Choď na obsah Choď na menu
 


11. 12. 2014

30. A budeš môj

„Opäť ty?“ opýtal sa Harry tlmene, keď otvoril oči. Bolelo ho celé telo a cítil sa nesmierne unavene. Jeho myseľ sa vznášala v príjemnom opare.

„Chcel by si tu radšej Snapea?“ opýtal sa le Fay. Pohyboval ľavou rukou a prútikom v zložitých obrazoch ponad jeho telo.

„Vieš, že ani nie? Povedal by som, že po našom poslednom rozhovore ma chce zabiť a ja by som teraz asi dobre neuniesol výčitky z jeho strany.“ Zamumlal. Zavrel oči a nechal sa unášať liečivou silou kúzel, ktoré na neho muž zosielal. Snažil sa hýbať čo najmenej, aby zamedzil bolesti.

„Ako to, že od teba som ešte nemusel vypiť nijaký hnusný elixír? V nemocničnom krídle som nejaký dostal aj keď som prišiel s nádchou.“ Opýtal sa. Pri tom sa nenamáhal ani tvoriť oči.

„Tie najdôležitejšie som do teba nalial, kým si bol v bezvedomí. Obávam sa, že bez nich by bol tvoj stav omnoho horší, bolesti určite. Tento raz to Bellatrix prehnala, už si takmer prekročil hranicu, keď som ju zastavil. Ešte hodinu a bol by si nepríčetný alebo mŕtvi. Väčšinu kostí v tele si mal zle zrastenú alebo zlomenú a utrpel si priveľkú stratu krvi. A vysoké magické presýtenie, samozrejme. To som len zhoršil, tvoje telo bude potrebovať nejakú chvíľu, kým sa spamätá, inak by to mohlo uškodiť tvojmu magickému jadru. Nemal som však na výber, bez všetkých tých elixírov a kúzel by skončil veľmi zle.“ Rozprával. Harry sa sústredil na jeho hlas, zistil, že mu to pomáhalo. Mužove slová sa však jeho mysle len zľahka dotýkali a neškodne preplávali okolo jeho vedomia, bez toho, aby ho poznačili. Bolo to ako počúvať príbeh, ktorý sa ho vôbec netýkal.

„Bellatrix ma počas mučenia liečila, však? Aby mohla pokračovať ďalej a spôsobovať mi väčšiu bolesť.“ Skonštatoval. Hlas mal zvláštne dutý a pokojný, bez negatívnych emócií, ktoré by pri tom po správnosti mal cítiť.

„Áno. A taktiež ťa nechávala pod rôznymi kúzlami, aby si neomdlel. Ako sa cítiš?“ opýtal sa mierne.

„Neviem. Možno trochu zmätene. Myseľ mám jasnú len na poly a nedokážem si spomenúť na to, čo sa dialo posledné dni.“ Priznal.

„Čo si pamätáš ako posledné?“ zaujímal sa muž.

„Ako som sa pohádal s ot.. so Snapeom.“ Na poslednú chvíľu sa zarazil. Nechápal, prečo ho chcel nazvať otcom a ešte k tomu nahlas a na takom mieste.

„Za to sa ospravedlňujem. Prenikol som cez tvoju obranu mysle a spomienky na posledné dni som ti dočasne zamlžil. Nebolo by pre teba dobré, keby si o tom premýšľal, kým sa máš liečiť. Taktiež som otupil tvoju schopnosť cítiť.“ Vysvetľoval. Harry ticho zahmkal a nakrátko otvoril oči.

„Keď mi plne dôjde, čo si urobil, budem zúriť. To, že si sa mi hrabal v hlave, nevezmem dobre. Myslím, že budem zúriť.“ Varoval ho. Vďaka ľahkému oparu vo svojej mysli úplne nevnímal, čo všetko vlastne hovoril. Slová mu z úst plynuli samé.

„Snape to robieval dlhú dobu, počas našich lekcií. Nenávidel som to. Musel som mu dovoliť prezerať si spomienky na mojich muklovských príbuzných. Cítil som sa pri tom tak ponížene. Videl, čo sú zač a napriek tomu nič neurobil. Čo myslíš, mal vôbec niečo urobiť?“ otvoril oči a uprel na muža prenikavý pohľad, len slabo otupený hmlou v jeho hlave.

„Je jeho povinnosťou ako profesor starať sa o svojich študentov. Mimo iné, samozrejme. Voči tebe má mnoho povinností, nech sa na to pozrieš akokoľvek. A mimochodom, nehrabal som sa ti v hlave. Tvoje myšlienky sú stále len tvoje, ja som len vyhľadal zdroj tvojej bolesti, inak by si sa nevyliečil dostatočne rýchlo.“ Uviedol muž veci na pravú mieru.

„Hmm... To dáva zmysel. Aj tak sa však budem podľa všetkého hnevať. Snape voči mne nemá nijaké dlhy, všetkých som ho zbavil. Nechcem ich.“ Tvrdil Harry.

„Nemôžeš ho len tak zbaviť starých dlhov, tak ako ich nemôžeš zbaviť ani mňa. To je aj nad tvoje sily. Napriek tomu, že sa ten dlh týka teba a ty máš dojem, že ho môžeš takýchto dlhov zbaviť, nejde to. Neprisahal tebe. Ani ja.“ Prehovoril muž po chvíli zvláštne jemným hlasom. Takýmto tónom sa s Harrym rozprával len málokto. Určite nie jeho rodina. Ani Dursleyovci, ani Snape k nemu  nikdy neprehovorili takto.

„Komu si prisahal ty?“ opýtal sa Harry. Za iných okolností by túto otázku nepoložil a keby aj, určite by sa to nepýtal takýmto nezainteresovaným tónom.

„Svojmu otcovi aj sebe. A svojim spôsobom aj celému svetu. A možno, že aj tebe. Vlastne, určite aj tebe. Vtedy som ešte ani nevedel, kto si.“ Harry v jeho hlase začul úsmev. Práve ten mu zabránil spýtať sa muža, či mu prekáža, že to bol práve on.

„Tak, skončil som, vyliečil som ťa najlepšie, ako sa dalo. O chvíľu sa ti prečistí myseľ.“ Harry pocítil na ramene mužovu ruku. Otvoril oči a stretol sa pohľadom s jeho prenikavým zrakom.

„To je fajn. Mám rád svoju myseľ jasnú.“ Povedal. Na tvári sa mu mihol slabý úsmev, keď si spomenul, prečo ho Bellatrix mučila zúrivejšie ako predtým. Na mučenie si síce ešte dobre nespomínal, ale už nejakú chvíľu sa mu vracali spomienky. Rozpomínal sa na krik – svoj krik. Odrazu pocítil túžbu povedať mu o tom.

„Vieš, prečo na mňa bola taká nazúrená?“ opýtal sa zvesela. Le Fay nadvihol obočie.

„To vôbec netuším.“ Odpovedal. Pokiaľ si o Harrym aj myslel, že je blázon, keď o takýchto veciach hovorí tak pobavene, nedal to na sebe poznať. To, že prejavil nejaké emócie značilo, že hmla jeho myseľ opúšťala.

„Usmial som sa.“ Odpovedal Harry.

„Usmial si sa?“ opýtal sa muž. Mierne sa pri mračil.

„Presne tak – usmial som sa.“ Zaškeril sa Harry.

„Prečo si sa pri mučení usmieval?“ nechápal le Fay.

„Pretože som videl niečo, čo mi pripomenulo sen, ktorý som mal.“ Odpovedal.

„Povieš mi o tom sne?“ spýtal sa le Fay.

„Hmmm, nie. Ten si nechám pre seba.“ Pokrútil hlavou.

„Au! Tak toto už radšej robiť nebudem.“ Zašomral, trúc si rukou krk.

„Bolí?“ opýtal sa muž.

„Čo myslíš?“ zamručal Harry.

„Keby si sa nenechával zajať Smrťožrútmi, nemusel by si mať zranenia z mučení.“ Povedal.

„Ty si tiež Smrťožrút, le Fay.“ Reagoval Harry.

„O tomto sme sa už rozprávali. Nie som Smrťožrút. Nie naozaj.“ Tvrdil muž.

„Ak si naozaj myslíš, že ti práve toto pomôže s dôverou, si mimo.“ Upozornil ho Harry.

„Veď ja viem.“ Zhlboka si vydýchol.

„Len nemám rád, keď ma nazývaš Smrťožrútom.“ Priznal.

„Prečo? Pochybujem, že ti tak veľmi prekáža, ak ťa tak nazve niekto iný.“ Povedal.

„Povedzme, že ty si samostatná kategória. U teba beriem mnohé veci inak.“ Venoval mu uprený pohľad, za ktorým sa ukrývala tichá správa. Žiaľ, Harry ju nedokázal rozlúštiť. O mužovi pred sebou vedel tak málo...

„Prečo berieš mňa inak?“ opýtal sa.

„A ako ma vôbec berieš inak?“ dodal.

„Skús sa niekedy pozrieť na to, ako jednám s inými ľuďmi. Medzi Smrťožrútmi som sa zviditeľnil tesne predtým, ako ťa zajali a aj za tak krátku dobu som sa stal jedným z najobávanejších Volemortovych verných. Môžem ti s čistým srdcom povedať, že Dumbledore ma nemá práve rád.“ Uškrnul sa. Pobavene na neho mrkol.

„Nepochválil by ťa, že sa so mnou zhováraš.“ V očiach mu žiarilo nefalšované pobavenie.

„To by sa skôr on musel začať rozprávať so mnou.“ Reagoval horko chlapec. Možno to dokázal pochopiť, to však neznamenalo, že s tým súhlasí a že ho to neuráža. Dumbledore mal v Harryho nižšiu dôveru, ako si zaslúžil. A popritom ho podľa všetkého chcel na boj s Voldym.

„Ani veľký čarodejníci ako je v tejto dobe Dumbledore nie sú neomylní. Dejiny by vedeli prerozprávať množstvá ich chýb a omylov, na také veci sa však radšej zabúda. Pozri sa napríklad na Merlina. Všetky knihy, ktoré sa ti dostanú do rúk, ho ospevujú ako dokonalého čarodejníka, bez jedinej chybičky. Mocného muža, ktorého všetci obdivovali. Pravda je však niekde inde a ty ju musíš vyčítať medzi riadkami. Merlin bol príliš mocný, jeho moc ľudí znepokojovala a mnohí na neho ukazovali prstom, tak, ako dnes na teba. A s určitosťou ti môžem povedať, že nebol neomylný. Mýlil sa síce menej, ako bežní ľudia, ale chyby, ktoré učinil on, mali omnoho väčšie následky ako čokoľvek, čo by dokázal jeden z nudných radových čarodejníkov. Povedz mi, čo si myslíš, že bolo jeho najväčšou chybou.“ Vyzval ho le Fay. Harry sa zarazil nad nečakanou otázkou. Na myseľ mu vyplávalo hneď niekoľko možností, no on si zahryzol do jazyka a radšej sa zamyslel nad odpoveďou predtým, ako odpovie zle. V mysli sa vrátil ku knihám z Tajomnej komnaty, ktoré hovorili o Merlinovi.

Čo by mohlo byť najväčšou chybou Merlina Múdreho? Pletky s Morganou a následný potomok? O Mordredovi kolovali nepekné chýry, Harry s ním však v duchu súcitil, vedel, aký je to pocit, keď otec kašle na syna. A možno práve to bolo najväčšou chybou – že si bol so synom taký vzdialený. Na jednu stranu by mohol syna viesť na dobrú cestu, Modred bol koniec koncov po otcovi mimoriadne mocný. A okrem toho, vzťah medzi otcom a synom je niečo, napriek tomu, že to má tak veľa detí, výnimočné a úžasné. Je prirodzené, že chlapcov prvý vzor je práve jeho otec.

Hovorí sa, že keď sa rodič pozrie na svoje dieťa, mal by v ňom vidieť seba. Kto vie, čo videl Merlin, keď sa pozrel na svojho syna. Čo by videl Snape, keby sa pozrel na svojho syna?

Za jednu z veľkých Merlinových chýb by sa mohol považovať aj Artuš. Bol to jeho chránenec, veľký kráľ budúcnosti, ktorý mal zjednotiť krajiny pod svojou vlajkou. Keď Artuš zomrel, nádej na spojený svet sa zrútila a veľký kráľ, ktorý nemal nikdy umrieť, padol rukou Merlinovho syna. A tým sa dostal späť k synovi.

Harry už začínal tušiť, aká bude jeho odpoveď. Bolo veľa možností, dalo by sa však povedať, že sa Harry neustále vracal k jednej jedinej.

Zodvihol hlavu a uprel rozhodný pohľad na le Faya. Ten ho po celý čas ticho pozoroval, na tvári zvláštny výraz očakávania, zvedavosti, uzavretosti, do akej sa človek zabalí, aby sa vyhol duševným ranám a zároveň mu v očiach svietilo neznáme svetlo, jasné ako tichá, prebúdzajúca sa nádej.

„Myslím, že najväčšou Merlinovou chybou bol jeho syn.“ Odpovedal Harry. Le Fay sa vystrel a pery vykrivil v pohrdlivom úškrne.

„Čakal som niečo originálnejšie. Mordreda viní veľa čarodejníkov, napriek...“ prehovoril. Harry sa hlboko zamračil a nešetrne ho prerušil.

„Necháš ma dopovedať? Ja som totiž ešte neskončil.“ Prebodol ho pohľadom a počkal, kým le Fay neustúpil a opätovne nestíchol.

„Ďakujem. Kde som to skončil? Ach, áno, pri synovi.“ Zamručal Harry.

„Ako som už povedal, podľa mňa je jeho najväčšou chybou jeho syn. Jeho povinnosťou bolo stáť pri ňom, učiť ho a viesť ho. A napriek tomu odišiel a nechal ho samého, len s výchovou matky. Popritom vedel, že Mordred je mocný, on aj Morgana boli neuveriteľne silný, bolo len logické, že chlapec ich moc podedil. Nadaný na obe strany, aký úžasný dar. Rozumel si s čiernou, rovnako ako s bielou mágiou. Obávam sa však, že Merlin Mordredovi nikdy nepovedal, že s mocou prichádza aj zodpovednosť.“ Hovoril. Na le Fayovej tvári sa odzrkadľovalo prekvapenie, keď pozoroval chlapca pred sebou.

„Drvivá väčšina ľudí Mordreda odsúdi. Nikto sa nezamýšľa nad tým, čo ho k tomu viedlo. Prečo to teba zaujíma? Práve ty by si mal byť ten, kto ho odsúdi najrýchlejšie. Si predsa Zlatý chlapec a hrdina svetla, nikto by ti to nemohol vyčítať.“ Zvedavo naklonil hlavu na stranu. Harry v jeho slovách necítil ani náznak horkosti, len prostú zvedavosť s dávkou prekvapenia. Harry sa slabo neradostne usmial.

„Práve ja by som mal byť ten, kto to pochopí, kto hľadá pravdu. Pozri sa na mňa – som Dumbledorov Zlatý chlapec a zároveň jeden z najväčších a najlepších klamárov na okolí. Tajím kto som, čo dokážem, aké sú moje myšlienky a názory a aj to, aký dosah mám na túto vojnu. Pre bohov, som Potter-Black, jeden z najbohatších mužov v Anglicku, dokonca v Európe a do vojny sú za mnou ochotní kráčať ešte aj upíry! Kto, ak nie ja, má povinnosť hľadať pravdu? Nemôžem nikoho len tak odsúdiť, nemám na to právo.“ Zašepkal.

„Ver mi, Harry, že je mnoho ľudí, ktorí majú menšie právo na to, súdiť iných ako ty a oni to napriek tomu robia. A práve ty máš dojem, že musíš slúžiť ostatným.“ Slovo ‚slúžiť‘ Harrymu rezonovalo v mysli, prevaľoval ho na jazyku ako neznámu sladkosť a skúšal jeho chuť. Slúžil? Bolo to naozaj to, čo robil? Slúžil ľuďom okolo seba? Radšej by povedal, že bojoval.

„Nie som si istý, či je práve služba to, čo robím pre ostatných.“ Povedal pomaly. Le Fay pokrčil plecami.

„Nie je jedno, ako to nazveme?“ slabo sa uškrnul, akoby si nemohol pomôcť. Harrymu zablýskali oči. Takže on sa s ním hrá?

„Ale samozrejme.“ Pokojne prikývol. Na to, že neznášal, keď sa ho niekto pokúšal zmanipulovať alebo oklamať, ho hry s le Fayom bavili. Ešte stále nemohol povedať, že by mu úplne dôveroval, ale bol na dobrej ceste. Le Fay bol jediný, s kým sa mohol pozhovárať a pomáhal mu odpútať myseľ od mučenia. Bez neho by na tom bol omnoho horšie.

„Vieš, som rád, že si tu práve ty.“ Povedal. Le Fayovi vyzývavý úškrn skĺzol z tváre, nahradený vážnym výrazom.

„Aj ja.“ Odpovedal muž. Harry sa usmial. Kde bol ten obávaný Smrťožrút? Ešte nemal možnosť vidieť ho, dokonca ani v snoch. To ho privádzalo k myšlienke, že počas tých niekoľkých krátkych hodín, počas ktorých spal, nemal nijaké zlé sny. Možno bol v stave, kedy sny nemohli prísť?

„Všetko v poriadku?“ opýtal sa le Fay. So zamračením naklonil hlavu mierne do strany.

„Áno... všetko v poriadku.“ Povedal pomaly. Pokrútil hlavou.

„Len som sa zamyslel, nič viac.“ Prinútil sa vyčistiť svoju myseľ. Tým sa bude zaoberať len ak to bude dlhodobý jav.

Napriek svojmu rozhodnutiu si však nemohol odpustiť bleskovú myšlienku na to, aké by to bolo, keby už nemal vízie. Netrpel by, ale taktiež by viac nemal informácie o Voldemortovi. Stálo by to za to?

„Myseľ máš už čistú?“ opýtal sa le Fay. Harry sa uškrnul.

„Áno, ďakujem, že si ma zbavil bolesti.“ Povedal. Vzápätí sa naklonil bližšie k nemu a zvážnel.

„Ale už to nerob. Správne si odhadol, že neznášam, keď mi niekto manipuluje mysľou.“ Varoval ho. Le Fay ucítil skrytú hrozbu v jeho slovách a prijal ju. Prikývol, aby mu ukázal, že rozumel. Isté veci chápal viac, ako iní. Snape by ho zabil, keby mu niečo také povedal.

„Chápem.“ Povedal.

„Už je čas?“ opýtal sa Harry, keď začul na chodbe kroky. Le Fay prikývol. Vstal a naposledy mu stisol plece, tak, ako to robil vždy, keď odchádzal.

„Drž sa.“ Zašepkal. Potom zmizol skôr, ako sa mu na dohľad objavila postava Bellatrix Lestrangeovej.

„Harry, už ma netrpezlivo očakávaš, však?“ zatrilkovala sladko. Šialenstvo v jej očiach bolo jasné a hlboké, pokrývalo jej temné oči lesklým povlakom.

„Pochopiteľne.“ Zašomral. Pripravil sa na nevyhnutnú bolesť, ktorú bude zažívať niekoľko nasledujúcich hodín. Utešovala ho len myšlienka na ďalší rozhovor s le Fayom. Má na neho ešte aspoň milión otázok.

„Čo keby si sa postavil z tej postele? Mohli by sme si odpustiť tie počiatočné hry. Obaja dobre vieme, že ťa z tej postele aj tak skôr či neskôr dostanem.“ Zoširoka sa usmiala. Harry jej úsmev opätoval.

„Nie, ďakujem, radšej si posedím. Vieš, mne sa táto posteľ páči.“ Odpovedal slušne. Bellatrix sa hrozivo zasmiala.

„Si tak sviežo drzý. Len málokto je po hodinách mučenia takýto. Ale nemusíš sa báť, ja to z teba vytlčiem.“ Prisľúbila.

„Nie si jediná, kto niečo takéto tvrdil. A tí pred tebou neuspeli.“ Povedal Harry tlmene.

„Hovoril si niečo?“ opýtala sa žena sladko.

„Nie, mala si snáď taký dojem?“ nadhodil Harry posmešne. Odpoveďou mu bol silný Cruciatus.

 

„Pani, pani!“ Harry práve ležal na zemi v mláke krvi, keď dnu vbehol akýsi mladý Smrťožrút. Bol nervózny a už na prvý pohľad bolo jasné, že bežal.

„Čo tu chceš?!“ vyštekla Bellatrix.

„Temný pán! Náš pán sa vrátil! Žiada si prítomnosť Harryho Pottera.“ Zvolal. Bellatrix sa okamžite rozžiarila.

„Náš pán je tu?“ opýtala sa nadšene.

„Presne tak. A teraz vypadnite, Pottera vezmem hore ja. Predtým ho musím ešte uzdraviť, Temný pán ho chce v dobrom stave.“ Le Fay sa znenazdajky objavil za mladým Smrťožrútom, ten od strachu nadskočil.

„Á-áno, pane.“ Zakoktal a zmizol. Takto sa nesprával ani pri Bellatrix. Žena zaťala zuby.

„Nemáš mi čo rozkazovať.“ Zavrčala. Le Fay pristúpil bližšie k nej.

„Skutočne? Veľmi rád ti dokážem, že na to právo mám. Čo ty na to?“ opýtal sa sýtym medovým hlasom. Harry sa mimovoľne napäl, každá bunka v jeho tele mu hovorila, že s tým mužom by si nemal začínať a zároveň vedel, že keby stál pred ním a správal sa takto k nemu, rozzúril by sa do nepríčetnosti. Rovnako zareagovala aj Bellatrix.

„Neopováž sa...“ čo sa však nemal opovážiť sa už nedozvedeli, jej slová zanikli v hlasnom výkriku. Zrútila sa na zem a tam sa metala, ako zašlapený chrobák. Kričala tak, ako Harry nikdy predtým, kým ho mučila ona. Le Fayove oči boli ako dva neľútostné kusy ľadu, ostré a kruté. Vyzeral, že si jej bolesť naozaj užíval.

„Dosť.“ Zašepkal potichu. Stačilo to, bolo toho už príliš. Le Fay sklonil prútik, akoby ho začul. Na okamih zatvoril oči a potom sa pozrel na chlapca. V očiach sa mu na krátky okamih odzrkadľovala hlboká bolesť, tak rýchlo ako sa objavila sa však aj stratila. Bellatrix sa zatiaľ s kňučaním zviechala zo zeme.

„Vypadni!“ zavrčal na ňu le Fay. Počkal, kým s nenávistným pohľadom, zabodnutým do muža, neodkrivkala preč. Potom pristúpil k Harrymu, zastavil sa od neho však na krok, nepodišiel blízko ako predošlé razy.

„Tak toto som ja.“ Zašepkal.

„Bojíš sa ma?“ opýtal sa rovnako ticho. Harry zavrel oči a odvrátil sa od neho, ešte predtým si však stihol všimnúť bolesť a rezignáciu v jeho výraze.

„Chápem. Zlyhal som. Dovolíš mi aspoň, aby som ťa uzdravil a dostal odtiaľto preč?“ Harry počul zašušťanie látky, keď sa muž sklonil nižšie. Otočil sa späť k nemu a zazrel ho kľačať na kolenách meter od jeho tela. Výraz, ktorý mal na tvári, odzrkadľoval porážku. Trpel. Harry cítil, ako mu po tvári tečie osamotená slza, prvá za dlhú dobu.

„Nebojím sa ťa.“ Povedal.

„Nedal si mi na to dôvod.“ Dodal. Muž zodvihol hlavu a uprel na neho dlhý pohľad. Ticho sa rozosmial, smiechom človeka, ktorý nebol úplne v poriadku. V tej chvíli ho Harry chápal. Možno nevedel, čo je ten muž vlastne zač, ale dosiahol to, čo málokto. Zachytil dôležitú časť vnútri mladého čarodejníka a získal si Harryho úplnú dôveru. Pretože isté veci človek predstierať nedokáže.

„Verím ti, le Fay. Teraz ma uzdrav a dostaň ma hore. Tam sa uvidí, čo budeme robiť ďalej.“ Slabo sa usmial. Zo straty krvi sa mu už točila hlava, ešte chvíľu a omdlie. Keby mu Bellatrix nepodávala počas mučenia elixíry na doplnenie krvi, bol by už pravdepodobne mŕtvy. To ale, samozrejme, nechcela.

„Dobre.“ Le Fay sa presunul bližšie k Harrymu, stále kľačiac na kolenách. Nezdalo sa, že by sa v najbližšej budúcnosti hodlal postaviť. Zodvihol prútik a začal nad Harrym vytvárať už známe obrazce. Pracoval sústredene, bez najmenšej chybičky.

„Teraz to trochu zabolí.“ Varoval ho. Nečakal na Harryho odpoveď, a tak ostrá bolesť zasiahla chlapca nepripraveného. Zreval, keď cítil, ako sa všetky zlámané kosti v jeho tele naraz napravili a zrástli. Bola to agónia, niekoľkokrát horšia ako Bellatrixino mučenie.

„Odpusť.“ Zašepkal muž. Harry sťažka dychčal, keď bolesť konečne ustúpila. Trvalo to len krátko, napriek tomu to však Harryho obralo o veľa z jeho zásoby energie. Vytiahol z habitu fľaštičku so svetlým zeleným elixírom. Priložil mu ju k perám.

„Pi.“ Prikázal. Harry poslušne vypil všetko, čo mu muž dal. Nejednalo sa iba o ten jeden elixír, ale o celú desiatku. Po ich užití sa Harry cítil takmer dobre.

„Energiu ani silu ti nedokážem dostatočne doplniť napriek všetkým tým elixírom. Potrebuješ spánok. Najmä tvoje magické jadro potrebuje niekoľko hodín spánku a podľa možnosti niekoľko dní odpočinku, aby sa zregenerovalo. Po celý čas pracuje na tom, aby si sa čo najrýchlejšie uzdravil a tým sa ustavične vyčerpáva. Tvoje magické jadro je na takéto stavy zvyknuté, nie je to prvýkrát, čo si sa dostal do životu nebezpečnej situácie a zranený si bol už nepočetne krát, takže vydržíš dlhšie. Donekonečna to však nepôjde, skôr či neskôr ťa to položí na kolená. To, v akom stave je tvoja psychika, mi je zatiaľ zaťažko posúdiť. Fyzicky na tom tiež nie si najlepšie, si unavený a oslabený, kosti sa ti budú lámať rýchlejšie ako inokedy. Taktiež budeš zranenia znášať horšie.“ Je nepríjemnou hrou osudu, že sa má s Voldemortom stretnúť práve v dobe, keď je taký... krehký. Dosť mu tým uľahčí prácu, nech sa už čarnokňažník pokúsi o čokoľvek.

„Nevieš, kde skončil môj prútik?“ opýtal sa.

„Má ho Bellatrix. Nosieva ho v pravom prednom vrecku na habite, vyťahuje ho len keď ide k tebe do žalárov.“ Informoval ho. Harry vďačne kývol.

„Ideme?“ opýtal sa. Le Fay prikývol. Bol už pravý čas na to, aby sa vybrali hore, inak sa to Voldemortovi nebude pozdávať. Harry nechcel zbytočne upozorňovať na to, že za ním stojí jeden z najobávanejších Voldemortových verných. Nechal sa vytiahnuť na nohy a cestou von sa trochu oprel o čarodejníka.

„Mimochodom, vyzerá to tak, že si si získal Malfoyovcov. Povedal by som, že ak dosť šikovne zatlačíš, mohol by si si ich nakloniť poriadne na svoju stranu. Napriek tomu, čo sa hovorí o Malfoyovcoch, Lucius nemučí ani zďaleka tak rád, ako by sa páčilo Voldemortovi a takú budúcnosť nechce ani pre svojho syna. A Narcissa už tobôž nie, bola by radšej, keby Voldemort dušu jej syna nezničil, plne stačí, čo robí s Luciusom. Nie je to tak dávno, čo sa Lucius ledva odmiestnil domoc, po mučení od nahnevaného Voldemorta. Nebyť Narcissy a jej rýchlej reakcie, je dosť možné, že by zomrel na podlahe v predsieni svojho domu.“ Hovoril muž. Harry v duchu úprimne oceňoval, že ho o takýchto veciach informuje. Dumbledore sa ho snažil čo najviac odstaviť.

„Hovoríš mi toho o Smrťožrútoch celkom dosť. Myslíš, že to všetko využijem?“ zaujímal sa Harry.

„Budem radšej, ak to budeš vedieť a nevyužiješ to, než aby si to potreboval a nepoznal.“ Odpovedal. Harry mu to veril, ale nechápal, aký na to mal dôvod.

„Staráš sa o mňa viac ako môj vlastný otec.“ Podotkol Harry.

„Povedzme si to tak, tvoj otec by súťaž o najlepšieho otca nevyhral ani v prípade, že by o tebe vedel.“ Podotkol ironicky. Harry v odpoveď pokrčil plecami. Sám to dobre vedel. Snape nebol práve vysnívaný rodič, to bol skôr James, ale Harry ani nepotreboval vysnívaného rodiča. Niekto ako Snape by bol skvelý, len keby ho mal aspoň trochu rád...

„Chceš sa tu ešte udržať?“ opýtal sa Harry. Už boli takmer na mieste.

„Najdokonalejšie by bolo, keby som tu ostal ešte nejakú dobu, ale nehodlám pre to obetovať tvoj život. Keď to bude potrebné, zasiahnem. Obávam sa, že to bude už zakrátko. Bez tak by som už o nejakú dobu musel opustiť rady Smrťožrútov...“ poslednú vetu dodal tichšie, skôr pre seba ako pre Harryho.

„Ako sa dá dostať z Temného sídla, pokiaľ nemáš Znamenie?“ opýtal sa Harry.

„Voldemort buď upraví ochrany tak, aby si mohol prechádzať alebo ti dá prenášadlo.“ Odpovedal.

„Ty využívaš ktorý spôsob?“ opýtal sa Harry. Le Fay pokrútil hlavou.

„Viem, o čo ti ide a sklamem ťa. Ja patrím do tej prvej skupiny.“ Povedal. Na chvíľu sa odmlčal.

„Sú však niektorí plnohodnotní Smrťožrúti, ktorí majú aj Znamenie aj prenášadlo. Aspoň zopár sa ich tam bude určite zrdžiavať.“ Dodal. Harry k nemu zodvihol pohľad.

„Ktorí sú to?“ spýtal sa.

„Bellatrix, Lucius a Snape. O nich to viem určite a k nim by si sa mohol aj dostať. Hľadaj prívesok hada. Bellatrix ho nosí na hrdle, hrdo vystavený na obdiv, Lucius na zápästí, aspoň teda pokiaľ je na stretnutiach a u Snapea je to premenlivé. Už som mu videl ten prívesok na krku, na ruke a aj odložený vo vrecku. Na tvojom mieste by som sa spoľahol najmä na Luciusa, poprípade Bellu.“ Poradil mu.

„Prečo na Luciusa?“ nechápal Harry.

„Pretože ten muž ti je dlžný. Uvedomuje si, že máš neskutočné šťastie a môžem ti zaručiť, že nie je pokojný, keď ti je takto zaviazaný. Radšej ťa uvidí mŕtveho, v to však príliš nedúfa. Ak sa k nemu dostaneš, nebude svoju ruku príliš brániť.“ Uškrnul sa.

„Na ktorej ruke nosí prívesok?“ opýtal sa Harry na posledný detail.

„Na ľavej, zavesený na striebornej retiazke.“ Povedal le Fay a mávnutím ruky otvoril jedno krídlo masívnych drevených dverí, raz takých vysokých ako boli oni dvaja.

„Ach, drahý Lomion, ako vidím, pána Pottera si uzdravil dobre.“ Ozval sa hlas, ktorý Harry nenávidel pravdepodobne najviac na svete. Zamrazilo ho a zároveň sa mu krv v žilách začala variť.

„Môj pane, ďakujem.“ Sklonil hlavu le Fay a doviedol ho do stredu sály. Harry po celý čas uprene hľadel na Voldemorta, nevnímal ani pevné držanie le Fayovej ruky. Mysľou sa mu premietali myšlienky na chvíle, kedy stretol Voldemorta a na to všetko, čo spôsobil. Čo urobil jemu a jeho rodine. Cítil nenávisť, hlbokú a jasnú, ako v mocných prúdoch preteká jeho vnútrom.

„Upokoj sa.“ Zasyčal le Fay počas toho, ako sa sklonil pred Voldemortom a silno ho stisol, predtým než ho pustil. Harry sa zapotácal, keď opora jeho tela náhle zmizla. Až vtedy si začal uvedomovať prítomnosť ostatných v miestnosti. V kruhu okolo neho stáli približne dva tucty Smrťožrútov, medzi nimi aj Snape, Lucius a Bellatrix. Le Fay, či Lomion, ako sa práve dozvedel, sa postavil vedľa Luciusa. On a Bellatrix stáli Voldemortovi najbližšie, po nich to boli Lucius vedľa le Faya a Snape vedľa Bellatrix.

Lomion. To meno v ňom zvláštne rezonovalo. Napriek tomu si však nevedel vybaviť, prečo a ani sa nad tým bližšie nepozastavoval. Teraz mal hlavu plnú Voldemorta, Smrťožrútov a myšlienok na únik. O ostatných veciach bude premýšľať neskôr. Ak sa odtiaľto vôbec dostane.

Zrakom sa nakrátko zastavil na Snapeovi. Muž na neho hľadel s kamennou tvárou, bez jediného náznaku akýchkoľvek emócií. Nič. Absolútne žiaden náznak, že mu pomôže, že je na jeho strane. Absolútne nič.

„Harry, Harry, tak sa teda opäť stretávame. Netrvalo to tak dlho, však?“ Voldemort zostúpil zo svojho trónu a pomaly prešiel až k Harrymu. Zastal ani nie meter od neho.

„Počul som, že si bol posledné dni v starostlivosti našej milovanej Bellatrix. Je šikovná, však?“ na jeho tvári sa objavilo niečo, čo by sa malo považovať za úsmev. Harry sa ani nečudoval, že sa Voldemort často nesmeje a bol za to rád. Grimasa na jeho tvári bola značne znepokojivá.

„Od tvojej najlepšej služobníčky by som čakal viac.“ Odpovedal Harry chladne. Bellatrix sa naježila a bolo jasné, že by mu najradšej vážne ublížila, no Voldemort sa len zasmial. Mal pozoruhodne dobrú náladu. To sa Harrymu nepáčilo, nikdy sa mu nepáčilo, keď bol Voldemort šťastný. Neveštilo to nič dobré.

„Stále rovnako drzý, ako vidím. Vždy si bol veľmi silný, ostatný by už dávno kľačali a prosili.“ Naklonil sa bližšie ku chlapcovi a ľadovými prstami mu pevne zovrel bradu. Tvár mal sotva pár centimetrov od tej jeho.

„Povedz mi, Harry, budeš ma prosiť, aby som ťa ušetril?“ zašepkal. Harry prudko odstrčil Voldemortovu ruku a odstúpil od staršieho muža. Na jeho tvári bolo jasne badať zhnusenie.

„Nikdy!“ odpovedal tlmene, ale pevne. Jeho hlas sa jasne niesol sálou.

„Inú odpoveď som ani nečakal.“ Povedal. Pokojne od chlapca odstúpil a začal si ho premeriavať, hlavu pri tom naklonil na stranu. Jeho rysy prezrádzali pobavenie.

„Mám pre teba ponuku.“ Ozval sa po chvíli. Harry sa zarazil, nepríjemný pocit mu prebehol chrbticou. Mimovoľne prižmúril oči.

„Staň sa mojím spojencom. Ak budeš stáť po mojom boku a bojovať proti Dumbledorovi, odmením ťa a dám ti všetko, po čom túžiš. Všetko.“ Sľuboval. Jeho slová Smrťožrútov rozrušovali, jeho verní sa začali ošívať a šokovane si ich premeriavať. Keby sa nebáli svojho pána, určite by si už medzi sebou začali šepkať. Voldemort však ešte neskočil.

„Chcem za to len informácie, ktoré máš a ktoré mi Severus nedokáže podať a chcem, aby si spojil svoju mágiu s mojou. Toto sú moje dve podmienky. Spojenie našich mágií ťa neoslabí, len posilní. Musíš uznať, že je to dobrý obchod, Harry.“ Úsmev na jeho tvári sa stále rozširoval. Na chlapca sa hľadel očami červenými ako krv, ktoré vedeli. Odpoveď na svoju otázku poznať už vopred, Harry by ani nemusel otvoriť ústa.

„Chceš vedieť, kto je zradcom v tvojich radoch?“ opýtal sa Harry ticho. Na Snapea sa ani nepozrel, nepozrel sa na nikoho a na nikoho nemyslel. Svoj pohľad upieral len na Voldemorta, neurobí mu tú radosť a nedá mu to meno tak ľahko.

„Samozrejme.“ Odpovedal. Harry mohol cítiť ako Snapeovi zamrzla krv v žilách. Odrazu mal chuť uškrnúť sa.

„Odpoveď sa ti páčiť nebude.“ Varoval ho Harry. Úškrn sa mu nakoniec predsa len pomaly dral na pery. Toto ho ešte bude bolieť, jemu to však bolo jedno.

„Vskutku?“ nadhodil Voldemort. Už sa neusmieval tak ako predtým.

„Tak mi to povedz.“ Vyzval ho. Harry sa tentoraz uškrnul naplno.

„Si to ty. Ty sám mi ukazuješ, čo plánuješ.“ Zašepkal. Voldemort pokrútil hlavou.

„Predpokladám, že tvoja odpoveď na moju otázku je jasná.“ Neobťažoval sa ani so spýtavým pohľadom.

„Pochopiteľne.“ Odvetil Harry hladko. Na to, ako zúbožene vyzeral a ako sa cítil, sa správal dosť arogantne. To, ako sa cítil, sa však naučil potláčať, roky praxe u Dursleyovcov mu v tom veľmi pomohli.

„V takom prípade si to budem musieť zistiť inak. Legillimens!“ bez varovania namieril prútik na Harryho a vyštekol kúzlo. Harry si takmer nestihol uvedomiť, kedy sa mu prútik objavil v ruke a tých pár stotín sekundy bolo na pripravenie sa prikrátko.

Sila Voldemortovho útoku tvrdo narazila na Harryho obrany, omnoho silnejšie ako to kedy urobil Snape. Omnoho silnejšie, ako by to kedy zvládol Snape. Napriek tomu, že ho Dumbledore považoval za jedného z najsilnejších Majstrov Legillimencie, sa nemohol ani zďaleka rovnať tomu, čo dokázal Voldemort. V sile jeho útoku Harry ucítil dlhé roky praxe, nesmiernu moc a neobyčajný talent na toto umenie. Ticho vykríkol, keď sa obrany okolo jeho mysle otriasli v základoch a klesol na kolená. Ostali však stáť.

„Pekné.“ Skonštatoval Voldemort. Na rozdiel od Harryho mu to nevzalo energiu. Neurobilo to s ním nič.

„Severus takúto prácu nemohol odviesť. Povedz, kto ťa učil?“ opýtal sa.

„Prirodzený talent.“ Zavrčal Harry.

„Pôsobivé.“ Zamrmlal. Otočil sa na svojich Smrťožrútov.

„Severus, prečo si ma neinformoval o Harryho zjavnej znalosti Okulumencie?“ opýtal sa zdanlivo priateľsky, avšak každý v sále mohol cítiť nádych hrozby v jeho slovách.

„Nevedel som o tom, môj pane. Keď som Pottera učil, nedokázal sa ubrániť proti mojim výpadom, mal som prístup ku všetkým jeho spomienkam.“ Odpovedal Snape úslužne.

„To si nemyslím, drahý Severus. Harry má okolo svojej mysle vystavanú skutočne pôsobivú ochranu. Škoda, že budem takú silnú myseľ musieť zničiť.“ Dodal nešťastne. Harry ešte nepočul horšie zahraný smútok.

„Legillimens!“ pohral sa s tým slovom podobne, ako sa vedel pohrávať s Avadou. A rovnako neúprosne ako Avada Kedavra oberala ľudí o životy, jeho kliatba narazila na múry okolo Harryho mysle a rozmetala ich na prach. Harry nedokázal určiť presný okamih, kedy jeho múry zlyhali, jeho svet totiž v okamihu, keď sa Voldemortova myseľ dotkla tej jeho, zachvátila neskutočná bolesť. Mal dojem, že nemala konca, šírila sa celým jeho telom, zožierala jeho myseľ a bránila mu v myslení. Nedokázal sa sústrediť na nič iné.

Keď bolesť konečne ustúpila, zistil, že spadol horeznačky na zem. Namáhavo dýchal a nepríjemne ho bolel krk. Musel kričať. Prvé, čo si uvedomil, bolo, že sa mu Voldemort nehrabal v myšlienkach, jeho cieľom bolo spôsobiť mu nesmierne utrpenie a zlomiť ho. Chcel, aby mu Harry sám odhalil svoje tajomstvá.

Už niekoľkokrát čítal o tom, že skutoční Majstri Legillimencie dokážu svojim obetiam spôsobiť dojem bolesti tak silnej, že z nej ľudia už po krátkej dobe šalejú. Toto však bolo prvýkrát, čo mal Harry možnosť zažiť to na vlastnej koži. A ak by záležalo na ňom, už nikdy to nechcel zažiť.

„Už mi povieš, kto je zradcom v mojich radoch?“ opýtal sa. Harry sa pokúsil odpovedať, ale z hrdla mu vyšlo len nezrozumiteľné chrapčanie. Bolestivo si odkašľal a skúsil to znovu.

„Trhni si!“ zasyčal. Voldemort bude potrebovať viac na to, aby chlapca zlomil. Zrakom spočinul na postavách naokolo, na kamennom výraze Snapea, uprenom pohľade le Faya, napoly zdesenom výraze Malfoya a na potešenom úškrne Bellatrix. Hneď niekoľkí ďalší Smrťožrúti sa tvárili súhlasne.

Cítil sa strašne. Po prvýkrát od vtedy, ako ho Smrťožrúti uniesli, sa cítil byť pokorený.

Keď jeho telo zachvátila ďalšia vlna bolesti, nemohol robiť nič iné, ako kričať. Tentoraz to bolo iné, Voldemort ho nechal osobitne precítiť, ako sa mu varí krv v žilách, lámu všetky kostí a drtí hlava. Bolesť sa nezliala v jeden nekonečný prúd, rozdelila sa a narážala do Harryho striedavo zo všetkých strán. Ťažko povedať, čo bolo horšie.

„Kto je ten zradca?“ Voldemort svoju otázku musel zopakovať, aby ju Harry zachytil a porozumel jej. Tentoraz mu chvíľu trvalo, kým sa dostal k sebe dostatočne na to, aby pochopil, čo od neho Voldemort chcel. Jeho myseľ prenikla myšlienka, ako dlho to ešte vydrží. Uprel pohľad na le Faya. Pokúsil sa vyslať časť svojej mysle jeho smerom, robil to prvýkrát, takže si nebol istý, či to vyjde, ale teóriu poznal. Nič sa nestalo. Skúsil to znovu a opäť bezúspešne. Nič. Vôbec nič.

„Nerozumel si, Potter?“ Voldemort mu po prvýkrát za ten deň povedal inak ako krstným menom. Strácal trpezlivosť.

-Harry.- Jemný dotyk pohladil jeho myseľ. Chlapec sa na ten spoly známy hlas napojil.

-Ak budeš vidieť, že zlyhám, dostaň ma preč. Nesmie prehľadať moju myseľ.- Prosil.

-Pokúsim sa. Harry, priprav sa, cítim, že sa niečo...- Čo sa robí sa už nedozvedel, Voldemort totiž stratil trpezlivosť a jeho svet sa ponoril do víru bolesti. Spojenie medzi nimi sa prerušilo. Bolesť, ktorú mu dal Voldemort okúsiť, sa nedala zniesť. Trhala mu myseľ na kusy a privádzala ho k šialenstvu. Jeho telo zareagovalo jediným možným spôsobom.

 

Harry otvoril oči. Ako prvú si všimol tvár Voldemorta, bol bližšie ako predtým. Preletel pohľadom po sále a Smrťožrútoch. A až potom sa začal rozpamätávať.

Omdlel. Jeho hlava sa rozhodla, že viac bolesti neznesie a vypla. Harry sa tomu vôbec nedivil. Po niekoľkých dňoch v spoločnosti Bellatrix bolo jeho telo unavené. Voldemortova starostlivosť by na neho bola priveľa aj keby bol zdravotne v poriadku.

Netrúfal si ani odhadnúť, ako dlho ho už Voldemort mučil. Jemu sa to zdalo ako hodiny, ale rovnako dobre to mohlo byť pár minút. Pravdepodobnejšia bola tá druhá možnosť, takéto mučenie bolo jedno z najhorších. Už po krátkej dobe môže čarodejník prísť o všetko, príčetnosťou len začínajúc.

„Už toho máš dosť?“ ozval sa Voldemort ticho.

„Viac nezvládneš?“ dodal. Bol príliš blízko. Harry by sa odtiahol, keby mu na to zostalo dosť sily.

„Myslel som si, že vydržíš viac. No, nevadí. Aj tak sa ešte môžeme chvíľu pohrať. Pozeraj sa na mňa!“ štekol odrazu. Harry sa mimovoľne strhol. Ani si neuvedomil, že začal pomaly zatvárať oči. Zrazu pocítil, ako sa mu viečka násilne roztvorili. Cítil, ako sa ho začínal zmocňovať strach, keď nedokázal zatvoriť oči. Pre slzy už pomaly nevidel. Keď Voldemort konečne stiahol kúzlo z jeho očí, začal Harry zbesilo žmurkať. Nech však robil čokoľvek, nevidel dobre. Voldemortova tvár aj všetko naokolo ostalo rozmazané. Cítil sa asi tak, ako keby mu spadli okuliare. Od vtedy, ako sa začal meniť, ich už však nepotreboval.

„Kto je zradcom, Harry? No tak, viem, že sa ti Dumbledore rád spovedá.“ Pobádal ho. Harry ticho bolestivo vydýchol. Nevedel, odkiaľ sa v ňom brala sila, ale našiel jej dostatok na to, aby sa opäť upokojil a aspoň čiastočne nabral stratenú rovnováhu. Nenechá sa zlomiť. Nesmie.

„Budeš sklamaný. Je to už pomaly rok, čo sa mi Dumbledore všemožne vyhýba a predtým mi toho taktiež veľa nepovedal. Podľa neho som bol príliš mladý.“ Odpovedal. V jeho hlase nebolo cítiť nijaké emócie, žiadne rozhorčenie ani hnev, povedal to len ako prostý fakt. Niečo, čo sa ho osobne nedotýkalo. V tej chvíli nijaké emócie ani necítil. Necítil vôbec nič. Po emóciách, bežne všadeprítomných, ostala v jeho vnútri len chladná prázdnota. Tak to bolo dobre. Emócie by ho teraz len zbytočne zraňovali. Sústredil sa na silu vo svojom vnútri a na nutnosť ostať v celku a udržať si príčetnosť.

„Ach, možno som sa mýlil, keď som povedal, že nie si dosť silný. Možno, že už začínam chápať, čo všetkých tých ľudí na tebe láka. Och, áno.“ Prikývol si pre seba.

„Ale ani tvoja obdivuhodná vnútorná sila ťa nezachráni pred smrťou. A už tobôž nie ochrana tvojej úbohej muklovskej matky.“ Zasyčal nenávistne.

„Moja matka tu nie je tú úbohá.“ Svoj pohľad neomylne zabodol do Voldemorta. Bolo jasné, koho tu považuje za toho úbohého on. Voldemort pristúpil bližšie, na tvári sa mu odzrkadľoval hnev.

„Chcem, aby si vedel, že zabijem každého, kto je ti drahý. Začnem tou humusáčkou Grangerovou, s ktorou si sa roky vláčil a skončím pri sladkej Catherine, ktorú tak veľmi miluješ. Sľubujem, že bude trpieť. Každý jeden bude trpieť. Mávaš nočné mory o tom, ako jeden po druhom umierajú. Ja sa postarám o to, aby sa tvoje nočné mory stali skutočnosťou. A ty s tým nič neurobíš, pretože o chvíľu umrieš.“ S tými slovami vstal a otočil sa čelom ku svojim verným.

„Pozrite sa na neho! Toto je symbol svetlej strany! Ich Záchranca, Dumbledorov miláčik a chránenec. A predsa tu leží pri mojich nohách a čaká na smrť, ktorá ho neminie!“ jeho slová sa jasnie niesli sieňou, silné a isté. Harry už čoskoro umrie.

„Takto skončia všetci svetlí čarodejníci! Úbohí hlupáci, ktorí si myslia, že v mukloch je naša budúcnosť. Už čoskoro všetci padnú.“ Otočil sa naspäť na Harryho.

„Cítil si, že som niečo hľadal, však? Och, áno, ja viem, že si to cítil. Ale vieš aj to, že som to našiel? Odhalil som tajomstvo, ktoré mi pomôže ovládnuť svet. Už čoskoro mi všetci budú ležať pri nohách.“ Hrozivo sa zasmial. Harrymu sa ten zvuk odrážal v hlave a dopĺňal bolesť v nej nepríjemným tupým dunením.

Harry sa pri pohľade na neho s konečnou platnosťou uistil v tom, že ten muž naozaj nie je príčetný. Harry však pochyboval, že je človek, ktorý by dokázal plne pochopiť mieru jeho šialenstva. Čo ho vlastne viedlo? Aká sila určovala smer veľkého Lorda Voldemorta, jedného z najhorších černokňažníkov vôbec? Čo ho priviedlo na cestu, ktorou kráčal?

Harry nechcel veriť, že človek môže byť prirodzene taký zlý. Že sa proste narodil ako netvor. Jeho samého považovala jeho vlastná rodina za netvora a niekedy sa tak aj sám cítil. Necítil sa ako dobrý človek, hlboko vo svojom vnútri cítil, že nie je taký svetlý, ako by si to Dumbledore želal. Nebol  vhodným symbolom svetla. Harry bol len zraneným chlapcom, ktorý sa príliš detailne zoznámil s nenávisťou a smrťou a ktorého dlhé roky udržiavala na tej lepšej strane spomienka na rodičov. Radšej si ani nechcel predstaviť, čo by sa z neho stalo, keby nevedel, že ho Lily a James milovali. Bez tej istoty by mu ostala iba všadeprítomná nenávisť.

Upadol by.

Možno toto sa stalo Voldemortovi. Vyrastal bez lásky. Ak nikdy neucítil chuť láskavosti, vrelosť objatia a radosť úprimného smiechu, ako by od neho niekto mohol očakávať, že bude lásku chápať? Ak človek aspoň raz ucíti skutočnú lásku, nikdy nezabudne na jej príchuť. Láska je nebo, očistec aj peklo zároveň, je krásna a čistá, silnejšia ako akákoľvek mágia a zároveň na svete nie je nič, čo by mohlo spôsobiť väčšiu bolesť.

Je toľko druhov lásky. Láska matky, brata, priateľa, druha, učiteľa... Navzájom sa líšia, každá má iný, svojský náboj, ale zároveň sú si všetky podobné. Vo svojej podstate je láska vždy rovnaká.

Bez lásky človek nie je človekom. Každá ľudská bytosť potrebuje lásku dostávať a dávať, inak nebude šťastná. Možno sa hovorí, že peniaze vládnu svetom a každý triezvo zmýšľajúci človek musí aspoň čiastočne uznať pravdu tohto výroku, ale peniaze napriek tomu nie sú najdôležitejšie. Úprimne, čo je lepšie, bývať sám v obrovskom dome, obklopený nesmiernym bohatstvom, sám medzi miliónmi ľudí, kedy každý, kto sa k vám priblíži, túži len po vašich peniazoch alebo mať skromný domček, musieť si mesiac šetriť na vytúženú knihu a žiť obklopený ľuďmi, ktorým záleží len na to, aký dobrý ste človek?

Harry mal v tomto vždy jasno. Teraz možno bol jedným z najbohatších mužov v Anglicku, ale roky predtým, keď ešte nevedel o existencií Rokfortskej strednej školy čarodejníckej a nepoznal taje mágie, netúžil po bohatstve, napriek tomu, že nemal dosť peňazí ani na poriadne oblečenie. Viac ako po všetkých peniazoch sveta túžil po jedinom človeku, ktorý by ho miloval takého, aký bol, so všetkými jeho nedostatkami a chybami. Dal by čokoľvek len za to, aby sa na neho aspoň jedna osoba prestala pozerať ako na odpad a prejavila voči nemu aspoň štipku láskavosti.

Rokfort výrazne zmenil jeho život. Možno mohol voči mnohým ľuďom pociťovať hnev, ale napriek tomu by nič nechcel meniť. Miloval ich všetkých. Jeho nerozumného krstného otca, najláskavejšieho vlkolaka, akého kedy stretol - Remusa, prísnu riaditeľku jeho fakulty, inteligentnú Hermionu, prekrásnu Catherine, starého riaditeľa, ktorý mu bol ako starý otec, Amay, jeho malú upírsku sestričku, často veľmi náladovú, Lunu, úžasné dievča s mágiou ako číry kryštál, Loretha, upírskeho princa a jeho brata a mnohých iných ľudí, ktorých vymenovanie by mu trvalo veľmi dlhý čas.

Oni všetci sa podieľali na formovaní jeho samotného, jeho myšlienok, názorov a cieľov. Dávali mu silu a mnohokrát ho o ňu aj oberali, pridávali mu množstvá problémov, no zároveň ho od mnohých odbremeňovali.

V konečnom dôsledku by mohol povedať, že mal rád aj toho parchanta Snapea. Napriek všetkému to bol ešte stále Harryho otec a pre Harryho bol otec nesmierne dôležitý. Možno to mal v sebe zakorenené ešte z detstva, kedy boli rodičia pre neho oporné piliere, napriek tomu, že už nežili. Ich láska ho sprevádzala celými tými rokmi.

„Nepodarí sa ti to.“ Povedal Harry slabo, stačilo to však na to, aby Voldemort zastavil a upriamil na neho svoju pozornosť. Pokračoval už jasnejším hlasom.

„Nepodarí sa ti podrobiť si svet a zničiť ho. Vždy tu bude niekto, kto sa ti postaví na odpor. A tí, ktorí sa ti budú stavať na odpor, tak budú robiť až dovtedy, kým nepadneš. Možno odrazíš viac úderov ako ostatní, ale nejaký raz určite zasiahne svoj cieľ. Aj ty jedného dňa klesneš na kolená, môžeš byť akokoľvek silný, smrť si na teba brúsi zuby a nevzdá sa, kým ťa neodvedie do záhuby.“ Trhane sa nadýchol. Cítil sa tak slabo.

„Neporazil si ju. Možno si ju oklamal, ale neporazil si ju. A smrť nenávidí byť podvádzaná.“ Nevedel, odkiaľ sa v ňom brali všetky tie slová a už tobôž nie istota, s ktorou ich hovoril, ale bolo to tak. Harry hovoril len to, čo muselo byť povedané a čo cítil, že bolo správne.

Vo vzduchu sa vznášalo niečo zvláštne. Čím viac ubiehal čas okolo nich, tým výraznejšie to Harry vnímal. Sálu ovíjala hrozivá prítomnosť niečoho ďalšieho, z čoho sa Harrymu ježili vlasy na zátylku. Niečo sa dialo.

„Padneš.“ Zašepkal tichý prísľub vo chvíli, keď sa ťažoba vo vzduchu pre Harryho stala neúnosnou. A vtedy, v okamihu, keď sa čas na pár nekonečných okamihov zastavil, sa v strede sály, sotva niekoľko metrov pred chlapcom, zhmotnili jeho najhoršie nočné mory, o ktorých ani nevedel, že ich má.

Bytosť, stvorená z tých najtemnejších tieňov, sa zjavila prakticky odnikiaľ. V miestnosti náhle zavládol chlad a prítmie, moc toho stvorenia bola zrejmá, štípala Harryho na koži a mrazila mu krv v žilách. Aj tiene akoby sa k nemu naťahovali. Tvor rozpažil ruky, temný premenlivý plášť sa za ním roztiahol ako pokrútená verzia anjelských krídel. Otočil sa na chlapca, ležiaceho na zemi, neomylne sa zameriavajúc na neho.

„Harry Potter, si môj.“ Tie slová Harryho zamrazili na mieste a naplnili ho úprimným strachom. Tento tvoj bol horší ako stovka Dementorov. Proti nim Harry aspoň vedel, ako sa brániť, ale čo robiť tvárou v tvár tejto bytosti, to naozaj netušil. A práve vedomie, že sa nedokáže ubrániť, ho privádzalo do šialenstva.

Okolo nich sa ozýval krik a Smrťožrúti po prelomení prvotného šoku začali na bytosť páliť jednu kliatbu za druhou. Napriek tomu sa však ani jeden z nich dvoch – bytosť z tieňov ani Harry, nepohli. Kliatby sa neškodne strácali v tieňovom rúchu starobylého démona, bez toho, aby mu spôsobili čo i len drobnú ujmu. Nezdalo sa, že by si ich vôbec všimol, kým bol jeho záujem zameraný na chlapca, mladíka, o ktorom sa vyjadril, že patril jemu.

Na chvíľu... na veľmi krátku chvíľu sa svet okolo nich rozostril a Harry prepadol do moci toho démonického stvorenia. Jeho svet obalila tma, do ktorej bol odetý, klamala jeho zmysly a víril jeho myšlienky. A potom uvidel niečo omnoho horšie, než bolo akékoľvek Voldemortove alebo Belline mučenie. V hĺbke skazenej mysle netvora, poškvrnenej tou najtemnejšou temnotou, spoznal, čo je to peklo. Bolesť, strach, beznádej, zúfalstvo, nekonečná ťažoba a požierajúce výčitky sa stali stredobodom jeho sveta, jeho jedinými pocitmi. Bola mu zima, ťaživý chlad sa zarýval do jeho tela, menil mu krv na ľad a na jeho koži vytváral inovať. Chcel bežať, utiecť čo najďalej od všetkej tej bolesti, no nedokázal sa pohnúť. Bol ako kus ľadu. Všade okolo neho sa vznášala temnota, hustá a bezhraničná, temnejšia ako tá najtmavšia noc, neprerušovaná jediným prúžkom svetla. Nevidel nič, vôbec nič.

A ten krik... Doliehali k nemu šialené výkriky, plné agónie, vzlyky a prosby. Ich hlasy boli zbavené nádeje, na tom mieste nijaká nejestvovala. Na tom mieste existovala len tma, zima a myšlienky, ktoré ich všetkých ničili. Harry otvoril ústa a pridal ku všadeprítomnému kriku aj svoj vlastný. Zvláštne sa mu odrážal v ušiach, akoby znel z priveľkej diaľky a nech kričal akokoľvek silno, neprinieslo mu to nijakú úľavu. Zhlboka sa nadýchol ľadového vzduchu, ktorý sa mu zabodával do pľúc a znovu sa rozkričal.

A v tom ucítil niečo iné. Nekonečnú masu tmy niečo narušilo...

 

Le Fay dlho neváhal, keď videl, ako sa démon zameral na chlapca. Bol omnoho skúsenejší a poznal toho viac, ako by ktokoľvek očakával. Preto vedel, že nech s mladíkom robí čokoľvek, musí mu pomôcť. Takí ako on, Pradávny, ktorí chodili po tejto zemi už milióny rokov pred ľuďmi, dokázali premeniť zem na peklo už len svojou prítomnosťou. Hovorilo sa, že kedysi bývali dobrí. Ale ak to aj niekedy bývala pravda, tie časy boli už nenávratne preč.

Starosti mu však robilo, kto ho vyvolal. Pradávny nemali dovolené samovoľne sa pohybovať po zemi, mali svoju duchovnú sféru, v ktorej prebývali, ale do fyzického sveta sa mohli dostať len s pomocou. A tento tu musel byť už niekoľko mesiacov, je potrebný dlhší čas na to, aby nadobudol moc, ktorá sa presunom do fyzického sveta stráca a on mal už svoju moc obrovskú. Ten, kto ho vyvolal, bol pravdepodobne už mesiace po smrti.

Čarodejník namieril prútik na bytosť a pridal k ostatným Smrťožrútom svoje vlastné kúzlo. Na rozdiel od nich však vedel, aké kúzlo použiť. Na Starobylých bežné kliatby nezaberajú. Vedel to, raz už totiž svojho Starobylého vyvolal. Veľmi oslabeného a postaral sa o to, aby sa veľmi rýchlo vrátil späť, no napriek tomu ho to takmer zabilo. Vtedy bol ešte mladý.

Keď jasný lúč sivého svetla narazil do bytosti z tmy, tiene okolo neho sa zachveli. Toto bolo doposiaľ jediné vrhnuté kúzlo, ktoré tiene nedokázali hravo pohltiť. Tvor vydal nepriateľský zvuk, nie nepodobný ľudskému zavrčaniu a obrátil svoju pozornosť na le Faya. Harry Potter, dovtedy uväznený v pohľade beštie, klesol horeznačky na zem. Bol neprirodzene bledý a jediné, čo prezrádzalo, že ešte žije, bola slabá triaška.

Le Fay neváhal, okrem jediného pohľadu na chlapca, aby sa uistil, že žije, sa ním viac nenechal rozptyľovať. Zaváhanie by ho mohlo stáť život jeho aj chlapca. A podľa všetkého nielen životy, ale aj duše. Umrieť v prítomnosti Starobylého sa nevyplácalo. Pokiaľ bol pri sile, mal možnosť zachytiť duše, ktoré sa práve odtrhli od svojich tiel, pokiaľ bol práve nablízku. Pálil po ňom jedno kúzlo za druhým. Rýchlo zistil, že démon ešte nebol pri plnej sile, keď sem prišiel a spútavanie chlapca alebo čo to vôbec robil, ho stálo veľa energie. Le Fay nikdy nebol vďačnejší za to, že bol chlapec taký silný. Napriek tomu však dostával zabrať.

Snape sa chytil pozoruhodne rýchlo. Konal podľa le Fayovho príkladu a aj keď nevedel, čo za kúzlo vyslal, pochopil, že svetlo mu prekáža. Niečo málo o démonoch okrem toho musel vedieť, bol koniec koncov jedným z najlepších z Voldemortových verných. Le Fay ho podozrieval z toho, že sa tak snažil kvôli chlapcovi. Možno nevedel, že to bol jeho syn, čo le Fay zistil okamžite, ale stále to bol syn jeho milovanej ženy a jeho chránenec. Jeho smrť by si neodpustil. A Dumbledore tiež nie – ani sebe, ani jemu. Každopádne prenikavé namodralé svetlo, ktoré vyslal, aspoň čiastočne pomohlo. A keď sa k nim postupne začínali pridávať všetci ostatní Smrťožrúti, démon zmizol. Nie z fyzického sveta, ale minimálne preč z hradu. Keď tú potvoru cítil prichádzať, nemal ani tušenie, že to bude jeden zo Starobylých. Predpokladal, že sa v sieni objaví nejaký nižší démon, ktorého ľahko zvládnu. O jednoduchých démonoch vedel niečo každý z vnútorného kruhu.

Zrak mu padol na Voldemorta. Za celý ten čas ani raz nezdvihol prútik, aby im pomohol. Napriek tomu, že musel poznať niečo aj o Starobylých, do čiernej mágie prenikol dostatočne hlboko na to, aby sa naučil niečo o najvyšších démonoch. Jeho moc by sa im hodila, už sám o sebe bol priveľmi mocný a to mu ešte dodávali silu jeho Smrťožrúti. Le Fay pochyboval, že by sa všetci tí chudáci tak hrnuli do služieb svojho pána, keby tušili, že z nich bude vysávať mágiu.

Voldemort zabodol svoj ľahostajný pohľad do le Faya. Oči mu pri tom pobavene zaiskrili, očividne pobavený tým, čo sa naokolo dialo. Le Fay mu kývol hlavou, nemusel sa báť, že by jeho kamenná maska prezradila, čo si myslí. Roky tréningu robili svoje, vyrovnať sa mu v tomto nemohol ani Snape. Odvrátil svoj pohľad od Voldemortových červených očí a pozrel sa na miesto, kde ležal Harry.

Srdce mu zovrela ľadová päsť strachu, emócia, ktorú nepocítil už tak dlho. Harry zmizol. Miesto, kde predtým ležalo jeho telo, bolo prázdne, po chlapcovi ani stopy. Jediné možné vysvetlenie, ktoré mu jeho myseľ poskytla, bolo, že si chlapca so sebou vzal démon. Pri tej možnosti sa mu zakrútila hlava. Ak sa to naozaj stalo, jeho jediná nádej práve zmizla. Chlapec bol ten, koho hľadal. Jeho otec pred rokmi zlyhal, keď našiel toho svojho čarodejníka, ktorého vraj vybral osud, ale le Fay si bol istý, že on našiel toho správneho. Rovnako, ako pred dávnymi rokmi cítil, že otec našiel zlého, pocítil, že Harry Potter bol ten, koho tak dlho hľadali. Nemohol len tak umrieť...

V tej chvíli sa k jeho ušiam doniesol výkrik. Otočil sa za ním a na zemi niekoľko metrov od neho zbadal na zemi ležať telo Bellatrix Lestrangeovej.

 

Keď tmu navôkol Harryho preťal lúč sivastého svetla, ktorý stačil len na to, aby videl pár centimetrov pred seba, začalo niečo Harryho ťahať preč. Aj to minimum svetla stačilo na to, aby Harryho vytrhlo z toho pekla a vtiahlo ho späť do jeho tela.

Oslepujúce svetlo v sále ho oslepilo, napriek tomu, že tam vládlo šero. Cítil sa neskutočne slabý a chorý, únava ho oberala aj o posledné zvyšky energie. Klesol na zem, pričom si bolestivo narazil lakeť. Vôbec ho to však netrápilo. Bolo tam neznesiteľne horúco, dokonca aj ľadový kameň pod ním mu pripadal teplý. V Temnom sídle mal každý dojem chladu, predtým aj Harry, teraz sa však išiel roztopiť.

Keď sa svetlo naokolo len stupňovalo, došlo mu konečne, že sa okolo neho bojuje. Smrťožrúti naokolo vyťahovali svoje prútiky a vysielali na tú bytosť lúče čo najsilnejšieho svetla. Pre Harryho to bolo ako ďalšie mučenie, svetlo mu vôbec nerobilo dobre.

Napriek nedostatku sily sa pokúsil vstať. Keď sa uistil v tom, že niečo také je nad jeho sily, aspoň sa s ťažkosťami pretočil na bok a potom na brucho. Na chvíľu sťažka dychčal, s tvárou pritlačenou k podlahe. Dokonale rovný kameň sa mu v tej chvíli zdal dostatočne pohodlný na to, aby zavrel oči a poddal sa spánku. V skutočnosti netúžil po ničom inom, len zavrieť oči a nechať sa unášať bezvedomím.

Napriek tomu však našiel dostatok sily na to, aby sa zaprel rukami o zem a keď už nemohol chodiť, začal sa aspoň pomaly plaziť smerom od tej potvory. Nemohol zaspať, toho sa musel držať. Na jednu stranu si bránil zaspať, aby sa odtiaľto dostal a na druhú stranu sa napriek únave bál spať, nechcel prežívať nočné mory, ktoré po tomto všetkom určité prídu. Ešte stále cítil ozvenu strachu, aký cítil, keď sa ocitol v mysli démona. Zvieral ho ako pritesná kazajka.

Pomaly sa plazil smerom k bojujúcej Bellatrix. Jej svetlo sa najviac podobalo le Fayovmu sivastému, ktoré démonovi dávalo zabrať najviac. Harry si rýchlo všimol, na koho bol hnev démona zameraný. Bellatrix mu bola najbližšie a najrýchlejšie sa k nej dostane. Okrem toho bola jej fyzická konštrukcia krehká, rozhodne krehkejšia ako Malfoyova alebo Snapeova. A iba o nich troch vedel Harry s určitosťou, že majú prenášadlo. Okolo krku Bellatrix videl visieť čierny prívesok na dlhej striebornej šnúrke. A kým bude Bellateix zamestnaná, využije on príležitosť a zmizne odtiaľto preč. Radšej nechcel vedieť, kam ho prenášadlo zavedie. S tým sa však vysporiada neskôr, podstatné bolo dostať sa preč.

Bellatrix si nevšimla, kedy sa k nej dostal. Za to démon áno. Harry cítil, ako sa na neho upriamila pozornosť jeho očí. Len to mu dodalo potrebnú silu na to, aby si najskôr kľakol a potom sa postavil na neisté nohy. Stál zhrbený a slabo sa kolísal, ale stál. Zo slávnostného habitu, ktorý mal oblečený u Malfoyovcov, ostalo sotva niekoľko zdrapov. Teraz mu skôr zavadzali akoby mu boli na osoh, ale nedával si ich dole. Poskytovali mu aspoň čiastočnú ochranu, ktorá sa mu možno bude hodiť.

Zameral svoj pohľad na ženinu šiju. Stál za ňou a ona bola zameraná na kúzlo, takže nemala možnosť všimnúť si ho. Dokonca ani Voldemort, ktorý ak jediný nebojoval, si ho nevšimol. Svoju pozornosť sústredil na démona, proti ktorému bojovali jeho verný. V tvári sa mu zračila temná túžba a Harry mohol takmer vidieť, ako sa mu hlavou preháňali myšlienky, keď spriadal plán. Svojich Smrťožrútov by nechal všetkých do jedného umrieť, mladíkovi bolo jasné, že mu na nich len pramálo záležalo. Niečo sa za posledné dni zmenilo. Predtým na nich dával aspoň trochu pozor, potreboval ich, ale teraz, akoby mu na nich vôbec nezáležalo, akoby neboli potrební pre jeho plány. To sa Harrymu vôbec nepáčilo. Mohlo to znamenať len dve veci: buď sa Voldemort s konečnou platnosťou pomiatol alebo mal niečo, čo mu pomôže vyhrať vojnu aj bez toho, aby na svoju stranu získal ostatných čarodejníkov.

Harry sa zahnal a udrel. Snažil sa mať ruku čo najpevnejšiu, keď triafal ženinu šiju. Jeho učiteľ bojových umení ho naučil aj to ako súpera omráčiť, varoval ho však, že ak dobre netrafí, môže zlyhať, rovnako, ako môže ublížiť. A napriek tomu, že Bellatrix Lestrangeovú nemal rád, snažil sa udrieť čo najpresnejšie. Keby sa mu to nepodarilo, otupovalo by jeho výčitky svedomia vedomie, že to bola neľútostná mrcha.

Žena sa zviezla na zem pred jeho nohami. Harry stratil balans, keď do neho strčila a klesol na kolená k nej. Aj tak by si musel čupnúť, takto to bolo rýchlejšie. Ale aj bolestivejšie, spadnúť kolenami na tvrdý kameň nebolo práve príjemné.

Zovrel prsty okolo Bellatrixinho náhrdelníka a strhol jej ho z krku. Vnímal na sebe pozornosť démona a chcel sa čo najskôr dostať preč. Horúčkovito pritlačil prenášadlo o ženine ľavé zápästie, v snahe prísť na to, ako ho aktivovať. S úľavou zistil, že sa začínalo rozpaľovať.

„Mne neutečieš. Sľúbil mi ťa ako odmenu. Ty vieš kto som a vieš, že mi nikto nemôže uniknúť.“ Harry ten hlas počul tak jasne, akoby tvor stál pri ňom. Otočil sa. Tvár tvora ukrytá v tieňoch sa upierala priamo na neho. Jeho hlas bol chladný, ľadový takmer tak ako peklo, ktoré mu ukázal a zároveň krásny ako jemná hudba. Lákavý. Bol to hlas, ktorý budete poslušne nasledovať do záhuby, v naivnom presvedčení, že robíte dobrú a správnu vec. Hlas padlého anjela.

„Azazel.“ Zašepkal. Jeden z najmocnejších. V mysli sa mu vynorila jedna z mnohých strán v knihách z blackovskej knižnice, ktoré prečítal. Kreacher mu ju priniesol z tých najtemnejších kníh, aké v dome boli, táto kniha bola skutočným skvostom, jedna z najdrahších. Harry ju čítal niekoľko nocí, lebo pri nej nedokázal zotrvať dlhšie ako hodinu. Mrazilo ho z nej.

V tejto knihe bol spísaný podrobný postup, ako privolať tohto démona. Starobylí, Prastarí, Padlí, nazývali ich mnohými menami – tých, ktorí vraj kedysi bývali anjelmi a potom padli. Prví démoni. Nikto nemohol povedať, že boli všetky tie príbehy pravdivé, ale ich existencia bola preukázateľná. A mimo iné ich nazývali aj menami anjelov. Existenciu anjelov však ešte nikto nepreukázal. Démoni mali k ich svetu vždy bližšie.

Azazel bol anjel smrti. Jeden z najmocnejších v anjelskej hierarchií. A rozhodne jeden z najsilnejších.

Konečne zistil, čo si pre nich Ron pripravil. Nikdy dovtedy neveril, že Ronald Weasley môže byť až taký idiot. Boli v kaši. A to v takej veľkej, z akej sa len tak nedostanú. Najmä Harry a Ronald, oni dvaja totiž boli na Azazalovej listine. Harry ešte pred Ronaldom.

O tohto primladého hrdinu sa zaujímalo priveľa ľudí a práve tí najhrozivejší ho mali vo svojich zoznamoch červenou farbou. Ešte aj Azazel, anjel smrti. Harry akosi nedokázal oceniť tú iróniu.

„Vždy som bol dobrý v robení nemožných vecí.“ Povedal Harry. Ruku odtiahol práve včas, aby so sebou nevzal aj Bellatrix a odmiestnil sa.

Krátko na to sa stratil aj démon. Podobne ako chlapec aj on potreboval odpočinok. Dostať toho chlapca bolo náročnejšie, ako by čakal. Chlapec bol naozaj neobyčajne silný, dotiahnuť ho do pekla a udržať ho tam aspoň nejakú dobu si vyžadovalo pevné sústredenie. V tom mladíkovi bolo niečo, čo nedokázal presne pomenovať, ale jasne to tam cítil.

Už čoskoro však naberie silu a je len otázkou času, kedy získa svoju plnú moc v tomto svete. Potom si chlapca nájde a odvedie si ho do pekla. Jeho sila mu ešte príde vhod.

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

:D

Hanďulle, 15. 12. 2014 16:03

Páni, čím víc kapitol tu je, tím je povídka lepší a lepší! :D Jsem jak ja trní, kde se Harry objeví, co převratného zjistil Voldemort a hlavně jak by někdo, jako Ron dokázal vyvolat tak mocného démona. Na jeho místě bych se šla někam zahrabat a doufat že mě Harry, nebo ten démon nenajdou :D :D

hezká kapitola

Rankl, 15. 12. 2014 13:44

Na Ronově místě bych se začal bát. Kšefty s démony většinou fungují tak, že pokud démon nedostane svou odměnu, musí svou duší zaplatit ten, co ho vyvolal. Jestli Harry dokáže ještě nějakou dobu odolávat, Ron se bude sám těšit z osudu, který pro něj přichystal. Také jsem zvědavý, jakým způsobem démon holky ovlivnil. Nejspíš to nebude nic běžného, co by šlo jednoduchým kouzlem nebo lektvarem zrušit.
Jinak moc hezká kapitolka. Myslím, že navzdory všem okolnostem byl Harry docela rád, že potkal člověka, před kterým si na nic nemusí hrát. Možná mohl Bellatrix trochu víc dráždit, že teď je hlavou její rodiny a je hrubě nespokojen s jejími výsledky. Přece jen několikadenní marná snaha ho zlomit pro ni opravdu není dobrou vizitkou.
Jsem zvědavý, jak se k jeho situaci postaví upíři. ti by mohli mít nějaká vodítka, jak se otravného démona zbavit. Podle tradice by měl fungovat exorcismus nebo třeba odhalení démonova skutečného jména. Ten, kdo zná démonovo skutečné jméno by měl mít nad ním moc.

Super

Leegy, 14. 12. 2014 9:30

Skvělá kapitola... Nemůžu se dočkat na pokračování.... Tahle kapitola mi vytvořila mnoho otázek, ale alespoň utvrdila můj názor na to, kdo doopravdy je La Fey... Což jsem ráda, protože ten nápad mi vrtá hlavou už nějakou dobu a strašně mě štvalo, že sem si nebyla jistá :D :D
Moc se těším na pokračování :)

HP

Katka, 12. 12. 2014 20:59

Čo také prevratné zistil Voldemort? Žeby sa teraz inšpiroval a aj on si vyvolá nejakých démonov? Pevne verím, že nie. Ron sa už načisto zbláznil to je touto kapitolou potvrdené. Je čarodejníkom od malička a to si neuvedomoval čo robí? Žiarlivosť ho úplne zmenila, alebo bol taký stále len sa pretvaroval? Bože viac otázok ako odpovedí :) Už sa teším na ďalšiu kapitolu :)

Ďakujem veľmi pekne za tvoje poviedky, lebo sú jednoducho úžasne :)

:-P

domeenika, 12. 12. 2014 20:50

Rona treba zabit!!!
Takyto zvrat som teda necakala :-*
Kraasna kapitolka, naadherne dlha.
Nechcela by si zase dat nejaku vyzvu na tieto prazdniny??

díky...

Terka, 12. 12. 2014 20:45

No teda! To bolo úžasné... Taká dlhá kapitola, ani si nevieš predstaviť aká som bola prekvapená (v dobrom samozrejme) keď som ju zbadala. Hneď som sa do nej pustila.
Vyvíja sa to zaujímavo. Som rada že sa z toho Harry dostal sám... teda takmer sám. Ale aspoň mu pomohol Le Fay a nie Snape.


Som zvedavá kam ho to prenášadlo odnieslo. A taktiež by som rada zistila reakciu Snapea po Harryho návrate. A takisto by som si rada prečítala aj niečo o reakcii Harryho priateľov veď to predsa nenechajú len tak.
Veľmi ma prekvapilo že toho démona vyvolal Ron, ako by to aj mohol urobiť nieje predsa taký silný či?
Prosím rýchle pridaj dalšiu kapitolu. Naozaj sa na ňu teším.

:D

Mey, 12. 12. 2014 19:40

joo! konečne pokračovanie :D už sa neviem dočkať kedy si ho prečítam :)

HP

Sophie, 12. 12. 2014 15:07

Jsem strašně ráda, že jsi přidala pokračování. A ještě tak dlouhé. I když mi to čtení uteklo jako voda a teď zas abych čekala než bude další kapitola. Ach jo.

Takže křestní jméno Le Faye už známe. Poněkud zvláštní volba, ale co.
A taky už víme, co udělal Ronald, i když zatím ještě nerozumím tomu, jak mohl někdo jako Ron být schopen vyvolat jednoho z nejmocnější démonů. Nehledě na to, že i Le Fay tam naznačoval, že ten, kdo démona vyvolal, už je pravděpodobně mrtvý.
Jinak jsem zvědavá, co Voldemort objevil v Harryho mysli a co vlastně plánuje.

Teď nezbývá než zase čekat, až přidáš pokračování.

hp

sam, 12. 12. 2014 14:24

Téda... i přes tu délku kapitolky mi díl strašně utekl. Je výborná.
S novým vývojem děje se tu objevují nové a nové věci a otázky. Také už známe křestní jméno le Fay. Jsem zvědavá, jak o jen všechno dopadne.