Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

„Nekýv sa!“ zakričala Amay na Harryho, keď už po druhýkrát minul stred terča. Trénovali lukostreľbu, Amay rozmiestnila naproti Harrymu na stromy terče a chlapcovou úlohou bolo triafať ich stredy.

„Ako môžeme prejsť na pohyblivé terče, keď nevieš trafiť stojaci terč na sto metrov?“ zavrčala. Podišla bližšie k nemu a rukami mu pevne zovrela plecia, šikovne sa vyhýbajúc tulcu na jeho chrbte. Prinútila ho vystrieť chrbát a spevniť ramená a nohou ho mierne kopla do pravej nohy, aby ju posunul napred. Potom mu prstami mierne zovrela ruku, ktorou držal luk a prinútila ho zmierniť zovretie.

„Luk musí v dlani dokonale sedieť. Nesmieš ho zvierať.“ Zašepkala.

„Teraz je to lepšie. Nezabúdaj, že postoj musí byť vždy stabilný.“ Zdôrazňovala. Odstúpila od neho a pokynula rukou na terč.

„Teraz strieľaj.“ Prikázala miernym hoc silným hlasom. Harry vytiahol šíp z tulca, zodvihol luk, zamieril a vystrelil. Celý tento proces prebehol v pokoji, behom niekoľkých sekúnd, počas ktorých bola Harryho myseľ čistá. Pri strieľaní nesmeli lukostrelca rušiť nevhodné myšlienky, strieľanie z luku prebieha na podvedomej úrovni.

Šíp opísal mierny oblúk a so zadunením sa zabodol presne do stredu terča. Až potom sa Harry s úsmevom otočil na Amay. Upírka prikývla.

„Výborne.“ Pochválila ho. „A teraz to zopakuj desaťkrát.“ Prikázala. Harry sa poslušne otočil na terč a začal so streľbou. Lukostreľbu mal v skutočnosti rád, čím viac cvičili, tým lepší bol a hoci mal stále miestami problém s držaním tela alebo s mierením, viditeľne a rýchlo sa zlepšoval. Ako povedala Amay, musí sa mu to dostať pod kožu, až potom, keď bude strieľať podvedome, bude naozaj dobrý. Jediné, pri čom musí strelec premýšľať, je mierenie.

Keď Harry splnil úlohu, ktorú mu Amay zadala, na chvíľu sa zastavili.

„Zopakuj mi, aké pravidlo som ťa dnes naučila.“ Vyzvala ho.

„Nikdy nestrieľame do oblasti brucha. V tomto prípade by bola smrť zdĺhavá a bolestivá. Čistý zásah a rýchla smrť sú lepšou voľbou, pokiaľ chceme súpera zabiť.“ Povedal. Amay ho neučila len strieľať, učila ho aj to, aký dopad môže mať to, že vystrelí a keď ho učila ako bojovať, vštepovala mu aj etiku boja. Hovorievala, že dobrý bojovník, čo neovláda etiku boja, je ako divá zver. Ale na druhú stranu, Amay ho neučila len to ako sa brániť, učila ho aj to ako rýchlo a efektívne zabiť súpera.

Dalo by sa povedať, že ona a Mordred z neho robili dokonalú zbraň. Keď s ním skončia, či už bude bez prútika alebo ho bude mať, bude smrtiacim protivníkom. Najmä, keď sa obaja pokúšajú, aby to, čo ho učia, ovládal podvedome a vedel to vykonať okamžite a takmer bez premýšľania.

„Le Fay ťa učí ako čo najlepšie a najúčinnejšie využiť mágiu, ktorú v sebe máš a schopnosti s ňou spojené. Taktiež posilňuje tvoju myseľ. Ibaže na to, aby si mohol rozvíjať svoju mágiu, musíš mať zdravé telo a s tým ti zas pomáham ja. Viem, že le Fay ťa učí čiernu mágiu, pri nej je mimoriadne dôležité, aby si mal kontrolu nad svojim telom a svojou mysľou. Pokiaľ by ťa neučil ako narábať s čiernou mágiou, mohla by v tebe jedného dňa vybuchnúť a ty by si mohol zničiť všetko, čo si kedy miloval. Keď sa však začneš učiť čiernu mágiu, dostávaš sa na hranu, na ktorej je ťažké balansovať. Stačí jediný chybný krok a ty môžeš prepadnúť do temnoty a stať sa vraždiacou bytosťou bez svedomia, neschopnej cítiť lásku. Čierna mágia je dvojsečný meč, môže ti všetko dať a zároveň ti môže všetko vziať. Táto oblasť mágie je určená len pre tých mocných, slabí v nej nachádzajú svoju záhubu.“ Hovorila.

„To znie tak upokojujúco.“ Predniesol Harry ironicky. Amay sa uškrnula.

„Áno, ja viem. Ešte šťastie, že ty patríš medzi tých silných.“ Nepriamo mu zložila poklonu alebo to bolo z jej strany len suché konštatovanie?

„Bojovanie ti len pomáha. Boj upevňuje a formuje tvoj charakter a posilňuje nielen tvoje telo, ale aj tvoju myseľ. Obaja si to náležite oddrieme, ale ja sa už postarám o to, aby ťa čierna mágia nezlomila. A le Fay so mnou.“ Prisľúbila. Harry sa mierne usmial.

„O tom nepochybujem. Takí strážcovia ako ste vy dvaja, by mi nedovolili len tak klesnúť ku dnu.“

Keď sa skončila krátka prestávka, ktorú si dali, pokračovali v strieľaní. Harry si pripravil luk a čakal, aká bude jeho ďalšia úloha.

„Tentoraz sa zameriame na rýchlosť, čo ty na to?“ hoci položila otázku, v skutočnosti nečakala, kým odpovie. Namiesto toho ukázala na terč sto metrov od nich a pokračovala.

„Do toho terča v čo možno najmenšom časovom intervale vystrieľaj tucet šípov. Nezabúdaj, že pri tom musíš mať perfektný postoj a držanie tela a musíš dobre zamieriť.“ Pripomenula, keď mu zadala inštrukcie.

Harry sa zhlboka nadýchol a natiahol sa po jeden z dvanástich šípov, ktoré mal v tulci. Od toho pohybu začala Amay rátať, koľko mu bude trvať, kým vystrieľa všetky šípy. Harry sa prinútil k pokoju, keď založil prvý šíp k tetive. Jeho myseľ sa pri tomto navyknutom pohybe upokojila a on dovolil svojim inštinktom prevziať kontrolu. Vytiahnuť šíp, priložiť k tetive, zamieriť a páľ. Jeden šíp sa ešte poriadne nezabodol do terča a Harry mal už v rukách ďalší. Šíp striedal šíp a Harry si ani neuvedomil, že skončil, kým sa nenatiahol dozadu a nenahmatal namiesto šípu len vzduch.

Otočil sa dozadu, aby sa pozrel, ako na jeho výkon zareaguje Amay. Prekvapilo ho, keď uvidel, že sa usmievala.

„Mám jednu výčitku: na skutočnom bojisku sa ti nikdy nemôže stať, že odrazu skončíš bez munície. Mohlo by ťa to stáť život. Vždy si šípy rátaj.“ Upozornila ho.

„Ale inak to bolo perfektné. Trvalo ti to presne šesťdesiatjeden sekúnd. Na začiatočníka je to bravúrne, keď si pomyslím, že si trafil každý jeden šíp. Boj máš v krvi.“ Zložila mu poklonu.

„Som proste rodený vojak.“ Zatiahol Harry žartovne. Vzápätí však ukázal na terč.

„Ale ako vidíš, nie vždy som trafil stred. Raz som dokonca takmer minul.“ Upozornil na svoju chybu.

„Ten terč má šírku tridsať centimetrov. Keby to bol človek, trafil by si ho aspoň do ramena. Možno by si ho nezabil, ale aspoň by si ho spomalil. Budeme ešte trénovať a ty sa zlepšíš, čoskoro za polovičný čas vystrieľaš tucet šípov presne do stredu.“ Usmiala sa. Harry nad jej predpokladom nadvihol obočie. Tak tomuto neveril.

„Čo máme na pláne teraz?“ opýtal sa.

„Toto zopakuješ ešte päťkrát, potom prejdeme na šerm. Posledné, čo budeme cvičiť, bude boj bez zbraní s tým, že ja budem využívať svoju plnú silu.“ Informovala ho. Harry prikývol, Amay ho chcela pripraviť aj na situáciu, kedy by musel bojovať proti inému upírovi.

„Skúsime to aj s mečmi? Ak by si proti mne bojovala ty ako upírka, bol by to perfektný tréning.“ Navrhol.

„Prečo nie? Naozaj by ti to mohlo prospieť.“ Uškrnula sa.

„Ale zaručujem ti, že to nebude príjemné.“ Dodala pobavene.

„Och, tým som si istý. Po našom poslednom súboji ma ešte najbližší týždeň bolelo telo.“ Posťažoval sa. Samozrejme, preháňal, čo obaja vedeli. Amay sa zasmiala.

„Dnes teda budem šetrnejšia. Postarám sa o to, aby ťa to nebolelo týždeň, ale rovno dva.“ Prisľúbila.

„Ďakujem, toľkú starostlivosť si snáď ani nezaslúžim.“ S predstieraným dojatím sa chytil za srdce.

„To nič nie je. Vždy rada pomôžem priateľom v núdzi.“ Ledabolo mávla rukou.

„Keď budem najbližšie v núdzi a ty mi budeš chcieť pomôcť, vezmem nohy na ramená a s krikom odídem. Dúfam, že sa neurazíš.“ Nadhodil s úškrnom.

„Neboj sa, prežijem to. A teraz šúp! Strieľať!“ zatlieskala. Harry sa poslušne pobral po ďalšie šípy a postavil sa na svoje miesto sto metrov od terča.

„Mimochodom, na čo si mám kontrolovať, koľko šípov mám ešte v tulci, keď vlastním tulec, ktorý sa sám napĺňa?“ opýtal sa. Keď vytiahol z tulca šíp, okamžite ho nahradil iný. Luk s tulcom sa nachádzal v debne, ktorú mu poslal Loreth ako darček na Vianoce.

„Pretože ten tulec je výnimočný. Dokonca ani čarodejnícke tulce, pokiaľ samozrejme nepočítame tie najdrahšie, nemajú takéto vlastnosti.“ Smutne sa pousmiala.

„Predajcom sa viac oplatí predávať výbavu, ku ktorej si musíš neustále dokupovať šípy. Takéto vylepšenia sú nesmierne drahé, pokiaľ ti predajú takto očarovaný tulec, vyberú si rovno v cene to, čo by si inak dal za šípy. Okrem toho, čarodejníci sa spoliehajú na prútiky, máloktorí sa zaoberajú súbojmi s inými zbraňami. Niektorí ich dokonca nazývajú muklovskými zbraňami.“ Odfrkla si.

„Chcela by som vidieť mukla, ktorý by mal zbraň tak očarovanú ako sú tie naše. Vážne, ostrie, ktoré sa nikdy neotupí, zbrane odolné ohňu...“ Amay pokračovala vo vymenovávaní výhod čarodejníckych zbraní, Harry ju však počúval iba na pol ucha. Jedna jeho časť sa zaoberala tým, čo za drahé a vzácne zbrane mu to, doparoma, Loreth poslal a jeho ďalšia časť premýšľala nad tým, že raz zaregistroval ako sa o šerme rozprávali pán Weasley s pani Weasleyovou. Bill sa musel učiť aspoň základy šermovania a očividne mu to išlo, čo sa pánovi Weasleymu ani pani Weasleyovej vôbec nepáčilo. Nič s tým však nemohli urobiť, ich syn sa to musel učiť kvôli zamestnaniu. Dali mu však na vedomie, že sa im to nepáčilo. Keď sa chcel učiť šermovať Charlie, rovno mu to zatrhli, hoci ich syn bol už niekoľko rokov dospelý.

Pán Weasley zastával názor, že šerm je krvavý šport. Odôvodňoval to tým, že ho Slizolinčania praktizovali, aby si dokazovali svoju silu a vysoké postavenie, pretože šermovali len aristokrati a ich súboje bývali často bolestivé. V istých prípadoch, keď sa šermovalo o česť, majetok, ženu alebo čokoľvek rovnako dôležité, bojovalo sa často na život a na smrť. Pána Weasleyho desila predstava, že by niektorý z jeho synov prišiel o život v takomto súboji.

Alebo sa mu to proste len hnusilo. Artur Weasley bol ľudomil.

Harry akosi pochyboval, že by sa niekedy zamýšľal nad tým, že by sa čarodejníci mali učiť bojovať aj s inými zbraňami než je prútik, pretože by im to mohlo zachrániť život vo chvíli, keď by v boji prišli o prútik.

Čo by povedal pán Weasley na to, keby zistil, že sa Harry učí bojovať a že sa z neho pomaly ale isto stáva dobrý zabijak? Nuž, asi by nadšený nebol. A mohli by sme to rozviesť ešte ďalej. Bojovať ho učila upírka z kráľovského rodu a černokňažník starých čias, ktorý zabil Artuša Pentdragona, jedného z najväčších kráľov, akí kedy žili. A učil ho dokonca čiernej mágií, ktorá išla Harrymu mimoriadne dobre. Čo by ešte mohol dodať? Možno by mohol spomenúť svoj nepochopiteľný záujem o Bellatrix Lestrangeovú alebo to, že jeho prvý skutočný vzťah bol s polovičnou sukubou.

A určite by mohol pokračovať ďalej, ale načo? Nemusel by sa dostať ani do polovice a pán Weasley by dostal infarkt, hoci ten u čarodejníkov pravdepodobne ani nebol možný. Ešte nepočul o tom, že by sa to nejakému čarodejníkovi stratilo a nenašiel o tom ani zmienku v jednej z množstva kníh, ktoré prečítal. A to od istej doby čítal ako šialený.

Keď Amay skončila s prednáškou, začal Harry strieľať. Päťkrát za sebou vystrieľal tucet šípov. Úprimne sa mu uľavilo, keď to mal za sebou. Hoci strieľal rád, jeho telo stále nebolo na takéto pohyby navyknuté a Harryho z toho boleli svaly. A to ho ešte čakal šerm a boj bez zbraní. Keď sa dnes večer dostane do postele, bude absolútne vyradený. A to sa dnes v noci ani nevyspal. Skutočne by sa mu hodil Životabudič.

Šermovanie proti súperovi, akým bola Amay, bol fascinujúci zážitok. Na boj zblízka s ňou si už takmer zvykal, keď sa prispôsobil a využíval bezprútikovú mágiu na posilnenie svojej vlastnej fyzickej sily, vytváranie ľahších štítov a odhadzovanie, išlo to celkom dobre. Upírka bola stále šialene rýchla, svižná, ohybná a silná, ale dalo sa to zvládnuť, hoci ním väčšinu času udierala o zem alebo čokoľvek, čo bolo nablízku.

A toto bolo ešte o úroveň vyššie. Amay bola stále rovnako rýchla, silný a mrštná, tentoraz však s ostrou čepeľou v ruke. Harry bojoval ako vedel, súboj s ňou ho prinútil dostať zo seba všetko a snáď prvýkrát si v praxi odskúšať všetky pohyby, ktoré sa naučil a pridať aj vlastné, a predsa to nestačilo. Prehrával. Kolo za kolom dopadalo stále rovnako, Amay Harryho vždy porazila, vždy sa dostali do bodu kedy by ho nie zranila, ale rovno zabila. Či už skončili s tým, že by mal prebodnuté srdce alebo podrezaný krk, vždy končil mŕtvy.

A Amay ani raz.

Ukázala mu ako do svojho meča napumpovať mágiu. Prútik nemal dovolené používať, hoci Amay mu prisľúbila, že budú cvičiť aj to. Pri čarodejníckych šermiarskych súbojoch sa bojuje s mečom aj s prútikom. To bola ďalšia s vecí, ktoré Amay Harryho naučí.

Avšak napriek tomu, že Harry väčšinu času prehrával, sa nedalo povedať, že by sa nezlepšoval. S každým ďalším kolom trvalo Amay o čosi dlhšie, kým ho porazila. Harry sa totiž postupne učil ako Amayine teoretické rady dostať do praxe. Lepšie sa totiž hovorí o tom, že treba meč napustiť mágiou než sa to praktizuje.

Keď sa dostali k boju bez zbraní, mal toho Harry už úprimne dosť. Obed zmeškali už dávno, pomaly sa začínal večer. Mali tak hodinu a pol než sa začne stmievať a ostať v Zakázanom lese, keď slnko zapadne za obzor, bolo nebezpečné. V lese číhali bytosti, ktorých sa obávala aj upírka.

„Ostáva nám posledná hodina. Cítiš sa na poslednú časť alebo si ideme zabehnúť kolečko okolo školy a pôjdeme do hradu? Ak budeme teraz bojovať, už si nestihneme zabehať.“ Opýtala sa. Dala mu možnosť vycúvať, videla, že ho dnešný deň zmohol.

„Poďme bojovať. Behávam takmer každý deň, ale ktovie, kedy sa opäť dostaneme k súboju. Le Fayove tresty mi zaberajú veľa času a zvyčajne bývam dosť vyšťavený, keď skončíme. Po výcviku s ním by som už výcvik s tebou nezvládol.“ Nakrčil obočie. „A naopak.“ Dodal. Po tomto by sa rozhodne do lekcie s Mordredom dobrovoľne nevrhol.

„Dobre. Tak teda, poďme na to.“ Nespýtala sa na to či je alebo nie je pripravený, proste zaútočila. Harry jej náhly útok hladko zablokoval, kým jej ho však stihol opätovať, zasypala ho upírka rýchlym sledom úderov, ktorý chlapca dokonale zamestnal. Jej úderom nechýbala ani sila, priam šialenou rýchlosťou ho zasypávala údermi s nadľudskou silou. Harry vedel, že toto dlho nevydrží, a tak vložil do jedného obranného manévru viac sily než bolo potrebné a využil jeden z Amayiných úderov vo svoj prospech. Jej ruku zablokoval presne tak ako už niekoľkokrát doteraz, teraz ju však prudko vrátil, čím ju nakrátko obral o rovnováhu. A presne to potreboval.

Tentoraz to bol on, kto zaútočil a dal do toho všetko. Amay po rane, značne posilnenej mágiou, odhodilo na dvadsať metrov. Upírka dopadla na chrbát a chvíľu tam ostala ležať, nakrátko vyradená Harryho úderom. Čoskoro sa však spamätala a vyskočila na nohy, hoci nie tak svižne ako predtým. Harry si so zadosťučinením pomyslel, že ostala otrasená jeho úderom.

Spätný náraz však odpálil aj Harryho, hoci nie tak ďaleko ako Amay. Spadol na zem a tam ostal ležať. Mal by vstať a pokračovať v boji, teraz, keď mal na svojej strane toľko výhod. Ale, pre Merlina, ten úder bol dvojsečný meč! Vrazil doň toľko mágie, že to odpálilo aj jeho.

Amay pristúpila k nemu, kľakla si k nemu na jedno koleno a naklonila sa nad neho. Ruky mu položila na ramená.

„Toto bolo dobré, doposiaľ najlepšie, čo si dokázal. Aj napriek tomu si však mŕtvy.“ Pochválila ho a zhodila zároveň. Harry sa krátko zasmial, hoci ten smiech sa ponášal viac na kašeľ než na čokoľvek iné. Amay mu podala ruku a vytiahla ho na nohy.

„Cítim sa strašne.“ Priznal Harry.

„Ja viem.“ Uškrnula sa Amay. Harry si obliekol tričko, vzal plášť a bok po boku sa vybrali do hradu.

Už cestou do hradu sníval o sprche. Strávi tam najmenej pol hodiny, horúca sprcha uvoľní jeho ubolené svalstvo. Bolel ho celý človek. Do večere mali ešte hodinu času. A aj keby ju náhodou nestihol, príliš mu to nevadilo. Kedykoľvek môže zájsť do kuchyne, škriatkovia mu veľmi ochotne dajú jedlo. Alebo zavolá niektorého zo svojich osobných škriatkov, Minnie alebo aj Kreacher by mu jedlo priniesli.

Tou poslednou myšlienkou sa začal vážnejšie zaoberať. Minniine koláče chutili báječne a Harry už dlho nemal možnosť ochutnať jej kuchyňu. Jej čučoriedkový koláč bol takmer legendárny.

„Nad čím premýšľaš?“ opýtala sa Amay. Harry na ňu vrhol nevyspytateľný pohľad. Amay zvážnela, Harry sa náhle cítil hlúpo. Nie, nepovie jej, že myslí na jedlo. Proste nie.

„To nechceš vedieť.“ Povedal nakoniec sucho. Amay sa zamračila.

„Opäť plánuješ nejakú sprostosť?“ opýtala sa zostra. Tentoraz bol Harry tým, kto sa začal mračiť.

„Sprostosť?“ zopakoval. Akú sprostosť mala na mysli.

„Niečo, čo ohrozí teba a najlepšie aj tvojich priateľov, len pre dosiahnutie pochybného cieľa, o ktorom predpokladáš, že je to najlepšie, čo môžeš urobiť.“ Zhrnula to. Harry prekvapene vytreštil oči.

„Prosím?!“ takmer zavrčal.

„Mohol by si konečne prestať zachraňovať svet, než na to doplatíš.“ Zavrčala. A to bolo na Harryho priveľa.

Čosi hlboko v jeho vnútri sa zlomilo a jeho mágia sa rozbúrila. Toto sa stalo naposledy, keď naplno pocítil Ronaldovu zradu, vtedy sa v ňom tiež niečo zlomilo.

Pocítil moc, ktorá v ňom náhle vzrástla s neuveriteľnou prudkosťou. Pohltila ho, zároveň však cítil, že ju má všetku pod kontrolou, len čakala na to, kedy bude môcť byť využitá. Keď sa s kamenným výrazom otočil na upírku, vedel, že ona tú moc cítila tiež. A bála sa. Mala strach zo svojho priateľa, mladíka, ktorý by pre ňu urobil čokoľvek. Pri tom pomyslení Harryho bodlo pri srdci.

Načo vládnuť obrovskej moci? Beztak ho vždy ovládli city, stále sa našiel niekto, kto ho zranil. Stále sa našiel niekto, kto mu neveril, kto ho podceňoval, kto ho chcel využiť pre svoje vlastné ciele.

Zodvihol sa prudký vietor, prišiel nečakane a s pozoruhodnou intenzitou. Rozfúkaval sneh, Amay sa pred ním kryla, keď jej šľahal do tváre, Harry tam len pokojne stál a dovolil snehu, aby ho zavieval. Kryštáliky ľadu doňho narážali, bolelo to, akoby sa doňho zabodávali ihly.

Harry v kvílení vetra počul vlastný smútok a vlastnú bolesť. Akoby vytrhával niečo z jeho vnútra a vyťahoval to von, každému na oči a zároveň tak, že to chápal iba on.

Zodvihol ruku, vedený viac inštinktom než rozumom a vietor ustal. Amay sa strhla a sklonila pohľad k zemi. Harry v ozvene vetra začul tiché slová, ktoré už kdesi začul. Objavili sa mu v mysli ako napoly zabudnutá spomienka. „Moc si žiada svoju daň. Kráľ vládne sám.“

„Toto už nikdy nehovor. Nie, pokiaľ budeš chcieť, aby som zachránil vás. Obaja dobre vieme, čo musím urobiť. Narodil som sa preto. Pokiaľ však chcem zachrániť svet, máš len dve možnosti: stáť po mojom boku a zachraňovať ho so mnou alebo mi ísť z cesty. Je to jasné?“ opýtal sa.

„Koľkokrát ti toto povedala tá tvoja drahá Hermiona? Som si istá, že keď ti to hovorila ona, nikdy si takto nevybuchol.“ Osopila sa na neho.

„Tak za prvé, ja som nevybuchol. Ešte nie. A za druhé, 'moja drahá Hermiona' ako si ju nazvala, odo mňa nikdy nechcela, aby som niekoho zachraňoval. Jediné, na čom jej záležalo, bolo, aby som mal čo najlepší a najpokojnejší život. A teraz ma ospravedlň, pred večerou sa chcem ísť ešte osprchovať.“ Krátko sa poklonil, otočil sa na päte a odišiel skôr než by ho Amay stihla zastaviť.

Zmienka o Hermione ho rozhodila. Svoju priateľku miloval, sám netušil, akým spôsobom, vedel však, že ju miloval nesmierne. Chodiť s Catherine bolo ľahké, príjemné a pokojné. Cath bola nádherná čarodejnica, keby mal byť úprimný, musel by povedať, že krajšia než Hermiona. Krajšia než Cho Changová, ktorá sa mu páčila predtým. Pravdepodobne bude však potrebovať čas na to, aby Cath ľúbil tak ako sa za tie roky naučil ľúbiť Hermionu.

Pretože Hermiona Grangerová nikdy nebude jeho ani keby to chcel. Dlhoval jej to, nesmel dovoliť, aby jej ublížili preto, lebo mala k Harrymu príliš blízko. Svojim spôsobom bola teraz viac v bezpečí, než kedy s Harrym po boku. Len keby jej myseľ neovládal démon.

Cestou do klubovne sa na svoje prekvapenie zrazil s očividne rozrušeným Dracom Malfoyom. To, že nemal čo robiť v týchto častiach hradu a jeho očividná úľava, keď zbadal Harryho mu napovedali, že ho hľadal.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa Harry. Dracov pohľad bol uštvaný, nech sa stalo čokoľvek, bolo to zlé.

„Mô-môžeme sa porozprávať niekde v súkromí?“ opýtal sa Slizolinčan. Od rozrušenia sa zakoktával, čo bolo pre niekoho ako on nepredstaviteľné. Harry cítil, že Draco si nebol istý tým, že prišiel za Harrym.

„O dvadsať minút buď na piatok poschodí pred gobelínom s Barnabášom. Ja sa zatiaľ dám do poriadku, potom ťa nájdem a porozprávame sa. Dobre?“ mierne sa opýtal. Draco prikývol.

„Nemeškaj, Potter.“ Povedal. S tým sa otočil a odišiel. Harry neváhal a rýchlym krokom sa vybral do klubovne. Za Dracovými slovami počul nevyslovený dodatok. Pokiaľ bude meškať, Draco odíde a nech už bol problém kdekoľvek, Harry sa to nedozvie. A Harry cítil, že to bolo dôležité.

Narýchlo sa osprchoval, obliekol si nohavice a tmavomodrú košeľu a presne o devätnásť minút stál na piatom poschodí, na dohodnutom mieste. Draco tam nikde nebol.

Harry prebehol chodbu očami, ale nikoho nevidel. Frustrovane čosi zavrčal a vytiahol prútik. Už sa chystal vyslať kúzlo, ktoré by mu ukázalo, kde je Draco, keď začul na druhej strane chodby hluk. Schoval prútik a oprel sa o stenu, začínajúc šípiť, čo sa stalo.

„Ale no tak, Dráčik, musíme tam ísť spolu. Našich rodičov to poteší.“ Fňukal Harrymu dobre známy hlas.

„Poteší to jedine tak tvoju matku, Pansy.“ Prehovoril Dracov hlas chladne.

„Aj tvoju. Tvoja mama tiež chce, aby sme išli spolu.“ V tej chvíli sa vynorili na konci chody a Harrymu sa naskytol pohľad na Pansy Parkinsonovú, zavesenú do Dracovho ramena, ako na neho hádže prosebné pohľady. Harry nad tou scénou len nadvihol obočie, keď sa im s Dracom stretli pohľady. Slizolinčan ho očami požiadal o pomoc, na čo sa Harry len uškrnul. Rozhodol sa však vyhovieť Malfoyovej žiadosti.

„Ale no tak, Malfoy, kde si nechal svojich pätolízačov? Som si istý, že bez teba sú Crabbe a Goyle absolútne stratení.“ Nadhodil ironickým tónom. Draco sa zamračil, ten výraz sa mu však nedostal do očí. Stále pôsobil ako na ihlách.

„To by som sa ja mohol spýtať teba, Potter. Ako je možné, že nikde nablízku nevidím tvoj fanklub?“ vrátil mu to Draco.

Pansy sa očividne nepáčilo, že ju Draco začal ignorovať a že im Harry prekazil ich osobnú romantickú chvíľku a rozhodla sa dať najavo, že si neželá Harryho prítomnosť.

„Vypadni, Potter! Nevidíš, že si tu nazvyš?“ opýtala sa presladeným hlasom.

„Pravdaže, veď vidieť, že z teba Malfoy nemôže spustiť oči.“ Zatiahol Harry sarkasticky.

„Vari žiarliš?“ vypustila Pansy z úst. Harry sa úprimne rozosmial.

„Nie, vďaka, moje preferencie sa obracajú k opačnému pohlaviu, než je Malfoy.“ Reagoval pobavene. Snáď prvýkrát sa stal svedkom toho ako Pansy Parkinsonová sčervenala. Rozhodne by mu na to rada niečo povedala, v prvej chvíli však stratila reč a potom jej jej plán prekazil Draco, keď prehovoril. A žena predsa svojho manžela prerušovať nesmie, hoci Draco bol jej mužom jedine v jej snoch.

„Choď do klubovne, Pansy. Toto si s Potterom vybavím sám.“ Prikázal Draco.

„Ale, Dráčik...“ zatiahla. Harry sa zaškeril.

„Choď!“ zavrčal Draco. Očividne prezývku Dráčik nemal rád. Pansy odula pery, venovala Dracovi urazený pohľad, Harrymu vražedný a odpochodovala preč.

„Je urazená, teraz za nami aspoň nepošle nikoho ďalšieho.“ Skonštatoval. Keď sa otočil na Harryho videl, že sa Chrabromilčan nezakryte škeril.

„Dráčik?“ opýtal sa. Malfoy na neho zavrčal.

„Ak to niekomu povieš, zabijem ťa.“ Vyhrážal sa mu. Harry sa len zasmial.

„Dobre, Dráčik.“ Prikývol. Slizolinčan ho za to odmenil vraždeným pohľadom.

Malfoy sa poobzeral okolo seba.

„To ti nenapadlo nejaké lepšie miesto? Chcel som sa s tebou pozhovárať medzi štyrmi očami, tu ti nič nepoviem.“ Uprel pohľad na Chrabromilčana oproti seba. Harry sa uškrnul.

„Tu sme sa mali iba stretnúť, sám by si totižto miesto, kam ideme, nenašiel. A zaručujem ti, že tam nás nikto nebude vyrušovať. V hrade je už len málo miest, ktoré by boli bezpečnejšie.“ Napríklad taká Tajomná komnata. Tam by ich neodpočúval naozaj nikto. Tam však Malfoya nechcel brať. Neveril mu dostatočne na to, aby ho zaviedol do skrytých komnát Salazara Slizolina a zároveň si ho obľúbil priveľmi na to, aby mu ukázal tie staré zatuchnuté chodby plné zvlečenej hadej kože a kostí hlodavcov.

„Nasleduj ma.“ Dodal. Keď videl, že ho Draco naozaj bude nasledovať, vyrazil, aby zoznámil Slizolinčana s Núdzovou miestnosťou. Draco bol očividne prekvapený, keď zastali pred čistou stenou.

„Tu.“ Kývol na ňu Harry hlavou.

„Tu?“ zopakoval Slizolinčan a venoval Harrymu pohľad, akoby mu preskakovalo.

„Áno, tu.“ Prikývol Harry. Pohľad na Chrabromilčana, ktorý začal chodiť popred stenu, presne trikrát tam a naspäť, Draca len utvrdil v tom, že Potter je magor. A potom sa na stene začali objavovať dvere. Najskôr len obrysy, po krátkej chvíli však bolo Dracovi jasné, že sú to skutočne dvere.

„Čo to...?“ ukázal na dvere a vrhol na Harryho zmätený pohľad. Akosi mi došli slová.

„Vitaj vo svete mágie, Malfoy.“ Prehovoril Harry a pretočil očami. Nečakal, že to Slizolinčana tak vyvedie z miery.

„Poďme dnu, kým nás niekto neuvidí.“ Navrhol Harry. Siahol na kľučku, otvoril dvere a nechal ich otvorené, aby Slizolinčan mohol vojsť prvý. Malfoy sa zamračil.

„Ani za nič. Nevkročím prvý tam, kde neviem, čo je.“ Pokrútil hlavou. Harry si povzdychol a šomrúc čosi o paranoidných Slizolinčanoch vošiel dverami dovnútra. Draco išiel za ním.

„Pekné. Kde to sme? Tie dvere ani túto miestnosť som v hrade ešte nevidel.“ Opýtal sa. Vstúpili do miestnosti s huňatým hnedým kobercom, niekoľkými kreslami v odtieni ladiacom s kobercom a s nábytkom z lešteného čerešňového dreva. Bolo tu jedno okno s výhľadom na pozemky školy, knižnica vyplňujúca celú jednu stenu v izbe a v krbe horeli jasné plamene ohňa, ktoré inak chladnú miestnosť príjemne vyhrievali. Harry dve z kresiel presunul k ohňu a pokynul Dracovi, aby si s ním išiel sadnúť.

„Toto je Núdzová miestnosť. Objavuje sa tomu, kto ju potrebuje a predstavuje to, čo práve potrebuješ.“ Vysvetľoval Harry.

„Dokáže toho strašne veľa, ale má isté, povedzme, nedostatky. Jedlo tu nedostaneš ani alkohol a čo viem, tak napríklad ani domáce úlohy ti tu nikto neurobí, akokoľvek súrne by si to potreboval. Prakticky je však čímkoľvek, čo potrebuješ. Žiaľ, má tendenciu miznúť a objavovať sa a pokiaľ ju raz nájdeš, nemusíš ju nájsť aj druhýkrát. Raz som o nej počul hovoriť Dumbledora, hoci vtedy som ešte netušil, že sa jednalo o Núdzovú miestnosť.“ Priznal.

„Riaditeľa? Tak na to som vážne zvedavý.“ Prejavil Draco záujem o príbeh. Harry po ňom vrhol krátky pohľad. Hoci Slizolinčan vyzeral pokojnejšie než pred chvíľou, zdalo sa, akoby chcel oddialiť to, čo mal Harrymu povedať.

„Vraj práve hľadal toalety, keď narazil na miestnosť plnú nočníkov, ktoré nikdy dovtedy na hrade nevidel. Keď ju neskôr hľadal, už ju nenašiel. Prezradil nám to pri príležitosti toho, keď hovoril, že hrad sám pomáha tým, ktorí sú toho hodní.“ Pokrčil plecami. Proti Dumbledorovým slovám nemal nič, sám mával často dojem, že je Rokfort ako samostatná mysliaca bytosť.

„Skvostné.“ Zamumlal Draco duchom neprítomne. Nastala medzi nimi chvíľa ticha, nie však príjemná, z Draca vyžarovalo napätie, ktoré Harryho dráždilo. A pokiaľ Slizolinčan nebude tým, kto preruší to ticho, učiní tak Harry.

„Čo si dáš? Víno, whisky, čokoládu, čaj?“ opýtal sa. Draco na neho uprel pohľad.

„Nehovoril si, že Núdzová miestnosť neposkytuje jedlo ani nápoje?“ nadvihol obočie.

„Hovoril. Mám chuť na víno, dáš si so mnou víno?“ Slizolinčan zľahka pokrčil plecami.

„V poriadku.“ Prikývol.

„Dobby!“ zavolal Harry. V okamihu sa pred nich s hlasným puknutím premiestnil domový škriatok a hlboko sa uklonil.

„Pán Harry si niečo žiada? Dobby urobí čokoľvek si jeho dobrý láskavý pán bude žiadať...“ zarazil sa, keď uvidel vedľa svojho 'dobrého láskavého pána' uvidel sedieť Draca Malfoya. A Draco na tom nebol inak, len sa prekvapene a zľahka zmätene hľadel na ich bývalého domového škriatka.

„Čo-čo pán Draco robí s pánom Harrym?“ opýtal sa. Harry si bol pri pohľade na neho istý, že by bol pri prvom náznaku toho, že sa jeho bývalý majiteľ nespráva k Harrymu dobre, schopný zaútočiť.

„To je v poriadku, Dobby. Draco je môj priateľ.“ Tentoraz vrhol Draco prekvapený pohľad na Harryho. Dobbyho však jeho tvrdenie čiastočne upokojilo, hoci stále vrhal na Draca podozrievavé pohľady.

„Prines nám fľašu vína z pivnice. Pokojne si nechaj poradiť od Minnie, pokiaľ si nebudeš výberom istý. A pripravte večeru pre dvoch.“ Prikázal. Pochyboval, že by Dobby potreboval poradiť s výberom vína, bol vychovaný v čistokrvnej aristokratickej rodine, niekedy mal však tendenciu zmätkovať. Keď škriatok s ďalším hlasným puknutím zmizol, prelomil Draco mlčanie.

„Priateľ?“ zopakoval. Harry si povzdychol.

„Pokiaľ sa ti to označenie nepáčilo, ospravedlňujem sa. Čokoľvek menej dôverné by však Dobbyho zanechalo v nepriateľskej nálade voči tebe a okrem toho, je jednoduchšie povedať, že sme priatelia, než vysvetľovať, čím sme si prešli.“ Bránil sa.

„Ja... nevadí mi to. Len ma to prekvapilo.“ Prekvapil Slizolinčan Harryho svojou odpoveďou. Tá zmienka o priateľstve ho akoby konečne upokojila.

„Mimochodom, to bol náš bývalý domáci škriatok? Ten, ktorého si na konci nášho druhého ročníka oslobodil?“ kývol hlavou na miesto, kde predtým stál Dobby. Harry sa uškrnul.

„Áno. Nejakú dobu bol voľný, ale počas týchto prázdnin sa ku mne dobrovoľne priviazal. Život bez pána očividne nie je ani pre neho.“ Bol to dobrý škriatok a Harry ho mal rád. Pre neho bol nie sluhom, ale priateľom.

„Otec zúril. To akým spôsobom si ho prepustil, bol od teba nečakane slizolinský ťah.“ Znelo to, akoby mu zložil poklonu.

„Trefné. Väčšinu druhého ročníka ma ostatní študenti považovali za Slizolinovho dediča.“ Vtedy to popieral a nakoniec sa zistilo, že sa všetci mýlili a tým Slizolinovým dedičom bol Riddle. A o niekoľko rokov neskôr sa Harry dozvedel, že skutočne bol priamym dedičom Salazara Slizolina.

„Ruku na srdce, máš mnohé jeho kvality.“ Povedal Draco s pokojným pobavením. Harryho od odpovede uchránil príchod Dobbyho, ktorý im priniesol víno a poháre.

„Dobby a Minnie pripravia večeru, pán Harry. Keď bude pán Harry chcieť, aby sme začali podávať, nech pán Harry zavolá Dobbyho.“ S tým sa škriatok uklonil s zmizol. Harry sa natiahol za fľašou elfského vína a nalial sebe aj Dracovi. Keď podal Dracovi jeho pohár a sám si vzal svoj, sucho si pomyslel, že pritom, čo dnes zjedol, by veľmi piť nemal. Na raňajky nič poriadne, obed vynechal a večera už tiež začala. Teraz aspoň využije príležitosť a dopraje si Minniinu kuchyňu.

„A teraz, Draco, mi povedz, prečo tu vlastne sedíme.“ Vyzval svojho spoločníka. Slizolinčan sa chmúrne pousmial, už sa mu však nevrátila tá jeho nervózna nálada.

„Temný pán povedal otcovi, že chce, aby som do letných prázdnin prijal Znamenie zla. Je možné, že ma povolá už o mesiac.“ Priznal. Harry opatrne odložil pohár s vínom, stále zachovávajúc pokoj.

„Pokračuj.“ Vyzval mladíka po jeho boku, hľadiac sa do plameňov v krbe.

„Otec vie, že sa nechcem stať Smrťožrútom a sám tomuto nie je naklonený. Podporil moje rozhodnutie pridať sa radšej k tebe a prikázal mi, aby som u teba vyhľadal ochranu. Nestanem sa Smrťožrútom, Harry.“ Mladého Chrabromilčana prekvapila dôvera, ktorú mu prejavil chlapec, ktorý nemal skutočný dôvod veriť, že ho nepodrazí. Preto a ešte preto, lebo mal tohto konkrétneho Slizolinčnana proste rád a vedel, že on a jeho rodina budú cenným prírastkom, sa rozhodol, že jeho dôveru nesklame.

„Žiadaš o to len mňa alebo aj Dumbledora?“ opýtal sa.

„Len teba.“ Odvetil Draco pevne. Harry prikývol.

„V poriadku. V takom prípade ti môžem sľúbiť, že ťa budem chrániť s rovnakou intenzitou, s akou chránim svojich priateľov. A v mojich priateľoch budeš mať aj ty mocných spojencov a ochrancov a snáď aj priateľov.“ Jemne sa pousmial.

„My sa chránime navzájom.“ Povedal.

„Nezabúdaj však na jedno, som Slizolinčan. Keď odmietnem Znamenie zla, práve v Slizoline to bude pre mňa najnebezpečnejšie.“ Pripomenul. Harry prikývol.

„Myslím aj na to. Eh... asi by si mal vedieť, že do vašej klubovne mám prístup. Dám ti nejaký náhrdelník alebo niečo podobné, vďaka čomu budem vedieť, že mám urýchlene prísť alebo poslať pomoc, keď budeš mať problém.“ Povedal.

„Ty máš prístup do našej klubovne?“ neveril Draco.

„Ale no tak! Obraz do vašej klubovne stráži had a ja som parselan. Čo ťa na tom tak prekvapuje?“ a okrem toho bol aj Slizolinovým dedičom. Prvýkrát však vstúpil do klubovne Slizolinu a do Tajomnej komnaty, keď sa ešte nevedelo, že bol priamym dedičom Salazara Slizolina. Bol proste šikovný.

„Aj tak. Ja do vašej klubovne prístup nemám. Je to nefér!“ posťažoval sa Slizolinčan. Harry nadvihol obočie.

„Že mi tu práve ty chceš rozprávať o tom, čo je a čo nie je fér...“ nadhodil. Vzápätí sa však vrátil k problému, ktorý tu riešili.

„O tom, že si na našej strane, však budem musieť pár ľuďom povedať. Určite Catherine a le Fayovi.“ Povedal.

„Le Fayovi? Pochopím, prečo to chceš povedať tvojej drahej Slizolinčanke. Ale prečo, pre Merlina, to chceš povedať le Fayovi? Veď vy dvaja sa neznášate viac než ty so Snapeom.“ Nechápal Draco. Harry ho v tom celkom chápal, tiež by tomu nechcel veriť, keby nevedel, ako je to naozaj.

„Nuž, ja a Lomion le Fay máme v skutočnosti omnoho lepší vzťah než predpokladajú ostatní.“ Priznal.

„Harry, Lomion le Fay je Smrťožrút a stúpenec Temného pána. Nie je to niekto, komu by som na tvojom mieste ochotne dôveroval.“ Varoval ho Draco.

„Nemá Znamenie zla. A okrem toho, čoskoro sa stane mojim poručníkom. Verím mu, Draco, mám na to svoje dôvody a aspoň trochu mu budeš musieť dôverovať aj ty, pretože ťa bude ochraňovať, keď odmietneš Znamenie zla.“ Draco pomaly prikývol, očividne zmierený s faktom, že bude mať nablízku jedného z vnútorného kruhu Temného pána.

„Po tomto rozhovore asi nemám veľmi na výber. Ale, Potter, pokiaľ ti nie je tak verný ako predpokladáš, vieš zariadiť, že ma to nebude stáť krk? Takto máme mesiac, kým sa to Temný pán dozvie, ale ak le Fay nie je zradca, ako tvrdíš, oznámi mu moju zradu okamžite.“ Obával sa Draco.

„Povedzme, že mám dobrý dôvod na to, aby som veril le Fayovi. A okrem toho, s určitosťou viem, že le Fay je zradca vo Voldemortových radoch. Nie ten, ktorého Voldemort hľadá, le Fay nepodáva správy Dumbledorovi, nikdy však k Voldemortovi nebol úprimný. Tvoj Temný pán nemá ani tušenia, kto le Fay vlastne je.“ Týmto si bol Harry istý a hoci vedel, že je le Fay súčasťou Voldemortových radov, nebál sa, že by chlapca niekedy podrazil a predal Voldemortovi. Nie potom, ako mu sústavne klamal do očí.

„A ešte jedno. Pokiaľ mi budeš chcieť niečo povedať, povedz mi to. Či už niekde niečo zaujímavé zachytíš alebo spozoruješ, hoci by to mala byť len domnienka, pokojne mi to daj vedieť.“ Požiadal ho.

„Informácie?“ uškrnul sa Draco.

„Samozrejme, tie sú nutné.“ Pousmial sa Harry. Informácie znamenajú moc, to Draca naučili už ako malého chlapca. Aj preto teraz prikývol na súhlas, chcel, aby mal jeho ochranca čo najväčšiu moc, už len preto, lebo stál proti niekomu, kto mal tú moc nesmiernu. Draco a jeho otec verili, že mladý pán Potter je mimoriadne pôsobivý čarodejník, inak by Lucius Malfoy nikdy nedovolil, aby sa jeho syn stal jedným z tých, ktorý za ním verne stoja. A tak Draco Malfoy upísal dušu Harrymu Potterovi, chalanovi, s ktorým dlhé roky súperil a ktorý nemal jediný dobrý dôvod na to, aby mu pomáhal. A vôbec sa nebál.

„Draco, tušíš, aké to bude mať následky, pokiaľ je toto všetko len hra a ty ma podrazíš?“ opýtal sa Harry.

„Väčšie než som si myslel predtým ako som ťa večer vyhľadal. Istotu, že to nie je hra však získaš len o mesiac, keď neuposlúchnem volanie Temného pána.“ Odvetil Draco.

„Chcem tvoje slovo, že to nie je hra.“ Žiadal Harry. Draco sa na neho otočil s vážnym výrazom v tvári.

„Nie, nie je to hra. Ide o môj život a ten nepredám Temnému pánovi. Budem ti na úžitok, to ti sľubujem.“ Povedal pevne Draco.

„O tom nepochybujem. Vy Malfoyovci ste vskutku pozoruhodná rodina.“ Priznal Harry. Vstal z kresla a otočil sa na Draca.

„A teraz sa ku mne pripoj na večeri, keďže sme tú oficiálnu už zmeškali. A ja som vynechal dokonca aj obed.“ Požiadal svojho spoločníka Harry. Draco neprotestoval, pokojne vstal z kresla a vybral sa s Harrym ku stolu.

„Bude ti prekážať, pokiaľ nás bude obsluhovať Dobby? Pokiaľ áno, môžem zavolať Minnie.“ Navrhol Harry. Draco sa krátko zasmial a pokrútil hlavou.

„To vôbec nie. S Dobbym nemám problém, očividne si mu lepším pánom ako my. Teba ochotne poslúcha.“ Uškrnul sa Draco.

„Vás neposlúchal?“ opýtal sa Harry so záujmom.

„Nie tak, ako by domáci škriatok mal. V tom pramenila väčšina otcovej nevôle voči nemu.“ Pokrčil Draco plecami. Harry len prikývol na znak, že rozumie. Dávalo to zmysel, Dobby nebol domáci škriatok vhodný do čistokrvnej rodiny.

„Dobby!“ zavolal Harry. Domáci škriatok sa objavil takmer okamžite.

„Môžeš začať podávať večeru.“ Povedal Harry. Škriatok zmizol a už o pár sekúnd na to sa na stole pred Harrym a Dracom objavila lákavo vyzerajúca krémová polievka.

„Dobrú chuť.“ Zaželal Harry.

„Dobrú chuť. Mal si vôbec niečo na obed? Vo Veľkej sieni si sa totiž neukázal. Čakal som, ale neprišiel si a ani tá tvoja siedmačka, Amay, myslím.“ Hovoril.

„No, dnes som mal tak raňajky. To si ma hľadal už od obeda?“ opýtal sa Harry.

„Krátko po raňajkách som dostal list od otca. Prvotný plán bol odchytiť si ťa po obede a zatiahnuť ťa do niektorej nevyužívanej učebne. Keď ten plán zlyhal, začal som ťa hľadať na miestach, kde som vedel, že sa zvykneš zdržiavať. Keď mi ani to nevyšlo, začal som hliadkovať v okolí veže, kde máte klubovňu. Spoľahol som sa na to, že raz sa tam budeš musieť objaviť. Keď som na teba konečne narazil, mal som za sebou už dva súboje. Chrabromilčania ma tam skutočne nevideli radi. Narazil som aj na Weasleyovské dvojčatá. Oni jediní na mňa nijakým spôsobom nezaútočili, len sa ma spýtali, čo tam robím. Dokonca mi povedali, kam si išiel, keď som povedal, že ťa hľadám. Nemôžem povedať, že by ma to neprekvapilo. Čakal by som, že práve oni ma budú chcieť prekliať. Mimochodom, kde si bol? Vonku som ťa hľadal tiež, ale nikde som ťa nevedel nájsť.“ Spýtal sa.

„V Zakázanom lese si asi nehľadal, že?“ usmial sa Harry. Nad Dracovým neveriackym pohľadom sa musel zasmiať.

„Tebe stačil prvý ročník, ale ja som jeho častým návštevníkom. Dostal som sa omnoho hlbšie ako my vtedy s Hagridom. A mimochodom, je to pravda, sú tam vlkolaky. Zopár som ich stretol.“ Uškrnul sa.

„Si cvok.“ Skonštatoval Malfoy.

„A ty tiež, keď si sa pridal na moju stranu.“ Pokrčil Harry plecami.

„A mimochodom, dvojčatá sú na mojej strane.“ Vrátil sa k predošlej časti rozhovoru.

„To je dobre.“ Skonštatoval Draco. Harry pobavene nadvihol obočie.

„Čo je? Sú bystrí a vedia pekne znepríjemniť život. To je niečo, čo viem oceniť.“ Bránil sa. Harry sa úprimne rozosmial.

„Tak toto by som od teba nečakal.“ Priznal. Draco Malfoy oceňuje kvality Weasleyovcov, toto by mu nikto neuveril.

„Som na strane Harryho Pottera, zákonite si musím začať zvykať na ľudí, ktorým by som sa doteraz s radosťou vyhol.“ Skonštatoval Draco.

„A vieš, čo je ešte lepšie? Tu ti peniaze nebudú stačiť na to, aby si sa ľuďom zapáčil. Jednak sú poniektorí z nás sakramentsky bohatí a jednak si všetci cenia isté kvality, ktoré ti peniaze nezabezpečia.“ Uškrnul sa Harry.

„Napríklad?“ opýtal sa Draco.

„Môžeš mať buď pôsobivú moc alebo inteligenciu, ktoré ti zabezpečia rešpekt alebo dobrú povahu, ktorá ti zabezpečí priateľstvo.“ Rozvil to Harry.

„Nuž, dobrú povahu nemám, takže mi zostáva už len tá sila a inteligencia.“ Skonštatoval Draco.

„Nie tak celkom. Použil som zlé slová. Slovné spojenie 'dobrá povaha', môže zavádzať. Možno skôr vhodná povaha? Tiež sa nedá povedať, že by bol le Fay práve svätec. A, ruku na srdce, ja tiež nie.“ Zasmial sa Harry.

„Zapadneš.“ Žmurkol na Draca. Ten sa, na Harryho pobavenie, začal dusiť džúsom, ktorý práve pil.

„Len to nie!“ zvolal Draco teatrálne. Harry sa rozosmial.

Hoci večer nakoniec nestrávil s Catherine, schovaní spolu na nejakom odľahlom mieste v hrade so šálkou horúcej čokolády alebo s pohárom vína, strávil pozoruhodne príjemný čas s Dracom Malfoyom. Získal nového cenného spojenca a vyzeralo to tak, že snáď aj priateľa, ktorého povaha Harrymu až prekvapivo vyhovovala a dokonca sa prepracovali až k perfektnému Minniinmu čučoriedkovému koláču. Aj sám Draco skonštatoval, že bol naozaj dobrý. A to bola od tohto Slizolinčana skutočne veľká pochvala.

Kým sa však skončí dnešný deň, bude musieť navštíviť zopár ľudí a oboznámiť ich so situáciou a s novým prírastkom. A bude musieť navštíviť aj jeden obraz, s ktorým si rozhodne mal čo povedať.

O mesiac, keď bude mať skutočne istotu, že je Draco na jeho strane, zoznámi ho s ostatnými a porozpráva mu, s kým sa to v skutočnosti dal dokopy. Pretože spoločnosť, ku ktorej sa Draco pridal, bola rôznorodejšia a pozoruhodnejšia než by mladý Slizolinčan mohol očakávať od Harryho Pottera.

Veď posúďte sami. Upírsky princ a princezná s požehnaním ich kráľovských rodičov, vodca najmocnejšej upírskej svorky, starobylý černokňažník Mordred le Fay, zopár silných čarodejníkov a nad tým všetkým chalan, do ktorého ostatní vkladali nádeje, že sa stane budúcim kráľom celého čarodejníckeho sveta. Pozoruhodná to kombinácia ľudí, najmä, keď si pomyslíme, že ten chalan bol aj slávny Chlapec, ktorý prežil, najsvetlejší čarodejník hneď po Dumbledorovi a Zlatý chlapec v jednom.

V tej chvíli napadla Harrymu vskutku strelená, ale o to viac lákavá myšlienka. Zapojí do tohto všetkého aj Siriusa s Remusom!