Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Po náhlom prebudení Harrymu dunelo v hlave. Hoci jeho organizmus mal dojem, že ďalšiu víziu nezvládne, Harryho myseľ si myslela niečo iné. V hlave mu lietali obrazy, šialenou rýchlosťou sa premietali popred jeho vnútorný zrak, bez toho, aby chlapec stíhal čokoľvek zachytiť. A potom sa pred jeho očami odrazu zarazila skupina obrazov. Keď sa priblížili dostatočne na to, aby ich Harry dobre videl, rozpoznal v nich pohyblivé obrázky, nie nepodobné muklovským videám. Do jedného z nich sa Harry ponoril. Tentoraz to však bolo iné. Dovtedy bol vždy pozorovateľom, teraz sa prvýkrát stal aktérom. Bol tým, koho spomienky sledoval.

Zabil. Prvýkrát zabil. Bol to krásny pocit. Hoci to neplánoval, nebolo mu ani v najmenšom ľúto smrti ten bláznivej Myrthy. Okuliarnatá Bystrohlavčanka bola v nesprávnom čase na nesprávnom mieste, čo jemu prišlo vhod.

Teraz mal aspoň istotu, že ho Rani poslúcha.

Na stole pred ním ležala v koži balená kniha s jeho iniciálami. T. M. RIDDLE. V kruhu okolo nej horelo päť sviečok, spojených krvou načrtnutým pentagramom. Na každom cípe pentagramu žiarila červenou farbou zvláštna runa.

Zodvihol ruky nad hlavu a v starobylom temno jazyku začal odriekať dlhú inkantáciu rituálu tej najtemnejšej čiernej mágie. Hlas mu pôsobivo stúpal a klesal, silný a jasný a spevavé tóny jeho kúzla sa odrážali od chladných kamenných stien Tajomnej komnaty.

Toto bolo jediné miesto, kde mohol používať takúto temnú čiernu mágiu. Nikde na hrade to nebolo možné, len v komnate, ktorú obohnal svojimi čarami samotný Salazar Slizolin. Jeho dávny predok.

Kričal. Mágia ho viedla, dunela a kričala v jeho vnútri a on kričal s ňou. Mihotavé plamienky sviečky vzplanuli novým ohňom, mohutným a vysokým, na krátky magický okamih ožiarili kamenné steny metrovými plameňmi. Runy zažiarili ostrým červeným jasom, plným hnevu a bolesti. Vo vzduchu sa vznášal prísľub tej najtemnejšej mágie, vyvolanej krvavou obetou.

A potom všetko stíchlo.

Plamene sviečok zhasli a runy potemneli. Nesmierna sila, ktorá prúdila jeho žilami zhasla, ostali po nej len prázdnota a chlad. Na okamih sa ho zmocnili pochybnosti, keď mu bolesť nad stratou niečoho cenného zastrela myseľ. Bolo toto nevyhnutné?

Zaplašil akékoľvek pochybnosti. Bolo. A okrem toho, už na tom nezáležalo. Prvý krok urobil už dávno. Zostávalo mu len pokračovať v tom, čo robil.

Uprel pohľad na svoj denník a pocítil ako sa jeho pery roztiahli v desivom úsmeve. Jeho prvá záruka nesmrteľnosti bola na svete.

Stál v jednej z miestností starého ošarpaného domu. Všade sa váľali prach a špina a naokolo sa vznášal nepríjemný pach staroby a odpadu. On však svoju pozornosť venoval len zlatému prsteňu s podivuhodným brúseným sivým kameňom v tvare vystupujúceho kosoštvorca. Vnútri kameňa svietil akýsi neznámy znak. Bol na ňom trojuholník, v jeho vnútri sa s vnútornými stranami trojuholníka dotýkal kruh a to všetko pretínala zvislá čiara.

Zovrel prsteň v pästi a uprel pohľad von zo špinavého okna. Ledva cezeň dovidel na les, niekoľko metrov vzdialený od domu, bolo mu to však jedno.

Práve zavraždil svojho otca a starých rodičov. Cítil vnútri zvláštnu tiaž, ktorú si dosť dobre nevedel vysvetliť. Možno bolesť? Od toho prvého rituálu sa jeho cítenie nepatrne zmenilo. Bolesť, radosť, nádej... už neznamenali ani toľko ako predtým.

Hnev však cítil stále. To bola jedna z emócií, ktoré v ňom rituál len utvrdil. A on hnev cítil aj teraz. Horel v ňom a zároveň ho mrazil.

Ten parchant... ten úbohý mukel! Bol nikým, nebol viac než podradný šváb. A predsa, keď po rokoch videl svojho syna, ktorý sa mu tak veľmi podobal, jeho jediné slová boli, že keby mal niekedy možnosť, zaškrtil by ho v kolíske. Keby vedel, kde sa celé tie roky ukrýval, našiel by ho a zabil ako prašivé šteňa.

Zabil najskôr jeho otca a potom jeho matku. Bál sa. Ten prašivý mukel sa bál ani to však nezmiernilo nenávisť, ktorú cítil k vlastnému synovi. Opýtal sa ho či sa mu páči, čo vzniklo z jeho krvi. Na odpoveď nepočkal. Zabil ho.

Konečne sa zbavil toho slabocha, ktorý ho počal. Toho muža, ktorý ho mátal v snoch. Nemal otca. Teraz to konečne mohol povedať úprimne a bez klamstiev. Pretože teraz otca skutočne nemal.

Zo srdca mu spadol kameň a jeho srdce sa týmto činom ešte viac zatvrdilo.

Znovu ten istý rituál. Sviečky, runy, pentagram a starobylé temné inkantácie, prednášané spevavým hlasom. Tentoraz však namiesto denníka ležal vnútri kruhu zlatý prsteň so sivým kameňom.

Jeho druhá záruka nesmrteľnosti. Pocítil temnú radosť, ktorá sa mu rozliala žilami.

Opäť zabil. Už ani nerátal, koľko ľudí prišlo jeho rukou o život. Každý, kto mu stál v ceste, umrel.

Už sa mu okolo nôh ale aspoň neponevieral ten starý blázon. Dumbledore. Och, ako veľmi ho nenávidel. Pokrytec. Klamal, osočoval, spôsoboval bolesť, ľudia pre neho neboli viac než figúrky na šachovnici. Ani Tom pre neho nebol ničím viac. Laboratórna krysa, na ktorej skúmal, čo sa z neho stane, keď rôznymi spôsobmi zaťahá za nitky.

Miloval Rokfort, ale Dumbledora nenávidel. Kedysi ho aj on obdivoval. Bol to mocný čarodej a zdalo sa, že podobne ako tom aj on je ochotný dosiahnuť svoje víťazstvo bez ohľadu na to, čo mu bude stáť v ceste. Tom však nikdy nemal trpezlivosť na to, aby hral hry ako starý čarodej. Svojim spôsobom si boli podobní v tom najhoršom, čo tvorilo ich osobnosti. Na rozdiel od Toma sa však Dumbledore stále tváril, že ho to neovládlo a že je dobrý.

Proste pokrytec.

Mrzelo ho, keď Dumbledore zabil Gellerta. Bol to dobrý čarodej, jeho ciele sa mu páčili. Na druhú stranu mu však urobil službu, keby ho nezabil Dumbledore, urobil by to on sám. Grindelwald bol Dumbledorov starý priateľ, nemohol by mať medzi služobníkmi niekoho tak mocného, kto mal k Dumbledorovi tak blízko. Ich posledný súboj mu jasne ukázal, že Grindelwald nikdy plne neupustil od náklonnosti, ktorá ich kedysi viazala. Nedal do ich súboja ani zďaleka všetko.

Otvoril dvere do jednej z izieb starého honosného obydlia a narazil tam na starú vráskavú ženu. Okolo nej sa motalo zopár mačiek, len tie robili starej žene spoločnosť. A okrem nich ešte jej verný pomocník a priateľ Tom Riddle.

Kiežby tak naozaj vedela, prečo sa tak ochotne zdržiaval v jej prítomnosti. Dnes sa to však dozvie.

Na malom stolíku potiahnutom červeným zamatom ležala na podložke položená pekná zlatá šálka s dvomi uškami. Bol na nej vyobrazený jazvec vyrytý do nalešteného zlata. Spokojne sa uškrnul.

Denník bol jeho, prsteň patril jeho rodine, teraz bola na rade šálka, ktorá patrila Bifľomorovej. Kedysi si robil zbierku drobností, ktoré si zobral od svojich obetí z detského domova. Dnes si robil zbierku čohosi omnoho väčšieho a cennejšieho.

Zvyšok spomienky prebehol rýchlo. Tom Riddle zavraždil Hepzibah Smithovú, v izbe zostali živé len jej mačky. Zabil dokonca aj domáceho škriatka, ktorý prišiel svojej panej na pomoc. Nechcel zanechať stopy. Šálku vzal so sebou.

Obraz sa zmenil a oni sa opäť ocitli v Tajomnej komnate, kde sa Tom pripravoval na ďalší rituál. Jediná obmena, ktorá nastala, bola v strede pentagramu umiestnená zlatá šálka.

Jeho bytím prenikla vlna tlmeného vzrušenie, podivne chladného a temného, ktoré ich oboch rozochvelo. Vo vzduchu sa vznášala moc, sladká, opojná a temná.

Ďalšia spomienka prišla rýchlo a zastihla Harryho ešte nepripraveného. Och, akoby niekedy predtým bol na tieto vízie pripravený.

Kreslil na masívny stôl pentagram. Štetec namáčal do hustej tmavočervenej tekutiny v miske položenej na stole. Krv.

Pohmkával si tichú melódiu, naplnenú chladnou mágiou, poptretkávanú tieňmi a temnými prísľubmi. Podchvíľou si nahlas zaspieval pár slov v neznámom jazyku. Ozývali sa v potemnelej miestnosti, osvetlenej iba mihotavým svetlom sviec.

Nakreslil päť rún, každú na určené miesto. Nanášal ich precíznymi istými pohybmi, bez jediného omylu. Päť sviečok poukladal, každú na svoje miesto, čím dotvoril magický kruh. Jediným mávnutím ruky ich zapálil. Tu prútik používať nesmel.

Do stredu pentagramu nakreslil ešte jednu runu, rozdielnu ako všetky ostatné. Mocnejšiu. Zlovestnejšiu. Harry v jej základe videl znaky runy spútavania.

Keď bol hotový, odložil štetec stranou a do stredu pentagramu uložil strieborný medailón. Bola náhoda, že ho našiel, to však na jeho cene nič nemenilo. Jeho dedičstvo po Salazarovi Slizolinovi. Bolo to takmer také úžasné ako objav skrytej knižnice v Tajomnej komnate.

Medailón úplne prekryl runu, ktorú nakreslil. Príprava bola hotová, už len obeta a vykonanie príkazu.

Vzal do ruky takmer plnú misku s krvou a zodvihol ju vysoko do vzduchu. Zaklonil hlavu a hlbokým hlasom začal odriekať temné spletité slová inkantácie. Slová sa z jeho úst rinuli ako prúdy vodopádu, nadväzovali na seba v dokonalej súhre a splietali sa navzájom do nekonečných viet. Prosil temnotu, prikazoval jej, lákal ju a volal. Kričal a šepotal, nariekal a kázal. A temnota ho poslúchla.

Zareagovala na jeho volanie, vynárala sa z tieňov, prenikala pevnými kamennými základmi, šplhala sa po stenách a ako temný opar napĺňala miestnosť. Zhustla, vznášala sa okolo neho ako hustý štipľavý dym, ktorý by bol v okamihu schopný zadusiť, keby čo len trochu poľavil v sústredení.

On však v sústredení nepoľavil. S obdivuhodnou silou, rozvahou a rozhodnosťou ovládal temnotu v miestnosti. Na perách sa mu roztiahol mierny úsmev, chladný a nebezpečný ako sama temnota naokolo. Prenikala jeho telom a on, spolu s Harrym, zažívali niečo úžasné. Niečo desivé, temné, svojím spôsobom zvrátené a nezabudnuteľné.

Temnota bola ako droga. Človek ju okúsil raz a už sa jej nedokázal vzdať.

Spolu s temnotou do miestnosti vstúpil temný tieň, iný ako temnota naokolo. Ona sama mala vlastnú myseľ a svojim spôsobom žila vlastným životom, toto však bolo iné. Myseľ tieňa bola prenikavá, jasná, neprekonateľnej hĺbky a plná zradných zákutí, kde sa mohol aj ten najväčší Majster legillimencie ľahko stratiť a už nikdy nenájsť cestu späť.

A oni, temnota a démon, vedený slovami mocného mladého čarodeja, prijali krv z misky. Až teraz si Harry uvedomil mocné magické kruhy rozmiestnené po izbe spolu s niekoľkými kameňmi. Runy, iné ako tie na kamennom stole, ale nie nepodobné im, sa rozžiarili ostrým hnevlivým červeným svetlom. Keď bola miska prázdna, vyslovil posledné slová a odložil misku na stôl. Magické obrazce na zemi pohasli a temnota sa utiahla do tieňov. Myseľ démona sa stále vznášala po okolí, otupená a učičíkaná obetou, ktorú jej priniesol.

Vzápätí prišla na rad tá časť obradu, ktorú Harry už raz zažil. Na rozdiel od predošlého polovičného obradu, ktorý videl, teraz dokázal precítiť prítomnosť démona a temnoty všade na okolí. Dokonca aj stratu toho, čo bolo Tomovi také drahé, vnímal omnoho bolestnejšie ako predtým.

Uvedomenie si pravdy preťalo Harryho myseľ v rovnakej chvíli ako Tomove telo zachvátila triaška, keď dokončil obrad. Už nepotreboval Mordredove vysvetlenie, aby pochopil, čo všetko Tom urobil, aby si zabezpečil večný život. A to, čo všetko pre to obetoval, by beztak nemohol nikdy pochopiť len z rozprávania. Musel tú bolesť, tú prázdnotu, precítiť sám, aby porozumel.

A on porozumel.

Horcrux. To temné slovo, ktoré Harry kedysi dávno, aspoň jemu to tak pripadalo, keď ho Mordred našiel v horiacej učebni, skúmal na jazyku. Nikdy nezabudol a ani nezabudne na jeho sladkú a ostrú zlovestnú chuť.

Mladý Tom Riddle roztrhal svoju dušu a vždy z nej po kúsku vložil do jedného z predmetov, ktoré si špeciálne na to vyvolil. Tie predmety budú chrániť jeho dušu a nedovolia, aby to, čo z nej ostane v jeho tele, odišlo na druhú stranu. Zviažu ho so svetom živých nepretrhnuteľným lanom.

Takýmto spôsobom vybúral svoju dieru do sveta. Mal výnimočný talent na čiernu mágiu a čo sa čiernej mágie týkalo, zašiel ďalej než sa odvážil ktokoľvek pred ním. Z jeho myšlienok Harry vyrozumel, že už predtým iný černokňažníci vytvorili vlastný Horcrux, ale iba on, iba Tom Riddle, ich vytvoril štyri. Zatiaľ.

Plánoval zájsť ešte ďalej. To, čo dokázal teraz, bol len začiatok. Hoci bol mladý, mal ledva dvadsať rokov, ešte sa len vydal po ceste svojho osudu. A jeho osud bude veľkolepý a jeho meno bude poznať každý čarodejník a každá čarodejnica.

Harrymu to pripomenulo jednu knihu od muklovského autora, na ktorú kedysi narazil. Už to boli roky, objavil ju pri jednej zo svojich zriedkavých návštev knižnice, keď sa mu ešte ako malému chlapcovi podarilo uniknúť z domu Dursleyovcov. Portrét Doriana Greya. Tak sa tá kniha volala.

Umelec, v tých časoch žiadaný a známy, namaľuje pohľad mladého Doriana Greya, mladíka s krásnou tvárou a čistou dušou. Počas maľovania sa však Dorian zoznamuje s priateľom umelca, starším aristokratom, ktorý mu ukazuje iný pohľad na svet. Hovorí, že mladosť a krása sú tým najdôležitejším na svete. Mladý Dorian jeho názoru podlieha a pri pohľade na dokončený obraz si začína plne uvedomovať, že o niekoľko rokov bude na obraz hľadieť so závisťou, spomínajúc na staré časy. A tak prednesie prosbu, aby ostal mladý a krásny navždy.

Dorian si začína užívať mnohé neresti a vedie zhýralý život. Stále však ostáva mladý a krásny, zub času ani skutky, ktoré vykonal, sa ho nedotýkajú. Naopak obraz, ktorý sa stáva zrkadlom jeho duše, sa mení a odráža hriechy, ktoré Dorian napáchal.

Harry pochyboval, že by koniec príbehu skončil rovnako, zničiť Voldemorta nebude ani zďaleka také jednoduché, ale svojim spôsobom boli v jeho príbehu a v príbehu mladého aristokrata isté spojitosti.

Hoci Voldemort netúžil po kráse a mladosti, túžil po nesmrteľnosti. A obaja boli pre svoj cieľ ochotní urobiť všetko, dokonca aj obetovať vlastnú dušu.

Kým sa deň skončil, Harry absolvoval ešte niekoľko spomienok. Spolu s Tomom našiel Bystrohlavovej diadém, spolu s ním zabil akéhosi albánskeho roľníka, aby rozštiepil svoju dušu a spolu s ním vykonal obrad, počas ktorého kus svojej duše umiestnil do diadému.

Jeho posledným Horcruxom mala byť Nagini. Rituál s obrovským hadom sa trochu líšil, bolo náročnejšie uväzniť kus duše v živej bytosti. Ale jemu sa to podarilo. Bol prvým človekom, ktorému sa niečo také podarilo.

Harry celý čas sledoval, ako sa vytrácajú kúsky jeho duše. Pozoroval ako sa postupne vytráca jeho schopnosť cítiť a to, čo robí človeka ľudskou bytosťou, sa odsúva do úzadia, tam, kam nemá dosah. Tom umieral a Harry umieral s ním.

Ľútosť bola emócia, ktorá ho ovládla, keď mal možnosť cítiť sám za seba. Ľútosť a bolesť.

Chcel sa na chladnej zemi tmavnúceho lesa a plakal. Z očí mu tiekli slzy, skĺzli mu po spánkoch do vlasov a potom sa vsiakli do zeme. Len tak tam ležal a nechal ich tiecť. Pohľad upieral do korún stromov nad ním a na prvé hviezdy, ktoré sa začali vynárať na oblohe.

Už vlastne ani nevedel, prečo plakal. Postupne sa jeho vnútrom rozliehala vítaná otupenosť. Obaľovala bolesť, zármutok, hnev aj ľútosť, ktoré cítil a dovoľovala mu zabudnúť na ne. Hlavou sa mu preháňali útržky spomienok, prezeral si ich a dovolil, aby sa na chvíľu pozastavili pred jeho očami, emócie s nimi späté však boli utlmené. Videl seba, keď bol ešte malý, Dursleyovcov, jeho matku a Jamesa, Siriusa, Snapea, Remusa, Dumbledora a dokonca aj Toma. A potom si mimovoľne uvedomil, že napriek tomu, že sledoval nebo nad sebou, jeho myseľ mu stále podsúvala spomienky iných ľudí.

Videl mladého Jamesa Pottera a Siriusa Blacka ako sa s ním hrajú na záhrade Jamesovho domu. Vyzerali byť šťastní. James aj Sirius ho ľúbili, napriek tomu, že neboli pokrvnou rodinou. Videl hrdého Jamesa Pottera ako ukazuje svojho malého syna priateľom. Vtedy mal už Harry smaragdové oči.

A videl aj Lily ako ho drží v náručí a pomedzi šumenie vetra v stromoch počul ako mu spieva. Jej sladký melodický hlas sa ozýval v šeleste vetra a splýval s ním v nadpozemskej hudbe. Harry ho počul ešte dlho potom ako sa táto spomienka zmenila na inú.

Po niekoľkých ďalších obrazoch minulosti pochopil, že prsteň, ktorý Tom pretvoril na jeden z Horcruxov, bol jedným z Darov smrti. Kameň vsadený dovnútra zlatej obrúčky bol Kameň oživenia. Neskôr videl aj bazový prútik a neviditeľný plášť. Bazový prútik mal Dumbledore, ktorý ho predtým v súboji získal od Grildelwalda. Harry dostal možnosť nahliadnuť aj na ich súboj, bol skutočne veľkolepý. Bolo pozoruhodné sledovať dvoch mocných čarodejov v čase ich najväčšieho rozkvetu.

Videl časť krvavej minulosti prútika. Čarodejníci sa vraždili kvôli jeho získaniu a aj im to prinieslo len smrť. Takmer by sa zdalo, že sám prútik bol prekliaty. Kdekoľvek sa objavil, prinášal so sebou len utrpenie a smrť. Harry však videl dosť na to, aby pochopil, že za toto mohlo ľudia, ktorí ho chceli získať kvôli moci, nie prútik samotný.

Harry mal dokonca možnosť opätovne nazrieť do Tomovho detstva. Videl ako žil v detskom domove, ako sa k nemu správali deti a vychovávateľky. Tie chvíle, kedy mal možnosť odísť z detského domova na povolené vychádzky po meste, boli oslobodzujúce. Bol to jediný čas, počas ktorého bol skutočne sám, bez ľudí, ktorí ho nenávideli. Slobodný.

Tom mal sedem, keď sa naučil ovládať niektoré svoje schopnosti. Dovtedy bol rovnaký ako Harry. To, čo robil, to ako sa cítil, to ako premýšľal... Harry ho dokonale chápal a bol stotožnený s každým jeho činom. Za celý svoj život Harry nestretol človeka, ktorému by rozumel viac než mladému Tomovi Riddlovi.

Možno to bolo odsúdeniahodné. Možno to bolo neprirodzené. Možno by ho preto ľudia odsúdili. Jemu to bolo jedno.

S Tomom Riddlom ho spájalo puto, aké nijakých iných dvoch ľudí nespájalo. Teraz to chápal a dával za pravdu každému, kto to tvrdil. On a Tom Riddle boli spojení. Pevne a nerozlučne. Lily pre Harryho obetovala vlastný život, Dumbledor emu to neustále opakoval a bola jeho matkou. Napriek tomu, hoci mu z toho pukalo srdce, nemal s tou ženou nikdy ani spolovice také pevné puto ako s Voldemortom.

Jeho puto s Voldemortom bolo pokrútené, neprirodzené a zvrátené, vymykalo sa prírodným zákonom, ale bolo tam a nedalo sa poprieť. To či ho Harry nenávidel alebo nie na ňom nič nemenilo.

Ďalšia vízia, ktorá k nemu prišla, ho neprekvapila tak ako tie ostatné. Cítil, že príde a že bude posledná. Prerušila pomalé, pokojné obrazy, ktoré sa mu mihalo pre očami a vtiahla ho do víru obrazov a pocitov. Okamžite vedel, v čom tele sa nachádzal. Stále mal koniec koncov len k jednému čarodejovi dosť blízko na to, aby prenikol do jeho tela a mysle.

Stál pred kolískou a prútikom mieril na malého chlapca sediaceho v nej. Vedľa neho ležala na zemi mŕtva žena. Uprel na ňu krátky pohľad.

Severus chcel, aby ju ušetril. Hmm... škoda. Dal jej možnosť zachrániť sa, ale odmietla. Severusovi priveľmi záležalo na tom muklorodenom dievčati. Malá humusáčka. Bola pekná a aj silná, to áno, ale nebola ani zďaleka dostatočne zaujímavá na to, aby ňou bol Severus natoľko posadnutý.

Podľa jeho myšlienok ju kedysi miloval. Ten cit mu bol taký vzdialený. Ale to, čo k tej žene cítil teraz, dokázal pochopiť. Posadnutosť. Áno. To sa mu páčilo viac.

Napriek tomu bolo lepšie, že bola mŕtva. Priveľmi Severusa oslabovala a on nemal rád, keď niečo oslabovalo jeho verných. Museli byť vždy pripravení. Bolo stále ťažšie zohnať lojálnych vojakov.

Ale teraz nebol čas zamýšľať sa nad tým. Dnes bude oslavovať, pretože už o chvíľu sa zbaví poslednej skutočnej hrozby. Vyvolený chlapec z veštby, ktorý ho mal jedného dňa zabiť.

Bolo ťažké a smiešne predstaviť si, že ten malý chlapec by ho jedného dňa mal byť schopný zničiť. Po toľkých rokoch skúseností a s toľkým nadaním, ktoré mal. Chcel však mať istotu. Zabije chlapca a už nikto nebude môcť pochybovať o jeho sile. Už ho nikto nebude spochybňovať.

Zodvihol ruku s prútikom a namieril ním na chlapca. Pozoruhodné zelené oči sa mu zaleskli, keď s takmer neprirodzeným pokojom opätoval jeho pohľad. Divil sa, že ešte nereval. Deti to zvyknú robiť. Práve preto nikdy nemal deti rád. On sám v detstve veľa neplakal, vychovávateľkám v detskom domove to bolo čudné.

Na tom však teraz nezáležalo. Bol čas ukončiť to.

„Avada Kedavra!“ kliatbu vyslovil čiste a jasne. Prekĺzla mu pomedzi pery a oživila temnú mágiu v jeho vnútri. Jeho prútik sa zablysol jedovatým zeleným jasom, keď lúč svetla vystrelil naplnený čírou mágiou a vrhol sa na chlapca. Už nebolo nič, čo by sa mohlo pokaziť, všetko bolo perfektné. A potom sa odrazu všetko pokazilo.

Kliatba zastala sotva pár centimetrov od chlapcovho tela a namiesto toho, aby ho usmrtila, vrátila sa naspäť k nemu. Bola prirýchla, rýchlejšia ako akákoľvek vystrelená kliatba a on nemal nijakú šancu vyhnúť sa jej.

Jeho vlastná kliatba ho zasiahla s nevídanou silou, znásobenou tým, čo ju zastavilo a v jedinom krátkom výbuchu svetla sa jeho svet zmenil na všadeprítomnú bolesť. Cítil sa, akoby jeho telo niekto zaživa trhal na kúsky. Bolesť, ktorú okúsil, nijaké Cruciato neprekoná. Zreval ako ranené zviera, pohltený bolesťou.

A potom sa jeho telo vo výbuchu mágie rozpadlo v prach a po mocnom čarodejovi, ktorého sa všetci báli, ostal len akýsi nehmotný prízrak. Bol menej než prachsprostý duch. Menej než úbohý prízrak. V bolestnej agónií vyletel prebúranou stenou von do nekonečnej tmy.

Vtedy si neuvedomil, čo sa stalo. Jeho duša bola natoľko poničená, potrhaná a rozdelená, že mu unikol jeden prostý fakt: jeho duša sa opäť rozdelila. Jeden jej kúsok unikol, keď sa jeho telo zmenilo na prach a najvhodnejšieho hostiteľa našiel práve v malom ročnom chlapcovi.

Harry, na rozdiel od Voldemorta, ucítil, kedy sa jeho duša znovu roztrieštila a aj to, kedy unikla z jeho tela. A zároveň cítil bolesť, keď sa vryla do jeho vlastného tela. Malý Harry sa rozplakal.

Harry Potter sa stal jedným z Voldemortových Horcruxov. Jednou z jeho poistiek nesmrteľnosti. A kým nebudú zničené všetky jeho Horcruxy a kým nebude Harry Potter zabitý, Voldemort nebude môcť zomrieť.

Už tak temné a zvrátené puto, ktoré spájalo dvoch čarodejov, malo základy v ešte černejšej a ukrutnejšej mágií než Harry kedy očakával.

Jeho nočné mory sa stali realitou... Viac než to, jeho život sa stal nočnou morou.

Jeho svet pohltila tma a omdlel. Vítal to.

.-.-.-.-.-.

Prebudil sa v nemocničnom krídle. Okolo neho horúčkovito pobehovali Snape s Pomfreyovou, obaja strhaní a unavení. Poppy bola silne znepokojená, na otcovej tvári majstra elixírov sa usadil tieň. Chladné čierne oči mal zastreté počínajúcim šialenstvom. Nech sa stalo čokoľvek, Snapea to stálo priveľa síl a nezvládal to.

Vo svojich víziách Harry videl ako jeho otec vyzeral, keď našiel mŕtvu Lily. To zúfalstvo a bolesť, ktoré cítil. Vtedy to neuniesol a zošalel. Nikdy sa z toho úplne nevyhrabal. Dnes sa stalo niečo tak zlé, že sa dobre skrývané šialenstvo, ktoré ticho prebývalo v jeho mysli, prebudilo a hlásilo sa o slovo.

„Čo sa stalo?“ zachrapčal. Akoby svoj hlas niekoľko dní nepoužíval. Bola mu zima a bol podivne stuhnutý.

„Harry!“ zvolala madam Pomfreyová. Na jeho nesmierne prekvapenie sa na neho vrhla a pevne ho objala. V okamihu sa však aj stiahla, keď si uvedomila, čo vlastne urobila.

Prisahal by, že na Snapeovej tvári videl úľavu. Ale to šialenstvo z jeho očí tak celkom nevymizlo.

„Ospravedlňujem sa!“ vyhŕkla. Harry sa nervózne usmial.

„To je v poriadku. Čo sa stalo?“ opýtal sa znovu. Znepokojovalo ho ich správanie.

„Pôsobil si ako mŕtvy, Harry. Celý deň sme sa pokúšali priviesť ťa k vedomiu, ale nedarilo sa nám to. Mali sme obavy, že...“ zarazila sa a prosebne pozrela na Snapea. Ten si ju však nevšímal, sledoval len svojho syna. Pozrela sa teda naspäť na chlapca.

„Mali sme strach, že sa už nepreberieš.“ Zašepkala. Harrymu odrazu blyslo v mysli, prečo sa tak veľmi bála.

„Tá žena, ktorú som videl... spojili ste si to, že?“ nadhodil. Párkrát zamrkala, akoby sa hanbila.

„Severus tomu nechcel veriť, tak ako ani ty, ale keď si sa nepreberal...“ hlas jej zlyhal.

„To nič, nebojte sa. Už som hore.“ Mierne sa na ňu usmial. Hlavou mu prebleslo, že by to malo byť naopak. To ona by mala upokojovať jeho. Ale nevadilo mu to.

„Choďte si odpočinúť, pokiaľ ste sa ma pokúšali oživiť celý deň, musíte byť vyčerpaní.“ Do tohto zahrnul aj Snapea. Nepatrne sa zamračil, keď mu niečo napadlo. Pokiaľ bol celý deň pri ňom, čo bolo s jeho hodinami?

„Aspoň jeden z nás by mal pri vás ostať. Poppy, choď si ľahnúť, ja tu s pánom Potterom ostanem.“ Rozhodol Snape. Harry na neho uprel zľahka rozhorčený pohľad.

„Zvládnem to tu aj sám, nemusíte ma strážiť.“ Namietol Harry.

„Harry, Severus má pravdu. Pre istotu by tu niekto mal s tebou ostať. Okrem toho, Severus si môže vziať jednu posteľ, pokiaľ bude unavený.“ Postavila sa Poppy na Snapeovu stranu. Harry pretočil očami. S nimi dvomi nemalo cenu hádať sa, aspoň nie, pokiaľ proti nemu stáli obaja.

„Dobre, dobre. Ale ja sa chystám spať.“ Varoval ich. Poppy sa usmiala.

„Veď to aj my. Dobrú noc, Harry.“ Naklonila sa k nemu a v nežnom geste mu priložila ruku k čelu. Harrymu to bolestne pripomenulo spomienky na Lily.

„Dobrú noc.“ Zašepkal naspäť. Keď sa ošetrovateľka stratila za dverami svojich izieb v nemocničnom krídle, obrátil sa Harry na Snapea.

„Ktorú posteľ si vezmete?“ opýtal sa. Snape sa mlčky usadil na posteľ po Harryho pravici.

„Takže budem mať suseda.“ Zašomral Harry. Chvíľu nečinne sledoval strop a pokúšal sa ignorovať muža, ktorý ho bez pohybu sledoval.

„S Poppy sme sa obávali, že sme ťa stratili.“ Prehovoril. Harry sa horko uškrnul. Snape sa o neho bál. Harrymu však oživenie spomienok na neprávosti, ktoré na ňom ľudia napáchali, nedovoľovalo podať mu pomocnú ruku.

Bol veľmi, veľmi unavený.

Do nemocničného krídla išiel preto, aby si konečne oddýchol. Zatiaľ taký pocit rozhodne nemal. Cítil sa tak unavený ako už dlho nie.

Bol citovo vyprahnutý. Jeho vnútro bolo duté a zvláštne rozjatrené. Rany na duši si bude liečiť ešte dlho.

Bolo toho toľko, čo by mal urobiť, tak veľa by si toho mal premyslieť. Zodpovedná časť jeho mysle na neho tlačila, aby premýšľal a konal, bola však priveľmi slabá a v súboji s vyčerpaným telom a unavenou mysľou nemala šancu.

„Nestratili ste ma. Stále žijem a nejakú dobu sa ešte žiť chystám.“ Povedal. Stočil svoj pohľad na Snapea. Pri pohľade na bolesť v jeho tvári, ukrytú za poškodenou kamennou maskou, ho bodlo pri srdci. Na okamih si myslel, že s tým niečo predsa len urobí, ten impulz však rýchlo pominul.

„Povedzte Dumbledorovi, že viem, čo sa odo mňa na konci očakáva. Viem o tom, čo Voldemorta drží na žive a viem, aká je v tom moja úloha. Ale neodpustím mu to, že mi to celé tie roky tajil. Dozvedieť sa to takto je strašné. Vedel to celé tie roky, nemal právo tajiť to mne, človeku, ktorého sa to najviac týkalo. Nemal právo tajiť mi toľko vecí. Musel vedieť, že na svoje tajomstvá nakoniec doplatí.“ Hovoril Harry. Čím ďalej, tým viac sa Harry odtrhával od Dumbledora. Prestával mu veriť, už sa mu nezdôveroval a nepáčil sa mu jeho pohľad na svet a na ľudí a nestotožňoval sa s jeho činmi. A tak to bolo asi najlepšie. Starý čarodej mu neustále ukazoval, že si jeho dôveru nezasluhoval.

„Dumbledore zmizol, nikto nevie, kde je.“ Namietol Snape.

„Ale vy viete ako sa s ním spojiť. Stále mu podávate informácie. Ale ak zo mňa mienite robiť idiota, bude lepšie, ak zatiahneme závesy a pôjdeme spať ako povedala madam Pomfreyová.“ Zavrčal Harry. Nechcel byť až taký nepríjemný.

Čakal, že na neho Snape za jeho chovanie vyletí, nič sa však nestalo. Snape naďalej mlčal. Harrymu to začínalo byť vážne divné. Kam sa podel jeho večne nevrlý učiteľ elixírov?

„Nikdy si ma nenazval otcom.“ Povedal Snape po chvíli ticha. Harryho tie slová prekvapili.

„Povedal. Napríklad vtedy, keď som vám odhalil, kým som.“ Pripomenul. Vtedy ho otcom nazval.

„Nikdy si ma skutočne nenazval otcom. Tie ironické posmešky nerátam.“ Poopravil sa Snape. Harry sa krátko neveselo zasmial.

„A vy ste ma niekedy skutočne nazvali synom?“ opýtal sa. Stočil svoj pohľad na Majstra elixírov. Videl bolesť na jeho tvári a videl na nej aj únavu. Boli otcom a synom, to nemohol nikto poprieť a Harry videl až za jeho obrany. Nebolo jednoduché ukryť niečo pred vlastným synom, pred vlastnou krvou. Harry mal jeho gény a aspoň okrajovo chápal ako Snape fungoval. A možno, naopak, chápal to najdôležitejšie. Každopádne mu však stále isté maličkosti unikali...

Ale rozumel mu.

„Nie. Ale mohlo by sa to zmeniť.“ Vyhŕkol Snape. S náhleho popudu sa Harry podoprel lakťami, sykol od bolesti, keď sa o to pokúšal a povedal Snapeovi niečo z toho, čo vedel.

„Vari by sa to mohlo zmeniť? Vari ste ešte schopný zmeniť to? Keď som mal jeden rok a Voldemort ma prišiel zabiť, želali ste si moju smrť. Bez zaváhania by ste obetovali život vlastného syna, aby ste získali ženu, ktorou ste boli posadnutý. A zatiaľ, čo vy ste celé mesiace cítili nenávisť voči dieťaťu, ktoré za nič nemohlo a preklínali ste ho, o vášho vlastného syna sa staral muž, ktorého ste nenávideli a osočovali. Pritom ste si tak ľahko mohli všetko zrátať. Bolo nad slnko jasnejšie, že som vašim synom, nie Jamesovým. Keby ste aspoň trochu dôverovali mojej matke, vedeli by ste to. Lilyn plán bol natoľko plný chýb a zádrheľov, až sa zdalo, akoby chcela, aby ste to zistili. Nemilovala Jamesa a James viac nemiloval ju. Milovala vás, len a len vás.“ Jeho tichý hlas akoby sa zarýval do muža pred ním. Snapeova kamenná maska postupne opadávala a odhaľovala takú nesmiernu bolesť, zármutok a pocit viny, ktorý nemohlo nič znížiť. Ani roky služby u Dumbledora pred ním samým nedokázali odčiniť hriechy, ktoré napáchal.

Snape sa vnútorne tak strašne nenávidel... Harry si dovtedy myslel, že niečo také ani nie je možné.

„O-odkiaľ to vieš?“ po prvýkrát v živote počul Harry Snapea koktať. Nezlomný Snape sa pred ním práve lámal a Harry mal v rukách viac než len jeho emócie. To Harry bol tým, kto udržiaval šialenstvo tohto muža na uzde a dnes takmer umrel. To bolo pre Snapea príliš.

„Videl som to.“ Zašepkal Harry. Videl toho tak veľa.

„Po celé tie roky som túžil po tom, aby sa ukázal aspoň jeden z mojich rodičov. Keď ma Dursleyovci zamykali do prístenku pod schodmi, sníval som o tom, že ma odtiaľ vyslobodia moji rodičia. A po nociach som za vami plakal, lebo som vedel, že ste mŕtvi. Neskôr ma utešovalo aspoň vedomie, že ste ma milovali. A potom som zistil, že môj otec je zároveň mužom, ktorý ma najväčšmi nenávidí.“ Jedovaté slová mu zdanlivo bez kúska citu syčal do tváre a pozoroval pritom ako sa Snape rúcal.

Myslel si, že toto nikdy nedokáže, že nikdy nebude schopný zlomiť vlastného otca. Vždy vnútorne vedel, že by to dokázal, ale neveril, že by to mohol urobiť. Nikdy sa necítil tak zle a zároveň nikdy necítil takú moc ako v tej chvíli. A za to sa nenávidel.

A nenávidel aj jeho.

Pre Snapea to bolo priveľa, hoci Harry ešte ani zďaleka neskončil. Zrútil sa z postele a padol na kolená. Dlane si pritlačil k tvári a čelom sa oprel o Harryho posteľ. V nasledujúcom okamihu si Harry uvedomil, že plakal.

Majster elixírov, Severus Snape, pred ním práve kľačal, plecia sa mu otriasali a nahlas vzlykal. Zvuky jeho náreku sa ozývali v nočnom tichu a každý jeden trhal Harryho srdce napoly. Napriek tomu v sebe však nenašiel silu ani len zodvihnúť ruku a dotknúť sa ho, aby ho utešil. Zodvihol svoj pohľad a uprel ho na biely plafón, nepreliate slzy mu rozmazávali zrak.

„Odpusť mi to, Harry.“ Prosil Snape. Chlapec pocítil dotyk na svojej ruke. Zrak mu padol na muža vedľa neho, ktorý na neho upieral pohľad plný bolesti a viny. A napriek tomu všetkému, napriek tomu, čo mu Harry povedal, kdesi za tým všetkým Harry videl aj náznak nádeje.

Pretože Harry bol jeho nádejou.

„Odpusť mi to, synček.“ Zašepkal Snape slabo. Zúfalo. Harry cítil ako si prvá zo sĺz našla cestu z jeho očí. A za ňou nasledovala ďalšia a ďalšia, v neprestajnom prúde sa valili z jeho očí a odplavovali so sebou smútok, bolesť, hnev a otupenosť, ktoré cítil.

Pomaly sa posadil, takže teraz bol podstatne vyššie ako otec, ktorý kľačal pred jeho posteľou.

„Otec,“ zašepkal na skúšku. Môcť po rokoch voľne vysloviť to slovo bolo také úžasné a oslobodzujúce, že to musel urobiť ešte raz. Vzlykol.

„Už nikdy to medzi nami nebude také, aké by to medzi otcom a synom malo byť. Nájsť si cestu k sebe bude ťažké a zdĺhavé, najmä, keď sa jedná o nás dvoch. Určite to ešte miliónkrát pokazíme.“ Varoval ho Harry. Snape bolestne privrel oči. Prikývol.

„Napriek tomu to môžeme skúsiť.“ Povedal. Hlas mal čistý, plný rýdzich emócií.

„Áno, to by sme mohli.“ Potvrdil Harry. Snape sa krátko nahlas zasmial. Bol to smiech plný bolestnej radosti a úľavy. Čelom sa oprel o Harryho kolená. Harry opatrne zachytil Snapea za ramená a vytiahol ho k sebe na posteľ. Nechal ho posadiť sa vedľa seba a uprene sa mu zahľadel do očí.

„Odpúšťam ti, otče. Odpúšťam ti, že si chcel, aby som zomrel.“ Zašepkal Harry. Opatrne priložil ruky Snapeovi na ramená a pozoroval, ako sa muž znovu rozplakal. Pevne okolo Harryho obtočil ruky a pritiahol si chlapca do pevného objatia.

Snape ho držal tak pevne, že takmer nemohol dýchať. Hlavu mu pritlačil k ramenu a plakal, Harrymu však nič z toho neprekážalo. Sám ho pevne objal, hoci nie tak pevne ako otec jeho.

Prvýkrát za celý jeho pätnásť a pol ročný život ho objímal jeden z jeho rodičov. Ten pocit nemohlo nahradiť nič.