Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Keď sa Harry na druhý deň ráno zobudil, cítil sa byť unavený, rozlámaný a emočne zničený, ale napriek tomu cítil v duši mier. S miernymi ťažkosťami sa vyhrabal z postele, tentoraz neskôr, ako mával vo zvyku a prezliekol sa. Keď bol prichystaný a práve sa vyberal na raňajky, začínali vstávať aj jeho spolubývajúci. O takej dobe býval Harry už po rozcvičke, behu a aj naraňajkovaný. Teraz nič z toho nestihol, dokonca ani poriadnu sprchu a mohol cítiť, ako mu to chýbalo. Nemal ani chuť na raňajky. Na obed prísť musí, dostane poštu, ale na raňajkách tak nezáleží. Beztak si to nikto nevšimne, dievčatá si budú myslieť, že raňajkoval skoro ráno ako obyčajne a okrem nich si ho nikto poriadne nevšíma.

A nemal ani najmenšiu chuť na Ronalda. Stretnutie s ním by si rád odpustil. Keby malo byť po jeho, stretol by sa s ním dnes až v riaditeľni. Ako často sa však deje presne to, čo chce Harry?

Ronalda stretol, keď sa vracal do izby. Nakoniec sa predsa len rozhodol vyjsť vonku, aj keď nešiel behať. Bol sa na pár minút nadýchať ranného ľadového vzduchu. Dosiahol to, že bol celý premrznutý, lebo si nevzal plášť a cítil sa omnoho lepšie ako predtým.

„Ach, Harry, konečne. V poslednej dobe sa mi vyhýbaš.“ Ozval sa Ron. Na chodbe boli sami, všetci už boli na raňajkách a dnes napočudovanie nebehali po chodbe ani oneskorenci. Harry sa pomaly otočil čelom ku svojmu spolubývajúcemu. Ronald mal hlavu naklonenú na stranu a na perách desivý úsmev, ktorý kazilo iba to, na akej tvári sa rysoval. Ronald vyzeral ako šialenec.

„Azazel.“ Odtušil s horkým neveselým úsmevom.

„Už si pripravený na odchod, Harry? Ja už takmer som, ako vidíš, ovládnuť toho tvojho kamaráta mi už nerobí problémy.“ Venoval Harrymu vrelý úsmev.

„Ronald nie je môj kamarát.“ Pripomenul Harry. Slovo kamarát zvlášť zvýraznil.

„Ach, pravda. Tvojim novým kamarátom je ten... och, ako sa ti to len predstavil? Lomion le Fay, však? Áno, áno, to meno ma pobavilo. Lomion. Určite si už počul príbeh o Lómionovi, naveky hľadajúcom. Trefné.“ Zasmial sa. Odrazu sa prestal smiať a uprel na Harryho temný pohľad.

„Ja a ten tvoj le Fay sa poznáme lepšie ako ti priznal. Je toho toľko, čo ti ešte nepovedal. Určite ti hovorí, že ti to raz prezradí, keď ťa adoptuje, to sa na neho presne hodí. Ale na tvojom mieste by som si najskôr zistil, čo všetko ti zamlčal, ešte predtým, ako by som sa k nemu nasťahoval.“ Varoval ho. Harry od neho odvrátil pohľad, ale inštinkty mu nedovolili odvrátiť sa od neho aj telom. Stále očakával útok.

„Prečo by som ťa mal počúvať?“ opýtal sa. Démon sa zasmial.

„Ale ty ma už počúvaš. Okrem toho, nemám jediný dôvod na to, aby som ti klamal.“ Uškrnul sa.

„Si démon, taký ako ty klamú bežne.“ Tvrdil.

„Tak prečo potom pochybuješ o svojom priateľovi? Priznaj si, že ti na ňom už od začiatku pripadalo niečo divné. Vie toho priveľa na to, aby mohol byť len akousi neznámou, doteraz nezainteresovanou osobou. Ty ani nikto iný ste o nijakom Lomionovi le Fayovi doposiaľ nepočuli a napriek tomu vie tak veľa. Odkiaľ vie o Bellatrixinej dcére? To nevie takmer nikto a tí, ktorí o tom vedia, o tom nerozprávajú. Keď sa už nechceš pýtať jeho, začni sa pýtať ostatných. Nikto o ňom nič nevie.“ Harryho z jeho slov mrazilo a vedel, že by mal prestať počúvať. A zároveň nemohol prestať počúvať, pretože aj jeho samého začali zožierať pochybnosti. Naozaj o ňom nikto nič nevedel.

„Chráni ma, nemám sa prečo hrabať v jeho minulosti. Dal mi sľub.“ Povedal pevne.

„Teraz mi chceš narozprávať, že on, zo všetkých práve on, niekoho nezištne chráni?“ smial sa. Harry zodvihol ruky.

„To stačí!“ zvolal. Démon sa v okamihu prestal smiať.

„Zmeškáš na hodinu.“ Pripomenul Harry s neúprimným úškrnom. Démon na neho naďalej temne zhliadal. Harry sa rozhodol ignorovať ho a počas dnešného dňa sa mu vyhýbať, tak, ako to robil posledné dni. Teraz sa dal na ústup, potreboval knihy a hodinky mu napovedali, že chýbalo už len niekoľko minút do začiatku hodiny.

„Dostanem ťa tam, kam patríš.“ Prisľúbil predtým, ako zapadol do izby. V izbe sa neovládol a udrel päsťou do steny. Na krátku chvíľu si oprel čelo o chladný kameň a zavrel oči, ignorujúc bolesť. Myšlienky mu v hlave chaoticky vírili a potreboval trochu času na to, aby si ich upratal. Kiežby si mohol teraz sadnúť a aspoň na pár minút sa venovať meditáciám.

Zhlboka si povzdychol a odlepil sa od steny, schmatol rukou brašnu s knihami, prevesil si ju cez plece a vybral sa na hodinu. Démon už na chodbe nebol, čo bolo len dobre. Harry si však bude musieť poriadne pohnúť, pokiaľ chce stihnúť doraziť na elixíry včas. Pochyboval, že by bol Snape nadšený, keby meškal, otec neotec, Chrabromilu by odobral body s veľkou radosťou.

„Harry, kde si bol tak dlho?“ zasyčala na neho Catherine, keď dobehol pred učebňu. Prišiel pár sekúnd pred Snapeom, zadýchaný z behu.

„To je nadlho.“ Zašepkal. Prešiel do učebne, ktorú Snape práve otvoril a posadil sa na svoje miesto vedľa Malfoya. Ronald už sedel na svojom mieste, Harrymu však nevenoval ani pohľad.

„Zdravím.“ Zamumlal. Slizolinčan mu venoval krátky uprený pohľad.

„Zdravím. Čo máš s rukou?“ opýtal sa predtým, než sa otočil na Snapea. Harry sa zmätene pozrel na svoje ruky.

„Och.“ Vydýchol. Hánky pravej ruky mal krvavé.

„Nehoda.“ Zahovoril to.

„Ako povieš.“ Reagoval Malfoy so stopou sarkazmu v hlase. Ale no tak, veď ani nevyzeral, že by sa s niekým pobil. Aj keď... Pri pohľade na to, ako vyzeral, mu napadlo, že tak možno aj vyzeral. Ťažko by mu však vysvetľoval, že udrel v návale frustrácie do steny. Kusom látky si zranenie obviazal, postará sa oň neskôr.

Zachytil Catherinin pohľad a venoval jej mierny upokojujúci úsmev. Cath sa opäť otočila dopredu, ale stále sa slabo mračila. Harry si všimol, že aj Snape mu venoval neželanú pozornosť. Temnými očami sledoval jeho narýchlo obviazanú ruku.

Paráda, proste paráda. Teraz si očividne aj Snape myslel, že sa Harry s niekým pobil. Ako sa to hovorí? Keď sa darí tak sa darí? Asi tak.

Keď sa Snape odvrátil, naklonil sa Draco bližšie k Harrymu.

„Otec mi povedal o tvojom liste.“ Zašepkal. Harry sa mimovoľne napäl.

„O ktorom?“ opýtal sa, bez toho, aby sa na neho pozrel. Začal chystať pomôcky.

„O tom poslednom, samozrejme.“ Odvetil Malfoy. Rád by k tomu pridal aj nejakú nepríjemnú poznámku, no zvolil mlčanie. Nasledoval Harryho príkladu a začal mu pomáhať s chystaním pomôcok.

„Idem po prísady.“ Povedal Harry. Nečakal na odpoveď a vstal. Po chvíli sa vrátil aj s prísadami, ktoré začal ukladať na stolík. Malfoy na neho uprel krátky nerozhodný pohľad, akoby sa stále rozhodoval či mu veriť alebo nie. Harry jeho pohľad opätoval a dovolil Slizolinčanovi, aby preskúmal jeho tvár. Nech v nej Malfoy našiel čokoľvek, pomohlo mu to dospieť k rozhodnutiu.

„Niečo chystáš, mám o tom zistiť viac. Otec je však naklonený tomu, aby som sa pridal na tvoju stranu, cíti, že nech už plánuješ čokoľvek, bude to veľké.“ Odrazu sa naklonil bližšie.

„Upíry sa začínajú predierať do popredia. Hovorí sa, že našli spojenca.“ Zašepkal dôverne. Harry mu venoval žiariaci pohľad a chmúrny úsmev. Malfoyovi sa v uvedomení rozšírili oči.

„To ty!“ vydýchol. Harry prikývol, na čo Malfoy, na jeho nesmierne prekvapenie, šokovane zahrešil. Snape ich smerom strelil pohľadom, ale ani to nezmazalo z Dracovej tváre šok. Otočil sa na Chrabromilčana.

„Ty a upíry?!“ neveril. Harry na neho ticho zasyčal, aby bol ticho.

„Hlasnejšie to nejde? Mám dojem, že Hermiona vpredu to nepočula.“ Zatiahol ironicky. Malfoy sa zatváril kajúcne.

„Prepáč. Ale upíry sa do našich záležitostí nemiešali už dlhé roky a teraz prídeš ty, zo všetkých ľudí práve ty a upíry dobre, že netiahnu do boja.“ Šepkal.

„Ja podľa teba nie som vhodný?“ opýtal sa Harry pošepky.

„Ide skôr o to, že si Dumbledorov Zlatý chlapec.“ Zašepkal Malfoy naspäť. V očiach mu zažiarilo pobavenie. Harry mu venoval zamračený pohľad, na čo sa Malfoy ticho uchechtol.

„Pozor!“ zasyčal odrazu Harry, zaregistroval totiž Snapea približovať sa. Malfoy sa bez jedinej zmeny vo výraze naďalej nakláňal ponad lavicu.

„Podaj mi mandragoru, nie palinu. Čo si nečítal zadanie, chceš, aby nám to tu kvôli tebe opäť vybuchlo?“ vrčal po ňom. Harry mu venoval vražedný pohľad vediac, že si ho môže dovoliť, keďže sa Snape blížil spoza Harryho chrbta.

„Narež si ju! Palina je moja, mandragora tvoja!“ zasyčal Harry nazad. Draco sa s tichým šomraním natiahol, vzal si koreň mandragory a začal ho krájať na drobné kocky. V tomto sa s Harrym veľmi hádať nemohol, mladý Chrabromilčan totiž nebol v krájaní práve najlepší. Polovica elixírov mu buchla práve kvôli tomu, že pokašľal krájanie.

Netreba dodávať, že minimálne za posledný polrok už také chyby nerobil. Raz za čas sa aj teraz postaral o to, aby im nejaký ten elixír na hodine buchol, nechcel si predsa zničiť reputáciu. Viac ho však bavilo opravovať Malfoya. Draco bol v elixíroch dobrý, ale nemal pre ne to správne cítenie, ktoré Harry zdedil po otcovi. Stačilo ho rozptyľovať a robil chyby. Banálne chyby.

Snape okolo nich prešiel bez komentára. Ešte boli len na začiatku práce a Harry ho podozrieval z toho, že chcel len vedieť, o čom sa rozprávali. Už nejakú chvíľu ich sledoval.

„Ty máš na toho chlapa snáď radar, Potter.“ Zasyčal Malfoy, keď sa Snape dostatočne vzdiali.

„Hm?“ Harry zmätene nadvihol obočie.

„Ja som ho nevidel a to kráčal oproti mne. Ty si ho zaregistroval aj keď si ho mal za chrbtom.“ Pripomenul.

„Ja sa, na rozdiel od teba, obzerám okolo seba, keď konverzujem o vážnych témach. Tiež by si to mohol niekedy skúsiť.“ Zamručal.

„Toto si hovor vieš komu.“ Zavrčal Malfoy.

„Nie, neviem.“ Odvetil Harry, na čo mu mladý Slizolinčan venoval vražedný pohľad.

„Takže, čo si to hovoril o tom, že je tvoj otec naklonený mojej veci?“ vrátil sa Harry k predošlej téme. Draco s posledným nepriateľským pohľadom venovaným Harrymu akceptoval zmenu témy. Vhodil do kotlíka nejaké prísady a zamiešal.

„Hovoril som o tom, Potter, že do toho idem s tebou.“ Odpovedal vážne. Harry mu venoval prekvapený pohľad.

„No čo je? Si to buď ty alebo Temný pán, nečuduj sa mi, že volím niekoho, kto ma nebude mučiť.“ Zamručal. Harry vďačne sklonil hlavu.

„Tak toto musíme neskôr zapiť.“ Povedal so širokým úškrnom. Malfoy sa tlmene zasmial. Obaja mali stále v čerstvej pamäti ako spolu v tajnej chodbe skončili na mol. Ani jeden z nich by to však nechcel meniť, bez toho incidentu by si k sebe totiž nemuseli nájsť cestu dosť skoro. Bola by škoda, keby Draco skončil u Voldemorta a Harry by prišiel o cenného spojenca. A možno, ale len možno, by tak obaja prišli o priateľa. To sa však ešte nedalo s istotou povedať.

Až do obeda sa Harry vyhýbal problémom a mimo iné aj dievčatám. Niežeby sa s nimi nechcel stretnúť, len mal stále akosi naponáhlo. Párkrát ich zahliadol na chodbe a obe sa tvárili, akoby sa s ním chceli pozhovárať, stihli si však nanajvýš tak zakývať.

Na obede Amay posadila k nemu, ale nepreberali spolu nič vážne. S Catherine sa dohodli, že sa stretnú neskôr po vyučovaní a preberú všetko potrebné.

„Amay?“ ozval sa Harry, zatiaľ čo sledovali prilietať sovy otvormi do Veľkej siene.

„Áno?“ ozvala sa, vnímajúc ho len spolovice.

„Počula si už niekedy predtým o le Fayovi? Myslím predtým ako sa tu tak znenazdajky zjavil.“ Spýtal sa Harry. Amay zvraštila obočie.

„Vieš, že ani nie? Tiež som bola prekvapená, keď som sa dopočula o tom, že rod le Fayovcov nevymrel. Je však ešte mladý, dosť dobre mohol doteraz študovať.“ Pokrčila plecami. Harry v odpoveď zahmkal a viac sa k tomu nevyjadroval, začali pred ním totiž pristávať sovy s poštou. Polovica študentov vo Veľkej sieni, vrátane profesorov za učiteľským stolom, sa na neho obrátila, keď pred ním rad radom začali pristávať sovy.

„Dobre. Pomôž mi zbaviť ich pošty, nech môžu čo najskôr odletieť.“ Otočil sa na Amay. Upírka sa na neho zvesela zaškerila.

„Myslím, že to ti už nepomôže. Aj tak sa sem pozerajú všetci.“ Poznamenala.

„Ale zbalíme to skôr, ako niekto stihne mať hlúpe otázky.“ Vrátil jej úškrn.

„Komu všetkému si, prosím ťa, poslal listy?“ opýtala sa upírka zamračene, kým urýchlene zbavovali sovy nákladu.

„To je práve to divné. Listy som poslal len vám dvom, le Fayovi, Malfoyovi, Lorethovi a tomu vlkolakovi. Zvyšné tak nejako netuším, od koho môžu byť.“ Zašomral bezradne.

„Čosi mi hovorí, že sa správa o Tretej strane rozšírila viac, ako by sme si želali.“ Povedala potichu. Harry sa mimovoľne rozhliadol po sieni, skúmajúc tváre ostaných.

„Myslela som skôr iné bytosti než sú čarodejníci, Harry.“ Zašepkala. Mladík sa otočil na ňu.

„Toto si skry, prečítaš si to neskôr.“ Podala mu listy, Harry ich od nej prevzal a strčil ich do vrecka na habite k ostatným, ktoré mu priniesli sovy.

„Aké iné bytosti?“ zamumlal Harry. Obaja rozprávali tlmene, aby ich nikto nemohol začuť.

„To zistíš, keď otvoríš všetky tie listy.“ Odvetila.

„No nie, drahá. Začala si s tým, tak vysvetľuj.“ Zavrčal Harry tlmene.

„Už od leta si pod ochranou najmocnejšieho upírskeho klanu v Európe a niekedy v tej dobe sa náš klan taktiež začal zapájať do diania. A, povedzme si to otvorene, nie je také jednoduché prehliadnuť, že sa mocný upírsky klan, ktorý vzdoroval aj Voldemortovi, dobrovoľne a úplne podriadil nejakému čarodejníkovi. A potom, keď všetci oboznámení vidia, ako oddane chránim Chlapca, ktorý prežil, nie je ťažké spojiť si dve a dve dohromady a zistiť, kto je tým čarodejníkom, za ktorým náš klan verne kráča. A keď si pomyslíš, že na ostrovoch je až päť upírskych klanov a aspoň päť svoriek vlkolakov, nie je také ťažké prísť na to, kto ti môže písať.“ Hovorila.

„Ak o Tretej strane vie aj Greybackova svorka, dozvie sa to aj Voldemort.“ Zasyčal Harry podráždene.

„Greybackova svorka sa to nedozvie. Predpokladám, že zo svoriek o tebe vie Darkova a možno dve ďalšie, ktoré sú s jeho svorkou spriatelené. Veríš, že ťa Dark chráni a ak je tomu tak, tak nedovolí, aby sa to dostalo ku Greybackovi.“ Tvrdila.

„Ako si tým môžeš byť taká istá?“ opýtal sa Harry.

„Dark je vodcom najväčšej a najsilnejšej svorky. Možno neviem, prečo ťa chráni, ale viem, že ak ťa chráni on, tak sa k tebe nedostane nijaký vlkolak.“ Prehlásila s istotou. Harry nechápal, kde sa to v nej berie.

„V istom ohľade je to len fér, že ťa chráni zo všetkých práve Dark.“ Povedala po chvíli. Harry sa na ňu zmätene pozrel.

„Veď vieš, pre rovnováhu.“ Uškrnula sa. U Harryho však pochopenie nenašla, len ho tým ešte viac zmiatla.

„Pre rovnováhu?“ nechápal. Akú rovnováhu?

„Chránia ťa najmocnejší upíry, myslí, že je len správne, keď ťa chráni aj najmocnejší vlkolak.“ Usmiala sa. Harry pokrútil hlavou.

„Mňa znepokojuje už to, že ma niekto ako vy vôbec chráni.“ Zašomral.

„Toto radšej nebudem brať ako urážku.“ Uškrnula sa. Harry sa krátko zasmial.

„Pozri sa na to z môjho uhla pohľadu.“ Vyzval ju. „Som Harry Potter, Dumbledorov Zlatý chlapec a podľa všetkého by som mal byť pevne usadený na svetlej strane a nenávidieť všetko, čo je iné ak ja.“

„Teraz sa na to ty pozri z nášho uhla pohľadu. Si Harry Potter, jediný človek, ktorý prežil Smrtiacu kliatbu a jeden z najvplyvnejších čarodejníkov tejto doby. A prejavil si záujem o nás, o temné bytosti a polovičných. To urobil doteraz len málokto a aj tí, ktorí záujem prejavili, nás chceli väčšinou len využiť. A odrazu si sem nakráčaš ty a nielenže sa o nás zaujímaš a si ochotný chrániť nás, ale chceš s nami dokonca založiť samostatnú stranu. Nemôžeš sa diviť, že sa všetci chceme chopiť príležitosti a bojovať po tvojom boku o osudy našich rodov. Po dlhých rokoch si pre nás prvá skutočná nádej. Konečne máme koho nasledovať a za koho bojovať. Musíš sa na to pozerať aj z tohto uhla pohľadu, inak nás nikdy plne nepochopíš a to by bola nesmierna škoda.“ Vrelo sa na neho usmiala.

„Ďakujem. Budem si to pamätať.“ Zašepkal. Vzápätí sa usmial.

„Kde len by som bez teba bol?“ povzdychol si žartovne. Amay sa rozosmiala.

„Nebyť mňa, nasťahoval by ti sem Loreth inú upírku.“ Tvrdila.

„Nebyť teba, nikdy by som sa nedostal na túto cestu. Nebyť teba, možno by som tej noci pri Čiernej ruži nezasiahol.“ Priznal Harry tichým hlasom. Amay sa na neho prekvapene pozrela.

„Ako to myslíš?“ spýtala sa.

„Vieš, na čo som myslel, keď som vás tam videl?“ položil Harry rečnícku otázku, Amay napriek tomu pokrútila hlavou. Harry sa chmúrne usmial.

„Myslel som na Hermionu. Na to, ako by som nedokázal zniesť, keby sa jej niečo stalo. Musel som vám pomôcť, pretože som v tej chvíli videl na vašom mieste stáť seba a Miu.“ Zašepkal.

„Ty si ju...“ hoci nedopovedala, Harry vedel, na čo myslela. 

„Miloval?“ trpko sa zasmial.

„Určitým spôsobom áno, ale neviem či som ju miloval tak, ako máš na mysli ty. Nezniesol by som, keby sa jej niečo stalo, urobil by som všetko preto, aby som ju zachránil. Ale to či som ju miloval aj týmto romantickým spôsobom som nikdy nemohol zistiť. Vieš, v tomto som bol trochu iný ako ostatní, na lásku mi, pri všetkých tých dobrodružstvách, pokiaľ to tak môžem nazvať, nezostávalo veľa času. Trvalo mi dlho, kým som prišiel na to, že milujem Catherine a popritom s Catherine som nikdy nebol len priateľ, vždy tam bolo niečo viac. S Hermionou to bolo omnoho mätúcejšie, dlho bola mojou vernou priateľkou, videl som ju prvýkrát zaľúbenú, prešiel som si s ňou mnohými prekážkami, spočiatku sme boli obaja zasiahnutý Ronovým podrazom, kým sa odrazu nezmenila. Vždy som vedel, že to nebola ona, že bolo niečo zle, že Ronald niečo urobil, no napriek tomu...“ pokrčil plecami.

„Napriek tomu to bolelo.“ Doplnila ho.

„Asi tak.“ Prikývol.

„Mrzí ma to.“ Zašepkala. Harry jej venoval jemný úsmev.

„Nemá ťa čo mrzieť. Hermiona mi bola celé tie roky dobrou a vernou priateľkou a nech by bola pravda akákoľvek, nič by to nemenilo na tom, že som ju vždy istým spôsobom miloval. Teraz mám teba, mám Cath a keď sa nám podarí dostať toho démona tam, kam patrí, budem mať naspäť aj Ginny s Hermionou. Možno už nebudeme rovnakí, akí sme boli predtým, ale aspoň to budeme opäť my.“ Usmial sa.

„Vieš o tom, že si úžasný priateľ?“ opýtala sa ho Amay s chmúrnym úsmevom. Harry  sa zasmial.

„Ja som ten priateľ, ktorý tých, ktorých miluje, neustále zaťahuje do problémov. Myslím, že to nie je práve charakteristika úžasného priateľa.“ Pripomenul.

„Ale taktiež si priateľ, ktorý pre tých, ktorých miluje, urobí všetko.“ Harry nad jej slovami nesúhlasne pokrútil hlavou. Keby pre svojich priateľov urobil všetko, boli by Hermiona s Ginny už dávno v poriadku. Amay mu položila ruku na rameno.

„Netúžiš po sláve ani po uznaní a napriek tomu si sa rozhodol založiť vo vojne ďalšiu stranu. Každý deň tvrdo cvičíš a neustále sa zlepšuješ. Viem, že si predtým veľmi nečítal knihy, no napriek tomu si v nich neustále zahrabaný, lásku k nim si si vypestoval len niekedy v predošlých mesiacoch. Harry, ty si ten, ktorý bojuje za lepší svet a krajšiu budúcnosť pre tých, ktorých miluješ. A tvoje srdce je obrovské, dokážeš milovať tak oddane a hlboko ako skutočne len málokto. Vždy doteraz som sa obávala, že ma niekto zradí, stránila som sa priateľstva s kýmkoľvek mimo mojej rodiny. A potom si sa zjavil ty a otočil si môj svet hore nohami. Odrazu mám v tebe verného priateľa, akého som nikdy nemala a vďaka tebe som si našla cestu aj ku Catherine a k Lune, hoci Lune nie vždy rozumiem. Pokiaľ ty nie si priateľ, ktorý urobí pre svojich milovaných všetko, tak potom neviem, kto ním je.“ S tými slovami mu naposledy stisla plece a odtiahla sa preč, nechávajúc priateľa napospas vlastným myšlienkam. Harry bol dojatý dôverou obsiahnutou v jej slovách a a chvíľu sa cítil byť tak zraniteľný.

Bolo až zarážajúce ako rýchlo a ako hlboko prenikli do jeho života. Ona, Catherine, Loreth aj Luna, ba dokonca aj le Fay a možno aj Draco. Ich podpisy sa mu vryli hlboko do srdca a Harry sa obával a zároveň vnútorne radoval, že ich odtiaľ už nič a nikto nevymaže. To oni tvorili jeho svet, kvôli nim ráno vstal a cvičil, kvôli nim bojoval aj tam, kde to ostatní už vzdali. Myšlienka na nich mu dodávala silu a nútila ho opäť sa postaviť na nohy a kráčať ďalej aj keď ho osud zrazil na kolená. Pretože nič nebolo silnejšie ako láska. To sa za tie roky naučil, najskôr pri Hermione, Weasleyovcoch, Hagridovi, McGonagallovej a ostatných, ale tú najcennejšiu lekciu mu dali práve oni. Vrátane Snapea, pochopiteľne.

Bolesť z lásky sa dá zniesť, keď človek trpí, aby bol šťastný ten, koho miluje, je to dokonca z istého uhla pohľadu príjemné. A nenávisť, ktorá vychádza z lásky, je tá najvytrvalejšia a najsilnejšia, aj keď nenávisť už láskou nie je. Pokiaľ človek bojuje za tých, ktorých miluje, vstane aj keď ho zlomia a urobí aj to, čo je zdanlivo nemožné, len aby spasil svojich milovaných. Láska mu dodáva silu, myšlienka na milovaných mu dodáva presvedčenie a nádej na lepší zajtrajšok pre nich všetkých ho núti vstať a bojovať ďalej. Bojovať, aj keď to ostatní dávno vzdali.

Ale Amay zabudla na jednu dôležitú vec. Áno, miloval ich, nesmierne ich miloval, v tom mala pravdu. Ale nespomenula to, že Voldemorta nenávidel a túžil po pomste. Chcel pomstiť seba, Lily aj Jamesa, Snapea, Malfoya, Cedrica a mnohých iných zabitých a zranených v jeho mene. Vinil Voldemorta z mnohých zlých vecí v jeho živote a mal pravdu, hoci niekedy by mal viniť mnohých, nielen Voldemorta. Ale keby Voldemort nebol, jeho život by bol rozhodne krajší a šťastnejší. A pokojnejší.

Naklonil sa bližšie k Amay.

„Na niečo si však zabudla. Ja chcem Voldemorta zničiť kvôli pomste.“ Zašepkal. S tým vstal a opustil Veľkú sieň, ignorujúc pohľady, ktoré mu venovali ostatní v sieni.

Cestou do klubovne vytiahol jeden z listov a otvoril ho.

Vážený Lord Potter,

cením si dôveru, ktorú ste mi prejavili, keď ste mi zaslali tento list.

Rád by som Vás uistil, že nech už ďalšie okolnosti dopadnú akokoľvek,

vždy budem stáť po Vašom boku a pomáhať Vám. Súhlasím s Vašimi

pohnútkami, čarodejníci sa počas rokov zmenili a odklonili sa od

starých práv mágie a jej zákonov a je na čase zmeniť to. Verím vo

Vás a vo Vaše presvedčenie a aj v to, že to zvládnete či už s mojou

pomocou alebo bez nej. Ak to však bude v mojich silách, pomôžem

Vám zotrvať na ceste, pre ktorú ste sa rozhodli a nedovolím, aby ste

klesli na dno ako kedysi dávno istý mladý muž menom Tom Riddle.

S úctou,

Le Fay.

P.S.: Harry, ak máš pochybnosti, pýtaj sa. Odpoviem Ti na všetko,

na čo budem môcť.

Harryho až zamrazilo, keď si prečítal Post Scriptum v liste od le Faya. Bolo to, akoby vedel o jeho rannom strete s démonom. Táto le Fayova tendencia vedieť viac ako je normálne ho znervózňovala. Harry bol už tak dosť paranoidný, teraz sa okolo seba začne obzerať na každom kroku či neuvidí niekoho, kto ho sleduje.

Le Fayov list odložil na nočný stolík, ukryje ho neskôr, okrem toho, tam by mal byť v bezpečí. Ale pre istotu ho aj tak dobre ukryje, toto neboli informácie, ktoré by chcel zverejniť. Čím dlhšie utají vznik Tretej strany, ktorú mimochodom ešte ani nezaložil, napriek tomu, čo tvrdia všetci naokolo, tým lepšie.

Ako ďalší vytiahol list od Loretha. Jeho odpoveď bola krátka, ale postačujúca.

Harry,

máš moju plnú dôveru vo všetkom, čo robíš. Bude mi cťou

stáť po Tvojom boku a kráčať s Tebou do boja. Začnem sa

nenápadne obzerať po ďalších spojencoch, Tretia strana

bude, bezpochyby, pre takých ako sme my, žiadanou voľbou.

Ďakujem Ti za šancu, ktorú nám ponúkaš.

S úctou,

Loreth Savoray.

Hoci bol jeho list strohý, Harry v ňom cítil nadšenie. Loreth ho spísal narýchlo, bolo to badať aj na jeho písme, Harry akosi nepochyboval, že začal konať okamžite potom, ako dostal list. Nezáležalo mu dokonca ani na to, že bola už pokročila nočná hodina.

Zatiaľ to nevyzeralo zle. Loreth bol za, le Fay tiež súhlasil a Amay s Catherine vyzerali byť, aspoň pokiaľ mal dnes možnosť odsledovať, tou možnosťou vzrušené a nadšené. Na armádu to síce ešte nebolo, ale niekde začať treba.

Ďalší list, ktorý vytiahol, bol od Malfoya. V skratke mu napísal približne to, čo mu ráno na hodine povedal Draco. Chcel, aby bol jeho syn v poriadku, mimo vplyvu Voldemorta a nenájde sa nikto lepší ako Harry, kto by mu mohol pomôcť. Výmenou za to bol ochotný posúvať Harrymu informácie. To mu Draco nespomenul, pravdepodobne ani nevedel o tom, čo je pre neho otec ochotný podstúpiť. V Harryho hlave to však roztočilo koliečka. Pokiaľ by bol Lucius Malfoy ochotný donášať Harrymu na Voldemorta, možno by ho mohol prijať do strany. Lucius bol znalý čarodejník, skvelý duelant a perfektný politik. Pre Harryho by niekto taký mohol byť na nezaplatenie. Zatiaľ mal dojem, že zakladal stranu deciek. On, Loreth, Catherine, Amay ani Draco neboli práve najstarší a to mali byť tými najvyššie. Le Fay bol v tomto tiež otázny, Merlin vie, koľko má ten rokov, ale že by vyzeral práve staro sa tiež povedať nedalo. Niežeby bol Lucius Malfoy starý, k tomu sa ešte nedostal, ale nebol primladý ako oni. Už si jednou vojnou prešiel a vyznal sa v čarodejníckom svete.

Odpísal Luciusovi stále trochu neistý list, v ktorom mu opatrne ponúkol niečo viac, než o čo žiadal. Ponúkol mu miesto blízko jeho syna. Lucius už pochopí, pokiaľ sa Harryho strana ujme a získa si popularitu, v čo očividne veľa ľudí verilo, môže chlapec pomôcť očistiť Luciusa. Mužovi, ktorý nosil na ruke Temné znamenie, by sa trochu ochrany mohlo hodiť, najmä, ak mu na to prídu. Snape skončil dobre, keď sa za neho zaručil Dumbledore, možno by to vyšlo celkom dobre aj keby sa Harry zaručil za Luciusa. A ak nie, stále ho môže uniesť. Možno mal malú armádu, ale z vlastnej skúsenosti vedel, že ľudia z ministerstva sú vo väčšine tupci.

Ďalší list bol od Catherininho brata. To bolo prekvapivé.

Harry Potter,

oslovujem Vás na žiadosť mojej sestry. Informovala ma, hoci nie takto

presne, že niečo plánujete a, podľa jej slov, chcem byť pri tom. Síce

netuším, čo tým moja milovaná príbuzná myslela, ale som ochotný

pridať sa k Vám. V istých kruhoch ste totiž známy. Iste chápete, že

mám prístup aj do istých, povedzme „temnejších“ kruhov, moja sestrička

ma zoznámila s mnohými nečarodejníkmi. Práve tam sa o Vás často

hovorí a musím povedať, že v dobrom. Pevne verím, že nájdete miesto

pre jedného schopného čarodejníka, môžem Vás uistiť, že moje služby

pre Vás budú cenné. Poznám mnohé tajomstvá čarodejníckej

smotánky. Okrem toho, od príchodu istého nemenovaného

černokňažníka prestáva byť pohybovanie sa medzi čarodejníkmi

zábavné. Vždy sa nájde niekto, kto sa Vás pokúša naverbovať. Je

to nanajvýš otravné. Pevne verím, že sa Vám tento stal podarí zmeniť,

sú ľudia, ktorí by mali padnúť.

S úctou,

Marcus Roth.

Harry sa na konci listu nakrátko zamyslel, čo majú všetci s tou úctou. Dnes to nečítal prvýkrát a obával sa, že ani posledný.

Marcusov list ho každopádne pobavil, mladý čarodejník, zdá sa, nebol spokojný s Voldemortovou krutovládou. Harry nepochyboval, že to, čo v liste napísal, bola pravda. Či už myslel jeho styky s temnými bytosťami alebo schopnosti na získavanie dôverných informácií. Bol atraktívny a šarmantný, Harry akosi nepochyboval, že ženy boli ochotné vyzradiť mu mnohé. Avšak ťažko povedať, čo presne od Harryho očakával. Z listu by sa dalo povedať, že očakával zmenu, vypadnutie zo zabehnutých koľají, adrenalín. Prejavil nadšenie, nie búrlivé, ale predsa zjavné.

Harry nad ním ešte popremýšľa, ale zatiaľ bol naklonený prijať ho. Javil sa ako nádejný mladý muž, ktorý mu môže byť na úžitok. Na rozdiel od ostatných však nebol k Harrymu pripútaný nijakým spôsobom, nebol medzi nimi nijaký dlh, nijaký vzťah a to sa Harrymu nepáčilo. Bude využívať jeho služby, ale bude opatrný. Marcus Roth mu prišiel príliš prelietavý. Pokiaľ nenadobudne istotu, že mu môže veriť, radšej mu ani príliš dôverovať nebude.

Z kopy vytiahol ďalší list, najobjemnejší zo všetkých. Prekvapila ho jemná magická stopa, ktorá sa nad ním vznášala. Nech ho už napísal ktokoľvek, nechcel, aby ho mohol prečítať niekto okrem Harryho. Tento pisateľ sa očividne nespoľahol na poštové tajomstvo a bál sa, že by niekto mohol Harryho sovy zastaviť. Už prvé riadky listu mu napovedali, kto mu poslal túto poštu.

Lord Potter-Black,

som rád, že ste sa rozhodli skontaktovať ma. Je mi cťou spoznať Vás,

hoci sme sa zatiaľ stretli len kým som bol vo svojej vlkolačej podobe.

Dúfam, že sa to čoskoro zmení, snáď ešte pred súdom, ktorý nás

všetkých čaká. Verím, že Vám to nespôsobilo priveľké ťažkosti,

priveľa ľudí Vás však chce a je stále náročnejšie udržať Vás v bezpečí.

S istotou viem o vlkolačej svorke, pod vedením Fenrina Greybacka

a istom upírskom klane, ktorí by Vás chceli vidieť mŕtvych. To ale nie je

to najdôležitejšie, čo Vám potrebujem povedať.

Lord Potter, pred dávnymi rokmi, ešte pred časmi Merlina Múdreho

a kráľa Artuša, vyriekla stará vážená veštica na sklonku života veštbu.

Bolo to v čase, keď bol čarodejnícky svet rozvrátený, práve v tej dobe

sa totiž začínali naše druhy navzájom odsudzovať a formovala sa medzi

nami nenávisť. Veštba hovorila o mužovi, ktorý opäť spojí rozvrátený

svet, nastolí poriadok a privedie naspäť k životu zákony mágie. Ľudia

na takého muža čakali veľmi dlho, ale neobjavil sa, veštba sa však

zachovala. Keď sa po mnohých rokoch objavil kráľ Artuš vedený

najmocnejším čarodejníkom, ktorý v tej dobe kráčal po zemi a podľa

mnohých najmocnejším vôbec, so svojim snom o spojenom svete,

slová veštby opäť ožili. Čarodejníci, vedení nádejou, za ním verne kráčali,

ochotní obetovať pre neho a jeho víziu životy. Vtedy ešte túžili po svete,

o ktorom počúvali v rozprávkach a ktorý stratili. Keď však Artuš prišiel

o život rukou Mordreda, čarodejníci na veštbu zanevreli, veď kto mocnejší

už môže prísť ako Merlin a Artušom? Ako roky plynuli, zabudli na svet,

po ktorom túžili a namiesto neho si začali stavať nový svet, v ktorom

vládla korupcia, slabí čarodejníci bez potrebnej múdrosti, nenávisť

a odpor a túžba po moci. Mágiu využívali vo svoj prospech, ale nenačúvali

jej, už tu nebol nikto, kto by jej rozumel. Čarodejníci postupne

strácali na moci, neuvedomujúc si, že spejú k zániku a s nimi

postupne klesali ku dnu aj magické bytosti. Zabudli sme na to,

po čom sme túžili a túžbu, ktorá ostala zakorenená hlboko v našich

srdciach sme potlačili. Nechali sme mágiu, našu vernú a láskavú

matku, sme nechali odísť.

Ale teraz ste sa tu objavili Vy, pán Potter. Neviem či ste práve Vy

tým, o kom hovorí veštba alebo by sme mali čakať na niekoho ďalšieho.

Ja však už nemám chuť čakať. Pokiaľ ste to Vy, mágia Vás povedie

a Vy nás privediete naspäť k nej. A ja pri tom chcem byť, chcem stáť

po Vašom boku a chrániť Vás svojím životom. Už teraz za Vami verne

kráčajú mnohí a mnohí ešte budú, pod Vašim velením sa zjednotia

početné zástupy bojovníkov a Vy ich povediete. Možno spolu porazíme

Voldemorta a možno sa dostaneme až tam, kam všetci túžime, to

neviem, ale verím vo Vás. Verím, že skrze Vás prídeme k lepšiemu

zajtrajšku. Nech už plánujete čokoľvek, chcem byť pri tom, pokiaľ

mi to bude dovolené a pomáhať. Ste pod mojou ochranou a pod

ochranou mojej svorky, ktokoľvek Vám bude chcieť ublížiť,

rozpúta náš hnev. Ak to bude nutné, som vo Vašom mene ochotný

spolupracovať aj s upírmi. Myslím, že si každý dvakrát rozmyslí

či sa chce dostať do sporu s toľkými mocnými bytosťami. Samozrejme,

vernosť voči Vám budem v medziach držať v tajnosti dovtedy, kým si

to budete priať.

Verím, že Vás môj dlhý list neodradil, ale potreboval som Vám povedať

všetko toto a ešte viac. Ja, na rozdiel od mojich dvoch súperov, nemám

šancu vyhrať súd a získať Vás do svojej opatery. Rád Vás však uvidím.

S úctou a dôverou,

Marcus Dark.

No... prvý človek, ktorý porušil formulku ‚s úctou‘. Dark tam pre istotu niečo ešte pridal. Ale jeho list Harryho potešil, možno trochu zmiatol, ale rozhodne potešil. Vyzeralo to tak, že má na svojej strane ďalšieho verného nasledovníka a s ním aj mnoho ďalších. Síce sa tým Harrymu zvýšia starosti, pretože ho bude trápiť bezpečie ďalších ľudí, ale taktiež budú mať spolu väčšiu šancu zvíťaziť.

Pokiaľ to teda Harry zvládne.

Zmienka o ďalšom proroctve bola trochu znepokojivá, hoci zaujímavá. O tomto Harry ešte nepočul. Bude sa naň musieť popýtať ešte niekoľkých ďalších ľudí a niečo o tomto proroctve vyhľadá aj v knihách, ale veril mu. Tomu proroctvu. Nevedel, prečo, bolo to rovnaké ako keď mu akési neznáme vedomie v jeho vnútri, možno jeho inštinkty, dodalo istotu, že je správne založiť Tretiu stranu. Že to nejako zvládne. Teraz si bol na istej úrovni istý, že si tú veštbu musí zapamätať a že sa na ňu musí opýtať le Faya. Mal totiž neodbytný dojem, hoci ho nedokázal logicky vysvetliť, že le Fay o tej veštbe niečo vie.

Viac listov už prečítať nestihol, bude sa k nim musieť vrátiť neskôr, pokiaľ nechce zmeškať na hodinu. Teraz mal transfiguráciu s McGonagallovou, tá tiež nemala veľmi rada meškanie. Zvyšné listy odložil do kufra, zhrabol brašnu a vybral sa na hodinu.

V jednej z chodieb narazil na Snapea. Bol na druhej strane a práve vchádzal, nič by si nevšimol, keby Harry nenápadne zahol a pokračoval v ceste vedľajšou chodbou. Rozhodne by to tak bolo jednoduchšie, Harry sa stále cítil trochu nervózne, keď si pomyslel na tie fotky. Akosi sa mu teraz pred očami zjavoval pri pohľade na jeho profesora a otca obraz zamilovaného mladíka, ktorého videl na fotkách. Jeho múry, ktoré bránili Snapeovi, aby ho dokázal zraniť, boli priveľmi nízko. Bolo tu však niečo, čo mu Harry musel povedať a to vedomie Harryho prinútilo pokračovať v ceste naproti staršiemu mužovi.

„Profesor,“ zarazil ho, keď prechádzal okolo neho. Snape sa na neho so zamračením otočil.

„Nemali by ste byť na hodine, Potter?“ zavrčal. Nebolo to však také nepriateľské ako predtým, Snape sa celkove zdal byť duchom mimo.

„Ešte nie.“ Odpovedal. Rýchlo pokračoval, kým ho Snape stihol prerušiť.

„Ďakujem vám za tie fotky. Veľa pre mňa znamenajú.“ Priznal úprimne. Pozoroval ako sa Snapeovi rozšírili oči v poznaní, keď sa hľadel do Harryho otvorenej tváre.

„Patria vám, ja som ich mal len v úschove.“ Povedal Snape. Harry prekvapene zamrkal.

„Nerozumiem.“ Priznal. Harryho pravá identita mala byť predsa utajená, rovnako ako vzťah Lily a Snapea. Keby Harry dostal fotky, na ktorých bol vyobrazený zamilovaný párik jeho skutočných rodičov, asi by to trochu pohlo jeho svetom a začal by pátrať. Vtedy by sa mohol dostať na koreň pravde a zistil by, že je synom Snapea. To by sa nemohlo stať.

„Lily povedala, že tie fotky budú jedného dňa patriť nášmu synovi.“ A presne tohto sa Harry bál. Nával zármutku a tichej ľútosti prebodol Harrymu srdce a donútil chlapca sklopiť pohľad. Snape však napriek tomu v jeho otvorenom výraze musel vidieť viac ako dosť.

„Och,“ vydralo sa z neho ticho. Veľmi inteligentná reakcia, hodná syna Severusa Snapea. Harry náhle zodvihol pohľad k Snapeovi, s otázkou na perách, ale našťastie sa včas stihol zaraziť. Nebol by najlepší nápad, keby sa ho opýtal práve toto. Odpoveď by mohla dosť dobre zabolieť. Snape ale očividne vedel v jeho tvári čítať lepšie ako si Harry kedy myslel.

„Mám celý album.“ Prikývol. Pery sa mu skrútili do niečoho, čo by sa dalo považovať za úsmev. Ani zďaleka sa to však nepodobalo na ten úsmev, ktorý Snape zvykol venovať svojej žene.

Kedy naposledy sa Snape usmial? Skutočne usmial?

„A som ochotný podeliť sa oň.“ Dodal. Harry nevedel ani vypovedať, ako sa v tej chvíli cítil, sám sa totiž vo svojich pocitoch nevyznal. Cítil vďaku a úľavu, že Snape nevyužil jeho slabosť proti nemu. Cítil radosť nad tým, že sa dostane k ďalším fotkám, ďalším kúskom jeho minulosti a zároveň vedel, že bude cítiť bolesť, keď sa bude pozerať na to, čo nikdy nebude poznať. Cítil sa byť náhle ranený, keď premýšľal nad pochmúrnym svetom jeho otca a zároveň nahnevaný, že dovolil, aby sa to stalo. Že sa nechal zničiť. A zároveň bol hrdý na to, že sa jeho otec nezlomil. Cítil lásku k Lily a vedel, že Snape ju tiež miloval a aj miluje a že ho dokáže pochopiť. A stále nevedel, čo vlastne cítil ku Snapeovi.

Bol to jeho otec. Na jednu stranu ho miloval a bol na neho hrdý, ale na druhú stranu medzi nimi stále prebýval tieň bývalej nenávisti a z mnohých dôvodov mu Harry ešte stále nedokázal plne dôverovať. Bude trvať ešte dlho, kým si k sebe nájdu cestu, no možno sa niekde v diaľke začalo medzi nimi niečo črtať. Niečo krehké a nepatrné, ale predsa niečo. Snáď to opäť jeden z nich nezničí.