Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Harry kráčal v spoločnosti Loretha krížom cez rokfortské pozemky. Škola bol ešte stále vyprázdnená, študenti sa z prázdnin vrátia až o dva dni.

„Hmmm, je to tu pekné. Páči sa mi tá mágia naokolo.“ Skonštatoval Loreth. Harry sa jemne usmial.

„Áno, je to tu krásne.“ Jeho prvý skutočný domov. K tomuto miestu mal zvláštny vzťah.

„Predsa sme sa mali najskôr najesť. Minnie bude nervózna a odnesiem si to ja, lebo som ťa mal ustrážiť.“ Posťažoval sa upír. Harry sa uškrnul.

„Neskoro plakať nad rozliatym mliekom.“ Zareagoval Harry.

„Eh?“ Loreth sa na neho zmätene pozrel.

„Na to, koľko času tráviš s muklami o nich veľa nevieš.“ Skonštatoval Harry.

„Drvivú väčšinu času trávim so svojimi upírmi. Ty si jeden z mála čarodejníkov, s ktorými mám chuť stretávať sa. S muklami sa stretávam len keď idem raz za čas na lov a vtedy ich tiež príliš nepočúvam.“ Pripomenul Loreth. Upíry sa nepotrebovali stravovať príliš často, ale bolo bezpečnejšie, keď sa stravovali pravidelne. Tak sa vyhli možnosti, že by svoju obeť zabili. Upíry, ktorým v krvi prúdila čarodejnícka krv, nepotrebovali k životu veľa krvi. Aspoň nie takýto. Boli aj takí upíry, ktorí bez výčitiek zabíjali a mrzačili ľudí rad radom, tí najšialenejší a najskazenejší aj desiatky denne.

„Aj tak by si sa mohol naučiť aspoň niečo o kultúre ľudí, ktorých... využívaš.“ Pred posledným slovom na okamih zaváhal. Bolo známe, že na Rokforte mali aj steny uši a človek nikdy nevedel, kto ho môže počúvať. Nemal dojem, že tam niekto bol, opatrnosti však nikdy nebolo dosť.

„Tak poďte, Lord Savoray. Zavediem vás rovno za riaditeľom, len ma nasledujte.“ Predniesol tlmene, keď prešli vonkajšími dverami.

„Poznáš heslo?“ opýtal sa Loreth, keď sa dostali pred chrlič.

„Nie.“ Odpovedal Harry pokojne.

„Takže...?“ upír na neho vrhol spýtavý pohľad.

„Takže buď počkáme, kým nám sám Dumbledore neotvorí, chrlič mu návštevy hlási alebo sa pokúsime dostať dnu.“ Pokrčil plecami.

„Už sa ti niekedy podarilo dostať sa dnu bez riaditeľa?“ opýtal sa Loreth.

„Áno. Nie je to až také ťažké, ako by sa mohlo zdať. Vždy ma to zarážalo, povedal by som, že na riaditeľni musí byť pekná kopa alarmov a ochranných kúzel, inak by si Dumbledore nemohol dovoliť, aby chrlič tak ľahko prepúšťal ľudí dnu.“ Zamyslel sa.

„Možno máš špeciálne povolenie.“ Nadhodil Loreth.

„Možno.“ Pokrčil Harry plecami. Neznel však presvedčene.

„Môže to trvať dlho.“ Varoval ho Harry.

„Času máme dosť.“ Reagoval Loreth.

„Výborne.“ Harry tleskol rukami v dramatickom geste. Upír sa uškrnul.

„Citrónové dropsy, fazuľky každej chuti, Snickers, tekvicové koláčiky, Kinder čokoláda, čokoládové žabky, mentolové cukríky, citrónová zmrzlina, lentilky, pelendrekové prútiky, karamelky, citrónové sušienky, čokoládový puding, citrónový puding...“ Loreth sa na Harryho šokovane zahľadel, keď začal s vymenovávaním muklovských a čarodejníckych sladkostí. Názvy mnohých z nich počul prvýkrát.

„Ďatelinové pivo, ohnivá whisky... nie, to určite nie. Napadá ti niečo?“ otočil sa po chvíli na upíra.

„Nie. Práve som počul názvy viac sladkostí, než som za celý život zjedol. Možno dokonca viac, než kedy zjem.“ Krútil hlavou.

„Hmm... už viem, čo som nemal a Dumbledora by to mohlo zaujímať. Citrónové koláčiky.“ Predniesol. A konečne trafil. Chrlič sa hlučne odsunul na stranu a uvoľnil im prechod na točité schodisko.

„Jeden z vás dvoch má chorobnú záľubu v citrónových sladkostiach.“ Zašomral. Harry sa schuti zasmial.

„Budeš mať možnosť ochutnať Dumbledorove povestné citrónové dropsy. Musím ťa však varovať, že sú mimoriadne sladké. Okrem toho ho podozrievam, že si do nich necháva pridávať elixíry. Inak citrónová zmrzlina ani citrónový čaj nie sú zlé. Za to citrónové sušienky už nechcem ani cítiť.“ Znechutene potriasol hlavou. Dumbledore mu ich raz ponúkol a on urobil tú chybu, že prijal.

„Ale teraz už poďme, nech to máme za sebou. Aspoň teda ja.“ Harry sa naposledy obzrel a s tichým povzdychom vyrazil nahor do riaditeľne. Za pätami mu kráčal Loreth.

Toto bude náročné. Dumbledore sa od Snapea bezpochyby dozvedel o tom, že starý Harry už nie je starým Harrym. Jeho klamstvá ho začali dobiehať. A to starý riaditeľ ešte nič nevedel. S tým, že sa dozvie toto rátal, pripravil sa na to, inak by sa v Manore nesprával tak, ako sa správal. Neprijal by pozvanie od Draca, keby nebol pripravený, aby sa ostatní dozvedeli o jeho zmene. Plány mu však narušil únos a následné rozuzlenie toho, čo vlastne Ron urobil. A keďže ho chcel zabiť jeden z najmocnejších démonov, bolo by dobré informovať o tom riaditeľa školy, ktorú navštevoval. Nechcel, aby boli ohrození aj ostatní študenti.

„Nikto tu nie je.“ Skonštatoval Loreth, keď sa dostali do riaditeľne. So záujmom si prezeral riaditeľňu. Mal pohľad človeka, ktorý si vždy mohol dovoliť tie najlepšie veci, a tak ho nič drahé nemôže ohromiť. V očiach sa mu zračili záujem aj ľahostajnosť. Tie vecičky všade naokolo boli síce zaujímavé, ale pre väčšinu z nich by aj tak nenašiel využitie.

Keď Harry videl Dumbledorovu pracovňu po prvýkrát, fascinovane sa rozhliadal naokolo a skúmal všetko, čo sa dalo. Pre chlapca, ktorý vyrastal v podmienkach ako Harry, to bolo ako čarovná krajina. Niečo nepredstaviteľné. Príchodom do čarodejníckeho sveta bol pre Harryho ako sen, ktorý sa už neodvažoval snívať. Keď bol malý, sníval o tom, že jedného dňa niekto príde a odvedie ho od Dursleyovcov. Rýchlo však pochopil, že nikto taký nepríde. Uveril, že bol na svete sám a nebol tu nikto, kto by sa o neho zaujímal. Preto mu tak ubližovalo vedomie, že tu bolo množstvo ľudí, ktorí ho mohli vziať preč. Nebol sám. Nemal byť sám. Dumbledore, ktorý ho tam spolu s McGonagallovou a Hagridom nechal, Snape, priateľ jeho matky, oni mohli byť tými, ktorí by ho vzali. Možno aj Sirius, keby nemyslel len na pomstu alebo Remus, keby neuveril, že všetci jeho najlepší priatelia sú mŕtvi a tým sa skončil aj jeho zmysel života.

Harry po nich ostal, doparoma! Po Lily a Jamesovi ostalo decko! Lily Evansová, žena, ktorú každý miloval a ktorá mala toľkých priateľov, obetovala svoj život za život svojho syna. A predsa sa nenašiel nikto, kto by si ho vzal k sebe. Keby sa niekto postavil Dumbledorovi, mohol mať krajšie detstvo.

Psychológovia sa veľmi radi odvolávajú na detstvo, keď sa stretnú s narušeným človekom. Čo dalo detstvo Harrymu? Dursleyovci a okrem nich aj všetci ľudia naokolo mu ukázali, aké to je, byť nenávidený a šikanovaný. Báli sa ho a ich strach sa pretavil na nenávisť. Opovrhovali ním.

Na jednej strane ho velebili, na druhej nenávideli. A Harry nenávidel oboje. Nechcel, aby každé malé decko poznalo jeho meno, netúžil po davoch obdivovateľov ani po sláve. Chcel môcť prejsť Šikmou uličkou bez toho, aby si na neho ľudia neukazovali prstom, nezastavovali ho alebo si o ňom nešepkali. A taktiež nechcel ani to, aby ním vlastná rodina opovrhovala.

Nemohli sa dozvedieť, kým naozaj je. Kým si mysleli, že bol synom Jamesa Pottera a jeho ženy Lily, bolo všetko v poriadku. Ale bál sa, ako by ľudia vzali to, že bol synom Snapea. A to dokonca nemanželským. V podstate nebol nič viac ako nechcený pankhart. Čistokrvní nemali radi pankhartov, takých detí sa zbavovali. Radšej ich poslali k nejakej vzdialenej tete alebo niekam úplne mimo a dobre ich finančne zabezpečili, len nech im nekazia meno. Harry by sa tejto nálepky aspoň čiastočne zbavil len v prípade, keby ho Snape uznal ako svojho syna. A to Harry nechcel. Neprijal by Snapeove milodary. A Snape by mu ich ani neponúkol, samozrejme, kým by ho k tomu neprinútil Dumbledore. To by sa na starého riaditeľa podobalo.

„Harry, je všetko v poriadku?“ priateľov hlas ho vytrhol zo zamyslenia. Harry sa slabo strhol. Toto si nemal všimnúť. Harry si bude musieť dávať väčší pozor, keď sa nabudúce stratí v myšlienkach. Nevidomý pohľad si mohol dovoliť, kým bol sám vo svojom dome, ale nie tu.

„Nič sa nedeje.“ Slabo pokýval hlavou. Loreth mu venoval skeptický pohľad, ale k ničomu ďalšiemu sa už nedostal, na riaditeľni sa totiž prudko rozleteli dvere. Dnu vrazil ako prvý Sirius, okamžite sa zameral na Harryho, tromi dlhými krokmi sa dostal k nemu a zovrel ho v kosti drviacom objatí.

„Sirius.“ Zachrčal Harry. Objatie mu však opätoval, hoci nie tak vrúcne ako ho drvil v objatí jeho krstný otec. Pochopil, prečo sa Sirius správal tak impulzívne. Keď ucítil, ako sa Sirius chvel, bodli ho výčitky svedomia.

„Už je dobre, Sirius. Som v poriadku. Neboj sa, Siri, nič sa mi nestalo. Žijem, vidíš? Som tu a dokonca celý. Moje povestné šťastie stojí stále verne po mojom boku.“ Upokojujúco mumlal a vytváral krstnému prstami na chrbte kruhy. Sirius sa od neho prudko odtiahol na dĺžku paží, aby si ho mohol poriadne obzrieť. Stále ho pevne držal za ramená. Loreth, ešte stále nepovšimnutý ostatnými návštevníkmi riaditeľne sa škeril. Vo dverách ešte stále stáli Dumbledore a Snape. V riaditeľových očiach sa odrážala veľká úľava a Snape, ten si Harryho a Siriusa premeriaval pohŕdavým pohľadom. Harry však cítil, že mágia všetkých troch čarodejníkov bola nepokojná.

Zvláštne, doteraz si neuvedomil, že by dokázal takto vycítiť mágie iných ľudí. Ak teda nerátal tie chvíle, kedy sa dotýkal mágie svojich priateľov. To však boli ľudia, s ktorými sa dostal do úzkeho kontaktu a v tej chvíli im patrila jeho plná pozornosť.

„Vieš si predstaviť, ako som sa o teba bál?“ opýtal sa Sirius. Hlas mal napätý, ale Harry mu v očiach jasne čítal, že bol rád, že ho vidí.

„Dosť na to, aby si sa poriadne nevyspal a ani nenajedol. Vyzeráš ešte horšie ako ja, Siri.“ Vrátil mu to Harry. Sirius skutočne nevyzeral práve najlepšie. Tvár mal strhanú, tmavé kruhy pod očami a vyzeral byť ešte chudší ako predtým. A pohľad mu okrem toho zastieral slabý neprirodzený jas. Harrymu to pripomínalo počínajúce šialenstvo.

„To mi hovoríš ty?“ slabo sa uškrnul Sirius. Ale náhodou, na to, čím si Harry posledné dni prešiel, vyzeral dobre. Odpočinok, sprcha, pokoj a čisté oblečenie urobili svoje. Trúfol by si tvrdiť, že vyzerá lepšie ako Sirius, nebyť jeho ešte stále podivného pohľadu, na ktorý ho upozornil Loreth. Utrpenie sa mu odrážalo v očiach a vráskach pri mračení sa. Človek, ktorý ho dobre nepoznal, by si vôbec nemusel všimnúť, že sa niečo stalo.

„Harry, tak rád ťa vidím. Mysleli sme si, že si...“ tu Dumbledore nakrátko zaváhal. Očividne to nechcel dokončiť.

„Mŕtvy? Na to sa cítim až príliš živo. Ale, samozrejme, priniesol som si so sebou kopu problémov.“ Pousmial sa Harry.

„Severus mi porozprával o tom, čo sa dialo. Mrzí ma to, Harry, nič z toho sa nemalo stať.“ Kajal sa starý muž. Harry ho chvíľu ticho pozoroval, zatiaľ čo mu hlavou vírili mnohé rozchádzajúce sa myšlienky.

„Čo všetko vám povedal?“ opýtal sa Harry. Dumbledore švihol pohľadom na Loretha.

„Smiem sa spýtať, kto je tento pán?“ všimol si ho až teraz. Harry videl, ako Dumbledorovu tvár preťal záblesk hnevu. Nemal prezradiť Snapeove meno. Hlavou sa mu preháňali myšlienky na to, ako zahrať túto situáciu do autu. Harry vrhol krátky pohľad na Loretha. Aj on to videl.

„Lord Loreth Savoray, k vašim službám.“ Mierne sa uklonil.

„Vaše meno mi znie povedome, priateľu. Nestretli sme sa už?“ zamračil sa Dumbledore. Loreth sa hladko usmial, kým Harrymu zamrelo srdce. Podobne ako Loreth ani on na sebe nedal nič poznať.

„Určite nie, niečo také by som si pamätal. Moja rodina však patrí k tým zámožnejším, možno preto sa vám zdá moje meno povedomé.“ Ponúkol mu odpoveď.

„Čo tu robíte, Savoray. Nemáte to z Walesu ďaleko?“ opýtal sa Snape nepriateľsky. Skôr, než Loreth stihol zareagovať na Snapeove slová a vyvolať tak hádku, vystúpil Harry dopredu a ozval sa.

„Lord Savoray ma našiel polomŕtveho pri pozemkoch Malfoy Manoru, kam ma premiestnilo prenášadlo. Mal som šťastie. Keby sa tam neobjavil, zomrel by som.“ Povedal. Oči všetkých v miestnosti sa upierali na neho, len nakrátko preskočili pohľadom na Loretha, než sa vrátili späť k nemu.

„Aké šťastie, že ste boli práve vtedy na návšteve u Malfoyovcov.“ Zatiahol Snape ironicky.

„Šťastie pána Pottera je povestné. Mám záujem o dom, ktorý je odnedávna majetkom Luciusa Malfoya. Patril mojej starej priateľke, nechcel by som, aby ho Lucius zničil. Je plný spomienok.“ Povedal.

„Sentiment? S tým ste išli za Luciusom Malfoyom? V takom prípade je vaša inteligencia ešte nižšia ako som predpokladal.“ Pohŕdavo ohrnul hornú peru. Lorethov pohľad ochladol. To bol jediný znak, že zúril. A s Lorethom bolo neradno si začínať, keď začal zúriť. Harry na neho nenápadne zasyčal. Upír sa nadýchol a pokúšal sa držať na uzde.

„Za Luciusom som išiel s množstvom peňazí, nie so sentimentom.“ Odpovedal pokojne, chlad z očí mu však nezmizol. Harry to považoval za zlé znamenie.

„Harryho ste vzalo do Walesu? Mali ste ho radšej priviesť sem, tu by bol v bezpečí.“ Ozval sa Sirius. Zdalo sa, že aspoň on nemá so Savorayom nijaký vážny problém.

„Vzal som ho do Harryho domu. Na mieste som bol schopný vyliečiť ho len povrchne, stačilo to však na to, aby ma Harry navigoval do svojho domu. Chcel ísť tam a ja som nemal nič proti.“ Odpovedal. Sirius sa prekvapene pozrel na Harryho a na Snapeovej tvári sa usadil temný tieň.

„Ty máš vlastný dom, Harry?“ overoval si to Sirius.

„Áno. Mama mi zanechala dom, v ktorom istý čas žila. Nechala mi list s vysvetlením.“ Prikývol.

„Prečo si nám o tom nepovedal, Harry?“ opýtal sa Dumbledore.

„Pretože by to nič nemenilo a sám to neviem dlho. Okrem toho, s vami som sa nestretol už dlhú dobu.“ Pripomenul. Dumbledorovou tvárou prebleskla vina.

„Čo viete o bytosti, ktorá Harryho prenasleduje?“ opýtal sa Loreth, čím ich účinne odpútal od nepríjemnej témy. Len škoda, že prešli na inú nepríjemnú tému.

„Je to démon.“ Odpovedal Dumbledore.

„Pokiaľ viete len to, viete toho veľmi málo.“ Pozrel sa na Harryho. Mladý čarodejník sa mimovoľne vystrel, keď sa na neho zamerali pohľady ostatných. Všetci totiž pochopili, že pokračovať bude on.

„Démon, ktorý ma chce dostať, patrí medzi Padlých. Je to Azazel, jeden z najvyšších a najmocnejších. Anjel smrti. Určite viete, o kom hovorím.“ Sirius sa tváril zdesene. Rameno mu zvieral bolestivo silno.

„Odkiaľ beriete tú istotu, že je to naozaj on, Potter? Dokonca ani Temný pán ho nerozpoznal, ako je možné, že vy áno?“ opýtal sa Snape ľadovo. Harry sa neveselo uškrnul.

„Voldemortovi sa nenabúral do hlavy.“ Odpovedal jednoducho. Toto bolo najlepšie a najistejšie vysvetlenie. Keby ho spoznal len tak, musel by priznať, že paktuje s čiernou mágiou. A to nechcel.

„Tebe sa jeden z Padlých dostal do hlavy?“ pokiaľ sa predtým tváril Sirius vydesene, tak toto Harry pomenovať nedokázal. Taký panický strach u svojho krstného otca snáď ešte nezažil. A niet divu, ak sa démon zmocnil mysle človeka, mávalo to katastrofálne následky.

„Na krátku chvíľu. Myslel si, že má dosť času a sily, aby mi najskôr odhalil, prečo vlastne budem musieť zomrieť. Každopádne, ten, kto Azazela vyvolal, využil ako obeť mňa. V obrade použil moju krv, podľa ktorej ma démon našiel. Teraz sa ma už nevzdá a obávam sa, že ohrození budú aj všetci tí, ktorí budú v mojej blízkosti.“ Unavene si pošúchal zátylok. Vlasy tentoraz nemal zviazané, takže si robili čo chceli. Našťastie teraz, keď ich mal trochu dlhšie, neboli také neskrotné. Okuliare taktiež sedeli pevne na jeho nose. V Manore a v Temnom sídle tvrdil, že má kontaktné šošovky, ale tu si to už radšej odpustil. Nechcel sa ani náhodou dostať do situácie, kedy by to musel dokazovať. Takto môže povedať, že ich proste vyhodil.

„Kto mohol vyvolať takéhoto mocného démona? Len hlupák urobí niečo také, takýto démoni svojich vyvolávačov zabíjajú.“ Krútil hlavou Sirius.

„Podľa všetkého je už mŕtvy.“ Súhlasil s ním Loreth.

„A možno stále žije.“ Ozval sa Harry. Obrátili sa na neho neveriacke pohľady. Snape sa zatváril, akoby Harrymu šibalo. Loreth sa tiež tváril prekvapene. O tomto sa nerozprávali, Harry svoje podozrenie zatiaľ nikomu nepovedal, napriek tomu, že si tým bol takmer stopercentne istý.

„Ako to myslíš, chlapče?“ opýtal sa Dumbledore pomaly.

„Čo ak tuším, kto toho démona vyvolal?“ nadhodil.

„Odkiaľ by si o tom vedel? Nebodaj nie...“ Sirius sa odmlčal.

„Nie, nepovedal mi o tom démon. Povedzme, že som istú osobu dlhú dobu pozoroval.“ Povedal.

„Nehrajte sa s nami a konečne to vyklopte, Potter.“ Zavrčal Snape. Loreth sa pri jeho tóne hlasu zamračil a to bol Snape na jeho pomery ešte priateľský.

„Ronald Weasley vyvolal Azazela.“ Prehovoril vážne. V jeho hlase zaznievala istota. Sirius po jeho boku zalapal po dychu.

„Harry, toto je veľmi vážne obvinenie.“ Varoval ho Dumbledore. Samozrejme, že bolo.

„Už od letných prázdnin sa okolo Ronalda diali divné veci. Hermiona s Ginny sa odrazu zmenili, ich správanie voči mne sa rapídne zhoršilo. Ronaldovi sa odrazu začalo dariť. Vždy, keď som sa ocitol v jeho prítomnosti, sa voči mne ľudia začali správať nepriateľskejšie.“ Hovoril. Odrazu sa otočil na svojho krstného otca.

„Sirius, nachádza sa v knižnici na Grimmauldovom námestí nejaká kniha o vyvolávaní vyšších démonov?“ opýtal sa. Sirius sa zmätene zamračil.

„Určite áno, matka sa o túto oblasť zaujímala. Ako to súvisí s tvojím obvinením?“ mračil sa. Harry zaujate sledoval, ako sa odrazu jeho správanie zmenilo. Nechcel veriť, že by Ronald mohol vyvolať démona. Do jeho hlasu sa vkradlo niečo, čo sa Harrymu zdalo povedomé.

„Ronald ju mohol ľahko nájsť a použiť. V hneve niektorí ľudia strácajú zdravý úsudok. Ronald si nemusel uvedomiť, čo robil, keď privolával Padlého. A potom už stačí len jemné postrčenie od démona a Ronald je stratený.“ Hovoril Harry. Uprene pritom pozoroval Siriusa, ako sa do jeho očí vkráda niečo zvláštne. Tieň zahalil jeho tvár a pochoval lásku v Siriusovom pohľade. Teraz si svojho krstného syna premeriaval mrazivým nepriateľským pohľadom, aký nikdy neveštil nič dobré. Harry ustúpil dva kroky vzad, sťahujúc sa do bezpečnej zóny. Cítil, ako sa Loreth priblížil bližšie. Otočil sa na neho. Upír mu pohľad zachmúrene opätoval, pochopil, čo Harryho tak znepokojilo. Aj on videl temné tiene, ktoré sa zhromažďovali v okolí muža a ako bytosť temnej mágie vedel vytušiť, odkiaľ pochádzajú.

„Ron nič také neurobil, Harry. Nemáš právo obviňovať ho z toho.“ Prehovoril Sirius.

„Tak mi dokáž, že sa mýlim.“ Vyzval ho ticho Harry. Siriusovi nahnevane zaiskril pohľad.

„Nemusím ti nič dokazovať. Som tvoj krstný otec, mal by si ma poslúchať.“ Zavrčal.

„Nie, nemal, kým sa správaš tak, ako sa správaš. Rozprávaj sa so mnou až keď budeš pokojný.“ A vtedy Siriusova temperamentná povaha vybuchla a muž dvomi rýchlymi krokmi prekonal vzdialenosť medzi ním a svojim krstným synom. Pokúsil sa zdrapiť chlapca za krk, v tom mu však zabránila Lorethova ruka, ktorá prudko vystrelila a chytila mužovu útočiacu ruku.

„Ako sa opovažuješ?!“ vyštekol Sirius. V tej chvíli už však zareagoval aj Dumbledore a jedným rýchlym neverbálnym kúzlom Siriusa spútal pevnými lanami. Muž bezvládne dopadol na zem.

„Sirius.“ Harry si kľakol na zem vedľa nehybnej postavy. Opatrne zodvihol ruku a položil ju mužovi na rameno. Sirius sa ten ľahký dotyk zareagoval nečakane prudko a pokúsil sa vrhnúť aj s lanami na chlapca. Harry odskočil z jeho dosahu, asi meter od metajúceho sa tela. Akonáhle sa dostal z jeho dosahu, muž sa upokojil.

„Sirius, upokoj sa.“ Prikázal tichým hlasom. „Dýchaj.“ Pokračoval. Odrazu sa na chlapca upreli Siriusove temné oči. Na jeho tvári sa objavil nepríjemný úsmev, z ktorého Harryho zamrazilo.

„Ach, Harry, naozaj si myslíš, že tu ešte zostalo niečo z tvojho krstného otca?“ ozval sa povedomý hlas. Harry sa mimovoľne odtiahol ešte ďalej. Nepríjemný šok zalial jeho telo.

„Azazel.“ Skonštatoval.

„Samozrejme. Snáď si si len nemyslel, že sa ťa tak ľahko vzdám. Si môj, Harry, či sa ti to páči alebo nie.“ Diabolsky sa zasmial. V Siriusovom tele zdá sa nedokázal hovoriť svojim vlastným krásnym anjelským hlasom, napriek tomu to však nebol Siriusov hlas, ktorý vychádzal z jeho úst. Démon sa usmial, akoby presne vedel, na čo Harry myslel. Oblizol si pery.

„Ach, áno, toto sa môjmu skutočnému hlasu nevyrovná, ale je to lepšie ako nič.“ Prehovoril.

„Hrabeš sa mi v hlave?“ opýtal sa Harry ostro.

„Kiežby. Na to by som sa potreboval ovládnuť cvičenejšiu myseľ. Ako si už však správne predpokladal, na to zatiaľ nie som dostatočne silný. Pri našej poslednej návšteve si mi dal zabrať, nedostal som sa s tebou ani spolovice tak ďaleko, ako som chcel.“ Nepekne sa uškrnul. Ak to miesto, kam sa dostali, nebolo to najhoršie, nechcel Harry ani vedieť, čo môže byť ešte horšie.

„Čo so mnou chceš urobiť?“ opýtal sa Harry. Démon sa zasmial.

„Odpoveď poznáš sám.“ Áno, poznal. Chcel ho so sebou zobrať do pekla. Do večnej bolesti. Na miesto, kde vládne beznádej.

„Ale prečo? Prečo ja?“ zašepkal. Jeho myseľ zaplnili spomienky na nekonečnú tmu.

„Už ako jednoročný si porazil jedného z najmocnejších černokňažníkov. O teba sa zaujíma priveľa bytostí, viac, ako ktokoľvek z váš tuší. Prekvapuje ma, ako veľa ľudí naivne predpokladá, že tvoje prežitie zabezpečila obeta tvojej matky.“ Opovržlivo si odfrkol. Harry ignoroval prekvapené reakcie ostaných v miestnosti a zameriaval sa iba na démona.

„Ty si myslíš niečo iné?“ tak často o tom premýšľal. Všetky knihy, ktoré prečítal, uvádzali, že smrť nedokáže premôcť nič. On však stále veril. Knihy totiž tvrdili aj to, že Avadu nie je možné prežiť.

„Ani láska, akokoľvek oddaná, nedokáže prelomiť smrť. A to už tobôž nie pri kúzle niekoho tak mocného, ako je váš terajší Temný pán. Lenže vy hlúpi ľudia to nechcete vidieť.“ Odpovedal.

„Ako je potom možné, že stále žijem?“ opýtal sa Harry.

„Odpoveď je jednoduchá.“ Zaškeril sa muž. Harry nadvihol obočie. Bol až príliš zvedavý na démonovu odpoveď. Pred ním stála bytosť, ktorá vedela klamať tak, ako nikto a on bol napriek tomu prekvapený veriť každému jej slovo.

„No neprezradím ti ju.“ Zašepkal. Harrymu na jednu stranu odľahlo, že mu nemusí veriť a na druhú stranu ho to mrzelo tak, že cítil takmer fyzickú bolesť. Nech to bolo akokoľvek, ten démon poznal odpovede na Harryho otázky. Chlapcova racionálna časť mu však radila, aby prestal s otázkami. Démon ho mohol klamať a on by na to neprišiel. Možno bol dobrý, ale určite nebol taký dobrý, aby si trúfol na bytosť, staršiu ako sama Zem. Démona by prekuknúť nedokázal.

„To je len dobre, nie? Je všeobecne známe, že démoni klamú.“ Reagoval drzo. Sirius sa zasmial desivým smiechom. Harry sa mimovoľne zachvel, keď videl tvár svojho krstného otca skrútenú do takej neľudskej grimasy.

„To tvrdíte vy.“ Odpovedal.

„My?“ opýtal sa Harry. Nebolo mu tak celkom jasné, čo tým myslel.

„Ľudia.“ V jeho hlase bolo tak veľa opovrhovania a nenávisti. Pre túto bytosť neboli ľudia viac ako špina na topánke, ktorej sa treba zbaviť. Harrymu prišlo zle.

„Prečo toľký hnev?“ opýtal sa Harry tlmene. Démon na neho uprel spaľujúci pohľad.

„Pretože vy ľudia ani len netušíte, čo máte. Ste takí hlúpi a takí slepí. Myslíte si, že viete všetko, že ste najvyšší a nikto nie je lepší ako vy. No mýlite sa. Ani neviete, ako veľmi. A za to zaplatíte.“ Pohľad mu stemnel.

„Zomrieš, Harry Potter. Dostanem teba a s tebou padnú všetci, ktorí za tebou verne stoja alebo ešte len budú stáť. A keď zomrieš, už nám nikto nebude stáť v ceste. Skrze Voldemorta zničíme svet a všetko dobré v ňom.“ Odrazu svoj pohľad presunul na riaditeľa.

„Vytvoril si zbraň, Albus. No tak, spýtaj sa Harryho, ako sa mal u Dursleyovcov. Alebo ešte lepšie, spýtaj sa Severusa. A spomeň si, čo sa môže stať s chlapcom, ktorý vyrastá v podmienkach ako Harry. Potom možno pochopíš, koľko chýb si urobil.“ Šialený úsmev na jeho perách pohasol, nahradený vážnym výrazom. V očiach mu však stále ostalo nezdravé potešenie.

„Zlatý chlapec váš svet nespasí.“ S tými slovami Siriusovo telo ochablo a muž ostal bez pohybu ležať na zemi. Harry sa na kolenách prisunul bližšie k nehybnej postave a natiahol k nej roztrasenú ruku. Prsty mu priložil ku krku.

„Sirius!“ zvolal, keď neucítil nijaký tep a začal mužom triasť, opakujúc jeho meno. Neznáme ruky mu pevne zovreli zápästia a odtiahli ho od krstného otca.

„Upokoj sa, Harry.“ Prihovoril sa mu pokojný hlas. Harry úzkostlivo sledoval, ako Loreth pustil jednu ruku a priložil prsty k Siriusovej tepne.

„Pulz má slabý, ale pravidelný. Bude v poriadku.“ Skonštatoval. Harry unavene klesol na zem, keď mu telo zaliala úľava. Odrazu mu upír do ruky vtlačil zabalenú čokoládu. Harry sa na neho pozrel s nadvihnutým obočím. Loreht sa pobavene uškrnul.

„Mal si vypiť tú, ktorú ti prichystala Minnie. Na takéto rozhovory ešte nemáš dosť sily.“ Povedal. Harry sa potichu zasmial.

„Vďaka.“ Pod Lorethovým upreným pohľadom otvoril čokoládu, odlomil z nej jednu kocku a tú si vložil do úst. Až potom sa zdalo, že bol Loreth spokojný.

Na počudovanie tá čokoláda Harrymu skutočne dodala dostatok sily.

„Lord Savoray, ste ochotný odprisahať mi, že nič z toho, čo sa udialo v tejto miestnosti nevyzradíte?“ opýtal sa Dumbledore. Jeho hlas nezniesol námietky, očividne mu už došlo, že je neskoro na to, vyhodiť ho. Loreth sa uškrnul.

„Nie.“ Odpovedal. Stále čupel vedľa Harryho, len s tým rozdielom, že teraz mu už nezvieral zápästie, ale ruku mal položenú na jeho ramene. Na Dumbledorovej tvári sa zabluslo prekvapenie.

„V takom prípade ma to naozaj mrzí, ale nedali ste mi na výber.“ Dumbledorovi sa v rukách objavil prútik tak rýchlo, že to Harry ani nestihol zaregistrovať. Loreth však áno a keď Dumbledore vyriekol pamäťové kúzlo, vyčarovával už okolo seba a Harryho štít. Dumbledorove kúzlo narazilo do Lorethovho tmavofialového štítu, ktorý ho neškodne pohltil. Upír vyskočil na nohy, švihol prútikom a vyslal riaditeľovým smerom silné demolačné kúzlo. Dumbledore ho hravo odklonil. Stôl v riaditeľni, za ktorým Dumbledore zvykol sedávať, vybuchol. Ostala z neho len hora prachu a rozdrobeného kamenia. Félix zamával krídlami v vzlietol, nahnevane zaspieval. Keď sa vrhol Lorethovým smerom, prestalo Harrymu záležať na nebezpečenstve. Vyskočil na nohy, vyklepol si z rukáva prútik do dlane a mávol ním v elegantnom kruhu.

„Protego horibilis!“ zvolal. Podobne ako pred niekoľkými mesiacmi v Chrabromilskej klubovni, keď chránil McGonagallovú, aj teraz sa okolo neho, nehybného Siriusa a Loretha zhmotnil mohutný svetlofialový štít. Tentoraz z neho však odlietavali bledomodré iskri, ktoré akoby dávali Harryho hnevu fyzickú podobu. A Harry stál presne v strede toho štítu a cítil, ako celým jeho telom prechádza elektrizujúca moc. Ten štít cítil hlboko vo svojom vnútri, vo svojej mysli, ako časť svojho tela. Keď do jeho štítu narazilo Dumbledorove mocné kúzlo, pocítil to až hlboko vnútri svojho tela, no neotriaslo to ním ani jeho štítom. Obaja ostali pevne stáť. Okolo nich vybuchol chaos, okno sa rozletelo a Dumbledorove jemné prístroje spolu s ním. Loreth mu šokovane hľadel do očí. Dumbledore našťastie stihol vyčarovať štít okolo neho a Snapea.

„To by už stačilo!“ zreval Harry. Dokonca aj fénix sa v lete zastavil, keď vyčaroval štít, akoby pochopil, že teraz nie je vhodný čas na to, akokoľvek ho rozčúliť. Tento chlapec situáciu zvládne sám. Vrátil sa späť na svoje bidlo, posypané prachom.

„Skloňte prútiky.“ Prikázal. Lorethovi ruka s prútikom klesla k telu. Stále však bolo jasne vidieť, že bol šokovaný.

„Harry, tvoje oči.“ Zašepkal. Menovaný mladík sa zamračil, ale viac nevenoval Lorethovým slovám pozornosť, keď videl, že aj Dumbledore sklonil svoj prútik. Nechal modrastý štít zmiznúť. Spolu s ním ho opustila aj jeho sila a Harrymu sa podlomili kolená. Len s ťažkosťami neklesol na zem, keď ho pohltil nával únavy. Po takomto zranení by asi naozaj nemal používať takéto mocné kúzla, jeho liečiteľ mal pravdu.

„Ďakujem.“ Povedal s náznakom irónie v hlase. Otočil sa na Loretha.

„Sľubuješ, že nič z toho, čo si tu dnes počul alebo videl nikomu neprezradíš?“ opýtal sa Harry. Loreth odložil svoj prútik.

„Sľubujem, že to nikomu nevyzradím, kým sito nebudeš želať.“ Povedal. Harry si v duchu urobil poznámku, že mu má nakázať, aby o tom informoval otca. Upírsky kráľ by mal vedieť o tom, že po svete pobehuje démon s úmyslom zničiť Harryho a všetkých, ktorí za ním stoja.

„Na to, aby ste sľúbili, že nič neprezradíte, sme museli najskôr zdemolovať časť mojej pracovne?“ opýtal sa nespokojne a čiastočne aj nahnevane Dumbledore.

„Išlo skôr o to, že ani jednému z vás dvoch neverím.“ Uškrnul sa Loreth.

„Čo vás priviedlo k myšlienke, že Potterovi by ste mali veriť viac ako riaditeľovi?“ opýtal sa Snape nepriateľsky. Loreth vrhol krátky pohľad na Harryho.

„To by bolo nadlho. Okrem toho, keďže sme boli od poslednej vojny odrezaní, mali sme jedinečnú možnosť vidieť obe strany zvonku. Takú príležitosť mal málokto.“ Odvetil.

„Len mi nepovedzte, že ste sa rozhodli pridať na Potterovu stranu.“ Zatiahol posmešne Snape. Loreth sa schuti zasmial.

„Presne to mám v pláne.“ Odvetil odrazu vážne. Snape si odfrkol.

„V takom prípade vám uniká, že Potter žiadnu stranu nemá.“ Odbil ho arogantne. Loreth sa uškrnul spôsobom, akoby vedel niečo, o čom nemal Snape ani tušenia. Takéto úškrny vedeli byť veľmi nepríjemné, človek mal pocit, že niekto pochybuje o jeho inteligencii a zdravom úsudku. A keď takýto úsmev venujete niekomu, kto má povahu ako Snape, nemusí to dopadnúť najlepšie.

„Páni, toto nie je problém, ktorý teraz potrebujeme riešiť.“ Zasiahol Dumbledore. Pravdepodobne nechcel mať druhýkrát zdemolovanú riaditeľňu, už opraviť toto mu bude trvať nejakú dobu. Uprel svoj pohľad na Snapea.

„Severus, čo mi vieš povedať o tom, ako sa Dursleyovci správali k Harrymu?“ opýtal sa riaditeľ. Snape zaťal zuby.

„Nie vždy sa správali príkladne.“ Odpovedal neurčito. Harry posmešne odfrkol. Samozrejme, že by Snape nemohol povedať, že Harry vyrastal v otrasných podmienkach, napriek tomu, že to videl na vlastné oči. Podkopal by tým svoje slová o tom, že Harry vyrastal rozmaznávaný a vždy mal všetko, čo chcel.

„Chceš k tomu niečo dodať, Harry?“ opýtal sa riaditeľ.

„Nie. Rád si vypočujem, čo na moje detstvo povie profesor Snape. Predošlé roky s tým nemal problém.“ Ledabolo mávol rukou na Snapea. Mužovi sa oči nebezpečne zaleskli.

„Je pravda, že Potter dostával tresty, ale väčšina bola zaslúžená. Potter je neznesiteľné decko, neviem, ako to s ním dokázali jeho príbuzný celé tie roky vydržať.“ Odvetil ľadovo. Pritom ani na moment neodtrhol oči od Harryho. Výraz na chlapcovej tvár nezakolísal ani keď Snape zaťal do živého. Namiesto hnevu, ktorý muž očakával, sa chlapec veselo zaškeril.

„Rozumeli by ste si so strýkom Vernonom, profesor.“ Odvetil s falošným úsmevom. Snape zaťal zuby. Samozrejme, že ho rozzúrilo, keď ho Harry prirovnal k jeho strýkovi. Vernon bol hlúpy, tučný, spomalený a jediné, čo dokázal, bolo zmlátiť malého chlapca, ktorý sa nedokázal brániť. Tým si dokazoval, že je chlap. A okrem toho, keď sa mu náhodou nedarilo, pil. Vtedy bol najhorší, vždy, keď si vypil, vytiahol Harryho z prístenku a zmlátil ho. Vinil ho zo všetkého zlého, čo sa jeho alebo jeho rodine prihodilo. A všetko dobré bolo jeho zásluhou. O bitkách však Snape veľa nevedel. To boli spomienky, ktoré si Harry nechával výhradne pre seba. Nikto nevedel o tom, že ho strýko mlátil. Že on bol príliš slabý na to, aby sa bránil.

„To je všetko, čo mi k tomu povieš, Severus?“ opýtal sa Dumbledore.

„Chcete vedieť niečo viac?“ položil Snape protiotázku.

„Podľa démonových slov sa tam Harry nemal dobre.“ Povedal riaditeľ.

„Démoni zvyknú klamať, no nie?“ podotkol ticho Harry. Už toľkokrát sa pokúšal povedať Dumbledorovi, že nie je u Dursleyovcov šťastný. Hovoril mu, že sa k nemu správajú zle. No riaditeľ ho nikdy nepočúval. Načo by mal hovoriť teraz, keď na tom už beztak nezáleží? K Dursleyovcom sa už nevráti, má svoj vlastný dom, v ktorom strávi prázdniny.

Rozbitým oknom vletela dnu sova. Obletela Harryho a Dumbledora a každému pustila do ruky list. Harry si prezrel ten svoj. Ministerská pečať na ňom ho znepokojila, vždy, keď dostal list z ministerstva, bol v problémoch. Teraz, keď sa ho ministerstvo chcelo zbaviť, to bolo ešte istejšie. Vrhol krátky pohľad na ostatných. Dumbledore už čítal list, ktorý mu prišiel, na tvári sa mu pritom mihali emócie, ktoré sa Harrymu vôbec, ale vôbec nepáčili. Zo zlým pocitom roztrhol obálku a vytiahol z nej pergamen.

Postupne strácal farbu v tvári. Na rozdiel od Dumbledora, ktorému tvár odzrkadľovala celé spektrum emócií, Harryho tvár ostala zamrznutá v šoku.

„Hovoril, že sa ešte stretneme.“ Zašepkal, keď v liste zbadal napísané známe meno.

„Harry, tušil si, že sa toto stane?“ opýtal sa Dumbledore. Harry na neho vrhol krátky pohľad, pery sa mu vykrivili v pochmúrnom úsmeve.

„Kiežby, profesor, kiežby.“ Prehovoril tlmene. Tak toto ešte poriadne zamieša kartami.

„Severus,“ kývol riaditeľ na mladšieho čarodejníka. Muž poslušne podišiel bližšie k nemu a prečítal si začiatok listu. Prekvapene do seba nasal vzduch.

„Pottera chcú adoptovať?“ opýtal sa takmer mdlo.