Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Harry ostal stáť čelom zúrivému Snapeovi. Masku na tvári mal tvrdšiu ako skala a chladnejšiu ako ľad, Harry ho takéhoto ešte nevidel. Pod tou maskou vrela chladná zúrivosť, odrážala sa mu v očiach a zbesilých prúdoch mágie. Do Harryho sa zabodol osteň strachu, keď vo vzduchu ucítil závan alkoholu. Nevybral si práve najlepšiu chvíľu na rozhovor so Snapeom. Ten muž bol už bežne výbušný a nestály, keby si mal Harry vybrať, nechcel by sa s ním dostať do kontaktu, keď mal v krvi alkohol.

„Ako sa opovažujete položiť mi túto otázku?“ prehovoril tak chladne, až Harryho striaslo. V jeho hlase sa odrážala úprimná nenávisť. Vinil chlapca zo všetkého zlého vo svojom živote, podobne ako Dursleyovci. Ibaže to, čo k nemu cítil Snape, bolo hlbšie a temnejšie než kedy budú schopní cítiť Dursleyovci. Raz Smrťožrút, navždy Smrťožrút. Snape pre niečo vstúpil do Voldemortových radov. Možno to neskôr oľutoval a prešiel k Dumbledorovi, ale niečo ho k Voldemortovi pritiahlo. A Harry to videl. Videl to hlboko v jeho očiach a cítil to v jeho mágií, bola to rovnaká temnota, aká číhala aj v jeho vlastných žilách. V ťažkých chvíľach nedovoľovala dýchať a zatemňovala myšlienky, bola to sila, ktorú nikto ako Dumbledore nedokázal pochopiť. Nemal v sebe temnú mágiu.

„Jedná sa o moju matku a aj o mňa. Vďaka tej veštbe zomrela ona aj James a s nimi som mal zomrieť aj ja. A okrem toho viem, že ste matku milovali, kým nezačala žiť s otcom, žila s vami. Našiel som to zaznamenané v jej trezore.“ Na jeho tvári nebolo badať ani náznak strachu, podobne ako ani v reči jeho tela. Bol príliš dobrý, podobne ako aj jeho otec. Čítať z nich dvoch, keď niečo ukrývali, bolo takmer nemožné. Napriek tomu Harry cítil, že Snape vycítil jeho nepokoj, ten muž bol v tomto horší ako lovecký pes. Alebo by bolo lepšie prirovnať to k Dementorovi? Obaja dokázali spoľahlivo vyňuchať šťastie a zadusiť ho v človeku.

„Do toho vás nič nie je.“ Zasyčal Snape. O pár krokov sa k nemu priblížil, Harry si musel zabrániť ustúpiť dozadu. Teraz musí byť silný, prejav slabosti by ho mohol stáť veľa. Och áno, slizolinské hry ovládal na Chrabromilčana pozoruhodne dobre. Mal sa od koho učiť.

„Asi som vám dosť jasne nevysvetlil, že je. Ale to nevadí. Len mi povedzte, či ste naozaj taký bezcitný, aby ste vedome nechali umrieť ženu, ktorú ste milovali.“ Zasyčal tvárou v tvár otcovi. Tušil, čo príde, keď sa Snapeovi nebezpečne zaleskli oči a jedna jeho časť si uvedomila, že sa na to vlastne teší.

„Vaša matka pre mňa nič neznamenala.“ Zašepkal Snape chladne. Na jeho tvári ani v postoji jeho tela Harry nezaznamenal jediný náznak toho, že by klamal. Napriek tomu mu však neveril. Snape jeho matku miloval, ešte stále ju miluje a aj ju bude milovať. Na to, aby sa v tom uistil, sa mu potreboval pozrieť do tváre. Ešte stále však nepoznal odpoveď na svoju otázku.

„Klamete.“ Prehovoril Harry ticho, no napriek tomu jasne.

„Skutočne? Odkiaľ beriete tú istotu, Potter?“ Snape sa priblížil ešte viac, teraz od neho stál na dosah ruky. Harry ešte zreteľnejšie ucítil pach alkoholu. Výraz v jeho tvári sa mu vôbec nepáčil. Ľadová maska sa postupne rozpúšťala a ostával po nej v jeho tvári neprirodzený takmer šialený jas.

„Vaša matka pre mňa neznamenala nič, Potter. Bola to len obyčajná malá humu...“ v dopovedaní vety mu zabránila Harryho päsť, ktorá ho zrazila k zemi. Počas leta ho jeho učiteľ boja naučil rozdávať skutočne dobré údery a Harry sa odvtedy veľmi zlepšil. Značnú váhu malo aj jeho pravidelné cvičenie.

„Na vašom mieste by som sa krotil. Je iné, keď urážate Jamesa a keď urážate mamu. Tá žena pre mňa obetovala všetko, som ochotný urobiť čokoľvek, ak sa rozhodnete aj naďalej ju urážať.“ Snapeov pohár trpezlivosti v tej chvíli očividne definitívne pretiekol. Extrémne rýchlo, dokonca aj so značným množstvom alkoholu v krvi, sa vyšvihol na nohy a vyklepol si do dlane prútik. Keď ním švihol a vyslal na Harryho kúzlo, bol chlapec už pripravený. Už z toho, ako sa energia okolo Snapea pozdvihla, vedel, čo za kúzlo na neho vyšle a neobťažoval sa ani vytiahnuť si prútik. Namiesto toho posilnil ochrany okolo svojej mysle a nechal Snapea, aby narazil do pevného múru v jeho hlave. Konečne bude mať možnosť vyskúšať si istú zaujímavú taktiku, na ktorú narazil v jednej z kníh o Okulumencií a Legillimencií.

Predtým, ako Snape opäť zaútočil, behom niekoľkých sekúnd prestaval ochrany okolo svojej mysle. Cvičil to už predtým, takže to nebolo také náročné, presne vedel, čo má robiť. A keď Snape zaútočil, očakávajúc pevný múr, vpadol priamo do pasce. Harry ho uväznil vo svojej mysli a obklopil jeho vedomie, nateraz sústredené na to Harry, hustou nekonečnou tmou. Podobnú tmu zažil na svojej krátkej sprostredkovanej návšteve v pekle. Táto však nebola taká skľučujúca a hrozivá, vzal si z nej príklad, ale dokonale napodobniť ju nedokázal.

Keď Snape vkĺzol do jeho mysle, vystaval brány a uzamkol Snapea v nej. Všadeprítomnú temnotu len nakrátko prerušovali útržky zblúdilých spomienok zo života chlapca, krátke obrazy ľudí, ktorých stretol a miest, ktoré navštívil. Nič nebezpečné, na to si Harry dal pozor. Tie najnebezpečnejšie spomienky mal Harry pevne uzamknuté vnútri svojej mysle, za mnohými dverami v zámku jeho mysle.

Vystavať si v mysli zámok, bola myšlienka, ktorá ho okamžite nadchla. A po nejakej dobe a pilnom precvičovaní sa mu podarilo vystavať vo svojej mysli zámok a zároveň ho obohnať pevnými hradbami. Ešte však musel doladiť ochranu zámku, ktokoľvek, kto sa dostal cez jeho vonkajšie opevnenie ľahko prenikol dovnútra zámku. Ucítil však, ak sa niekto dostal k dverám, ktoré viedli dnu. Ak by sa tam Snape náhodou dostal, dokáže ho vyhodiť von.

Všetko za neho však vyriešil Snape, keď sa násilne vytrhol z chlapcovej mysle. Prerazil jeho ochrany a zanechal v nich veľkú dieru, čím utrpela aj Harryho myseľ. Chlapca od bolesti prehlo v páse, bolo to však stále lepšie ako to, čo zažil Snape. Muža odhodilo a musel urobiť niekoľko nešikovných krokov dozadu, aby udržal rovnováhu a neskončil opätovne na zemi. Bolesť na chvíľu musela ochromiť jeho zmysly.

„Ty..!“ Snape očividne nedokázal nájsť vhodný výraz, ktorým by ho očastoval. Namiesto toho švihol prútikom a všetok svoj hnev presunul do kliatby, ktorú vrhol na chlapca.

„Protego Totalum!“ zvolal Harry a zablokoval Snapeovu kliatbu, nešlo to však ani zďaleka tak, ako by malo. Snape bol neobyčajne silný čarodejník.

Ale to aj Harry.

„Gemno!“ zavolal Harry skôr, ako stihol zaútočiť Snape. Nechcel Snapea zraniť, preto využíval iba jednoduchšie kúzla, ktoré sa učili v škole.

„Mareno Oscelum!“ zvolal Snape.

„Salvio Hexia!“ Harry kúzlo odklonil na stanu a nechal ho narazil do steny. Snape sa s niečím takým ako bolo Harryho zdravie neštval, používal kúzla, ktoré by Harry ako študent nemal poznať. Ďalšie kúzla vyčarovával Snape neverbálne a jediné, čo robil Harry, bolo neustále vytváranie štítov. Bol prekliato rýchly, Harry len raz za čas vypustil na Snapea nejaké slabšie zaklínadlo. Mal problém stačiť mu so štítmi, Snape si dával záležať na tom, aby ich musel striedať.

Vycítil náhlu zmenu v Snapeovej mágií. V tom rýchlom elegantnom pohybe, pri ktorom sa jeho plášť zavlnil vo vzduchu, ucítil Harry v mužovej mágií náhly nárast temnoty. A až vtedy zistil, že muž to naozaj myslel vážne. Nechcel Harryho vystrašiť, on ho chcel zraniť. Harryho na okamih takmer vydesila myšlienka na to, že Snape takto stratil sebaovládanie.

„Sectusempra!“ toto bola po nejakej dobe prvá kliatba, ktorú vyslovil nahlas. Harry vyčaroval proti kliatbe štít, ale na jeho nesmierne prekvapenie kliatba štítom hladko prešla. Harry sa na poslednú chvíľu uhol, vedený viac inštinktmi ako rozumom, kliatba však stačila zasiahnuť jeho ľavú ruku. Prudko vydýchol od bolesti, keď mu neznáme kúzlo rozrezalo kožu na ruke a z niekoľkých rán sa mu začala valiť krv. Ruku mal behom niekoľkých sekúnd zaliatu od ramena až po dlaň krvou, ktorá v tenkých pramienkoch stekala po jeho prstoch na zem. Roztrhaný rukáv košele mal premočený krvou. Podlomili sa mu kolená a klesol k zemi, s ťažkosťami sa udržal na jednom kolene.

Uprel pohľad na Snapea a bez toho, aby sa nad tým bližšie zamyslel, vrhol kúzlo. Nezáležalo mu na tom, že to bolo jedno z kúzel zo Slizolinovej knižnice, ktoré by nemal poznať.

„Glacio Ventus Crystalli!“ z jeho prútika vyšľahol mocný prúd ľadového vetra. Harry zakrúžil v troch širokých  kruhoch nad svojou hlavou a víchor poslušne nasledoval smer jeho prútika a naberal na sile. Oprel sa do Harryho a pomohol mu na nohy. Vlasy mu šľahali okolo tváre a ľadové kryštáliky ľadu, prúdiace vo víchre vôkol Harryho, mu zraňovali kožu, ale Harrymu to nevadilo. Mohol od seba vietor odohnať, avšak to by mal problém ostať stáť na nohách. Okrem toho, kým bol vietor navôkol neho, dodával mu silu a zbavoval ho bolesti.

Odrazu zodvihol prútik a ukázal ním na Snapea. Vietor okolo neho prudko zadul a vyrazil smerom, ktorý mu nariadil jeho pán. Silnej mysli svojho stvoriteľa sa vzpierať nemohol. Snape zodvihol prútik na svoju obranu, ale zastaviť mocný víchor sa mu nepodarilo. Zodvihol ho do vzduchu a zmietol zo všetkým, čo mu stálo v ceste. Snape preletel niekoľko metrov vzduchom a bolestivo narazil o stenu, na ktorej ho vietor pridržal. Potom Harry sklonil ruku s prútikom, vietor sa rozplynul a Snape spadol na zem. Harry klesol na zem spolu s ním, náhle zasiahnutý únavou, tupou bolesťou a zimou. Nedostatok jedla, spánku a teraz aj krvi ho naplno zasiahol. Už mu však pravdepodobne nič nehrozí. Aspoň teda nie nejaké nepríjemné kúzlo zo Snapeovej strany. Snapeov prútik ležal niekde v neporiadku naokolo a Harry akosi pochyboval, že Snape má ešte dostatok sily na to, aby si ho privolal pomocou bezprútikovej mágie. Za iných okolností by to iste dokázal, Harry nepochyboval o tom, že Snape zvláda jednoduchšie kúzla aj bez pomoci prútika.

S ťažkosťami sa opäť vyštveral na nohy potom, ako znovu spadol. Cítil sa byť nepríjemne otupený a pohľad na Snapea, ležiaceho na zemi, ho zarmucoval a tešil zároveň. Dokázal poraziť obávaného profesora elixírov, ktorý dlhé roky tyranizoval študentov na tejto škole. Za niečo také by od Chrabromilčanov dostal zlatú medailu a čestné vyznamenanie. To, samozrejme, len v prípade, že by sa to dozvedeli, čo sa nikdy nestane. Bol to jeho otec a on bol povinný uchrániť ho od niečoho takého. Okrem toho by to znamenalo potupu nielen Snapea, ale aj Harryho. A pravdepodobne by nebol schopný urobiť niečo také ani keby Snape nebol jeho otcom, bez ohľadu na to, čo všetko mu Snape predtým povedal. Ten muž mu neraz zachránil život.

Neistým vrávoravým krokom sa vydal k nemu. Sucho si pomyslel, že by sa mu hodila palica, nerád to pripúšťal, ale bol na tom naozaj mizerne. Loreth ho zabije, keď sa vráti domov. A to sa chcel ešte staviť za Siriusom. Nebol si tak celkom istý či je ešte schopný dostať sa na ošetrovňu a tváriť sa, že je v poriadku, tá poondiala Snapeova kliatba mu dala zabrať. Bolo to pekné svinstvo, rany na jeho ruke sa ani netvárili, že by sa chceli postupne začať liečiť, už dávno sa mu mala začať krv zrážať.

„Sana Iniuria.“ Zamumlal s prútikom namiereným na poranenú ruku. Kúzlo musel zopakovať ešte dvakrát, kým sa mu podarilo zastaviť vytekajúcu krv. Dosiahol minimum toho, čo by malo kúzlo za iných okolností dokázať.

„Varoval som vás.“ Prehovoril ku Snapeovi, ktorý sa pomaly začínal zviechať zo zeme. Padol vedľa neho na zem s chmúrnym pobavením vpísaným v tvári.

„Netušil som, čo všetko to dokáže.“ Priznal. Bolo to jedno z kúzel, ktoré vytvoril Mordred, Harrymu sa javilo ako jedno z tých neškodnejších a zapáčilo sa mu, keďže jeho základ tvorili vietor a ľad. S ľadom si rozumel. Očividne ale až také neškodné nebolo, keď po ňom Snape ostal v takomto stave.

„Parchant,“ uľavil si Snape. Harry sa krátko zasmial, jeho smiechu však chýbala radosť.

„Čokoľvek.“ Zamumlal. Chvíľu ho zamyslene pozoroval, ako sa zviecha zo zeme. Možno mal niečo zlomené, ten náraz nebol práve najjemnejší. Niežeby ho teraz chcel Harry prezrieť, za jedno na to nemal dostatok sily a za druhé by mu to Snape aj tak nedovolil. Myseľ mu zaletela na miesta, kam by nikdy v prítomnosti Snapea nemala. Najmä nie, pokiaľ bol v stave, v akom bolo. Cítil sa takmer akoby vypil priveľa ohnivej whisky.

„Ste prekliato inteligentný a dávate si záležať na tom, aby si každý vo vašej blízkosti uvedomil, že je hlupák. Nezáleží na to či ním v skutočnosti je alebo nie.“ Myšlienky sa mu zastavili pri Hermione.

„A napriek tomu ste to vy, kto si nevie pospájať dokopy jasné fakty.“ Dodal. Bez akejkoľvek zmeny výrazu pozoroval, ako sa na Snapeovej tvári usadil hnev. Neznášal, keď niekto spochybňoval jeho inteligenciu.

„A skôr, než niečo poviete, mám pravdu. Schválne, koľko to bolo mesiacov odvtedy, ako vás Lily opustila a narodil sa jej syn?“ opýtal sa bez toho, aby sa zamyslel nad tým, že niečo také by nemal vypustiť z úst. Snapeovi sa zadrhol dych v hrdle.

„Premýšľaš, všakže?“ uškrnul sa. Prešiel na tykanie, nepovažoval za nutné vykať mu v tej chvíli. Už mu na ničom nezáležalo. Viac nie. Podelí sa s ním o to všetko, čo cítil. O ten strach z prezradenia, bolesť, hanbu aj hnev.

„K čomu ste dospeli?“ opýtal sa takmer priateľsky. Vrhol na neho sklenený pohľad.

„Ste hlúpy Potterov fagan, to je isté. Neviem, o čo sa pokúšate, ale mali by ste s tým prestať.“ Zavrčal. Harry naklonil hlavu na stranu a chvíľu ho ticho pozoroval. Skúmal jeho rysy a porovnával ich s tým, čo vídaval v zrkadle, keď zložil prívesok, ktorý mu zaručoval podobu Harryho Pottera. Snapeov pohľad pritom ignoroval.

Vždy vedel, že sa podobali. Harry bol svojim spôsobom ako jeho vylepšená kópia. Žiaľ, vždy mal tú smolu, že sa musel podobať na svojho otca. Ako Harry Potter bol vernou kópiou Jamesa Pottera, samozrejme, až na oči po Lily. Zmenilo sa to až keď zistil, kým naozaj je. Vtedy si nechal narásť vlasy a vymenil si okuliare, pokiaľ sa teda netváril, že nosí kontaktné šošovky.

Po Snapeovi mal lesklé čierne vlasy, bledú pleť a ostré rysy. Taktiež mal tmavé oči, hoci mu zostala aj zelená po mame. Jasná zelená v jeho očiach však potemnela. Za to povahovo to bolo naopak ako predtým. Harry Potter bol ako Lily, tvrdil to každý, kto ho poznal a Harry s tým mohol s odstupom času len súhlasiť. Ale Harrison Carus, to bolo o niečom inom. Ironický humor, cynizmus, náladovosť, výbušnosť, to neboli povahové črty jeho matky. A už tobôž nie slizolinské maniere, ktoré sa u neho začínali stále viac a viac prejavovať.

„Čo si myslíte, o čo sa pokúšam?“ zašepkal. Snape neodpovedal.

„Je ťažké už len vysloviť to, ale je to tak. To, čo som našiel v maminom trezore, mi to len potvrdilo.“ Pozoroval, ako sa Snapeovou tvárou šírila nepríjemná predtucha a siahol si na krk. Prstami nahmatal zatváranie retiazky s príveskom v tvare havrana a zaváhal. Už však nebolo cesty späť, povedal toho priveľa. S hlbokým nádychom prstami rozopol zapínanie a prívesok na retiazke si nechal spadnúť do dlane.

Jeho postava sa na okamih zahmlila, roztiahla a zväčšila, až pred Snapeom ostal sedieť Harrison Carus Snape, jeho jediný syn. Harry sa chmúrne pousmial nad šokom a nevierou vpísanými v Snapeovej tvári.

„Mama ťa nikdy nezradila. Odmietla však, aby jej jediné dieťa vyrastalo v ohrození od Voldemorta a ostatných Smrťožrútov. Chcela pre mňa niečo lepšie a James bol ochotný vyhovieť jej prosbe. Nikdy ho nemilovala ani s ním nič nemala a napriek tomu, že ju James miloval, nikdy od nej nič nežiadal. Začarovali ma dedičným kúzlom a James ma určil ako svojho syna a jediného dediča. Nikto sa nikdy nemal dozvedieť, že nie som Potter, kúzlo by zotrvalo až do mojej smrti, narušil ho však obrad, ktorý vykonal Voldemort. Vzal si moju krv, čo muselo nejako narušiť kúzlo a o zvyšok sa už postarala moja mágia, ktorej sa to nepáčilo.“ Hlboký basbarytón sa príjemne linul miestnosťou. Pôsobivý hlas bola ďalšia črta, ktorú zdedil po Snapeovi.

„Ty si...“ tiché neveriacke zašepkanie ho vytrhlo z myšlienok. Otočil sa na Snapea, ktorý očividne nedokázal dokončiť vetu.

„Som Harrison Carus Snape, tvoj syn. Správne. Bolo pre mňa jednoduchšie zniesť, že po mne ide jeden z Padlých ako to, že som tvoj syn. Určite chápeš, čím to bude.“ Horko sa uškrnul.

„To nie je možné. Ty nemôžeš byť môj syn.“ Prehovoril Snape tentoraz už o niečo jasnejšie. Harry sa schuti zasmial.

„Podľa čoho tak usudzujete? Môžem vám zaručiť, že keby som bol naozaj Jamesov syn, nikdy by som sa neznížil k tomuto. Do tohto leta som bola hrdý na to, že som Potter, ďakujem pekne. Myslím však, že aj vy aj Lily ste si zaslúžili, aby som vám to oznámil.“ Vysvetlil. Zaprel sa rukou do zeme a presunul sa na jedno koleno, takže bol teraz naklonený nad Snapeom.

„Medzi nami sa nič nemení. Ani jeden z nás si koniec koncov neželá, aby toto vyšlo na povrch. Nemusíte sa báť toho, že by som si robil nároky na váš majetok, Gringotti ma skontaktovali už predtým s tým, že mám nárok na zverenecký trezor, ale to som odmietol. Nepotrebujem od vás nič, mám viac ako dosť svojich peňazí.“ Na chvíľu sa zarazil.

„Poradil by som vám, aby ste to nepovedali ani Dumbledorovi. Predpokladám, že by sa vás pokúsil zapojiť do blížiaceho sa súdu, aby ste ma adoptovali. A, nič v zlom, ale pokiaľ sme sa pobili po ani nie piatich minútach, kým sme boli sami v izbe, radšej nechcem vedieť, čo by sa stalo, keby sme mali prežiť letné prázdniny v jednom dome. Svoj život si na niečo také príliš cením. Mimochodom, šikovná kliatba. Keby ste ma zasiahli lepšie, už by som sa tu s vami nerozprával.“ Uškrnul sa. Zaprel sa a vstal, trochu sa zakolísal, ale ustál to.

Snapeovou tvárou sa mihol zvláštny výraz, Harry ho zasiahol len periférne, preto si tým nebol istý, ale vyzeralo to ako bolesť. Pokrútil hlavou s myšlienkou, že sa mu to muselo zdať.

„Predpokladám, že pred Voldemortom si viete uchrániť myseľ. Nemyslím si, že by bol nadšený tým, že som vašim synom. Rozhodne by to však využil.“ O tom nebolo pochybností. Voldemort bol parchant, ale pálilo mu to. Natiahol k Snapeovi ruku.

„Chcete pomôcť?“ opýtal sa. Cítil sa byť zvláštne ľahký, páčilo sa mu to. Keby tušil, ako dobre sa bude cítiť, keď to Snapeovi povie, možno by sa toho až tak nedesil.

Aj keď... asi to bolo spôsobené skôr nedostatkom krvi. Už mu z toho všetkého začínalo šibať. Najskôr ples, potom mučenie od Bellatrix, krátka návšteva pekla, oznal o blížiacom sa súde a ešte aj toto.

Keď Snape neprejavil nijaký záujem chytiť sa chlapcovej ruky a nechať sa vytiahnuť na nohy, stiahol svoju ruku naspäť.

„Ako myslíte.“ Pokrčil plecami.

„Dovidenia.“ Zľahka sa uklonil. Veľmi rýchlo zistil, že to nebol dobrý nápad, keďže sa takmer strepal, keď sa mu zatočila hlava, ale Snape si to snáď nevšimol. Prívesok si pripol späť na krk, čo na Snapeovej tvári vyvolalo zvláštny výraz a premenil sa späť na Harryho Pottera.

Prútikom si opravil roztrhanú košeľu, aby nebolo vidieť rany. Neskôr sa na ne pozrie. Alebo, čo bolo pravdepodobnejšie, nechá niekoho iného, nech sa mu na tie rany pozrie. Nepríjemná kliatba tá Sectusempra, ale účinná. To rozhodne áno. Harryho ruka si to bude pamätať ešte dlho.

„Viete, napriek tomu, čo si o Jamesovi myslíte, urobil pre mňa aj pre Lily veľa. Nikto by nedal Lily toľko ako on. Miloval ju tak ako ste ju milovali aj vy, nikdy by jej nedokázal ublížiť. Obetoval svoj život v snahe dať mame a mne dosť času na útek, napriek tomu, že sme skutočne neboli jeho rodinou.“ Pozrel sa na neho. Snape, teraz už napoly stojaci, pochopil narážku v tých slovách. Snape mal hneď niekoľko dôvodov chrániť ich, aj keď nevedel, že je Harry jeho syn a napriek tomu to bol on, kto prezradil Snapeovi znenie veštby.

„Dovidenia.“ Povedal ešte raz, tentoraz však už ako Harry Potter. Otvoril dvere a bez obzretia vykĺzol na chodbu. Možno urobil chybu, keď mu to povedal, ale už dávno sa naučil žiť so svojimi činmi. To, čo bude nasledovať po tomto znesie. O čo horšie to môže byť od toho, čo zažíval dovtedy? U Snapea mal aspoň tú istotu, že nebude urážať mamu. A ak bude príliš urážať Jamesa, môže mu stále jednu vraziť alebo ho zakliať.

Nuž, ale aspoň jedno už bolo Harrymu jasné. Snape si neuvedomil, že Harry je tým dieťaťom, o ktorom hovorí proroctvo. Nikdy by nechcel zabiť Lily.

Cestou von zo žalárov sa rozhodol, že predsa len navštívi Siriusa. Chcel vedieť ako sa mu darí a bol by zbytočne nervózny, keby si to nezistil.

Cesta do nemocničného krídla mu trvala dlhšie ako bežne, mohla za to únava, ktorá sa na neho nalepila. Cítil sa príšerne slabo a stále tak nejako vygumovane. Premýšľať jasne mu robilo problémy.

„Dobrý deň.“ Pozdravil, keď otvoril dvere. V nemocničnom krídle bol iba jeden pacient, o ktorého sa práve starala madam Pomfreyová. Sestrička sa na neho otočila a venovala mu napoly podráždený a napoly spýtavý pohľad. Sirius vyzeral inak, Dumbledore pozmenil jeho výzor, nebolo by dobré, keby si niekto všimol, že v nemocničnom krídle majú masového vraha. Alebo aspoň toho, koho ľudia považovali za masového vraha.

„Necítim sa dobre, asi na mňa lezie chrípka alebo niečo podobné. Riaditeľ ma zavolal, tak som si myslel, že by nebolo zlé, keby som sa zastavil a požiadal vás o nejaký elixír. Vždy ste ma vedeli dostať zo všetkých chorôb a zranení, akosi ste mi prišli na um aj teraz.“ Nevinne sa usmial. Pomfreyová sa aj naďalej snažila tváriť podráždene, no úsmev si aj tak prerazil cestu na jej tvár.

„Počkajte tu, o chvíľu som späť.“ Otočila sa na päte a odišla do svojej kancelárie. Harry využil príležitosť a rýchlo prešiel k Siriusovej posteli. Naklonil sa k nemu a opatrne mu priložil prsty ku krku. Nahmatal silný stály pulz, čo ho potešilo. Nijaké vonkajšie problémy na Siriusovi nebolo vidieť a podľa Dumbledorových slov to nevyzeralo ani na nijaké psychické problémy. To bolo dobre, mal svojich problémov už dosť, nepotreboval ďalšie.

Mysľou mu prebleslo či ho démon nevyužil práve preto, že mal poškodenú myseľ. Možno bol tým pádom ľahšie napadnuteľný.

Pomfreyovej kroky začul krátko predtým ako vošla do miestnosti. V rukách niesla fľaštičku s dobre známym elixírom. Keď mu ju vtisla do dlane, neubránil sa slabému úsmevu.

„Toto by vás malo postaviť na nohy, vypite to.“ Prikázala.

„Ďakujem.“ Vďačne jej kývol hlavou a obrátil do seba obsah fľaštičky. Energia z elixíru ho okamžite nakopla, dobre však vedel, že mu to dlho nevydrží.

Životabudič. Zdalo sa mu, že to bolo tak dávno, čo s ním mal problémy. Omnoho dávnejšie ako necelého pol roka dozadu. Ešte si však dobre pamätal na to, ako ho Snape našiel, keď sa dostal do kritického stavu. A pamätal sa aj na to prebudenie v Snapeovej izbe na jeho gauči. Otec alebo nie, Snape ho vždy svojim spôsobom chránil.

Zároveň ho však aj ničil. Život, ktorý mu zachraňoval, sa mu pokúšal všemocne sťažiť.

Rozlúčil sa s ošetrovateľkou a pobral sa preč z nemocničného krídla. Už tam nemal čo robiť. Bol ona čase ísť domov.

Domov. Zaujímavé, ako rýchlo si zvykol volať to miesto domov. Pravda však bola, že to bolo po Rokforte prvé miesto, na ktorom sa cítil skutočne dobre. Tam mu však na rozdiel od hradu nehrozilo nebezpečenstvo a dom, v ktorom býval, bol skutočne jeho. Mal istotu, že sa tam môže kedykoľvek vrátiť, bez toho, aby musel niekomu niečo vysvetľovať. A Minnie mu vždy, keď prišiel, urobila skvelú horúcu čokoládu. Hmm... asi si o jednu požiada. Tú, ktorú mu doniesla, nechal na stole, ledva sa jej dotkol. Bude rada, že mu opäť začína chutiť jesť. Veľmi ju znepokojil jeho zlý zdravotný stav, ešte si nezvykla na to, že sa Harry často dostáva do problémov.

„Harry Potter.“ Pozdravil ho známy hlas, akonáhle prešiel bránou a opustil rokfortské pozemky.

„Lomion le Fay.“ Kývol mu hlavou. Muž vystúpil z tieňa a pripojil sa k Harrymu, ktorý ani nespomalil, keď ho pozdravil. Kto vie prečo, ale nebol vôbec prekvapený, keď ho tam uvidel.

„Máte veľmi zaujímavé meno.“ Podotkol Harry.

„Áno, tiež sa mi páči. Raz ti poviem, prečo nosím práve toto meno.“ Prikývol.

„Dovtedy by si mi mohol prezradiť, prečo ma chceš adoptovať.“ Navrhol Harry.

„Veď som ti hovoril, že sa ešte stretneme. A odpoveď na tvoju otázku je jednoduchá: chcem ťa mať pri sebe.“ Odvetil prosto. Harry nadvihol obočie.

„Prečo by si chcel niečo také?“ spýtal sa.

„Pre to isté, prečo som bol ochotný ohroziť pre teba svoje postavenie u Voldemorta aj svoj život. Tým sa však dostávame späť k príbehu, ktorý ti raz určite vyrozprávam. Keď sa dostaneš do mojej starostlivosti, budeme na to mať mnoho času.“ Žmurkol na neho. Harry sa uškrnul.

„Si si istý tým, že vyhráš.“ Podotkol.

„Pretože ja aj vyhrám.“ Povedal s istotou le Fay. Harry pokrčil plecami. Musel uznať, že ten jeho príbeh, ktorý neustále omieľa, ho začína zaujímať. A niečo mu hovorilo, že keď má takú istotu v tom, že súd vyhrá, tak ho aj vyhrá.

„Povedal si mu to, však?“ ozval sa znenazdajky.

„Komu, čo?“ spýtal sa Harry.

„Snapeovi, to, že si jeho syn.“ Odvetil.

„Odkiaľ to vieš?“ opýtal sa chlapec.

„Zdroje, Harry, zdroje. Vlastne, som dosť prekvapený, že ešte stále nevieš, kto je mojím zdrojom. Myslel som si, že sa ti ukáže, neustále sa totiž sťažuje, že sa s ním nemá kto porozprávať.“ Pokrútil hlavou. Harry zmätene nadvihol obočie, na čo sa le Fay pobavene zasmial.

„Čo by si povedal, keby som ťa zobral domov? Ešte sa nemôžeš premiestňovať. Tam sa ti pozriem aj na tú ruku.“ Ani nečakal na odpoveď, rovno ho chytil za lakeť a premiestnil sa s ním. Dal mu však dosť času na to, aby stihol ujsť, keby sa rozhodol, že mu nechce veriť. Harry nič také neurobil.

Keď sa premiestnili pred Harryho dom, vypovedalo Harryho telo službu a chlapca pohltila temnota. Pred pádom na zem ho chránili len pevné ruky staršieho čarodejníka. Chlapec už nevedel, že ho čarodejník bez pomoci kúzel odniesol do postele, ošetril a postaral sa o to, aby nemal nočné mory. Chlapec len spal pokojným spánkom, ktorý potreboval.