Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

„Lomion.“ Šomral si pre seba. Už zistil, prečo sa mu to meno zdalo také povedomé. Hneď, ako sa dostal aspoň čiastočne dokopy, si z knižnice vytiahol jednu z mnohých starších kníh a našiel si v nej príbeh o istom pozoruhodnom elfskom mladíkovi. Lómion bol najlepším lovcom v širokom okolí, jeho šípu neuniklo nijaké zviera. Mal srdce na správnom mieste a bol aj odvážny, ale taktiež bol ľahkovážny a niekedy sa správal nerozumne. Harrymu niekoho pripomínal.

Jedného večera les, v ktorom prebýval, napadla svorka vlkolakov. Chlapec bol v tom čase na love. Keď sa vrátil, našiel svoju matku aj snúbenicu mŕtve. Žiaľ za nimi ho zlomil a on, kľačiac na kolenách v ich krvi, odprisahal vlkom pomstu. Svoju prísahu nevedomky spečatil ich krvou.

Dlhé roky stopoval v lesoch vlkolakov, poháňaní túžbou zabiť ich. Aj keď sa po mnohých márnych pokusoch snažil zastaviť, nemohol, krvná prísaha ho spútavala príliš pevne. Po niekoľkých týždňoch prišiel k rozumu, vlci, ktorí zabili jeho milovaných sa nedokázali ovládať, boli prekliati, to oni mali mať okolo svojich príbytkov lepšie stráže. Ale už bolo neskoro ľutovať, svoj sľúb spečatil krvou, a teda aj mágiou, ktorá mu kolovala v žilách.

Po dlhých rokoch blúdenia znavený elf narazil na jaskyňu, pomaľovanú neznámymi obrazcami. Jaskyňa dýchala starodávnou mágiou, Lómion nedokázal  napriek svojmu vyvinutému citu pre mágiu rozoznať, či v nej prevyšuje biela alebo čierna mágia. O takýchto jaskyniach však ž počul, matka mu rozprávala, že v nich mu pradávni duchovia splnia akékoľvek želanie. Niečo ho to však bude stáť. Matka ho varovala, aby nikdy do takejto jaskyne nevstúpil a nežiadal o službu, pretože splatenie takejto služby je neúnosné. Duchovia vždy žiadajú priveľa. Aj napriek matkiným slovám však vošiel do jaskyne a spísal s jedným z duchov zmluvu. Duch ho mal zbaviť jeho bremena a elf mu mal na oplátku nájsť jednu mladú čarodejnicu. Mala mať vlasy ako zlatý vodopád, oči ako búrlivý oceán, pleť sťaby čerstvé mlieko a jej láskavosť mala byť známa v širokom okolí. Kým ju elf neprivedie, nenájde pokoja.

Elf to dievča však nikdy nenašiel. Prešiel celý svet, spoznal množstvá dievčat, tie krásne aj tie nežné, ale nikdy nenašiel dievča s vlasmi ako zlato, pleťou ako mlieko, očami ako oceán a neobyčajnou dobrotou v srdci. Veril, že existuje, vídaval ju každú noc v snoch a po rokoch ju miloval viac, ako kedy miloval svoju drahú elfku. Mnohí hovorili, že bol šialený a ak sa chcel vyhnúť pohane a útokom, musel sa počas dňa ukrývať a cestovať len počas nocí. Hovorilo sa, že ešte aj v tejto dobe ho pútnici nadránom, ešte pred východom slnka, vídali v hustých lesoch, ktoré vraj obýval, kým bol ešte mladý. Podľa povier čakal na svoju milú, na dievča s vlasmi ako zlato a očami ako oceán, ktoré by ho vyslobodilo z prekliatia a vzalo ho preč.

Počas svojich ciest, kým ešte neprepadol šialenstvu, zachránil a zabil mnohých ľudí. V rovnakej miere bol dobrý, ako aj skazený. Presne, ako jaskyňa, v ktorej zložil prísahu.

Kto vie, čo videla le Fayova matka vo svojom synovi, keď ho pomenovala práve po tomto elfovi.

„Pane Harry, vypite to.“ S tichým puknutím sa vedľa jeho kresla objavila škriatka. Na stolík pred neho položila hrnček plný horúcej čokolády. Jej vôňa sa zmiešala s vôňou kníh a dreva naokolo, Harrymu sa to páčilo.

„Nedám si, Minnie.“ Odmietol Harry neprítomne. Mysľou blúdil niekde ďaleko, kam Minnie nedosiahla.

„Minnie sa nepýtala pána či si dá. Minnie priniesla pánovi jeho obľúbenú horúcu čokoládu. Pán ju musí vypiť, aby nabral silu.“ Povedala pevne. Harry na ňu uprel svoj pohľad a povzdychol si. Pozerala sa na neho neúprosne a Harrymu bolo hneď jasné, že sa nevzdá, kým tú čokoládu neprijme. Pozrel sa na hrnček s pariacou sa tekutinou. Minnie odsunula niektoré pergameny a knihy stranou, aby mala kam položiť pohár.

„Dobre, ďakujem. Vypijem ju.“ Odpovedal. Minnie mala pravdu, potreboval nabrať silu, aj keď sa o jedlo príliš nezaujímal. V Temnom sídle mu jedlo nenosili vôbec, o to, aby neumrel na dehydratáciu sa pravdepodobne tiež postaral le Fay, nedostával totiž ani vodu. A horúcu čokoládu mal naozaj vždy rád, mal by sa do nej pustiť už aspoň pre Minnie, drobná škriatka bola vysoko znepokojená tým, že Harry nezjedol nič z obeda, ktorý mu pripravila. A popritom pripravila čučoriedkový múčnik.

Harry si do rúk vzal hrnček s čokoládou a trochu si odpil, aby Minnie dokázal, že tú čokoládu naozaj vypije. Usmial sa na škriatku a pozdvihol pohár, aby jej dokázal, že ho má. Škriatka sa až potom odmiestnila preč, ešte stále nie úplne spokojná. Akonáhle zmizla, úsmev z Harryho tváre skĺzol a mladík položil pohár na stôl.

Mýlil sa, nechutila mu už ani tá čokoláda. Akosi nemal chuť na nič a na nikoho. Bol to už tretí deň a on sa stále nedokázal spamätať.

Z Voldemortovho sídla sa premiestnil tesne za hranice Malfoy Manoru, ešte stále však vnútri pozemkov. Dopadol do hlbokého snehu a po dopade takmer upadol do bezvedomia. Z posledných síl sa ešte odplazil mimo ochrany Manoru, na smrť unavený. Tam ostal ležať v snehu, bez akejkoľvek snahy o pohyb. Bolo mu jedno, čo s ním kto urobí. Bol celý premrznutý, jeho chatrný odev ho pred snehom len pramálo uchránil. Fascinovane pozoroval krvavú stopu v snehu, ktorá po ňom ostala.

Keď sa k nemu primiestnila skupinka akýchsi mužov, bol už viac mŕtvy ako živý. Už dokonca ani necítil zimu. Jeden z mužov mu niečo hovoril, ale Harry sa na neho len usmial, jeho slová k nemu prichádzali z veľkej diaľky. Nevnímal ani keď ho muži zdvihli zo zeme, bez pomoci kúzel, akýsi hromotĺk si ho vyhodil do náruče a zamotal ho do svojho plášťa.

Chlapec začal vnímať, až keď jeho telo zachvátila zima a bolesť. To ho už jeho záchrancovia privádzali naspäť k životu.

Keď sa na druhý deň prebral zo spánku, vysvetlil mu Loreth, čo sa stalo. Tí muži, ktorí ho našli, boli jeho vojaci, vyslal ich, aby ho hľadali. Hneď, ako ho našli ležať v snehu tesne za hranicami Malfoy Manoru, poslali správu svojmu princovi, premiestnili sa aj s Harrym do jeho domu a začali ho liečiť. Uspali ho, aby zbytočne netrpel a preliečili všetky jeho zranenia. A na rozdiel od liečenia, ktoré mu poskytol le Fay, si oni teraz mohli dovoliť nechať ho vyspať sa. To upokojilo čiastočne aj jeho myseľ a dodalo čas jeho telu, aby sa uzdravilo.

Ešte aj teraz, po niekoľkých dňoch, cítil úbytok mágie. Upírsky liečiteľ ho varoval, že niekoľko dní možno nebude schopný čarovať, možno len jednoduchšie kúzla, ale po čase by sa to malo zlepšiť a on by postupne mal opäť nazbierať dostatok mágie. Zaujímavé bolo, že aj v takomto stave dokázal čarovať bez prútika, vodu premieňal na ľad ešte jednoduchšie ako predtým. A okrem toho sa u neho začínala rozvíjať telekinéza. Prvýkrát to zistil, keď si chcel ísť vziať knihu z police a tá mu priletela do ruky.

Samozrejme, od vtedy, ako sa u neho táto schopnosť prejavila, ju cvičil. Nešokovala ho tak, ako schopnosť vytvárať ľad, ale ak mal byť úprimný, už ďalšie schopnosti nečakal. Teraz sa musel zamýšľať nad tým, či neprídu ešte aj ďalšie. Bezprútiková mágia nebola jednou z dokonale preskúmaných oblastí, človek práveže väčšinou nevedel, čo čakať. Harry sa rozhodol, že počká, kým sa nestane niečo ďalšie, dovtedy bude cvičiť to, čo už dokáže.

Niečo v jeho vnútri sa zlomilo, kým bol v Temnom sídle. Nevedel, čo to bolo, ale mal dojem, že to bolo niečo dôležité. Jeho mágia sa okrem toho nedokázala ustáliť, nepokojne vírila v jeho vnútri, akoby ešte len hľadal svoje miesto. Harryho to miatlo. Najmä preto, že nemal dojem, akoby bola identická z tou mágiou, ktorá dovtedy napĺňala jeho magické jadro. Avšak so svojou mágiou nebol zoznámený natoľko dobre, aby to dokázal povedať s istotou. Radšej sa teda zameriaval na iné veci, len po večeroch sa pomocou dlhých meditácií ponáral hlbšie do svojho vnútra.

Okolo jeho domu boli rozostavané tie najlepšie ochrany, aké dokázali upíry vytvoriť. S Harryho povolením ich poprepletali s predošlými ochranami, ktoré boli okolo pozemkov vystavané a vytvorili tak pozoruhodný ochranný systém. Nešlo len o to, že ho stavali silné bytosti, ale najmä o to, že boli upírske a čarodejnícke kúzla také rôznorodé. Práve vďaka tomu vznikla taká silná sieť, schopná odolať omnoho širšiemu rozsahu útokov ako ochranná sieť, ktorú mal Harry predtým okolo domu.

A na Harrym ostalo už iba pospájať jemné vlákenka starých a nových ochranných kúzel, aby sa konečná ochranná sieť stala skutočne pevnou a stabilnou. Pochopiteľne, že to robil až keď upíry odišli, rozhodne by sa nepotešili, že sa tak skoro po prebudení zaoberá takými náročnými úlohami. Pre Harryho to však nebolo ani zďaleka také náročné, ako by to malo byť. Prisudzoval to tomu, že jeho telo bolo na extrémne vypätie zvyknuté, a tak sa s tým dokázalo lepšie vyrovnať. Ako v muklovskom, tak ani v čarodejníckom svete to nemal ľahké a často si odnášal početné zranenia. V čarodejníckom svete sa Pomfreyová alebo ktokoľvek ďalší aspoň postarali o jeho zranenia, ale u Dursleyovcov bol na ošetrovanie sám. Teta Petunia skôr mlčky dúfala, že neprežije a oni sa ho konečne zbavia, než aby mu mala pomáhať. Harry bol len omylom prírody, nič viac. Decko, ktoré sa nemalo narodiť a už vonkoncom nie prežiť. Mal umrieť spolu s jej sestrou a jej trafeným manželom.

Harry často krát premýšľal nad tým, ako môže byť niekto taký bezcitný ako bola jeho teta. Videla, čo jej manžel robil s jej synovcom, chlapcom, o ktorého sa mala starať, dieťaťom, ktoré v seba malo rovnakú krv ako ona. No a čo, že bol čarodejníkom? Bol jej synovcom, tým jediným, čo ostalo po jej mŕtvej sestre. A predsa sa dokázala nečinne prizerať, ako ho Vernon mlátil. A keď skončil, ešte mu sama pridala, samozrejme, že ona ho nemlátila, to by bolo pod jej úroveň, ona ho buď tresla do komory pod schodmi a zamkla alebo mu nadelila robiť množstvo domácich prác. Záležalo na tom, nakoľko pohyblivý ostal po strýkovom treste.

Petunia zvykla aplikovať iné fyzické tresty ako Vernon. Kým Vernonovi stačili päste, nohy a poprípade opasok, ona používala horúci olej, vriacu vodu, rozpálený sporák alebo nenávistné slová. A kto vie či to vôbec tušila, ale horšie ako fyzické tresty, ktoré dostával, bola jej ľahostajnosť. Spôsob, akým sa na neho dívala, to opovrhnutie a nenávisť v jej očiach. A za tým, ukrytá hlboko v jej srdci, žiarlivosť. Predtým ju nevidel, jeho vlastné emócie mu bránili vidieť pravdu. Ale teraz to už chápal.

Práve to, že bol tým jediným, čo ostalo po Lily, ho dostalo do situácie, v akej sa ocitol. Petunia na Lily žiarlila, závidela jej mágiu a schopnosti, závidela jej dokonca aj všetkých tých mužov, ktorý sa okolo nej točili. Lily bola obľúbená, obletovaná a krásna. A ona? Dievča s pridlhou tvárou, obyčajné, pre ktoré ostal už iba úplne obyčajný chalan, s kilami navyše. A tak svoju sestru znenávidela.

Nikdy nevidela, čím všetkým si Lily musela prejsť, niečo také ju netrápilo. Podľa nej sa mala Lily perfektne, žila si ako vo vatičke a nič ju nemuselo trápiť. O všetko sa predsa vždy postaral jeden z jej početných mužov.

Harry sa s podobným správaním už stretol. Keby sa Snape niekedy dozvedel, že ho Harry prirovnal, hoc len v duchu, k Petunii Dursleyovej, pravdepodobne by ho zabil. Nie pravdepodobne, určite. A nezachránil by ho ani Dumbledore, ani le Fay a ani Sirius či ktokoľvek iný. A, ruku na srdce, keby naozaj niekedy nastala taká situácia, Harry by sa sám nezachránil. S ohľadom na roky, ktoré si už odžil na tomto svete, sa nezdalo, že by mal na to, aby ublížil svojej rodine. Dursleyovcom mohol ublížiť, mohol ich nahlásiť na ministerstve, a predsa to neurobil. Aj keby ho niekto prinútil, aby sa k nim vrátil, čo si sľúbil, že sa už nestane, nemohol by im ublížiť. Mal tú moc a dokázal by to urobiť tak, že by mu na to ministerstvo neprišlo, v Zašitej sa naučil niekoľko trikov a poznal množstvo nepríjemných elixírov. Napriek tomu to však stále bola jeho rodina.

Hoc svoju slabosť nenávidel, nevedel sa jej zbaviť. Možno to tak bolo lepšie. Aspoň vedel, že je ešte stále človekom. Pokiaľ raz nastane chvíľa, že by dokázal vraždiť bez výčitiek svedomia, bude sa musieť začať vážne zamýšľať nad tým, že sa z neho s definitívnou platnosťou stal niekto iný. V jeho vnútri sa rozmáhala temnota, ale on sa stále pevne držal toho pásu svetla, ktorý ho spájal s persónou Harryho Pottera. Potreboval byť aspoň trochu tým dobrým chlapcom. Keď sa teraz pozeral naspäť na svoj predošlý život, videl, že Harry Potter, hrdý syn Lily a Jamesa bol dobrý chlapec. Žiaľ, on sa už dlho necítil ako človek, ktorým kedysi býval. Zmenil sa. Musel.

Práve v takýchto chvíľach si musel pripomínať, čo všetko sa zmenilo. Prečo už nebol Harrym Potterom. Pretože Harry Potter by nikdy neštudoval čiernu mágiu, nerozumel by, že po ňom ide jeden z najmocnejších démonov, neveril by neznámemu Smrťožrútovi, ktorý by pred jeho očami mučil niekoho iného, hoc by to bola Bellatrix. Harry Potter by nemohol tak dobre poznať Zašitú uličku, nesnažil by sa získať si Malfoyovcov a neľutoval by Bellatrix.

Ale on nebol Harry Potter. On bol Harrison Carus Snape, dedič rodu Black a nepriamy dedič rodu Potter. Bol synom Severusa Snapea a bolo to na ňom vidieť. Patril do Slizolinskej fakulty, Klobúk to tušil už od začiatku, jeho myseľ v skutočnosti pracovala ako myseľ jedného z hadov, nie levov. Bol mocný a pracoval na tom, aby svoju moc ešte posilnil.

Strhol sa na to, že niekto prekročil ochrany okolo pozemkov. Ochrany Loretha rozpoznali a vyhodnotili ho ako dôveryhodného, ale pre Harryho to aj tak nebolo príjemné. Cítil sa zvláštne apaticky a bezmocne, ale vnútri bol napätý ako struna. Ťažko povedať, čo presne očakával. Možno sa vnútorne desil príhodu toho démona. Ak by povedal, že ho stretnutie s ním zanechalo chladným, klamal by tak, že by mu na to nenaletel ani Weasley.

Presne vedel, kedy vošiel do domu aj to, kedy mu Minnie povedala, kde nájde jej pána. Ochrany domu s ním spolupracovali perfektne, najmä teraz, keď ich poupravili. Harry ich cítil vo svojej mysli, dosť hlboko na to, aby mu nespôsobovali nepohodlie a zároveň na dosah. Stačilo sa za nimi mysľou natiahnuť a mohol ich ovládať.

„Harry, cítiš sa už lepšie? Minnie mi povedala, že stále poriadne neješ.“ Ozval sa Loreth za jeho chrbtom. V knižnici ho nemusel hľadať, vedel presne, kde ho nájde. Kreslo, na ktorom sedel, si Harry vyčaroval sám, postavil si ho do skrytej časti knižnice, kde mal zaručený pokoj. Skutočne zaručiť sa však nedá nič, keď vás hľadá upír s čuchom ako lovecký pes a ešte k tomu taký, ktorý vás dobre pozná, je ťažké ukryť sa pred ním.

„Loreth.“ Pozdravil. Ani sa nenamáhal otvoriť oči a už vôbec nie postaviť sa. Možno to bol upírsky princ, ale v prvom rade to bol priateľ, ktorého práve nevolal. Vážne, čo je také ťažké pochopiť na tom, že chce byť sám? A okrem toho, nachádzali sa v jeho dome.

„A pokiaľ viem, Minnie je môj škriatok, nie tvoj a bez môjho povolenia nemá právo informovať ťa o tom, ako veľa a v akých intervaloch sa stravujem. Asi sa s ňou o tom budem musieť pozhovárať.“ Odvrkol. Nebolo nutné pripomínať, že by to aj tak neurobil. Harry mal Minnie rád a musela by ho naozaj podráždiť, aby jej vyčítal, že si o neho robí starosti. Sám vedel, že je veľmi málo.

Lorethovi sa po tvári rozšíril mierny úsmev. V Harryho hlase sa konečne objavil náznak života. Doteraz z neho počas krátkych návštev vytiahol sotva pár slov, celá veta a ešte k tomu so sarkastickým nábojom, bola veľkým pokrokom. Úprimne ho tešilo, že sa jeho priateľ konečne dostáva späť k sebe, už totiž začínal byť zúfalý z toho, ako sa pred ním postupne rúcal. Mal dojem, že keby zafúkal silnejší vietor, odniesol by ho so sebou. To bolo pri Harrym bežne niečo nemysliteľné, vidieť ho bez toho zvláštneho podmanivého vnútorného svetla, ktoré z neho vždy vyžarovalo, bolo ubíjajúce. Akoby dôležitá časť z Loretha samotného zmizla a ostalo po nej len prázdne miesto, ktoré ho hlboko znepokojovalo.

Napriek tomu mu však trvalo dosť dlho, kým prišiel na to, čo presne mu na Harrym chýba. Len pri poslednej návšteve si všimol, že Harrymu chýbalo to jeho neodmysliteľné svetlo.

Možno bolo na prvý pohľad hlúpe tvrdiť o niekom, že vyžaruje vnútorné svetlo. Loreth to však inak nazvať nedokázal. Pretože v Harrym bolo niečo, čo takmer doslovne žiarilo. Jazva v tvare blesku, pozostatok po Smrtiacej kliatbe, ktorú prežil a ktorá ho preslávila, nebol tým, čo si na ňom ľudia prirodzene všimli ako prvé. Omnoho výraznejšie boli jeho zelené oči, hlboké a inteligentné, očarujúca charizma a určite by mu nikto nemohol uprieť ani výraznú dávku atraktivity.

Keď sa jednalo o nežnejšie pohlavie, bol Harry Potter mužom, ktorého by chcela snáď každá. Lorethovi by nestačili obe ruky na to, aby vymenoval len upírky, ktoré o neho prejavili záujem, hoc len v skrytosti. Slávny, mladý, bohatý, silný, atraktívny a k tomu všetkému ešte aj hrdina. A nebolo treba zabúdať ani na to, že bol vychovaný a galantný. Mohol hravo súperiť aj s Lorethom či Dracom Malfoyom, pričom boli obaja žiadaní. Malfoyovský dedič a následník trónu jedného z najsilnejších európskych upírskych klanov. Naozaj neboli zlá spoločnosť.

„Dovoľ mi pripomenúť ti, že by si mal čo najskôr navštíviť Rokfort. Pokiaľ viem, tak Dumbledore šalie, zmobilizoval dokonca aj celý ten váš pošahaný Fénixov rád. Chudák Snape, takmer by som ho začal ľutovať. Podľa informácií, ktoré mi prinášajú moji zvedovia, mu Dumbledore naložil na ramená veľa povinností.“ Predniesol nepresvedčivo ľútostivým hlasom. Loreth nikdy príliš nesympatizoval so Snapeom, až príliš sa ho dotýkalo to, ako sa správal k Harrymu.

„Áno, ja viem. Niektoré veci by som naozaj mal vysvetliť. A niektorým ľuďom by sa hodilo poriadne vraziť.“ Už len pri pomyslení na to, čo Ron urobil, ho premáhal hnev. Ak sa mu to hlúpe ryšavé decko dostane do rúk, zahluší ho. A nebude to ľutovať.

„K tej druhej časti by som sa veľmi rád pridal.“ Povedal Loreth temne. Mal osobný problém s kýmkoľvek, kto sa zle správal k Harrymu. V istých ohľadoch bol ten mladý čarodejník pre neho skutočne ako brat, bol by ochotný biť sa za neho do krvi.

„K tej prvej nie?“ opýtal sa Harry zľahka. Otvoril oči, v ktorých mu žiarilo chmúrne pobavenie.

„Ak si to želáš, budem aj pri tej prvej časti. Vieš, že ja by som s tým problém nemal.“ Harry v jeho slovách zachytil slabý náznak obvinenia. To, že chápal, prečo Harry koná ako koná nemuselo znamenať, že s tým aj súhlasí. Držal sa však veľmi dobre. Harry na neho uprel pevný pohľad, ale nepovedal na svoju obranu nič. Už Lorethovi neraz vysvetľoval, že to nebolo preto, že by sa hanbil ukázať svetu, že je pod ochranou upírov.

„Myslím, že radšej Dumbledora ušetrím tvojho prejavu. Som si istý, že by bol priamočiary a ostro kritický a prezradil by mu omnoho viac, ako by sa mi páčilo.“ Reagoval Harry. Loreth s úškrnom pokrčil plecami.

„Mám rád úprimnosť.“ Nadhodil.

„Samozrejme, že máš rád úprimnosť. Na tú predsa vsádzajú všetci politicky mocní muži.“Zatiahol Harry sarkasticky. Loreth sa rozosmial.

„Čo ti budem hovoriť? Ty o tom vieš svoje.“ Loreth sa stále uškŕňal.

„Ja náhodou úprimný bývam. Na konci štvrtého ročníka som celému svetu vykričal, že je Voldemort späť a stále sa toho držím. Nemôžem za to, že nemám čarodejnícky svet obmotaný okolo prsta tak, ako ty svojich upírov.“ Bránil sa Harry. Akosi zabudol podotknúť, že ukrýval svoju pravú identitu, skutočný rozsah svojho magického jadra a zatajoval znalosti, ktoré o tomto svete mal. Upírov pobavený pohľad ho uistil v tom, že on na to nezabudol. Napriek tomu to však nebolo to, čím ho v nasledujúcej chvíli podpichol.

„Pekne povedané. Ja mám svojich upírov a ty celý čarodejnícky svet. Počítaš do toho aj oblasť mimo Európy?“ opýtal sa s hraným záujmom.

„Vieš, že som to tak nemyslel.“ Zavrčal Harry.

„Viem. Ale veľmi dobre viem aj to, že v tvojich slovách je viac pravdy, ako si uvedomuješ.“ Už sa neusmieval. Tváril sa vážne, keď prebodával mladého čarodejníka sediaceho v kresle pohľadom.

„Dumbledore má veľkú moc, naslúchajú mu mnohí mocní ľudia a je známy po celej Európe, počuli o ňom dokonca aj za morom, tam ich to však príliš netrápi. Každý vie, že porazil Grindelwalda. Jedno si však musíš uvedomiť, Harry. Voldemort je už teraz horší ako Grindelwald, má väčšiu moc aj dosah a keď ukáže svetu, že sa vrátil, podmaní si nielen Anglicko, ale celú Európu. A možno aj svet. Oklamal smrť, to je niečo, čo dokázali len tí najhorší z najhorších.“ Podišiel tesne k Harryho kreslu a čupol si k nemu, takže bol pod úrovňou jeho tváre. Harry sa musel nakloniť dopredu, aby sa mu mohol naďalej pozerať do tváre.

„A na druhej strane si ty. Nikto okrem teba ešte nikdy neprežil Smrtiacu kliatbu a nezostal celý. Aj Voldemort sa rozpadol na prach, keď sa na neho otočila jeho vlastná kliatba. A popritom si bol taký malý. Mal si len rok! Teba poznal celý čarodejnícky svet už keď si mal rok. Nejde len o to, že si porazil Voldemorta, to trápi len Angličanov a krajiny blízko pri nás. Ide o to, že si prežil Avadu.“ Tón jeho hlasu sa zmenil, keď pokračoval ďalej. Myšlienkami sa očividne presunul inam.

„Tri roky dozadu som bol v Amerike. Vtedy som ešte nevedel, kto si, mali sme len neúplné informácie z mnohých zdrojov. Verili sme, že by si mohol byť dobrým Dumbledorovým nasledovníkom, ale nevedeli sme, čo od teba máme očakávať. Chceli sme ťa navštíviť, ale pod Dumbledorovým dohľadom to nešlo. Boli sme skutočne prekvapení, keď sme zistil, že si známy aj v Amerike. Samozrejme, že v Anglicku ťa pozná každé malé dieťa, si predsa Zlatý chlapec. Ale v Amerike?“ na chvíľu sa odmlčal.

„Upíry, s ktorými sme sa stretli, ťa považujú za nesmierne mocného čarodejníka. Už roky netrpezlivo očakávajú chvíľu, kedy sa prejavíš. Podľa nich niekto, kto je dostatočne mocný na to, aby prežil Avadu, nemôže dlho ostať v ústraní. Tvoje hrdinské činy, ktoré Angličanov udivovali, ich len pobavili. Tvrdili, že to nie je nič, že príde niečo viac. To, že si nemal dovolené študovať čiernu mágiu bolo podľa nich mrhanie. Keď ťa nazvali budúcim Lordom Svetla, bol som zmätený. Keď ťa však pomenovali budúcim Pánom Temnôt, pocítil som zdesenie. Ich slová sa zvyknú plniť, keď čarodejnícky svet prvýkrát začul o Lordovi Voldemortovv, vedeli, čo sa z neho stane. A my sme už nechceli ďalšieho Voldemorta, čarodejnícky svet by niekoho takého neuniesol.“ Sklonil hlavu, hlas mal zvláštne zarmútený, akoby niečo ľutoval. Harry sa v kresle vystrel, zmätený a otrasený. V jeho vnútri sa rozliala zvláštna tupá bolesť.

„Myslíš, že som ako Voldemort?“ opýtal sa ticho. „Tam smerujem?“ zašepkal. Nedokázal ani spočítať, koľkokrát sa obával práve tohto. A teraz niekto nahlas potvrdil to, o čom sa odvažoval len premýšľať. Keby to povedal niekto ako Ronald, bolo by to iné. Mohol by sa aspoň tváriť, že sa nič také nestalo. Ale takto...

Loreth ho poznal. Vedel, kým naozaj je a Harry sa nebál správať pri ňom prirodzene. Bol mu ako brat. Ak aj on videl tú hlbokú temnotu v jeho vnútri, ktorú si Harry tak intenzívne uvedomoval...

„Nie. Odpusť, ako som to povedal, ale musel som. Musíš to vedieť. Chcem, aby si vedel všetko a bude lepšie, ak sa mnohé dozvieš radšej odo mňa.“ Konečne zodvihol hlavu a uprel svoje oči na Harryho. Pohľad mal jasný a nechránený, Harry v jeho očiach rozpoznával vír emócií. Ani jednou z nich však nebolo zdesenie.

„Trvalo mi nejakú dobu, kým som pochopil, ako to vlastne mysleli. Najskôr si musel mne a mojej sestre zachrániť život, aby som ti začal veriť. A keď som zistil, kto naozaj si, bolo jasné, že ťa už neopustím a spolu so svojou početnou rodinou za tebou budeme verne stáť. Zabudol som na to, že ťa nazvali aj Lordom Svetla, nielen Pánom Temnôt. A popritom to bolo dôležité, oni zvestovali, že sa staneš mocným a nestranným, nie, že budeš krutý a vyvraždíš svet. Je to v tebe, my upíry to cítime a s určitosťou viem, že to cíti aj Catherine. Ty nie si svetlý, nech si hovorí kto chce čo chce. Máš v sebe temnotu, ktorú si nesie každé temné stvorenie. Kvôli tomu, čo v sebe máme, nie sme zlý, sme len iný ako svetlý, vládneme inému druhu mágie.“ Harry ho v tichosti počúval. Cítil, ako z neho postupne opadávalo zdesenie, nahrádzané úľavou. Vnoril sa hlboko do kresla, takéto šoky by nemal zažívať ani v dobrom stave, nie to ešte po tom, ako zas raz takmer odišiel na druhý breh.

„Ja viem. Ani som nikdy netvrdil, že ste preto zlí.“ Povedal tlmene. Loreth sa zháčil, keď ho počul.

„Prepáč mi, neuvedomil som si, že ťa môžem tak unaviť. Niečo také som nemal v pláne. Chceš, aby som odišiel?“ opýtal sa. Neurazil by sa, keby ho Harry poslal preč. Čarodejník namiesto toho pozdvihol prútik a švihol ním. Meter od jeho kresla sa objavilo ďalšie, vyzerajúce podobne ako to Harryho. Loreth sa zamračil.

„Ja viem, ja viem, nemal by som čarovať.“ Mávol nad tým rukou Harry. Loreth sa neprestal mračiť, ale poslušne držal jazyk za zubami a usadil sa vo vyčarovanom kresle. Harry sa spokojne usmial.

„Takže. Čo myslíš, čo mám povedať riaditeľovi?“ nadhodil Harry. Už bolo na čase zmeniť tému. Nad americkými upírmi a ich titulmi sa bude zamýšľať neskôr.

„Improvizuj. Som si istý, že keď sa pred neho postavíš, na niečo prídeš.“ Odpovedal Loreth.

„No tak to ti teda ďakujem za radu.“ Pobavene sa uškrnul Harry.

„Aj nabudúce.“ Reagoval Loreth. Harry pretočil očami. V hlave sa mu už rodil plán.

„Tak dobre. Aby si potom nebol prekvapený, pamätaj, že si ma v snehu vedľa pozemkov Manoru našiel ty. Dajme tomu, že si ma na mieste dokázal uzdraviť natoľko, aby som ti prezradil, kde bývam.“ Povedal.

„Čo som robil pri Manore práve vtedy, keď si sa tam premiestnil ty?“ opýtal sa Loreth s nadvihnutým obočím.

„Máš záujem o malý domček vo Francúzsku, ktorý Lucius nedávno získal. Žena, ktorá ho vlastnila predtým, bývala tvoja priateľka a chcel by si si po nej ponechať spomienku. Ten dom mala rada.“ Odpovedal.

„Radšej sa nepýtam, kde si sa to dozvedel. Kto mimochodom bola tá žena?“ zaujímal sa.

„Na plese v Manore sa dozvieš aj to, čo nechceš. Anastasia Moorová, napoly Ruska, napoly Angličanka. Nepatrila medzi najbohatších, ale chudobná tiež nebola. Obyčajná, ale príjemná žena, asi tridsiatnička. Zomrela pri páde z útesu.“ Zhrnul to Harry. Takto budú krytí, ak by to bolo nutné.

„Nemyslíš si, že to vypadá ako príliš šťastná náhoda?“ opýtal sa Loreth.

„Môj život je poskladaný zo šťastných náhod.“ Pripomenul Harry.

„Už nie si jediný kto sa musí zvládať hneď niekoľko identít.“ Zaškeril sa Loreth. Harry sa rozosmial.

„Mám to brať tak, že ma bude Lord Savoray sprevádzať?“ nadhodil.

„Samozrejme! A dúfam, že stretneme aj šarmantného profesora Snapea, my dvaja si máme čo povedať.“ Pery sa mu roztiahli vo vlčom úškrne.

Harry sa radšej nepýtal na to, čo sa mu honí hlavou. Určite nič, čo by sa riaditeľovi či Snapeovi pozdávalo. On sám sa na to stretnutie netešil, bude musieť zodpovedať priveľa otázok. Och, kiežby sa mohol zabarikádovať v tomto dome a tváriť sa, že neexistuje...