Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Prvá polovica januára sa prehupla do druhej časti a s ňou prišiel aj nový učiteľ obrany proti čiernej mágii. Študenti si dovtedy stihli zvyknúť na zmeny, ktoré v škole nastali. McGonagallovú ako riaditeľku rešpektovali, Umbridgeová im rozhodne nechýbala a s Dumbledorovou stratou sa zmierili, hoci si o nej dlho šepkali.

Nový profesor obrany proti čiernej mágii Lomion le Fay bol hrozivý. Študenti pred ním mali ešte väčší rešpekt ako pred Snapeom, bolo v ňom niečo, čo nútilo ostatných počúvať ho. Niektorí ľudia to mali v sebe. Snape si autoritu musel vydobyť, Mordred ju v sebe proste mal. Bol to vysoký muž s dlhými čiernymi vlasmi a neobyčajnými svetlými zelenými očami chladnými ako ľad, ktorých pohľad bolo nesmierne ťažké vydržať. Vždy chodil odetý v odevoch z tých najkvalitnejších látok, dokonca aj jeho topánky bývali vždy dokonale naleštené. Ostré aristokratické rysy tváre, suverénny postoj, neodopierateľná elegancia a chladný hlboký hlas len dopĺňali jeho zjav. Bol neskutočne bohatý, to bolo jasné každému, niesol meno jednej z najtemnejších rodín, v skutočnosti o ňom však nikto nič nevedel. Nikto nevedel, odkiaľ sa zjavil, čo tu robil a už vôbec nie, ako sa dostal na post učiteľa obrany proti čiernej mágií. Mal priveľa peňazí a plat učiteľa bol priveľmi nízky na to, aby mu išlo o peniaze. Niektorí tvrdili, že prišiel kvôli kliatbe, o ktorej sa šepkalo a vďaka ktorej škola striedala profesorov častejšie ako poniektorí študenti ponožky.

Jedno však bolo jasné. Harry Potter mal opäť smolu a na scéne sa objavil ďalší profesor, ktorý ho nemal rád. Čo iné by sa dalo povedať, keď každú chvíľu dostával tresty? Tentoraz sa Snape odmlčal, profesor elixírov sa tváril, akoby Harry Potter na jeho hodinách ani nebol, zato le Fay si ho všímal až príliš a napriek tomu, že bol v jeho triede najlepší, stále našiel niečo, čo sa mu nepáčilo.

To ale ani zďaleka nebol jediný problém Harryho Pottera, o jeho druhom probléme však ostatní veľa netušili. Harry sa pripravoval na blížiaci sa súd. Hoci vedel, že le Fay vyhrá, takmer ani neexistovala možnosť, že to vyhrá niekto iný, Catherine s Amay na to mali očividne iný názor a prinútili ho naštudovať si právnickú časť súdu. To, že to bolo neobyčajne nudné čítanie, pre ne očividne nič neznamenalo.

Harryho dni prebiehali v náročnom duchu. Musel stíhať lekcie jazyka, kúzel a kultúry upírov, spoločné lekcie práva, le Fayove hodiny, nejaký čas musel samozrejme venovať aj priateľom a okrem toho sa venoval aj čítaniu kníh. Hoci už nehľadal, čo urobil Ron dievčatám, stále tu zostávala otázka, ako to zvrátiť. A mimo to hľadal informácie aj o Horcruxoch, tu však narazil na prihlbokú vodu. Nemohol sa na to nikoho spýtať, knihy z Grimmauldovho námestia nehovorili nič o takejto temnej mágií, v Rokforte tiež nič nenašiel, pre istotu prezrel aj Zakázané oddelenie knižnice, hoci neveril, že by tam niečo bolo. Preto začal opatrne prehliadať Slizolinovu knižnicu, tak si však dával pozor, nechcel, aby o tom Mordred vedel. Hoci za sebou mali niekoľko dlhých hodín úprimnosti, ďalšie dni neboli rovnaké. Mordred sa očividne rozhodol, že pred ním bude mať ešte zopár tajomstiev, aspoň teda dovtedy, kým sa nestane Harryho poručníkom.

Tesne po prelome prvej polovice januára sa taktiež dozvedel, že Dumbledorovi sa podarilo dosadiť na súd svojho človeka. O jeho opatrovníctvo sa budú pokúšať Tonksovci. Využije ich prepojenie s Blackovcami a tým aj ich vzdialené prepojenie s Harrym, keďže Harryho krstný otec je Black. Okamžite bolo jasné, že nebudú mať najmenšiu šancu, Malfoy s le Fayom ich roztrhajú na kusy, keby bol ich jediným súperom Dark, prehrajú tiež, vlkolak mal viac možností získať Harryho do svojej opatery než oni.

Iba žeby Dumbledore očakával, že Harry sám povie, že chce za svojich poručníkov Tonksovcov. Žiaľ, po tom všetkom, čo mu starý čarodejník zatajil, nechcel, aby sa nachádzal v blízkosti jeho účtov. Mimo iné. Určite mu toto rozhodnutie prinesie problémy, už v tom však bol beztak až po uši, to, že sa vzoprie riaditeľovi, na veci nič nezmení.

Nebol nevďačný, hoci Snape by možno rád povedal, že áno. Mohol mu však vari niekto vyčítať jeho rozhodnutia, jeho činy? Kto by bol taký hlúpy, kto by na to našiel odvahu? Vari Dumbledore, ktorý mu tak veľa vzal? Chránil ho a udržiaval ho nažive, ale taktiež ho odpratal k Dursleyovcom, zamedzil mu prístup k účtom a zatajoval mu informácie, ktoré vedieť mal. Alebo nebodaj Snape? Nuž, tam toho bolo toľko, že bolo lepšie nerozoberať to. Určite by si doňho chcelo kopnúť množstvo iných bežných čarodejníkov aj čarodejníkov z vyšších kruhov, ibaže tí na to nemali nijaké právo. Zachraňoval im zadky a oni ho za to osočovali.

Takže v konečnom dôsledku nebol nevďačný, keď chcel nájsť svoje miesto na svete a mať možnosť riadiť svoj život. K ľudským právam patrili sloboda a možnosť voľby, Harrymu sa pokúsili vziať oboje a to tak, aby mal dojem, že si to tak sám vybral. To už Harry nebol schopný zniesť.

V živote človeka vraj jedného dňa nastane chvíľa, kedy toho bude naňho priveľa a zlomí sa. Vtedy sa jeho život zmení, pokiaľ sa opäť nevzchopí, klesne ku dnu a ostane tam. Pre Harryho tento moment nastal, keď sa jedno pekné príliš horúce letné ráno v dome Dursleyovcov, krátko potom ako videl umierať priateľa a povstať najhoršieho nepriateľa, zistil, že je synom muža, ktorý ho nenávidel a že celý jeho život bol klamstvom. Vtedy sa zlomil a klesol na dno a odvtedy sa jeho život drasticky zmenil. Sám Harry sa drasticky zmenil. Musel. Keby sa nezmenil a neprispôsobil, neprežil by. Lekciu, ktorú v to leto dostal, by mu nikto nikdy nemohol dať, zažil zradu, bolesť, bol zlomený, opäť oživený, oklamaný, získal moc, vedomosti a našiel ľudí, ktorí ho milovali a chránili. Získal dom, ktorý mu patril a spomienky na minulosť, ktoré sa nemal nikdy dozvedieť. Mladík, ktorý sa začiatkom septembra vrátil do školy nebol ten istý chlapec, ktorý ju pred dvomi mesiacmi opustil.

Nový Harry bol chladnejší, prispôsobivejší, ambicióznejší, sebavedomejší, temnejší, dôvtipnejší, rafinovanejší, viac si zakladal na inteligencií, mal omnoho viac tajomstiev a jeho názory prešli rapídnou zmenou. Bol viac Slizolinčanom než kedykoľvek predtým. V konečnom dôsledku by sa dalo povedať, že starý Harry býval lepší, ale nového Harryho mal Harry radšej a nový Harry bol schopný prežiť to, čo starý Harry nie.

A starý Harry by rozhodne nezaložil svoju vlastnú stranu. Alebo bolo skôr nepravdepodobnejšie to, že sa spolčil s jedným z najtemnejším čarodejníkom všetkých čias? Mordred bol totižto všetko len nie dobrý. Na jednej strane bola celá tá situácia smutná a na druhej strane vtipná. Sám Harry by sa pravdepodobne bavil lepšie, nebyť toho, že každú chvíľu riskoval vlastný krk.

„Začínaš byť nervózny z blížiaceho sa súdu?“ opýtal sa le Fay počas ich posledného trestu. Sedel v kresle za písacím stolom vo svojej pracovni a pozoroval Harryho sediaceho naproti seba. Na stole mali poukladané knihy a na druhej strane miestnosti sa v jednom z porozkladaných kotlíkov niečo varilo. Para z vriacej zmesi sa lenivo vznášala v ťažkom ovzduší miestnosti.

„Nervózny? Nie. Je takmer s istotou jasné ako to všetko dopadne, nie je toho veľa, čo by ma ešte mohlo prekvapiť.“ Bol ochotný prijať každú možnosť okrem Tonksovcov. No, ešte pri Luciusovi si nebol stopercentne istý, aj keď sa čarodejník už niekoľkokrát nepriamo vyjadril, že ho podporuje. Harry si ale rád počká na oficiálne stanovisko a zväzujúci prísľub vernosti. Amay, Loreth, le Fay, Dark, oni mu sľub vernosti zložili, hoci každý inak, ale všetci sa rozhodli pridať k nemu dobrovoľne a vernosť voči Harrymu bola pre nich prirodzená. Túžbu chrániť Harryho mali spoločnú.

„Tak potom prečo pôsobíš nervózne?“ spýtal sa Mordred. Pohodlnejšie sa oprel do kresla, zatiaľ čo Harryho prepaľoval upreným pohľadom svojich ľadových zelených očí. Dnes mal habit v len o niečo tmavšom odtieni zelenej ako boli jeho oči, čo len zvýrazňovalo ich farbu a umocňovalo intenzitu jeho pohľadu. Na Harryho to po všetkých tých hodinách strávených v Mordredovej spoločnosti viac neznepokojovalo, zvykol si.

McGonagallová z neho bola nervózna, po istom čase sa to aspoň snažila ukrývať, ale ak to šlo, radšej sa mu vyhla. Aspoň teda dovtedy, kým od neho niečo nepotrebovala. Párkrát sa Harryho vypytovala na tresty s ním a raz sa ho dokonca spýtala či neľutuje, že ho odporučil ako učiteľa obrany. Na to jej Harry odpovedal jednoducho a úprimne. Počas tých rokov, čo chodil Harry na Rokfort, zažila škola iba dvoch dobrých učiteľov obrany. Jedným z nich bol Remus a druhým Mordred. Nebol by ochotný vzdať sa ani jedného z nich, hoci Mordredove lekcie bývali niekedy skutočne náročné. Pokiaľ sa dostal do stavu, kedy mu bolo po lekcií zaťažko dokonca aj vstať, bol na tom už zle.

„Nepôsobím nervózne.“ Namietol Harry. Mordredovo skepticky nadvihnuté obočie ho prinútilo rozvinúť svoju odpoveď.

„Naozaj nepôsobím nervózne.“ Zašomral si pre seba predtým ako začal vysvetľovať.

„Ide len o to, že prichádza náročnejšie obdobie. Súd sa blíži a hoci viem, čo bude predstavovať, niektoré veci sa zmenia. A krátko na to ako súd skončí, nás čaká prvé oficiálne stretnutie Tretej strany. Mimochodom, ten názov je blbý.“ Dodal. Teraz, keď boli všetci oboznámení s týmto názvom bolo neskoro meniť ho.

„Názov nie je blbý, ako si to povedal, aspoň každý pochopí o čo ide. S tou zvyšnou ti môžem pomôcť. Na súde budem bojovať ja, s tým si nemusíš robiť starosti, nie je nikto, kto by ma mohol poraziť, nezabúdaj, že nám v žilách koluje rovnaká krv. A na prvom stretnutí tiež nebudeš sám, budem stáť po tvojom boku a ak to bude potrebné, podporím ťa a pomôžem ti presadiť tvoj názor. Myslím si však, že moju pomoc potrebovať nebudeš, patríš k ľuďom, ktorí majú prirodzenú autoritu a si rodený vodca, toto zvládneš. V kritických situáciách sa odzrkadľujú tvoje najlepšie a najsilnejšie stránky.“ Prehodil vecným tónom.

„Nie som si istý či je dobrý nápad, aby sa vedelo, že sme rodina. Prinieslo by to otázky, na ktoré nechce ani jeden z nás odpovedať.“ Reagoval vyhýbavo Harry. Tú poslednú časť ponechal bez komentára, bol si istý, že pomoc bude potrebovať.

„Ako si želáš.“ Podvolil sa le Fay. Pomalý úškrn, ktorý sa mu rozšíril tvárou, Harrymu napovedal, že nech už povie čokoľvek, nebude sa mu to páčiť. Mimovoľne sa začal mračiť.

„Keď už budeš vodcom tejto našej zatiaľ sa len rozširujúcej strany, ako budeš chcieť, aby sme ťa volali?“ opýtal sa.

„Čo tak Harry?“ navrhol mladík sucho. Jeho odpoveď však nebola akceptovaná.

„A čo tak ‚Môj pane‘ alebo ‚Môj Lord‘? Ani ‚Kráľ môj‘ neznie tak zle, čo ty na to?“ škeril sa.

„Čo ja na to? Ani jedno z toho sa mi nepáči. Najlepšie bude, keď skončíme proste pri Harrym. Ak sa ti to nepáči, som ochotný akceptovať aj pán Potter, tak ma tiež volá dosť ľudí.“ Navrhol.

„Och, drahý môj, toto nepôjde. Okrem toho, že v skutočnosti ani nie si Potter, by to nebolo postačujúce, budeme potrebovať niečo lepšie, čo bude odzrkadľovať tvoju plnú autoritu a silu.“ Samozrejme, treba vymyslieť vhodné meno, ktoré bude odzrkadľovať autoritu a silu pätnásť ročného chalana, ktorý ešte ani poriadne nemal dievča. Perfektné, naozaj, pomyslel si sucho Harry. Napadlo mu hneď niekoľko vhodných možností ani jedna by sa však Mordredovi určite nepáčila. Mohol by si vziať príklad napríklad z Malfoyovej lasičky. Ktoré zviera by sa hodilo pre Chlapca, ktorý prežil? Harry si bol istý, že Draco by už na niečo trefné prišiel.

„Si učeň a chránenec Mordreda le Faya a čoskoro sa staneš aj mojím pánom, už teraz patríš medzi najmocnejších čarodejníkov, aký kedy chodili po tejto zemi a to ešte nemáš ani dovŕšených šestnásť rokov, rozhodol si sa spojiť upírov a vlkolakov, čo sa nikomu nepodarilo už tisícročia, založil si tretiu stranu vo vojne, si vodcom upírov, vlkolakov, čarodejníkov a čoskoro sa k tebe pridajú aj iné bytosti. To, aký pozoruhodný je tvoj rodokmeň, snáď ani nemusím pripomínať, taký ako ty, Harrison, sú zrodený pre veľké veci. Obyčajné oslovenie ako ‚Harry‘ či ‚pán Potter‘, tu rozhodne nie je namieste.“ Mordred sa rozohnil viac ako by Harry čakal, že sa môže stať pri rozoberaní toho, ako ho budú oslovovať. Po predošlom hravom úškrne už nebolo ani stopy.

„V poriadku, teraz to nechajme tak. To, ako ma budete či nebudete oslovovať vyriešime na našom prvom stretnutí, dobre?“ kapituloval Harry. Ústup sa mu zdal ako najrozumnejšia možnosť. Pobavené pokrútenie hlavou zo strany le Faya ho prekvapilo.

„Ty ani netušíš ako sa voči tebe budú správať upíry a vlkolaci.“ Skonštatoval. Harry zmätene nadvihol obočie. Mordred si povzdychol, viac pobavený než otrávený.

„Oba druhy, upíry aj vlkolaci, si veľmi zakladajú na hierarchii svorky. To znamená, že svojho pána a vodcu si hlboko ctia, poslúchajú ho na slovo a sú mu bezhranične verní. Predpokladám, že zatiaľ rozumieš?“ na konci zodvihol hlas do otázky. Harry prikývol. Nebol idiot.

„Očividne však zatiaľ nerozumieš tomu, že sa ty stávaš ich vodcom. Tvoje slovo sa pre nich stane zákonom, budú musieť urobiť všetko, čo im povieš. Prvým zasadnutím Tretej strany prevezmeš svoje povinnosti vodcu a tým aj členov tvojej novej strany a keďže sa staneš aj plnohodnotným vládcom Loretha Savoraya, ktorý je upírskym princom a ich budúcim kráľom, jeho sestry a taktiež aj Marcusa Darka, vodcu najväčšej Európskej svorky vlkolakov, prevezmeš kontrolu aj nad ich poddanými a budeš u nich mať väčšie slovo ako oni. Upírsky kráľ a kráľovná, rodičia Loretha a Amay, tvoju nadvládu len spečatili tým, že podporili Tretiu stranu. Nás si možno vymenoval za svojich poradcov a budeš brať ohľady na naše názory a postrehy, ale moc nesieš sám a tvoje, nie naše rozhodnutia, budú konečné a právoplatné.“ Varoval ho.

„Ale to nie je možné. Nie je možné, aby bolo v rukách jediného čarodejníka toľko moci. Čo keď urobím chybu, čo keď rozhodnem zle?“ pýtal sa Harry. Keď prišiel s nápadom založiť tretiu stranu vo vojne, očakával skôr niečo demokratické, kde sa bude hodiť jeho politický vplyv, ale rozhodnutia budú tvorené názorom väčšiny. Toto sa však javilo ako čistý absolutizmus.

„My budeme stáť pri tebe a radiť ti, pokiaľ to len bude možné. Avšak tým symbolom, ktorý nás všetkých spojí, si ty.“ Mordred sa chápavo usmial a položil mladšiemu chlapcovi ruku na rameno. Na to, aký bol mladý, toho mal na pleciach naloženého priveľa.

„Symbolom?“ zopakoval duto chlapec.

„Je pravda, že jeden jediný čarodejník nemôže mať takú moc, aby spojil znepriatelené druhy. Hoci by si mal moc mňa, Merlina, Zakladateľov, Dumbledora aj Voldemorta, nestačilo by to. Na to, aby si mal dosť vplyvu, sa musíš stať symbolom, až potom ťa budú všetci na slovo poslúchať.“ Povedal mierne.

„A ako sa stanem symbolom?“ opýtal sa Harry. V mysli si už do zoznamu toho, čo všetko bude musieť zvládnuť, pridal aj to, že sa bude musieť stať symbolom. Perfektné. Tí, ktorí sa stali symbolmi pre iných, boli v drvivej väčšine prípadov mŕtvi. To znelo naozaj povzbudivo.

„Symbolom si sa stal už v okamihu, keď si odrazil smrtiacu kliatbu, ktorú na teba vrhol Voldemort v snahe zničiť ťa, čím sa zničil on sám. Stal si sa Chlapcom, ktorý prežil. Vyvoleným. A čím ďalej tvoj život pokračuje, tým mocnejším symbolom sa stávaš, najskôr pre čarodejníkov, neskôr aj pre bytosti.

Mrzí ma, Harry, že si to musel byť práve ty, komu osud naložil na plecia takúto ťarchu. Ktokoľvek iný, nepožehnaný osudom, by sa však pod náporom tohto všetkého zlomil alebo zmenil.“ Pokrútil hlavou.

Vari s Harry nezmenil? To všetko, čím si prešiel, z neho urobilo iného človeka. Cítil sa, akoby bol zlomený, roztavený a opätovne skutý dohromady.

„Požehnaný osudom...“ zamumlal Harry ticho. Ak toto znemenalo byť požehnaný osudom, nedokázal si Harry ani predstaviť, čo by znamenalo, byť osudom prekliaty. Celý život mal totiž dojem, že jeho osud preklial.

Alebo práve toto bolo ono? Tí, ktorí boli osudom požehnaní, mali najviac trpieť? Osud vedel byť krutý a nechať sa ním viesť mohlo byť často rovnako náročné a bolestivé než bojovať proti nemu.

„Je načase ísť do postele, nemyslíš?“ opýtal sa Harry po chvíli ticha. Mordred ho nechal premýšľať, bez toho, aby zbytočne rušil jeho myšlienky.

„Nuž, už je dosť neskoro. McGonagallová by ma pravdepodobne zabila, keby som si ťa tu nechal ešte dlhšie, už tak sa mi sťažovala, že ťa na trestoch držím príliš dlho.“ Priznal. Harry sa pousmial, McGonagallová sa o svojich Chrabromilčanov starala ako stará kvočka o svoje vajcia a pri Harrym bola zvlášť náchylná na neprávosti. Podľa nej si ich prežil už dosť a Mordred bol len ďalšou v poradí.

„V pondelok s vami preberiem Patronusa, Harry. Si na to pripravený?“ opýtal sa Mordred. Harry sa zmätene zamračil.

„Dobre vieš, že som schopný vyčarovať Patronusa.“ Vedelo o tom veľa ľudí. Odvtedy ako sa mu v treťom ročníku podarilo zahnať Dementorov, sa o tom šepkalo aj medzi študentami.

„Ako ťa tak počúvam, už dlho si ho nevyčaroval. Čo myslíš, akú bude mať po posledných mesiacoch podobu?“ spýtal sa ho mierne starší čarodejník. Harry unavene vydýchol, prehrabujúc si rukou strapaté vlasy. Na okamih sklonil hlavu. Tak na toto nepomyslel. Bol už príliš unavený.

Keď čarodejník prejde výraznou, drastickou zmenou, ktorá zasiahne jeho osobnosť, zmení sa v odpoveď na vnútornú zmenu svojho pána aj jeho Patronus. Veď Patronus je koniec koncov odrazom duše čarodejníka. A Harryho duša sa rozhodne zmenila.

„Netuším. Ty už máš svoj tip, však?“ opýtal sa sucho. Poznal to na zamyslenom výraze, ktorým si ho Mordred prezeral. Vedel však, že mu aj tak nič neprezradí.

„Mám istú predstavu ako to bude vyzerať.“ Prikývol.

„A?“ nadvihol Harry obočie.

„Zastav sa u mňa cez víkend. Odskúšame to v praxi.“ Navrhol le Fay. Harry nemal silu hádať sa.

„V poriadku, môžeme to skúsiť rovno zajtra. Dnes som priveľmi unavený na to, aby som to skúšal, takže to bude prekvapenie.“ Súhlasil. Le Fay sa ešte chvíľu tváril, akoby chcel niečo povedať, Harry ho však už ledva vnímal. Keď sa vybral k dverám, Mordred ho nezastavil.

„Dobrú noc, Harry.“ Zaželal mu pokojným hlasom.

„Dobrú noc.“ Odvetil Harry nevýrazne.

Verný svojim slovám sa Harry vybral rovno do Chrabromilskej veže. Bolo už po večierke, jemu na tom však priveľmi nezáležalo, keby ho zastavil niektorý z profesorov, mal výhovorku. Le Fay ho dlho zdržal na treste. To si však profesori už ani nevšímali, všetci vedeli o tom, že si ho le Fay vždy necháva u seba dlho. A ak by stretol niektorého zo študentov, jeho konanie by vyplynulo zo situácie. Dosť možno by však musel vytiahnuť prútik a brániť sa. Napriek tomu, že to bolo teraz lepšie ako začiatkom roka, stále to nebolo dobré. Harry však minimálne už prestal vyhlasovať, že sa Voldemort vrátil, to mnohým pomohlo.

Bolo až vtipné ako veľmi ľudia nechceli počuť pravdu.

Do Chrabromilskej veže sa nakoniec Harry dostal bez ťažkostí a zastávok. Až do ich spoločnej izby sa dostal bez toho, aby ho niekto zastavil. Jedine v spoločenskej miestnosti vo veži sedela pri ohni posledná skupinka Chrabromilčanov a o niečom diskutovala. Harrymu ledva venovali pohľad.

V izbe zo seba Harry zhodil tašku, vyzliekol si habit a stiahol si z krku už povolenú kravatu. Zostal pri posteli stáť iba v nohaviciach, tmavomodrej košeli a topánkach. Už si začal skopávať z nôh topánky a rozopínať košeľu, keď ho zarazil dobre známy veselý hlas z vedľajšej postele.

„Ahoj, Harry.“ Harry sa otočil a stretol sa zoči voči jasnému modrému pohľadu Ronalda Weasleyho. Dobre však vedel, že ten, kto sa na neho pozerá, v skutočnosti Ronaldom nebol. Vo vzduchu zapraskala energia, keď sa démon hladko vyšvihol na nohy. Harryho to hlboko znepokojilo, vedel, že moc démona narastá, nečakal však, že bude už taký silný. Čím dlhšie bol vonku, tým rýchlejšie jeho moc rástla.

Harry zahnal únavu, ktorá ho zmáhala a namiesto toho prinútil svoje zmysly k pozornosti. Zrakom mimovoľne skĺzol na postele ich spolubývajúcich. Démon jeho pohľad nasledoval.

„Neboj sa, nič sa im nestane. Pokiaľ teda nebudeš protestovať a bez boja so mnou pôjdeš preč.“ Povedal. Harry na neho uprel pevný pohľad.

„Čo chceš?“ opýtal sa.

„Chcem sa len pozhovárať. Nateraz.“ Tvárou mu blysol úškrn, keď sa otočil na päte a elegantným svižným krokom šelmy, tak necharakteristickým pre telo, v ktorom prebýval, vykročil ku dverám. Harry ho mlčky nasledoval, premýšľajúc nad tým, že Ronalda ešte za tie roky ani raz nevidel, aby tak dobre ovládal pohyby svojho tela. S tými svojimi dlhými rukami a nohami a slušnou výškou bol vždy nemotorný.

V konečnom dôsledku sa niet čomu diviť, že bol Hermioninou prirodzenou voľbou práve Harry. Poznal svoju priateľku a vedel, že by si možno nakoniec zvolila Ronalda, napriek tomu, že by sa jej páčil Harry Potter, ale prvotne chcela práve Chlapca, ktorý prežil. Hoci preferovala predstavu pokojného života s niekým, kto bude stáť po jej boku a zaručí jej život bez väčších ťažkostí než sú tie bežné.

Na niečo také bol Harry príliš slávny a príliš mocný. A potom tu bola tá záležitosť s jeho záchranárskym komplexom, ako to zvykla nazývať Mia. Ak by aj jedného dňa dostal možnosť založiť si rodinu, nemohol by zaručiť svojim milovaným pokojný život. Teraz nemohol zaručiť ani len to, že prežije vojnu.

V spoločenskej miestnosti Chrabromilskej klubovne už nebol nikto, keď tam vstúpili. Skupinka Chrabromilčanov sa už očividne rozdelila a študenti išli spať. Démon ukázal na kreslo, Harry sa posadil a vyčkal, kým sa oproti nemu usadil démon. Kreslá boli ešte teplé, takže Chrabromilčania museli odísť len pred krátkou chvíľou.

„Si napätý.“ Skonštatoval démon pobavene. Harry sa uškrnul.

„Nepriateľské prostredie.“ Reagoval. Mysľou mu mimovoľne prebehla spomienka na minulosť, ktorú videl. Jeho staršie ja vtedy povedalo, že kým ho Azazel chcel zabiť, nemal na to dosť sily a keď tú silu nadobudol, už to nechcel urobiť. Hoci tomu Harry nerozumel, rozhodol sa jeho slovám veriť. Jeho staršie ja si rozhodne neželalo jeho smrť.

Uvoľnene sa usadil v kresle, nechal na pokoji dokonca ja prútik, ktorý dovtedy len s ťažkosťami nedržal v rukách. Azazel jeho počínanie ocenil nadvihnutým obočím a niečím, čo sa vzdialene ponášalo na úsmev. Malo to však najbližšie úsmevu, čo u neho kedy videl. Tentoraz bol Harry tým, kto nadvihol obočie.

„Necítim z teba strach. Napriek tomu, že vieš, kto som a vieš aj to, že si želám tvoju smrť, tu sedíš pokojne a s istotou, že prežiješ. Tvoj svet a tvoj druh pozorujem už dlhú dobu a ty sa vymykáš štandardom. Dovoľ mi podiviť sa nad tým, je osviežujúce po dlhej dobe stretnúť niekoho ako si ty.“ Naklonil hlavu na stranu a zvážnel.

„Chápem, prečo kráčajú práve za tebou. Myslím, že si vybrali dobre.“ Tieto slová narušili Harryho pokoj. Netušil, čo tým démon sledoval a to ho miatlo, vedel však, že poklona od démona neprinesie nikdy dobro.

„Tvoj názor na moju vraždu to však nezmení.“ Skonštatoval Harry.

„Nebude to tak celkom vražda. Ja len chcem tvoju dušu.“ Odvetil s pokrčením ramien, akoby hovoril o tom, čo si dá na obed. Harry pretočil očami, nad týmto nemalo cenu rozčuľovať sa.

„Zaujímalo by ma, čo chceš urobiť s mojou dušou.“ Prehovoril Harry.

„Možno to bude darček pre šéfa. A možno sa chcem sám pobaviť. Ktovie?“ Harry z jeho odpovede veľa nemal, nič iné však nečakal.

„K čomu sa dnes chceš dostať? Prečo si ma sem zavolal?“ opýtal sa Harry po chvíli ticha. Na to, že sedel v kresle naproti jednému z najhorších démonov to vôbec nebolo nepríjemné ticho. S Harrym očividne naozaj niečo nebolo v poriadku.

„Mám pre teba ponuku.“ Harry zbystril pozornosť. Hoci s démonmi sa dohody neuzatvárali, pokiaľ mal čarodejník dosť rozumu, aby to vedel, toto znelo zaujímavo.

„Akú ponuku môže mať pre mňa niekto, kto ma chce zabiť?“ opýtal sa Harry.

Už mu zostávalo len, aby si niekedy poobede sadol s Voldemortom niekde na terase a dali si spolu čaj. Už len ťažko môže niečo vyzerať absurdnejšie ako situácia, v ktorej sa ocitol Harry teraz. Už to, že si tak dobre rozumel s Mordredom le Fayom dokazovalo, že jeho vnímanie temnoty je pokrivené, ale toto už bolo aj za jeho hranicou.

„Pravda, tomuto bodu sa nevyhneme. Povedal by som však, že záleží najmä na tom, čo sa udeje po tvojej smrti. Vieš, v pekle rozhodne nie je pekne. To, čo som ti ukázal, keď sme sa stretli v Temnom sídle, bolo len predpeklie, slabý odvar toho, čo by ťa čakalo po prejdení bránou. Ja ti teraz dávam ponuku spríjemniť si pobyt tam. Buď budeš neskutočne trpieť, kým ťa budú mučiť a môžem ti zaručiť, že takú bolesť si v živote nezažil, nijaký človek ju nedokáže spôsobiť, akokoľvek talentovaný by bol. Tvojou druhou možnosťou by bolo pridať sa k nám. Necháp ma zle, si mimoriadne talentovaný a mocný mladík a ľudia ťa prirodzene nasledujú. Niekto ako ty by sa nám hodil. Máš pevné spojenie s čiernou mágiou, zvládnuť našu mágiu by ti nemuselo robiť také problémy. Už teraz kráčaš na hrane, stačilo by ti len... skočiť – k nám.“ Harry ho sledoval v úprimnom šoku a pobúrení. Skutočne si myslel, že by sa dobrovoľne stal jedným z démonov? Celé mesiace bojoval proti tomu, aby neprekročil hranicu. Vlastne nie, v podstate celý život bojoval proti tomu, aby sa nestal zlým. A teraz by sa mal pridať k tým najhorším z najhorších.

V hneve sa mu rozbúrila krv v žilách. To, čo cítil, bolo viac než nesúhlas s démonovou ponukou a vedel, že démon to cítil tiež. Netváril sa však ani v najmenšom prekvapene.

„Ja si vyberám to mučenie.“ Prehovoril chladne, len s ťažkosťami udržiavajúc svoj hnev na uzde.

„Nič iné som ani nečakal. Ale zhora som mal príkaz dať ti túto ponuku.“ Pokrčil démon plecami. Harry pri pohľade na jeho pokojnú ledabolú reakciu pochopil, že to všetko bol len test. Démon si chcel overiť, že bude Harry reagovať tak ako predpokladal.

Mladík vstal z kresla, toto nemalo cenu. Len sa do toho zamotal a zbytočne sa ohrozil.

„Nepodarí sa ti zabiť ma.“ Prehovoril. Istota, s ktorou to povedal, démona prekvapila. Harry pri tom zistení pocítil náhly nečakaný pocit víťazstva. Trval len okamih, bol však silný a zastihol ho nepripraveného.

„Už čoskoro budem dosť silný a ty nebudeš mať šancu ubrániť sa predo mnou.“ Namietol Azazel. Nasledoval Harryho príkladu a aj on vstal.

„Mám priveľa ochrancov. Cez nás všetkých sa nedostaneš.“ Tvrdil Harry.

„Kto mi bude dostatočným súperom? Jediný, kto prichádza v úvahu je náš starý známy Mordred. S ním som sa stretol už pred niekoľkými storočiami a už vtedy, napriek tomu, že som mal sotva toľko sily ako teraz, by ma bez pomoci Artuša nebol schopný vrátiť do pekla. Uznávam, že odvtedy pokročil, mocou sa mi však stále nevyrovná. A ani skúsenosťami.“ Zavrhol Azazel jeho slová.

„V takom prípade ti budem dostatočným súperom ja sám. Dostať ma do pekla nebude jednoduché, Azazel a ja urobím všetko preto, aby som sa tomu vyhol. A keď hovorím všetko, myslím tým všetko.“ Zašepkal. Oheň, akoby na potvrdenie jeho slov, zapraskal a plamene v krbe na okamih vyšľahli silnejšie. Obaja naň na okamih zamerali pohľad.

„To nebolo ani doteraz, Harry. Ja ťa však dostanem. Skôr či neskôr budeš môj.“ Prehovoril ticho, stále pozorujúc plamene v krbe. Harry sa len krátko, drsne zasmial.

„Celý môj život je bojom, Azazel. A málokedy prehrávam, keby tomu bolo inak, dávno by som bol mŕtvy.“ Po tomto na neho démon konečne uprel pohľad. Čosi v jeho očiach sa Harrymu na okamih zazdalo povedomé, akoby to už niekde zazrel. Keby sa mu niečo takéto zazdalo pri neznámom človeku, opýtal by sa ho či sa už nestretli. Pri Azazelovi by takáto otázka asi nebola na mieste.

„Och, chlapče. Myslíš, že u mňa je to iné?“ opýtal sa démon.

„Je o mne známe, že mám výnimočnú schopnosť prežívať. Voldemorta to neskutočne štve. Budem sa mať na pozore, tak ako doteraz. Dobrú noc, Azazel.“ Rozlúčil sa s ním.

„Vážne si myslíš, že teraz budeš schopný spať?“ opýtal sa démon sucho. Harry ho nevnímal, bez otočenia pokračoval cestou do izby. Už stál na schodoch, keď Azazel nadobudol presvedčenie, že Harry už na jeho poznámku nezareaguje.

„Sladké sny, Harry!“ zavolal za ním. Harry v odpoveď zavrčal, to však už démon nemohol počuť.

V izbe zo seba zhodil veci a zaliezol do postele. Démon mal však pravdu, na spánok nemal ani pomyslenie. Aktivoval okolo seba ochrany a ľahol si, nechávajúc sa unášať myšlienkami.

Vážne sa práve hádal s jedným z najmocnejších démonov vôbec? Doparoma. On naozaj nebol v poriadku. Toto, čo predviedol, nebola odvaha, to bola čistá hlúposť. Ako mohol vyhrať v súboji proti bytosti, ktorú by nedokázal poraziť ani Mordred, ktorý má už pekných pár stovák rokov a moc, o ktorej sa Harrymu ani nesnívalo.

Niežeby bol Harry slabý, sám mal v sebe viac než slušné množstvo mágie, lenže väčšina bola ešte stále uväznená pod bariérami, ktoré mal okolo mágie vytvorené a tú časť, ktorú mal k dispozícií, nevedel plne využívať.

Dofrasa! Dofrasa, dofrasa, dofrasa! Toto už začínalo byť naozaj zlé a Harry nemal ani tušenie, ako z toho vykľučkuje.

Ak by sa aj slová jeho staršieho ja naplnili a Azazel by nebol tým, kto ho zabije, ešte stále tu bol Voldemort, Smrťožrúti a mnoho ďalších čarodejníkov, ktorí by ho najradšej videli mŕtveho. A pri tom netreba zabúdať ani na ministerstvo, tí by boli radi, keby si našli dôvod na to, aby ho zavreli do Azkabanu a tým odstránili z cesty. A doraziť ho v Azkabane by pre Voldemorta nebol najmenší problém.

Mal na svojej strane veľa mocných bytostí, nezabúdal na to, avšak mal aj priveľa mocných nepriateľov. A tí, ktorí neboli mocní, tých bolo aspoň veľa. Kvalita alebo kvantita. V konečnom dôsledku jej jedno či na Harryho zaútočí sám Voldemort alebo tri desiatky ministerských pracovníkov.

Ako to len vtedy povedala jeho staršia verzia? Vraj v seba nemá mať pochybnosti? Že to všetko zvládne?

Nuž, práve teraz nemal taký dojem. Ako tam tak ležal v posteli v Chrabromilskej klubovni, osamotený, len v spoločnosti ľudí, ktorí k nemu prílišné sympatie rozhodne nepociťovali, mal dojem, že jeho svet sa už vystavať nedá. Jeho život sa zrútil vo chvíli, keď sa dozvedel, že je synom Severusa Snapea. Zlomil sa, po toľkých rokoch strachu o život sa konečne zlomil. Napriek tomu sa však postavil na nohy a bojoval, opätovne začal stavať svoj svet, pekne od základov. Teraz sa však cítil, akoby nemal nijakú nádej.

Bojoval za ľudí, ktorí ho nenávideli a osočovali. A ak aj bol kráľom, ktorého všetci tak netrpezlivo očakávali, musel zomrieť. Hovorila o tom predsa aj veštba, kráľ musí zomrieť a vrátiť sa naspäť. A keďže vrátiť sa naspäť, keď už raz človek prejde za oponu nie je možné...

Načo bojovať, keď vedel, že na konci ho nečaká nič? Kedysi bojoval aspoň o svoj život, no teraz už nemal ani len ten.

Bol ešte stále ochotný obetovať sa pre ostatných? Napriek tomu, že mu podkopávali nohy, že ho opakovane zrádzali? Mal na to ešte dosť vnútornej sily? Bol stále dostatočne dobrý na to, aby to dokázal?

Nevedel.

Možno na tom v konečnom dôsledku aj tak nezáležalo. Túžil po odpočinku, po pokoji. Aspoň na chvíľu sa chcel stratiť, zabudnúť na problémy a na všetkých, ktorí ho chceli zničiť, môcť si niekde ľahnúť, lietať na metle alebo proste len čítať zaujímavé knihy, ktoré neobsahujú množstvá kúzel, ktoré sa musel naučiť. A chcel spoznať svoju matku. Chcel vedieť či bola naozaj taká krásna ako hovorili ostatní, hoci si bol istý, že aj keby nebola, pre neho by bola úchvatná, túžil po tom, aspoň raz počuť jej smiech, vidieť jas v jej smaragdových očiach a ohnivých vlasoch.

Mala naozaj také žiarivé vlasy? Sirius hovoril, že boli ako oheň. Vraj neboli ani ako vlasy Ginny ani ako vlasy Catherine. Ginny mala vlasy skôr oranžové než červené a Catherine mala vlasy doslova ako oheň. Hoci na prvý pohľad boli proste červené, v skutočnosti v nich Harry videl oranžové, ružové, žlté a dokonca aj modré pramienky.

Oplatilo by sa zomrieť pre toto?

Na túto otázku už Harry odpoveď poznal. Áno, oplatilo by sa to. Keby mohol aspoň na chvíľu stretnúť mamu a Jamesa, predtým ako by ho poslali do pekla, stačilo by to.

Napriek tomu však vedel, že by nemohol len tak umrieť. Priveľa bytostí sa na neho obracalo a verilo v neho a Harry nemohol len tak sklamať ich dôveru. Musel bojovať do posledných síl o prežitie ich aj seba.

A práve v tom bol ten problém. Vedomie, že zlyhal, by ho mučilo viac než bolesť, s ktorou by ho zoznámili v pekle.

S takýmito myšlienkami v hlave ho zachytil spánok. Celú noc sníval o pekle a démonoch, mal dojem, akoby ho prenasledovali všetci jeho nepriatelia a v snoch cítil, že zlyhal a všetci boli stratení. Po dlhej dobe opäť videl ako jeho milovaní umierajú a on s tým nič nedokázal urobiť.

Nočné mory spôsobili, že sa ráno cítil ešte horšie ako keď si išiel večer ľahnúť a pre únavu ledva dokázal vstať z postele, hoci vstal o dobrú hodinu neskôr ako zvyčajne. S pocitom viny siahol do kufra a užil dvojitú dávku Životabudiča. Nemal to robiť. Kto o tom však vedel? Nikto sa nezaujímal...