Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Keď Harry ráno vstal, le Fay bol už preč. Zanechal mu po sebe len krátky nepotrebný odkaz, v ktorom ho informoval, že musel odísť. Harryho však zahrialo pri srdci vedomie, že mu nejaký odkaz zanechal, nemusel to robiť. Prišlo mu to ako také milé starostlivé gesto.

Niežeby mohol byť jeden z najobávanejších Smrťožrútov starostlivý alebo nebodaj milý, všakže? Posledné dni sa voči Harrymu správal naozaj tvrdo, svoju povesť dokonale obhájil.

Och, nemal by byť taký ironický. Je to otravné. A nemusel by myslieť na le Faya, zatiaľ čo po dlhšej dobe opäť kráča po chodbe do svojej fakulty.

Zastal pred portrétom Tučnej panej.

„Dobrý deň.“ Pozdravil slušne.

„Dobrý deň, mladý muž. Heslo?“ opýtala sa Tučná pani.

„Šťastie.“ Prehovoril Harry. Heslo mu pred necelými desiatimi minútami prezradila McGonagallová. Po predchádzajúcej potýčke so svojimi spolužiakmi, ktoré mal, presnejšie sa jednalo o tú, kde jeden z Chrabromilčanov takmer odpálil McGonagallovú posilnenou Bombardou, si McGanagallová dávala záležať na tom, aby Harry dostával potrebné informácie. Najlepšie od nej osobne. Keď sa jednalo o Harryho, McGonagallová neverila ani vlastným levom. V istých ohľadoch bola pre Harryho ako pani Weasleyová alebo Sirius. Tiež sa zdalo, že bola ochotná biť sa za neho za každú cenu.

Obraz Tučnej panej sa odklonil a odhalil Harrymu prechod do chrabromilskej spoločenskej miestnosti. V nej bola najmenej polovica Chrabromilčanov, rozprávali sa a po niekoľkých dňoch sa opätovne zvítavali. Keď však vošiel do klubovne Harry, hlasný ruch utíchol, nahradený hrobovým tichom, po krátkej chvíli prerušeným nepríjemným šepotom.

„Čo tu robíš, Potter?“ opýtal sa jeden zo siedmakov.

„Čo asi? Prišiel som na návštevu.“ Odvetil Harry sarkasticky.

„Nebol si na hostine.“ Podotkol niekto iný.

„No a? To nie je vaša starosť.“ Odbil ich Harry. Toto mu už začínalo liezť na nervy.

„Bol si za riaditeľom, videli ťa tam ísť.“

„Vraj ťa vyhodili, Potter, je to pravda?“

„Aspoň by bol konečne pokoj.“

„Mal si radšej skončiť v Slizoline, bratríčkovať sa s temnými čarodejníkmi. To nie je hodno Chrabromilčana.“ Hlasy postupne naberali na intenzite a Chrabromilčania mladíka zasypávali hlúpymi otázkami, dohadmi a želaniami. Viac mu už nemohli dať najavo, že ho tam nechceli. Zvedavo prebehol dav študentov pohľadom, hľadajúc v ňom Amay alebo Nevilla. Ani jedného z nich tam však nezazrel.

Zbehol dole po schodoch, ignorujúc otravných Chrabromilčanov. Našťastie, na ich šťastie, sa mu uhýbali z cesty, keď prechádzal. Bol v stave, kedy by mu neprekážalo preraziť si cestu kúzlami. Celá táto záležitosť s tým, že nebol správny Chrabromilčan a mal by vypadnúť, mu už poriadne liezla na nervy. A pravdepodobne aspoň za časť celého tohto problému zodpovedal Azazel. Takže kým bude démon chodiť po tejto zemi, Harry sa pokoja nedočká. A pritom nikto poriadne nevie, ako dostať zo dňa na deň silnejšieho Padlého naspäť do pekla. Naozaj perfektné, lepšia situácia snáď ani nemohla nastať.

Ronald vyvolal Azazela, jedného z najmocnejších Padlých, najmenej polovica školy stojí proti Harrymu a ak aj niekto nestojí proti nemu, tak sa do toho všetkého radšej nezapája. Voldemort objavil niečo, čo mu pomôže získať nesmrteľnosť a dá nesmiernu moc, takže bude neporaziteľný. Harry už ani cez letné prázdniny nebude mať pokoj od čarodejníckeho sveta, pretože sa niekoľko čarodejníkov rozhodlo, že majú právo na to, aby ho adoptovali. Dumbledore vie pravdu o Dursleyovcov, vrátane toho, čo si chcel vziať so sebou do hrobu a Snape už vie, že je Harry jeho synom. Okrem toho sa, aspoň podľa slov le Faya a Loretha, zdá, že magické bytosti zameriavajú svoju pozornosť na Harryho. Vraj sa má stať ich vodcom alebo niečo také. Každopádne, je to tak či tak hlúposť. Ako by sa ani nie šestnásťročný chalan mohol stať vodcom obrovskej rôznorodej masy temných bytostí? Veď by nemal potrebnú autoritu. A ak by ho aj čírou náhodou poslúchali, bolo by to na nič. Väčšina z nich by aj tak nedokázala spolupracovať. To by chcel vidieť, ako by si pomáhali vlkolak a upír.

Ešte na niečo zabudol? Och, určite áno, ale teraz si už radšej na nič nechcel spomínať. Už tak mal mizernú náladu.

Otvoril dvere na ich spoločnej izbe a vkĺzol dnu. Klamal by, keby tvrdil, že bol prekvapený, keď na Nevillovej posteli zbadal sedieť Nevilla a Amay.

„Ahoj, Harry.“ Amay mu venovala široký úsmev. Harry sa na ňu usmial naspäť.

„Rád vás vidím. Ako sa má Luna? Nerobia jej ostatní problémy?“ zaujímal sa.

„Luna je v poriadku. Bystrohlavčania sú v tomto neutrálni, až na pár výnimiek proti tebe nezbroja. Minimálne pochopili, že teba by Dumbledore len tak nevyhodil, si a vždy budeš Zlatý chlapec. Ani verejnosti by sa nepáčilo, keby ťa vyhodili. Bojujú proti tebe, ale stále si chlapec, ktorý ich zachránil a môže ich zachrániť znova. Tamtí tupci o poschodie nižšie to však očividne nepochopili.“ Zamručala. Harry sa zhovievavo usmial.

„Tí tupci tam dole, ako si ich pomenovala, nechápu veľa vecí a ešte dlho ich ani chápať nebudú. Pár vecí bude treba odstrániť, kým prídu naspäť k rozumu.“ Povedal Harry. Amay sa rozjasnila tvár porozumením, za to Neville sa začal mračiť.

„Aké veci bude treba odstrániť?“ opýtal sa. O démonovi nič nevedel, Harry mu neposlal list a Amay by mu bez jeho dovolenia tiež nič nepovedala. Ani Luna o ničom nevedela. A Harry si nebol istý či vôbec chcel, aby sa Neville niečo dozvedel. V tom spôsobe, akým sa práve na Harryho mračil, ako sa niekedy správal, bolo niečo, čo v Harrym rozvibrovalo podozrenie. Nie, radšej mu to nepovie. Naučil sa, že inštinktom je lepšie v takýchto chvíľach veriť. Aj keď si nebol istý, pred čím ho varovali. Harry mal ale už dlhšie pocit, že Neville vnútri viac nie je tým ustráchaným, hoci často statočným chlapcom, ktorý sa bál aj vlastného tieňa. V Nevillovom vnútri rástla sila, Harry ju cítil, len si ju ešte nezaradil. Možno sa konečne prebúdzalo k životu dedičstvo jeho rodičov. Alice a Frank boli silní čarodejníci, nie nadarmo boli jednými z najlepších aurorov tej doby a cenní členovia Rádu.

„Musia pochopiť, že nie som zlý. To, že sa priatelím so Slizolinčanmi ešte nič neznamená, veď aj Slizolin a Chrabromil boli kedysi priateľmi a okrem toho, Dumbledore sa snaží presadiť práve toto.“ Odpovedal. Rozhodol sa, že Neville by radšej naozaj nič nemal vedieť.

„Možno majú ostatní pravdu a mal si skončiť v Slizoline.“ Povedal Neville. To Harryho úprimne prekvapilo, Neville nikdy nepatril medzi tých, ktorí by tvrdili, že mal byť vo fakulte hadov. Práve Neville ho vždy považoval za dokonalého Chrabormilčana, dokonca ani v druhom ročníku nestál proti nemu, len bol ešte príliš ustráchaný na to, aby stál za ním.

„Klobúk ma zaradil do Chrabromilu.“ Povedal Harry pomaly.

„Klobúk sa môže mýliť.“ Tvrdil Neville.

„V tomto prípade sa Klobúk nemýlil. Harry je Chrarbomilčanom viac, ako ktokoľvek z tých tam dole. Je viac Chrabromilčan ako kedy budeme my dvaja.“ Zastala sa ho Amay. Pod jej zamračeným pohľadom sa Neville poslušne stiahol, predsa len, upírka je upírka a konkrétne táto upírska princezná má veľkú autoritu. Nezáležalo na tom, že Neville o jej upírskej podstate nevedel.

„To je v poriadku, každý má predsa mať svoj názor. Mňa by len zaujímalo, prečo si myslíš, že som mal skončiť v Slizoline.“ Otočil sa na spolužiaka a venoval mu uprený pohľad. Neville sa stiahol ešte viac do seba, po predošlej sebaistote nebolo odrazu ani stopy. Pevný pohľad, ktorým si Harryho predtým premeriaval, ten pohľad, v ktorom Harry zahliadol niečo temné, bol nenávratne stratený. Akoby nikdy ani nebol. Harryho odrazu zamrzelo, že sa k nemu správal tak nepríjemne.

„Neville, cítiš sa dobre?“ opýtal sa Harry. Tie jeho zmeny vo vystupovaní sa mu vôbec nepáčili. Pripomínalo mu to dobu, keď sa začal meniť Ronald krátko po vyvolaní démona.

„Trochu zvláštne, akoby som nebol vo svojej koži.“ Priznal chlapec.

„Veď si sa tak aj správal.“ Povedala Amay. Harry na ňu vrhol krátky varovný pohľad a nebadane pokrútil hlavou. Amay sa poslušne stiahla.

„Aké ste mali Vianoce?“ rozhodol sa Harry prejsť na inú tému. Nevillom sa však v duchu zaoberať neprestal. S tým chalanom bolo niečo v neporiadku a Harry príde na to, ako ho dostať naspäť do normálu. Neskôr sa o tom pozhovára s Amay.

„Rušné. S bratom sme si takmer neustále vymieňali správy. Jeden náš priateľ mal problémy.“ Začala Amay. Harry sa smutne pousmial. Ten ich priateľ to mal posledné dni naozaj ťažké, na jeho obranu.

„A ako vás poznám, určite ste mu pomohli vyriešiť jeho ťažkosti.“ Prehlásil. Neville vrhol pohľad na Harryho.

„Ty poznáš Amayinho brata“ spýtal sa.

„No... áno.“ Začal Harry. Amay sa uškrnula, keď ho počula.

„Už je to nejaká doba, čo sa poznáme. Raz som ich oboch stretol cestou z baru.“ Priznal. Amay sa začala smiať, kým Neville na neho prekvapene vyvalil oči.

„Cestou z baru?“ uisťoval sa.

„Cestou z baru.“ Zopakoval Harry, prikyvujúc hlavou. A to ani nevedel, a akého baru.

„Ty chodíš do barov?“ Harry pretočil očami nad Nevillovou otázkou. Longbottom sa na neho pozeral, ako na mnícha, ktorý zradil svoju prísahu čistoty.

„Neville, som už dosť starý na to, aby som si mohol dovoliť vymeniť detské ihrisko za niečo vhodnejšie. A nechodím tak celkom do barov, mám jeden obľúbený bar.“ Vysvetľoval.

„Ty piješ?“ opýtal sa vyjavene Neville. Harry sa v duchu pýtal sám seba, či sú oni dvaja naozaj rovnako starí. Tie jeho otázky boli totiž dosť otravné.

„Každý pije, Neville. Aj ty.“ Odvetil. Neville sa zamračil.

„Ja nepijem. Babička by ma zabila, keby zistila, že pijem.“ Tvrdil. Harry pretočil očami. Nepochopil to. No nič.

„To je jedno. Neopíjam sa, ak sa pýtaš na to. Ale s pitím alkoholu nemám problém.“ Povedal nakoniec. Amay sa tlmene smiala, počúvajúc ich rozhovor.

„Ty sa nesmej, v tom bare som bol aj s tebou.“ Obvinil ju Harry.

„Priznávam, som vinná vo všetkých bodoch obžaloby. Som plnoletá a pijem, ja viem, je to hrozné.“ Predniesla s vážnym výrazom v tvári. Na obranu pred seba zodvihla ruky, dlaňami otočenými smerom k nim. Harry po nej hodil vankúš.

„Ale no tak!“ zvolala. Vankúšu sa hladko vyhla a hodila ho späť na Harryho. Ten ho chytil do ruky a vrátil naspäť na svoju posteľ. Pred Nevillom sa rozhodne nebude hrať na vankúšovú vojnu. Možno neskôr...

„A ty si sa mal ako, Neville?“ otočil sa Harry na spolužiaka.

„Ehm... bol som u babičky.“ Odpovedal.

„To je fajn.“ Povedal Harry. Neville pokrčil ramenami a tým bola ich krátka konverzácia ukončená. Harry sa pohodlne usadil na svojej posteli, závesy nechal úplne odtiahnuté, aby videl na oboch svojich priateľov. Pohľad mu padol na kopu darčekov na čele jeho postele. Sľúbil le Fayovi, že sa na ne pozrie akonáhle to bude možné. Do rúk zobral dar z vrchu kopy. Bol veľký, zabalený v krásnom modrom papieri so striebornou stuhou.

„Idem sa pozrieť dole.“ Povedal Neville po chvíli ticha. Harry neprítomne zahmkal a len s letmým pohľadom mu krátko zakýval na rozlúčku.

Amay vstala, keď sa za Nevillom zabuchli dvere a prešla k nim. Chvíľku počkala, otvorila ich a poobzerala sa po chodbe. Potom zatvorila dvere a prešla k Harrymu. Ten spozornel, keď videl, čo robí.

„Môžem?“ rukou kývla na Harryho posteľ.

„Jasne, poď.“ Posunul sa, aby mala dosť miesta a pustil ju sadnúť si k sebe. Amay sa absolútne neelegantne hodila vedľa neho na posteľ a začala zaťahovať závesy okolo postele. Harry odložil darček naspäť na kopu, aby sa jej mohol plne venovať.

„Teraz budeme mať súkromie?“ opýtala sa. Harry prikývol.

„Keď zatiahneš závesy, aktivujú sa bezpečnostné kúzla, vrátane jednostranného zvukotesného.“ Oni budú počuť, ak niekto vojde do izby ale nikto nebude môcť odpočúvať tých, ktorí sú vnútri ochranného kruhu. Alebo skôr štvorca, závesy mal okolo postele do tvaru štvorca.

„Prepáč, že ťa ruším od otvárania darčekov. Merlin vie, že by si si to už zaslúžil, ale potrebujem vedieť, prečo nechceš Nevillovi nič povedať. Máš dojem, že nie je spoľahlivý?“ opýtala sa.

„O to nejde. Neville je spoľahlivý, to nie je to, čoho sa obávam.“ Na chvíľu sa odmlčal. Amay ho neprerušovala, len čakala, kým nebude pokračovať.

„Pamätám sa na dobu, kedy Ronald vyvolal démona. Vtedy bol ešte slabý, čerstvo vyvolaný a myslím, že nestále chodil s Ronaldom. V jeho blízkosti som mal vždy divný pocit. Ale o to nejde. Ide o to, že keď bol démon vyvolaný, mnohí ľudia z môjho okolia sa začali správať divne. Podobne, ako teraz Neville. Boli sebaistí, nepriateľský a útočili na mňa. V očiach mali taký nepríjemný temný pohľad. To isté som dnes videl u Nevilla, preto som sa ho pýtal či sa cíti dobre.“ Hovoril.

„Čo presne tým myslíš? Nie že by som ti neverila, tvojmu názoru dôverujem...“ zamotávala sa do vlastných slov. Harry ju zarazil.

„Chápem. Videla si, ako sa na mňa dnes Neville pozeral? A ako sa správal? Cítil som z neho niečo temné nasmerované mojím smerom. Mal to v očiach a bolo to poznať aj na jeho správaní. Poznám Nevilla a viem, aký je. A toto nebol Neville, akého poznám.“ Vysvetľoval. Amay sa čím ďalej tým viac mračila.

„Ja som nič nevidela.“ Povedala Amay. Harry pokrčil ramenami.

„Možno sa mýlim a som len paranoidný. Napriek tomu však chcem mať istotu.“ Povedal.

„Nie, to nie. Ja ti verím. Ľudí vieš odhadnúť lepšie ako ja, máš perfektné inštinkty. Mňa len mrzí, že ja som to nevidela. Mám ťa chrániť a napriek tomu nevidím ani spolovice toľko, čo ty.“ Prehrabla si rukou vlasy a odvrátila pohľad. Harry jej jednu ruku ovinul okolo ramien a pritiahol si ju k sebe.

„No tak, z tohto si nič nerob. Ty vidíš zas to, čo ja nie. Nebyť teba a Loretha, ešte stále som zavretý v Rokforte, nevedomý diania naokolo a pod Dumbledorovým neotrasiteľným vplyvom. Ukázali ste mi veľmi veľa a pomohli ste mi postaviť sa na nohy.“ Utešoval ju.

„Zvládol by si to aj bez nás.“ Namietla. Harry nesúhlasne pokrútil hlavou.

„Možno áno. Ale trvalo by mi to príliš dlho. Vy ste mi poskytli informácie, povedali ste mi pravdu, čo Dumbledore odmietal a vďaka vám som objavil mnoho dielov skladačky, ktoré mi chýbali. A priniesli ste veľa otázok, na ktoré potrebujem odpovede, čo je len dobre. Otázky sú dobré. A, čo je možno najdôležitejšie zo všetkého, verili ste mi. Verili ste, že to všetko zvládnem, že budem dobrým vodcom a že som silným čarodejníkom. Nechceli ste ma ukryť, naopak, boli ste ochotní podporovať ma vo všetkom, čo som mal v pláne. Dumbledore sa ma snažil stiahnuť do úzadia a ochrániť pred realitou. Snažil sa riadiť celý môj život v mylnej viere, že je to pre mňa to najlepšie. A dopadlo to ako to dopadlo.“ Zhlboka si povzdychol. Už to vedel Dumbledore, nie je dôvod, aby to nevedela Amay. Jej plne dôveroval.

„Moji muklovskí príbuzní, ktorí ma mali, aspoň teda podľa Dumbledora, chrániť, robili všetko preto, aby môj život nestál za nič. Mlátili ma, nadávali mi, zamykali ma v prístenku pod schodmi, kde som býval, nedávali mi jesť, musel som robiť všetky domáce práce a nosiť Dudleyho staré oblečenie. Nebyť mágie, už dávno by som bol mŕtvy. Neraz sa stalo, že ma zmlátili tak, že som sa nedokázal hýbať, krvácal som a bol som na kraji smrti. A oni, namiesto toho, aby ma odviedli do nemocnice alebo ma aspoň ošetrili, ma zamkli v prístenku pod schodmi a nechali ma tam zomierať. Samozrejme, nikomu by nič nemohli povedať ani keby chceli, do takého stavu ma vždy dostali oni. A keď teta Petunia po niekoľkých dňoch otvorila prístenok a videla, že žijem, bola sklamaná.“ Rozprával. Hlas mal bez emócií, dutý a prázdny a presne tak sa aj cítil. Prázdny. Amay si kryla ústa rukou, oči šokom a hnevom rozšírené a vlhké od nepreliatych sĺz.

„Toto ti urobili muklovia u ktorých ťa nechal Dumbledore? Vlastná krv?“ opýtala sa. Hlas sa jej chvel, Harry si nebol istý či smútkom alebo hnevom. Asi skôr hnevom.

„Presne tak.“ Prikývol.

„Tie svine!“ vykríkla. Harry sa na ňu prekvapene pozrel. Áno, bola temperamentná, ale dovtedy ju ešte nepočul nadávať. A to mal dojem, že by chcela povedať niečo ešte krajšie.

„Takí ako Dumbledore opovrhujú temnými bytosťami aj čistokrvnými čarodejníkmi, ale my by sme nikdy neurobili to, čo urobil on. Nikdy by sme svojho zverenca nenechali trpieť. Týrať deti, vlastnú krv! Niečo také je v čistokrvných rodinách nemožné. Temné rodiny vychovávajú svoich potomkov často tvrdo, ale nikdy by ich nevychovávali k slabosti. Presne to totiž robili tebe. Vychovávali ťa k slabosti a poslušnosti. Och, Harry, vedela som, že nie sú dobrou rodinou, ale toto som netušila. Kiežby som im to mohla vrátiť. Každú jednu ranu trojnásobne. Som zvedavá, ako by sa tvárili potom.“ Mimovoľne vycerila zuby. Harry vtedy snáď prvýkrát videl jej predĺžené tesáky, očné zuby mala o pár milimetrov dlhšie ako bolo bežné a extrémne ostré. Harry napriek tomu nestiahol ruku, ktorou ju držal okolo ramien preč a ani sa od Amay neodtiahol. Jej hnev nebol namierený proti nemu a keby aj, ona by mu neublížila.

„Upokoj sa, zlatko. Sľúb mi, že im neublížiš. Mojim príbuzným. Viem sa o seba postarať sám.“ Hovoril. Amay na neho uprela svoj pohľad, mačacie oči jej žiarili. Cítil z nej zviera, predátora v nej, ktorý prevzal kontrolu. A napriek tomu mu bola stále podriadená, nejavila ani najmenšiu známku toho, že by ho chcela napadnúť.

„Neublížim im, pokiaľ mi to nedovolíš.“ Zašepkala. Hlas mala ostrejší ako bol zvyknutý a akýsi temnejší, hlbší, zvodnejší. Toto bol hlas upírky. Už niekoľkokrát si myslel, že ju videl premenenú, no až teraz pochopil, ako veľmi sa mýlil. Teraz bola viac upírkou ako kedykoľvek predtým a napriek tomu cítil, že ešte stále nie je plne premenená.

„Ako vyzeráš po úplnej premene?“ tá otázka mu z pier unikla mimovoľne, nestihol sa zaraziť. Amay na neho uprela svoje sivozelené mačacie oči a usmiala sa.

„Chceš to vidieť?“ opýtala sa. Jej hlas bol hravý, hoci stále zvodný, to bolo asi niečo, čo nevedela ovládať. Harry jej vrátil úškrn a prikývol.

„Toto je ponuka, ktorá sa neodmieta.“ Povedal.

„Máš neviditeľný plášť?“ spýtala sa. Harry prikývol.

„Samozrejme.“ Odpovedal.

„Tak ho zober, ideme sa vykradnúť von. Kedy si bol naposledy v Zakázanom lese?“ uškrnula sa. Harry sa úprimne rozosmial.

„Nie zas tak dávno, ale rád sa tam opäť vrátim. V spoločnosti upírky som tam ešte nebol.“ Žmurkol. Amay sa zasmiala.

„Budem ťa chrániť. V lese nie je nič, čo by sme my dvaja nezvládli.“ Tvrdila.

„Okrem Padlého, ktorý ma chce dostať do pekla.“ Pripomenul Harry.

„Ten prsteň ti pomôže.“ Kývla na jeho ľavú ruku. Harry ju zodvihol a nechal zviditeľniť prsteň, ktorý dostal od upírov.

„Tušíš, aký účinný bude?“ spýtal sa.

„Nie. Som si však istá, že ti príde vhod. Je silný. Žiaľ, nikto nevie, čo všetko vlastne dokáže. My sme vedeli len to, že je mocný, lebo sme to z neho cítili, ale používali sme ho len ako symbol. Až keď sa dostal k tebe, začal fungovať.“ Pokrčila plecami.

„Odkiaľ potom vieš, že bude fungovať aj na démona?“

„Jeho mágiu sme preskúmali a aj keď nevieme presne, čo je vlastne zač, s určitosťou vieme, že zaberá aj na démonov. Má v sebe druh mágie, ktorý im ubližuje.“ Vysvetlila.

„No.. teraz už len prísť na to, ako ju dostať von z prsteňa.“ Skonštatoval. Amay na neho vrhla krátky pohľad.

„Keď príde tá chvíľa, ty už budeš vedieť, čo robiť.“ Tvrdila. V hlase mala istotu, keď mu to hovorila, akoby tomu skutočne verila.

„Budem teda dúfať, že máš pravdu.“ Povedal. Naklonil sa dole z postele a vytiahol z kufra svoj neviditeľný plášť. Hodil ho Amay.

„Je zvláštny.“ Zamumlala, kým preberala medzi prstami jeho látku.

„Ako látka vytvorená z vody, ja viem. Už si ho ale predtým držala a neprišiel ti zvláštny.“ Uprel na ňu svoj pohľad. Amay sa tvárila zamyslene, keď sa dotýkala prstami jeho látky. Odrazu si ho pritiahla k tvári, zaborila doň nos a zhlboka sa nadýchla. Harry prekvapene nadvihol obočie.

„Čo robíš?“ nechápal. Amay na neho čosi neprítomne zavrčala.

„Dobre, ja teda počkám.“ Zvolil. Oprel sa o stĺp postele a mlčky ju pozoroval. Amay si odtiahla látku od tváre a chvíľu ostala sedieť so zatvorenými očami a zamyslením vpísaným v tvári.

„Odkiaľ máš ten plášť?“ opýtala sa.

„Dedí sa v našej rodine.“ Odvetil Harry jednoducho.

„Ako dlho?“ spýtala sa.

„Netuším. Povedal by som, že dlho.“ Pokrčil ramenami.

„Harry, tušíš, akú životnosť má neviditeľný plášť?“ opýtala sa Amay.

„Predpokladám, že dlhú.“ Odpovedal Harry. U Potterovcov sa plášť dedil z generácie na generáciu.

„Harry, bežný neviditeľný plášť vydrží nanajvýš tri generácie.“ Informovala ho Amay. Harry sa prekvapene vzpriamil na posteli.

„Tri generácie?“ uisťoval sa. Amay prikývla na súhlas. V mysli sa mu vybavil nedávny rozhovor s le Fayom.

„Čo si z toho plášťa cítila?“ opýtal sa.

„Veľmi silnú starú mágiu.“ Odpovedala.

„Akú mágiu?“ opýtal sa Harry.

„Neviem, nepoznám ju. Tento plášť je ale veľmi starý. Cítiť z neho pach najmenej siedmych čarodejníkov. Mimo iné aj tvoj.“ Povedala. Harry sa zhlboka nadýchol.

„Počula si už príbeh o troch bratoch, ktorí od Smrti dostali tri dary?“ opýtal sa.

„Dary smrti? Ty veríš na Dary smrti?“ prekvapene sa opýtala Amay.

„Začínam.“ Povedal Harry. Obaja upreli pohľad na neviditeľný plášť, ktorý držala upírka v rukách.

„Bazový prútik, Kameň oživenia a Neviditeľný plášť.“ Zašepkala. Harry prikývol.

„Asi tak.“ Pozreli sa na seba.

„Ak je to pravda, vlastníš poklad neoceniteľnej hodnoty.“ Povedala a podala mu neviditeľný plášť.

„Už len dva dary a stanem sa Pánom smrti.“ Nadhodil Harry žartom. Amay však očividne jeho humor nezdieľala.

„Tak nájdime tie zvyšné dva dary.“ Povedala vážne.

„Ale no tak. Ak by to aj bola pravda, o čom pochybujem, prikláňam sa k názoru, že tieto tri artefakty sú vyrobené tromi mocnými čarodejníkmi, nie darované Smrťou, nechcel by som sa stať Pánom smrti. Načo by to bolo dobré?“ pokrútil hlavou.

„Nesmrteľnosť. Nie je práve tá túžbou ľudí?“ opýtala sa.

„Nesmrteľnosť nie je pre takých ako som ja. Na čo mi je večný život, počas ktorého budem sledovať, ako všetci moji milovaní jeden po druhom umierajú? Milujem život, je pestrý, rozmanitý a nádherný, ale keď príde smrť, privítam ju ako priateľku. Žijem v chaose a bolesti, večný pokoj mi príde vhod.“ Pousmial sa.

„Ty a večný pokoj? Po týždni by si to nevedel vydržať.“ Zasmiala sa Amay. Harry sa pousmial.

„To je možné.“ Súhlasil.

„Ale teraz by sme už mali ísť. Čím hlbšia noc je, tým je les nebezpečnejší a možno sme my dvaja dobrý tým, ale ani zďaleka nie sme nepremožiteľní.“ Povedal. S tým obaja vstali, zabalili sa do Harryho neviditeľného plášťa a vybrali sa von, do šera končiaceho sa dňa.