Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

„Na čo umieram?“ opýtal sa Harry. Správa o tom, že čoskoro umrie, ním otriasla, hoci sa každé ráno prebúdzal s vedomím, že ten deň môže byť jeho posledným. Nečakal však, že umrie takto, bez vysvetlenia, len kvôli tomu, že videl akúsi ženu. Znamenie smrti. Na takéto veci Harry nikdy neveril.

A teraz sa mu to malo stať osudným.

„Umieraš na život.“ Zasmiala sa žena. Jej zvonivý smiech sa rozliehal čistinou, nádherný, čistý a chladný ako čriepky rozbitého kryštálu.

V temných hĺbkach očí ženy pred ním sa odrážalo skryté poznanie a temná sila. Klamlivo mladá tvár ukrývala prastaré oči, ktoré sa na svet dívali so skúsenosťami storočí, možno tisícročí. Či to Harry chcel alebo nie, cítil voči bytosti pred ním úctu a rešpekt, pretože ona si ich skutočne zasluhovala.

Takže takto vyzeralo jeho prvé stretnutie so stelesneným anjelom. Anjel smrti bol nádherný, nadpozemský a desivo chladný. Harry si vždy myslel, že anjeli by mali žiariť a táto žena skutočne žiarila, avšak jej svetlo bolo podivne temné.

„Nerozumiem.“ Pokrútil Harry hlavou. Žena naklonila hlavu na stranu a usmiala sa podivným úsmevom.

„Umieraš od okamihu, kedy si sa narodil. Možno si predurčený stať sa kráľom, najskôr si však musíš položiť otázku či čarodejnícky svet skutočne potrebuje kráľa. Dovtedy si len jedným z miliárd smrteľníkov.“ Povedala. V Harryho mysli jej slová spôsobovali chaos, asi však už začínal tušiť, akým smerom sa jej myšlienky uberajú.

„Prečo som tu?“ opýtal sa.

„To neviem.“ Pokrčila žena plecami. Harry nadvihol obočie.

„Ty nevieš?“ spýtal sa neveriacky.

„Ja neviem ani zďaleka všetko. S určitosťou však viem dve veci: nemáš tu čo robiť a tvoj čas ešte nenastal.“ Povedala. Tak prečo sa sem potom dostal, keď tu nemal čo robiť?

„Pošleš ma teda naspäť?“ opýtal sa.

„Nie.“

„Ako sa teda môžem dostať naspäť?“ pýtal sa Harry ďalej.

„Nijako.“

„Aha.“ Veľmi výrečná reakcia, ktorej by sa Snape s veľkou radosťou chytil, Harry však začínal nadobúdať dojem, že bolo zbytočné snažiť sa niečo vytiahnuť zo ženy pred ním. Tak si len povzdychol a zviezol sa do mäkkej zelenej trávy. Pohodlne sa usadil a zadíval sa na ženu v čiernom.

Anjel smrti sa na neho s prekvapením pozrel. Nadvihla obočie a venovala mu spýtavý pohľad, na ktorý Harry odpovedal len úškrnom. Pokrčila plecami a na Harryho pobavenie si sadla do trávy naproti nemu.

„Vždy som si myslel, že anjel smrti bude muž. Dokonca aj to meno – Azazel.“ Hovoril. V knihách a starých zvitkoch sa obyčajne nachádzalo práve toto meno.

„Azazel je naozaj anjelom smrti. Alebo aspoň bol. Je jedným z najmocnejších Padlých, hoci okolnosti jeho pádu sú dosť nejasné.“ Povedala.

„Nerozumiem.“ Priznal Harry.

„Azazel nepadol spolu s ostatnými. Ešte dlho potom plnil svoju úlohu a brával mŕtve duše na druhý breh. Nikto presne nevie, čo sa stalo potom, odrazu však prešiel na opačnú stranu. Jeden deň bol tu a on bol jedným z mojich bratov a na druhý deň bol preč.“ Pokrčila ramenami.

„On bol anjelom smrti, ale už ním nie je?“ uisťoval sa Harry.

„Och, nie, také jednoduché to nie je. Bol stvorený ako anjel smrti, je to jeho podstata, jeho schopnosti sú zamerané týmto smerom. Navždy bude anjelom smrti. Dnes však už nepomáha dušiam dostať sa na druhú stranu.“ Vysvetľovala.

„To je teraz tvoja práca?“ overoval si Harry svoje predpoklady. Žena prikývla.

„Máš aj meno?“ spýtal sa Harry.

„Samozrejme, že mám.“ Zasmiala sa.

„A prezradíš mi ho?“ požiadal Harry.

„Nie.“ Hoci jej v očiach žiarili iskričky, Harry vedel, že nie znamená nie. Nemohol by to však byť on, aby predsa niečo nepovedal.

„Nie je to fér, vieš? Ty moje meno poznáš, ale ja to tvoje nie.“ Pripomenul.

„Život nie je fér.“ Pousmiala sa neveselo. Harry jej musel dať za pravdu, život nebol fér.

Neraz sa rozčuľoval nad tým, že tí, ktorí mali všetko, hrabali po ešte väčšom množstve a nehľadeli pri tom na iných. A tí, ktorí podvádzali, klamali a zabíjali, zastávali najvyššie funkcie a tešili sa sláve a na svete sa nenašiel nikto, kto by ich za to potrestal. A keď sa našiel niekto, kto nemal takmer nič, vzali mu ešte aj to málo, čo vlastnil.

Harrymu sa niekedy ani nechcelo v takomto svete žiť. Pravdou však ostávalo aj to, že tento svet bol nádherným miestom, len ste sa museli začať sústrediť na to dobré.

Všetko je to v hlave. Svet je taký, aký ho chceme mať a aký si ho my sami vystaviame. Ľudské vnímanie je priveľmi nedokonalé na to, aby dokázalo vnímať všetky podnety z okolia. Človek preto nedokáže posúdiť či je svet dobrý alebo zlý. Z toho kvanta informácií pochytí len málo a z toho mála si sám musí vyvodiť výsledok. A potom je už len na človeku či sa bude sústrediť na to zlé alebo sa pokúsi v živote nájsť to pozitívne.

Harry mával často dojem, že sa okolo neho zbiera viac negatívnej energie než vecí, ktoré by mu robili radosť. Videl smrť a utrpenie, biedu, klamstvá, osočovanie, okrádanie a bojovanie. A často sa preto nestíhal pozerať na lásku, silu priateľstva, oddanosť, nežnosti a láskavosti, ktoré si ľudia prejavovali.

Svet je krásny, pokiaľ sa tomu rozhodnete veriť, zároveň však môže byť krutým miestom, plným bolesti a sklamania, ak si budete všímať to horšie.

A aký je svet naozaj? Odpoveď na túto otázku nepozná nijaký smrteľník.

Harry rád veril, že svet nie je zlý ani dobrý. Pokiaľ sa mohol spoľahnúť na to, že fungovala rovnováha, bol spokojný. A ak prišiel niekto, kto tú rovnováhu naklonil, ako napríklad Voldemort, bolo jeho poslaním poslať ho kade ľahšie.

A to Harry urobí viac ako rád.

Nastala medzi nimi dlhá odmlka, počas ktorej obaja pokojne sledovali prírodu navôkol a načúvali šumeniu vetra v korunách stromov a občasnému spevu vtákov. Harry zachytil zurčanie potoka, ktorý musel byť kdesi nablízku.

„Vysvetlil ti niekto, čo znamená byť kráľom vyvoleným mágiou?“ opýtala sa žena, čím pretrhla ticho medzi nimi.

„Mám viesť ľudí.“ Odvetil Harry jednoducho. Žena nespokojne zacmukala.

„Keby to bolo také jednoduché, našlo by sa takýchto kráľov už mnoho. Vieš, koľko ich bolo doteraz?“ opýtala sa. Harry sa zatváril neurčito.

„Neviem o tom, že by nejaký bol. Možno mi ale niečo uniklo.“ Prehovoril Harry neisto.

„Nič ti neuniklo. Doteraz naozaj ani jediný takýto kráľ nechodil po tejto zemi. Ach, Harry, hoci cítiš záťaž toho, čo na teba v súvislosti s týmto naložili, nemáš v skutočnosti ani tušenie, čo znamená byť kráľom vyvoleným mágiou. To je však len pochopiteľné.“ Povzdychla si a uprela na neho rezignovaný pohľad.

„A na mne, zdá sa, ostalo, aby som ti to aspoň trochu priblížila.“ Skonštatovala sucho.

„Nemusíš to robiť.“ Povedal Harry mierne, hoci túžil vypočuť si čokoľvek, čo by mu o tom chcela povedať.

„Z časti máš pravdu, nemusím to robiť. Zároveň je však jasné, že to robiť musím. Zdá sa, že máš predpoklady stať sa kráľom, pokiaľ by bolo jedného dňa potrebné, aby povstal. Niekto ti teda musí vysvetliť, čo to v skutočnosti znamená. Ale vynecháme všetky tie vaše legendy, veštby a príbehy, dobre? Najmä tie veštby.“ Požiadala. Harry prikývol na súhlas, hoci z jeho zmäteného výrazu, ktorý sa, očividne neúspešne, snažil Harry ukryť, však vyčítala, že je tak trochu mimo jeho chápania.

„Vaše veštkyne a veštci, samozrejme, všetci čarodejníci a čarodejnice, počas vekov vyriekli nespočetné množstvo veštieb o Kráľovi, ktorý jedného dňa povstane z popola a zjednotí svet pod svojím práporom. Na drvivú väčšinu z týchto veštieb sa zabudlo a z niektorých ostali už len príbehy. Keby boli čarodejníci dostatočne múdri a duchaplní a zapisovali si tieto veštby, je dosť možné, že by aj sami prišli na to, kto by mal byť ich novým kráľom. Dokonca aj veľký Merlin Múdry na tomto pohorel. A to bolo v dobe jeho najväčšieho rozkvetu známych ešte mnoho veštieb o budúcom veľkom kráľovi.“ Vysvetľovala.

„Čo by sa zmenilo, keby sa nimi riadil?“ opýtal sa Harry.

„Nikdy by nepovažoval Artuša za budúceho kráľa sveta a v návale mnohých udalostí by nikdy neprišiel o synovu náklonnosť a nestal by sa prakticky nesmrteľným. Ani by nikdy nespoznal Morganu a nestal by sa slávnym. Bolo jeho osudom pohorieť v tejto úlohe. Možno je jeho osudom aj zažiť ako sa tieto veštby splnia a on uvidí svojho vytúženého kráľa.“ Pokrčila plecami.

„Možno by sa vybral iným smerom a stal by sa slávnym kvôli niečomu inému.“ Navrhol Harry.

„Skôr by nikdy nedosiahol víťazstvá, ktoré za svoj život vybojoval a čarodejníci by na neho zabudli. O tom je však zbytočné dohadovať sa, Merlinovým osudom bolo vychovať Artuša a viesť ho k vybudovaniu najväčšieho kráľovstva. A spolu dokázali skutočne veľké veci, porazili mnohých nepriateľov, zachránili mnohých ľudí a posunuli svet napred. Svet z čias kráľa Artuša a Merlina Múdreho bol plný mágie, bola to doba mocných čarodejov, udatných bojovníkov, cti, moci a krásnych múdrych žien. Ľudia na tú dobu spomínajú s túžbou v srdciach. Nebolo to však dokonalé, ľudia sa medzi sebou vraždili a nenávideli. Vieš si predstaviť, že by ťa vlastný sused nabodol na ostrie meča len preto, lebo si sa mu pozrel na ženu či si mu, aspoň podľa jeho slov, ukradol tri sliepky?“ položila mu rečnícku otázku.

„Takže to nebolo také dokonalé ako hovorievajú ľudia.“ Skonštatoval Harry. Vlastne by ho skôr prekvapilo, keby áno. Ľudia mali tendenciu prikrášľovať si minulosť, aby sa im lepšie nadávalo na prítomnosť.

„Samozrejme, že nie. Ženy sa vydávali z donútenia, ženili sa ľudia, ktorí sa skôr nenávideli než milovali, bohatí stáli vysoko nad chudobnými a tí mali ešte omnoho menej než ľudia, ktorých by si ty dnes považoval za chudobných.“ Zamračila sa.

„Remus Lupin, tvoj starý priateľ, je toho dobrým príkladom. Vo vašej spoločnosti je považovaný za chudobného, napriek tomu, má omnoho viac než tí, ktorých vtedy považovali za chudobných.“ Hovorila.

„A tie choroby!“ zvolala.

„Muklovia a dokonca aj čarodejníci padali k zemi mŕtvi kvôli obyčajným chrípkam. Čarodeji sa učili čarovať bez pomoci, len na základe rodinných skúseností a hoci si mágiou pomáhali ako len vedeli, boli to stokrát mizernejší čarodejníci než ten váš Neville Longbottom. Keď o mnoho rokov neskôr založili štyria čarodejníci, ktorých ty poznáš ako Zakladateľov, založili prvú čarodejnícku školu v Európe, vyzdvihla sa úroveň vzdelanosti čarodejníkov na omnoho vyššiu úroveň.“ Rozprávala. Harry ju počúval s úprimným záujmom, práve mal možnosť vypočuť si dejiny od niekoho, kto ich sledoval.

„A čo Durmstrang a Beauxbatons?“ zaujímal sa Harry.

„V postavení týchto dvoch škôl majú tiež prsty Zakladatelia. Určite ti už niekto rozprával o tom, že sa pohádali. Nuž, to je pravda. Slizolin sa po ich hádke vybral preč z hradu, dalo by sa povedať, že ho vykopli. Po čase sa dostal až do Ruska, kde sa spojil so svojimi dávnymi priateľmi. Keď im porozprával o geniálnom nápade postaviť čarodejnícku školu, šikovne ich vmanipuloval k rozhodnutiu postaviť v Rusku ďalšiu takú školu. Oni si dokonca mysleli, že to bol ich nápad.“ Zasmiala sa. Harry sa pobavene uškrnul, Slizolin bol rozhodne dobrý v tom, čo robil.

„Vtedy ešte nevedel, že Bystrohlavovú, jeho dávnu priateľku, život v Rokforte v spoločnosti Chrabromila a Bifľomorovej dostatočne nenapĺňal a nakoniec sa aj ona vybrala, aspoň na čas, preč. Na rozdiel od Salazara však jej kroky viedli do Francúzska. Postupovala podobne, hoci menej mazane, ako Salazar a po jej zásahu začala aj vo Francúzsku vznikať nová škola. Vo vašich knihách sa možno píše o tom, že Rokfort založili štyria Zakladatelia a spomínajú sa tam mená tých, ktorí založili Durmstrang a Beauxbatons, bez Slizolina a Bystrohlavovej by čarodejnícky svet ešte dlho vyzeral inak. Rozšírili vzdelanosť nielen v Británii a okolí, ale aj v ostatných častiach Európy.“ Vysvetľovala.

„Boli to úchvatní čarodeji, ktorí priniesli veľa dobrého.“ Skonštatoval Harry.

„To áno,“ uznala žena, „nepriniesli však len dobro. Slizolin bol jeden z najväčších temných mágov a ako taký so sebou priniesol aj mnoho bolesti. Bystrohlavová bola geniálna, často však nedokázala dostatočne pochopiť ostatných. Chrabromil skôr konal než premýšľal, čo s jeho mocou znamenalo jednu veľkú katastrofu. A Bifľomorová sa všemožne snažila byť dobrou a milou, keď sa však nahnevala a odhodila masky pokory a láskavosti, lietali blesky. Títo štyria však neučili len tých dobrých bezúhonných študentov, učili všetkých, kto mal záujem rozvíjať svoje nadanie. Často vkladali moc do rúk tým, ktorí by ju mať nemali. Všetko má dve strany a je len na tebe, ktorá z tých dvoch u teba prevládne.“ Povedala žena.

Harry jej slová prijal a uložil si ich do pamäte. Cítil, že téma, ktorú rozoberali, bola z jej strany už ukončená. A bolo tu dosť vecí, ktoré Harryho stále zaujímali.

„Hovorila si o kráľovi. Ako je to s ním? Aké je jeho poslanie, čo všetko musí dokázať? Majú pravdu tí, čo hovoria, že sa stanem kráľom? Vidíš, čo ma čaká v budúcnosti?“ pýtal sa. Otázky sa z neho sypali jedna za druhou a nebyť zľahka pobaveného výrazu v tvári ženy, ktorým ho účinne zastavila, bol by hovoril ešte dlho.

„Pomaly, Harry. Pôjdeme na to pekne po poriadku, dobre?“ miernila ho.

„Máš otázok ako je na strome listov, chlapče.“ Pokrútila pobavene hlavou.

„To je zle?“ opýtal sa Harry.

„Vôbec, len sa pýtaj. Je lepšie pýtať sa a vedieť než mlčať a byť hlúpym.“ Poučila ho.

„Nie vždy však svoje odpovede dostanem.“ Podotkol Harry.

„Nie vždy ich dostaneš ľahko. Je priveľa ciest, ktorými môžeš získať odpovede na svoje otázky. Samozrejme, že najskôr vyskúšaš tú najľahšiu. Pokiaľ sa táto cesta neukáže ako tá správna, stále sa môžeš vybrať po inej a získať odpoveď na svoju otázku z iného zdroja.“ Pousmiala sa.

„Ale teraz naspäť ku tvojim otázkam, skôr než ma zasypeš ďalšími. A to som dúfala, že to pôjde rýchlo.“ Povzdychla si.

„Kráľ, vyvolený samotnou mágiou, je tou najmocnejšou bytosťou na zemi. Kraľuje nad ľuďmi, zvieratami aj inými živými bytosťami. Jeho príkazy plnia živly, on ovláda samotnú mágiu a vládne nad životom a smrťou. Kým však toto dosiahne, musí prejsť dlhou cestou. Mágia kráľa je nekonečná, bezhraničná, už pred smrťou a následným povstaním zo smrti musí byť nesmierne mocný. Jeho mágia musí byť v jeho tele ako nekonečný oceán, ktorého sila je nesmierna a neprekonateľná. Ak takúto moc nemá, nikdy smrť neprekoná. A dokonca ani takáto moc mu nezaručí, že keď raz umrie, vráti sa naspäť. Keď smrť raz niekoho dostane do svojho kráľovstva, nikdy ho dobrovoľne neprepustí. Ak jej nejakú dušu vezmeš, nikdy nebude úplná a kráľ musí byť úplný, ak chce vládnuť. Sama mágia musí smrť prinútiť, aby ťa prepustila, až potom budeš úplne voľný.“ Hovorila.

„A čo, ak by som bol zlý. Ak by ma zaslepila moc. Ako je možné zastaviť niekoho natoľko mocného, keby sa z neho mal stať nový Voldemort?“ opýtal sa Harry.

„Toto je najväčšia chyba v chápaní vás všetkých, keď príde na tému kráľa. Harry, to, že v histórií ľudstva ešte nepovstal nijaký kráľ, má svoj význam. Kráľ povstane, len keď je potrebný. To je to najzákladnejšie pravidlo, dokonca jedno z najzákladnejších pravidiel fungovania mágie a sveta ako takého. Pokiaľ povstane niekto s nekonečnou mocou, zákonite musí veci začať meniť. Jedna jediná bytosť bude riadiť všetko, bez ohľadu na to či bude mať dobrý alebo zlý charakter. Ak by to bol niekto ako Voldemort, zničí svet. Ak by to bol niekto ako Dumbledore, konečne dosiahne svoje pokrútené sny o vyššom dobre, čo tiež nebude žiadna sláva. Najdokonalejší by bol vyvážený kráľ, ktorý rozumie čiernej aj bielej mágií a nerobí medzi nimi rozdiel. Niekto, kto chápe, že záleží na skutkoch.“ Nadýchla sa.

„Povedz mi, Harry, máš dojem, že čarodejníci niekedy svojho kráľa potrebovali?“ opýtala sa žena.

„Mnohokrát.“ Tvrdil Harry. Už toľkokrát boli v ohrození, toľkokrát sa ich pokúsili vyhubiť. Počas honov na čarodejnice boli len v Británii vyvraždené tisícky čarodejníc a čarodejníkov.

„Nikdy. Kráľ natoľko zmení chod sveta, že to ovplyvní každého, čarodejov, magické bytosti, zvieratá aj muklov, dokonca aj prírodu samotnú. Preto je povstanie kráľa požehnaného mágiou samotnou tým najposlednejším riešením. Mágia sa k nemu uchýli len v prípade, že svetu bude hroziť zánik. Potom sa ľudská bytosť obetuje a svojou obetou zachráni svet. Stane sa kráľom a bude strážiť poriadok celého sveta, aby Zem nebola vyhladená. Všetci, každá jedna bytosť, bude kúzlom kráľa spútaná v reťaziach, ktoré zachránia svet.“ Ako hovorila, v Harrym sa dvíhalo zdesenie. Predstava, že by všetka tá moc a zodpovednosť mali ležať na jeho ramenách, že by mal okovami moci spútať celý svet, sa mu hnusila. Beznádej sa zahryzla do jeho tela už len pri tom pomyslení.

On sám by nenávidel toho, kto by ho takto nehanebne spútal. Bez jeho dovolenia, len vďaka tomu, že bol mocnejší. Priam mohol cítiť bezmocný hnev tých, ktorým by to urobil.

„Nikdy by som nemohol vládnuť takou mocou.“ Zašepkal. Žena sa zasmiala.

„Mohol. A dokonca veľmi ľahko. To či sa staneš kráľom nezáleží na tvojom charaktere, ale na tvojej moci a zásluhách. Z ľudí, ktorí žijú teraz, si najpravdepodobnejším kandidátom práve ty. Mordred má pravdu, keď tvrdí, že to ty si ten skutočný vyvolený. Vždy to bol bystrý chlapec.“ Pousmiala sa.

„Nie, to nie je možné. Voldemort a Dumbledore sú silnejší ako ja. A, okrem toho, Merlin s Mordredom stále žijú. A tí sú obaja nesmierne mocní.“ Pripomínal Harry.

„To je síce pravda, ale ani jeden z nich dvoch by sa nemohol stať kráľom. Prísaha, ktorú kedysi zložili, je priveľmi zväzujúca. Ty si vhodnejší než oni.“ Namietla.

„V takom prípade ľudia nebudú potrebovať kráľa minimálne dovtedy, kým nezomriem. A dúfam, že zomriem až potom ako pominie hrozba Voldemortovej krutovlády. Som totižto ochotný súhlasiť, že on by svet dokázal zničiť. Dokázali sme však počas dejín prekonať aj horšie veci ako bol Voldemort. Kráľ vlastne ani nebude nútený povstať.“ Tvrdil zanietene ďalej. Bolelo ho srdce z toho, že rúcal nádeje tých, ktorí verili, že sa stane kráľom, pomôcť im však môže aj bez toho. Už tak sa stáva mocným mužom, bez toho nechceného titulu.

Plne mu stačilo to, že sa nečakane stal Lordom. Kráľom sa stať skutočne nechcel.

Zdalo sa, že by žena chcela niečo povedať, nakoniec sa však rozhodla mlčať.

„Keď to hovoríš.“ Prikývla. Harry sa vykašľal na to, čo z jej tónu cítil, namiesto toho upriamil svoj pohľad na pravdu, ktorej veril, a ktorá sa mu zdala bezpečnejšou a lepšou.

Nechcel zničiť svet...

Aby sa odpútal od neželaných myšlienok, obrátil svoju myseľ iným smerom. A hoci jedna jeho časť sa stále zaoberala všetkými tými kráľovskými záležitosťami, všetko ostatné vnútri svojej hlavy voči tomu obrnil.

„Videl som ťa v cele, keď ma mučila Bellatrix.“ Povedal.

„Celý čas alebo len nakrátko?“ opýtala sa.

„Len na okamih. Bola si tam celý čas?“ zaujímal sa. Pokiaľ anjel smrti stojí hodiny vedľa jeho postele, asi to nie je dobré znamenie.

„Áno. Pravdou je, že v tvojej blízkosti sa zdržujem dosť často, len o tom nevieš. Spočiatku som sa snažila chrániť ťa pred Azazelom, kým si o ňom ešte nevedel. Vznášal sa v tvojej blízkosti ako temný mrak, to bolo ešte predtým ako si spoznal Mordreda. Je dobre, že ťa učí a že si nakoniec odhodil svoje zábrany a začal sa venovať aj čiernej mágií. To, čo ti o nej celé roky vštepoval Dumbledore nebolo dobré ani múdre. Dumbledora ako vodcu nemám rada, náročky pôsobí dojmom, že miluje všetkých a pritom sa nezdráha svojich vojakov obetovať v bojoch, ktoré sú zbytočné. Plánuje obetovať aj teba, Harry.“ Varovala ho.

„Mňa? Predtým alebo potom ako zabijem Voldemorta?“ opýtal sa. Bolo plánované, že práve on bude tým, kto Voldemorta zabije. Pokiaľ by ho mal Dumbledore zabiť až potom, získal by všetku slávu pre seba. Po zabití ďalšieho temného pána by mu pribudlo skutočne veľa zásluh.

„Predtým. Dumbledore nechce, aby si zabil Voldemort. Chce, aby si sa dobrovoľne obetoval pre dobro veci. Voldemorta potom zabije on sám.“ Hovorila.

Takže predsa chcel slávu pre seba! Harrymu v pobúrení zažiarili oči temným jasom.

„Ako ma chce prinútiť k tomu, aby som sa dobrovoľne obetoval?“ nerozumel Harry. Zaprisahal sa, že niečo také neurobí.

„Najskôr ti povie, čo drží Voldemorta pri živote a prečo neumrel, keď ho zasiahla Avada Kedavra. Samozrejme, na túto akože celú pravdu si budeš musieť počkať ešte nejakú tú chvíľu. A potom ti povie niečo viac o spojení teba a Voldemorta. To bude tiež pekne upravená verzia. A potom ťa samého nechá zistiť tú najhoršiu pravdu, ktorá tebou otrasie. Vychoval ťa tak, aby pre teba bolo splniť poslanie, na ktoré ťa pripravil, tým najdôležitejším na svete. A na to, aby si to poslanie splnil, budeš musieť umrieť.“ Zhrnula to. Ešte však neskončila a kým sa Harry stihol na čokoľvek opýtať, pokračovala v rozprávaní.

„Pamätaj si, Harry, že akokoľvek zle to bude možno znieť, nie je to až také strašné. Ty a Voldemort máte vskutku jedinečné spojenie, takéto spojenie dvoch duší nebolo ešte nikdy zaznamenané. To však nemusí byť nutne zlé a už vôbec nerobí z teba zlého človeka. Hoci je pravda, že by to jedného z vás mohlo silne ovplyvniť, vo vašom prípade, kedy sa stretli dve veľmi silné duše a mysle, je však táto pravdepodobnosť nízka. Vy dvaja v podstate tvoríte dokonalú harmóniu, on je stelesnením zla, ty si stelesnenie nádeje. A vy dvaja ste spojení putom, ktoré nikto okrem vás dvoch nemá moc pretrhnúť. Dumbledore to vie a preto na to pôjde cez teba. Pokiaľ to puto budeš chcieť pretrhnúť, pamätaj, že pri tom nemusíš umrieť. Sú aj iné spôsoby. Obrátiť proti sebe vlastný prútik alebo sa dobrovoľne nechať zabiť Voldemortom nie je cesta.“ Kládla mu na srdce. Harry vážne prikyvoval, premýšľajúc nad tým, čo za tajomstvo to Voldemort drží, že by malo Harryho prinútiť spáchať samovraždu. A to dokonca teraz, keď sa tak zmenil. Tento nový Harry nemal ani zďaleka také silné sklony k obetovaniu sa pre iných ako predošlý Harry. Hoci, mal o čosi silnejšie sklony k sebadeštrukcii.

„Ty poznáš Voldemortove tajomstvo nesmrteľnosti.“ Skonštatoval Harry. Nebola to otázka, samozrejme, že ho poznala.

Jej následné prikývnutie mu dalo za pravdu.

„Prezradíš mi ho?“ opýtal sa.

„Nie. To je úloha pre Mordreda, nie pre mňa.“ Odvetila. Harry prikývol, Mordred mu sám povedal, že mu pravdu prezradí po súde. Toto bolo tajomstvo, s ktorým sa nechcel podeliť predčasne.

„Prečo si ma chránila pred Azazelom? Pokiaľ viem, toto anjeli bežne nerobia, keby áno, nebolo by toľko čarodejov, ktorých počas obradov posadli alebo zabili démoni.“ Zaujímal sa Harry.

„Teba som mala pred Padlým chrániť, nebolo tvojim osudom umrieť jeho rukou.“ Harry si všimol ten minulý čas.

„Teraz už je?“ opýtal sa. Hoci hlas mal pokojný, vnútri bol napnutý ako struna.

„Neviem. Tvoja budúcnosť je dosť... nejasná. Tá vaša Trellawneyová nie je až taká strašná veštkyňa ako si myslíš, mala hneď niekoľko veľkých veštieb a množstvo malých poodhalení osudu. Možno nemá nadanie a už vôbec nie myslenie starých mocných veštkýň, nie je ani na zahodenie. Duchovia jej pramatiek k nej prehovárajú, a keď nepočúva, prepožičajú si na chvíľu jej telo. To si už zažil aj ty sám. A, hoci ju tvoja budúcnosť prirodzene láka a zaujíma, nie je schopná spozorovať jej spletitosť. Všade v tvojej prítomnosti vidí znamenia smrti, preto sa cíti povinná neustále ťa pred nimi varovať. Z jej veštieb si však ťažkú hlavu robiť nemusíš, aspoň nie z takýchto strelných veštieb, v ktorých tvrdí, že umrieš. Kráčaš pod znamením smrti, je len prirodzené, že priťahuješ nás, ktorí pod ním kráčame s tebou. Bes, ja, Azazel, my všetci sme, tak ako ty, spolovice na druhej strane. Ale to, že kráčaš pod znemením smrti, nemusí hneď znamenať, že umrieš veľmi mladý.“ Upokojovala ho.

„Podľa Dumbledorovho plánu veľmi mladý očividne umriem.“ Pousmial sa.

„Myslíš, že sa Dumbledorovi jeho plán vydarí?“ opýtala sa s náznakom pobavenia v hlase.

„Ani nie.“ Odvetil. Ťažko sa ten plán ešte môže vydariť, keď ho Harry, vďaka pomoci odanjela smrti, už sčasti odhalil.

Ale Dumbledore bol napriek tomu nebezpečný súper a začínalo to vyzerať, že Harry a on spolu ešte budú bojovať. Spojenie Tretej strany a Fénixovho rádu asi nebude vôbec, ale vôbec jednoduché.

„Máš mocných ochrancov, Harry.“ Povedala žena.

„Aj mocných nepriateľov.“ Pochmúrne sa usmial mladík.

„A to ešte netušíš všetko.“ Povzdychla si. Harry sa krátko zasmial.

„Opäť ďalšie tajomstvá, ktoré sa dozviem v pravý čas?“ hádal. Žena sa usmiala úsmevom, v ktorom nebol ani náznak humoru.

„Kiežby som to sama vedela. Neviem, čo sa stane, Harry, tvoj život však rozhodne nebude nudný.“ Vstala a podala mu ruku, aby aj jemu pomohla vstať. Harry zovrel jej ruku, mala chladnú a hebkú pokožku.

„Je čas odísť.“ Povedala.

„Kam?“ opýtal sa Harry.

„Kam ťa život a smrť zavedú.“ Odvetila.

„Vrátim sa naspäť do svojho tela?“ spýtal sa čiernovlasý mladík.

„Možno áno a možno nie.“ Zasmiala sa. Keď vstal, pustila jeho ruku a ukázala na les vôkol nich.

„Choď.“ Prikázala. Harry vrhol krátky pohľad na ňu, potom na les a prikývol.

„Dovidenia, anjel smrti.“ Uškrnul sa.

„Dovidenia, Vyvolený.“ Rozlúčila sa s ním na oplátku.

Harry bol už takmer v lese, keď ho zastavila naposledy.

„Harry, máš talent na videnie minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Možno je ukrytý hlboko v tvojom vnútri, už sa ti však párkrát podarilo oživiť ho. Ja ti teraz pomôžem vytlačiť tento talent na povrch. Ale len na chvíľu. Súhlasíš?“ spýtala sa nakoniec.

„Čo uvidím?“ opýtal sa Harry. Obaja vedeli, že bude súhlasiť. Žena sa usmiala, venovala mu ten najúprimnejší a najjemnejší úsmev, aký u nej kedy videl. Nijaký chladný úškrn, jednoducho úsmev. A krásny. Harry cítil ako v ňom šíri teplo a jeho nálada sa dvíha.

Anjeli sú mocné bytosti dobra a spravodlivosti. Anjel smrti je možno trochu divný a možno sú taký všetci, teraz však Harry cítil, že to, ako si vysníval anjelov, je aspoň čiastočne pravdivé.

Harry zaregistroval rozmazanú šmuhu a žena odrazu stála pred ním. Strhol sa, keď niekto tak nečakane narušil jeho osobný priestor.

„Neboj sa.“ Zašepkala. Zodvihla ruky a priložila mu ich ku spánkom. Harry chcel protestovať alebo aspoň nejakým spôsobom reagovať, nedostal na to však možnosť. Ruky anjela smrti sa rozohriali, priam rozžeravili behom sekundy a nesmierne mocná starobylá myseľ sa dotkla tej jeho, pohltila jeho dušu aj mágiu a úplne ho ovládla. Vykríkol, hnev a bezmocnosť naplnili jeho vnútro. Chcel sa metať, vymaniť sa z jej držania, ale nemohol sa ani pohnúť.

Otvoril oči a v tej chvíli ho naplnil úžas. Bez pohnutia tam stál a sledoval bytosť pred sebou. Nezáležalo mu na tom, že sa nesmel pohnúť, nezáležalo mu dokonca ani na tom, že mu niekto vládne, že ho plne ovláda. Záležalo len na tej prenádhernej žiarivej bytosti pred ním.

Nikdy nevidel nikoho tak krásneho. Žena pred ním bola tou najkrajšou bytosťou, akú kedy videl. Vodopád lesklých havraních vlasov jej povieval okolo tváre, akoby sa vznášal v jemnom vetre, jej vôňa bola nadpozemská, svieža, bola to sladká vôňa stromov, trávy, ovocia a kvetov, vôňa samotného raja. Telo a tvár mala ako vytesané dokonalé sochy starých umelcov, ostré a zároveň jemné a neznesiteľne krásne. Kontrastujúce farby len umocňovali jej krásu, pery ako čerstvá krv, vlasy čierne ako eben, pleť biela ako alabaster a šaty čierne ako polnočná obloha. Farbu jej očí nedokázal popísať, najskôr sa mu zdalo, že boli tmavé ako podmorské hĺbky, potom by zas mohol odprisahať, že boli ako poludňajšia obloha.

Najnádhernejšie, najpodivnejšie a najdesivejšie na nej však bolo to, akú žiaru vydávala. Harry v živote nevidel tak spaľujúce jasné svetlo. Bolo to ešte horšie než upierať zrak do slnka a hoci Harry cítil ako mu spaľuje oči, nedokázal odvrátiť pohľad ani sklopiť pohľad. A nebolo to jej mocou, ona mu dovoľovala urobiť to, to on sám to nedokázal urobiť.

„Zavri oči, Harry.“ Zašepotala. Hlas mala ako tekutý med, ako ostré diamanty, ako nežné zvonenie zvonov, ako šepot jemného vánku. Harry nebol schopný dostatočne popísať ten zvuk, tak ako nemohol popísať zjav pred ním v jeho plnej, dokonalej kráse. Nikto, kto to nevidel, nedokázal pochopiť.

Okamih predtým ako zatvoril oči zaznamenal výbuch svetla neznesiteľnej intenzity. Keby nezavrel oči, keby ho na to neupozornila, prišiel by o viac než len o zrak. Takéto prudké svetlo by mu vypálilo oči spôsobom, ktorý by nedokázali vyliečiť ani najlepší liečitelia.

Pocítil vo svojom vnútri náhle prudké pohnutie, ktoré ho takmer strhlo z nôh. A v tom ruky z jeho tváre zmizli a s nimi aj sila, ktorá ho obklopovala a spútavala. Zapotácal sa a nebyť ruky, ktorá sa mu omotala okolo zápästia, bol by zletel na zem.

Svet bol odrazu omnoho temnejší. Lúka, ktorá sa mu predtým zdala taká jasná a svetlá, bola teraz pochmúrna a obyčajná. Potom ako mal možnosť zahliadnuť skutočnú podobu anjela, alebo aspoň to, čo mu odkryla ona, sa svet zmenil.

„Toto bolo...“ nedokázal nájsť dostatočné slová. Žena naklonila hlavu na stranu.

„Iné.“ Pomohla mu. Harry sa rozosmial chrapľavým smiechom.

„Iné? Iný som bol ja medzi muklami. Toto bolo... desivé, nádherné, úchvatné, strašné, bolestivé...“ rozhodil rukami.

„Nikdy som sa necítil taký nahnevaný, taký bezmocný a taký očarený. Je mi jedno či si anjel, či démon, pocit, ktorý som zažil, z duše nenávidím.“ Tvrdil.

„Obávam sa, že to nebude poslednýkrát. Môžem ti však odprisahať, že ti to pomôže. Zažil si pocit absolútnej kontroly, keď ťa nabudúce niekto bude chcieť ovládnuť, najmä, ak to bude človek, budeš sa brániť jednoduchšie. Ale teraz už musíš ísť. Choď, Harry, inak bude neskoro.“ Prikázala. Harry nerozhodne stál na mieste, chcel jej toho ešte toľko povedať.

„Dala som ti veľký dar, nezahoď ho. Choď!“ takmer zakričala, keď sa nehýbal. Harry sa bez slova otočil a vošiel do lesa.

Kráčal, len kráčal a nemyslel. Chcel sa čo najskôr dostať naspäť, do svojho tela. Stretnutie s touto ženou, s týmto anjelom smrti, ho znepokojilo a rozhádzalo. Nevedel, čo si má myslieť, čo má cítiť. Jeho pocity sa miešali s tými jej, hoci sa tomu všemožne bránil.

Cítil jej cynizmus, vybudovaný rokmi sledovania bolesti ľudí, ktorých brávala na druhý breh. Stála tam s nimi, kým umierali, dodávala im silu v posledných chvíľach, preciťovala s nimi ich bolesti a pomáhala im nájsť po smrti to správne miesto. Cítil jej nehu, jej hnev, láskavosť a ľútosť, ktoré prejavovala tým, ktorí umierali. Bola mocná, bola krásna a bola zranená. A tomu, kto stál nad ňou, ktokoľvek to už bol, bola verná natoľko, že to Harry nedokázal precítiť, hoci práve tieto pocity boli najsilnejšie.

S kýmsi... veľkým a mocným... ju spájalo puto pevnejšie než Harry kedy videl, cítil, než o akom kedy čítal či počul. To puto bolo tak nádherné, úprimné a prirodzené. Nepretrhnuteľné. Vedel si predstaviť, že keby ju niekto niekedy odstrihol, keby narušil ich puto, nesmierne by trpela. Bolo by to ako skončiť osamelý, kým dovtedy si mal spriaznenú dušu, zviazaný, kým dovtedy si poznal len slobodu, trpiaci v mukách, kým dovtedy si bolesť nepoznal, hladný a smädný, kým dovtedy si poznal len sýtosť...

Vlastne, nie, bolo by to ešte horšie. Nepredstaviteľne horšie.

Harry si uvedomoval, že pocit straty a osamelosti, ktorý ostal v jeho vnútri potom ako stratil spojenie, hoci len sprostredkované s bytosťou, ktorej bol anjel natoľko verný, nikdy nepominie. Stiahne sa do úzadia jeho mysle a duše, znak po ňom tam však ostane vypálený naveky. Anjel smrti, žena, ktorú stretol na podivnej nejestvujúcej lúke, ho požehnala a prekliala zároveň. A Harry sa nevedel rozhodnúť, čím sa to stalo pre neho. Požehnaním či prekliatím?

Náhly príval bolesti ho zrazil na kolená. Vykríkol, nikto ho však nepočul a zovrel si hlavu. Niečo sa surovo predieralo do popredia jeho mysle, niečo mocné, čo nedokázal ovládať. Niečo, čo dovtedy spalo a ona to prebudila.

S výkrikom sa ponoril do sveta obrazov, ktoré sa nesmiernou rýchlosťou mihali jeho mysľou. Pocítil déjà vu, predtým ako sa jeho svet stratil v mihaní milióna obrazov. Skôr, než klesol na zem, ustálila sa jeho myseľ na jednom konkrétnom obraze. Potom svet naokolo prestal existovať a Harry sa ponoril do minulosti, ktorá nebola jeho.