Choď na obsah Choď na menu
 


9. 3. 2014

4. Zväzky a záväzky

Ráno, po slabých dvoch hodinách spánku, vstal o pol ôsmej, naraňajkoval sa, obliekol si tmavomodrý habit s plášť v rovnakej farbe so strieborným lemovaním, zadelil škriatkom inštrukcie a odišiel. Na kopci nad dedinou si stopol Rytiersky autobus a nechal sa odviesť pred Deravý kotlík. Cez Deravý kotlík a následne aj cez Šikmú uličku preletel ako zúrivý víchor. Ľudia v Šikmej uličke mu uhýbali, niet divu, ľudia sa zvyčajne majú na pozore, keď sa dostanú do styku s niekým v pekelne drahom odeve a s kamenným výrazom na tvári. Veď kto by chcel, aby sa na neho otočil hnev niekoho bohatého, kto si o sebe podľa všetkého niečo myslí. Nezáleží na tom, že je to iba pätnásťročné decko.

Každopádne, do Gringottbanky sa dostal presne o deviatej. V tej dobe sa mal stretnúť s Goldaarom v záležitosti Potterovského prsteňa a práv a povinností s ním sa spájajúcimi. Gringott na neho čakal a zaviedol ho do rovnakej miestnosti, v akej zasadli sotva pred mesiacom.

 

„Stretli sme sa tu, aby ste prebrali Rodový prsteň Potterovcov,“ prešiel Goldaar k veci, keď sa usadili. Harry prikývol, so situáciou bol oboznámený z listu.

„Je niečo, na čo by ste sa pred prevzatím prsteňa chceli opýtať? Samozrejme, poskytneme vám súpis trezorov a domov, do ktorých máte prístup. Ako dedič by ste mali mať prístup do väčšiny domov už od narodenia, no úmrtie vašich rodičov a žiadosť Jamesa Pottera o prevzatie rodu až po dosiahnutí legálnej dospelosti vám znemožnilo mnohé.“ Informoval ho. Harry opäť prikývol, z kníh o práve, ktoré prečítal, toto všetko pochopil.

Potterovci boli okrem toho rod, ktorý bol známy tým, že svojim dedičom nechával moc až po ukončení školy, čo bolo niekedy v osemnástom roku dediča. A aj v tom veku sa najstarší potomok dostal k moci len potiaľ, pokiaľ mu to dovolil jeho otec, ktorý strážil jeho kroky. Otec dával pozor na to, aby jeho nasledovník nerobil chyby a bez väčšej hrozby sa naučil, ako to chodí.

Harry túto možnosť nemal, keďže James Potter, muž, ktorý ho adoptoval, bol mŕtvy. Harry mal okrem toho na krku príliš veľa ľudí, ktorí mu chceli uškodiť. Medzi nimi dokonca aj ministerstvo. A chcel zatajiť svoj Snapeovský pôvod, čo ho stavalo do ešte ošemetnejšej situácie, než v akej sa nachádzal predtým. Vtedy na cintoríne, keď sa prerušilo dedičné kúzlo, ktorým ho začarovala Lily, to všetko prestalo byť naivnou detskou hrou. Vtedy začala skutočná hra, ktorej bojisko bolo realita. A Harry sa ešte len zoznamoval s pravidlami a učil sa hrať.

„Som s tým oboznámený.“ Povedal. Goldaar spokojne prikývol.

„Takže môžeme prejsť k veci.“  S týmito slovami škriatok vytiahol zložku, podstatne tenšiu než tú, ktorú vytiahol naposledy a posunul ju k Harrymu. Ten si ju pritiahol k sebe.

„Toto je súpis majetku, ku ktorému máte prístup a môžete ho ľubovoľne využívať.“ Harry otvoril zložku a preletel pohľadom položky na nej. Nachádzal sa tam jeden veľký trezor, jeden malý, jeho zverenecký trezor, ktorý už využíval, letné sídlo Potterovcov, dom v Godricovej Úžľabine, jeden malý dom vo Francúzsku a nejaká muklovská firma na výrobu liekov. Už predtým sa dozvedel, že sú Potterovci zámožnejšou rodinou, než mu kedy kto prezradil, no netušil, že sú až takto zámožný. A to sa ich majetok nevyrovná Blackovskému, ktorý mal taktiež zdediť. A podľa toho, ako sa správal Goldaar pri ich prvom stretnutí, s tým mal byť Harry dávno oboznámený. Bolo toho veľmi veľa, čo mu Dumbledore zabudol povedať.

„A toto je dedičný Rodový prsteň Potterovcov.“ Kým Harry čítal zložku, Goldaar vytiahol malú krabičku a posunul ju Harrymu. Harry si ju prisunul bližšie k sebe a rýchlym pohľadom ju preskúmal. Krabička bola z mahagónového dreva, zdobili ju vyrezávané podobizne levov, grifov a fénixov. Grif bol aj v znaku Potterovcov. Nikde na krabičke nebolo nič, čím by ju dokázal otvoriť, no po bližšom preskúmaní objavil malú jamku, veľkú asi ako bruško jeho ukazováku. Vložil do nej prst.

Ozvalo sa zacvaknutie a veko na krabičke povolilo. Harry ho nadvihol a otvoril. Krabička bola vnútri vystielaná červeným zamatom s priehlbinou, do ktorej presne zapadal zlatý prsteň s veľkým červeným kameňom. Harry ho opatrne vytiahol a prezrel si ho. V rubíne bola vyrytá podoba grifa, postaveného na zadných nohách s roztiahnutými krídlami. Harry nepochyboval, že slúži na pečatenie.

„Nasaďte si ho.“ Takmer netrpezlivo ho popohnal Goldaar. Harry sa mierne uškrnul a vrhol na neho krátky pohľad. Poslušne si však nasadil prsteň na ľavý prostredník. Prsteň sa na jeho prste zmrskol do dokonalej veľkosti. Harry ho nechal jedinou myšlienkou zmiznúť, nemusel ho každý vidieť. Tlak prsteňa sa z jeho prstu však nestratil.

„Týmto je naše stretnutie ukončené, pokiaľ teda ešte niečo nepotrebujete?“ na konci zmenil vetu na otázku, no Harry pochopil, že už nič nemá chcieť.

„Pokiaľ ste oboznámený s tým, že nechcem, aby mal Albus Dumbledore prístup k akýmkoľvek informáciám o mojich účtoch, tak súhlasím.“ S týmto sa postavil. Goldaar nasledoval jeho príkladu a taktiež vstal.

„Môžem vás uistiť, že Albus Dumbledore nemá prehľad o pohyboch na vašich účtoch. Na základe vášho podnetu sme ho bez jeho vedomia prešetrili a uznali sme ho ako nevhodného poručníka pre vás. Ak vám však môžem poradiť, nájdite si nového poručníka. Potrebujete niekoho, kto vás bude viesť. Až do podania žiadosti na nového poručníka je vašim poručníkom stále Albus Dumbledore.“ Poučil ho. Harry na znak vďaky sklonil hlavu.

„Budem na to myslieť.“ Prisľúbil. Netušil však, koho by mal navrhnúť. Ten niekto bude očividne musieť byť oboznámený s tým, že je Snapeovým synom. A to bolo neprípustné. Nateraz mu stačil ako poručník neinformovaný Dumbledore. V duchu ďakoval za to, že sú Gringotti tak nápomocní a ochotní splniť mu všetky priania. Pravdepodobne s tým bude mať niečo dočinenia to, že bude alebo možno už aj je, jedným z najbohatších čarodejníkov v Anglicku.

 

Goldaar ho vyprevadil von z miestnosti a rozlúčil sa s ním. Harry sa rýchlym krokom vybral z Gringottbanky aj zo Šikmej uličky. Pred Deravým kotlíkom si privolal Rytiersky autobus a nechal sa ním odviesť na kopec pri lese. Odtiaľ už musel ísť k domu pešo. Pomyslel si, že by vôbec nebolo zlé, keby predčasne nadobudol legálnu dospelosť, mal na to koniec koncov právo. Vôbec ho nebavilo to cestovanie, keď by bolo jednoduchšie premiestniť sa tam. Mohol by sa aspoň postarať o to, aby jeho dom pripojili k hop-šup sieti.

Hneď ako prekročil hranicu pozemkov, premiestnila sa k nemu Minnie.

„Máte návštevu, pane. Prišiel upírsky princ z lesov.“ Oznámila. Harry sa zarazil a vrhol na škriatku šokovaný pohľad.

„Kto prišiel?“ opýtal sa.

„Upírsky princ z lesov, pane.“ Zopakovala poslušne. Harry sa jemne zamračil. Jediný upír, ktorého pozval, bol ten upír, ktorému včera pomohol. Je možné, že by včera pomohol upírskemu princovi? A kto je vlastne ten upírsky princ? Bude si musieť bližšie naštudovať ako žijú upírske klany.

„Kde je?“ opýtal sa.

„V salóne, pane.“ Odpovedala.

„Ako dlho?“

„Trinásť minút.“ Odpovedala.

„Dobre, ďakujem, môžeš ísť.“ Prepustil ju. Škriatok sa mu uklonil a s lupnutím zmizol. Harry pokračoval rýchlym krokom k domu. Naozaj sa bude musieť naučiť premiestňovať.

 

V salóne naozaj našiel sedieť v kresle upíra, ktorému pomohol. Upír vstal, keď vošiel do miestnosti a vyšiel mu naproti.

„Loreth Soverey, pri našom poslednom stretnutí som sa nestihol predstaviť.“ Natiahol k nemu ruku. Harry si všimol, že sa mu na ľavej ruke zaleskol rovnaký prsteň, aký venoval jemu za záchranu.

„Harry Potter.“ Prijal ponúkanú ruku. Loreth mal pevný stisk a slušné a šarmantné správanie. V očiach mu žiarila inteligencia, rozhodnosť a sila. Harrymu sa ten upír páčil.

„Posaď sa.“ Kývol na kreslo, kde predtým upír sedel a sám sa usadil naproti nemu. Predtým si však vyzliekol plášť, ktorý prehodil cez tretie kreslo. Upírove oblečenie bolo zladené do čiernej, tmavohnedej a tmavočervenej. Na rozdiel od Harryho však nemal habit, iba plášť.

„Minnie.“ Zavolal škriatka. Minnie sa okamžite objavila.

„Pán volal Minnie?“

„Prines nám, prosím ťa, víno.“ Vrhol spýtavý pohľad na upíra, či je to vyhovujúci nápoj. Upír s miernym úsmevom prikývol. Minnie s puknutím zmizla a vrátila sa naspäť s karafou a pohármi. Harry nalial temne červený mok do vysokých pohárov a opäť sa usadil do kresla.

Chvíľu ticho pozoroval upíra pred sebou, než si odpil. Upír nasledoval jeho príkladu a najskôr nasal arómu vína a potom víno ochutnal. Nezdal sa byť znervóznený Harryho skúmaním, práve naopak, plne mu ho opätoval.

„Vynikajúce.“ Ohodnotil víno. „Sladké a trpké, v dokonalom pomere.“

„Niekedy je náročné nájsť dobré víno, hlavne pre nás. Upíry cítia chute a vône výraznejšie ako bežný ľudia, preto ucítime aj najjemnejšie nedostatky. Toto víno patrí k tým výnimočným, má dokonalú chuť a vôňu.“ Rozprával ticho, s pohľadom upretým na pohár, ktorý držal v rukách. Harry cítil, že tie slová niečo znamenajú, len si nebol istý, čo.

Upír položil pohár na stôl a konečne uprel pohľad na Harryho.

 

„Túto noc si pomohol mne a mojej sestre. Stále neviem, čo ťa k tomu viedlo, no faktom ostáva, že by sme skončili mŕtvi, možno aj niečo horšie, keby si sa neobjavil. Za toto ti patrí vďaka mňa aj môjho otca, terajšieho vládcu nášho klanu. Prsteň, ktorý som ti daroval, všetkým upírom ukáže, že patríš k nám a si pod našou ochranou. Pokiaľ ťa nejaký upír napadne, vyvolá tým náš hnev, preto si každý upír dobre rozmyslí, či sa dostane do sporu s tebou.“ Harry počas jeho slov siahol do vrecka a vytiahol odtiaľ prsteň s tmavým kameňom.

„Je to Prsteň vládcov, niečo, ako vaše Dedičné rodové prstene. Tento prsteň je však symbolom vládcov klanov, nie hláv rodov.“ Harry si v duchu poznamenal, že má väčšiu moc.

„Kým ho máš na sebe, poskytuje ti ochranu proti kúzlam aj jedom a oznámi ti, ak máš v jedle alebo nápoji stopy elixíru a o aký elixír sa jedná.“ To Harryho zvlášť zaujalo. Existujú prstene, ktoré rozpoznávajú jedy, jeden taký mu daroval Remus, no prstene, ktoré rozpoznávajú aj iné elixíry ako jedy, boli pre neho novinkou.

„Okrem toho napomáha pri používaní čiernej mágie. Nie som si však istý, či to oceňuješ, mnohí čarodejníci sa voči čiernej mágii stavajú negatívne.“ Nadvihol obočie.

„Nie je to niečo, čo by ma znepokojovalo.“ Uistil ho Harry. Počas posledného mesiaca pochopil, že čierna mágia nie je zlá a biela mágia nie je dobrá, ako ho učili. Čierna mágia môže pomáhať, rovnako, ako biela mágia dokáže ubližovať. Okrem toho mal na čiernu mágiu očividne nadanie. Čo však neznamenalo, že ju aj praktizoval. Z toho bol stále trochu nervózny.

„Predpokladám, že vrátenie tohto prsteňa je nemysliteľné.“ Skonštatoval Harry. Upír prikývol.

„Mám dojem, že sme viac, než vyrovnaný.“ Mierne nakrčil obočie. Mal takmer dojem, že niečo upírovi dlhuje. Upír sa v kresle predklonil.

„Mýliš sa.“ Povedal ticho.

„Nie, teraz nechaj hovoriť mňa. Musíš pochopiť, že si nezachránil obyčajného upíra a že nie si jeden z mnohých, ktorí by tak učinili. Ja som jediný syn vládcu a jediný dedič nášho klanu, otec je už starý, veľmi starý, čoskoro preberiem jeho miesto. Keby sa podarilo lovcom zajať ma alebo zabiť, bol by náš klan zničený, rozpadli by sme sa. Alebo, v tom najhoršom prípade, by sme sa stali sluhami niekoho iného, najskôr Temného pána a stratili by sme slobodu. Neviem, či budem niekedy schopný splatiť ti svoj dlh, no budem sa o to snažiť. Aj za moju sestru.“ Počul v jeho slovách tichú žiadosť, nutnosť, prosbu. Musel mu splatiť svoj dlh, nevedel by s takým záväzkom žiť. Jedna jeho časť to chápala, to bol jeden z dôvodov, prečo nakoniec prikývol. A len kdesi hlboko vnútri si priznal, že tak učinil aj kvôli svojej slizolinskej časti, ktorú predstava takého silného spojenca a ochrancu tešila.

 

S Lorethom strávil ešte nejakú dobu. Upír ho oboznamoval s upírskym svetom, mnohé mu vysvetlil, mnohé mylné informácie, ktoré mal, vyvrátil. Prisľúbil mu, že ho ešte navštívi a naučí ho niečo z upírskeho umenia. Harry prejavil záujem naučiť sa aspoň teóriu. Okrem toho mu ponúkol, že ho so sestrou naučia tancovať. To Harry prijal viac, než rád. Tanec sa mu páčil a bavilo ho tancovať. Rozlúčili sa spolu v priateľskom duchu. Harry mal dokonca na prste ľavej ruky nastoknutý prsteň s čiernym opálom, skutočne krásny prsteň, ktorý mu daroval upírsky princ. Keď Loretha pozoroval odchádzať, napadlo ho, že sa z neho stáva dobrý hráč. A že sa musí postarať o to, aby to nebolo na základe šťastia, šťastie je príliš vrtkavé na to, aby sa naň mohol spoliehať.

 

Pár hodín sa venoval čarovaniu, cvičil v telocvični rôzne kúzla až do vtedy, kým ich dokonale nezvládal. Mimoriadny cit pre mágiu a znalosti okulumencie sa postarali o to, že sa do dokonalého vyčarovania kúzla prepracoval rýchlo a to dokonca aj neverbálne. Vlastne sa snažil čarovať výlučne neverbálne, čo mu niekedy spôsobovalo problémy. Vykrikovať kúzla bolo jednoduchšie. Avšak čí viac čaroval neverbálne, tým jednoduchšie to pre neho bolo.

Po večeri sa zatvoril v laboratóriu a varil. Rozhodol sa, že musí mať nejaké elixíry v zálohe. To znamenalo, že varil do druhej ráno a uvaril niekoľko druhov elixírov, z každého za plný kotlík. Do pol tretej ich prelieval do fľaštičiek a uskladňoval.  

O tretej už ležal v posteli, osprchovaný a prezlečený. Vyčistil si myseľ, ako každý večer a vypil svoj elixír. Mrzelo ho, že tento elixír už nebude môcť dlho užívať, pokiaľ sa na ňom nechce stať závislým. Zaberal. Závislosť ako taká by mu ani tak neprekážala, keby po čase neprestával zaberať. Dokonca mu až tak nevadilo ani to, že sa postupom času stával pre jeho organizmus jedom.

 

Ráno vstal až o ôsmej, spal zvlášť dobre, nechcelo sa mu ani vyliezť z postele. Päť hodín bolo po mnohých nociach, počas ktorých nespal, perfektné. Po raňajkách sa venoval teoretickému štúdiu v pracovni.

Tesne po obede ho navštívili Loreth a Amay, jeho sestra. Loreth mal dvadsaťjeden rokov a jeho sestra o tri menej. Amay bola drobná, rozkošná, láskavá, inteligentná a neuveriteľne rýchla. Harry si ju veľmi rýchlo zamiloval a neľutoval, že im vtedy pomohol. Z Amay dýchal život a energia, v jej prítomnosti sa Harry cítil sám nabitý energiou.

 Celý jeden týždeň sa niesol v rovnakom ruchu. Harry buď študoval, varil elixíry, cvičil kúzla alebo trávil čas s dvomi upírmi. Trávenie času s dvomi upírmi znamenalo, že ho každý večer vytiahli von do miestneho podniku Čierna ruža, kde ho zoznamovali s inými bytosťami. Po týždni poznal hneď niekoľko upírov, dve sukuby, vílu, pár škriatkov a dokonca aj nejaké nymfy. Sukuby boli krásne ženy, niekedy boli chvíle, kedy túžil len zovrieť ich v náručí a nebyť okulumencie, ktorú tak pilne študoval, učinil by tak. Pri vílach ho neovládala túžba, proste sa zmocňovali jeho mysle, otupovali ju a napĺňali svojím kúzlom. Nebyť okulumencie, bol by ochotný urobiť čokoľvek, čo by od neho chceli. A nymfy boli očarujúce, krásne mladé ženy.

Harry stretol dryády, lesné víly, ktoré boli veselé, milovali tanec a bývali skôr neodeté ako odeté. Nosievali najčastejšie veci v odtieňoch zelenej a hnedej. Mávali hnedé vlasy a hnedé alebo zelené oči.

Taktiež mal tú česť zoznámiť sa s Hesperidami, večernými nymfami. Neboli o nič menej krásne než dryády, no predsa boli iné. Ich krása nebola jasná a jemná, boli skôr záhadné, možno istým spôsobom dokonca temné. Ich vlasy sa najčastejšie sfarbovali do odtieňov čiernej a úplne tmavej modrej a oči mávali, podobne ako vlasy, čierne, či tmavé modré. Nebývali ani tak sporo odeté ako dryády, nosievali čierne a tmavomodré veci, to bývali ich farby. Bledá pleť na nich vždy kontrastovala.

Každý večer si niekto v Čiernej ruži s Harrym zatancoval. Za ten jeden týždeň si zatancoval s upírkami, sukubami, vílou, nymfami a čarodejnicami. Amay s Lorethom ho naučili mnoho tancov, medzi nimi aj tie, ktoré sa tancovali vo vyššej čarodejníckej spoločnosti a učili sa ich zväčša iba deti z bohatých rodín.

Večery v Čiernej ruži boli spočiatku pre Harryho napäté. Potreboval pár hodín, kým si zvykol na prítomnosť rôznych bytostí a ešte aj po týždni sa niekedy strhol, keď sa ho niekto v klube nečakane dotkol.

Veľmi rýchlo zistil, že Catherine mala pravdu, skutočne sa po čase naučil vnímať a rozoznávať rôzne bytosti.

Každý večer, keď vošiel, systematicky podrobil miestnosť pohľadom. Hľadal medzi ľuďmi dievča s neprirodzene červenými vlasmi, ktoré ho tú prvú noc učilo tancovať. Nikdy ju nenašiel, nezistil dokonca ani jej priezvisko. Jediné, čo mu jedna zo sakúb povedala bolo, že je dcérou nejakého aristokrata. Rád by sa jej niečo opýtal. Strávil dlhé chvíle premýšľaním nad jej slovami a nad ňou samou, aby sa uistil, že je jeho predpoklad správny, no stále mu myseľ nahlodávali pochybnosti. To, že bola dcérou aristokrata sa mu do jeho hypotézy nehodilo. 

 

„Harry!“ čiernovlasý mladík odtrhol pohľad od nočnej oblohy a otočil hlavu ku svojmu domu, odkiaľ sa ozývalo zavolanie.

„Tu som!“ zvolal tlmene a opäť stočil svoj pohľad k nebu. Hviezdy dnes žiarili zvlášť jasne, nezatienené tenkým kosákom mesiaca. Nepovažoval za nutné vstať. Na ešte stále rozohriatej zemi a v mäkkej a voňavej tráve sa mu ležalo viac, než príjemne. Nevadila mi dokonca ani rosa, vďaka ktorej navlhlo jeho oblečenie. Pohľad mu zatienila známa tvár so záplavou čiernych vlasov.

„Amay,“ mierne sa pousmial.

„Dostal si poštu, priniesla ti ju nejaká podivná malá hyperaktívna sova.“ Oznámila. Mierny závan vetra privial Harrymu do tváre vlasy a na okamih prehlušil všadeprítomné cvrlikanie. Unavene si ich odhrnul preč z tváre.

„Nemáš ho náhodou pri sebe?“ opýtal sa s miernym úsmevom človeka, ktorý túži iba po tom zatvoriť oči a spať.

„Náhodou mám. Mimochodom, tá sova ešte stále čaká v dome na odpoveď. Nevedela som ju upokojiť, tak som ju začarovala, nemusíš sa však obávať, je a aj bude v poriadku.“ S tým mu podala krémovú obálku s Harryho menom. Harry bezpečne rozpoznal Ronove písmo.

„Ďakujem.“ Povedal predtým, než sa s hlbokým povzdychol zdvihol do sedu. Kým Harry otváral list, Amay si sadla oproti nemu na zem do tureckého sedu. Keď čítal tretiu vetu ľahla si do trávy a zaujala Harryho predošlý postoj s rukami za hlavou. Harry ju v tej chvíli však vnímal iba matne, sústredil sa na list, popísaný Hermioniným hustým úhľadným rukopisom, práve teraz nervózne rozhádzaným.

Očividne zistili, že Harry nie je s Dursleyovcami vo Francúzsku a nie je ani na Privátnej ceste a vyvolali paniku. Hermiona s Ronom sa o neho báli a chceli vedieť, či je v poriadku a kde je. Hermiona písala, že po neho niekto príde, len musí napísať, kde je. A ak vraj na list neodpovie, zvolajú pátranie.

„Je všetko v poriadku?“ opýtala sa jemne Amay, všímajúc si jeho nepokoj. Harry jej venoval mierny úsmev.

„Zdá sa, že sa môj pobyt tu o niečo skráti.“ Prehrabol si rukou vlasy a opäť si ľahol, otvorený list mu ostal položený na hrudi, popísanou stranou dole. Amay sa posadila, aby mu dobre videla do tváre.  

„Povedzme, že ostatní neboli tak celkom oboznámení s tým, že nie som tam, kde mám byť.“ Mierne sa uškrnul. Loreth a Amay neboli tak celkom oboznámení s jeho momentálnou situáciou.

„A to si všimli až teraz?“ aj napriek tomu, že mal zatvorené oči vedel, že práve teraz nadvihla obočie. Poznal to z tónu jej hlasu.

„Mal som byť s rodinou vo Francúzsku. Očividne nie som.“ Úškrn na jeho tvári sa rozšíril.

„Očividne nie. Povieš im o nás?“ zaujímala sa ticho. Harry nakrčil čelo.

„Bol som mesiac sám v dome Dursleyovcov a potom som sa na dva dni vybral k starému priateľovi, kde som prespal.“ Odpovedal rovnako ticho. Postaral sa o to, aby táto verzia sedela, dokonca bol Dursleyovcom aj pokosiť trávnik, poutierať prach a vymeniť v chladničke potraviny. Už pár dní inštinktívne tušil, že sa niečo stane, preto chodil kontrolovať dom svojich muklovských príbuzných. Zdá sa, že sa nemýlil.

„Kedy odchádzaš?“ opýtala sa.

„Zajtra.“ Pozrel sa na hodinky a poopravil sa. „Vlastne už dnes.“ Bolo krátko po polnoci.

„Stihneš sa aspoň rozlúčiť s Rethom?“ spýtala sa.

„Netuším, záleží na tom, kedy príde. Ja po obede odchádzam.“ Povedal. Loreth bol v klane, zavolal ho otec. Amay s ním ostala, odmietla ho nechať ponocovať samého. Túto noc úplne vyradil elixír, ktorý užíval, na čo sa jeho nočné mory vrátili snáď s ešte väčšou intenzitou, než predtým. Len pevné hradby okolo mysle mu bránili, aby z toho nezošalel. Uvaril si zásoby ďalších elixírov, ktoré si so sebou vezme, no túto noc nesmel užiť nijaký elixír. Jeho telo sa najskôr musí zbaviť pozostatkov toho predošlého.

„Tak skoro?“ opýtala sa. Harry prikývol.

„Nechcem, aby po mne vyhlásili pátranie. Mohli by sa ma začať pýtať otázky, na ktoré nechcem poskytnúť odpovede.“ Amay vedela, že niečo tají, preto pochopila. Jeho tajomstvá nepoznali ani oni dvaja, a tak to bolo najlepšie.

 

Miesto, kde bol práve teraz, bolo ako iný svet. Platili tu iné pravidlá, stretávali sa tu rozdielne bytosti, bolo to zvláštne prostredie. Loreth mu v jednom z rozhovorov vysvetlil, že Čierna ruža je niečo ako neutrálne územie, kde sa stretávajú rôzne bytosti. S lesom to už bolo iné, to bolo územie Sovereyovcov, mocného upírskeho klanu, pravdepodobne jedného z najmocnejších v Európe. Ale Čierna ruža bolo pozoruhodné miesto, ktoré raz za určitú dobu zmenilo miesto, na ktorom stálo, premiestňovalo sa spolu so Sovereyovcami, ktorý podnik spravovali. Na tomto mieste bola Čierna ruža už desať rokov a nezdalo sa, že by sa mal premiestňovať.

A možno to všetko súviselo s tým, že sa zmenil samotný Harry. Za uplynulý mesiac sa naučil na mnohé veci pozerať inak a inak vnímať život a ľudí okolo. Prestal tak slepo dôverovať Dumbledorovi a stratil mnoho z nenávisti, ktorú pociťoval voči otcovi. Vlastne ani nevedel, čo voči nemu cíti. Čo by voči nemu vôbec mal cítiť? Bol to jeho otec, áno, no nikdy sa o neho nestaral. Krv však stále nebola voda a Harry od toho všetkého hlboko vnútri niečo očakával. Nebola to predsa práve rodina, ktorú videl v zrkadle z Erisedu? Jeho najtajnejšie prianie? Bola. V zrkadle z Erisedu videl ľudí, ktorí mali rovnakú krv a pôvod ako Harry a Harry teraz našiel niekoho, kto k nim patril. Našiel svojho otca.

Bolo by to úžasné, kedy bolo všetko inak. Snape nevie, že je Harry jeho syn a Harry sa mu to ani nechystá oznámiť, takže by si nemal robiť nijaké nádeje. Okrem toho, aká je pravdepodobnosť, že by ho Snape vôbec chcel za syna?

Jedna jeho časť si myslela, že tu nejaká šanca je. Bol predsa mimoriadne talentovaný, inteligentný, bol jeho krvi a bol aj synom ženy, ktorú miloval. Jeho druhá časť bola toho názoru, že pre neho nebude problém všetko to odignorovať a aj naďalej zostať v pohodlnej nenávisti voči svojmu synovi. Snape nepôsobil ako človek, ktorý by mal záujem o záväzok v podobe Chlapca, ktorý prežil. A nech sa na to pozeral akokoľvek, Harry záväzkom bol, nezáležalo na tom, nakoľko bol samostatný.

 

„Ideme do domu? Musím sa pripraviť.“ Vstal a ponúkol jej ruku. Amay sa ho chytila a nechala sa vytiahnuť na nohy.

„Poďme. Pomôžem ti?“ ponúkla sa. Harry nesúhlasne pokrútil hlavou, nebolo treba. Najskôr bude musieť napísať Ronovi a Hermione list, v ktorom ich uistí, že je všetko v poriadku, je u starého známeho a nemusia sa o neho báť. Zmenu vizáže odôvodní tým, že ho známy prehovoril, že to chce zmenu. Možno bude trochu problém s tým, že sa jeho písmo stalo elegantným, no písmo sa mení, mal predsa dosť času na to, aby sa naučil krasopisne písať. Odchýlky v správaní a v názoroch sa pokúsi zakryť, veď predsa niečo po otcovi zdedil. A Snape bol sakra dobrý v pretvárkach.

Po napísaní listu si zbalí všetky veci, vrátane kníh a elixírov. A nepochyboval, že mu s tým Amay pomôže a to aj napriek tomu, že od nej pomoc nežiadal. Zaujímalo ho, čo všetko mu pribalí do kufra. Určite nielen to, čo by si bral sám.

 

Ako predpokladal, Amay mala jeho kufor už spolovice zbalený, keď vošiel do izby. List pre Rona a Hermionu už poslal po Hedvige, aby ich upokojil. Pri pohľade na upírku pobehujúcu po izbe iba pokrútil hlavou a oprel sa o rám dverí. Jeho vnútro nakrátko naplnilo zvláštne teplo, príjemne sa rozlievajúce po jeho tele až do jeho srdca. Ešte nikto ho nikdy takto nebalil. Pani Weasleyová mala vždy priveľa práce so svojimi deťmi, preto mu s balením nepomáhala a Harry by to ani nechcel. Jeho kufor vždy ukrýval priveľa tajomstiev. Harrymu toto pripomínalo chvíle, keď matka alebo sestra pomáhajú baliť kufre chlapcovi, ktorý odchádza preč, aby sa uistili, že mu nič nechýba. Na okamih mal dojem, že nemusí byť sám.

„Nemusela si mi pomáhať, Amay, viem sa pobaliť aj sám.“ Pripomenul jej. Amay odtrhla pohľad od kufra, kam práve ukladala nejaké jeho košele a usmiala sa na neho.

„Ja viem, si samostatnejší, než mnohí iní v tvojom veku.“ Krátko sa zasmiala. „Si dokonca samostatnejší aj ako Loreth v tvojom veku a on je princ. Ale ja som ešte nikdy nikomu nebalila kufre a páči sa mi to.“ Z jej mäkkého pohľadu Harry pochopil, že si o rodinnej záležitosti balenia kufrov myslí to isté, čo on sám. Harryho srdce v tom okamihu zmäklo, čo sa bezpochyby odrazilo aj v jeho tvári. Zarážalo ho, ako rýchlo ho títo dvaja upíry priali medzi seba, dokonca do rodiny.

„Idem si po nejaké elixíry.“ Povedal , rýchlo sa odstrčil od zárubne a zmizol. Pocítil totiž zvláštne pálenie v očiach.

Cestou do laboratória mrkal, aby zahnal otravné slzy. Už to bolo roky, čo naposledy plakal, preto to bolo pre neho také zvláštne. Nenechal uniknúť z jeho očí ani jedinú slzu a po príchode do laboratória mal svoje oči už úplne pod kontrolou. Zdalo sa, že psychická aj fyzická únava, vypätie a silné emocionálne okamihy, zmiešané dokopy, búrajú jeho obrany.

 

Rodinné puto je pevný zväzok, založený na krvi, láske, či dokonca v niektorých prípadoch aj nenávisti. No sú aj zväzky, ktoré sa veľmi ponášajú na rodinné, ktoré však môžu a nemusia byť založené ani na jednom z tých troch faktorov. Sú aj zväzky ako je ten, ktorý majú medzi sebou oni traja. Ten nie je viazaný krvou, láskou, ba ani nenávisťou. Je to zväzok, ktorý bol stvorený na základe ohrozenia života a záchrany. Dvaja upíry nenájdu pokoj, kým Harrymu nesplatia svoj dlh. To bol záväzok, ktorý bol zakorenený hlboko v ich mágií.

O priateľoch sa hovorí, že sú rodinou, ktorú si vyberáme. Harry by o tom mohol povedať svoje. Rodinu, ktorú nikdy nemal a nepoznal, nahradil novou, ktorú si vytvoril zo svojich priateľov a ľudí, ktorí pre neho niečo znamenali. Každý jeden z nich tvoril istú svojim spôsobom neoddeliteľnú časť jeho života a spomienok a mal svoje miesto v jeho srdci. Spravodlivá a neustále vážna McGonagallová, ktorá rýchlo našla zaľúbenie v mladom Harrym Potterovi, chlapcovi, ktorému čarodejnícky svet okamžite počaroval a neraz preň s odvahou ohrozoval život, bola pre Harryho takmer ako babička. Hermiona, múdra a inteligentná čarodejnica s bláznivými vlasmi a bystrým pohľadom, bola pre neho ako milovaná sestrička. Dumbledore, ten starý a prešibaný čarodejník, ktorého Harry považoval za svojho radcu a ochrancu, ten bol pre neho niekedy ako starý otec, dedo, o ktorého sa môže oprieť. O to bolestivejšie bolo zistenie, že mu klamal.

Títo a mnohí iní tvorili Harryho pomyslenú rodinu. Všetkých ich miloval, niektorých viac, niektorých menej, no bol by ochotný urobiť pre nich prvé i posledné.

Reth a Amay sa nebezpečne rýchlo dostali do kategórie ľudí, ktorých istým spôsobom miloval. Záväzok, ktorý medzi sebou mali, sa pomaly napĺňal citmi a Harry sa už dostal do štádia, kedy bolo ťažké pretrhnúť ho. A Harry vedel, že by ho nedokázal pretrhnúť ani keby v sebe našiel tú silu. Bolo to pre neho príliš cenné, príliš vzácne. Nemohol urobiť nič, seba kvôli nim ohroziť neváhal a oni sa sami rozhodli, že sú ochotní ohroziť svoj život pre ten jeho. Ostáva mu už iba nechať plynúť to, čo sa deje a čakať, či mu nezabodnú nôž do chrbta. Pokiaľ by to znamenalo, že budú v bezpečí, prijme to.

Teraz, keď to sám so sebou, iba v prítomnosti nočných tieňov, prebral, cítil sa lepšie. Váha rozhodnutia sa mu usadila na ramenách, pričom mu z hrude opadla akási neistá ťažoba, o ktorej ani nevedel, že ju v sebe má. Hlbokým nádychom do pľúc vtiahol množstvo vzduchu a vzápätí vydýchol, príjemne uvoľnený.

 

Elixírov, ktoré si vezme do školy, si nabral viac, než dosť. Nevedel, kedy sa mu najbližšie naskytne príležitosť uvariť si nejaké elixíry a chcel mať istotu, že bude mať neustále nejaké po ruke. Všetky ich uskladnil do starostlivo začarovanej debny so zväčšeným obsahom, kde budú mať perfektné podmienky, aby sa neznížila ich kvalita a budú sa stále dopĺňať, kým bude mať dosť uvareného elixíru. Mal aj jednu menšiu verziu, do ktorej sa síce vošlo iba desať fľaštičiek s elixírmi, no krabičku mohol nosiť stále pri sebe, ľahko sa zmestila do vrecka.

Cestou do svojej izby sa ešte zastavil v knižnici a vybral z nej nejaké zaujímavé knihy, ktoré by si mohol prečítať. To znamenalo, že ich bolo toľko, že by ich bez pomoci prútika nedokázal odniesť na jeden a možno ani na dva pokusy. S úsmevom si spomenul na Hermionu.

 

„Si si istý, že to tam všetko napcháš? Na toto už nestačia ani zväčšovacie kúzla.“ Opýtala sa ho pochybovačne Amay, keď ukladal knihy do zbaleného kufra. Vymenili si úlohy a tentoraz to bol Harry, kto sa hrabal v kufri a Amay tá, ktorá ho pri tom pozorovala. Vrhol na ňu rýchly ostrý pohľad.

„Nepozeraj sa tak na mňa, zbalil si si do kufra polovicu osobnej knižnice a laboratória.“ Smiala sa. Harry musel kriticky uznať, že toho bolo skutočne veľa, no tie veci sa mu budú hodiť.

„Nezabúdaj, že sa sem pravdepodobne nedostanem až do letných prázdnin, neviem, či budem mať možnosť prísť na Vianoce. Niečo na čítanie sa mi bude hodiť.“ Pripomenul.

„Uvedomuješ si, že máte v Rokforte jednu z najvychýrenejších knižníc v Anglicku?“ nadvihla obočie. Harry z jej hlasu cítil jasné pobavenie.

„Ani tam nenájdem všetko.“ Uškrnul sa. A bolo by nanajvýš nápadné, keby si začal požičiavať priveľa kníh, Harry Potter predsa nečítal knihy rád. Nemal proti nim nič, no mal ďaleko od zaľúbenia v nich. Amay nad ním iba nechápavo pokrútila hlavou a začala ho ťahať von z izby.

„Ešte si musím skontrolovať kufor.“ Namietol Harry chabo. Ostrý pohľad upírky ho rýchlo presvedčil o opaku.

„Neveríš, že som ťa dobre pobalila?“ opýtala sa nebezpečne. Harry na ňu vrhol nevinný pohľad.

„Verím.“

„No vidíš.“

 

Dotiahla ho do obývačky, odniekiaľ zohnala deku a usadila sa s ním v pohodlnom gauči, určenom pre jedného človeka, s tým, že sa k nemu pritúlila pod dekou. Jediné svetlo, ktoré rozohnávalo temnotu noci, bol oheň v krbe, pred ktorým sedeli. Mihotavé svetlo zároveň osvetľovalo a ničilo ako vytváralo a prehlbovalo tiene v izbe.

Harry ju celú noc objímal, keď sa opierala o jeho hruď a neskôr, keď po dvoch hodinách zaspala, strážil jej spánok. Jediné zvuky, ktoré sa až do svitania ozývali v izbe boli pukot ohňa a tichý dych mladej upírky.

Na svitaní sa Amay prebudila, a tak spolu východ slnka vonku pred domom pozorovali obaja. Čakali ich posledné hodiny pred tým, než Harry na dlhú domu odíde.

 

Harry miloval ranný úsvit. Miloval aj noc a vedel náležite oceniť aj krásu západu slnka a dňa, no na úsvite bolo niečo úžasné. Tá chvíľa, keď sa objavovali prvé lúče svetla a príroda sa začala prebúdzať, keď chladný nočný vzduch začal nepatrne oteplievať a vzduch bol príjemne chladný, čerstvý a vlhký, v týchto chvíľach cítil Harry prebleskovať niečo magické.

Jeho srdce a myseľ zaplavil oslobodzujúci pocit samoty. Ten dojem ospalého prebúdzania sa spôsobil, že mal dojem, že sú všetci príliš vzdialení, no zároveň tu sú. Avšak za akousi pomyselnou hranicou, kde mu nemôžu ublížiť, nemôžu ho osočovať ani raniť. Na chvíľu sa aj napriek únave cítil taký živý, ako už dlho nie. Nastavil tvár miernemu vánku, ktorý mu rozstrapatil vlasy a pohladil pokožku. A práve on k nemu doniesol tiché útržky slov, ktoré rozbili ten zvláštny okamih.

„...napoly v tieňoch, napoly v žiare...“ doliehali k nemu tiché slová. Otočil sa k Amay, vytrhnutý z jeho podivného sveta a vrátený do reality.

„Čo hovoríš?“ opýtal sa s mierne zmäteným zamračením. Amay mala zadumaný a výraz, niečo si ticho šomrala a pozorovala ho podivným pohľadom.

„Nič, nič,“ povedala rýchlo. Potriasla hlavou, akoby z nej chcela vyhnať nechcené myšlienky a venovala mu upokojujúci úsmev. Oči jej však stále halil tieň. Otočil sa teda späť, v ústrety prvým lúčom vychádzajúceho slnka, ktoré ho pošteklili na tvári. Bol by prisahal, že opäť začul spoza svojho chrbta tiché mumlanie. Slová, nad ktorými musel ešte dlho premýšľať, bez toho, aby rozlíšil ich význam. Tentoraz sa neotočil, no jeho tvár nadobudla zachmúrený výraz.

„Nemôže to byť on...“

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Kapča

Catherine, 12. 3. 2014 14:47

Kedy bude ďaľšia kapča? Táto bola skvelá a ja sa nemôžem dočkať.

Nádhera

Sophie, 10. 3. 2014 21:31

Takhle to useknout v nejlepším. Doufám, že bude brzy pokračování! Ale kapitolka byla nádherná.

HP

Tonks123, 10. 3. 2014 12:00

super kapitola :D

hp

sam, 10. 3. 2014 0:57

Nenacházím slov... tento dil mě úplně pohltil... prostě... opravdu nemohu naleznout slova. Moc ti děkuji. Těším se na další kapitolky.

jen tak dál

Petr, 9. 3. 2014 20:07

Pěkná kapitolka, těším se na pokrčování. Jsem zvědavý jak se to bude dál vyvíjet.

SUPER

Zulík, 9. 3. 2014 17:43

nádherne dlhá a úžasná ale proím kratčiu a častejšie.