Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

„Trom bratom nerobilo problém postaviť cez búrlivú rieku most. Stačilo im na to jednoduché mávnutie prútikmi. To sa Smrti nepáčilo, tie tri duše mali byť jej. Postavila sa doprostred mosta a nepustila ich cezeň. Svoj hnev im však neukázala, namiesto toho ich chválila za ich neobyčajnú silu a nadanie. Povedala im, že každý z nich si za to zaslúži odmenu, ktorú si sám môže vybrať.

Najstarší z bratov Peverellovcov, Antioch Peverell, bol prchký a rád vyvolával súboje, vyžiadal si teda prútik, s ktorým v súboji porazí každého súpera. Smrť teda odtrhla z bazy na brehu rieky konárik a vyrobila mu z neho prútik. V dejinách ten prútik niesol rôzne mená, Bazový prútik, Smrtiaca palička, Prútik osudu. Príbehy o týchto prútikoch však vždy spájala smrť nositeľa.

Druhý z bratov sa rozhodol smrť ešte väčšmi pokoriť. Naivne si myslel, že je možné len tak ju poraziť. Vyžiadal si moc navrátiť ľudí z ríše smrti naspäť do života. A tak Smrť zodvihla jeden z kamienkov na brehu rieky a podala mu ho.

Tretí brat mlčal až do chvíle, kým sa ho Smrť neopýtala, čo by si prial on. Najmladší z bratov bol z troch bratov najmúdrejší. Pochopil, že Smrť nie je možné poraziť a jej sladké reči jej neuveril. Požiadal ju teda o niečo, vďaka čomu by mohol po svete chodiť ukrytý aj pred samotnou Smrťou. A tak mu Smrť voľky-nevoľky odstrihla časť svojho neviditeľného plášťa a dala mu ho.

Takto získali traja bratia povestné tri Dary smrti. Bazový prútik, Kameň oživenia a Neviditeľný plášť.

Po čase sa bratia rozdelili a išli si každý svojou cestou. Prvý brat putoval, kým nenašiel čarodejníka, s ktorým sa kedysi pohádal. Vyzval ho na súboj a vďaka Bazovému prútiku ho porazil a vyhral. Po víťaznom súboji sa vybral do hostinca, kde sa so svojim neporaziteľným prútikom bezostyšne chvastal. Tvrdil, že ho vzal samotnej Smrti a vďaka nemu je neporaziteľný. Ešte tej noci sa do izby k opitému bratovi vkradol jeden z čarodejníkov, ktorý si vypočul jeho chvastanie a zatúžil po neporaziteľnom prútiku. Ukradol mu prútik a pre istotu mu podrezal hrdlo, aby mal istotu, že prútik bude skutočne patriť jemu.

A tak Smrť získala prvého brata. A od tej chvíle sa zároveň začala písať krvavá história Bazového prútika.

Druhý brat medzitým prišiel domov. Žil vo svojom dome osamotene, družka mu umrela už pred niekoľkými rokmi, stále za ňou však žialil. Vytiahol Kameň oživenia, trikrát ho otočil v ruke a privolal z ríše mŕtvych ženu, ktorú miloval. Spočiatku bol šťastný, ale jeho radosť rýchlo pominula. Jeho láska nebola vo svete živých šťastná, už tam nepatrila. Napokon sa druhý brat zbláznil a vzal si život, aby mohli byť konečne spolu.

A tak si Smrť vzala druhého brata.

Tretieho brata Smrť neúspešne hľadala dlhé roky, kým si on založil rodinu a prežil šťastný život. Až keď najmladší brat ucítil, že nastal jeho čas, sňal zo seba Neviditeľný plášť, ktorý mu darovala samotná Smrť a nechal ho svojmu synovi. Smrť privítal ako starú priateľku a spokojný s ňou odišiel ďalej, v ústrety novému dobrodružstvu.“ Hovoril. Bolo jasné, že ešte nebol ani zďaleka na konci príbehu, už však zhrnul príbeh napísaný Bardom Beedlom.

„Ak budeš chcieť poznať presnú verziu rozprávky, prečítaj si ju v Beedlovej knihe. Určite ju zoženieš.“ Navrhol.

„Určite to urobím.“ Prikývol Harry.

„Príbehy ďalej rozprávajú o tom, že čarodejník, ktorý získa všetky tri Dary smrti a bude ich právoplatným vlastníkom, stane sa Pánom smrti. Takýto čarodejník bude prakticky nesmrteľný. Neexistuje však nijaký dôkaz. Túžiš po nesmrteľnosti?“ opýtal sa odrazu, reagujúc tak na Harryho vzdialený výraz. Chlapec na neho uprel prenikavý pohľad.

„Či túžim po nesmrteľnosti?“ nakrátko sa zamyslel.

„Nie. Nechcem žiť večne, kým ľudia, ktorých milujem, postupne umierajú. Smrti sa nebojím, smrťou sa všetko predsa nekončí, my po smrti len pokračujeme na ďalšiu cestu. Okrem toho túžim stretnúť Lily a Jamesa, takmer vôbec sa na nich nepamätám, nebyť ich priateľov, nevedel by som o nich nič. A pritom to boli takí úžasní ľudia.“ Privrel oči, spomínajúc na všetko, čo o nich vedel.

Lily bola taká krásna. Mala vlasy ako oheň a oči ako smaragdy. Niet divu, že pobláznila hlavu toľkým mužom, jeho matka bola nádherná. Bola bystrá, láskavá, nadaná a krásou zatienila akúkoľvek bohatú paničku. Bola taktiež čestná a obetavá, pre tých, ktorých milovala, by urobila čokoľvek. Dokázala to v deň, keď obetovala svoj život, aby zachránila svojho jediného syna.

Zdedil po nej veľa. Tiež by pre svojich priateľov a pre svoju rodinu urobil čokoľvek. Taktiež zdedil veľa z jej výzoru, hoci po premene mu oči stmavli. Stále si zachovali krásu, hodnú Lilyinho potomka, ale už to nebola jej jasná zeleň, skôr temné smaragdy. Lepšie odzrkadľovali jeho chmúrnu podstatu.

Dumbledore a Lupin hovorievali, že po nej zdedil jej láskavosť a schopnosť vidieť v ľuďoch to dobré. Harry samotný si nebol istý, či mali pravdu, ale rád veril, že áno. V istých ohľadoch určite, pravdepodobne však nemali na mysli slizolinský radar v jeho hlave na silných a nadaných čarodejníkov.

Bola však naozaj pravda, že bol láskavý ako Lily. No vedel byť aj krutý, taký krutý, aká by Lily nikdy nedokázala byť. Jeho matka bola láskavá a nežná, dokázala milovať tak, ako málokto. To všetko dokázal ja Harry, obaja milovali až za hrob, Harry však aj nenávidel rovnako hlboko, ako miloval. Dokázal precítiť nenávisť, zachytiť jej silu a využiť ju vo svoj prospech. Musel sa ešte veľa naučiť, ale bol na dobrej ceste dosiahnuť veľké veci.

Podobne, ako kedysi dávno istý mladý študent, menom Tom Riddle. Taktiež začínal takmer od nuly, o čarodejníckom svete sa dozvedel až v jedenástich, podobne ako Harry a bol ním rovnako uchvátený ako o niekoľko rokov neskôr malý čiernovlasý chlapec. Obaja pochádzali z podobných pomerov, jeden z nich síce vyrastal v sirotinci a druhý u príbuzných, oboch však na miestach, ktoré mali byť ich domovmi, nenávideli. A obaja, on aj Voldemort, neskôr na škole vstúpili na cestu čiernej mágie. Hoc v inom veku a s inými úmyslami, ale predsa. A obaja mali moc dosiahnuť veľké veci.

A práve toto bol dôvod, prečo sa Harry tajne modlil za to, aby nepodľahol. Preto sa tak obával čiernej mágie, napriek tomu, že k nemu tichučko prehovárala, tak dôverne známa a on túžil spoznať ju z využívať ju. Možno mal iné úmysly ako kedysi Voldemort, ale aké ťažké by mohlo byť vkĺznuť hlbšie do vírov čiernej mágie a prekročiť hranice?

Možno by to bolo veľmi jednoduché. Pre ľudí ako bol Harry dokonca prirodzené.

„Viem o niekom, kto by chcel žiť večne.“ V myšlienkach sa vrátil naspäť k téme. Voldemort by niečo takéto určite využil, pokiaľ sa tak ešte nestalo, určite o Daroch a ich sile nevedel. Alebo im možno len neveril. Spomínal si na to, že Voldemort niečo hľadal, akýsi prútik. Mohlo by to byť ono? Že by Voldemort hľadal práve Bazový prútik? Ale kde potom musel byť, pokiaľ ho ani Voldemort nenašiel?

„Pravda. Ale Voldemort vidí využitie iba v Bazovom prútiku. Chcel by vlastniť najmocnejší prútik zo všetkých, s ktorým by bol neporaziteľný.“ Súhlasil le Fay.

„Nuž, to sa na Voldemorta podobá. V honbe za veľkou mocou zabúda na to, že veľkú moc často ukrývajú drobné veci.“ Zapolemizoval Harry. Le Fay s krátkym pousmiatím sa pokračoval v rozprávaní.

„Je vcelku jednoduché zistiť, že si potomkom posledného z troch bratov, teda Ignotusa Peverella. Tým pádom si aj právoplatným vlastníkom Neviditeľného plášťa. Ale schválne, tušíš, kde by si ten plášť hľadal?“ opýtal sa le Fay. Harry sa zamračil a už-už chcel povedať ‚nie‘, keď mu zrazu niečo napadlo.

„Som potomkom Ignotusa, ktorý svoj plášť nechal svojmu synovi. Môžeme teda predpokladať, že otcovia nechávajú Neviditeľný plášť svojim synom. Potom by dávalo zmysel, ak by bol James posledným dedičom a nechal svoj plášť ako dedičstvo mne, jeho adoptívnemu synovi. V takom prípade však mňa a Ignotusa vôbec nespája krv.“ Hovoril. Le Fay sa počas jeho rozprávania spokojne usmieval.

„Takmer všetko si povedal správne. Zmýlil si sa len v tej krvi, to si však nemal odkiaľ vedieť. Tvoja dedukcia bola ale perfektná.“ Pochválil ho.

„Poďme teda na to. Antioch zomrel v mladom veku a nezanechal po sebe nijakého potomka. Cadmus taktiež umrel mladý a počas života miloval iba jednu ženu, ktorá umrela, napriek tomu si však s inou ženou stihol urobiť potomka. Jeho potomkom bol zakladateľ rodu Gaunt, z ktorého neskôr pochádzali Salazar Slizolin aj Lord Voldemort. Obaja si počas života zmenili mená. A najstarší syn tretieho potomka, Ignotusa, bol zakladateľom rodu Potter. Keďže ťa James ustanovil za svojho dediča, stal si sa právoplatným dedičom plášťa. Avšak aj keby ťa James neoznačil ako svojho potomka a nemal by nijaké deti, získal by si plášť ty. Ignotus totiž nemal len jedného syna. Aby sme boli presnejší, mal dvoch synov a jednu dcéru. Jeho najstarší syn založil rod Potterovcov, z ktorého pochádza aj James. Nás bude však teraz zaujímať druhý brat a jeho nasledovníci. Najmä jeden z nich, Richard Chrabromil. Richard mal krásnu dcéru, v tej dobe bola považovaná za jednu z najkrajších žien v Anglicku. A aj jednu z najnadanejších. Richard ju pomenoval ako kryštál, pretože taká bola aj jej mágia, jasná a čistá. Nebol problém nájsť jej vhodného manžela, ktorého si obľúbila.

Čo však nikto nečakal, jednej temnej noci sa stretla so Slizolinovým synom. Ladarius, tak sa volal. A, podobne ako pred rokmi Krysabellin otec, keď stretol Salazara, aj ona pocítila voči Ladariusovi sympatie, ibaže úplne odlišného druhu ako jej otec. Krysabelle bola stratená, ešte tej noci sa do Ladariusa zamilovala. Ibaže prázdno v duši nebolo to jediné, čo si Krysabelle odnášala, keď sa ráno vracala k manželovi. Vtedy to ešte ani jeden z nich netušil, ale Krysabelle pod srdcom nosila dieťa.

Keď sa o niekoľko týždňov neskôr dozvedela, že je tehotná, presťahovala sa na niekoľko mesiacov do hôr, aby pred všetkými utajila svoje tehotenstvo. Spoločnosť jej tam robil iba Ladarius, ktorého vidina potomka pohltila a chcel byť s ním. Taktiež však chcel, aby mu Krysabelle plne podľahla a stala sa jeho ženou, jednak preto, lebo bola krásna a on k nej ucítil niečo hlboké, no aj preto, lebo spojenie ich rodov by im obom prinieslo výhody. Krysabelle však dostala strach, čo by na to povedali ľudia a na poslednú chvíľu sa rozhodla vzdať sa novonarodenej dcéry aj Ladariusa a vrátila sa späť k manželovi. S ním mala ešte niekoľko detí, ale o svoju dcéru sa nikdy viac nezaujímala. Myslela si, že ju Ladarius zabil. Och, aká bola tá žena krásna, taká bola krutá. Avšak mýlila sa. Ladarius svoju dcéru nedokázal zabiť, nikdy by nemohol zabiť niekoho svojej krvi. Dal jej meno Akayla a v tajnosti ju vychoval. A kvôli svojej dcére si už nikdy nijakú ženu nevzal, nijakej neveril dosť na to, aby jej povedal o Akayle.

Keď Akayla dosiahla šestnásť rokov, jej otec zomrel v súboji a ona osamela. Napriek tomu, že mala dôkaz o tom, že bola jeho dcérou, za celý svoj život to nikomu neprezradila, dokonca ani svojmu manželovi. Až o mnoho rokov neskôr sa to dozvedel jeden z jej potomkov.

O mnoho rokov neskôr sa rod Gauntovcov opäť rozdelil. Mohli za to dvaja súrodenci, ktorí sa nezmieriteľne pohádali. Mladík pokračoval vo zveľaďovaní Gauntovského rodu, kým jeho sestra založila rod Evansovcov.“ Tu sa Harry začal dusiť čokoládou, ktorú popíjal pri počúvaní. Le Fay trpezlivo počkal, kým sa Harry neupokojil, ale keď na neho šokovane pozrel a otvoril ústa, aby sa ho niečo spýtal, vrhol na chlapca výhražný pohľad, ktorým mu jasne dal najavo, že má mlčať a počúvať.

„Áno, presne tých Evansovcov, ktorých máš na mysli. Predtým, ako ti však poviem niečo o tomto rode, vrátime sa naspäť ku Gauntovcom.

Od smrti tohto Gaunta, ktorého menom ťa nebudem zaťažovať, dôležitá bola len jeho sestra, žili Gauntovci ešte dlho zhýralým životom v bohatstve a sláve. Po mnohých desiatkach takýchto rokov ich však ich rozhadzovačný spôsob života dobehol a oni postupne začali rozpredávať rodinný majetok, aby si zabezpečili dostatok peňazí. Dostali sa až do momentu, kedy im zostal len malý chátrajúci dom a posledné rodinné šperky, ktoré si vážili viac ako životy svojich potomkov. Do takýchto pomerov sa narodila Merope Gauntová, žena, ktorej meno si už počul. Zamilovala sa do bohatého mukla z dediny, v ktorej žili. Ten ju však nechcel, a preto mu začala dávať elixíry lásky. Možno nepatrila práve medzi krásky, ale elixíry varila tak dobre ako málokto. Jej rodina Riddla neschvaľovala, nenávideli všetkých muklov, čo ju prinútilo utiecť aj s omámeným Riddlom. Po čase si myslela, že ju bude milovať naozaj a prestala mu podávať elixíry. Vtedy Riddle precitol a opustil ju. Merope sa od žiaľu zbláznila, nedokázala bez neho žiť. Porodila na prahu jedného zo sirotincov, povedala, že chce, aby sa jej syn volal Tom Marvoloso Riddle a krátko po pôrode umrela. A takto sa začal život slávneho Lorda Voldemorta.“ Dokončil. Harry chmúrne premýšľal nad tým, čo sa v priebehu vekov stalo s mocným rodom Gauntovcov. Keď Cadmusov syn tento rod zakladal, nechýbali im česť, bohatstvo ani moc a mali svoje zásady. Nijaký Cadmusov dedič by neublížil svojmu dieťaťu, na to by musel spáchať naozaj neodpustiteľný skutok. A často ani vtedy. A teraz, Voldemorotovi najbližší predkovia si viac cenili život hlúpeho šperku ako svojho vlastného dieťaťa. Hrdý rod Gauntovcov, z ktorého pochádzali mnohí veľkí čarodejníci, klesol na dno.

„A teraz sa vrátime späť k žene, ktorá založila rod Evansovcov.“ Harry zodvihol svoj pohľad a pozrel sa le Fayovi do očí. Starší čarodejník mu venoval úsmev.

„Rod Evansovcov bol už od počiatkov zaujímavý. Či už ženy, ktoré v tomto rode prevažovali alebo muži, mávali vlasy ako oheň a oči najrôznejších odtieňov zelenej. Zelené oči bývali spoločným znakom už Peverellovcov, ale červené vlasy boli novinkou. Evansovci bývali po dlhé roky silným rodom, jedného času však nečakane narazili na dlhé obdobie, kedy sa v ich rodovej línií rodili iba šmuklovia alebo veľmi slabí čarodejníci. Keď sa objavila tretia generácia takýchto detí, rozhodli sa opustiť čarodejnícky svet a začať žiť ako muklovia. Mysleli si, že sa z ich krvi pomaly vytrácala mágia a ich rod zanikal. Dve nasledujúce generácie sa im taktiež narodili šmuklovia a Evansovci ostali s konečnou platnosťou vymazaní z čarodejníckeho sveta. Dokonca aj ich rodové črty strácali na sile a deti sa začínali rodiť s hnedými alebo čiernymi vlasmi a očami bežných farieb.

Až sa zrazu narodilo dievčatko s vlasmi ako oheň a očami ako najjasnejšie smaragdy. Rodičia jej dali meno Lily. Čím staršie bolo dievča, tým krajším sa stávalo, ako sa o slovo hlásila povestná evansovská krása a tým jasnejšie sa prejavovali aj jej magické schopnosti. Vtedy však už nikto nevedel o histórií Evansovcov, boli len muklami.“ Harry na jeho slovách verne visel a le Fay to videl. A namiesto toho, aby mu tým urobil napriek sa len bližšie zameral na Lily a pokračoval v rozprávaní.

„Lily bola vždy iná ako ostatní. Hoci bola krajšia ako ostatné dievčatá, nikdy nebola namyslená ani sa nad nikoho nevyvyšovala. Bola láskavá a milosrdná, vždy pripravená podať pomocnú ruky tým, ktorí to potrebovali. Pokiaľ niekto klesol až na samé dno a nedokázal v sebe nájsť už nič dobré, ona to vždy našla. V ostatných videla len to dobré, verila, že na svete neexistuje nikto, kto by v sebe nemal ani štipku dobra. Prvý a posledný krát ju o tomto presvedčil Lord Voldemort, jedine pri ňom uznala, že v ňom nič dobré nie je.

Lily však nebola neobyčajná len svojou krásou a láskavou povahou. Diali sa okolo nej divné veci. Zvädnuté kvetiny v jej rukách ožívali a keď sa nahnevala aj vietor zareagoval na jej búrlivú náladu. A okrem toho sa kamarátila s tým divným chalanom Snapeom, ktorý chodil v otrhaných šatách. Bol bystrejší ako všetky ostatné deti, mal mastné čierne vlasy a veril na divné neskutočné veci. A práve tým si získal pozornosť Lily Evansovej. Stretávali sa spolu na lúke na polcesty medzi ich domami a tam jej Severus dlhé hodiny rozprával o majestátnom hrade plnom točitých schodísk, duchov a študentov v čiernych habitoch, ktorí sa učia čarovať. Rozprával jej o tom, že pomocou čarou sa v škole učia premieňať lavice na zvieratá, pohybovať predmetmi alebo dokonca bojovať bez toho, aby sa čo i len prstom dotkli. Hovoril jej o čarovných tvoroch akými boli jednorožce či draky. A, samozrejme, nezabudol jej povedať ani o elixíroch. O tých hovoril zvlášť rád. Elixíry miloval, mal na ne nadanie a už v mladom veku dokázal namiešať aj náročnejšie dryáky.

A postupne, bez toho, aby si to vážnejšie uvedomovali, sa v ich mladých srdciach začínala rodiť láska. Lily bola pre Severusa jeho anjelom, tým najlepším, čo ho v živote postretlo. A Severus bol pre Lily jej ochranca, chlapec, s ktorým si dokonale rozumela. Nebol deň, kedy by si nemali čo povedať a ak aj mlčali, nikdy to nebolo trápne ticho.

Keď ich na Rokforte zaradili do rozdielnych fakúlt, zdalo sa na chvíľu, že sa ich pevné priateľstvo pretrhlo. Chrabromil a Slizolin si predsa nikdy nerozumeli. Ich priateľstvo to však nakoniec ustálo a keď sa cez letné prázdniny opäť stretli na ich lúke, boli si ešte bližší ako keď pred rokom odchádzali. A ich priateľstvo zažilo ešte niekoľko prekážok, vrátane Záškodníkov, zamilovaného Jamesa Pottera či ich vlastných spolužiakov, ale všetko ustáli.

Až sa ich verné priateľstvo zmenilo na niečo iné. Jemný oddaný cit sa zmenil na niečo iné, vrelé a túžobné a oni prvýkrát ucítili chuť lásky. A poddali sa jej. Pre oboch to bolo niečo nové a nečakané.

V siedmom ročníku bolo jasné, akým smerom sa bude ich život uberať ďalej. Po škole sa mali vziať, Severus sa mal stať elixírovým Majstrom, na čom tvrdo pracoval a Lily sa mala stať čaromedičkou. Mali mať tri krásne deti, veľký dom a šťastný život. Iný život si nevedeli predstaviť, mali predsa jeden druhého a to bolo pre oboch tým najväčším darom. Láska, akú poznali tvoji rodičia, bola raritná, oni dvaja boli ako dva do seba zapadajúce diely skladačky. Som v pokušení tvrdiť, že keby im život dožičil ešte niekoľko spoločných rokov, ich duše by sa skôr či neskôr dotkli. Smerovali k tomu. Lily bola najšťastnejšou ženou na svete, keď zistila, že sa jej narodil syn. Chcela tú šťastnú novinku prezradiť svojmu manželovi, keď odrazu ich dokonalý život spadol ako domček z karát, keď zafúka silný vietor. Severus sa pridal k Voldemortovi a už pre neho nebolo cesty späť. Bol označený. Lily však pre svoje dieťa taký život nechcela a nechcela ho ani pre seba a svojho manžela. Na svetlej strane bojovali takmer všetci jej priatelia. Nikdy by nemohla bojovať proti nim. A tak, vedená svojím hlboko zakoreneným zmyslom pre spravodlivosť a láskavosť a vernou láskou voči svojmu nenarodenému dieťaťu, opustila manžela a ušla. Prístrešie našla u Jamesa Pottera, muža, ktorý ju dlhé roky miloval. Vysvetlila mu všetko, čo mohla a James ju u seba nechal. Malo to byť len dočasné riešenie.

Potom však prišla najväčšia rana, ktorá s konečnou platnosťou pochovala ich nádej na spoločný život. Keď Snape prezradil Voldemortovi znenie Proroctva, bol ich osud spečatený. Lily sa k nemu viac nemohla vrátiť ani keby chcela. A práve tým Proroctvom Snape nevedomky spečatil osud svojho jediného syna. Keď zistil, čo vykonal, bolo neskoro. Prosil Voldemorta, aby ušetril aspoň Lily, jej syna bol ochotný nechať zomrieť.“ Pri tých slovách Harryho srdce prebodla dobre známa ostrá bolesť.

„Keď to nevyšlo, bežal za Dumbledorom. Bol ochotný urobiť všetko preto, aby ochránil Lily a jej rodinu. Musela prežiť. Či už by žila s ním alebo bez neho, na tom nezáležalo, hlavné bolo, aby žila. A Dumbledore súhlasil pod podmienkou, že sa stane jeho špiónom vo Voldemortových radoch. Snape, pochopiteľne, bez zaváhania súhlasil.

Nič mu však nepomohlo zachrániť jedinú ženu, ktorú kedy miloval. Lily Evansová zomrela rukou Lorda Voldemorta a život Severusa Snapea v istom ohľade skončil v okamihu, keď vyhasol život jeho lásky. Zošalel. Severus Snape, muž s neskutočne tvrdou mysľou, nedokázal zniesť predstavu, že je jeho žena mŕtva a zošalel.

Naspäť k príčetnosti ho priviedol až Dumbledore. Ťažko povedať či to bolo preto, žeby mu záležalo na samotnom Snapeovi alebo sa len nechcel vzdať verného špióna, ale dal mu dôvod žiť. Ja osobne sa prikláňam skôr k tomu druhému. Avšak, Harry, tušíš, vďaka čomu si Snape udržal posledné zvyšky príčetnosti?“ opýtal sa le Fay. Harry sa zatváril neisto. Lily bola mŕtva a ona bola tým jediným, na čom mu skutočne záležalo.

„Pomsta?“ navrhol.

„Pomsta by nestačila a ty to vieš.“ Povedal le Fay. Nuž, to bola pravda. Túžba po pomste by mu príčetnosť nezachránila. Ale niečo by predsa len mohlo...

Harry unavene a takmer bolestne privrel oči. Odpoveď už vlastne poznal.

„Bol som to ja, však?“ opýtal sa ticho.

„Ja som bol tým dôvodom, pre ktorý sa Snape opäť postavil na nohy. Musel chrániť syna ženy, ktorú miloval.“ Šepkal. A odrazu sa nevedel zastaviť.

„Preto som bol vždy len synom Jamesa. On ma nikdy nevidel ako Harryho, nemohol, príliš ho viazala minulosť. Nebol som viac než syn svojich rodičov. Či, ešte presnejšie, syn Jamesa Pottera. Horká pripomienka života, ktorý on stratil. Od Lilyinej smrti ostal poškodený. Dumbledore to možno nechce vidieť, ale Snape to nemá v hlave v poriadku. A nenávisť a bolesť, ktoré ho dlhé roky užierali, zameral na mňa. Akoby som snáď ja mohol za to, že ho Lily opustila a umrela. Aj keď, ja som za to naozaj mohol. Ale vina neleží len na mojich ramenách. Snape je rovnako vinný ako ja. A teraz to už všetko vie. Vie, že som jeho syn a že ho Lily nikdy nepodviedla. Nechápem, ako tomu mohol vôbec uveriť. Tak inteligentný, presne na tom si zakladá, na svojej prenikavej mysli a napriek tomu mu ujde niečo také očividné. Práve on na to mal prísť ako prvý.“ Unavene si pretrel rukou oči.

„Snape je hlupák. Obaja sme hlupáci. Och, drahý môj le Fay, všetci sme hlupáci. Všetci sme blázni. Dokonca aj neomylný Dumbledore, ktorý je všetko, len nie neomylný. Aj Ronald, je viac než hlúpe myslieť si, že démona je ľahké ovládnuť. A dokonca aj ty.“ Vrhol na neho pobavený pohľad, podfarbený únavou a niečím, čo sa vzdialene začínalo podobať na šialenstvo. Na Harrym sa dni v starostlivosti Bellatrix odzrkadľovali viac ako dával najavo a omnoho viac, ako si mnohí všimli. Bolo to možné vidieť práve vo chvíľach, ako bola táto.

„Ja a blázon? Och, ani nevieš, akú pravdu máš.“ Zasmial sa ticho le Fay. Pozrel sa von oknom do temného podvečera. Na oblohe už žiarili hviezdy.

„Myslí, že dnes toho už veľa nestihneme. Mal by si si ísť oddýchnuť. Tie triky, ktoré som ti sľúbil, ťa môžem naučiť neskôr, pravdepodobne sa ešte stretneme, kým sa bude konať súd. A ak aj náhodou nie, budem s tebou v kontakte cez poštu. Nielen soviu.“ Pobavene na neho žmurkol. Harry sa slabo usmial.

„To bude fajn.“ Odvetil unavene. Mimovoľne mi uniklo zazívanie.

„Bež spať.“ Popohnal ho le Fay.

„Ešte nie. Mám strašne veľa otázok. Príbeh, ktorý som o mojej rodine a predkoch poznal ja, bol diametrálne odlišný od toho, ktorý si mi teraz rozpovedal ty. A ja mám naozaj milión otázok. Najmenej.“ Hádal sa Harry.

„V takom prípade si na ne budeš musieť počkať. Ja som na dnes s rozprávaním skončil, ibaže by so chcel porozprávať rozprávku na dobrú noc.“ Veselo sa uškrnul na Harryho. Chlapec sa zarazil. Na malý okamih bol v pokušení povedať áno, len aby zažil ten pocit, keď mu niekto pred spaním predčítava. Ale nakoniec ten nápad zavrhol a to hneď z niekoľkých dôvodov. Už len to, že ho roky vycvičili, aby v prítomnosti niekoho cudzieho nikdy pokojne nezaspal, by bol problém.

„Tak teda dobre. Dobrú noc, le Fay.“ Zaželal. Vstal z kresla a pobral sa do svojej izby. Skutočne bol unavený. Bol už aj pokročilý čas, pri rozprávaní strávili veľa času.

„Dobrú noc, Harry.“ Odvetil le Fay. Mladý čarodejník si cestou do postele ešte prisľúbil, že le Faya zahrnie otázkami, hoci aj keby to malo byť cez listy. Bolo mu to jedno, chcel hlavne odpovede na svoje otázky. A potreboval si overiť dohady.

Ale hlavne nad tým potreboval najskôr veľa premýšľať. Le Fay mu prezradil toľko nových vecí, vedel toho tak veľa o Lily. Harry mal dojem, že le Fay by o nej dokázal rozprávať hodiny, čo bolo niečo úžasné. Doteraz vždy počúval o Jamesovi a teraz, za celý ten čas, bol spomenutý len niekoľkokrát.

Len ktovie, odkiaľ o tom všetkom le Fay vedel? To bola otázka za všetky drobné.