si Voldemortov človek.“ Vydýchol v nepríjemnom uvedomení si.

„Možno.“ Odpovedal muž.

„Si, ja viem, že si. Voldemort ťa poslal zabiť ma?“ opýtal sa. Pokúsil sa vyhľadať pohľadom Snapea. Vedel o tom?

„Hľadal som ťa dávno predtým, ako som sa pripojil k Temnému pánovi. A Snape o ničom nevie. Zatiaľ.“ Opäť dokázal odhadnúť, na čo Harry myslel. Obrnil si myseľ najlepšie, ako vedel. Muž sa uškrnul.

„Nehrabem sa ti v hlave, len vidím, čo chceš urobiť.“ Povedal pobavene.

„Kto naozaj si?“ opýtal sa Harry.

„Poď so mnou, niektoré otázky ti zodpoviem.“ Vyzval ho muž, chytil Harryho za lakeť a viedol ho pomedzi ľudí preč.

„Nechcem ísť, záleží na tom?“ spýtal sa Harry a nechal sa viesť.

„Nie.“ Pokrútil muž hlavou.

„Kto si?“ pokračoval v otázkach.

„Som le Fay, to meno ti zatiaľ musí stačiť.“ Odpovedal muž.

„Le Fay z rodu, z ktorého pochádza aj Morgana?“ opýtal sa.

„Presne tak.“ Na tvári sa mu mihol mierny úsmev, keď prikývol.

„Snape sa na nás pozerá.“ Podotkol Harry.

„Ja viem, podobne ako aj ten tvoj upírsky priateľ.“ Prikývol.

„Pôjdu za nami.“ Tvrdil Harry.

„To určite áno.“ Prikývol.

„Nech už chceš urobiť čokoľvek, nedovolia ti to.“ Povedal Harry. Muž sa uškrnul.

„Ak to nebudem chcieť, nenájde nás ani ten tvoj upír.“ Povedal a Harry mu jeho slová veril. Krv mu tuhla v žilách a jeho tela sa zmocňoval zvláštny nepokoj, čím bližšie boli ku dverám vedúcim zo sály.

Muž sa s ním odrazu zvrtol a zamieril doprava. Harry sa zmätene obzrel za vzďaľujúcimi sa dverami.

„Nechceli ste ísť von zo sály?“ opýtal sa.

„Veď aj ideme.“ Odpovedal muž jednoducho. Po chvíli Harry pochopil. Viedol ho k bočným dverám. Snape s Lorethom si nemusia nič všimnúť, teraz sa im stratia medzi ostatnými čarodejníkmi a kým sa uistia, že tam Harry nie je, bude neskoro.

Prešli dverami do chodby, osvetlenej iba svetlami sviečok. Zastal pred akýmisi dverami, otvoril ich a postrčil Harryho dnu do tmy miestnosti. Vošiel za ním a skôr, než sa Harryho zrak stihol prispôsobiť tme, zapálil svetlo. Harryho zrak okamžite padol na hrot mužovho prútika, ktorý sa rozžiaril jasným modrastým svetlom. Muž zľahka mávol prútikom ku stropu, kam vyslal svetelnú guľu.

Harry si v matnom svetle prútika po prvýkrát za ten večer všimol, ako mlado ten muž vyzerá. Harry by mu nehádal ani tridsať. Oči ako zelený ľad, ktoré pôsobili dojmom, akoby poznali priveľa a priveľa toho zažili, ho však robili starším.

Zhlboka sa nadýchol a vydýchol. Poobzeral sa okolo seba. Le Fay, ak sa tak vôbec volal, ho zaviedol do akejsi neveľkej miestnosti, ktorá by sa dala považovať za nevyužívaný salónik. Pohodlné pohovky, steny jemnej krémovej farby, krb, prázdny bar na alkohol a malý stôl o tom hovorili svoje. Potom sa otočil na muža a odhodlane zabodol svoj pohľad do toho jeho. Mužovi sa oči pobavene zaleskli.

Bolo na čase položiť tú najdôležitejšiu otázku.

„Prišli ste ma zabiť?“