Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Videl obrazy. Stovky obrazov sa s nesmiernou intenzitou a rýchlosťou prebúravali jeho mysľou a Harry ich nedokázal zachytávať. Napriek tomu však celou svojoubytosťou cítil, že každý jeden z tých obrazov je dôležitý. Nechápal, prečo, nechápal, čo znamenajú, ale vedel, že sú podstatné. A o to viac ho trápilo, že nedokázal zachytiť ani jediný z nich.

Ako nezastaviteľná smršť sa prehnali jeho mysľou, nemilosrdne zbúrali všetky jeho hradby a zanechali ho unaveného a vysileného.Spomienky v jeho hlave sa premiešali s neznámymi obrazmi, to bolo to jediné, čo dokázal rozoznať. Keď prehrmela prvá vlna a Harry klesol vysilene na kolená, s myšlienkami chaoticky poprehadzovanými, udialo sa to znovu. Nestihol ani otvoriť oči a zistiť, prečo je tam odrazu rak teplo, keď jeho myseľ zaplnila spletitá sieť rýchlo sa mihajúcich obrazov.

Ale tentoraz bol Harry pripravený. Ignorujúc narastajúcu bolesť, siahol mysľou hlboko do víru mihajúcich sa obrazov a jeden z nich prudko uchopil. Rovnako nemilosrdne ako si obrazy prebíjali cestu jeho mysľou si Harry pritiahol obraz k sebe, aby ho preskúmal. A v tej chvíli zistil, že to, čo videl, neboli obrazy.

V mysli sa mu objavila postava muža v tmavofialovom plášti. Harry toho muža veľmi dobre poznal, nebolo to tak dávno, čo ho videl prvýkrát. Vtedy si myslel, že to bolo aj naposledy. Dokonca aj situácia sa opakovala, krvavý mesiac jasným červeným svetlom osvetľoval lúku a les, kam sa premiestnil pri svojej prvej vízií, ako to vtedy nazval a ako vtedy aj teraz stála na lúke jeho staršia podoba. Ibaže tentoraz sa niektoré veci zmenili.

Jeho staršia podoba nevedela o tom, že ich Harry pozoruje, niečo mu našepkávalo, že toto bolo niečo úplne iné ako keď sa vtedy premiestnil k Harrisonovi Carusovi. A tento krát nebol sám. Po mladíkovom boku stáli le Fay a akýsi neznámy muž v čiernom plášti s tými najzvláštnejšími modrými očami, aké kedy videl. Boli nádherné, hlboké a zlovestné a hoci sa neupierali na chlapca, cítil sa, akoby ho pozorovali. Akoby ten muž poznal všetky jeho temné tajomstvá. Harry sa nevedel zbaviť pocitu, že toho muža už niekde videl. Napriek tomu si však bol istý, že by na tie oči nikdy nezabudol.

Traja muži na čistinke o ničom vášnivo debatovali. Nech to však bolo čokoľvek, Harry nič nepočul, obraz, ktorý sledoval, nemal zvuk. Ich hádka skončila príkrim rozkazom chlapcovho staršieho ja, aspoň teda Harry mal dojem, že im niečo prikázal. Dvaja starší muži sa stiahli a prikývli, stále však na nich bolo poznať, že sa im chlapcove rozhodnutie nepáči.

Dlhšie už Harry obraz udržať nedokázal. Vytrhol sa z jeho pevného držania a nenávratne sa stratil vo víre obrazov, mihajúcich sa Harryho mysľou.

Harry! Strhol sa. Zdalo sa mu, akoby niekto volal jeho meno. Zmätene potriasol hlavou a pokúsil sa zachytiť ďalší obraz.

Harry! Tentoraz už nemohol ignorovať hlas vo svojej hlave. Ozval sa omnoho hlasnejšie a naliehavejšie ako predtým. Harry sa pokúsil vyhľadať pôvodcu toho nepríjemného zvuku, nikde však nikoho nevidel ani necítil.

Vráť sa! Naliehal hlas. Harry sa v mysli hlboko zamračil. Kam? Bol vo svojej mysli, kam by sa mal vracať?

Hlas sa už znovu neozval. Tentoraz Harry vo svojej mysli ucítil náhlu prítomnosť akejsi nesmierne mocnej bytosti a ucítil trhnutie, keď ho cudzie vedomie zovrelo a vrátilo naspäť do reality. Pohľad, ktorý sa mu naskytol, ho dokonale priviedol ku zmyslom. Nevyužívaná učebňa, kam sa Harry utiahol, keď chcel byť sám, horela a jediné, čo chránilo Harryho, bola bublina z ľadu, ktorá praskla, ako náhle sa Harry vrátil mysľou naspäť.

„Si v poriadku?“ zavolal na neho známy hlas. Na druhej strane ohňa videl nejasnú siluetu postavy v čiernom plášti. Zachvel sa.

„Som.“ Odpovedal a vzápätí sa rozkašľal. Pochyboval, že jeho zachrapčanie niekto začul, ledva sa počul sám. Hlas mu zlyhal, akoby neprehovoril celé dni.

„Som v poriadku!“ zavolal nazad už trochu príjemnejším hlasom. Plamene naokolo sa začali sťahovať, keď ich zovrela mocná mágia a Harrymu sa naskytol pohľad na muža, ktorý ho prišiel zachrániť.

Myseľ, ktorá ho zovrela a vytiahla von bola príliš silná. Už mal tú česť dostať sa do kontaktu s mocnou Dumbledorovou mysľou aj s oceľovou mysľou Temného pána. Toto však bolo niečo úplne iné, myseľ, ktorá sa ho dotkla, bola rozvážna, pevnejšia ako oceľ, nesmierne stará a skúsená. Harry nemal najmenšiu šancu brániť sa. Nemohol povedať či bol čarodejník, ktorý ho zachytil, dobrý alebo zlý. Pre Harryho bolo prakticky nemožné skonštatovať to, jeho myseľ bola v rovnakej miere naplnená tieňmi ako svetlom, rovnako poriadkom ako chaosom a stretali sa v nej kontrola aj šialenstvo. Muž, ktorý mu pomohol, sa udržiaval na hrane medzi dobrom a zlom a stálo ho to nemalé úsilie. Stačil by jediný chybný krok, jedno drobné vykoľajenie a spadol by.

Le Fay Harryho neraz varoval, že je nebezpečný a Harry si myslel, že to pochopil. Och, ako veľmi sa len mýlil. Až teraz pochopil, čo to obnáša mať ho nablízku. Le Fay bol v rovnakej miere šialenec a vrah ako génius a ochranca iných. A okrem toho patril medzi tých najmocnejších mužov, akých kedy Harry stretol. Spomenul si na to, ako mu leFay povedal, že má viac rokov ako sa zdá.

„Koľko máš rokov?“ opýtal sa Harry chrapľavo, keď le Fay uhasil plamene. Čarodejník na neho uprel nevyspytateľný pohľad svojich ľadovozelených očí. Odrážalo sa mu v nich poznanie.

„Teraz nie je čas na to, aby sme to riešili.“ Odpovedal.

„A kedy bude?“ opýtal sa Harry ostro. Ani sa nesnažil skryť náhle nepriateľstvo. Le Fay zaťal zuby.

„Dobre vieš, kedy sa ti zdôverím.“ Odpovedal le Fay .Harry vstal, krátkym pohľadom si prezrel zničenú miestnosť a potom prebodol pohľadom le Faya. Už mal toho všetkého dosť. Počas tohto dňa nadobudol dojem, že ráno radšej ani nemal vyliezť z postele. Jediné dobré bolo, že sa konečne zbavil Umbridgeovej. A aj to viedlo len k tomu, že vydali zatykač na riaditeľa a hoci si bol istý, že sa z toho starec skôr či neskôr dostane, nastali problémy.

„Buď mi to povieš alebo to z teba dostanem.“ Vyhrážal sa Harry. Le Fay sa posmešne uškrnul, hlavou kývol na Harryho blížiacu sa postavu.

„Ledva sa držíš na nohách, naozaj si myslíš, že by si ma dokázal poraziť?“ opýtal sa. Harry si kyslo pomyslel, že má úplnú pravdu. Ak si však myslel, že vďaka tomu vyhral, mýlil sa.

„V takom prípade mi buď odpovedz alebo vypadni. Nemienim mať po boku človeka, ktorému nedôverujem.“ Prehovoril chladne. Le Fay si ho premeriaval pohľadom, akoby premýšľal či to naozaj myslí vážne.

„Nepoviem ti, koľko mám rokov, na tom aj tak príliš nezáleží. Poviem ti však, kto je mojim informátorom tu v škole. Povedal mi aj to, že tu horí.“ Zvolil. Harry sa zamračil, keď začal meniť podmienky, ale pristal. Zatiaľ.

„Tak hovor.“ Vyzval ho. Le Fay sa uškrnul.

„Alebo ti to radšššej ukážem?“ opýtal sa. Harry si v prvom momente neuvedomil, čo začul. Parselský jazyk znel jeho ušiam vždy prirodzene, akoby počúval angličtinu. Keď si však uvedomil tiché sykavky v jeho slovách a začal sa lepšie sústrediť na syčivé zvuky vychádzajúce z mužových pier, strhol sa.

„Hovoríššš Hadím jazykom.“ Skonštatoval. Nedokázal v sebe nájsť dostatočné prekvapenie. Le Fay pobavene prikývol.

„Ako je to možné?“ opýtal sa Harry.

„Sssme rodina. Ty, ja a Lord Voldemort sssme possslednými predssstaviteľmi nášššho rodu.“Priznal. Harryho tvár sa zachmúrila.

„Prečo by si potom mal pomáhať mne a nie Voldemortovi?“ opýtal sa. Le Fay pochopil, že týmto chlapca nepresvedčil, práve naopak.

„Pretože Voldemort zradil to, čím bol náš rod. Pošpinil naše meno. Salazar Slizolin nebol taký ako ho čarodejníci prezentujú a Tom to vedel, napriek tomu však verejnú mienku o ňom podporil a využil vo svoj prospech.“ Odpovedal.

„A čo očakávaš odo mňa? Že očistím toto prekliate meno?“ opýtal sa Harry posmešne.

„Nemám právo na to, aby som od teba niečo očakával.“ Reagoval le Fay. Harry sa cynicky zasmial.

„A predsa odo mňa niečo očakávaš.“ Podotkol.

„Tak ako mnohí iní.“ Prikývol le Fay bez okolkov. Napriek tomu sa však zdalo, že svoje predošlé slová myslel vážne.

„A čo odo mňa vy všetci očakávate?“ spýtal sa Harry. Úškrn mu z tváre stále neskĺzol, začínal však naberať horkú príchuť. V jeho otázke bolo priveľa vážnosti.

„Že si ten, na koho sme čakali. Koho sme hľadali...“ zašepkal. Harry sa odvrátil od le Fayovho náhle ohnivého pohľadu. Prepaľoval ho zrakom, akoby videl viac než Harry, viac než ostatní. Akoby takmer fanaticky veril, že Harry je skutočne tým, koho hľadali. Na koho čakali...

„A na koho ste čakali?“ túto otázku položil takmer s nechuťou. Nechcel poznať odpoveď, nechcel, aby mu le Fay povedal to, čoho sa bál.

„Dark ti o tom už určite písal. Dlhé roky, celé storočia, čakáme na muža, o ktorom hovorí pradávna veštba. Hľadali sme muža, ktorý zjednotí svet.“ Takže predsa len povedal to, čo Harry počuť nechcel. Ešte stále však neskončil.

„Dark však pozná z veštby len málo, počul len o tom, čo sa zachovalo z vekov. Žiaľ, toho nie je veľa. Tušil si, že veštba hovorí ešte aj o tom, ako má ten muž vyzerať?“ pozrel sa na neho s nadvihnutým obočím. Harry pokrútil hlavou.

„Hovorí o mužovi s havraními vlasmi a očami rôznych farieb. Mágia v ňom je vraj tak mocná a neskrotná, že prebíja jeho skutočnú farbu dúhoviek.“ Usmial sa. Harry sa zamračil.

„V tomto bode sme si ujasnili, že ja nie som tým, na koho čakáte.“ Povedal. Jeho hlas však neznel ani zďaleka tak isto, ako plánoval. Spomenul si na to, ako v Umbridgeovej spomienkach videl svoje čierne oči. Ak by bola pravda to, že sa jeho moc odzrkadľuje v jeho pohľade, musel by byť nesmierne temný.

Le Fayovi zmäkli oči, keď si všimol chlapcov nepokoj. „Keď som dnes vošiel do tejto triedy a videl som ťa otvoriť oči, boli na okamih zlaté. A keď praskla bublina, ktorá ťa chránila, preblesla tvojimi očami modrá.Tie farby boli diametrálne odlišné od jasnej zelenej, ktorú si spájajú s Harrym Potterom aj od tmavej smaragdovej farby očí Harrisona Snapea.

„Ako,“ Harrymu zlyhal hlas a musel si odkašľať, „ako je možné, že ste to videli?“ spýtal sa.

„Volal som na teba už keď som sa blížil. Myseľ si mal absolútne nechránenú a otvorenú, napriek tomu však bolo ťažké spojiť sa s tebou, akoby si ani nebol vo svojej mysli. Prvé, čo som urobil, keď som vošiel, bolo, že som ťa skontroloval, musel som vidieť či si zranený. Pre niekoho ako ja nebolo ťažké vidieť, čo sa stalo, keď si otvoril oči.“ Pokrčil ramenami.

„Pre človeka ako si ty?“ nadvihol Harry obočie. Le Fay sa uškrnul.

„Som zvyknutý pozerať sa a všímať si detaily, ktoré iným unikajú.“ Odvetil. Napriek nadradenosti, ktorá z tých slov vychádzala, Harry vedel, že hovoril pravdu. Napriek tomu však Harry nepoznal človeka, ako bol le Fay. Pohyboval sa ako dokonalý šľachtic, v jeho gestách bolo vidieť, že pochádzal z najlepších pomerov, oplýval eleganciou dravej šelmy, jeho reč bola uhladená a už jeho slová vyvolávali strach, Harry na ňom videl isté znaky, ktoré ho spájali s Malfoyovcami a inými šľachtickými rodinami. Mal sebavedomie človeka s neobyčajnou mocou. Napriek tomu v ňom však bolo niečo, čo Harryho utvrdzovalo v tom, že nebol ako oni.

Le Fayove oči boli pradávne a hrozivé, udržať jeho uprený ľadový pohľad bolo takmer nemožné. Mal priveľa skúseností, priveľa znalostí. A bola v ňom iskra. Niečo hlboko v ňom na Harryho volalo, priťahovalo ho to a vábilo, akési pradávne svetlo, starobylá moc pestovaná stáročiami. Nešlo len o jeho mágiu, hoci aj tá sa vymykala normálu. Keby to neznelo tak strelene, povedal by Harry, že k nemu prevolávala najhlbšia časť le Fayovho magického jadra. To však nebolo možné. Už predtým k nemu volali mágie iných ľudí, zažil to pri svojich priateľoch, ale napriek dôverným vzťahom sa nejednalo o magické jadrá.

Magické jadro bolo centrom čarodejníka, jeho základom a podstatou. Bez neho nebol čarodejník čarodejníkom, bez magického jadra by čarodejník nemohol byť ani len živý. V magickom jadre sa nachádzala najhlbšia podstata čarodejníka, všetky utajované tajomstvá, staré krivdy, najskrytejšie emócie... Proste, magické jadro čarodejníka ukazovalo, aký čarodejník skutočne bol, hovorilo o ňom pravdu. Smrťožrúti odhalili svojmu pánovi svoju myseľ, dovolili mu vziať si každú jednu ich myšlienku a nechali ho, aby ukradol a spútal ich mágiu. Poskytnúť magické jadro však znamenalo ešte viac.

Bolo to spojenie myšlienok, mágie, pocitov aj samotnej duše. Bolo to ako dobrovoľné zotročenie a napriek tomu to bolo niečo dokonalé. Hovorilo sa, že vo chvíli, keď niekomu odovzdáte svoje magické jadro, pocítite neskutočnú radosť. Na niečo také by ste však museli byť hlboko presvedčený, odovzdať magické jadro nie je možné z prinútenia ani vďaka očarovaniu, musí to byť úplne dobrovoľné a čarodejník nesmie mať jedinú pochybnosť.

„Muža z veštby volajú kráľom. Veštkyňa povedala, že príde právoplatný kráľ, ktorý zjednotí národy a druhy a prinesie vytúžený mier, vykúpený bolesťou a vojnou. Je tam však jeden bod, ktorého zrealizovanie je ťažké predstaviť si. Povedzme si to takto, ešte nikomu sa nikdy nepodarilo dosiahnuť ho. Poniektorí sa k nemu priblížili, ty si bol medzi nimi, ale nikto ho nikdy nesplnil.“ Harry mimovoľne nadvihol obočie. Napadlo mu, že mohol myslieť jedine to, ako prekonal Avadu, to ho učinilo slávnym.

„Kráľ musí umrieť.“ Povedal. Harry prekvapene vytreštil oči.

„No... myslím, že toto sa podarilo mnohým.“ Skonštatoval. Le Fay sa uškrnul.

„To nie je všetko. Kráľ musí zomrieť a vrátiť sa späť. Neviem ako a neviem prečo, ale je to tak.“ Dodal.

„Naozaj odo mňa očakávate, že zomriem a následne vstanem z mŕtvych?“ mal chuť zasmiať sa, neurobil tak len s vypätím síl.

„Práve pre tento bod to od teba žiadať nemôžeme.“ Odpovedal pokojne.

„Nuž, to je od vás milé. A máte nejakú predstavu ako by sa mi to malo podariť? Myslím oklamať smrť. Voldemortovi sa to podarilo, ale niečo mi hovorí, že druhého Temného pána nechcete. Ibaže by ste mali masochistické sklony a chceli vodcu ako je on, v takom prípade by som sa však musel obávať, že prejdete odo mňa k druhej strane.“ Hovoril. Uvedomoval si, že jeho slová začínajú vyznievať chaoticky, no príliš mu na tom nezáležalo. V mysli cítil nepríjemný tlak, odhadoval to na počínajúcu migrénu.

„To nie je pravda a ty to vieš.“ Zarazil ho leFay. Príval slov z Harryho strany ustal, nahradil ho zamračený výraz.

„Tak vysvetľuj.“ Vyzval ho Harry. Prstami si pošúchal koreň nosa.

„Nevieme ako je to možné, určite však neočakávame, že sa ti to...“ pod Harryho nesúhlasným pohľadom sa zarazil, „...že sa to kráľovi podarí vďaka čiernej mágií, s akou sa zahráva Voldemort. Myslím, že ide skôr o moc... a možno o isté predmety, ktoré v tomto pomáhajú.“ Dodal so zaváhaním.

„Predmety?“ opýtal sa Harry s nadvihnutým obočím.

„Takže sa o to zaujímaš?“ spýtal sa le Fay.

„Ak nechceš vysvetľovať toto, môžeš začať s tvojim príbehom.“ Navrhol Harry.

„Dobre.“ Prikývol le Fay. Harry nadvihol obočie.

„Existujú tri predmety, nazývané Dary smrti...“ začal.

„Kameň oživenia, bazový prútik a neviditeľný plášť, ten, kto vlastní všetky tri, stane sa Pánom smrti. Pokiaľ si myslel na toto, tak o tom už nejakú dobu viem.“ Prerušil ho.

„Tak to nám mnohé uľahčuje... plášť už máš, však?“ nebola to otázka, a tak Harry ani neodpovedal.

„Kedysi som ich hľadal aj ja. Ešte stále som schopný vystopovať všetky tri, už ich však nechcem.“ Priznal le Fay.

„Ešte stále si schopný vystopovať ich...“ zopakoval po ňom Harry. Le Fay sa uškrnul, vedel, kam tým Harry mieri. Čakal či sa ho na to chlapec opýta, ale ten mlčal.

„Chceš vedieť, kde sú.“ Tvrdil le Fay. Harry sa uškrnul.

„Tri predmety, traja mocný čarodejníci. Bolo to tak, keď boli vytvorené a je to tak aj teraz. Plášť máš ty, prútik má Dumbledore a kameň získal Voldemort. Z vás troch len ty a Dumbledore viete, čo sú tie predmety zač.“ Nakoniec sa rozhodol, že to Harrymu radšej bez hrania prezradí, mal pred chlapcom priveľa tajomstiev a chlapcovi sa to prestávalo páčiť. Chcel na svojej strane ľudí, ktorým bude môcť dôverovať, zatiaľ ale ešte nevedel, že potrebuje aj le Faya. A ešte viac potreboval le Fay Harryho.

„Tak to je blbé. Pochybujem, že by mi Dumbledore len tak dobrovoľne vydal svoj prútik a Voldemort mi asi tiež ochotne nevydá taký mocný predmet, ak si ho prídem vypýtať.“ Pripomenul Harry.

„Skutočne to predstavuje až taký problém?“ spýtal sa le Fay.

„Ťažko povedať. Najskôr musím zistiť, kde drží Voldemort kameň.Netušíš, ako vyzerá?“ opýtal sa. Dumbledore svoj prútik nosil neustále pri sebe, tam by to nebol až taký problém. Mal ho aspoň na očiach, hoci získať ho bude veľmi ťažké. Ale Voldemortov kameň?

„Naposledy vyzeral ako prsteň, nemyslím si, že to Voldemort zmenil. Ale Kameň oživenia už nebude tým, čím býval, Voldemort do neho votkal veľmi temnú mágiu a s ňou časť svojej duše.“ Varoval ho.

„Časť svojej duše?“ zamračil sa Harry.

„O tomto by si nemal vedieť, ale beztak si v tom už prihlboko. Hovorí ti niečo slovo Horcrux?“ spýtal sa. Harry to slovo pošepky zopakoval, prevaľoval na jazyku jeho trpkú horkastú chuť. Bolo to mocné a temné slovo. Le Fay sa zamračil.

„Nemal by si to cítiť.“ Povedal.

„Cítiť?“ spýtal sa Harry.

„Chuť toho slova.“ Odpovedal, stále sa mračiac.

„Prečo?“ le Fay znel príliš vážne, príliš pochmúrne.

„To slovo predstavuje príliš temnú mágiu. Ja cítim jeho moc, temnotu, ktorá je v ňom, ale nikdy som necítil chuť magických slov. Ani Voldemort to nikdy neucítil.“ Hovoril.

„Čo to znamená?“ spýtal sa Harry.

„Znamená to, že máš neuveriteľne silné spojenie s čiernou mágiou.“ Vysvetlil. Harry sa zachvel, spomenul si na hustú temnotu, ktorú našiel vo svojom vnútri. Vedel, že to nebolo dobré, ale spojenie s temnotou nečakal. Rukou si vošiel do vlasov a odvrátil sa od le Faya. Zrakom spočinul na zničenej miestnosti.

Toto urobil on... On a jeho mágia. Bol nebezpečný a nebol o nič lepší ako Voldemort. Nie, on bol ešte horší. Mal silnejšie spojenie s čiernou mágiou ako Voldemort, práve teraz to le Fay povedal. A kto poznal čiernu mágiu lepšie ako on?

„Harry,“ prehovoril zmierlivo le Fay. Pokúsil sa priblížiť bližšie, Harry ho k sebe však nechcel pustiť. 

„Nie, teraz ma nechaj tak.“ Odmietol jeho snahu. Rukou si unavene vošiel do vlasov. 

„Práve teraz ťa nemôžem nechať tak, si v stave, kedy by si mohol urobiť nejakú hlúposť. To, že máš spojenie s čiernou mágiou hneď nemusí znamenať, že si zlý, čierna mágia nie je zlá...“ presviedčal ho.

„Nechaj ma tak!“ oboril sa na neho Harry a konečne sa mu pozrel do očí. V očiach chlapca sa odrážala stará bolesť, pestovaná dlhými, ťažkými rokmi a útrapami, ktorými si prešiel. Jeho oči boli staré, omnoho staršie než by oči pätnásťročného mladíka mali byť. 

„Nenechám.“ Namietol le Fay rozhodne a pevne mu rukou zovrel rameno.

„Oľutuješ to, ak ma nepustíš.“ Varoval ho Harry. Oči mu potemneli, keď ho le Fay nepúšťal, ale to videl len starší čarodejník. Le Fay sa pripravil, hoci nesiahol po prútiku, nahromadil v sebe mágiu, keby sa musel brániť. Netušil, čoho všetkého je Harry schopný, keď ho ovládne jeho temnejšia stránka. Veril v chlapca, dôveroval mu, že to zvládne, obával sa však, že by predsa mohol niečo spôsobiť. Vedel, že chlapec by si to neodpustil a práve to nesmel dopustiť. Keby Harry zanevrel na výnimočné nadanie na čiernu mágiu, ktoré si niesol v sebe, spôsobilo by to niečo horšie bež by le Fay dokázal zvládnuť. 

„Ako myslíš. Vieš, už dlho som rozmýšľal nad tým, kto si, le Fay, ale vždy som sa zarazil, nechcel som to vedieť predtým ako mi to všetko povieš sám. Chcel som ti veriť. Teraz si svojím rozhodnutím už nie som taký istý. Naznačil si, že si urobil niečo zlé, čo by som nemusel hneď pochopiť.“ Na pery sa mu dral úškrn, zatiaľ čo le Fay nebadateľne zbledol a stisk jeho ruky na chlapcovom ramene zosilnel.

„Nepokračuj.“ Žiadal. Ešte nebol čas. Všetko by sa mohlo pokaziť. 

„Si predkom mňa aj Voldemorta, to znamená, že musím ísť veľmi ďaleko. Ďalší záchytný bod mi môže poskytnúť to, že tak dobre poznáš veštbu, ktorá bola predpovedaná ešte dávno pred Merlinovými časmi. Za jeho čias bola ešte živá, ľudia v ňu verili. Myslím, že si veľmi, veľmi starý, tvoja mágia aj tvoje znalosti sú priam prastaré. A tvoje meno... Lomion. Nevybral si si ho náhodne, Lómion bol hľadač, presne ako ty.“ Hovoril.

„Harry, prestaň,“ snažil sa ho zastaviť, Harry sa nad jeho snahou len pousmial. Neznel ani zďaleka tak presvedčivo ako by mohol, vlastne sa zdalo, že sa už zmieril so situáciou. Pustil Harryho rameno a o krok odstúpil, Harry bol blízko pravdy.

„Nikdy si mi nechcel klamať. Dokonca aj tvoje vymyslené meno som sa dozvedel až keď ťa Voldemort oslovil, predstavil si sa mi ako le Fay. Rovno si mi povedal, že predo mnou kopu vecí tajíš, nehral si sa so mnou ako to robieval Dumbledore. A pre toto ti dám možnosť brániť sa, môžeš mi vysvetliť, prečo si konal tak ako si konal.“ Navrhol Harry.

„Vieš, kto som?“ spýtal sa le Fay potichu. Pochopil, že viac nemalo cenu predstierať. Harry prikývol.

„Viem to a viem to už dlho, len som si to nechcel priznať. Tvoje meno, správanie, názory... to všetko ťa prezradilo. Myslím, že si chcel, aby som to zistil, nedával si si pri mne pozor, pokojne si mi predhadzoval stopy a ani si sa nepokúšal zahladzovať ich. A ja som ich mimovoľne nasledoval.“ Meno le Fay sa prestalo používať ešte predtým ako sa narodili slávni traja bratia Peverellovci. Potom sa objavil akýsi zblúdilý potomok, ktorý staré mocné meno opäť priviedol k životu. Harry mal dojem, že s tým potomkom to bolo trochu inak, to mu už ale vysvetlí le Fay.

„Tak to povedz, povedz, to som.“ Vyzval ho leFay. Hlas mal chladný a pevný, bol pripravený hovoriť. V tejto podivnej chvíli uvedomenia sa zrazu dieliky skladačky, ktoré mal Harry už tak dlho v mysli začínali skladať a vytvárať jasný obrazec. Konečene dostal odpoveď na mnohé otázky a na mnohé odpoveď ešte len dostane. Presne toto potreboval, cesta, ktorou bude kráčať, sa pred ním postupne začínala črtať a spolu s ňou Harryho napĺňal pokoj. Pochopiteľne, mal strach či to zvládne, či nezlyhá, ale už aspoň vedel, kam ho osud zavedie.

„Mordred le Fay.“ Le Fay sa pri počutí svojho mena nebadane strhol, hoci to čakal. Dúfal, že Harry prišiel k inému záveru, že sa mýlil. Ale toto bola pravda. Muž, ktorý mu už nejakú dobu pomáhal a hral sa na jeho anjela strážneho, bol Mordred le Fay, syn Morgany a Merlina, neobyčajne mocný temný čarodejník, ktorý pred dávnymi rokmi zabil kráľa Artuša. Hoci by Harry možno chcel, aby nič z toho nebola pravda, bolo to tak. Dúfal len, že Mordred bude mať dobré vysvetlenie pre svoje činy. Ak by mal byť Harry k sebe úprimný, nechcel by ho stratiť. Dnes už stratil otca.

„Vyzerá to tak, že ti svoj príbeh rozpoviem o trochu skôr ako som plánoval.“ Povzdychol si. Vytiahol prútik, dal si pozor, aby neurobil nijaký prudký pohyb, nechcel Harryho zbytočne dráždiť a priviedol bývalú učebňu do predošlého stavu. Potom oproti sebe vyčaroval dve pohodlné kreslá a do jedného z nich sa posadil. Pokynul Harrymu, nech si sadne do druhého a Harry ho bez väčšieho váhania poslúchol, čím skôr sa usadia, tým skôr začne starší čarodejník rozprávať.

„Kde začať?“ opýtal sa sám seba.

„Skús od začiatku.“ Poradil Harry. Le Fay sa krátko uškrnul.

„Samozrejme. Určite vieš, kto bol Merlin, jeho meno poznajú aj tie najmenšie čarodejnícke deti, legendy o ňom a o Artušovi sú známe dokonca aj v muklovskom svete. Málokto sa však bližšie zaujíma o Morganu a Mordreda, dve nemenej dôležité postavy. A príbeh, ktorý ti rozpoviem, bude práve o Mordredovi, synovi Morgany a Merlina. Bude to príbeh o mne.“ Na chvíľu sa zarazil a venoval Harrymu mierny napätý úsmev.

„S otcom som nikdy nevychádzal. Všetci tvrdia, že je to dokonalý muž, úžasný čarodejník, mudrc, volali ho dokonca Merlin Múdry a jeho slovo bývalo pre čarodejníkov zákonom. Ja s matkou sme mali česť spoznať aj nepríjemnejšiu stránku jeho osobnosti. Matka ho obdivovala a milovala, jej srdce si získal ešte predtým ako sa preslávil. Morgana bývala krásna, niekedy ti ukážem jej obraz. A bývala dobrá, bola to láskavá a spravodlivá žena, patrila medzi najlepšie veštkyne a najsilnejšie čarodejnice. Sám Merlin jej pomáhal rozvíjať schopnosti. V tej dobe bola ešte mladá a neskúsená, záujem mocného čarodejníka ju tešil a lichotil jej a jej krása a mierna povaha jej pomohli odhaľovať jeho dušu. Obdiv z jej strany začal čoskoro prerastať do niečoho hlbšieho, Merlinovi niečo také nemohlo ujsť, no namiesto toho, aby jej vzrastajúce nádeje pochoval, podporoval ju v tom. Ani nie tri roky potom, ako ju začal učiť, ju zviedol. Morgana bola šťastná, v tej dobe bol k nej život priaznivý a keď sa dozvedela, že čaká dieťa, myslela si, že jej šťastie nič nezničí.To však ešte netušila, že sa Merlin začal zaujímať o malého chlapčeka menom Artuš, videl v ňom budúcnosť čarodejníckeho sveta, nového kráľa. Chlapec z rodu Pentdragon sa skutočne mal stať kráľom, Merlin ho ale videl ako kráľa celého sveta, ktorý zjednotí svet a naplní prastarú veštbu. Správa o tom, že jeho mladá študentka čaká dieťa, ho nepotešila. Nemohol dovoliť, aby Morgana narušila jeho veľkolepé plány, a tak ju, so slovami o obeti pre vyššie dobro, opustil.

Ľudia sa od Morgany odvrátili, odrazu tu nebol nikto, kto by jej pomohol. Napriek tomu, že bol v priazni kráľa, ju ľudia odvrhli a zatratili. Láska k Merlinovi ju pripravila o všetko. A tak sa toto mladé, vtedy len devätnásťročné dievča, rozhodlo, že život v kráľovstve jej nevlastného otca nemá cenu. Svojim spôsobom sa obetovala kvôli vtedajšiemu kráľovi, ktorý sa jej kedysi ujal, kráľ totiž nebol ochotný vzdať sa jej napriek nepriazni ľudu, čo sa jeho poddaným nepáčilo. Utiekla hlboko do hôr, kde ju medzi seba prijali druidi. Čoskoro sa priučila ich umeniu miešania odvarov, bola to žena mnohých talentov, druidi k nej taktiež chodili, aby im veštila. A tam, mimo dosahu kráľovstva, porodila Merlinovho syna.

Vyrastal som s matkou v lese na samote. Keď som sa narodil, rozhodla sa odpojiť aj od druidov. Stále nám však bývali nablízku, niekedy nás prišli navštíviť aj niekoľkokrát do dňa. Napriek tomu som sa však často cítil osamelo, s druidskými deťmi som si nikdy príliš nerozumel a dospelí sa vždy viac zaujímali o mamu a jej schopnosti. Ale najviac ma vždy mrzelo to, že som nepoznal mamu, kým bola taká láskavá ako mi rozprávali druidi. Hoci ma matka milovala, Merlin ju zničil, vďaka nemu sa začala zaoberať temnými umeniami a jej láskavé srdce stvrdlo.Túžila po pomste. Keď zistila, aké nesmierne nadanie sa vo mne skrýva, neváhala a začala ma učiť temnému umeniu, mal som byť jej tajnou zbraňou, ktorá jej pomôže vo vojne. Chcela, aby som nenávidel otca a ja som ho skutočne nenávidel, čím viac som miloval moju zlomenú matku, tým viac som nenávidel muža, ktorý ju zničil. Vinil som ho z toho, že sme museli žiť v lese, že sme sa museli skrývať. Kým som vyrastal, počúval som príbehy o Artušovi, budúcom veľkom kráľovi, ktorý zjednotí svet a o jeho nesmiernej moci. A pritom som vedel, že ja sám, hoci o niečo mladší, mám viac potenciálu ako Artuš, v priamom súboji by som ho s prehľadom porazil. Bol som synom dvoch neuveriteľne mocných čarodejníkov a ich krv sa vo mne nezaprela, podobne ako ty aj ja som mal nadanie na čiernu aj bielu mágiu. Pochopiteľne, vďaka matke som ovládal lepšie práve čiernu mágiu, nevedomky ma však učila aj kúzlam bielej mágie, keďmi ukazovala ako sa proti nim brániť. Je to trochu vtipné, ty sa učíš ako sa brániť proti čiernej mágií a ja som sa učil akosa brániť proti tej bielej.

Artuša Pentdragona som nenávidel takmer tak veľmi ako otca. Bol to matkin nevlastný brat, nikdy sa o ňu však nezaujímal. Odsúdil ju ako zradkyňu a nepriateľku trónu. Atruš býval namyslený snob, ktorý si mohol pod ochranou otcovej moci robiť čokoľvek a plne to využíval. Nejedného poddaného, ktorý sa mu znepáčil, poslal do žalára len preto, lebo mohol. A svätý Merlin, namiesto toho, aby mu v tom zabránil, s tým neurobil nič. Vkladal mu do rúk moc, ktorú mladý Artuš nedokázal prijať, zodpovednosť mu veľa nehovorila. Mal dvadsať, keď starý kráľ zomrel a na vládnutie ešte nebol pripravený. A v tej dobe som sa do toho zamiešal ja. Napriek Morganinmu nesúhlasu som sa rozhodol, že je na čase opustiť bezpečie druidského lesa a ukázať, čo sa vo mne skrýva.

Dlhé mesiace som trávil útočením na Artuša. Merlin ho bránil, takže sa mi nikdy nepodarilo preniknúť až k nemu, ale stačilo to na to, aby sa Artuš po prvýkrát obával o svoj život. Vlastne si myslím, že som pomohol stvoriť veľkého kráľa Artuša, ktorého ospevujú dejiny. Na počudovanie potreboval len poriadku dávku strachu, aby sa prebudil a začal konať, kraľovanie mal v krvi. Pomoc od Merlina taktiež nebola na zahodenie, čarodejník z neho vyťahoval to najlepšie a bolo pravdou, že Artuš oplýval neobyčajnou silou osobnosti, len bolo potrebné nájsť to v ňom. Za iných okolností a v inom čase by som sa možno vedel skloniť preč čarodejníkom a kráľom, akým bol Artuš Pentdragon. Jeho otec bol veľký kráľ, ale Artuš ho niekoľkonásobne prekonal. Žiaľ ani Artuš Pentdragon nebol kráľom z veštby, keby áno, osud by sa postaral o to, aby prežil. Myslím, že si oboznámený s tým, kto zapríčinil pád tohto veľkého kráľa...?“ na konci to otočil na otázku. Harry jednoducho prikývol, život kráľa Artuša ukončil Mordredov meč.

„Ale Artušovou smrťou som predbiehal, predtým ako zomrel dokázal spolu s Merlinomveľké veci, to mu nemožno uprieť. V tej dobe nečarodejníci vedeli o existencii čarodejníkov, kráľ Uther, Artušov otec, ich však nemal v obľube, jeho manželka bola neplodná a aby získal syna, zašiel za čarodejnicou, ktorá mu s tým mala pomôcť. Žena ho varovala, že za syna budú musieť priniesť obetu, ale on jej slová ignoroval. Keď zistil, že tou obetou bola jeho vlastná manželka, dal čarodejnicu sťať a zanevrel na mágiu. Bolo len málo čarodejníkov, ktorých prítomnosť Uther zniesol, Merlin, Morgana a jeho osobný lekár boli jednými z nich. Artuš zmenil pohľad ľudu na čarodejníkov, avšak Artuš sa postaral aj o to, že sa ľudia začali báť čiernej mágie. Dovtedy nebola obľúbená, čierna mágia bola vždy náročnejšia na používanie ako biela a skutočný talent na čiernu mágiu bol vzácny, tí, ktorí používali čiernu mágiu bez štipky talentu končili... nuž, zle. Morgana len dopomohla tomu, že sa ľudia obávali čiernej mágie, opakovane útočila na Merlina a, na rozdiel odo mňa, ona sa ani nesnažila útočiť tajne. Zašla dokonca tak ďaleko, že mu ukradla trón. Zomrela krátko na to ako Artuš, zabila ju jej stará láska.

Ak by som mal byť k Merlinovi férový, myslím, že nikdy nechcel zájsť tak ďaleko. To ho však v mojich očiach nikdy neospravedlňovalo.

Určite si už počul, čo všetko Artuš dokázal, takže to zhrniem. A možno ti poskytnem iný uhol pohľadu ako knihy, ktoré ho ospevujú.“ Uškrnul sa.

„Ak by som mal byť úprimný, doteraz som neprišiel na to či bol Artuš taký naivný, že predpokladal, že okrúhly stôl zabezpečí rovnosť medzi ním a rytiermi alebo to bol od neho prefíkaný ťah. Nech je to totiž akokoľvek, oproti sedí vždy oponent. Je len vtipné, že už od počiatku zavedenia okrúhleho stola sedával naproti Artušovi Lancelot, možno v ňom už vtedy videl súpera.Boj o srdce krásnej Guinevere nakoniec vyhral Lancelot, hoci som Artuša nikdy nemal rád, za toto som ho ľutoval. Guinevere bola suka. Eh... s prepáčením.“ Dodal pri pohľade na chlapca. Z jeho hlasu však vôbec nezaznievala vina. Harry sa uškrnul.

„Každopádne, okrúhly stôl bol ako nástroj na rovnosť hlúposť. Artuš musel počas svojho života neraz bojovať o prežitie, len s vypätím všetkých síl sa mu podarilo odkloniť katastrofu v podaní Morgany a jej biologickej sestry. V tej dobe bola Morgana už mimo, počas rokov sme s matkou zistili, že moje nadanie na čiernu mágiu je väčšie ako to jej, hoci matka čiernu mágiu obľubovala omnoho viac.“ Pokrčil plecami.

„Nemrzelo ťa, že zomrela?“ opýtal sa Harry.

„Bola to moja matka, samozrejme, že som si jej smrť neželal. Zároveň som však vždy vedel, že sa to stane. Bola slabšia ako Merlin a priveľmi riskovala, narobila si mnoho nepriateľov. Ak Merlin niekedy miloval to mladé dievča, ktoré učil, Morgana, ktorú zabil, už viac nebola tou, ktorá žila v Utherovom kráľovstve.“ Na perách sa mu mihol pochmúrny úsmev. S minulosťou bol dávno zmierený.

„Nech to však bolo akokoľvek, za všetkými Artušovými úspechmi aj neúspechmi bol kdesi v pozadí môj odkaz. Sprevádzal som Artuša na každom kroku, vždy som ho z diaľky sledoval, v presvedčení, že sa Merlin zmýlil. Videl som v Artušovi potenciál, tak ako aj Merlin, ale vedel som, proste som vedel, že Artuš nie je ten kráľ z veštby. A čím dlhšie som ho sledoval, tým som si bol istejší, že mám pravdu.

Nechcel som, aby to zašlo tak ďaleko. Artuš bol dobrý človek, samozrejme, nebol len bezúhonný, pre úspech bol ochotný urobiť takmer všetko, ale bol lepší ako ja.To ja som bol ten, ktorý podvádzal, klamal a zatajoval podstatné detaily.“ Harryho pri jeho slovách bodla vina.V poslednej dobe to isté robil sám.

„Keď nastal posledný a najdôležitejší boj o kráľovstvo, bol som tam. Našiel som Artuša, Merlin mal plné ruky práce s Morganou a jej sestrou, nikto mi nestál v ceste. Vzal som meč jedného z mŕtvych mužov a vyzval som Artuša na súboj. Ani jeden z nás nepoužil mágiu, myslím, že sme obaja vedeli, že by som vyhral. Šermovali sme dlho, ale na tom nezáležalo, nebol tam nikto, kto by nás zastavil. Obaja sme už boli na pokraji síl, keď sa mi podarilo obrať ho o meč. Slávny Exkalibur, zbraň kráľa, ho zradil. Nikto z nás nečakal, že Artuš použije mágiu. Musíš pochopiť jedno, v tej dobe sa mágia používala inak ako teraz, neboli nijaké prútiky, Merlin čaroval s pomocou palice a ja s matkou sme mali prstene. Čarodejníci inak čarovali výhradne pomocou svojich rúk, možno sme vtedy bývali silnejší a možno nás len okolnosti prinútili naučiť sa čarovať bez pomôcok, to s istotou povedať neviem.V ten deň som ale svoj prsteň nemal. Vieš, v tejto dobe by Artuš jednoducho vytiahol prútik a poslal by na mňa Avadu, niečo také sme vtedy nepoznali. Namiesto toho proti mne použil moju najväčšiu chybu - poslal na mňa démona, ktorého som kedysi vyvolal. V ten deň som takmer zomrel a poviem ti, že to nezostalo celkom bez následkov, moja duša ani mágia už nikdy neboli rovnaké. Našťastie som ho však porazil, pomohol mi s tým aj Artuš, hoci mohol utiecť, uvedomoval si však, že démon v jeho kráľovstve bol priveľký problém." Harry ho s nepríjemnou predtuchou zarazil.

,,Čo bol ten démon zač?" spýtal sa. Le Fay sa zaškeril.

,,Náš starý známy Azazel. Vtedy však nebol ani zďaleka taký silný ako teraz, bolo to sotva pár dní odvtedy, čo som ho priviedol do sveta živých." Harry prikývol a nechal pokračovať le Faya v príbehu.

,,Artuš nezaváhal a hneď ako sme odrazili Azazelov útok, na mňa zaútočil. Ešte stále som mal v rukách Exkalibur a keď sa na mňa Artuš vrhol, konal som skôr inštinktívne než vedome a prebodol som ho. Bolo to až smiešne ľahké, doteraz si pamätám šok, ktorý sa Artušovi odzrkadľoval v tvári, keď si uvedomil, že prehral a viem, že ja sám som sa netváril inak. Zranenie, ktoré Artuš utŕžil nebolo smrteľné, keby to bol iný meč, dalo by sa to vyliečiť, mágia by si s tým poradila. Avšak Exkalibur bol ukovaný v dračom ohni a bola doň votkaná jeho mágia, tá spôsobila smrť svojho pána." S pokojom, miestami až s nostalgiou rozprával o veciach, ktoré zažil a o ktorých sa Harry dozvedal len z príbehov a hoci on sám bol svojim spôsobom legendou, bol užasnutý rovnako ako by bol každý iný človek na jeho mieste. Mordred le Fay mu práve z prvej ruky podával presné znenie dejín, ktoré sa v modernej dobe zachovávali už len v piesňach a rozprávkach. Bolo to ohromné, bolo to strašné, Harrymu z toho behali po chrbte zimomriavky a pritom vedel, že by to dokázal počúvať pokojne celé dni. A to si predtým myslel, že začínal mať celkom dobrý prehľad o tom, kto pred ním sedí.

„Keby sa veci vyvíjali inak, zabil by si ho?" spýtal sa.

„Áno. Už nejakú dobu som sa pripravoval na to, že ho zabijem a to bolo aj dôvod, pre ktorý som sa zúčastnil boja. Merlin to cítil, vedel kedy som ho prebodol a vyhľadal nás. To bolo prvýkrát, čo som sa stretol zoči voči s Merlinom a taktiež prvý a posledný krát, čo som niekoho priamo nazval otcom. Pre Artuša to bol šok, Merlin už tušil, že som jeho potomok a moje slová ho v tom iba utvrdili. Pokúsil sa ma zabiť, Exkalibur a moja moc mi však pomohli prežiť, a tak ma len vyhnal. S Artušom sa rozlúčil ako s milovaným synom, obaja pochopili, že on už z mŕtvych nevstane.

Keď Artuš zomrel, stretol sa Merlin s Morganou. Videl som ich a videl som aj posledné chvíle pred jej smrťou. Jediný, kto mi zostal, bol Merlin a ja som hlboko nenávidel pokrvné spojenie, ktoré nás viazalo aj lásku, ktorú k nemu matka cítila. Kvôli láske, ktorú cítila k nemu, nikdy nemohla plnohodnotne milovať mňa. Vieš, čo sa stane, keď sa dobré bunky v tvojom tele začnú šialene rýchlo rozmnožovať? Keď sa zbláznia a prestanú dobre plniť svoju funkciu? Pokiaľ nepríde operácia a nevyrežú z človeka kus zlého mäsa, rozšíri sa po celom tele a on zomrie. To sa stalo s matkou a s matkinou láskou, zničila ju zvnútra ako rakovina. Vedel som, že ju Merlin zabije a neurobil som proti tomu nič, pretože moja matka bola mŕtva dávno pred tým dňom keď jej Merlin vzal život.“ Harry ho na chvíľu prerušil. Hoci si bol istý odpoveďou na otázku, ktorú chcel položiť, potreboval si byť istý, potreboval to počuť.

„Miloval si ju.“ Povedal.

„Vždy.“ Prikývol. Harry v jeho strhanej tvári, v starej bolesti v jeho očiach a v únave jeho tela videl, že hovoril pravdu. Mordred bol na tomto svete už príliš dlho a stálo ho to priveľa síl.

„Túžil si niekedy po nesmrteľnosti?“ opýtal sa Harry.

„Áno.“ Zasmial sa. „Podobne ako mnohí iní mocní čarodejníci aj ja som túžil po nesmrteľnosti, neskôr, keď sa mi moje prianie splnilo a ja som ani po stáročiach nezostarol, som zistil, aký môže byť po takej dlhej dobe svet únavný. Asi tak prvých sto rokov som zdokonaľoval svoje magické schopnosti, chcel som byť čo najlepší. Ani to mi však po istej dobe neprinieslo potešenie, nové kúzla ma viac nenadchýnali, začínal som mať pocit, že ma svet už ničím neprekvapí. Neskôr prešli desaťročia bez toho, aby som sa pohol.Stále som si však zachovával nádej, musel som, inak by som zošalel.“ Pokrútil hlavou. Z krátkeho neveselého úškrnu, ktorý venoval Harrymu, chlapec ucítil, že si o sebe už teraz myslel, že je blázon. Mal však na mysli iný, hlbší druh šialenstva.

„V čo si veril? Čo ti dávalo nádej?“ opýtal sa Harry. Le Fay sa usmial.

„Nuž, na túto otázku ti najlepšie odpoviem, ak budem pokračovať v príbehu. Viaže sa k nej priveľa otázok.“ Žmurkol na neho.

„To nebolo poslednýkrát, čo sme sa ja a Merlin stretli. A môžem ti povedať jedno – naše stretnutia nebývali príjemné. Pre ľudí, ktorí boli náhodou nablízku, bolo bezpečnejšie utiecť a skryť sa. Ja a Merlin sme sa totiž nešetrili a často sme pritom zabúdali na ľudí navôkol. Keď sa stretnú dvaja mocní čarodejníci a začnú proti sebe bojovať, môže to byť zaujímavé. Nuž, ja som aspoň nebol tým, kto zložil prísahu, že bude ľuďom pomáhať. Bol som ešte relatívne mladý, keď sa nám jeden zo súbojov skutočne vymkol spod kontroly. Neviem presne, čo sa udialo, ale obaja sme sa zamotali do magického sľubu, nie však do toho bežného, ktorý poznáš, my za nesplnenie nezaplatíme životmi, nie tak celkom. U nás je to práve naopak, až keď svoj sľub splníme, môžeme umrieť.“ Na chvíľu sa odmlčal, akoby sa nedokázal dobre rozpamätať na to, čo sa dialo a potreboval si utriediť myšlienky.

„Môj sľub sa príliš nelíšil od toho, v čo som veril.Vždy som tvrdil, že Artuš nie je kráľom z veštby, mojou úlohou sa teda stalo nájsť kráľa.To, čo sa s nám stane, už moje prekliatie neurčovalo, mojim prekliatím bolo, že budem chodiť po svete dovtedy, kým nepríde mocný mladík, zvestovaný kráľ, ktorý ma môjho bremena zbaví. Až potom budem môcť pokojne prejsť na druhý svet. Merlinovo prekliatie bolo o čosi zlovestnejšie, nikdy som sa však nedozvedel jeho plné znenie. Prvá časť nás viaže oboch, obaja musíme čakať na teba. Ibaže Merlin musí čakať ešte na niečo, neviem, čo to je, ale Merlinovi sa to rozhodne nepáčilo. Nikdy som ho nevidel takého zúrivého, zúfalého a zlomeného ako vtedy.

Každopádne, to bolo poslednýkrát, čo sme proti sebe otvorene bojovali. Vlastne už nejakých dvesto rokov neviem, čo sa s ním deje. Myslím, že sa utiahol kamsi do lesov a tvári sa, že v skutočnosti neexistuje. Už sa ani netvári, že je tým mužom, o ktorom hovoria staré legendy. Ak mám byť úprimný ani sa mu nedivím, on svojho kráľa už našiel aj stratil, chcel by len v pokoji umrieť.“ Harry sa uškrnul.

„Pozoruhodne láskavé slová prenesené o niekom, koho tvrdíš, že nenávidíš.“ Podotkol.

„Teraz ho už nenenávidím, určite ho však nemám rád. Ak ťa to ale upokojí, myslím si o ňom, že je zbabelec. Hovoril priveľa o tom, že svet treba zmeniť, nakoniec to dopadlo tak ako to dopadlo a on, hoci ešte stále živý, nemieni pre svet pohnúť prstom. Taká je pravda môj milý Harry a sympatie či nesympatie, ktoré voči nemu pociťujem, to nezmenia. Môj otec to vzdal." Harry odvrátil od le Faya pohľad. Dobre, toto schytal zaslúžene.

,,Asi by ma nemalo prekvapovať, že nikto za tie roky neprišiel na to, že ešte žijete." Nadhodil.

,,Ľudia vidia to, čo vidieť chcú a Merlin, ktorý na nich zvysoka kašle to nie je." Zhodnotil.

,,Ešte stále ma chceš na svojej strane?" spýtal sa le Fay s nadvihnutým obočím. Harry sa uškrnul.

,,Až teraz ťa skutočne začínam chcieť pri sebe." Priznal.

,,Si blázon." Zhodnotil le Fay stav jeho mysle.

,,To je možné," priznal, ,,ale radšej budem mať na svojej strane Mordreda, ktorému ostatní neveria, ale ja áno, než muža, o ktorom neviem nič."

,,Ešte stále nevieš všetko, Harry,veriť mi je bláznovstvo, to ti povie ktokoľvek, koho sa opýtaš." Varoval ho le Fay.

,,Skús sa začať ľudí pýtať či som blázon." Navrhol Harry. Inštinkty mu hovorili, že le Fayovi veriť môže a Harry sa za tie roky svojim inštinktom naučil dôverovať. V prvom ročníku ignoroval ten tichý hlások, ktorý mu našepkával, že Quirrell nebol tým, za koho sa vydával a dopadlo to ako to dopadlo. Quirrell mal vzadu na hlave Voldemorta, čo sa Harry dozvedel až keď sa pokúšal ochrániť pred Snapeom Kameň mudrcov. Ale niet divu, že podozrieval práve profesora elixírov, Snape sa k nemu správal otrasne a vzhľadom k tomu, že práve Harry bol - a vlastne aj stále je - tvárou odporu proti Voldemortovi...

,,Ľudia sa zvyknú mýliť." Povedal le Fay. Harry sa na neho veľavýznamne pozrel, načo sa le Fay slabo uškrnul. Áno, ľudia sa zvyknú mýliť.

„K tomu tvojmu informátorovi na škole... obraz Salazara Slizolina v Tajomnej komnate sa iba tvári, že je nepohyblivý, však?“ opýtal sa Harry. Už nejakú chvíľu nad tým premýšľal a nenapadol mu nikto lepší, kto by mal možnosť rozhľadu Salazara Slizolina. Ten obraz sa mohol dostať pravdepodobne kamkoľvek v hrade. Alebo teda aspoň tam, kde boli obrazy, čo bolo takmer všade.

„Nuž, áno. Salazar ťa ochotne nechal vojsť do svojich komnát, dovolil ti objaviť jeho najskrytejšie poklady a dokonca ti nebránil brať si knihy z jeho knižnice, pokiaľ si prisľúbil, že ich vrátiš. A to ti garantujem, že Salazarovi bežne nestačia len sľuby. Napriek tomu sa však ani raz nepohol, kým si bol v jeho izbe, hoci veľmi dobre viem, že by si s tebou rád pohovoril. Páčiš sa mu.“ Na chvíľu sa odmlčal, podľa čoho Harry vytušil, že mu Mordred rozpovie ďalšiu časť svojho rozsiahleho príbehu.

„Salazar sa spočiatku o svojich dedičov zaujímal. Prvé generácie jeho potomkov za ním chodili a on im pomáhal a staral sa o nich. Neskôr ho to však začalo nudiť, všetci dediči sa navzájom podobali, mali podobné schopnosti, podobné ciele a Salazar bol iba prostriedok ako ich dosiahnuť. Uzavrel sa v Tajomnej komnate, ktorú zapečatil a uzavrel. Svojim dedičom nechal možnosť otvoriť Komnatu, pokiaľ ju nájdu, čím ďalej však jeho rod pokračoval, tým menej jeho potomkov sa snažilo otvoriť Komnatu a aj tým, ktorý ju začali hľadať, sa málokedy podarilo nájsť vchod. Tom Riddle bol po dlhej dobe prvý, kto začal hľadať Komnatu a úspešne ju našiel, trochu mu s tým dopomohol aj sám Salazar, dosť sa vtedy nudil a Tom sa líšil od ostatných jeho potomkov. Bolo v ňom niečo, čo spočiatku nedokázal zaradiť. A práve vďaka tomu nejasnému pocitu, ktorý mal, sa rozhodol neposkytnúť Tomovi svoje osobné komnaty. Dovolil mu prejsť do veľkej knižnice, páčilo sa mu, že Tom miluje vedomosti, nikdy mu však nedovolil odniesť odtiaľ jedinú knižku a Tom tam smel stráviť len určitý čas. Tým sa Salazar poistil a kým Tom nebol v Komnate, Salazar ho starostlivo pozoroval. Slizolinskú klubovňu nebol problém sledovať, mal to ľahšie ako teraz s tebou, Salazar má problém so vstupom do klubovne levov, Richard nikdy nemal rád nevítané návštevy a postaral sa o to, aby v klubovni jeho fakulty nehrozili.“ Zasmial sa.

„Dobre si ich pamätám. Salazar a Richard pochádzali z rovnakého, hoci vekmi rozvetveného rodu a skutočne si boli podobní. Zároveň však boli ako noc a deň. Rozumeli si tak dobre, že vedeli odhadnúť, na čo ten druhý myslí, ale museli sa hádať aj o úplných maličkostiach. Netušili o tom, že sú pokrvne spriaznení, mysleli si, že na seba len zhodou okolností narazili a sadli si. Salazar tušil, že v tom bolo niečo viac, ale s touto myšlienkou nikdy priamo neprišiel, raz ju naznačil, ale Richard to otočil na žart. Potom sa k tomu už ani jeden z nich nevrátil. Salazarovi som neskôr prezradil, že ešte žijem a že boli on aj Richard mojimi predkami. Vôbec ho to neprekvapilo. Musíš ho spoznať, vážne, Salazar je úplne iný ako o ňom hovoria dejiny.“ Usmial sa. Zdalo sa, že sa počas rozprávania bavil. Harry mu úsmev opätoval, cítil, že sa naňho presúva jeho povznesená nálada.

„Poznal si aj Bystrohlavovú a Bifľomorovú?“ spýtal sa Harry.

„Samozrejme. Obe boli krásne a mocné čarodejnice. Brigita bola výnimočne láskavá a intuitívna, rozumela si so zvieratami aj s magickými tvormi. Práve ona priviedla do Zakázaného lesa kentaurov. A pamätám si aj Bystrohlavovú, svoje meno si skutočne zaslúžila, nepoznal som inteligentnejšiu ženu. Mnohí hovorili, že bola v rovnakej miere šialená ako geniálna a pravda je taká, že ona nikdy nevidela svet tak ako iní ľudia. Po nej bol zo slávnej štvorice najinteligentnejší Salazar a hoci si rozumeli, nikdy ju plne nepochopil. Bystrohlav býva vždy nestranný ako jeho zakladateľka, ale isté krehké priateľstvo ostalo medzi nimi a Slizolinčanmi. Náhle nepriateľstvo medzi Richardom a Salazarom zmenilo priveľa. Salazar nemal na výber a musel odísť, Brigita sa postavila na Richardovu stranu a Bystrohlavová sa tiež nepostavila na jeho stranu, ich nepriateľstvo sa jej dotýkalo len spolovice. Pamätám sa však na to, ako povedala, že ak vyhodia Salazara, skončí sa ich čas a budú to ľutovať. Až neskôr prišli na to, že ignorovať slová veštice neprináša dobro, vtedy však už bolo neskoro. Keď Salazara vyštvali zo školy, ktorú pomáhal postaviť, akoby zmizol z povrchu zemského. V skutočnosti len odcestoval čo najďalej mimo Anglicka, chcel sa odpútať. Keď Salazar odišiel, začali sa Slizolinčania búriť. Určite si vieš predstaviť, že zúrivý Slizolinčania sú veľmi nepríjemní a ani Richard s Brigitou ich nedokázali skrotiť. Bystrohlavová len poznamenala, že by stačilo jediné slovo od Salazara a Slizolinčania by skrotli, pred svojim riaditeľom mali silný rešpekt. Nutne podotknúť, že aj pred ňou mali rešpekt, ona im však nikdy nič nepovedala. Vlastne si skôr myslím, že mala Salazara rada a mlčky ich v tom podporovala. Slizolinčania sa z niektorých nepríjemných situácií dokázali dostať priam čarovne, stavil by som dom po matke, že im v tom nenápadne pomáhala. Každopádne, ich sen o škole, v ktorej budú môcť študovať deti z celého sveta sa rozpadol. Spolu so Salazarom vytvorili školu pre deti z Anglicka a bez neho nedokázali nič zmeniť. Ich zlaté časy nadobro skončili, keď odišla Bystrohlavová. Vybrala sa za svojím osudom, tak to povedala. Boli ešte mladí, keď ich hviezda dohorela, mali potenciál, každý jeden z nich, boli výnimoční, ale ich najväčšia sila bola vo väzbách, ktoré ich spájali. Keď si to uvedomili, bolo už neskoro, ich väzby boli roztrhané. Bifľomorová a Chrabromil nakoniec skončili sami dvaja a zistili, že sa nedokážu zniesť ani zďaleka tak dobre ako si mysleli. Richard potreboval niekoho, s kým by sa mohol hádať, potreboval Salazara, ktorý by mu s uštipačným humorom vracal všetky jeho urážky a spoľahlivo by krotil jeho temperamentnú povahu. Richard sa potreboval zbaviť prebytočnej energie, čo mierumilovná Bifľomorová nedokázala zniesť. Hádali sa ako starí manželia po tridsiatich rokoch. Bystrohlavová sa zatiaľ niekde potulovala, keď sa ukázala neskôr, mala dcéru a pozoruhodných pár rokov za sebou a ani Salazar nezaháľal. Urobil si po svete dobré meno a prenikol hlboko do tajov čiernej mágie. Nikto z nich však už nedokázal nič skutočne svetoborné. Zo Salazara sa neskôr stal obraz, nechal sa zavesiť na jedinom mieste, kde mal zaručený pokoj. Kúzla Komnaty sú prepojené s obrazom, ktorý vytvoril. Poviem ti, začrel pritom hlboko do čiernej mágie, ale ani zďaleka nie tak ďaleko ako mladý Riddle. Kým mladý Riddle uväznil svoju dušu, Salazar len vytvoril magický obraz so spomienkami na svoje staré ja a nabil ho obrovským množstvom mágie. Nuž, napumpoval ho všetkou mágiou, ktorú v sebe mal a prestal až keď padol mŕtvy k zemi.“ Dodal.

„Och!“ vypadlo z Harryho.

„Mal už svoj vek. Mal tesne po stovke, keď zomrel a v tej dobe už s istotou vedel, že dieru do sveta neurobí. Dokonca sa pomeril s Richardom a opätovne stretol Brigitu. Na Bystrohlavovú narazil ešte počas svojich ciest, stretli sa v Ázií. On bol prekvapený, ona nie.“ Uškrnul sa.

„Odkiaľ to všetko vieš?“ opýtal sa Harry.

„Nemal som nič lepšie na práci ako pozorovať ich. A aj Salazar bol veľmi zhovorčivý, keď som navštívil jeho obraz.“ Oči mu pobavene žiarili, Harry sa zasmial.

„Chápem.“ Prikývol.

„Čo si myslel tým, že Riddle uväznil svoju dušu?“ opýtal sa.

„Toto nie je téma na dnešný deň, Harry. Pokiaľ nechceš na vyučovaní vyzerať ako polomŕtvy, mal by si si ísť ľahnúť.“ Povedal mierne. Harry si dovolil rýchly pohľad na hodinky a prekvapene si uvedomil, že sú už štyri hodiny ráno. Mordred si plynutie času očividne uvedomoval lepšie ako Harry.

„Plánoval som ti napísať list, ale keď si už tu, môžem sa ťa to rovno opýtať. Čo by si povedal na to, keby som ti navrhol, nech prijmeš post učiteľa obrany proti čiernej mágií?“ spýtal sa.

„Povedal by som, že je to dobrý post a prijal by som ponuku učiť na ňom.“ Pousmial sa.

„Riaditeľka McGonagallová ti pošle list, v ktorom ti to navrhne.“ Povedal Harry.

„Snape s tým nesúhlasil.“ Skonštatoval Mordred.

„Mal zopár námietok.“ Pokrčil Harry plecami.

„A napriek tomu McGonagallová dala na tvoj názor. Nie na názor muža, s ktorým dlhé roky pracuje, ale na názor ani nie šestnásťročného študenta.“ Pokračoval. Harry pokrčil plecami a zatváril sa nepohodlne, pochopil, že Mordred niekam smeruje a nepáčilo sa mu, kam.

„Máš obrovskú moc, Harry. Väčšiu než ty alebo ľudia z tvojho okolia, tušia.“ Hlas mal pokojný a vyrovnaný, tomu, čo hovoril, skutočne veril.

„Prečo?“ opýtal sa Harry. Obaja vedeli, čo tým myslel.

„Pretože vždy sa musí nájsť nejaký vodca. Vždy si to niekto odnesie. Ty budeš dobrým vodcom. Nehovorím, že to bude ľahké, obaja dobre vieme, že by som klamal, tvoj život nikdy nebol ľahký a to sa nezmení, budeš trpieť a ľudia okolo teba budú trpieť tiež. Ale nemysli si, že ty si príčinou, prečo ľudia trpia, môžu za to tí ostatní. Vlastne, ty si asi jediný človek, ktorý si môže dovoliť obviniť svet ešte aj z toho, že narazíš nohou do postele.“ Uškrnul sa, aby zmiernil napätie, ktoré sa medzi nimi vytvorilo. Čiastočne sa mu to podarilo. Chlapec pobavene pokrútil hlavou.

„Dobre, naozaj je čas ísť spať.“ Vstal Harry, Mordred ho nasledoval. Práve keď mierili ku dverám, rozhodol sa Harry, že ešte neskončil s vyrývaním.

„Riddle vytvoril Horcrux, správne? Vytrhol zo seba kus duše a uväznil ju. To je tá jeho nesmrteľnosť.“ Napriek tomu, že nemal istotu, že to, čo hovoril, bola pravda, jeho hlas znel pevne a jasne, akoby nepochyboval o tom, že sa nemýlil. Pohľad na to, ako začalo Mordredovi mimovoľne mykať kútikmi úst, mu napovedal, že trafil.

„Nie tak celkom.“ Pokrčil plecami.

„Povieš mi o tom niečo viac?“ spýtal sa. Mordred neodpovedal.

„Čo ak sa začnem pýtať?“ nadhodil Harry. Le Fay sa na neho vážne zahľadel, priveľmi vážne. Harry vedel, že prestrelil.

„Toto nehovor ani zo žartu. To, o čom hovoríme, je priveľmi temná mágia, nikto sa nesmie dozvedieť, že o nej vieš. Najmä nie teraz, kedy by to využili proti tebe, už len to, že to vieš, ťa môže odsúdiť do Azkabanu. A ver mi, že oni by ťa tam bez zaváhania poslali.“ Rukou ho pevne zovrel za rameno a pootočil k sebe. Pri pohľade do Harryho očí mu pohľad nepatrne zmäkol.

„Potom by bolo ťažké dostať ťa odtiaľ.“ Slabo sa pousmial. Harry mu úsmev vrátil, rovnako slabý ako ten, ktorý mu venoval Mordred.

„A tí Dementori.“ Zachvel sa.

„Naučil by si sa bez prútika vyčarovať Patronusa.“ Tvrdil Mordred.

„Väčšina čarodejníkov ho nevie vyčarovať ani s prútikom a ja by som ho mal byť schopný vyčarovať bez neho?“ nadvihol obočie.

„Správne.“ Prikývol Mordred. Harry pokrútil hlavou.

Harry práve vychádzal dverami von z nevyužívanej učebne, keď sa Mordred naposledy ozval.

„Harry,“ mladík sa na neho zvedavo otočil. Le Fay pôsobil podivne neisto. Nech však bojoval s čímkoľvek, očividne dospel k rozhodnutiu. Výraz jeho tváre sa ustálil na pokojnom, hoci trochu napätom výraze.

„Ako... ako chutilo to slovo? Ako chutí čierna mágia?“ opýtal sa. V jeho pohľade sa odzrkadlila prastará túžba, ktorá ho mátala po celé stáročia. Túžba, ktorá mátala každého, kto sa raz ponoril do tajov temného umenia čiernej mágie. Harry odteraz cítil rovnakú túžbu a vedel, že sa jej už nikdy, do konca svojho života, nezbaví. Bude s ním večne ako temný tieň a hrozivá pripomienka toho, čo všetko môže mať a čo všetko môže stratiť. 

Harry sa neveselo usmial.

„Ako prísľub. Čierna mágia chutí ako prísľub.“ Odpovedal. S tým za sebou zatvoril dvere a odišiel. 

Prísľub. Och, áno, prísľub. Sladký ako med a ostrý ako ľad.