Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Veštba je hlasom osudu

„Dostával si nezaslúžené tresty?“ pýtal sa Dumbledore hlasom bez emócií.

„Vždy si našli zámienku.“ Odpovedal Harry rovnako duto.

„Bývali tie zámienky rozumné?“ pokračoval riaditeľ.

„Väčšinou nie.“ Odpovedal Harry.

„Trestali ťa aj fyzicky?“ ďalšia otázka.

„Áno.“ Ďalšia odpoveď.

„Dostával si dostatok jedla?“

„Nie.“

„Mal si vlastnú izbu?“

„Až od jedenástich.“

„Predtým si býval kde?“

„V prístenku pod schodmi.“ Krátka pauza, počas ktorej sa Dumbledore snažil predýchať Harryho odpoveď. Zatvoril pritom oči.

Takto prebiehalo posledných desať minút v riaditeľni. Akonáhle si Dumbledore prečítal list z ministerstva, nabrali veci nečakaný spád. Na konci januára sa uskutoční na ministerstve proces, v ktorom zveria Harryho Pottera do rúk novému poručníkovi. Ministerstvo sa totiž od niekoho dozvedelo, čo si Harry pri Dursleyovcoch prežil.

Dumbledore nakričal na Snapea. Takého zúrivého ho Harry ešte nevidel. Myslel si, že profesora elixírov prekľaje, ak nie aj niečo horšie. Snape vedel, že Harry vyrastal v katastrofálnych podmienkach, napriek tomu mu to však neoznámil. Keď sa riaditeľ aspoň ako tak upokojil, vyrazil Snapea z riaditeľne, chudák Snape sa nemohol ani brániť. A s ním odišiel aj Loreth, obaja bez odpovedí na svoje otázky. Jediný, kto čítal listy, ktoré prišli, boli Harry a Dumbledore.

„Pil Vernon Dursley?“ opäť jedna z mnoha otázok.

„Príležitostne.“

„Bil ťa, keď bol opitý?“

„Áno.“ A odpoveď, ktorú nemal nikto nikdy počuť. Harry odtrhol svoj pohľad od podlahy, ktorú už nejakú dobu hypnotizoval.

„Každý jeden bod obvinenia je pravdivý, riaditeľ. Každý jeden. Dursleyovci ma mlátili, nedávali mi jesť, zatvárali ma do prístenku pod schodmi, nosil som staré oblečenie po bratrancovi a decká z okolia ma šikanovali. Nedokázali zniesť, keď som bol v niečom lepší ako Dudley, nenávideli moju mágiu a predpokladali, že ju zo mňa dokážu vymlátiť. Keď sa im to nedarilo, dostal som trest. Keď som sa pýtal, dostal som trest. Keď som nepokosil trávnik tak, aby bol na milimeter tak, ako to chcel strýko, dostal som trest. Keď som ráno pripálil slaninku, dostal som trest. Keď som bol podľa nich príliš hlučný, dostal som trest. Keď sa strýkovi v niečom nedarilo, dostal som trest. Kedykoľvek, keď strýko chcel, dostal som trest. Keď si nevedel prísť na nič zlé, čo som urobil, niečo si vymyslel. Bratranec prišiel na to, že keď urobí niečo zlé a zvalí to na mňa, dostanem trest. Mám pokračovať?“ opýtal sa. Dumbledore si držal hlavu v dlaniach. Harry ho ticho pozoroval, netušiac, čo by mal cítiť. Stará krivda sa v ňom bila s ľútosťou.

„Nevedeli ste o tom.“ Povedal nakoniec. Zvíťazila v ňom ľútosť. Dumbledore zodvihol tvár a uprel na chlapca svoj pohľad. Po tvári sa mu kotúľali slzy, to bolo prvýkrát, čo Harry videl toho muža skutočne zlomeného. Bolo to poznať na jeho zhrbených ramenách, pohasnutej aure, zranených očiach, strhanej tvári a na slzách stekajúcich mu po tvár a strácajúcich sa v šedivej brade. Čarodejníci si zvykli myslieť, že Dumbledore tu bude stále. Harry teraz pochopil, že aj Dumbledore raz umrie. Tento starý čarodejník nebol nesmrteľný a už vôbec nie neomylný.

„Mal som ťa počúval, keď si mi hovoril, že nechceš odísť k Dursleyovcom. Mal som na teba dávať väčší pozor. Och, Harry, tak ma to mrzí. Nemáš jediný dôvod odpustiť mi toto.“ Opäť si zložil hlavu do dlaní. Harry k nemu prešiel a položil mu ruku na rameno.

„Ale môžem a som ochotný odpustiť vám. Musíte mi však trochu veriť.“ Slabo sa usmial, keď sa na neho starý čarodejník pozrel.

„Kto bol ten, na koho ste si mali spomenúť, keď vám démon povedal o Dursleyovcoch?“ opýtal sa. Dumbledore zatvoril oči.

„Bol to Voldemort.“ Odpovedal ticho. Harry slabo prikývol. Čakal to.

„Býval u muklov, však?“ spýtal sa. Odpoveď už ale poznal. Dokázal si poskladať dieliky tejto časti skladačky. Voldemort vyrastal u muklov, v podmienkach ako Harry. Preto o ňom nikto predtým nepočul a preto tak nenávidel muklov. Čierna mágia mu poskytla cestu k pomste a vtedy ešte mladý Tom Riddle sa ňou vydal.

„V sirotinci.“ Odpovedal Dumbledore. Harry pocítil takmer ľútosť. Deti vedia byť veľmi kruté. Ostatné už Harry tiež poznal, aspoň teda časť. Riddle študoval na Rokforte, býval najlepší študent a väčšina profesorov ho mala rada.

„Myslíte, že som ako on?“ opýtal sa Harry.

„Ja naozaj neviem.“ Pokrútil Dumbledore hlavou.

„Podobám sa na neho, to je pravda. Vždy mi to hovoril a vždy mal pravdu. Nie som však ako on.“ Hovoril. V hlase mal istotu, ktorá mu chýbala.

„Viete, čo sa stalo s jeho otcom?“ opýtal sa.

„Zabil ho. Tom svojho otca našiel a zabil. Bol to mukel.“ Odvetil popravde. Harry prikývol, aj keď to muž nemohol vidieť. Harry by Snapea nezabil. Mohli sa akokoľvek nenávidieť a neustále sa hádať, ale nedokázal by zabiť svojho otca. Tak, ako ním opovrhoval, ho aj obdivoval a tak, ako ho nenávidel, ho v skryte duše miloval. Bol to jeho otec a on mal v sebe zakorenené, že otca treba milovať a rodinu chrániť. Potreboval rodinu. To, čo mu dali Dursleyovci, nebola rodinná pohoda a už vôbec nie láska či starostlivosť. Preto si vytvoril svoju vlastnú rodinu, ľudí, ktorých miloval a ktorí milovali jeho. A keď sa jeho rodina začala rozpadať, bolo to, akoby sa rozpadala jeho skutočná rodina.

Možno mal psychické problémy, možno bol dokonca psychicky chorý. Niektoré jeho myšlienky, pocity, názory a skutky sa jemu samému nezdali normálne, ale len vďaka tomu ešte žil. Iný už nebude a ani nedostal šancu byť iný. Jeho život vždy riadil niekto iný a tí, ktorí viedli jeho kroky, ho takmer zničili. Dursleyovci mu vzali detstvo, Voldemort ho takmer pripravil o príčetnosť, čiastočne sa mu to aj podarilo a Dumbledore mu chcel zobrať slobodu. Musel sa brániť, musel sa prispôsobiť situácií. A aby sa dokázal prispôsobiť, musel sa zmeniť. Zmena bola nutná.

Naučil sa klamať, zatajovať, pohybovať sa v tieňoch a bojovať, aj keď nádej pohasla. Učil sa prežiť. Lekcie začali, keď sa dostal k Dursleyovcom a skončia sa keď opustí tento svet. Potom už nebude na ničom záležať. Konečne získa svoj vysnívaný pokoj, stretne sa s mamou a Jamesom a so zvyškom svojej rodiny. Dovtedy bude bojovať o svoj život a spôsobovať Voldemortovi vrásky. To ho privádzalo k myšlienky, že Bezmenný už dávno nezasiahol. Ten prvý pokus vyšiel celkom dobre. Jeho zajatci si užili Minniinu starostlivosť, takmer ich ľutoval, Minnie nemá rada ľudí, ktorí útočia na jej pána. Len škoda, že nemali nijaké užitočné informácie. Keď ich prepustil, boli zmätení, vyhladovaní a najmenej polovica z nich stratila chuť pracovať pre Voldemorta. Samozrejme, postaral sa o to, aby nevedeli, kto ich zajal a kde ich väznil.

„Bál som sa, že Voldemort využije vaše spojenie a bude cez teba zisťovať informácie. Nechcel som, aby sa cez teba dostal ku mne. A dúfal som, že ak sa ti budem vyhýbať, stratí o teba záujem.“ Rozhovoril sa riaditeľ.

„Zabudli ste na to, že Voldemort chce hlavne mňa. Stále si nie som istý, prečo ma už ako jednoročného považoval za hrozbu, ale je tomu tak. Omnoho viac túži po mojej smrti ako po vašej.“ Povedal Harry.

„Bojí sa ťa.“ Povedal Dumbledore.

„Prečo by sa ma mal báť?“ nechápal Harry.

„Pretože bola o tebe vyrieknutá veštba.“ Odpovedal Dumbledore.

„Veštba?“ zamračil sa Harry. „Aká veštba?“

„Myslím, že aspoň toto ti dlhujem.“ Povzdychol si ticho Dumbledore.

„Dúfal som, že sa k tomuto tak skoro nedostaneme.“ Zašepkal.

„Keď si sa narodil, Sybila Trellawneyová vyriekla veštbu. Hovorila o chlapcovi, ktorý bude mať moc zničiť Voldemorta. A tá veštba dokonale pasovala na dvoch chlapcov. Na teba a na Nevilla Longbottoma. A Voldemort si vybral teba.“ Vstal a prešiel k jednej z políc, ktoré ostali neporušené. Otvoril spodné dvierka a vytiahol z police kamennú misu.

„To je mysľomisa?“ spýtal sa Harry. Starý muž prikývol.

„Presne tak. Skrze ňu si vypočuješ veštbu.“ Povedal. Harry na neho vrhol krátky pohľad.

„Vy ste si tú veštbu vypočuli?“ uisťoval sa.

„Áno. Aj k tomu sa neskôr dostaneme.“ Povzdychol si starý muž. Harrymu odrazu niečo napadlo.

„Tá veštba je zaznamenaná na Oddelení záhad, však?“ opýtal sa. Dumbledore sa na neho zmätene pozrel.

„Odkiaľ to vieš?“ spýtal sa starý muž. Harry sa chabo pousmial.

„Voldemort mi v snoch dlho ukazoval Oddelenie záhad. Brával ma ku dverám. Pamätám si aj na záblesky sklenenej gule, ktorú chcel.“ Vysvetľoval.

„Prečo si o tom nikomu nepovedal už skôr?“

„Čo myslíte?“ Dumbledore odvrátil pohľad.

„Pripravený?“ opýtal sa riaditeľ.

„Ja vždy. Čo vy?“ pousmial sa.

„Na toto nikdy.“ Odvetil. Prútik si priložil ku spánku a z mysli vytiahol spomienku. Ligotala sa mu na konci prútika, ako svetlomodré až striebristé vlákno, stvorené z akejsi neznámej tekutiny. O tomto už čítal. Dumbledore položil svoju spomienku na hladinu vody v mysľomise a mávol nad ňou prútikom. Namiesto toho, aby sa do spomienky ponorili, ako tomu bývalo bežne, sa nad hladinou vytvorila dokonalá podoba Sybily Trellawneyovej, Harryho učiteľky veštenia. Pohľad mala nevidomý, ako v ten deň, keď pred Harrym predniesla veštbu o opätovnom povstaní Temného pána. Otvorila ústa a chrapľavým hlasom začala odriekať slová veštby, ktorá mala spečatiť Harryho osud.

„Blíži sa ten, kto bude mať moc zvíťaziť nad Temným pánom… narodený tým, ktorí sa mu tri razy vzopreli, narodený, keď siedmy mesiac pohasína… a Temný pán ho poznamená ako seberovného, ale on bude mať moc, o ktorej Temný pán nevie… a jeden z nich musí zomrieť rukou druhého, lebo ani jeden nemôže žiť, kým je ten druhý nažive… ten, kto má moc zvíťaziť nad Temným pánom, sa narodí, keď bude siedmy mesiac pohasínať…“

„Tak toto je to, čo prinútilo Voldemorta, aby sa vybral do nášho domu a pokúsil sa vyvraždiť celú moju rodinu?“ opýtal sa Harry duto. Slová veštby sa mu vryli do mysle, nezmazateľné ako slová osudu. Tými vlastne aj boli.

„Áno. Toto prinútilo Lorda Voldemorta, aby sa ťa pokúsil zabiť.“ Prikývol Dumbledore. Harry sa ticho zasmial hysterickým smiechom, v ktorom nebol ani náznak veselia. V tej chvíli si naozaj nepripadal ako príčetný.

„To naozaj? Veľký Lord Voldemort, jeden z najobávanejších temných mágov vôbec, sa zľakol malého chlapca, lebo mu to prezradila veštba? Myslel som si, že je inteligentnejší.“ Pokrútil hlavou. Takže toto bolo to, čo spečatilo jeho osud? Niekoľko desiatok slov ho pripravilo o všetko? Cítil sa tak neuveriteľne prázdne, keď nad tým premýšľal. Nad tým, čo stratil a čo mohol mať.

„Voldemort tú veštbu nikdy nepočul celú. Vlastne ju sám ani nikdy nepočul.“ Povedal riaditeľ. Harry zodvihol pohľad.

„Kto mu tú veštbu vyzradil?“ opýtal sa sucho. Chce poznať osobu, ktorá môže za to, že je jeho rodina mŕtva. Veľmi rád by ju dostal do svojich rúk, aby pomstil smrť Lily a Jamesa. A seba.

„Profesor Snape. Vypočul si len prvú časť, takže vedel, kedy si bol narodený.“ Odpovedal. Harrymu sa po jeho slovách zahmlilo pred očami a šokovane zalapal po dychu.

„Snape?“ opýtal sa hlucho. Telo mu zaplavilo zdesenie. To nie... Toto nie... Toto by nemohol...

„Neverím tomu. Nie Snape.“ Neveriacky krútil hlavou. Napriek tomu však vedel, že to bola pravda. Snape mohol za to, že Lily umrela. Ich milovaná Lily. Jeho milovaná Lily. Srdce v hrudi sa mu lámalo na márne kúsky.

„V tej dobe bol ešte verný Voldemortovi. Nevedel, čo vykonal, keď to zistil, prešiel na svetlú stranu, v snahe ochrániť vás.“ Začal vysvetľovať Dumbledore, Harry ho však nepočúval, mysľou bol niekde úplne inde.

Snape bol ten, kto prezradil Voldemortovi veštbu. Prečo? Prečo práve on?! Ktokoľvek len nie on. Prečo to urobil? To si nedokázal spojiť dve a dve dohromady? Vedel, kedy bol Harry narodený, musel to vedieť. A vedel aj to, že Lily s Jamesom sa Voldemortovi niekoľkokrát postavili. Musel tušiť, že Voldemort nezabije iba Harryho, keď po ňom pôjde. Tak čo ho k tomu viedlo?!

To naozaj tak veľmi nenávidel Harryho a Jamesa, že bol ochotný riskovať život Lily? Alebo to urobil z nenávisti k nej? Za to, že ho opustila? Alebo o tom proste nevedel? Nedokázal si spojiť fakty?

Musel poznať odpoveď na tieto otázky. Nenájde pokoja, kým nezistí pravdu. Až potom sa rozhodne, či bude Snapea po zvyšok života nenávidieť alebo mu niekedy bude schopný odpustiť. A Snape mu tú odpoveď dá, tým si bol istý, pretože on pre to urobí čokoľvek.

Cítil, ako sa v jeho vnútri dvíha hnev a začína ho pohlcovať. Zatlačil ho hlboko do svojho vnútra, nebol čas na to, aby vybuchol. Radšej sa ponoril do Dumbledorovho rozprávania o tom, ako sa Snape dostal na svetlú stranu.

„Vo veštbe sa spomína moc, o ktorej Temný pán nevie. Tušíte, čo je to za moc?“ Harry by nejaké odhady mal, Voldemort nevedel o mnohom z jeho širokej zásoby mágie. Nemal napríklad ani tušenia, že chlapec paktuje aj s čiernou mágiou. Možno nie v praxi, ale aj poznanie teórie je viac než dosť. Už ju neodsudzoval, pochopil, že čierna mágia sama o sebe nebola zlá. Žiadna sila sama o sebe nebola zlá. Záležalo len na tom, ako ju kto využije.

„Ja osobne si myslím, že je to láska.“ Odpovedal riaditeľ povznesene. Harry sa neubránil úsmevu. Áno, takáto odpoveď sa k Dumbledorovi hodila. Bola však láska naozaj tou mocou, o ktorej hovorila veštba? Harrymu na to niečo nesedelo.  

A pri tejto veštbe sa natískala aj jedna závažná otázka. Mohla byť vôbec pravdivá? Harry by nemal nijaké námietky, len keby bol naozaj synom Jamesa Pottera. Takto... Vyzeralo to tak, že veštba hovorí o tom, že sa jeho rodičia vzopreli Voldemorotvi trikrát. Lenže platilo to aj na Snapea? A nehovorilo sa o tom, že sa mu trikrát vzopreli spolu? Žiaľ, toto bola jedna z otázok, ktoré Dumbledorovi položiť nemohol. Možno, že knihy mu pomôžu. Bude sa na to musieť pozrieť pri jeho najbližšej návšteve knižnice. Tam snáď nájde dostatočnú odpoveď.

„Temný pán ma poznamená ako seberovného...“ zašomral si pre seba, rozoberajúc ďalšiu časť veštby.

„To je odkaz na moju jazvu? Alebo ide o niečo skryté? Ako seberovného ma poznamenal už keď sa rozhodol, že ja som ten, kto ho môže poraziť.“ Zamyslel sa.

„Dá sa povedať, že jazva na tvojom je symbolom toho všetkého.“ Povedal čarodejník. Harry trochu roztržito prikývol. Áno, toto mu dávalo zmysel.

„Takže.. vyzerá to tak, že buď ja zabijem Voldemorta alebo on mňa. Aspoň tak teda usudzujem podľa tej veštby. Mýlim sa snáď?“ opýtal sa. Sám seba sa v duchu pýtal, či to vôbec potreboval vedieť. Dumbledora by sa pokúsil zabiť aj tak, v tomto na nijakej veštbe nezáležalo.

Ale asi to naozaj potreboval počuť. Konečne dostal odpoveď na mnohé otázky. Teraz sa mohol pohnúť ďalej.

„Nemýliš.“ Starý čarodejník na neho uprel skúmavý pohľad. Harrymu sa zazdalo, že sa mu v očiach zaleskol smútok.

„Nevyzeráš, že by ťa to ťažilo.“ Podotkol. Harry sa horko usmial.

„Už od prvého ročníka mi bolo jasné, čo budem musieť jedného dňa urobiť. Táto veštba pre mňa nebola taká dôležitá. Vlastne ma najviac prekvapuje to, že sa ňou Voldemort nechal viesť.“ Stačí sa poobzerať naokolo, väčšina vyrieknutých veštieb sa nikdy nenaplnila, tieto veštby dokonca ani neboli vypočuté. Podľa toho, čo sa dozvedel, odhadoval, že každá vyrieknutá veštba je niekde zapísaná, pravdepodobne na Oddelení záhad. A medzi nimi je aj veštba, ktorá spojila Harryho a Voldemorta.

Tým, že sa Voldemort tak hnal, aby zabil chlapca, vlastne dostal veštbu do pohybu. Keby boli veci inak, Harry by možno skončil v Slizoline a na Voldemortovej strane. Bola pravda, že si boli až desivo podobní, niečo z toho by sa určite prejavilo aj keby vyrastal s Lily a Jamesom. Predstava, že by sa Harry a Voldemort spojili, neznela až tak scestne. Sám Voldemort mu to už niekoľkokrát navrhol.

„Ani nevieš, ako ma mrzí, že si musel byť do tohto všetkého zatiahnutý tak skoro.“ Povzdychol si Dumbledore sťažka. Harry sa slabo usmial.

„Bol som na to pripravený.“ Odvetil.

„Och, Harry, ale na to, čo príde, nie je nikto pripravený.“ Tvrdil Dumbledore.

„Myslím, že mám celkom slušný základ.“ Uškrnul sa Harry. Dumbledore na neho vrhol neznesiteľne smutný pohľad. Harry ho takmer nedokázal vydržať.

„No tak, nikto nie je neporaziteľný. Ani Voldemort.“ Povedal Harry jemne.

„Ale ani ty, Harry.“ Zašepkal ticho starec. Harry sa usmial.

„Ale ja mám za čo bojovať.“ Zašepkal Harry naspäť. Dumbledorovi sa rozjasnili oči.

„A za čo bojuješ, Harry?“ potreboval to počuť. Potreboval počuť, že jeho Zlatý chlapec je ešte stále tým chlapcom, ktorý pred niekoľkými rokmi prišiel na Rokfort. Alebo skôr tým chlapcom, ktorého pred mnohými rokmi nechal ležať na prahu domu Dursleyovcov?

„Bojujem za tých, ktorí nedokážu sami bojovať a bojujem aj za svet, ktorý zdieľame. Ale najmä bojujem za ľudí, ktorí verne stoja za mnou a ktorých nadovšetko milujem.“ Povedal. Bol úprimný, pretože toto ho naozaj nútilo vstať, keď si myslel, že už ďalej nemohol a pokračovať. Jeho úmysly však neboli čisté. Keď bojoval, myslel aj na pomstu. Za Lily a Jamesa, za Cedrica, za Siriusovu detskú dušu, za Bellatrixinu dcéru, za Lingbottomovcov a v neposlednom rade za seba.

Harry vzal zo stola pergamen s menami ľudí, ktorí chceli Harryho adoptovať.

„Čo myslíte, ktorý to vyhrá?“ opýtal sa Harry.

„Lucius je veľmi silný protivník a má na svojej strane naklonenú väčšinu vplyvných ministerských úradníkov. Dokonca aj samotného ministra.“ Odpovedal Dumbledore.

„Ja som zas schopný povedať, že le Fay by sa tiež ľahko mohol stať víťazom. Mal som tú česť niekoľkokrát ho stretnúť a ten muž patrí k tým, ktorý dostanú, čo chcú.“ Oponoval mu Harry. Potreboval to v hlave prebrať.

„Počuli ste už o tom treťom? Marcus Dark. Mne sa to meno vôbec nezdá povedomé.“ Skúsil to Harry.

„To meno som už niekde počul, žiaľ, nedokážem si ho k nikomu priradiť.“ Pokrútil Dumbledore hlavou. Harry sa zachmúril.

„Takže neviete povedať, čo je zač.“ Skonštatoval.

„Vôbec.“ Potvrdil mu to Dumbledore. Najzaujímavejšie na celom tom spore bolo, že všetci traja uchádzači o starostlivosť o Harryho striktne žiadali, aby bol proces utajený. Nikto mimo súdnej siene sa nesmel o ničom dozvedieť. Tým pádom akoby v rovnakej miere chránili Dumbledora pred škandálom, Dursleyovcov pred pomstou od čarodejníckeho sveta a aj samotného Harryho. Nech to bolo akokoľvek, Harry za to bol len a len vďačný. Nechcel, aby sa niekto dozvedel o Dursleyovcoch. Sčasti preto, lebo to pre neho bolo ako znak slabosti a okrem toho nechcel, aby sa niekto začal viac babrať v jeho minulosti. Už tak vedelo príliš veľa ľudí o tom, že bol Snapeovým synom. A tí ľudia, ktorí to vedeli, mali vo zvyku prísť a len tak mu to prezradiť. Raz z toho dostane infarkt a Voldemort bude mať o protivníka definitívne postarané.

Len by ho zaujímalo, aký k tomu mali tí traja dôvod. K tomu, aby sa stali jeho poručníkmi. Niečo mu hovorilo, že ho Lucius od vtedy, ako mu zachránil syna, nechce len tak predať Voldemortovi. Niečo mu dlhoval. Okrem toho sa zdalo, že Harry Luciusa zaujal a že v ňom ten muž videl viac ako len neškodného chlapca, ktorého raz jeho pán zabije. Ale zas, kto vie? Ak ho naozaj získa do svojej opatery, nebude mať veľmi na výber. Bol nositeľom Znamenia, taký ako on už nemali na výber. Z návštev Voldemortovej hlavy vedel, že mučenie skrze Temné znamenie môže byť naozaj kruté.

Inak, zaujímalo by ho, čo má Voldemort s tou temnotou. Temný pán, Temné znamenie, Temné sídlo... Nepreháňal to už trochu? Každý vie, že nepatrí medzi tých dobrých...

„Nezmienili sa páni Malfoy alebo le Fay o tom, že sa uskutoční tento súd?“ zaujímal sa Dumbledore.

„Nie, netušil som to. Aj keď, Lord le Fay mi povedal, že sa ešte stretneme. Nijaký súd však nespomenul.“ Odvetil. Ale zas, prejavil veľký záujem o Harryho. Koho by však napadlo, že ho bude chcieť získať súdnou cestou? Harryho napríklad vôbec nenapadlo, že by sa o neho chcel le Fay starať. Keby mu to navrhol, pravdepodobne by odmietol. Možno sa mu le Fay zdal dôveryhodný, ale nie dosť na to, aby s ním žil pod jednou strechou.

„A čo pán Malfoy?“ pripomenul Dumbledore.

„Od neho som si nevšimol ani náznak.“ Pokrútil hlavou.

„Nuž, nevadí. Pokúsime sa dostať tam niekoho z našich, aby ťa dostal do svojej starostlivosti. Nemusíš sa báť.“ Utešoval ho Dumbledore. Harry sa odvrátil od Dumbledora, keď sa jeho pier dotkol chmúrny úsmev.

„Ja sa nebojím.“ Povedal. Nech tam Dumbledore dosadí kohokoľvek, bola malá pravdepodobnosť, že vyhrá. Ak by tam samozrejme nevohnal Snapea a nežiadal by krvný test. To by bol Harry v keli, keďže rodičia majú prednosť pred ostatnými. Ale o tom Dumbledore nevedel a Snape už tobôž nie. A keby aj, nezáležalo by na tom. Harry by k nemu nešiel.

„Keby Siriusa nehľadalo ministerstvo, bolo by to jednoduchšie.“ Povzdychol si Dumbledore. Na to Harry nepovedal nič. Radšej. Keby mu Dumbledore veril a postaral by sa o to, aby mal súdny proces, ktorý si zaslúžil, mohlo byť všetko inak. Bol by so Siriusom, jeho krstný otec by nedovolil, aby ho Dumbledore poslal k Dursleyovcov. Bolo však zbytočné riešiť to teraz, na to už bolo neskoro. A aj sám Sirius na tom mal svoju vinu.

A teraz ležal v nemocničnom krídle a zotavoval sa z posadnutia démonom. Podľa predbežných vyšetrení bol v poriadku, len unavený. Démon ho nechcel zničiť, len na čas potlačil jeho osobnosť a využil jeho telo. Nepoškodil jeho myseľ a nedotkol sa ani jeho mágie. Istotu však budú mať až keď sa preberie.

„Mám na krku démona. Toto nie je práve vhodná chvíľa na to, aby ma niekto adoptoval.“ Podotkol Harry. Akosi pochyboval, že sa im podarí poslať ho späť do pekla, kým nastane súd. Odrazu sa prudko otočil na Dumbledora.

„Ako sa dá ubrániť pred Padlým?“ opýtal sa. Dumbledore zamrkal, na okamih prekvapený Harryho výpadom. Potom však pokrútil hlavou.

„O tomto ti bude vedieť viac povedať Severus. Keďže už nebudete mať lekcie Okulumencie, mohli by ste prejsť na ochranu pred démonmi.“ Navrhol Dumbledore.

„Nie.“ Zamietol to Harry nekompromisne.

„So Snapeom už nijaké lekcie mať nebudem.“ Povedal pevne.

„S profesorom Snapeom, Harry.“ Opravil ho Dumbledore mierne. Správal sa, akoby na neho pred niekoľkými desiatkami minút nenakričal a nevyhodil ho zo svojej pracovne.

„Na okolí nie je nikto, kto by ti s tým vedel poradiť lepšie ako on.“ Tvrdil. Očividne nepochopil, že Harry s ním naozaj nemieni mať už nijaké lekcie. Možno potrebuje pripomienku toho, ako to dopadlo naposledy.

„Odmietam sa zúčastňovať na lekciách s ním. Okulumenciu som sa musel učiť sám, pretože profesor Snape mi nebol ochotný poskytnúť ani len obyčajné základy. Keby som si nezohnal potrebné knihy, nikdy by som nepochopil, čo odo mňa chce. Povedať netrénovanému chalanovi, ktorý o Okulumencií ani Legillimencií ešte nič nepočul, že nemá na nič myslieť, je blbosť. Dopadoma, nemyslieť na nič je cvičenie, ktoré využívajú Majstri v tejto oblasti!“ zvolal rozohnene. Mal chuť na dôraz svojich slov udrieť päsťou po stole, ale ovládol sa.

„A okrem toho nedokázal rozpoznať moje zlepšenie. Chcel vidieť, že som babrák a to aj videl.“ Pripomenul.

„Prečo si mu nikdy neukázal, že si sa zlepšil?“ opýtal sa Dumbledore. Harry v jeho hlase zachytil slabú výčitku.

„Najskôr som sa chcel uistiť, že som v tom naozaj dobrý. Okulumencia je pre mňa prirodzená, keď som sa dostal k dobrým knihám, bolo pre mňa odrazu jednoduché obrniť svoju myseľ. Okulumencií som venoval viac času, než Snape tuší.“ Zašomral. Podľa tohto sa zdalo, že bol Harry somár, ale vždy lepšie, ako keby mu mal povedať, že sa so Snapeom v myšlienkach zahrával, aby pred ním zatajil, že je jeho synom a nechcel ani len riskovať, že by sa to niekedy prezradilo. Nie, toto bolo naozaj lepšie.

Keď plamene v krbe zozelenali a objavila sa v nich tvár jedného z členov Rádu, postavil sa Harry zo svojej stoličky. Bolo na čase opustiť riaditeľňu.

„Eh... dúfam, že neruším. Potrebujem sa s vami súrne pozhovárať, riaditeľ.“ Prehovoril muž. Pohľad na zdemolovanú riaditeľňu ho rozhodne prekvapil. Kým muž stihol zaregistrovať Harryho, bol chlapec už pri dverách a kýval Dumbledorovi na rozlúčku. Harry tam už nebol vítaný, riaditeľ stále nechcel, aby mal niečo do činenia s Rádom a Harry ani nebol zvedavý na to, čo mu čarodejník povie.

Keby sa v plameňoch objavil napríklad taký Remus, bolo by to iné. V takom prípade by odmietal opustiť riaditeľňu a Remus by sa tiež príliš nezdráhal hovoriť pred ním. Mal v Harryho dôveru, ktorú si Harry cenil.

Mal namierené do nemocničného krídla za Siriusom, keď si to zrazu rozmyslel a zmenil smer. Namieril si to do najobávanejšej časti hradu, ktorú dlhé roky neznášal aj on sám, napriek tomu, že mal skončiť práve tam. Išiel do žalárov, obývaných Slizolinčanmi a Snapeom. A presne za ním mal namierené.

Musel Snapeovi položiť jednu otázku. Teraz, keď vedel o proroctve, sa veľa vecí zmenilo. Pochopiteľne, že ešte stále chcel utajiť svoju identitu, ale teraz mal v rukáve niekoľko trikov. A už mu liezlo na nervy, koľko nezodpovedaných otázok mal, najmä preto, že mal na blízku toľko ľudí, ktorí by boli schopní jeho otázky zodpovedať. On sa však pýtať nesmel, napriek tomu, že na to mal právo.

A Snape mu niečo dlhoval.

„Harry!“ známy hlas ho vytrhol zo zamyslenia, keď kráčal potemnelými chodbami v žalároch. Bol si takmer istý, že by ho nemal nikto zbadať. Otočil sa tvárou v tvár osobe, ktorá ho zbadala a usmial sa.

„Och, Harry!“ zvolala žena a rozbehla sa k nemu. Napriek tomu, že bola hrdou Slizolinčankou a chladnou šľachtičnou sa mu hodila okolo krku, nestarajúc sa o nič iné, než o neho.

„Si v poriadku?“ opýtala sa, pevne ho zvierajúc. Harry okolo nej ovinul svoje ruky a pritiahol si ju ešte bližšie.

„Cath, tak rád ťa vidím. Chýbala si mi.“ Zamumlal do jej vlasov. Voňala ako oheň a slnko. A kvety. Áno, oheň, slnko a kvety. Dokonalá kombinácia.

„Aj ty mne. Ani nevieš, ako som sa bála.“ Ticho vzlykla s tvárou zaborenou do jeho košele.

„Už je dobre, maličká.“ Šepkal. Prstami jej jemne nadvihol bradu, aby sa mu pozrela do očí. Jej oči boli tmavšie ako sa pamätal, teraz viac ako karamelky, než zlato. Prekryli ich chmúry. Jemne sa usmial.

„Moja krásna bosorka.“ Zamumlal. Catherine sa láskavo usmiala. Harry sa topil v jej pohľade. Bola nádherná. Nepoznal krajšie dievča, ako bola Catherine. Vlasy ako zapadajúce slnko či neskrotný oheň, oči ako čisté zlato alebo karamelky, keď jej myseľ ovládli temné myšlienky, pleť ako mlieko a opojná vôňa, ktorú Harry zbožňoval. S ňou v náručí by vedel stráviť hodiny. Nebolo tomu tak vždy? Už predtým spolu pretancovali celé hodiny. Nemuseli rozprávať, rozumeli si aj bez slov, všetko za nich vypovedala hudba a ich vzájomné dotyky.

Ach, prečo si to neuvedomil už skôr? Mohli by sa vyhnúť toľkému trápeniu.

„Ľúbim ťa.“ Zašepkal. Catherine sa usmiala, jej tvár sa rozžiarila láskou.

„Aj ja ťa ľúbim.“ Odpovedala. Dovolila mu, aby sa sklonil k jej tvári a venoval jej ľahký bozk. Len nakrátko spojil ich pery v jemnom dotyku, než sa opäť odtiahol. V očiach mal otázku, ktorú Catherine rozpoznala a odpovedala na ňu. Úsmevom mu naznačila, že má pokračovať. Harry sa neubránil úsmevu, keď sa sklonil k jej perám a opäť ju pobozkal. Tentoraz však vášnivejšie.

Mnohí ľudia sa báli prvého bozku, pretože si mysleli, že to nezvládnu a niečo pokazia. Harry sa nad tým nikdy príliš nezamýšľal. Pred rokom s Cho mal problém vôbec ju osloviť, nie to ešte bozkávať. A okrem toho bola zadaná. K bozkávaniu sa ani nedostali. Možno to tak bolo lepšie. Oni dvaja sa k sebe nehodili, v konečnom dôsledku by si navzájom iba ublížili a nikam by to nedosiahli.

Ale toto bolo iné. Harry cítil, že to bolo takto správne. Bozkávať Catherine bolo pre neho prirodzené takmer ako dýchanie, akoby patrili k sebe. S ňou v náručí cítil mier, ktorý mu tak dlho chýbal.

Láska bola slabosť, Voldemort mal pravdu. Zatemňovala zmysly a odradzovala človeka od vytýčených cieľov, láska dokázala manipulovať tak ľahko ako nič iné. Strata milovaného človeka dokáže zlomiť a zničiť človeka viac ako najhoršie mučenie. Ale láska bola zároveň tou najväčšou silou a najsilnejšou motiváciou. Keď človek miluje, urobí pre toho druhého čokoľvek. Bez výhrad. Lily bola pre Harryho ochotná utiecť od manžela a neskôr dokonca obetovať svoj život. A Harry bol schopný urobiť pre ľudí, ktorých miloval ešte viac...

„Kam si mala namierené?“ opýtal sa Harry potichu, keď sa od seba po nejakej dobe oddelili. Ostali však navzájom opretý čelami a stále v objatí toho druhého.

„K McGonagallovej. Dostala som trest za to, že som pobehovala po chodbách počas večierky.“ Odvetila so smiechom.

„Prečo si sa nechala chytiť?“ uškrnul sa Harry.

„Bála som sa o teba a nedávala som si pozor. Na diaľku som skrze sovy vypočúvala Loretha.“ Priznala.

„Nabudúce, keď sa o mňa budeš báť, nenechaj sa chytiť. Ja sa väčšinou dokážem dostať z problémov, do ktorých sa dostanem. Často s pomocou, ale stále platí, že nakoniec utečiem. Ešte to budem musieť naučiť teba.“ Usmial sa a odstúpil od nej.

„Teraz by si už ale mala bežať. McGonagallová neznáša meškanie a ty už meškáš. Povedz jej, že si bola so mnou. Na mňa má slabosť.“ Dodal s veselým úškrnom. Pobavene na ňu mrkol, na čo sa Catherine rozosmiala.

„Kam si išiel ty?“ vrátila mu otázku.

„Ach, ja? Ja som išiel spáchať možno najväčšiu chybu svojho života.“ Odvetil s náznakom pobavenia v hlase. Catherine nadvihla obočie.

„Idem za Snapeom.“ Vysvetlil Harry, neodpustil si však hlboký povzdych a pretočenie očí nad jej nevyslovenou otázkou. Catherine sa zarazila.

„Ty mu chceš...?“ nedopovedala a ani nemusela. Harry pochopil.

„Sám neviem, čo sa stane. Dúfam však, že nie. Nechcem, aby o tom vedel.“ Povedal.

„A ak sa to predsa dozvie?“ opýtala sa jemne. Harry pokrčil plecami.

„Dajme tomu, že som sa už pred nejakou dobou prichystal aj na takúto možnosť. V záujme nás všetkých však dúfam, že to nebude nutné.“ Odpovedal ticho. Och áno, v Slizolinovej knižnici narazil na niečo, čo by tento problém vyriešilo. Snape by ho však bezpochyby zabil, keby to urobil.

„Dúfam, že vieš, čo robíš.“ Povedala Cath. Harry sa pousmial.

„To ja nikdy.“ Odvetil jemne. Cath mu úsmev opätovala.

„Veď práve.“ Naposledy mu dala rýchly bozk a vyrazila preč. Už meškala a nechcela mať s McGonagallovou zbytočne viac problémov, ako bolo nutné.

„Veľa šťastia!“ zavolala za ním ešte než mu zmizla z dohľadu.  

Harry sa otočil na päte a pokračoval v chôdzi tam, kam mal predtým namierené. Zastavil sa až pred dverami Snapeovej pracovne. Zaklopal. Keď to nikto neotvoril, zaklopal znova. Po treťom márnom pokuse skonštatoval, že Snape musí byť vo svojom byte. Nuž, to nebude také ťažké. Vďaka svojim častým nočným vychádzkam vedel, kde sú Snapeove izby. No... Snape asi nebude nadšený tým, že to vie.

Už musel prejsť len niekoľkými chodbami, kým zastal pred skrytými dverami Snapeových komnát. Takmer splývali so stenou, cvičenému oku však neušli. A Harry, ako stíhač, mal oči skutočne cvičené. Bol schopný zachytiť Zlatú strelu cez celé ihrisko, takéto dvere by jeho zraku neunikli.

Zodvihol ruku a zaklopal. Tentoraz trvalo len pár sekúnd, kým sa dvere pootvorili.

„Potter.“ Zavrčal Snape, keď zahliadol chlapca.

„Posiela vás Dumbledore? Ak áno, odkážte mu, že vás viac učiť nebudem. Ste neschopný a len s vami strácam čas.“ Zavrčal nepriateľsky a chystal sa zabuchnúť dvere. To Harry nemohol dopustiť. Rýchlo strčil medzi dvere nohu a zabránil tak Snapeovi v zatvorení dverí.

„Neposiela ma Dumbledore, prišiel som sám. Musíme sa pozhovárať.“ Povedal Harry pevne. Snape na neho vrhol nahnevaný pohľad, pod ktorým sa štvrtáci zvykli rozplakať, Harryho tvár však naďalej ostala chladná a jeho oči odhodlané. Nemienil sa tak ľahko vzdať.

„Pustíte ma dnu?“ opýtal sa.

„Nie.“ Zavrčal Snape. Harry pokrčil plecami. „Dajte tú nohu preč z mojich dverí!“ prikázal.

„Dobre, v takom prípade to preberieme tu.“ Povedal Harry, ignorujúc Snapeove posledné slová. Poobzeral sa okolo seba.

„Dumbledore mi povedal o tej veštbe, ktorá sa viaže na mňa a na Voldemorta. Určite viete, ktorá to je, vy sám ste s ňou pobežali za vašim starým pánom, nemám pravdu?“ začal Harry. Jeho slová boli kruté, no netrápilo ho to. Snape vedel zaťať ešte hlbšie a napriek tomu si nekládol servítku pred ústa. Už bolo na čase zoznámiť ho s jeho vlastnými zbraňami, bol koniec koncov jeho syn a spoločné gény sa u nich dvoch vedeli prejaviť naozaj zreteľne.

„Vypadnite!“ štekol Snape. Harry využil to, že Snape o niečo viac pootvoril dvere a pretlačil sa dnu. Urobil to tak rýchlo a šikovne, že mu v tom Snape nedokázal zabrániť.

„Vypadnem až keď mi poviete, prečo ste Voldemortovi prezradili znenie veštby aj keď ste museli vedieť, že to moju matku bude stáť život.“ Prehovoril odhodlane. Snapeovi preletel tvárou temný tieň, keď zabuchol dvere a otočil sa na chlapca. Takého zúrivého ho Harry snáď ešte nevidel.

Zapochyboval, či bol dobrý nápad prísť sem. Snape sa tváril ako vraj. A Harry nemal ako uniknúť.

Pevne sa pozrel do očí svojmu otcovi a čakal na to, čo musí nevyhnutne prísť.