Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Keď sa Harry dostal do svojej postele, bolo už dávno po polnoci, ako mu napovedali hodiny na nočnom stolíku. Otázka, prečo ho vlkolaci nezabili, ale namiesto toho sa na jeho obranu postavil ich vodca, ho stále dráždila. Na odpoveď však neprišiel. Napadlo mu však aspoň ako by si mohol pomôcť.

Namiesto toho, aby po zalezení do postele išiel spať, vytiahol zo stolíka pergamen a brko s atramentom. Vedel o osobe, ktorá by mu niečo takéto mohla vysvetliť. Vzal do ruky brko a začal písať. Na pergamen v skratke spísal, čo sa udialo pred hradom a dopísal k tomu zopár svojich dohadov a otázok. List to bol stručný a krátky, ale postačujúci. Vložil ho do obálky, zalepil ju a napísal na ňu meno.

Už to len zaniesť do soviarne. Neviditeľný plášť si so sebou brať nebude, lepšie sa mu chodilo bez neho, najmä teraz, keď mal za sebou tréning, ktorého súčasťou bolo zakrádanie sa. Namiesto toho si obliekol obyčajný čierny plášť, ktorý mu pomôže splynúť s tieňmi.

Dostať sa do soviarne nebolo ťažké. Harry bez problémov obišiel prefektov na stráži, pomohla mu v tom aj Záškodnícka mapa, ktorú si so sebou vzal. Najspokojnejší bol, keď našiel Snapeove meno v žalároch. Nechcel ho stretnúť, bol by najradšej, keby ho už nemusel stretnúť nikdy. Žiaľ, to nebolo možné, keďže ho učil. A okrem toho, Harry nebol zbabelec, nebál sa mu postaviť predtým a nebude sa ho báť ani teraz.

„Hedviga!“ zavolal na svoju sovu, keď vošiel do veže. Ovanul ho ľadový nočný vzduch. Jeho sova zamávala krídlami a zniesla sa k nemu spomedzi ostatných sov. Jemne ju pohladil po perí a z dal jej soviu sušienku, ktorú vylovil z vrecka. Vždy bola spokojnejšia, keď ju dostala a aj prácu si vtedy plnila s väčším elánom.

„Ahoj, kráska, mám pre teba list.“ Povedal. Ukázal jej belostnú obálku. Hedviga okamžite natrčila nohu, natešená a toho, že bude mať konečne prácu. Tvárila sa nanajvýš dôležito, keď jej Harry priväzoval na nohu poštu.

„Zanes to le Fayovi.“ Prikázal pošepky. Hadviga ho zľahka ďobla do ucha, to bol jej prejav lásky. Robila to vždy predtým ako odletela.

„Potter, komu posielate list?“ ozval sa odrazu známy hlas. Harry sa strhol, keď ho počul a nebol jediný. Hedviga sa taktiež zľakla.

„Choď, dievča.“ Povedal Harry. Hedviga na viac nečakala, zamávala krídlami a vzniesla sa do vzduchu. Kým sa Harry pomaly otáčal k neželanému návštevníkovi, ona vyletela von oknom do noci.

„Do toho vás nič.“ Odpovedal chladne. Neušlo mu, že Harryho meno vyznelo z jeho úst divne, inak ako predtým. Harry pravdepodobne presne vedel, čím to bolo.

„Do toho ma veľa, Potter. Som váš... profesor.“ Harry začul to nepatrné zaváhanie, ktoré tam ostalo.

Snape vyzeral hrozne. Ani bežne sa nedalo povedať, že by bol práve krásavec, ale teraz vyzeral naozaj strašne. Strhane a unavene, akoby ho sužovali ťažkosti a už niekoľko nocí nespal. Harryho bodlo svedomie, tušil, čo to spôsobilo, napriek tomu však nezmenil svoj postoj. Snape sa k nemu uplynulých päť rokov správal otrasne, nech okúsi vlastnú medicínu. Nenávisť medzi nimi dvomi bola koniec koncov vždy vzájomná, no nie? Teraz bude mať aspoň na chvíľu navrch Harry.

„Ako profesor nemáte právo starať sa o to, s kým si píšem. Na to má právo moja rodina. A povedzte, máte dojem, že by sa o to Sirius alebo Remus zaujímali? Moji rodičia sú totiž roky mŕtvi.“ Pripomenul. Nebol voči nemu zhovievavý, ignoroval záblesk zranenia v jeho očiach. Tak teraz hral trpiaceho?! A keď trpel Harry, nikoho to netrápilo.

„Ak mi chcete dať trest, dajte mi ho. Ale nemáte nijaké právo prehliadať mi poštu.“ Prehlásil chladne. Keď Snape nejavil známky toho, že by mu chcel dať trest, vybral sa preč zo soviarne. Zastavil ho však Snapeov hlas.

„Som tvoj otec.“ Povedal Snape, čím Harryho dokonale zarazil. Harry ostal stáť pred dverami, s rukou na kľučke.

„Nie, nie ste. Gény sú to jediné, čo nás dvoch spája.“ Povedal Harry.

„Gény?!“ zvolal Snape. Harry prvýkrát počul jeho hlas pretekať emóciami. Otočil sa, aby sa stretol tvárou v tvár zúrivej a zúfalej Snapeovej tvári.

„Myslíš, že gény sú to jediné, čo nás dvoch spája? Koľkokrát som pre teba riskoval život?! A ty tvrdíš, že gény sú to jediné, čo nás spája!“ reval. A Harry, vedený Snapeovým hnevom, sa nazúril tiež.

„Posledných päť rokov ste mi zo života robili peklo! To, že ste mi ho aj zachraňovali na veci nič nemení. Aj vďaka vám som dlhú dobu cítil jedine tak túžbu skapať!“ štekol. Priblížil sa ešte bližšie k nemu.

„Viete, aký je to pocit, keď vás všetci nenávidia len preto, lebo hovoríte pravdu? Alebo len preto, že vôbec ste? Proroctvo, vyslovené ešte pred mojim narodením, ma odsúdilo na život bez rodičov, plný bolesti. A teraz, napriek tomu, že nemám ešte ani šestnásť a ľudia mi hádžu polená pod nohy, odo mňa všetci očakávajú, že dokážem nemožné.“ Takmer šepkal, keď to hovoril.

„Nenávidím svoj život, Snape. Nikdy som nechcel byť slávny ani bohatý, vy ste tvrdili, že si to všetko užívam, ale keby ste sa nad tým čo i len raz poriadne zamysleli, vedeli by ste, že to nenávidím.“ Na chvíľu sa zarazil. Snape to už vedel, teraz už áno.

„To, že som váš syn ste sa nikdy nemali dozvedieť. Nakoniec som za to ale rád, Lilyine meno je očistené a aj mne z pliec odpadla časť záťaže. A myslím, že vy ste tiež spokojnejší, keď viete pravdu, nech už je akákoľvek.“ Povedal.

„Si môj syn. Mal by som vystúpiť na súde, nikto by ma neporazil.“ Hovoril Snape, mimovoľne prešiel na tykanie. Harry sa krátko neradostne zasmial.

„Keby ste mi to povedali ešte pred nejakými dvomi rokmi, od radosti by som vás vyobjímal. Túžil som po rodičoch. Teraz už však chápem, že niečo také nie je možné. Ja musím byť Harrym Potterom, Chlapcom, ktorý prežil a ktorý porazí Voldemorta a vy musíte byť jeho verným Smrťožrútom a špiónom Rádu. Okrem toho, keby ste sa nakoniec aj rozhodli, že ma naozaj chcete mať pri seba a, nedaj Merlin, nasťahovali by ste ma do toho istého domu, kde žijete vy alebo niečo podobné, čoskoro by vám praskli nervy. My dvaja spolu nevydržíme v jednej miestnosti bez toho, aby sme po sebe nerevali. A možno je to osviežujúce, ale po istej dobe aj únavné.“ Povedal. Snape od neho niekedy počas jeho preslovu odvrátil pohľad a otočil sa k nemu chrbtom. Prešiel k oknu a oprel sa oň rukami, plecia mal zhrbené, čo u neho nebolo bežné.

„Mrzí ma to.“ Povedal Harry zmierlivo. Napriek všetkému ho stále bolel pohľad na trpiaceho Snapea.

„Čo ťa mrzí?“ opýtal sa Snape hlasom bez emócií. Stále sa k nemu neotočil. Harry sa oprel o stenu pri dverách a len tak pre seba sa unavene usmial. Čo ho mrzelo? Nevedel.

„Možno nič a možno všetko. Mrzí ma to, že sme sa navzájom nenávideli, napriek tomu, že ste môj otec a ja váš syn. A mrzí ma aj to, že sme sa nenávideli napriek tomu, že ste milovali moju matku. Mrzí ma to, že ste nikdy nevideli to, čo ste vidieť mali. A mrzí ma aj to, že ja som nikdy nevidel to, čo som vidieť mal. Mrzí ma to, že som opätoval vašu nenávisť namiesto toho, aby som sa to snažil zmeniť. Vždy som hľadal vo všetkom hlbší význam, keď bol niekto voči mne nepriateľský, snažil som sa zistiť, prečo. Keby ma ktokoľvek iný okrem vás niekedy bez zjavnej príčiny nenávidel, snoril by som, kým by som neprišiel na to, prečo. Až potom by som mu nenávisť opätoval, ak by to tak malo byť. Ale pri vás... Vy ste nenávideli mňa a ja som vašu nenávisť opätoval. Dokonca ani pri Malfoyovi to takto nebolo, aj keď by mnohí namietali. Draca som však bral len ako školského súpera, nebolo to také vážne ako vaše súperenie. Myslím tým vás, Jamesa a Siriusa. A vlastne aj Remusa, napriek jeho umiernenej povahe v tom všetkom aj on zohral podstatnú úlohu. Vy ste doposiaľ jediný, koho som nenávidel bez nejakej hlbšej príčiny a to ma miatlo. Neskôr som na to našiel dôvod, sám pred sebou som ospravedlnil to, ako som sa voči vám správal. A svedomie ma netrápilo.“ Unikol mu slabý úsmev, keď videl, ako sa Snape strhol. Snape sa na neho otočil, kamenná maska na jeho tvári sa rúcala.

„Veď vy viete, o čom hovorím. Tiež ste si našli svoje dôvody na to, aby ste ma nenávideli. Vy ste bezcitný nespravodlivý parchant a ja som úbohá kópia Jamesa Pottera. No... vidieť, že sme rodina.“ Pobavenie sa mu odrazilo v očiach, keď sa na neho hľadel. Snape sa hlboko zamračil.

„Mrzí ma to, Harry.“ Povedal starší muž. Znel úprimne.

„Toto bolo prvýkrát, čo ste ma oslovili krstným menom.“ Podotkol Harry mierne. Nastala medzi nimi chvíľa mieru, ktorú by medzi nimi dvomi nečakal. Nijaký krik, nijaké hádky, len tiché porozumenie. Neodzrkadľovalo to ako vzťah medzi otcov a synom a taktiež to nebolo priateľstvo. Bolo to len tiché spriaznené porozumenie medzi dvomi čarodejníkmi, ktorí si boli podobní.

V Harryho srdci to však zanechalo hlbšiu stopu, než by si ktokoľvek myslel. Vždy vedel, že on a Voldemort sú si podobní. Vedel to on, vedel to Voldemort, vedel to aj Dumbledore a obaja mu to vyhadzovali na oči. Akoby to on sám nevidel. A teraz zistil, ako veľmi sa podobal na Snapea. Paralely ich životov sa prepájali podobne ako paralely medzi Harrym a Voldemortom.

Skončiť ako Snape znelo lepšie, než skončiť ako Voldemort. Snape možno nemal práve najšťastnejší život, ale mal svoje pevné zásady a svojim spôsobom bol aj hrdinom. Veľa ľudí o tom nevedelo a o to to bolo cennejšie. Nech si hovorí kto chce čo chce, bez Snapea by Fénixov rád nebol tým, čím bol. Pokiaľ ich Snape vopred neinformoval o útoku Smrťožrútov, chodili takmer vždy neskoro. Boli dobrí, to Harry nespochybňoval, ale bez informácií môže aj ten najmocnejší prehrať. To bola jedna z najcennejších lekcií, ktorú musí vodca získať.

Voldemort si vybral cestu ničenia a Harry sa vybral tou istou cestou, aby ho dostal. V hĺbke duše sa bál, že sa počas cesty zmení až príliš a stane sa z neho druhý Voldemort. To bolo to posledné, čo teraz čarodejnícky svet potreboval. Jeden Temný pán úplne stačil.

„Odkiaľ si sa to všetko dozvedel? Myslím o mne, tebe a Lily. Niečo si už hovoril predtým, ale...“ Neurčito pokrčil ramenom, pre Snapea podivné gesto. Meno Harryho matky vyslovil s citom, Harrymu sa to páčilo. Ešte nikoho nepočul vysloviť jej meno takto.

„To, že som váš syn, som zistil, keď som sa počas letných prázdnin začal meniť. List, ktorý som našiel v trezore po mame ma v tom všetkom iba uistil. A potom som dostal jej dom, plný spomienok na vás a na mamu.“ Chmúrne sa pousmial.

„Takže ten dom, o ktorom si hovoril riaditeľovi, je skutočne dom po Lily.“ Povedal. Harry prikývol. Snape si to musel uvedomiť, majetok Potterovcov Harry ešte nezískal, mal len časť z neho, takže jediný dom, ktorý reálne pripadal do úvahy bol tento.

„Mohol by si...“ opýtal sa odrazu Snape. Neurčito ukázal na Harryho, ale svoju prosbu už dokončiť nedokázal. Harry však vedel, čo chcel, vedel to podľa nádejného pohľadu, naplneného bolesťou, ktorým sa ne neho muž pozeral. Harry ten pohľad nenávidel, pretože sa mu zarýval hlboko do srdca a on vedel, že naň nikdy nezabudne. A vedel aj to, že keď sa dnes v noci rozídu, opäť sa dostanú do starých koľají. Snape ho len tak neprestane nenávidieť, oči sa mu už otvorili, ale to, čo k nemu celé tie roky cítil, bolo zakorenené príliš hlboko. Bude treba čas, kým sa srdcia ich oboch opäť očistia. Napriek tomu však Harry neisto siahol po prívesku a zovrel ho medzi prstami. Jemne ho hladil palcom.

Možno by sa ešte nemal pred Snapeom premeniť. Jeho otec mal stále rozorvanú dušu a Harryho skutočná podoba mu len rozjatrí rany. No mohol mu vari odmietnuť toto jediné prianie? Teraz?

Rýchlym pohybom si z krku stiahol prívesok a zrušil kúzlo. Jeho podoba sa začala meniť, rástol, neskrotné vlasy zmenili štruktúru, prsty na rukách sa mu predĺžili a pokožka zbledla. A odrazu tam namiesto Harryho Pottera stál Harrison Carus Snape, syn Severusa Snapea a Lily Evansovej.

Snape ticho vydýchol, omráčený pohľadom, ktorý sa mu naskytol. Opatrne podišiel o niekoľko krokov bližšie, akoby si ani neuvedomoval realitu naokolo, len svojho syna. Alebo to, čo chce vidieť ako svojho syna. Harry tušil, že v tej chvíli nemyslel na Harryho Pottera, na Jamesa Pottera a ani na nič také. Myslel len na to, že on a Lily majú syna, ktorý sa im obom tak veľmi podobá. Ktorý sa jemu tak veľmi podobá. Pre pána, veď Harry bol ako vylepšená Snapeova kópia. Až na tie tmavozelené oči. Ich nekonečnú hĺbku však taktiež podedil po otcovi.

Až keď sa Snape priblížil príliš blízko a začal dvíhať ruku, stiahol sa chlapec do úzadia.

„Nemýľte si ma s niekým, kto neexistuje, profesor. Stále som Harry Potter, vždy som ním bol a vždy ním aj budem. Mena Potter sa nezrieknem.“ Povedal. Opäť sa nechal kúzlom prívesku premeniť na Harryho Pottera. Jeho pravá podoba mu v prvých sekundách po premene vždy chýbala. Zachvel sa.

„Prečo?“ opýtal sa Snape. A teraz to bol už opäť Snape, ktorého Harry dôverne poznal. Na zamračenej tvári mal nepreniknuteľnú masku, keď sa na neho zvrchu pozeral.

„Pretože si Jamesa vážim. Chránil ma a vychovával ako vlastného syna a želal si, aby som sa stal dedičom jeho rodu. A ja jeho prianie splním, nenechám rod Potterovcov padnúť len preto, lebo sa James kvôli mne a Lily vzdal možnosti mať syna. A okrem toho, mená Potter a Black sú jediné, na ktoré mám nárok. A s tým Blackovským si to môže Sirius ešte stále rozmyslieť alebo môžu na scénu nastúpiť jeho drahé sesterničky.

Nie som vašim dedičom a keď mi bola pred niekoľkými mesiacmi v Gringottbanke navrhnutá možnosť stať sa ním, odmietol som.“ Keď videl, že Snape chcel niečo povedať, zarazil ho a nedal mu priestor pokračovať.

„A vy ma ako dediča nemôžete ustanoviť, pokiaľ nechcete, aby sa ľudia začali pýtať nepríjemné otázky.“ Povedal.

„Škriatkovia vedia udržať tajomstvo, pokiaľ im za to dobre zaplatíte.“ Pripomenul Snape.

„Nechcem byť vašim tajným dedičom.“ Reagoval okamžite Harry. Pripadal by si potom, akoby mu záležalo len na peniazoch.

„Ak vystúpim na súde a preukážem, že som tvoj otec, nenájde sa nikto, kto by ma porazil. Rodina má vždy prednostné právo.“ Na pery mu vystúpil nepríjemný úsmev. Smer, akým sa ubral ich rozhovor, sa Harrymu vôbec nepáčil.

„Vyhrážate sa mi?“ opýtal sa chladne. Tvár mu stvrdla v takmer dokonalej ľadovej maske.

„Máte taký dojem?“ opýtal sa hladko Snape. Harry sa hlboko zamračil.

„Nepokúšajte sa ma zahnať ku stene, Snape.“ Varoval ho temne.

„Prečo? Čo mi urobíte, Potter?“ opýtal sa Snape nadradene.

„Čo bude potrebné. Ak pôjdete na ministerstvo a budete sa uchádzať o moju výchovu, odmietnem. Som si istý, že niektorý z troch čarodejníkov, ktorí sa chcú stať mojimi opatrovníkmi, spomenie, že sa nenávidíme. A vidíte, ako dopadli Dursleyovci, napriek tomu, že sú mojou rodinou.“ Pripomenul.

„Staré zákony...“ začal Snape, ale Harry ho, na jeho nevôľu, opäť prerušil.

„Pre mňa vždy platili iné zákony ako pre ostatných, nehovorievali ste to náhodou práve vy, profesor?“ opýtal sa hodvábnym hlasom, tak podobným tomu, aký používal Snape. Len škoda, že to v podobe Harryho Pottera neznelo tak dobre. Nuž, kvôli tomuto sa nepremení.

„Možno pre vás neplatia pravidlá ako pre ostatných študentov, ale na ministerstvo Dumbledore nedosiahne. A už vôbec nie do najstarších zákonov, ktoré sú tu už od počiatku čarodejníkov.“ Hovoril pomaly a jasne, hlasom naplneným ľadom.

Kam sa to len dostali? A to bola ich konverzácia na začiatku takmer príjemná. Rozhodne medzi nimi nastal mier.

„Kým bude Fudge viesť ministerstvo, najvyššie a najstaršie zákony nepatria medzi tie, ktoré musí každý čarodejník dodržiavať. Už niekoľko rokov a mnoho ministrov dozadu sa čarodejnícky vodcovia nezaujímajú o prastaré zákony. Povedzte, profesor, kto sa v tejto dobe ešte zaujíma o tieto zákony?“ vyzývavo sa mu hľadel do očí.

„Dumbledore...“ začal Snape.

„Dumbledore nebojuje za prastaré zákony. Viete to vy, viem to ja a vedia to všetci tí, ktorí vstúpili do Voldemortových služieb v márnej túžbe nastoliť opätovne vládu starých zákonov. Temní čarodejníci nechceli moc, chceli slobodu, ktorú im vzali svetlí. Vzali im ju tí, ktorí ich zabíjajú a ničia a tvrdia pritom, že je to to najlepšie, čo môžu robiť.“ Prudko sa otočil a prešiel niekoľko krokov smerom k oknu, kde predtým stál Snape. Potom sa otočil späť na Snapea.

„Ešte niekoľko generácií a staré zvyky budú zabudnuté. Budeme ako muklovia. Za čias Merlina sme bývali spojení, muklovia vedeli o našej existencií. A napriek tomu, kde sme teraz? Čarodejníci svoj svet ukrývajú pred svetom muklov a Merlin s rytiermi Kamelotu sú pre muklov už len legendou. A sem spejeme aj my. Vidíte to?“ opýtal sa.

„Vidíte.“ Odpovedal si sám.

 „Vidia to všetci. A napriek tomu sa nenájde nikto, kto by s tým niečo urobil.“ Slabo sa usmial. Čarodejníci ako verné ovce kráčali cestou skazy, keď nasledovali svojich vodcov. Nájde sa však niekto lepší, kto by zastavil blížiacu sa vojnu? Veď aj on sám sa chystal na vojnu.

Loreth a Amay sa na neho spoliehali, verili v neho. A nielen oni. Ale bol vari on tým vodcom, v ktorého dúfali? Ako mohol on zastaviť vojnu?

A možno mali predsa len pravdu a Harry by mal konečne začať konať. Už príliš dlho sa tu utápal v sebaľútosti a neistote. Bol pravý čas konať, mal dosť moci na to, aby vykonal niečo veľké. Stáli za ním mocní upíry a mnohí silní čarodejníci. A podľa slov jeho priateľov a ochrancov sa budú rady ľudí a tvorov, ktorí za ním stáli, ešte rozširovať. Vojna klope na dvere, prečo nevytvoriť tretiu stranu?

Možno po ňom išiel jeden z najmocnejších démonov, ale s tým si už poradia. Prídu na spôsob ako ho poslať naspäť tam, kam patril. A možno vytvorenie ich strany pôjde pomaly a nebude to jednoduché, ale Harry pre to urobí všetko. Pretože sa preto rozhodol.

„Viete čo je úžasné?“ opýtal sa Snapea. Hnev sa z jeho tváre vytratil a chladná maska z jeho tváre skĺzla. Ostala len jeho tvár, osvietená vnútorným svetlom, ktoré si Snape nedokázal vysvetliť.

„Ako jeden krátky, na prvý pohľad nedôležitý okamih, dokáže zmeniť váš osud.“ S miernym úsmevom si spomenul na ten deň, keď sa postavil na stranu dvoch upírov. Myslel vtedy na Hermionu, čo by robil, keby sa niekedy ocitla na ich mieste. Vtedy mu ani nenapadlo, čo všetko sa zmení.

„Vám už naozaj preskočilo, Potter.“ Zavrčal Snape. Harryho úsmev sa rozšíril. Nevedel tomu zabrániť. Možno bol blázon, ale cítil, že to, prečo sa rozhodol, bolo správne. Mal pocit, akoby jeho osud spel práve k tomuto – k vytvoreniu tretej strany. A plne veril svojim priateľom a ochrancom, že mu v tom pomôžu a spolu s ním správne povedú tých, ktorí sa k nim pridajú.

„Prekvapuje vás to?“ opýtal sa. Odrazu cítil, že mu dobrú náladu nepokazí nič.

„Mňa už neprekvapí nič.“ Zavrčal. Harry sa zatváril vážne. Bolo tu ešte niečo, čo musel povedať.

„Ďakujem vám za všetko.“ Mierne sklonil hlavu na znak úcty. Snapea to vyviedlo z miery, prekvapenie preniklo aj jeho kamennou maskou.

„Chcete mi dať trest?“ opýtal sa slušne.

„Za čo?“ opýtal sa Snape, očividne ešte stále nie vo svojej koži.

„Za to, že som vonku po večierke.“ Odvetil Harry pokojne. Snape len nesúhlasne pokrútil hlavou. To si Harry vysvetlil ako dovolenie odísť a vybral sa ku dverám. Práve sa ich za sebou chystal zatvoriť, keď sa Snape opäť ozval.

„Prečo to nechcete povedať Dumbledorovi?“ opýtal sa. Harry mu venoval krátky pohľad.

„Pretože Dumbledore potrebuje Zlatého chlapca ešte viac ako ostatní.“ Odpovedal jednoducho. S tým za sebou zatvoril dvere a ponechal Snapea samého napospas svojim myšlienkam.

Akonáhle vošiel do izby a bezpečne sa ukryl za závesmi svojej postele, vytiahol niekoľko listov pergamenu, atrament a brko a začal písať.

Lord le Fay,

Pevne verím, že ste stále rozhodnutý stáť na mojej strane a podporovať ma.

Týmto odkazom Vám chcem oznámiť, že mám v pláne vytvoriť tretiu stranu.

Veď Vy už viete, čo mám na mysli.

Zároveň Vás týmto listom chcem požiadať, aby ste stáli po mojom boku

a viedli moje kroky ako jeden z mojich priateľov a vodcov tretej strany.

Vy a ďalší moji priatelia a ochrancovia ste tvrdili, že za mnou ľudia budú

kráčať a budú mi verní. A ja som sa rozhodol, že vám budem dôverovať

a budem dúfať, že ste mali pravdu, keď ste vo mňa verili. Mnohé veci

je potrebné zmeniť a pripomenúť, čarodejníci zabudli na staré zákony

 a mocnú mágiu a namiesto toho sa spoliehajú na politiku a verne

kráčajú za slabými novými vodcami. Jedným z nich je aj Fudge, vďaka

nemu a jemu podobným čarodejníci zabúdajú na to, kým sú a kam spejú.

Ja to chcem zmeniť. Je toho ešte veľa, čo sa musím naučiť a čo musím

zvládnuť, kým sa mi to podarí, ale chcel by som opätovne nastoliť vládu

starých zákonov a mágie. Vás žiadam, aby ste ma udržali na ceste, ktorou

som rozhodnutý kráčať a nedovolili, aby som zradil, tak ako kedysi Tom Riddle.

Aj on tvrdil, že nastolí vládu mágie a namiesto toho ničí svet a všetko dobré

 v ňom.

Žiadam Vás o odpoveď a radu, nech už bude akákoľvek.

Lord Potter-Black

Podobný list napísal aj Lorethovi, len s tým rozdielom, že ten jeho bol raz taký široký. Veľmi opatrný list napísal aj Luciusovi Malfoyovi, nespomínal tretiu stranu ani Harryho snahu dostať sa k moci, chcel ním len zistiť či je naozaj dobrý nápad pokúsiť sa dostať Malfoyovcov na svoju stranu. Jeden list, ešte opatrnejší ako ten pre Malfoya a zároveň obsahujúci viac informácií, poslal aj istému Marcusovi Drakovi. Behom dnešného večera, či skôr noci, prišiel na to, kto bol vlkolak, ktorého stretli na pozemkoch školy. Predošlý list le Fayovi bol teda zbytočný, no neľutoval, že ho poslal.

Na základe toho, že ho Dark tak očividne chránil, odhadoval, že by bol ochotný pridať sa na jeho stranu. S istotou však nevedel nič, preto sa rozhodol pre začiatok ho len oťukať.

Ak by sa mu to však podarilo a naozaj by ho dostal na svoju stranu, bol skutočne zvedavý, ako to zvládne. V takom prípade totiž bude mať pod sebou upírov aj vlkolakov a tieto dva druhy sa nemali práve v obľube. Rozhodne to bude ešte zaujímavé.

„Kreacher!“ zavolal. Domový škriatok sa pred neho premiestnil takmer okamžite. Harry mu podal jeden z listov.

„Tento list pošli v mojom mene Lordovi le Fayovi.“ Prikázal. Škriatok sa mu hlboko uklonil a prevzal si od Harryho list. Následne s puknutím zmizol.

Takto si Harry zavolal ešte Minnie a Dobbyho. Všetci traja nájdu vhodné sovy a odovzdajú listy, kam im to prikázal Harry. Bolo mu jedno, že sa o tom Dumbledore môže dozvedieť. Pokiaľ sa ho na to bude pýtať, vhodnú odpoveď si už nájde. Okrem toho, Dumbledore sa pravdepodobne vôbec nebude pýtať, podľa neho teraz Harry prežíva ťažké obdobie a určite mu nebude chcieť pridávať problémy. Aj keby to mala byť len takáto hlúpa nevinná otázka.

Mladík sa spokojne usmial a uložil sa do postele. Veci už konečne začínali naberať spád, čo sa Harrymu nesmierne pozdávalo. A najlepšie na tom všetkom bolo, že on bol stále plne v obraze ohľadne toho, čo sa dialo. Pri Dumbledorovi nikdy nevedel, na čom bol a čo sa dialo. Avšak teraz, v spolupráci s ľuďmi, ktorých si na to zvolil, si bude môcť vždy byť istý, že sa dozvie všetko potrebné a pravdepodobne aj to nepotrebné.

Ešte naposledy siahol po pergamene a brku. Predtým zamýšľal oznámiť svoje rozhodnutie Amay a Catherine osobne, keďže sú v hrade s ním, ale nakoniec sa rozhodol, že takto to bude lepšie. Toto bolo niečo, čo si zaslúžili dostať na papieri. Nakrátko zauvažoval, že pošle jeden list aj Lorethovým a Amayiným rodičom, ale nakoniec sa rozhodol, že to neurobí. Ešte sa s nimi ani raz nestretol a nemal jediný dôvod na to, aby im oznamoval, že mieni založiť tretiu stranu vo vojne. Loreth im už povie všetko potrebné. Možno starý kráľ ešte stále viedol svoj ľud, ale Harry bol priateľom budúceho kráľa, nie terajšieho.

„Dobby!“ zavolal. Zavolal si radšej škriatka, ktorého nezaregistruje pri premiestňovaní sa po hrade ani Dumbledore. Sám ho totiž prepojil s ochranami, keď ho ustanovil ako rokfortského škriatka a napriek tomu, že Dobby už slúžil novému pánovi, mal ešte stále voľný prístup do Rokfortu.

„Pán si želá, pane? Minnie posiela pánovi horúcu čokoládu, pane. Dobby ju priniesť, pane. Dobby byť dobrý domáci škriatok.“ Hlboko sa uklonil a horúci nápoj mu položil na nočný stolík.

„Ďakujem.“ Mladík sa neubránil úsmevu. A neubránil sa smiechu, keď Dobby odniekiaľ vytiahol ešte aj tanierik s koláčom.

„Aj Dobby niečo priniesť, pane. Dobby pánovi pripravil čokoládový koláč, pane, lebo Dobby vie, že pán má rád čokoládu. A pán vyzerá byť stále príliš chudý a unavený, Dobby to vidí. Harry Potter musí zjesť koláč a vypiť čokoládu, potom sa bude cítiť lepšie.“ Prikyvoval tak horlivo, až mu uši narážali do hlavy. Veľké modré oči oddane upieral na mladíka.

„Ďakujem ti, Dobby, naozaj si to cením. A chcel by som, aby si pre mňa urobil ešte niečo. Toto zanes Catherine a Amay. Ale nikto ťa pri tom nesmie vidieť, daj to na miesto, kde to nájdu len ony. Dobre?“ spýtavo nadvihol obočie.

„Dobby splní, čo mu pán prikázal!“ zvolal škriatok. Prevzal si od chlapca listy a s puknutím zmizol.

Až teraz sa mohol Harry konečne uvoľniť. Nateraz mal všetko vybavené. Avšak namiesto toho, aby si doprial potrebný spánok, siahol po prvom darčeku z kopy. Vzal si ten modrý so striebornou mašľou, ktorý si prezeral už predtým. Bol najvyšší čas, aby konečne otvoril darčeky.