Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

,,Ach, už si hore?'' privítal ho známy hlas, keď ráno vošiel do jedálne. Na stole ležalo prichystané množstvo jedla, le Fay mal pred sebou hrnček s kávou a praženicu s hriankami a opečenou slaninkou. Sedel na stoličke s elegantne prekríženými nohami a čítal noviny. Vyzeralo to, akoby spolu takto jedávali bežne.

,,Dobré ráno. Spal si tu?'' opýtal sa Harry, keď si sadal na stoličku naproti Lomionovi.

,,Áno. Minnie, myslím, mi prichystala izbu. Nedala mi na výber.'' Uškrnul sa. Harry sa zasmial.

,,To je moja Minnie. Dobre ti radím, radšej neodmietni nijaké jedlo, ktoré pred teba položí. Ak má dojem, že si príliš chudý, je to tak, bez ohľadu na to, ako sa cítiš ty.'' Poradil mu vážnym hlasom s iskričkami v očiach. Le Fay sa pobavene uškrnul.

,,Beriem na vedomie.'' Prehlásil.

Harry si nabral na tanier lievance s džemom a ovocím a polial ich javorovým sirupom. Pred ním sa na stole objavil hrnček s príjemne rozvoniavajúcou horúcou čokoládou. Usmial sa, na Minnie bol vždy spoľah.

,,Ako sa má ruka?'' opýtal sa popri čítaní novín.

,,Dobre, vďaka. Celkove sa cítim lepšie.'' Odpovedal popravde. Bolesti sa stratili a cítil sa byť takmer pri sile.

,,Ešte šťastie, že ma vždy bavilo liečenie, pri tebe sa mi to náramne hodí. Takmer vždy, keď ťa vidím, potrebuješ liečiteľa. To Snape ťa včera tak doriadil?'' zaujímal sa.

,,No... trochu sme sa spočiatku nepohodli.'' Povedal Harry s krátkym zaváhaním. Le Fay sa nepýtal, vedel, že to bol Snape.

,,Nepohodli? Rád by som tomu tvojmu profesorovi vysvetlil, že k študentom, najmä tým, ktorí sú pod mojou ochranou, by sa mal správať inak. Som si istý, že potom by to pochopil." Zavrčal temne. Harry sa na neho uprene zahľadel. Toto znelo, akoby bol Harry pod jeho ochranou.

,,Nuž, v takom prípade by som ti v tom ale musel zabrániť. Veď vieš, je to môj otec." Povedal Harry.

,,Budem to brať na vedomie, keď sa tak začne správať." Odvetil starší čarodejník.

,,Niežeby o tom vedel, všakže? Pre Snapea to bol včera šok. Nie je práve príjemné dozvedieť sa po pätnástich rokoch o existencií syna." Pripomenul.

,,Dovtedy si bol jeho študent, nemal právo napadnúť ťa." Reagoval le Fay.

,,Vyprovokoval som ho. Nijaký študent si k nemu nikdy nedovolil to, čo ja." Povedal Harry.

,,Si predsa len jeho syn." Uškrnul sa le Fay.

,,A tu sa dostávame do začarovaného kruhu." Podotkol Harry.

,,Plne s tebou súhlasím. Navrhujem, aby sme prešli k inej téme, najskôr sa však naraňajkuj. Včera si sa zaujímal o blížiaci sa súd, možno by som ti niektoré veci mohol objasniť." Povedal le Fay. Noviny zložil na stôl a vrátil sa k nedojedeným raňajkám. Harry sa usmial.

,,To by bolo skvelé." Povedal. Poslušne pokračoval v jedení svojich lievancov.

,,Je v novinách niečo zaujímavé?" opýtal sa po chvíli. Presunul jeden kúsok na druhú stranu taniera.

,,To, čo vždy. Len Rita polemizuje o tvojej chorobe." Odvetil jednoducho. Zabehol mu džús, ktorí pil popri lievancoch.

,,O akej chorobe?" nechápal Harry.

,,Mňa sa pýtaj. Vraj si v nejakej liečebni v zahraničí. Tentoraz to dokonca ani nie je nič psychické, aspoň tu teda nie je nič také jasne napísané." Vysvetlil. Harry zmätene nadvihol obočie.

,,Posuň tie noviny ku mne." Požiadal. Le Fay k nemu po stole posunul noviny. Harry ich otvoril a začítal sa do ďalšieho z Ritiných článkov o ňom.

,,Záhadná choroba? Vážne? Na pár dní opustím školu, ešte k tomu počas prázdnin a Skeeterová mi už dobre že nechystá pohreb." Zašomral si pre seba.

,,Už nevládzeš?" opýtal sa le Fay. Kývol hlavou na Harryho tanier.

,,Vôbec." Slabo sa uškrnul Harry. Posledných pár minút sa z jedlom už len hral.

,,Divil by som sa, keby si to zvládol zjesť. Máš stiahnutý žalúdok, posledné dni si prežíval viac na elixíroch než na bežnej strave." Vysvetlil. Harry prikývol. Na toto nepomyslel. Le Fay vstal od stola.

,,No tak poď, niečo ti dnes objasním. Zajtra ti začína škola, takže toho nestihneme veľa, ale to nevadí. Času máme dosť." Prešiel na jeho stranu stola a počkal, kým sa aj Harry nepostavil.

,,Nezabudni si zobrať tú čokoládu." Povedal, zatiaľ čo sa otočil a vybral sa von z jedálne.

,,Prečo?" nechápal Harry.

,,Nezjedol si raňajky." V hlase mu bolo počuť smiech. Harry si nahlas povzdychol, dávajúc si záležať na tom, aby ho vzďaľujúci sa le Fay počul. Spoza dverí k nemu doľahol pobavený smiech. Harry zobral zo stola hrnček s čokoládou a vybral sa za le Fayom do obývačky. Našiel ho usadeného v jednom z mnohých pohodlných kresiel. Sám si sadol naproti nemu a hrnček s horúcim nápojom položil na stôl medzi nich.

„Čo chceš počuť najskôr?“ opýtal sa le Fay.

„Kto je Marcus Dark?“ položil Harry otázku takmer okamžite. Nepotreboval veľa času na premyslenie, potreboval vedieť či ho môže Dark nejakým spôsobom ohroziť a čí má nejakú šancu vyhrať.

„Marcus Dark je niekto, s kým sa tvoj upírsky priateľ nemá práve v obľube. Takých ako je on upíry nemajú radi.“ Začal. Harry sa hlboko zamračil v zlej predtuche.

„Je to lovec?“ opýtal sa. Le Fay sa uškrnul.

„Kdeže, Dark je niečo omnoho lepšie.“ So sprisahaneckým výrazom, akoby mu chcel povedať niečo utajené a veľmi dôležité, sa naklonil bližšie k Harrymu. V očiach mu žiarilo skryté pobavenie.

„Marcus Dark je jedným z najsilnejších vlkolakov vôbec a je vodcom najväčšej svorky v Anglicku. Greybackova svorka, ktorej sa všetci boja, je oproti tej Darkovej nič.“ Prezradil. To Harrymu vyrazilo dych.

„Prečo by sa o mňa zaujímal niekto ako on?“ nebodaj sa mu nepáčilo, že sa priatelil s jeho sokom? Pokiaľ bol Dark jeden z najmocnejších vlkolakov, musel stáť presne na opačnom konci ako Loreth a jeho rodina. Oni boli najpočetnejším klanom upírov a rozhodne aj najmocnejším v Anglicku.

„Povedal by som, že nechce, aby si ťa Savoray nechal len pre seba.“ Odvetil. Harry nadvihol obočie.

„Ale no tak, Harry. Si príliš silným hráčom na to, aby ťa dokázali ľudia a iné bytosti prehliadať. Je len prirodzené, že sa o teba začína zaujímať veľa tvorov, čoskoro budeš mať na krku omnoho viac potenciálnych spojencov ako sú tieto dve početné skupiny magických tvorov. Savorayom a jeho klanom to začalo, no oni nie sú ani zďaleka jediným upírskym klanom a už vôbec nie sú jediný druh. Povedal by som, že nebude trvať dlho a nebudeš vedieť, čo si s nimi všetkými počať. Predpokladám, že sa nechceš ukázať na svetlo ako mladík, ktorý má v rukách takú veľkú moc. Čarodejníkom by sa to nepáčilo. V druhom ročníku sa študenti báli, že si zlý slizolinov dedič, tentoraz by to neboli len študenti Rokfortu, ktorí by sa báli, že si ako druhý Voldemort.“ Varoval ho.

„Ale ja nie som ako Voldemort.“ Prehovoril Harry potichu. V jeho hlase však nebolo počuť istotu, s Voldemortom si boli podobní a on to vedel.

„Toto by som ti nemohol odkývať ani keby som chcel. Sám veľmi dobre vieš, že v istých ohľadoch si ako Voldemort. Keby ťa James Potter neprijal, v tejto dobe si už mohol byť Voldemortovým spojencom. Prirodzene vás to k sebe ťahá a to spojenie, ktoré medzi sebou máte, nie je jediný dôvod, prečo tomu tak je. Nikdy si sa nezmyslel nad tým, prečo a ako vôbec vzniklo?“ spýtal sa ho. Harryho tá otázka prekvapila. Samozrejme, že sa už nad tým spojením zamýšľal. Spočiatku chcel zistiť, ako ho potlačiť, neskôr ho už len zaujímalo. Potlačiť ho bolo nemožné. Alebo aspoň dovtedy neprišiel na spôsob, akým by sa mu to podarilo.

„Spôsobila to mamina obeta?“ veta, ktorá bola spočiatku mienená ako oznamovacia sa veľmi rýchlo zmenila na otázku. Nemohol by s istotou povedať niečo, o tom netušil či to bola pravda.

„To nie je jediný dôvod, aj keď aj to v tom všetkom zohráva svoju úlohu.“ Povedal le Fay.

„Prečo mám teda spojenie s Voldemortom?“ spýtal sa Harry. Bolo očividné, že le Fay o tom vedel omnoho viac ako Harry. A na rozdiel od Dumbledora, on sa mu nevyhýbal a mnohé jeho otázky dokázal zodpovedať. Možno sa našli mnohé otázky, na ktoré mu odmietol odpovedať, často sa obracajúc na ten svoj záhadný príbeh, ale aspoň sa snažil podať mu čo najviac informácií. Niečo také Dumbledore nepovažoval za nutné. Očividne mu plne vyhovovalo, že bol Harry tak chabo informovaný. Nič to, Harry mal pred ním sám svoje tajomstvá a najlepšie sa cítil, kým tie tajomstvá boli stále tajomstvami. Pokiaľ Harry nemusí vedieť všetko, veď si len drží prvenstvo na Voldemortovej čiernej listine, nemusí byť o všetkom informovaný ako Dumbledore. Nech si vedie ten svoj chabý odboj proti Voldemortovi, Fénixov rád aj tak všade mešká. Rovnako sa môže pokúšať potlačiť Harryho vízie, to sa mu však nepodarí. Riaditeľ možno dokáže ignorovať ich výhody, vníma len to, ako ich ohrozujú, ale Harry vedel, že ak ich dokáže správne využiť, môžu mu ponúknuť nezameniteľnú výhodu. A okrem toho, ak by sa spojenie medzi nimi pokúsil odstrihnúť, mohol by tým zabiť aj seba, spojenie medzi nimi dvomi nikdy nebolo také silné a ešte na sile naberalo.

„To, môj drahý Harry, je jedna z odpovedí, ktoré ti poviem až potom, ako ti rozpoviem svoj príbeh. Viem, že už so mnou a s mojim príbehom strácaš trpezlivosť, no inak to nejde. Sľubujem, že ťa môj príbeh nesklame. Máme toho spoločného viac, ako by si si myslel.“ Slabo sa usmial. Harry si zhlboka povzdychol. Niečo mu hovorilo, že tlačiť na le Faya bolo zbytočné a v konečnom dôsledku to vôbec nebol dobrý nápad. Len veľmi nerád by ho naštval, videl, že tento muž vie byť hrozivý a nebezpečný, pokiaľ chce. Kvôli niečomu bol voči Harrymu priateľský, úprimný a slušný, ale kým nezistí presnú príčinu, nebude o tom vyzvedať.

„Dobre. Povedz mi teda ešte niečo o tom Darkovi. Určite vieš viac ako len to, že je vlkolak a vodca jednej zo svoriek.“ Povedal Harry.

„Jeho charakteristiku si veľmi skrátil. Tvoje slová ani zďaleka neodzrkadľujú moc, ktorú v skutočnosti má. Podobne ako Savoray aj Dark je poločarodejnícka bytosť, len s tým rozdielom, že on sa ako vlkolak nenarodil, kým Savoray ako upír áno. Dark býval silným čarodejníkom, je to už pekných pár rokov, čo ho premenili. A rovnako ako bol neobyčajne silným čarodejníkom, sa stal aj veľmi silným vlkolakom. Potom už netrvalo dlho, kým sa okolo neho začala formovať široká skupina vlkolakov. Bral takmer každého, kto nechcel zbytočne zabíjať len pre túžbu po krvi. Vedel, čím všetkým si jeho druhovia prešli a aké to bolo ťažké. Potrebovali pomocnú ruku a ochranu a on im ich dal. Teraz sa počas splnov zdržiavajú v jednom zo starých lesov, tam so svorkou prebývajú aj za splnov, je len malá pravdepodobnosť, že niekoho zrania, kým sú niekoľko míľ od najbližšieho obydlia. Niektorí z jeho svorky majú dokonca prácu. Vlkolakov však veľa ľudí zamestnávať nechce, väčšinu financií teda zabezpečujú muklorodení, keďže muklovia neveria na existenciu vlkolakov alebo samotný Dark. Jeho rodina nepatrila medzi najbohatšie, ale má celkom pekný majetok a dve-tri firmy.

Na súde bude silným hráčom, ale nie dostatočne silným. Jeho status vlkolaka mu priťaží, zníži jeho šance na výhru. Nie som si celkom istý, prečo sa do toho vôbec púšťal. Nebol by som prekvapený, keby ťa vyhľadal a pokúsil sa s tebou pozhovárať.“ Vysvetľoval le Fay.

„Nuž, budem na to myslieť.“ Prisľúbil Harry.

„A keď si už tak dobre informovaný, mohol by si mi povedať, prečo sa prihlásil aj Malfoy. Čo ho k tomu viedlo? Po tom vianočnom plese na Manore by som povedal, že by ma už len tak ľahko nepredhodil Voldemortovi, ale na druhú stranu...“

„Zachránil si život jeho synovi a vyzerá to tak, že stojíš o jeho blízkosť. Okrem toho si veľmi silný čarodejník, ktorého všetci obdivujú, napriek terajšiemu zlému obdobiu, ktoré prežívaš. Pre Draca si skutočne dobrá partia, niekoho lepšieho len ťažko nájde. A si perfektná poistka. Pokiaľ sa Draco stane tvojim priateľom, podľa Luciusa bude jeho syn chránený. Lucius chce, aby jeho syn prežil blížiacu sa vojnu čo najpokojnejšie, bez toho, aby ho Voldemort ako svoj majetok s rizikom, že kvôli nemu zomrie.“ Hovoril.

„V takom prípade Lucius zabudol na to, že moji priatelia sa zvyknú dostávať do problémov spolu so mnou. Stať sa mojím priateľom môže byť nebezpečné.“ Pripomenul Harry.

„Natoľko dobrým priateľom by ti Draco nemal byť. Ale myslím, že aj to je pre Luciusa prijateľnejšia možnosť ako keby sa mal Draco pripojiť k Voldemortovi. Ty ho určite nebudeš mučiť a nezabiješ ho len preto, lebo máš zlú náladu. A Draco má dosť rozumu na slizolinskej výchovy na to, aby sa vyhol situáciám, pri ktorých by mohol prísť o život.“ S pobaveným leskom žmurkol na Harryho.

„Okrem toho si myslím, že si ťa Lucius a Naricissou obľúbili.“ Prehovoril. Harryho obočie vystrelilo nahor.

„Obľúbili? Na to si ako prišiel?“ nadhodil Harry ironicky.

„Zaujímaš sa o ich syna, si bohatý, dobre vychovaný a šarmantný. Také veci ľuďom ako oni imponujú. A máš neobyčajnú charizmu, tá veľmi dopomohla aj Voldemortovi pri získavaní nasledovníkov.“ Odvetil. Harry si ticho povzdychol.

„A zas sa dostávame k porovnávaniu mňa a Voldemorta.“ Povedal.

„A predsa ešte stále nechápeš, nakoľko podobní ste si. A nakoľko odlišný ste. Ty a on ste ako oheň a ľad, ako čierna a biela, ako láska a nenávisť.“ Prehovoril le Fay.

„Ktorý je čo?“ pousmial sa slabo Harry.

„Každý oboje.“ Usmial sa le Fay. Harry si nemohol pomôcť a krátko vyprskol smiechom. Tak takáto odpoveď mu na le Faya pasovala. Ale predsa mu tam niečo nesedelo.

„Voldemort a láska?“ uškrnul sa.

„Myslíš si, že ja môžem cítiť lásku?“ opýtal sa le Fay. Harry prikývol na súhlas, očakávajúc pointu.

„V takom prípade ju môže cítiť aj Voldemort.“ Odvetil zľahka le Fay, ako by to bolo samozrejmé. Akoby bol le Fay rovnaký alebo dokonca ešte horší černokňažník ako Voldemort.

„Porovnávaš sa s Voldemortom?“ nechápal Harry. Le Fay sa pobavene zasmial.

„Keby si sa najskôr dozvedel, kto som, pochopil by si, prečo to hovorím. Ver mi, keď ti poviem, že moje meno je preslávené a nie je to pre moje milosrdné skutky.“ Odvetil. Úsmev sa z jeho tváre vytratil a vážne ľadové zelené oči ho prepaľovali, keď to hovoril. A na krátku chvíľu mohol Harry v jeho očiach zbadať záblesk tieňa, jemu tak známeho, tieňa, ktorý v sebe majú len tí temní. Na malý okamih pred Harrym sedel čarodejník, ktorý bol le Fayom a zároveň ním nebol. Bolo ťažké vysvetliť to, ale vtedy akoby pred Harrym stál čarodejník, o ktorom le Fay hovoril.

Harry potriasol hlavou, aby z hlavy vyhnal nepotrebné myšlienky. Všetky tie zranenia, tajomstvá a večné problémy mu už udierajú na mozog. Je to Lomion le Fay, kým iným by asi tak mohol byť? Pre Merlina, hovoril to tak, akoby dosiahol úroveň černokňažníka, ktorý len tak pre zábavu vyvoláva démonov.

„Výborne, ešte mi povedz, že si nekromant a už to naozaj zaklincuješ.“ Zatiahol Harry sarkasticky. Zháčil sa, keď le Fayom slabo trhol, akoby snáď trafil klinec po hlavičke. Harry si prehrabol rukou vlasy.

„A vieš ty čo? Radšej mi nič nehovor. Ja si trpezlivo počkám na ten tvoj príbeh. Určite to bude niečo fascinujúce, ako tak počúvam.“ Poslednú vetu si zašomral viac pre seba ako pre le Faya. Dúfal, že to trhnutie bolo len preto, lebo ho tak hanebne označil za nekromanta.

Samozrejme, temný čarodejník musí byť neskutočne urazený, keď ho niekto označí za nekromanta. Veď je to len jeden z najvyšších možných stupňov čiernej mágie a môžu sa nimi stať len tí najmocnejší čarodejníci s tou najsilnejšou mysľou. Denne sa stýkajú so smrťou a mŕtvymi a od nich sa dozvedajú aj veci, ktoré by vedieť nemali.

Je také ponižujúce, ak vás, ako temného čarodejníka, niekto označí za nekromanta. Priam do neba volajúce. Sarkazmus v týchto vetách je pre zasvätených neprehliadnuteľný.

Ale teraz naozaj. Stať sa nekromantom je pekné svinstvo. Pochopiteľne, každá lepšia čarodejnícka rodina by dala majetok za to, aby mala v rodine nekromanta. Napriek tomu je to však neveľmi príjemné povolanie. Nekromanti, najmä v prvých rokoch, kým sa im dostatočne nepodarí splynúť so svetom na druhej strane, kde vládnu mŕtvi, musia udržiavať odstup od ostatných ľudí. Nesmú precítiť nijaký telesný dotyk s inou osobou. Preto sú nekromanti takí samotárski, dotyky sú rušivé, privádzajú späť k životu. A ak sa náhodou podarilo splynúť s druhou stranou niekomu, kto nemá dosť pevnú myseľ, všetka jeho snaha môže vzísť na zmar. Temný duchovia zničia jeho myseľ a zotročia ho. Jedna teória o stvorení Dementorov hovorí o tom, že Dementori sú nekromantami, ktorí sa príliš ponorili do sveta smrti a neuniesli to. Temný duchovia zničili ich podstaty a z nich sa stali nemysliace beštie, poháňané túžbou po ľudských dušiach. Ak je toto pravda, tak potom ministerstvo nikdy nemôže naozaj ovládnuť Dementorov. Podľa tejto teórie ich totiž dokáže ovládnuť iba nekromant, ktorý je mocnejší ako oni.

Niečo také je nesmierne ťažké. Aj ten najslabší Dementor, pokiaľ by malo vôbec zmysel zaoberať sa nepodloženou teóriou, má po mnohých rokoch ako stvorenie tmy a smrti toľko skúseností so smrťou, ako žijúci nekromant nikdy nebude mať. A práve skúsenosť so smrťou robí nekromanta mocným. A so všetkými tými dušami, ktoré Dementor strávi taktiež musí v takomto prípade narastať jeho moc. Duša je veľmi silná, ukrýva všetko podstatné z čarodejníka. Práve v duši ostanú uložené city, spomienky a vedomosti, duša dokáže najlepšie ukázať, aký je jej vlastník. A už duša sama o sebe je neobyčajná substancia.

A ešte k tomu, že ministerstvo nemá kontrolu nad Dementormi. Nuž, bolo jasné, že ministerstvo nad nimi kontrolu naozaj nemalo. Keď Voldemort ohlási svoj návrat a príde ich povolať, budú ho nasledovať ako verné psy. Nie tak preto, že by bol predošlá teória pravdivá, ale preto, lebo Voldemort im dovolí ničiť a brať si duše, po ktorých túžili. Pri ňom sa viac nemusia starať o hlúpe ministerské zákony, vďaka ktorým sa museli uspokojovať so spomienkami a duše dostávali naozaj len raritne.

„Čo vieš o nekromantoch?“ opýtal sa znenazdajky le Fay.

„Dá sa povedať, že trochu rozšírený základ.“ Odvetil Harry.

„Takže to, čo si sa dočítal v knihách o čiernej mágií, ktoré si našiel.“ Pochopil. Harry pokrčil plecami. V Slizolinovej knižnici sa nachádzali zaujímavé spisy o nekromantoch, ale ešte sa k nim nedostal. Otvoril ich, keď si vyberal ďalšie knihy na požičanie, vtedy ich však len preletel. Teraz ho zamrzelo, že sa do nich lepšie nepozrel.

„Aj tak dobre. Väčšina čarodejníkov o nich nevie nič.“ Povedal le Fay. Harry čosi súhlasne zamručal. Rozhodol sa, že nateraz bude lepšie mlčať a neupozorňovať na seba. Mal dojem, akoby le Fay vedel, že toho mohol poznať o nekromantoch viac.

„Práve nevedomosť spôsobuje, že čarodejníci majú z nekromantov strach. Síce ich potom nikto neotravuje, kto by si už len začal s bytosťou, ktorá na neho môže vyslať celý pluk mŕtvol. Ale pohŕdanie, strach a nepochopenie zo strany čarodejníkov môže byť pre nekromantov nepríjemné. Čarodejníci majú vo zvyku podceňovať ich alebo naopak ich preceňovať. Čo si myslíš, nekromant preniká do sveta za tou pomyselnou oponou každý deň?“ strelil le Fay otázku. Harry pochopil, že je to chyták, problém však bol, že nevedel, prečo.

„Nie.“ Odpovedal pomaly.

„Správne. Ale prečo?“ uškrnul sa.

„Je to únavné?“ nadhodil Harry neisto. Le Fay nesúhlasne pokrútil hlavou.

„A toto je prvá vec, v ktorej sa čarodejníci mýlia.“ Tvrdil. „Nekromant sa v skutočnosti na druhú stranu opony ani nedostane. Tam smú len mŕtvi. Nekromant sa síce spojí so smrťou, ale ani on nevie, aké je to v ríši smrti.“ Zoči voči Harryho prekvapenému výrazu sa mu pery roztiahli v miernom úsmeve.

„Druhým mylným predpokladom, ktorí majú čarodejníci voči nekromantom je, že celý život strávia odrezaní od všetkých ostatných ľudí. To ale nie je pravda. Pokiaľ čarodejník prejde niekoľkoročným testom, počas ktorého nadobudne spojenie s druhou stranou, môže sa opäť začleniť do čarodejnícke komunity. A to dokonca bez toho, aby si to čarodejníci naokolo všimli. A často dokonca čarodejník nemusí ani len zmiznúť, prepojenie s druhou stranou si budujú iba tí silnejší, slabší nekromanti ho nepotrebujú. Okrem tých najsilnejších, ktorí sa väčšinou naozaj zdržiavajú na samotkách, žijú nekromanti medzi nami. A my o nich ani nevieme.“ Hovoril. Harry ho počúval s úprimným prekvapením. Nikdy mu nenapadlo, že by sa len tak na ulici mohol stretnúť s nekromantom, bez toho, aby ho dokázal oddeliť od ostatných čarodejníkov. Akosi podľahol mylnej predstave o tom, že nekromant chodí odetý výhradne v dlhom čiernom plášti, najlepšie aj s palicou a okolo neho cítiť hrozivú auru chladu a smrti.

Teraz sa preto cítil neuveriteľne trápne.

„Odkiaľ toho toľko vieš o nekromantoch? Nepoznám nikoho, kto by mal o nich toľko informácií ako ty, pokiaľ viem, tak dokonca ani Voldemort o nich nevie to, čo ty.“ Zaujímal sa Harry. S hlbokým zamračením si prezeral le Fayovu tvár.

„To by bolo na dlhé rozprávanie. Zatiaľ povedzme, že som sa o nich bližšie zaujímal a tiež som našiel človeka, ktorý ma zasvätil do verejnosti utajených informácií.“ Zasmial sa. Harry nespokojne zahmkal.

„Na tak mladý vek je okolo teba priveľa záhad.“ Zašomral. Le Fay nadvihol obočie.

„A to mi hovoríš práve ty?“ nadhodil. Harry sa zamračil.

„Okolo mňa nie je ani zďaleka toľko záhad ako okolo teba. A určite nedosahujem rozsah tvojich vedomostí.“ Tvrdil. Okolo le Faya bolo proste niečo divné. Mal priveľmi rozvinutú mágiu, priveľa vedomostí, priveľa skúseností a dokonca aj priveľký rešpekt na to, aby mohol mať za sebou len dve desiatky rokov.

„Čo si myslíš, koľko mám rokov?“ spýtal sa le Fay. Oči mu pritom pobavene žiarili.

„Možno dvadsaťtri. Niekedy by som ti ale bol schopný hádať aj dvadsaťsedem.“ Odvetil Harry pomaly. Le Fay prikývol.

„Dajme tomu, skutočne vyzerám mlado. Ale som starší, povedal by som, že oveľa starší. Viac ti k tomu však poviem až keď ti prerozprávam môj príbeh. Na to si však ešte chvíľu budeš musieť počkať. Môj príbeh je úzko spojený s osudmi mnohých iných ľudí, niektorých veľmi dôležitých. Určite budeš ich mená počuť. Najmä jeden z nich by mohol mať pripomienky, keby som sa neuistil, že náš príbeh hlúpo nevyzradíš.“ Dodal s nádychom temnej irónie. Nech už to bol ktokoľvek, nezdalo sa, že by mal s le Fayom dobrý vzťah. A Harry sa na to viac nepýtal, le Fay mu to povie sám, keď sa na to bude cítiť.

„Predpokladám, že k vianočným darčekom si sa ešte nedostal.“ Prehovoril le Fay po chvíli ticha. Harry sa pousmial.

„Ešte som si na to nenašiel čas. Ale budem sa na ne musieť pozrieť, keď sa vrátim späť do školy.“ Odvetil. Darčeky mal otvoriť po príchode z vianočného plesu na Malfoy Manore, ale vďaka nasledujúcim nečakaným udalostiam sa k tomu nedostal. Veľmi nad darčekmi ani nepremýšľal. U Dursleyovcov mu Vianoce spôsobovali len viac bolesti, pripomínali mu, že nemá skutočnú rodinu. Ale od príchodu do Rokfortu sa na Vianoce vždy tešil, miloval školu a priateľov. V prvom ročníku na Rokforte mal po prvýkrát, aspoň na čo sa pamätal, radosť z Vianoc. Nedokázal ani opísať, aký úžasný pocit bol nájsť pod stromčekom darčeky. Nikto na neho skutočne myslel. Nikdy predtým.

„To by si mal urobiť.“ Usmial sa le Fay. Harry mu úsmev opätoval.

Predtým nemal takmer nikoho a teraz mal okolo seba toľko úžasných ľudí. A medzi nich už začal počítať aj le Faya. Možno to bola chyba, za ktorú neskôr tvrdo zaplatí, sám le Fay ho varoval, že nie je dobrý, ale jemu na tom nezáležalo. Nie teraz. Bol ochotný veriť mu.

„Prečo mám dojem, že tam nájdem dar aj od teba?“ opýtal sa s drzým úškrnom. Le Fay sa zasmial.

„Pretože ho tam skutočne nájdeš. Som si istý, že dar odo mňa využiješ, najmä teraz.“ Odvetil.

„Tak teraz začínam byť naozaj zvedavý.“ Pousmial sa Harry.

„V to dúfam.“ Povedal le Fay.

„Pred odchodom do školy sa ešte potrebuješ stretnúť s tým tvojim upírom?“ zaujímal sa starší čarodejník.

„Nie nutne.“ Pokrčil Harry ramenami.

„Výborne. V takom prípade, čo by si povedal na to, keby som ťa naučil zopár trikov?“ spýtal sa. Harry s úprimným záujmom spýtavo nadvihol obočie.

„Aké triky?“ opýtal sa. Tá myšlienka ho zaujala, bolo mnoho vecí, ktoré by ho le Fay mohol naučiť. Na druhej strane bol ale stále trochu podozrievavý voči tomu, že by ho chcel učiť čiernu mágiu. Bol v nej neobyčajne zbehlý.

„Ovládaš bezprútikovú mágiu. Určite viem, že si rozumieš s ľadom, ale neviem nakoľko. Čo keby som ti ukázal, ako bez pomoci prútika vyvolať oheň?“ spýtavo naklonil hlavu na stranu, pričom sa pobavene usmieval.

„Nemôžem ovládať oheň, pokiaľ ovládam ľad. Vodu možno, tej čiastočne rozumiem, ale oheň a ľad sú dva nespojiteľné protiklady.“ Namietol Harry.

„Už sme prišli na to, že v tvojom prípade nie je nič nemožné. Okrem toho, na tvojej povahe je jasne poznať, že oheň a ľad sú zlučiteľné.“ Pripomenul. Harry sa zamračil.

„Na mojej povahe?“ opýtal sa. Le Fay pretočil očami.

„Ale no tak. Sám musíš uznať, že nereprezentuješ iba jeden živel. Viem, že poznáš chladnú zúrivosť a viem aj to, že si zažil už aj neskrotný hnev, ktorý ti spaľuje žily a bráni premýšľať. Chrabromil vládol ohňu a Slizolin vode a ľadu. Vedel si o tom?“ spýtal sa le Fay.

„Vedel som o tom, že Slizolin ovládal vodu.“ Prikývol.

„Najskôr sa však, podobne ako ty, naučil ovládať ľad. Ty si skôr objavil ľad ako oheň, ale môžem ti zaručiť, že budeš ovládať aj oheň. Máš to v krvi, tvoja mágia spieva ohňom, cítim to. Pred pár rokmi ťa označili ako slizolinovho dediča, správne?“ Harry súhlasne prikývol. V škole z toho bol veľký poplach, ale nakoniec sa všetko vysvetlilo.

„Čo ak ti poviem, že sa nemýlili? Nemali však ani úplnú pravdu.“ Povedal. Harry sa zamračil.

„Nechápem, čo tým myslíš. A okrem toho, nemôžem byť slizolinovým dedičom, tým je predsa Voldemort.“ Namietol Harry.

„Ale aj ty.“ Povedal.

„V takom prípade by sme ja a Voldemort museli byť...“ hlas sa mu postupne vytrácal. Dúfal, že to, na čo prišiel, nebola pravda.

„Príbuzní. Áno. Som si istý, že ty s Voldemortom ste skutočne vzdialení príbuzní. Pochádzate však z rozdielnej línie, aspoň pokiaľ sa dá zistiť. Začiatok vašej pokrvnej línie je spoločný, potom sa však rod, z ktorého obaja pochádzate, niekoľkokrát rozdelil. Prvé rozdelenie zapríčinili traja súrodenci, možno si už o nich počul. Bratia Peverellovci.“ Spýtavo nadvihol obočie.

„Peverellovci? Nie som si istý...“ povedal Harry pomaly. To meno mu niečo hovorilo, ale netušil, odkiaľ ho poznal. Peverell... to meno bolo ako napoly zabudnutý sen. Určite ho už niekde videl.

„A čo príbeh o Daroch smrti?“ opýtal sa le Fay.

„Rozprávka od Barda Beedla. Pointu poznám, ale príbeh som nikdy nečítal. Čo to má s tým spoločné?“ zaujímal sa.

„V takom prípade ti ten príbeh prerozprávam. Samozrejme, poskytnem ti rozšírenú verziu, ktorú v bežných knihách nenájdeš. Pohodlne sa usaď a počúvaj. Boli raz traja bratia, ktorý za súmraku putovali po kľukatej ceste. Po čase však bratia prišli k rieke, príliš nebezpečnej, aby ju prebrodili...“ začal.