Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Bolo už dávno po polnoci, keď sa ples konečne skončil. Harry bol uťahaný a zo všetkého najviac túžil padnúť do postele vo svojom dome a spať. S jeho šťastím sa mu to však tak skoro nepodarí.

Pred polnocou ich čakala neskorá večera, samozrejme, jedlo bolo perfektné, jedáleň krásne ozdobená a hostitelia dokonalí. Harry bol usadený na čestnom mieste vedľa Luciusa, po jeho pravej ruke. Samozrejme, hostiteľ sedel za vrch stolom. Vedľa neho sedela Catherine, ako jeho partnerka. Oproti nemu sedela Narcissa a vedľa nej Draco. Harry počas celej večere konverzoval buď s Luciusom alebo s Catherine a niekedy nemal na výber a musel sa zhovárať so všetkými naokolo. Narcissa sa s ním a Catherine krátko pozhovárala o ich tanci, skonštatovala, že už dávno nevidela dvoch mladých ľudí tak krásne tancovať. Harry na sebe niekoľkokrát ucítil pohľad Lady Zabiniovej, jej syn Blaise sedel vedľa nej. Jej očividný záujem opätoval len zdvorilostným pokývnutím hlavy. Je povesť ju predchádzala, Harry počul o všetkých jej mŕtvych mužoch. Žiaľ, nikoho, koho majetok by skutočne stál za to, sa jej uloviť nepodarilo. Samozrejme, nešťastné to bolo iba pre ňu, jej krása bola síce mimoriadna, no smrť za čas strávený s ňou, bola priveľká daň.

Blaise sa ale dostal na celkom pekné miesto medzi šľachticmi. Zdedila matkin vzhľad a po otcovi bol rozvážny a inteligentný. Dopracoval sa až do blízkosti Draca Malfoya, dediča jedného z najbohatších čistokrvných rodov v Európe. Muselo sa mu nechať, že sa vedel orientovať vo svete Slizolinčanov.

O pár sedadiel od Harryho bol usadený le Fay, počas večere na sebe Harry niekoľkokrát cítil jeho pohľad. Ignoroval ho, v mysli sa mu však stále premietali jeho posledné slová. Naozaj by rád poznal odpoveď na to, kto bol ten, ktorý si po neho mal prísť. Le Fay povedal, že bol už blízko. To mu ale nestačilo, bol tu niekto ďalší, kto po ňom išiel a on doteraz nevedel ani len to, že existuje.

Le Fayovi však stále neveril. Bol to Voldemortov služobník, tým pádom aj niekto, pred kým sa treba mať na pozore. Možno by si mohol povedať, že Snape bol tiež Voldemortov služobník, ale to bolo o niečom inom. Okrem toho, Snapeovi tiež úplne neveril. Ten muž mal v sebe priveľa nenávisti, ktorú po celé tie roky živil.

Mal v sebe aj niečo dobré, o tom nepochyboval. Jeho matka ho milovala pre to dobré, čo v ňom bolo a aj sám Harry to v istých výnimočných momentoch videl. Snape svoje lepšie stránky ale už dávno pochoval kamsi hlboko, pod mnohými nepreniknuteľnými ochrannými múrmi. Niet divu, že niekto, kto si zakladá na dokonalej obrane, sa stal Majstrom v oblastiach, akými sú Okulumencia a Legillimencia.

Aj keď, Harry o tom nemal príliš čo hovoriť. Bol Snapeovým synom so všetkým, čo k tomu patrilo. Najmä s tým horším z neho. Nuž, možno práve preto ho Harryho prítomnosť privádzala do zúrivosti, mladík podedil jeho, och, tak šarmantné, vlastnosti.

A teraz, keď stál niekoľko metrov za hranicami pozemkov Manoru a čakal na Snapea, vedel, že napriek tomu, že sa už od únavy ledva drží na nohách, nebude mať tak skoro možnosť oddýchnuť si. Večerný súboj s le Fayom ho pripravil o priveľa energie. Najmä tá bezprútiková časť. Použil viac mágie, ako bolo nutné, bude musieť začať častejšie trénovať. V čítaní kníh značne pokročil, mohol by si dovoliť venovať viac času praxi. V konečnom dôsledku bola dôležitejšia, najmä využívanie bezprútikovej mágie sa mu bude náramne hodiť. Kryokinéza je pozoruhodná, môže to byť mocná sila. A pokiaľ Harry vedel, nemusí byť využiteľná len na miestach, kde je v blízkosti zdroj vody. Harry sa zatiaľ naučil len to, ako vytvoriť z vody ľad. Najdôležitejšia časť procesu však nebola premena vody na ľad, ale zachladenie objektu, na ktorý mágia pôsobila. Schladiť je však možné nielen vodu, ale taktiež aj vzduch, predmety, čokoľvek. Ak by bol dosť silný a snaživý, dokázal by po čase bojovať s ohňom.

Najskôr však musí prísť na to, ako sústrediť svoju moc. Dnes sa mu podarilo sústrediť svoju mágiu do le Fayovho chodidla, čo nebola tak celkom voda. Aj keď vtedy sa sústredil práve na tú vodu v ľudskom organizme, dotýkal sa kože. Teda, látky nohavíc, ale tá bola nepodstatná. Podstatné bolo, že našiel tú hranicu, cez ktorú by sa mohol odpútať od banálneho zmrazovania vody.

Na svete nebolo veľa mágov, ktorý by dokázali bez pomoci prútika ovládať schladzovanie. A väčšina z nich sa nikdy nedostala cez premenu vody na ľad. Neuvedomili si, že kryokinéza v sebe ukrýva hlbšiu silu, ako je zmrazovanie vody.

„Potter.“ Dôverne známy nepriateľský hlas jeho otca ho prinútil otočiť sa a uprieť na neho pohľad. Prekvapil ho. Snape bol jeden z mála ľudí, ktorých Harry nezačul prichádzať. Darmo, Snape bol cvičený špión a okrem toho to bol proste Snape, on sa vedel pohybovať nečujnejšie ako ktokoľvek iný. Harryho to na Snapeovi znervózňovalo, zároveň to však považoval za jednu zo svojich najcennejších schopností. Tomuto vďačil za to, že u svojich drahých muklovských príbuzných nezomrel od hladu. Vkradnúť sa nenápadne do kuchyne pri tetiných trénovaných ušiach bývalo náročné.

„Profesor.“ Odpovedal. Rukou si uhladil temný modrý habit a mierne sklonil hlavu v elegantnom pozdrave. Ešte stále sa tak celkom nezbavil nutnosti správať sa dokonale slušne a galantne a udržiavať si presvedčivý aristokratický postoj. Po niekoľkých hodinách predstierania, že je perfektným vychovaným sebaistým šľachticom, sa mu zdalo prirodzené reagovať tak. Svojim spôsobom bol ako herec, ktorý sa tak dobre stotožnil so svojou rolou, až zistil, že sa tak správa aj mimo javiska. Pre Harryho bolo nosenie masiek druhou prirodzenosťou.

Kto vie? Možno by sa mu darilo v divadle, keby mal niekedy možnosť zahrať si v nejakom predstavení.

Snape ale očividne jeho správanie neoceňoval. Prebodol ho pohľadom, z ktorého by sa rozplakala drvivá väčšina tretiakov. Samozrejme, takéto pohľady mal rezervované pre Harryho.

„Čo malo znamenať to vaše dnešné vystupovanie? Kde ste sa to naučili?“ vyštekol. Ktokoľvek iný by bol rád, že mu jeho zverenec neurobil hanbu, ale Snape na neho musel navrieskať.

„Naučili ma to knihy a moji priatelia. Bolo by neodpustiteľné, pre mňa, rovnako ako pre moju partnerku aj hostiteľov, keby som sa na Malfoyovskom plese správal nevhodne. Nepredpokladám, že by bol Lucius Malfoy z niečoho takého nadšený.“ Odpovedal pokojne. Keď pozoroval, ako jeho oko otec nahnevane zaťal čeľusť a v očiach sa mu objavil dobre známy zúrivý lesk, musel sa zamyslieť, či vôbec chce, aby sa vzťahy medzi nimi niekedy urovnali. Nebol ako Lily, nikdy by nemohol Snapea proste len milovať, bez toho, aby ho neťažila minulosť. Neveril, že by to niekedy dokázal. A Snape mu nikdy neukázal to, čo ukázal jeho matke, neodhalil svoju lepšiu stránku. Vinil chlapca za niečo, čo nebola jeho vina. Nenávidel malé dieťa a preto nevidel, čo sa s tým dieťaťom naozaj robí. Snape bol jeho ochranca, muž, ktorý ho sprevádzal najčastejšie a mal by o ňom vedieť najviac. Prisahal, že ho bude chrániť. Odprisahal to na hrobe jeho matky. A napriek tomu svoj život zasvätil znepríjemňovaniu života chlapcovi, ktorého mal chrániť.

Aké by to bolo, keby Lily vtedy neušla? Vedel, že Snape po synovi túžil a že by mu prejavoval rovnakú lásku, akú prejavoval Lily. Mal by rodičov a nemusel by vyrastať u Dursleyovcov. Možno by nosil nálepky syn Smťožrúta, na tom by však nezáležalo, pretože by mal rodičov, ktorá by ho milovali a chránili. Keby si na neho niektorý z profesorov zasadol, mohol by sa požalovať rodičom a oni by to vyriešili. Nemusel by byť na všetko sám, nemusel by niesť na pleciach osud sveta. Možno by mal dokonca súrodenca. Malého brata alebo sestru. A možno oboje. Nevedel, koľko detí chceli jeho rodičia mať.

Včas sa zarazil, aby jeho predstavy nezaleteli ďalej. Premýšľať o takýchto veciach bolo nebezpečné, najmä v blízkosti Snapea. Nebál sa toho, že by si Snape vypočul jeho myšlienky, skôr nechcel cítil ten hlboký smútok, ktorý sa aj teraz rozlial v jeho hrudi a bránil mu dýchať.

„Vaša do neba volajúca arogancia vás jedného dňa privedie do hrobu, Potter. Presne ako vášho otca.“ Zavrčal. Harry zaťal zuby, jeho sebaovládanie sa postupne rúcalo.

„Môjho otca priviedol do hrobu Voldemort. Ale ak Voldemorta nazývate ‘aroganciou‘, súhlasím s vami. Je vysoko pravdepodobné, že ma zabije. Ak sa tak stane, dúfam, že umriem s hrdosťou v boji ako môj otec.“ Reagoval chladne. Oči mu stvrdli a jeho ostrý pohľad by sa mohol rovnať Snapeovmu. Ten muž nemal právo urážať Jamesa Pottera. James mu bol otcom viac, ako kedy Snape, napriek tomu, že im v žilách prúdila rovnaká krv. James Potter pre neho obetoval svoj život a postaral sa o to, aby Harry ten svoj prežil čo najlepšie. Učinil ho svojim dedičom.

„Váš otec neumrel s hrdosťou, váš otec nedokázal nič! James Potter úboho zomrel...“ po tomto Harryho sebaovládanie konečne vybuchlo. So zúrivosťou vpísanou v tvári sa vymrštil dopredu, schmatol Snapea za predok habitu a prudko ním trhol.

„Neopovážte sa dokončiť to!“ zasyčal. Z jeho vnútra vytreslo niečo chladné a temné, čo mu naplnilo telo aj myseľ. V mysli sa mu vynorili strany z kníh o čiernej mágií, ktoré študoval, keď sa snažil zistiť, čo Ron urobil s dievčatami. Hlboko v sebe cítil nárast moci, prudkej mágie, ktorá mu brnela v prstoch, túžiaca vyslobodiť sa a ničiť. Cítil, ako mu prsty chladnú, keď sa jeho žilami začal šíriť ľad.

Jeho hnevom otupená myseľ mu pripomenula, že sa to nestalo prvýkrát. Už predtým cítil takýto nárast mágie, keď ho pohltila jeho temnejšia stránka. Sila, ktorá sa mu prelievala žilami, spoločne s krvou, bola mocná a ničivá. Harry mal dojem, že keby ju nechal voľne prúdiť z jeho rúk, dokázal by čokoľvek. A kto by bol lepší na odskúšanie jeho novoobjavenej moci, ako Snape? Muž, ktorý mu už toľkokrát ublížil?

Jeho otec... Jeho krv... Muž, ktorý ho pochybným spôsobom chránil a snažil sa udržať ho nažive. Hoci trpiaceho, ale živého.

Snapeov protiútok ho zastihol nepripraveného, ponoreného hlboko v myšlienkach, a tak, keď Snape niečo nahnevane zavrčal, odstrčil chlapcovu ruku a natiahol sa k nemu, zareagoval Harry inštinktívne. Ruka mu prudko vystrelila, odrazila Snapeovu ruku a Harry sa prudko stiahol naspäť. V okamihu, bez toho, aby prerušil rýchly plynulý sled pohybov, si z rukáva vyklepol do dlane prútik a namieril ho Snapeovi na hruď, presne na miesto, kde mal muž srdce.

„Dosť!“ štekol. Nenávistný opar ešte stále neopustil Harryho myseľ a jeho sebaovládanie skončilo ktovie kde. Pramálo mu v tej chvíli záležalo na tom, či povie alebo urobí niečo hlúpe.

„Je mi jedno, čo vám James Potter, Sirius Black alebo Remus Lupin urobili. James je mŕtvy, Sirius skončil v Azkabane a Remus je vlkolak. Pokiaľ sa vám to nezdá ako dostatočný trest za ich činy, je to váš problém. Pokiaľ máte aj naďalej chuť viniť ma z činov týchto troch mužov, prosím, nech sa páči, pokračujte v tom, už som beztak imúnny. Ale neopovážte sa očierňovať predo mnou ich pamiatku! Oni pre mňa v živote obetovali omnoho viac, ako kedy vy, napriek prísahe, ktorú ste zložili na matkinom hrobe. Nie som nevďačný, viem, čo ste pre mňa urobili, ale oni urobili viac. Ešte aj tie vaše sprosté lekcie Okulumencie stoja za nič! Myslíte si, že mám šancu niečo sa naučiť, keď mi nevysvetlíte ani len poondiate základy? Ak áno, musím vás opraviť. Nemám! Jediné, čo ste dosiahli, je, že ste moju myseľ plne otvorili Voldemortovi. Nikdy som nebol taký vnímavý na jeho myšlienky ako po lekciách s vami. A poviem vám jedno tajomstvo.“ Naklonil sa bližšie k nemu, v očiach takmer šialený jas.

„Pozerať sa na to, ako mučí nevinných ľudí, cítiť to, čo cíti on a vidieť to, čo vidí on, je omnoho horšie ako stáť na opačnom konci prútika. Jeho to dokonca ešte horšie ako byť tým, kto dostane za úlohu mučiť a zabiť. Pretože vy, akokoľvek sa vám predstava zabíjania hnusí, môžete aspoň cítiť odpor voči zabíjaniu. Lenže ja, keď som v jeho mysli, cítil radosť z utrpenia iných a tá chvíľa, keď život opustí telo obete, je pre mňa opojná. Neviete si ani predstaviť, ako veľmi sa potom nenávidím. A to všetko len preto, lebo vy sa chcete hrabať v mojej hlave a prezerať si moju minulosť.“ Syčal nehnevane. Slová sa z neho valili v nezadržateľných prúdoch a zanechávali jeho vnútri duté, bolestivo prázdne. Napriek tomu sa však nedokázal zastaviť. Všetko to, čo sa v ňom hromadilo za posledné mesiace, sa dralo na povrch a Harry túžil spôsobiť mužovi aspoň čiastočne takú bolesť, akú on spôsoboval jemu.

Poznal spôsob, akým by tohto chladného muža mohol zlomiť. Vedel presne, ktoré tajomstvá by musel odhaliť, aby ho dostal na kolená. Bol by dokonca ochotný obetovať preto bolesť, ktorú by cítil on sám, keď by sa tak stalo. Napriek tomu však nebol ochotný obetovať ostatných, ktorý by padli s ním.

„Prezraďte mi jedno. Ako je možné, že o mne ešte stále hovoríte ako o rozmaznanom decku, ktoré všetko dostalo na zlatom podnose, keď ste videli, ako sa ku mne správali Dursleyovci? A keď vidíte, ako sa ku mne správa čarodejnícky svet, spolu s väčšinou našej školy?“ hlas sa mu zlomil. Zachvel sa. Ruka s prútikom, ktorým na neho doteraz mieril, mu klesla k telu a on odrazu pripomínal viac zlomeného muža, ako zúrivého chlapca. Niečo dôležité v ňom sa zrútilo a stiahlo so sebou jeho pevné ochranné hradby.

„Sľúbili ste, že ma budete chrániť, ten sľub ste dali mojej mŕtvej matke. Ja vás ho teraz zbavujem. Ten sľúb sa týka mňa, je zviazaný so mnou a ja ho musím niesť s vami. Nemáte na to nijaký dôvod, to, čo ste mali urobiť pre mamu ste už urobili, tento svoj dlh ste už splnili. Nechcem a nepotrebujem vašu ochranu, radšej sa plne venujte Rádu. Ak bude Dumbledore vyberať aj naďalej ako môjho ochrancu vás, budem to ignorovať a tváriť sa, akoby som nijakého ochrancu nemal.“ Jeho slová prerušili približujúce sa kroky. Harry sa otočil a zbadal, ako sa k nim približujú dve vysoké postavy, ktoré Harry okamžite rozpoznal. Chôdzu Loretha poznal ako svoju vlastnú a le Faya by dokázal vycítiť aj na diaľku. Najmä teraz, keď sa s ním stretol osobne. Ešte dlhú dobu po tomto večere bude trpieť paranoidnou predstavou, že ho niekto pozoruje.

„Je všetko v poriadku, páni? Dúfam, že sa nehádate, nerád by som vás musel od seba odtŕhať, pokiaľ by sa vaša hádka vyostrila, nehľadiac na to, že sa to nehodí.“ Až teraz dokázal Harry plne oceniť hĺbku a silu mužovho hlasu. Hlas Snapeovcov bol výnimočný, no mužov hlas taktiež patril medzi tie výnimočné. Ukrýval v sebe moc, ktorú je zaťažko neuposlúchnuť. Rozprával hladko a kultivovane, práve teraz sa jeho hlas niesol na priateľskej úrovni, napriek tomu v ňom však Harry cítil skrytú hrozbu. Tú cítil z celého jeho tela, akési tiché varovanie, ktoré ho nabádalo, aby sa mal na pozore. Nech bol ten muž kýmkoľvek, Harry by mu neuveril, keby tvrdil, že je obyčajný čarodejník. Z toho muža dýchalo niečo prastaré a mocné. Vôbec, ale vôbec sa mu to nepáčilo, najmä preto, lebo nepoznal pôvod tej moci.

„Všetko je v úplnom poriadku.“ Odpovedal Harry. Matne si uvedomoval, že tú vetu už počas večera použil. Ani vtedy nebola úprimná. Nič nebolo v poriadku, časť jeho sveta sa práve rúcala a on s tým už nič nemohol robiť. Napriek tomu to však bolo takto lepšie. Aspoň zatiaľ, kým na povrch nevypláva všetko zlé, čo to prinesie.

„To ma úprimne teší. Nerád by som spôsoboval Luciusovi ťažkosti. Pokiaľ však chcete pokračovať vo vašej debate, poznám vhodné miesto, na ktoré by ste sa mohli presunúť.“ Navrhol.

„Nemyslím si, že to budú potrebovať.“ Zamiešal sa do rozhovoru Loreth. Očividne sa ani jemu nepáčila le Fayova ponuka.

„Bol to len návrh, páni. Ospravedlňte ma, no budem vás musieť opustiť, sú isté záležitosti, ktoré musím neodkladne vybaviť. Prajem vám krásny večer, dovidenia.“ Rozlúčil sa s nimi, na znak ospravedlnenia sa im slabo uklonil, ak by jeho slová niekoho urazili a odišiel. Predtým však ešte stihol na Harryho žmurknúť. Harryho to gesto znervóznili, bolo to, akoby mali medzi sebou tajomstvo, ktoré Reth ani Snape nechápali. A možno ho aj mali...

„Dovidenia.“ Povedal Harry prázdnemu vzduchu. Muž ho už nemohol počuť, bol príliš ďaleko a chystal sa premiestniť. Napriek tomu sa však zdalo, akoby zodvihol ruku a kývol Harrymu, na znak, že jeho pozdrav registroval, predtým, než odišiel. To sa mu však muselo zdať.

„Lord Savoray, čo poviete na Malfoy Manor?“ opýtal sa Harry. Nemal chuť ostať so Snapeom opäť sám. Zdalo sa, že je ten človek nahnevaný, Harryho slová si, zdá sa, nevzal k srdcu.

„Rozhodne je to krásne a majestátne sídlo.“ Oči mu zaiskrili, keď to hovoril. Harry sa slabo pousmial. Loreth prebýval v opevnení, ktoré bolo niekoľkokrát také veľké ako Manor, bolo väčšie než všetky malfoyovské sídla dohromady. A k upírskemu opevneniu patrila aj značná časť lesa, ktorú si strážili. Keby Lucius vedel, s kým má naozaj tú česť, správal by sa k Lorethovi úplne inak.

„Smiem sa vás opýtať, kde máte sídlo?“ toto by Harryho naozaj zaujímalo. Vedel, kde býva upírsky princ Loreth Savoray, ale kde býva Lord Loreth Savoray, to naozaj nevedel. Nezachytil to ani v jednom z rozhovorov o ňom. Tento Lord bol totiž veľmi tajnostkársky muž.

„Vo Walese, priateľu. Prebývam v horách, tam to najviac milujem. Kedykoľvek ste na mojom panstve vítaný.“ Zľahka sa uklonil. Harry sa krátko zasmial.

„Ďakujem. Snáď sa mi jedného dňa naskytne príležitosť navštíviť vás.“ Odpovedal.

„Ste študent, Potter, nemôžete len tak svojvoľne opúšťať školu.“ Primiešal sa do rozhovoru Snape. Loreth sa napäl, oči mu hnevom ochladli, Harry videl, že bol pripravený brániť ho. Nakoniec sa však ovládol, chápal, že nemôže robiť nič. Oficiálne nebol Harryho ochrancom, len jedným z Lordov, ktorých Lord Potter-Black stretol na plese.

„Som trpezlivý. Letné prázdniny sú už o pol roka, pokiaľ bude mať pán Potter stále záujem, bude u nás vítaný. Som si istý, že aj môj otec by vás rád spoznal.“ Poslednú vetu nasmeroval výhradne na Harryho a Harry pochopil. Upírsky kráľ ho chce stretnúť a konečne ho spoznať. Aj Harry to chcel, otec Loretha a Amay ho zaujímal a bol to taktiež upírsky kráľ, bolo v Harryho záujme spoznať ho a získať si ho. Aj keď, podľa Lorethových slov bude ťažké získať si ho, bol to pevný, múdry muž, ktorý dlhé roky stál na čele mocného klanu.

„Vaše bydlisko vysvetľuje, prečo som o vás ešte nepočul. Zbabelo ste sa ukryli do hôr a nevyliezli odtiaľ, keď ste boli potrebný.“ Osopil sa na neho Snape. Opäť sa prejavilo Snapeovo neobyčajné nadanie zaťať do živého a spôsobiť čo najväčšiu bolesť. Lorethova tvár skamenela tak, ako to dokáže len tvár princa, mladíka, na ktorého sa upierajú zraky iných. Nevedel, či v ňom niekedy videl budúceho kráľa tak, ako v tej chvíli.

„Nesúďte, kým neviete, koho súdite. Nepoznáte moju minulosť. Človek, ktorý mal právo súdiť ma, ma zachránil a vy, ktorý na to právo nemáte, ma odsudzujete.“ Pohľad mu neomylne skĺzol na Harryho, naplnený ohňom.

„Zachránil vás? Kto vás zachránil?“ zamračil sa Snape. Ucítil niečo za jeho slovami, čo nevedel zaradiť. Niečo, čo mu pripadalo dôležité. Nemýlil sa, bolo to dôležité. Len nevedel, prečo.

„Zachránil ma muž, ktorého život je príliš cenný. Za ním budem kráčať do vojny. A kým je ten muž? Nuž, on sám odpoveď na tú otázku pozná a to je jediné dôležité. Len on má právo odhaliť puto, ktoré ma k nemu viaže.“ S tým sa zľahka uklonil, pomaly už ustupujúc preč. Chystal sa na odchod.

„Dovidenia, páni, rád som vás stretol. Už je však čas na odchod.“ Rozlúčil sa. Bez ďalších zbytočných slov sa otočil a po pár krokoch sa odmiestnil preč. Harryho by úprimne zaujímalo, čo by našiel, keby sa naozaj vybral do toho jeho sídla. Do upírskeho hradu ho odkázať nemohol, nebolo by rozumné spomínať ho pred Snapeom.

„Dovidenia.“ Zamumlal Harry, už ho však nikto nepočul. Otočil sa a ocitol sa zoči voči Snapeovmu zúrivému pohľadu. Čakal, že sa to stane, no napriek tomu sa strhol.

„Ako sa opovažujete zbavovať ma nejakých sľubov, Potter? Nestarajte sa do vecí, do ktorých vás nič nie je. A neopovážte sa vyhrážať mi! Inak na to doplatíte!“ štekol na neho. Harry sa priblížil bližšie k nemu a pozrel sa mu zblízka priamo do očí. Hlavu naklonil na stranu.

„A čo mi urobíte? Zabijete ma? To nemôžete, Dumbledore by sa nepotešil, keby zomrel jeho Zlatý chlapec a Voldemort by tiež nebol rád, on ma chce zabiť sám. Pokiaľ mi chcete dať ďalšie tresty, budete sa musieť zaradiť do fronty. Stále mám priveľa trestov, McGonagallovej sa to už nepáči. Strhávať body mi môžete pokojne aj naďalej, už dávno som prestal bojovať za našu fakultu. Urážky tiež nie sú nič novým, robíte to už päť rokov. Ak pôjdete za riaditeľom, budem len rád, možno sa so mnou konečne pozhovára. Od konca štvrtého ročníka sa mi totiž sústavne vyhýba. Metlobal mi už taktiež vziať nemôžete a okrem neho nerobím nijaké iné športy. Prestanete mi dávať tie elixíry, ktoré mi pomáhajú zaháňať nočné mory? Nuž, som za ne vďačný, ale zaobídem sa bez toho, aby som sa raz do týždňa vyspal. Na lekciách sa budete ešte tvrdšie ako doposiaľ dobýjať do mojej hlavy? Pokojne, tak či tak si vždy prezeráte spomienky, ktoré nemal nikto poznať. Mám pokračovať? Myslím si totiž, že už nie je nič, čo by ste mi mohli urobiť.“ Šepkal. Hlas mal chladný a prázdny, nehádal, len konštatoval. Snape mu už nemal čo ďalšie urobiť.

„Postarám sa o to, aby vás vyhodili z Rokfortu. To vám stačí? Zlomia vám prútik a vy budete ešte menej ako šmukel.“ Syčal. Harry sa usmial, od veselého úsmevu to malo však ďaleko.

„Potom sa konečne splní vaše prianie a neostane už nikto z rodu Potterovcov. Umbridgeová sa postará o to, aby som sa dostal do Azkabanu, snaží sa o to už niekoľko mesiacov. A tam, pod vplyvom Dementorov, najskôr zošaliem a potom, keď bude Voldemort dosť silný, si pre mňa príde, aby si dokázal, že ma môže zabiť. Pekný plán. Naozaj ma nenávidíte až tak, aby ste ma zabili?“ opýtal sa. Keď Snape neodpovedal, odstúpil od neho. Na očiach mu videl, že by to nedokázal. Snape ho možno nenávidel a boli chvíle, kedy by ho videl mŕtveho, ale toto nechcel.

Harry si pomyslel, že sa správa príliš hlúpo. A kruto. To všetko, čo dnes vmietol Snapeovi do očí asi nemal hovoriť. Kto ho za to však môže súdiť? Kto môže odsúdiť pätnásťročného chlapca, ktorému praskli nervy? Už proste nevládal. Strácal prehľad o tom, čo vlastne chcel. Chcel, aby mu Snape odpustil? A čo vlastne? To, že mu zatajil pravdu? Ako keby ho Snape niekedy mohol prijať ako svojho syna. Chcel Snapeovi ublížiť? Vrátiť mu všetku tú bolesť, napriek tomu, že pre Harryho bola rodina posvätná? Alebo to všetko chcel len udržať v tajnosti ako svoje malé temné tajomstvo?

Nevedel to. Nevedel nič. Mal tak veľa otázok, na ktoré nepoznal odpovede. Kiežby sa našiel niekto, kto by mu ich dokázal všetky zodpovedať. Taký človek však neexistuje.

Otočil sa k Manoru, mal totižto na chvíľu dojem, akoby zahliadol, že sa k nim niekto blíži. A naozaj, rýchlym krokom si to ich smerom rázoval Lucius Malfoy. Ešte bol však príliš ďaleko. Harry sa otočil naspäť na Snapea. Aj on si všimol, že k nim mieri Malfoy.

„Je škoda, že to jediné, čo po Lily ostalo, som ja, však? Vás by tešilo viac, keby prežila radšej mama, než ja. Verte mi, že aj mňa. Lenže Lily si vybrala, rozhodla sa, že môj život je cennejší ako ten jej. A o mojom živote bolo rozhodnuté, že bude obetovaný pre dobro ostatných. Nikto totiž naozaj neverí, že mám šancu proti Voldemortovi vyhrať. Je pozoruhodné, ako život zariadil, aby bola obeta, ktorú vykonala moja matka pre mňa, vrátená.“ Slabo sa usmial.

„Dovidenia, profesor.“ Slabo sa uklonil a skôr, ako sa stihol Malfoy priblížiť k nim, sa otočil a vybral sa preč.

„Potter!“ počul za sebou zvolať. Už však bolo neskoro. Harry sa rýchlo otočil, aby zistil, čo sa deje. Otočiť sa už však nestihol, do hlavy mu totiž udrel veľkou silou akýsi predmet. Posledné, čo videl, než jeho vedomie pohltila tma, bola bledá tvár Bellatrix Lestrangeovej. Husté čierne vlasy jej okolo tváre vytvárali zvláštnu temnú aureolu, Harryho otupená myseľ v Bellatrix v tej chvíli videla anjela, padlého z nebies.

Nuž, už aspoň vedel, prečo sa k nim Malfoy tak ponáhľal. Vtipné bolo, že chcel Harrymu pomôcť. Možno z neho nakoniec predsa len niečo bude.