Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

„Ach, pán Potter, dobre, že vás tu takto vidím. Dnes poobede budeme mať trest, čo na to poviete?“ zavolal na neho dobre známy hlas, keď vychádzal z Veľkej siene. Bol na raňajkách, no v jedle sa len vŕtal, nechutilo mu jesť. Životabudič vlial energiu do jeho tela, no chmúry v jeho mysli ovplyvniť nedokázal. Jedlo v jeho ústach chutilo ako prach.

„Pán Potter sa včera po treste s vami vrátil až neskoro po večierke. Čo také závažné vykonal, že mu chcete udeliť trest už tak krátko po predošlom?“ ozval sa za Mordredovým chrbtom hlas terajšej riaditeľky Rokfortu. Potom ako sa Dumbledora pokúsili zatknúť a riaditeľ unikol s pomocou fénixa Félixa preč, sa McGonagallová chytila riaditeľského kresla a školu viedla pevnou rukou.

„Pán Potter je mimoriadne drzý a nevychovaný mladý muž, môžem vás uistiť, že tresty, ktoré mu dávam, sú zaslúžené.“ Prehovoril le Fay chladne a uprel na ňu pohľad svojich ľadových zelených očí, pod ktorým sa triasli nielen študenti, ale aj väčšina profesorov. McGonagallová sa na okamih zarazila a zdalo sa, že sa stiahne, potom sa však vystrela do svojej plnej výšky a obdarila le Faya svojim najprísnejším pohľadom, ktorý nedesil študentov o nič menej ako ten le Fayov.

„Pán Potter je jeden z najslušnejším študentov s najlepšou výchovou, akých som kedy učila. Hoci musím uznať, že býva drzý, je to len pokiaľ ho niekto vyprovokuje. Pán Potter je vznetlivý mladý muž.“ Tvár jej na okamih zjemnela, keď stočila svoj pohľad na svojho najdrahšieho študenta.

„Nemáte jediný pádny dôvod na udelenie trestu pánovi Potterovi. Ako riaditeľka Rokfortu a vedúca Chrabromilskej fakulty vám hovorím, že Harry Potter dnes trest od vás mať nebude. To je moje posledné slovo.“ S tým nechala šokovaného Harryho a Mordreda stáť na chodbe pred dverami do Veľkej siene a ráznym krokom sa vybrala preč. Harry k tej žene pocítil hlbokú úctu. Opäť sa ho zastala ako toľkokrát predtým, pričom na to nikdy nemala skutočne dobrý dôvod. McGonagallová bola ako levica brániaca svoje mladé, keď sa jednalo o jej študentov.

Harry sa otočil na Mordreda a to, čo videl, ho prekvapilo snáď ešte viac než McGonagallovej výstup spred niekoľkých sekúnd. Mordred totiž sledoval vzďaľujúcu sa McGonagallovej postavu, pričom sa mu na tvári zrkadlil mierny chmúrny úsmev. Harry zmätene nadvihol obočie.

„McGonagallová patrí medzi výnimočné ženy, Harry. Má silu a odvahu najmocnejších žien, aké chodili po tejto zemi. Kiež by si niekedy mohol poznať Morganu – moju matku, za jej lepších čias alebo Bystrohlavovú či iné ženy ako boli oni. Nezáleží na tom či stáli po boku muža ako drahá verná manželka Nicholasa Flamela alebo sa prebíjala sama ako moja matka. Všetky boli bystré, istým spôsobom mocné a mali nevídanú vnútornú silu. Málokto vie, že Penerela Flamelová sa výrazne podieľala na výrobe Kameňa mudrcov. Bez nej by jej manžel nikdy nič nedokázal. Pochádzal z chudobnej rodiny, nemal nijakú nádej preraziť a hoci bol mimoriadne inteligentný a nadaný, nemal to, čo mali napríklad Albus Dumbledore alebo Gellert Grindelwald. Chýbalo mu to kúzlo, čaro osobnosti, ktoré ich posunulo nahor. Potom sa o neho však začala zaujímať Penerela Sklodowska. Jej otec nechcel pripustiť, aby sa jeho jediný potomok zaviazal niekomu ako bol Flamel, drahá Penerela si z toho však nič nerobila a aj napriek otcovým vyhrážkam ostala s Nicholasom. Otec ju vydedil.

Netrvalo ani mesiac a splnili sa slová Penerely o tom, že otec prijme jej rozhodnutie. Oficiálne odobril spojenie svojej dcéry a Nicholasa Flamela. Nemal na výber, pochopil, že jeho dcéra sa nevzdá.

Čoskoro sa Penerela Sklodowska stala Penerelou Flamelovou. Svojho manžela vytiahla na povrch, podporovala ho v jeho výskumoch, dokonca mu v nich sama pomáhala a pomohla mu zoznámiť sa s mnohými významnými ľuďmi. A čoskoro nato sa tejto výnimočnej dvojici vedcov, pretože Penerela bola pre vedu zapálená rovnako ako jej manžel a nezaostávala za ním ani v inteligencií, podarilo vytvoriť Kameň mudrcov. Ich životy odvtedy smerovali nahor, až sa takmer dotkli hviezd. Nuž, Penerela a Nicholas ako mnohí pred nimi zistili, že dotyk s hviezdami páli. Vieš, čo je s nimi teraz, Harry?“ opýtal sa Mordred.

„Dumbledore mi na konci prvého ročníka povedal, že im už nezostáva veľa času. Hoci hovoril len o Flamelovi, nie aj o jeho žene. Kameň mudrcov bol zničený.“ Povedal.

„Dumbledore ti nepovedal pravdu. Na druhú stranu by som sa však veľmi divil, keby tak učinil. Aby som sa ale dostal k vysvetleniu...

Penerele a Nicholasovi sa podarilo vytvoriť Kameň mudrcov iba jeden jediný raz, vytvorili však obrovský kameň. Za tie roky, čo s ním pracovali a experimentovali sa podstatne zmenšil, dosiahli s ním však veľa dobrého. A dožili sa vďaka nemu úctyhodného veku. To, čo si vtedy zachránil pred Voldemortom, bol posledný väčší kúsok, ktorý z kedysi veľkého kameňa ostal. Ten kus však nikdy nebol zničený, Nicholas s manželkou si ho ponechali. S Dumbledorovou pomocou zinscenovali svoju smrť, majú dokonca aj spoločný hrob na mieste, kde kedysi bývali. Teraz si už štvrtým rokom užívajú pokojný život v jednej malebnej dedinke medzi muklami. Tam by ich nijaký čarodejník nenašiel. A keby sa niekto náhodou dozvedel, že prežili a hľadal by ich, spozorovali by to, v okolí domu a dokonca aj celej dediny majú ochrany a alarmy.“ Hovoril.

„A Nicholas Flamel je stále jediný čarodejník, ktorý má recept na výrobu Kameňa mudrcov.“ Skonštatoval Harry. Le Fay pokrčil plecami.

„Ak má nejaký čarodejník recept na jeho výrobu, bude to Flamel.“ Odvetil. Harry nadvihol obočie. Ak?

„Mám to Flamelove vytratenie sa z čarodejníckej spoločnosti chápať tak, že už nebude robiť ďalšie pokusy?“ opýtal sa Harry. Pokiaľ Flamel tak miloval to, čo robil, prečo by s tým len tak prestal?

„Mám dojem, že s tým má niečo do činenia Dumbledore. Flamel nad odchodom nepremýšľal, potom sa však opäť začal častejšie stýkať s Dumbledorom, viedli tajné rozhovory a zvyšok príbehu už poznáš. V tej dobe sa do školy dostal Kameň.“ Hovoril. Harry sa zarazil. To znelo, akoby si Dumbledore želal, nech je Kameň mudrcov ukrytý v jeho škole. A pokiaľ by Harry nechal prechod svojej podozrievavej časti povahy...

„To znelo, akoby Dumbledore chcel prilákať do školy Voldemorta.“ Zamumlal si pre seba. Ak by na jeho poznámku Mordred aj chcel reagovať, nemal šancu. Dvere na Veľkej sieni sa otvorili, keď prví študenti začali vychádzať už najedení von. Bola sobota, takže sa teraz mohli venovať ľubovnoľným aktivitám.

„Dovidenia, profesor.“ Rozlúčil sa. Pohľad, ktorý venoval Mordred jeho odchádzajúcej postave, už nevnímal. Čarodejníkovu podozrivú spokojnosť si však všimla istá mimoriadne inteligentná čarodejnica, rozhodnutá varovať svojho priateľa.

Vedela, že Harry le Fayovi dôveroval a oceňovala, že je pri Harryho výcviku naozaj potrebný, nikdy však plne neverila v jeho bezúhonnosť. A obávala sa, že Harry v ňu verí až príliš. Treba mu otvoriť oči, kým nebude neskoro.

„Ahoj, Harry! Presne teba hľadám!“ zvolala. Menovaný mladík sa usmial a otočil sa, potom sa však zamračil, keď zbadal svoju priateľku. Čarodejnica sa zarazila. Niečo bolo na nej zle?

„Niečo sa stalo?“ opýtal sa Harry. Amay sa zamračila.

„Malo by sa niečo stať?“ opýtala sa. Samozrejme, že sa niečo stalo, nemohla mu to však len tak povedať.

„Vyhováraš sa, srdiečko. Niečo mi nechceš povedať.“ Skonštatoval Harry.

„Prečo by som ti mala niečo zatajovať?“ opýtala sa Amay podráždenejším hlasom než chcela.

„Amay, pokiaľ mi to nechceš povedať, nechaj si to pre seba. Nič z teba neťahám.“ Upokojoval ju Harry. Amay sa prudko nadýchla, akoby sa chcela ďalej hádať, potom však pokojne vydýchla a viditeľne sa uvoľnila.

„Ďakujem.“ Povedala. Harry prikývol a jemne sa usmial.

„To je v poriadku.“

„Harry, keď je teraz jasné, že nebudeš mať trest s le Fayom, nájdeš si čas aj na mňa? Už dlho sme nemali lekciu a hoci viem, že cvičíš pravidelne sám, musíš sa učiť aj odo mňa.“ Hovorila. Harry sa pobavene usmial.

„Le Fay ti lezie na nervy?“ opýtal sa hravým tónom. Amay sa na neho vražedne zamračila, čo ho len viac pobavilo.

„Vnímam to, že mu plne nedôverujete a ver mi, že sa o to starám. Váš názor je pre mňa vždy dôležitý.“ Povedal mierne. Amay pochopila, že otázky z jej strany nie sú žiadané, preto mlčala, nemohla však zaprieť, že ju Harryho slová upokojili.

„Pôjdeme von? Dnes je pekne a pri Zakázanom lese nás nebude nikto rušiť.“ Navrhol.

„To je dobrý nápad. Počkám ťa pred obrazom, kým sa prezlečieš.“ Informovala ho Amay. Harry sa pousmial. V úzkych čiernych legínach a obtiahnutom červenom tričku vyzerala jej postava perfektne a mužské osadenstvo Rokfortu si to mimoriadne uvedomovalo. A Amay si uvedomovala ich túžbu.

Raz mu už vysvetľovala ako to u upírov s láskou a vášňou chodí. Pitie krvi tu hrá veľmi významnú úlohu, pri partnerskom zväzku si upíri navzájom pijú krv, častá výmena krvi mení vôňu upíra a ostatným upírom dá na známosť, že daný upír je už zadaný. Okrem toho pitie krvi prinášam obom stranám rozkoš či už upír pije z človeka alebo iného upíra.

Harry sa to snažil pochopiť a nemať morálne zábrany, keď to počúval, ale ako pobavene podotkla Amay, nikdy to nezažil. A kým nezažiješ, nepochopíš.

Každopádne, keď cítila túžbu svojich spolužiakov a mladších študentov – a ona ju cítila – ozvala sa aj túžba po krvi, ktorá upírov viaže. A nikdy nie je dobre, keď má upír záujem napiť sa krvi svojich spolužiakov. Najmä, keď nikto nevie a nesmie vedieť, že je upírom.

Harry sa preto snažil pri pohľade na ňu cítiť čo možno najmenej. Amay bola mimoriadne atraktívne dievča, čo jeho pohľadu nemohlo ujsť, ale zároveň bola kamarátkou, ktorá dokázala cítiť, keď po nej zatúžil. Isté sebaovládanie a sebazapieranie boli nevyhnutné.

Kým sa Harry vybehol do izby prezliecť, Amay čakala pred obrazom Tučnej panej, presne ako sa dohodli. Harry si obliekol voľné čierne tepláky a prvé tričko, ktoré mu padlo pod ruku. Aj tak ho skôr či neskôr zhodí, radšej cvičil len v teplákoch či už cvičil s Amay alebo bez nej. A jeho partnerka a učiteľka pri cvičení sa tiež neštvala s tým, čo si oblečie. Na to si ešte hodil zateplený plášť. Predsa len, stále bola zima a vonku bol sneh. Hoci použijú silné zahrievacie kúzla, bude príjemné zabaliť sa do plášťa. Prirodzené teplo je stále lepšie ako vyčarované.

Keď vyšiel von z klubovne, nenašiel Amay osamote ako keď odchádzal. Bežne by ho neznepokojovalo, že videl Amay v spoločnosti dvojčiat Weasleyových, všetci traja boli zaujímavé osobnosti, ktoré pre Harryho veľa znamenali. Amay bola jeho dôvernou priateľkou a dvojčatá verne stáli po jeho boku aj keď ho ostatní podrazili. Ale obraz, ktorý mal možnosť vidieť, keď sa otvoril vchod do klubovne, ho právom znepokojil.

Dvojčatá a Amay viedli zapálený rozhovor. Upírka sa smiala na niečom, čo povedali jej dvaja spolužiaci a popritom ich sledovala. Ale ten pohľad... Harry u nej ešte nikdy nevidel taký horúci pohľad. A dvojčatá jej v tom neboli nič dlžné.

Och, dofrasa! Z tohto môže byť ešte poriadny problém. To, že dvojčatám sa nová spolužiačka páči si Harry všimol už dávnejšie, nezaregistroval však, kedy začala Amay ich záujem opätovať ani to, kedy to prerástlo tak ďaleko.

Nešlo o to, že by sa bál, že ju Weasleyovské dvojčatá odsúdia. Niečo také možno bolo vo výchove ich rodiny, oni dvaja sa však natoľko líšili od ostatných ľudí ich výchovy a boli dostatočne svojhlaví a, pokiaľ to tak mohol povedať, blázniví, že by to boli z ich rodiny práve oni, kto by s radosťou prijal upírku medzi svojich dôverných známych. Z pohľadu na scénu pred ním pochopil, že medzi nimi vzplanula túžba a vzhľadom na ich povahy by to mohli zvládnuť. Napriek tomu sa však obával toho, že by sa do ich vzťahu zamiešali city, čo by im všetkým trom mohlo ublížiť. A to by zákonite ublížilo aj Harrymu.

„Dobré ráno. Chystáte sa na raňajky?“ opýtal sa. Tým účinne prerušil ich konverzáciu. Dvojčatá sa na neho prekvapene otočili, Amay, naopak, sa v hanbe odvrátila. Harry sa na ňu krátko pozrel.

„Harry, dobré ráno. Ako vždy, odhadol si nás správne.“ Nadhodil Fred.

„A cestou sme narazili na takúto príjemnú spoločnosť.“ Reagoval George na bratove slová. Obaja pritom vrhli významný pohľad na Amay.

„Potom mi je ľúto, že vás o túto očarujúcu dámu musím obrať.“ Usmial sa Harry.

„Určite? Počuli sme, že dnes nebudeš mať trest s le Fayom, nechcel by si voľný čas stráviť radšej s tou tvojou červenovláskou? Vyzerá na správne dievča.“ Ozval sa George.

„Na to, že je to Slizolinčanka.“ Dodal Fred.

„Tak, tak. Slizolinčanku by sme ti len tak neschválili, braček.“ Prikyvoval George.

„Ale tejto sa drž.“ Zakončil to Fred.

„Budem na vašu radu pamätať.“ Prisľúbil Harry s úprimným úsmevom. Dobre sa počúvalo, že mu títo dvaja schválili priateľku, hoci bola zo znepriatelenej klubovne. Nič by sa nezmenilo ani keby ju zavrhli, Harryho by to však úprimne sklamalo a asi aj roztrpčilo.

„My sa teda vytratíme. Ešte chceme čosi urobiť, keď sa vrátime z raňajok.“ Povedal George.

„Uvidíme sa večer?“ opýtal sa Fred a spolu s bratom sa pozreli na upírku.

„Uvidíme.“ Odvetila Amay. Bola podstatne odmeranejšia ako keď v prvom momente, keď ich Harry zazrel, dvojčatá to však nerozhodilo. To im Harry pripísal ako dobrý bod. Amay bola tvrdohlavá a často mala sklony k náladovosti. Niežeby ich Harry nemal...

„Pokiaľ dnešný večer nestráviš so svojou milovanou a nebudeš chcieť stráviť nudný večer pri knihe, môžeš sa pridať k nám.“ Navrhol George Harrymu. Nebolo to len pozvanie zo slušnosti, akého by sa dočkal od väčšiny ostatných, Harrymu bolo jasné, že dvojčatá by si upravili program podľa potreby či už by tam Harry bol alebo nie. Nezavadzal by. V tom bolo čaro osobnosti dvojčiat, pokiaľ ste si ich vážne neznepriatelili, vždy ste sa v ich spoločnosti mohli cítiť dobre. Ak ste však patrili na ich čiernu listiny, mali by ste sa neustále obzerať okolo seba a dávať si pozor na to, čo jete a kadiaľ sa pohybujete. Mnohí to prehliadali, ale Weasleyovské dvojčatá boli bystré a prešibané, tí dvaja by sa nestratili ani v Slizoline. A to bola od niekoho ako bol Harry rozhodne pochvala.

„Myslím, že vašu ponuku dnes večer oželiem. Pokiaľ to bude možné, strávim večer s Catherine.“ Uškrnul sa. Dvojčatá na neho zažmurkali, aby mu dali vedieť, že tušia ako bude ten večer prebiehať.

„Samozrejme, braček. Hlavne sa večer správajte slušne.“ Ozval sa George.

„A nieže nám urobíš hanbu.“ Dodal Fred.

„Ronald vám ju robí denno-denne. Ešte ste si nezvykli?“ podivil sa Harry s úškrnom.

„K nám dvom patríš ty omnoho viac než kedy patril Ronald. Tí, na ktorých záleží, si to uvedomujú.“ Pripomenuli dvojčatá. Na nich dvoch to bola nezvyčajne precítená a vážna reč. Tí dvaja žili, aby sa bavili a svoj život obetovali tomu, aby zabávali iných.

„Teraz sa s vami však už naozaj musíme rozlúčiť. Majte teda pekný deň a dovidenia večer.“ Rozlúčili sa s nimi dvojčatá. Keď sa dvojčatá vytratili, otočil sa Harry na Amay, ktorá doteraz mlčala.

„Harry, ja...“ začala, ale Harry ju umlčal zdvihnutím ruky.

„Nie tu.“ Povedal jednoducho, kývol na obraz Tučnej panej, chytil ju za ruku a začal viesť von z hradu. Nešlo len o obraz Tučnej panej, hoci aj ona bola veľkou klebetnicou, ale o všetky obrazy v hrade. Boli témy, ktoré bolo neradno preberať, pokiaľ ich niekto mohol začuť. To, že v Rokforte mali aj steny uši, bola pravda.

Amay pochopila a mlčala, až kým ju Harry nevyviedol z hradu a nezaviedol ich k Zakázanému lesu.

„Viem, čo si asi tak môžeš myslieť, potom čo si videl a chápem to, ale nie je to tak celkom tak ako to vyzeralo. Ja... oni dvaja...“ Harry ju zarazil skôr, než by sa do svojho chaotického vysvetľovania úplne zaplietla.

„Ja ťa nesúdim, Amay. Chcem len vedieť či to ohrozí niekoho z vás.“ Prerušil ju jemne.

„Nesúdiš?“ uisťovala sa Amay. Harryho bodlo pri srdci, keď videl s akým zmätením a bolestnou nádejou sa to pýtala. V tej chvíli mu napadlo či jej obmedzené styky výhradne na upírov a neochota veriť čarodejníkom nemala hlbšie základy v minulosti.

„Ja som ten posledný človek, ktorý by ťa mohol súdiť, srdiečko. Narobil som už toľko hlúpostí a videl toľko svinstiev...“ pokrútil hlavou. „Viem, že to, čo robíš a cítiš nie je zlé a nemáš ani zlé úmysly.“ Upokojoval ju miernym hlasom. Bol častým návštevníkom Voldemortovej hlavy a hoci v posledných mesiacoch nemával také strašné nočné mory ako predtým, stále sa kedy tedy v noci dostal do jeho hlavy. A stále v snoch vídaval ministerstvo mágie a Oddelenie záhad. Voldemort mu chcel ukázať niečo v nej a chcel, aby tam išiel. Harry však stále nevedel, prečo. V zistení, čo sa ukrýva v Oddelení záhad na ministerstve, mu školská knižnica nepomôže, akokoľvek rozsiahla môže byť. A spovedať Nedotknuteľných tiež akosi neprichádzalo do úvahy.

A nemal sa ani veľmi na koho obrátiť. Keby bola situácia iná, jeho otec by bol dokonalou voľbou. Ibaže od neho nechcel nič, priveľmi si ubližovali a okrem toho, Snape mu dal dosť jasne najavo, že s ním nechce mať nič spoločné. Harry jeho rozhodnutie akceptoval. Le Faya sa tiež nič nechcel pýtať. Hovoril pravdu, keď Amay tvrdil, že mu sám nebude plne dôverovať, kým si Mordred nezaistí podporu ostatných Harryho priateľov.

„Práve ty máš právo súdiť ma. Myslím, že ak by si si to želal, zmenila by som sa.“ Priznala potichu.

„Práve o to ide, nie? Tretiu stranu zakladáme preto, aby sa bytosti ako ty nemuseli ukrývať a prispôsobovať. Nejde len o to, aby Voldemort nezískal nadvládu, ide hlavne o to, aby sme my získali slobodu. Aby ste vy získali slobodu. Alebo je Tretia strana o niečom inom?“ opýtal sa Harry.

„Verím, že je to všetko o tom, čo si povedal. O nás a o kráľovi, ktorý prichádza. O svete, ktorý sa zmení.“ Harry sa chmúrne usmial. Pokiaľ sa Tretia strana postará o to, že sa svet zmení, bude to omnoho viac než Harry očakával, že sa stane. V prvom rade však nevedel či boli ľudia pripravení na zmenu, o ktorej Amay hovorila. Zmeniť svet totiž nie je ťažké, zmeniť ľudí je omnoho ťažšie.

„Chcem ti však vysvetliť ako je to so mnou a s dvojčatami.“ Povedala Amay.

„Tak do toho, času máme dosť.“ Povedal Harry. Vytiahol prútik, vytvoril dve pevné kopy snehu a premenil ich na kreslá. Nič extra, ale sedieť sa na nich dalo. Amay nadvihla obočie.

No čo, to, že bol predtým mizerný v transfigurácií a nebol schopný premeniť špáradlo na ihlu neznamená, že sa nemôže zlepšiť. Už tobôž nie, keď si ho na paškál vzali Amay, Loreth, Catherine a le Fay. Odpratal sneh z okolia kresiel a okolie očaroval, aby v ňom bolo teplo. A keď už bol taký rozbehnutý, očaroval okolie aj mätúcimi kúzlami a kúzlami proti odpočúvaniu. Keby sa niekto na hrade pozrel z okna, nevidel by tam podivnú scénku, ktorú si vytvorili a keby sa niekto dostal do ich blízkosti, nič by nepočul.

Keď sa usadili, pozrel sa s očakávaním na Amay. Tá sa s miernym pobavením usmievala.

„Už tu chýba len fľaša vína a bolo by to dokonalé.“ Podpichla ho. Harry pretočil očami.

„Neprovokuj, lebo ti to vrátim.“ Varoval ju. Zhodil zo seba plášť a podal jej ho. Stále bol toho názoru, že prirodzené teplo je príjemnejšie než to vyčarované. Amay ho s vďakou prijala a prehodila ho cez seba, hoci obaja vedeli, že upírka cíti zmeny teplôt menej než človek. Lenže Harry tiež nebol tak celkom obyčajný čarodejník, všakže?

„Niekedy sa stane, že upír stretne človeka, ktorého krv mu istým spôsobom učaruje. Je to takmer, akoby ho k sebe volala.“ Začala Amay rozprávať.

„To znie tak... romanticky.“ Skonštatoval Harry sucho. Líšilo sa to od toho, čo o upíroch a pití krvi vedel.

„Ver mi, veľa romantického na tom nie je. Mám chuť vysať im krv, tam na lásku veľa miesta neostáva. Ale teraz vážne, chcela som to podať trochu inak.“ Zašomrala.

„Ako som už predtým povedala, niekedy sa stane, že krv človeka upíra priam magneticky priťahuje. Je to zriedkavé, ale stáva sa to. V živote upíra môže takáto príťažlivosť zaznieť trikrát a rovnako pravdepodobné je, že ju neucíti nikdy. V takomto prípade sa jedná výhradne o túžbu, nie je tu láska a s človekom, ku ktorému takúto túžbu pocítime, nezakladáme partnerstvo. Ťažko založiť partnerský vzťah s niekým, komu by sme chceli vysať krv. Napriek tomu sa málokedy stáva, že zabijeme človeka, ku ktorému nás táto príťažlivosť viaže, keďže nám na prežitie stačí menej krvi než je v ľudskom tele. Pokiaľ sa upír stravuje pravidelne, svoje obete nezabíja. Problém môže byť skôr v tom, že pre nás sa túžba po krvi a túžba po tele prirodzene spája. Už som ti raz vysvetľovala, že pre nás upírov je výmena krvi podstatnou súčasťou partnerského zväzku.“ Pripomenula mu ich nie tak dávny rozhovor.

„Čiže, v skratke povedané, sa chceš vyspať s dvojčatami a vysať im krv, ale city v tom nie sú.“ Zhrnul to Harry. Amay sa na neho nespokojne zamračila.

„No... áno.“ Priznala, hoci bolo jasné, že jej obšírne vysvetlenie sa jej páčilo viac.

„Vieš, toto je dosť divné. Spravidla nájdeš človeka a pocítiš túžbu. Tu sú však tí ľudia dvaja, nie je to tak, že by som chcela len Freda alebo len Georgea, ja ich chcem oboch. A to je nezvyčajné, ešte som o niečom takom nepočula.“ Hovorila zamyslene.

„Ale Fred a George sú si mimoriadne podobní aj na jednovaječné dvojčatá. Ich podoby sú identické, prekvapivé však je, že aj vôňa ich krvi je takmer rovnaká. Dvojičky Pattilové vyzerajú rovnako, ale ich krv vonia inak. Samozrejme, cítiť, že sú rodina a v ich krvi je možné cítiť aj to, že sú jednovaječné dvojčatá, ale nikdy by som si ich podľa vône nezmýlila, tak ako si stále mýlim Freda a Georgea. Ty dokážeš rozpoznať, ktorý je ktorý?“ opýtala sa Amay.

„Áno. Neviem podľa čoho, proste ich len dokážem rozoznať. Hoci ich povahy sa na seba ponášajú aj ich výzor je identický a dokonca aj premýšľajú na rovnakej vlne, nie sú úplne rovnakí.“ Pokrútil hlavou. Nedokázal to vysvetliť, hoci keď ich vedľa seba videl, vždy vedel s istotou povedať, ktorý je Fred a ktorý George. Bolo to takmer ako inštinkt, niečo, čo nedokázal vysvetliť.

„Nuž, tak ja ich rozoznať nedokážem. A myslím, že ani ich mama to nevie.“ Povedala.

„Tak to je pravda. Pani Weasleyová si ich neustále plietla a pre dvojčatá nikdy nebol problém presvedčiť ostatných, že Fred je George a George je Fred.“ Pokrčil plecami. Svetre, ktoré im pani Weasleyová plietla na Vianoce, tiež nepomáhali, nikto nevedel či si George náhodou neobliekol Fredov sveter a naopak.

„Harry?“ nadhodila Amay po chvíli do ticha.

„Hm?“ ozval sa Harry.

„Nemyslíš si, že ma odsúdia, pokiaľ zistia, kto som?“ opýtala sa. Nemusela dodávať, o kom je reč.

„Keby to bol ktokoľvek iný z Weasleyovcov, vlastne nie, keby to bol ktokoľvek iný zo študentov našej školy, obával by som sa niečoho takého. Ale práve dvojčatá Weasleyové v sebe majú toľko svojvôle, natoľko sa vymykajú výchove, ktorá im bola daná a, pokiaľ to tak môžem povedať, sú natoľko trafení, že by sa im to mohlo ešte aj páčiť. Stáli pri mne, keď sa odo mňa väčšina odvrátila a ani v najmenšom ich netrápilo, kto si o nich čo pomyslí. Dokonca ma považujú za svojho brata viac než vlastného biologického súrodenca. Aj keď... mať Ronalda za brata, asi sa tiež rozhodnem vymeniť ho.“ Pokrčil plecami a venoval Amay pobavený úškrn. Upírka nad ním pokrútila hlavou ani ona sa však neubránila úsmevu.

„Takže, keď už máme toto vyriešené, ideme cvičiť?“ opýtal sa Harry energicky a už-už sa chystal vyskočiť na nohy, keď ho upírka zarazila.

„Poznáš príbeh Adama a Evy?“ opýtala sa. Harrymu sa na tvári objavil zmätený výraz.

„Adama a Evy z rajskej záhrady? Prvých ľudí?“ uisťoval sa. Amay prikývla.

„Presne tých.“ Potvrdila mu jeho domnienku.

„Hm, áno. Predpokladám, že každý mukel pozná tento príbeh a ja som čistých desať rokov detstva prežil v ich svete.“ Pomaly prikývol, čakajúc, kam ich rozhovor smeruje.

„V takom prípade môžem náčrt ich života vynechať, to je dobre. Adam bol tým najúchvatnejším mužom, aký kedy po tejto zemi chodil. A bol aj prvým mužom, tým jediným, ktorý sa skutočne približoval dokonalosti. Koniec koncov, bol vytvorený na vzor kohosi dokonalého. A jeho družka – Eva, bola rovnako nadpozemská ako on. Prvá ľudská žena bola nádherná ako jasný deň, celá žiarivá a nežná, jej hlas bol krajší nad spev vtáctva, jej spev ako najlahodnejšia hudba a jej zjav taký pôvabný. Eva však nebola jedinou ženou v rajskej záhrade. Ešte predtým ako Stvoriteľ priviedol do záhrady Adama a Evu, žila v nej ešte jedna bytosť, nie nepodobná im dvom, hoci predsa rozdielna. Jej meno bolo Lilith.“ V Harryho mysli sa objavila stará spomienka. To meno už začul a, na počudovanie, sa mu nespájalo so spomienkami z čarodejníckeho sveta. Toto meno poznali aj muklovia.

„Lilith – matka démonov?“ ozval sa. Toto prirovnanie niekde začul ešte ako dieťa alebo ho zazrel v niektorej z kníh, ktorú prečítal ešte ako malý. Hermiona by bola prekvapená, keby zistila, že Harry zvykol ako dieťa rád čítavať knihy. Čítanie bola pre neho istá forma vyslobodenia, vtedy veril, že svet môže byť aj iný. Lepší. Preto miloval fantasy literatúru. Veľmi rýchlo sa však naučil, že svet takýmto spôsobom nefunguje a prinútil sa zbúrať vzdušné zámky vo svojej mysli a upnúť sa na realitu. Od tých čias si málokedy dovolil zasnívať sa, hoci jeho myseľ ostávala mocná. Stále, a to najmä v poslednej dobe, priveľa premýšľal.

„Aj tak jej zvyknú hovorievať.“ Prikývla Amay.

„Nikto vlastne v skutočnosti nevie, kým bola. Možno bola predkom nás magických bytostí, tak ako boli Adam a Eva predkami terajších ľudí a možno sme my aj muklovia potomkami Adama a Evy, to nikto nevie s určitosťou povedať. Niektorí zas hovoria, že patrila medzi prvých démonov. Osobne sa však k tejto možnosti neprikláňam, keďže iné príbehy hovoria o Padlých anjeloch a prvých démonoch a nie sú zaraďované do týchto časov. Staré príbehy sa takto ďaleko v histórií rozchádzajú. Keď už nič iné, môžeme ich brať aspoň ako dobré príbehy. Kedysi pocestní platili za nocľah práve príbehmi a som si istý, že ani v tejto dobe by ľudia večer pri ohni dobrým príbehom nepohrdli.“ Žmurkla na neho.

„Lilith bola rovnako nádherná ako Eva. Na rozdiel od Evy, jasnej ako denné svetlo, bola však Lilith ako hlboká temná polnoc, prežiarená len krvavou žiarou mesiaca a miliónov hviezd. Neviem ti povedať ako vyzerala, jedni hovoria, že mala vlasy ako krv či ohnivé plamene, iní zas tvrdia, že jej vlasy boli striebristé ako mesačné svetlo. Jedni hovoria, že jej pokožka bola bledá a žiarivá ako mlieko, iní - a tých je menej – sa zas prikláňajú k tvrdeniu, že jej pleť bola temná ako eben či ako horká čokoláda. Zhodujú sa však v tom, že bola nádhernou bytosťou noci a zároveň stelesnením jej krás aj hrôz. Výzor však nebol tým, čo ju od Evy najväčšmi odlišovalo. Keby išlo len o ten, neznamenal by rozdiel medzi nimi nič a Adam by k nej nikdy nezahorel vášnivými citmi. To, čo ich skutočne odlišovalo, bol dar mágie, ktorý Lilith dostala do vienka. Vedela čarovať. A práve mágia jej dodala tú správnu... auru. Všimni si niekedy, aké elektrické pole majú okolo seba mocné čarodejnice. Je to také vábivé, také magnetické a zároveň také tajomné. Práve kvôli mágií bola Lilith pre Adama tak krásne zvodná, tak éterická. A Adam svojej túžbe podľahol.“ Dodala temne, hoci s náznakom istého chmúrneho pobavenia, z ktorého Harrymu naskočili zimomriavky.

„V Biblii sa hovorí o hadovi, ktorý zviedol Adama a Evu. Ten obraz však mal skutočnú podobu a tou bola práve zvodná Lilith. Myslíš si, že inteligentná Eva nevedela o túžbe svojho druha? Pretože nebolo to jablko, ktoré chcel Adam ochutnať, bola to Lilith. A Eva to vedela a dovolila mu to, nezabránila svojmu najdrahšiemu, aby s ňou zhrešil. Hoci vtedy ešte nevedeli, že niečo také ako hriech môže vôbec jestvovať. To bol prvý hriech.“ Zo zmeny atmosféry Harry pocítil, že sa smer rozprávania náhle zmenil. Amayina tvár nadobudla nevyspytateľný výraz.

„Povedzme, že Lilith bola našim predchodcom, pretože to je v tomto príbehu, myslím, najpravdepodobnejšie a Adam s Evou sú predkami obyčajných ľudí. Všetci boli vyhostení z raja, pretože v raji nesmel nikto žiť v hriechu, Adam s Evou však ostali spolu, jeden druhému oporou, kým Lilith ostala osamotená, odhodená nabok ako už nepotrebná hračka. Pošpinená a zatratená. Vieš, Harry, takto to skončí, keď sa nečarodejníci majú spojiť s bytosťami s mágiou. Využijú nás a následne odhodia a zatratia. Nedokážu nás pochopiť, a tak dostanú strach a zničia nás ako všetko nepoznané alebo sa im proste zunujeme a odkopnú nás ako hračky, ktoré vyšli z módy. Pozri sa na príbeh Uthera Pentdragona. Roky v jeho kráľovstve mohli čarodeji žiť v pokoji, potom si však dal zavolať čarodejnicu, s príkazom, aby predniesla kúzlo, po ktorom bude jeho neplodná žena môcť vynosiť a porodiť dieťa. Hoci ho čarodejnica varovala, že nie je možné len tak priniesť na svet nový život, že rovnováha musí byť zachovaná, Uther ju nepočúval. A keď si smrť vzala svoju daň a jeho manželka po pôrode umrela, aby vyhasnutý život vyrovnal ten neprirodzene narodený, zanevrel kráľ na mágiu a dal zabiť každého, o kom mal čo i len malé podozrenie, že by mohol mať čarodejné schopnosti.“ Hovorila. Harry sa čím ďalej, tým viac mračil a ako jej rozprávanie pokračovalo, bol si stále istejší, že nechce počuť, čo ďalšie mu rozpovie. A zároveň vedel, že musí počúvať a pochopiť, čo od neho bez slov, v kontexte príbehov, žiadala.

„Oni sa od nás vždy odvrátia alebo sa proti nám rovno obrátia. Ty by si to mal vedieť zo všetkých najlepšie. Tí odporní muklovia, ktorí ťa mali vychovať, sú dokonalým príkladom toho, že muklovia a čarodejníci by nemali žiť spolu.“ Tvrdila. Áno, istým spôsobom mala pravdu, to Harry uznával, predsa sa však mýlila. To, že Harry musel počúvať neznamenalo, že nesmel hovoriť a Harry vedel, že musí skôr či neskôr pochopiť Harryho postoj k muklom a aspoň čiastočne si ho osvojiť, inak sa nikdy nezhodnú. A to by mohlo priniesť priveľa problémov, najmä, ak bola celá tá záležitosť s kráľom skutočne natoľko vážna.

„Stretla si už niekedy rodičov Hermiony Grangerovej? Hoci sú to muklovia, sú to dvaja ľudia, ktorí mágiu obdivujú a sú hrdí na každý pokrok svojej dcéry v magickom svete. Každý rok sa tešia na to, čo nové im dcéra porozpráva o čarodejníckom svete a úprimne ju milujú napriek tomu, že má dar mágie. Stretol som ich už niekoľkokrát a vždy sa ku mne správali príjemne, omnoho príjemnejšie ako mnohí čarodejníci a ja som si obľúbil miernu povahu Miinej matky aj bystrý úsudok jej otca. A som presvedčený, hoci som žil u muklov, u akých som žil, že je mnoho takých ľudí ako sú Hermioniny rodičia. A aj keby to bola len desatina všetkých muklov, som toho názoru, že sa oplatí už len kvôli nim bojovať.“ Hovoril Harry.

„Všetkých nezachrániš, Harry a ja osobne by som bola omnoho radšej, keby sme si to nemuseli odtrpieť mi, keď budeš zachraňovať tých, ktorí nie sú hodní záchrany.“ Jej slová bola tvrdé a Harry by klamal, keby povedal, že sa mu jej názory pozdávajú. Začínal byť nie frustrovaný, ale podráždený. Napriek tomu sa však pokúsil udržať si istý nadhľad a viesť konverzáciu naďalej čo možno s najväčšou ľahkosťou. Bude rád, keď konečne prejdú k boju a prestanú viesť tieto napoly zbytočné debaty.

„Nemôžeš posúdiť, kto je a kto nie je hodný záchrany.“ Pokrútil Harry hlavou. Keď videl, že chcela protestovať, zodvihol ruku na znak, že ešte neskončil.

„Pozri sa na to takto: keby svetlí čarodejníci rozhodovali o to či máte alebo nemáte právo na záchranu, je dosť možné, že by upíri vymreli. Ja som však jednal na základe svojho svedomia, keď som vám vtedy pri Čiernej ruži pomohol zachrániť sa. Už vtedy bolo rozhodnuté, že budem bojovať za vás. Dovoľ mi teda, aby som sa aj v tomto ohľade rozhodol podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia a sám si vybral, ktorou cestou sa vyberiem.“ Tón jeho hlasu bol snáď priveľmi pevný a neoblomný, keď to hovoril. Amayin výraz o tom hovoril svoje.

„Odpusť mi, ak som ťa zranil alebo urazil, len chcem, aby si vedela ako premýšľam. A že v tomto nepovolím, akokoľvek usilovne ma budeš presviedčať. Len ma tým zbytočne podráždiš.“ Dodal podstatne jemnejším tónom. Amay ticho dlho vydýchla, pohľad jej zmäkol.

„To ja sa musím ospravedlniť tebe, Harry. Mala by som sa snažiť pochopiť ťa a byť ti lepšou priateľkou. Odpusť mi to, posnažím sa pochopiť ťa.“ Prisľúbila. Vzápätí jej oči nebezpečne zaiskrili.

„Mimochodom, Harry? Nechcel by si sa dať na politickú dráhu? Ešte pred chvíľou som mala dojem, že som právom nahnevaná a teraz sa ti tu ospravedlňujem.“ Podpichla ho.

„Och, daj pokoj s politikou. Všetko, len nie to.“ Politiku s radosťou prenechá iným.

„Založil si novú stranu v blížiacej sa vojne. Tam sa objaví veľa politiky.“ Pripomenula.

„Zakladám novú stranu preto, aby sme bojovali. Nemám v pláne viesť rečičky s Fudgeom.“ Zavrčal.

„Budeš musieť, pokiaľ nechceš všetko riešiť silou. A ja viem, že to ty nechceš.“ Pousmiala sa.

„Nechcela si náhodou cvičiť?“ opýtal sa Harry. Naozaj by sa k tomu už mohli konečne dostať.

„Pravda, mali by sme ísť na to, inak sa odtiaľto nedostaneme do polnoci. Je na čase začať viac namáhať telo.“ Vstala z kresla a nechala svoju upírsku časť vyplávať na povrch. Blížila sa k premene, keď sa dostanú medzi stromy, na okraj Zakázaného lesa, premení sa na upírku.

Harry vytiahol prútik a zrušil všetky svoje čary. Po ich predošlom posedení ostal neporušený biely sneh.

„Mimochodom, Amay? Vieš, čo si hovorila o tom, že nezachránim všetkých?“ zastavil ju, keď mierila do lesa. Amay sa na neho otočila a prikývla na znak, že si to pamätá.

„Môžem sa o to aspoň pokúsiť.“