Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

 Plytko dýchal a potil sa, keď sa konečne prebudil. Nepríjemná ťažoba zvierala jeho vnútro a nedovoľovala mu dýchať ani racionálne myslieť. Vyskočil z postele, mal dojem, že sa čoskoro zadusí, ak to zo seba nedostane. Klesol na kolená, ruky mu vyleteli k vlasom, ktoré si začal bolestivo ťahať. Nevedel, čo robiť, myseľ mal zaplnenú nezmyselnými obrazmi, ktoré nič neznamenali.

Jedna ruka sa mu vyšmykla z vlasov, pričom sa poriadne škrabol na tvári. Automaticky sa dotkol toho miesta a pozrel sa na svoju ruku. Pohľad na čierne vlasy a krv mu do mysle vniesol známy obraz.

Dievča s dlhými čiernymi vlasmi a bledou pokožkou ležalo na zemi, z rany na čele mu stekala do vlasov krv a zliepala ich k sebe. Prázdne hnedé oči jej zo zdesenej tváre hľadeli na nočné nebo posiate hviezdami.

Smrťožrúti sa boli zabávať. Teraz sa mu už začali vybavovať obrazy z onej noci. To mladé dievča zabil Voldemort, bola to však jeho jediná obeť. Ostatných zabili Smrťožrúti.

Najbližšie stretnutie bude dnes v noci, tentokrát bez Voldemorta. Smrťožrúti si pôjdu vyraziť sami, tohto stretnutia sa zúčastní aj Snape. Harry sa dnes o polnoci bude musieť nejako vykradnúť z Blackovského domu, tie nočné mory už totiž nedokázal viac znášať. Hneď aj dostal nápad, ako sa mu to podarí. Najskôr sa však bude musieť upraviť.

Vstal z podlahy a skontroloval dievčatá, našťastie ich jeho vyčíňanie neprebudilo a pokojne spali aj naďalej. Kniha, ktorú si priniesol, ležala na zemi, asi meter a pol od postele, chrbtom nahor. Harry ju zodvihol zo zeme a opatrne povystieral pokrčené a potrhané stránky. Dopadla dosť nešťastne. Vytiahol z vrecka prútik a očaroval knihu niekoľkými kúzlami, nedokázal ju však opraviť tak dokonale, aby bola opäť ako nová. No aspoň opäť pospájal stránky a povystieral pokrčené strany.

Bolo zaujímavé, s akou láskou zaobchádzal z knihami. Starý Harry Potter s nimi takto nikdy nejednal. Starý Harry Potter však nikdy nepochopil, nakoľko sú knihy užitočné a krásne.

Kniha nie je len niekoľko pergamenov zviazaných dokopy. Knihy sú nositeľmi poznania, bránami ducha, rozprávači životných príbehov, môžu nás mnohému priučiť a naviesť na správne chodníčky, rovnako, ako nás môžu priviesť do tmy. Knihy nám ponúkajú moc, pretože už len samotné slová majú moc. Veď nie sú aj samotné kúzla tvorené zo slov? Zo slov a z pocitov? Pretože každé jedno kúzlo, či už neverbálne alebo verbálne, je založené na slovách. To slová, hoc len myslené, otvoria brány mágie a vypustia ju, aby vykonala dielo.

Slová však môžu aj zatratiť. Veď čo prinesú obyčajné dve slová „nenávidím ťa“. Len dve slová a môžu zo sebou prinášať toľko bolesti. Slová majú moc a len ten, kto má moc nad slovami, je skutočne mocný. A ten, kto má moc nad slovami, musí slová poznať. Knihy nám pomáhajú tie slová spoznať. Knihy a nadanie, ktoré buď máte alebo nie.

Harry Potter mal nadanie, no nečítal knihy, preto sa neučil novým slovám. Nový Harry Potter mal nadanie a učil sa novým slovám, vďaka čomu bol stále silnejší a silnejší. Voldemort slová poznal, sám dokonca vytváral nové kúzla.

To bolo príčinou toho, že za Voldemortom kráčali zástupy. Voldemort mal dar reči – dar slova a čítaním kníh ho zdokonaľoval. Keď potom prehovoril k ľuďom, ľudia počúvali. Podobne to bolo aj s Dumbledorom, taktiež vedel hovoriť tak, aby ho ľudia počúvali a nasledovali.

Predsa nie vo veľkosti magického jadra, ale v jeho vedomostiach, poznať skutočnú veľkosť človeka.

A keď knihy neposkytovali poznanie, poskytovali priateľa, spoločníka na večer strávený pri krbe, miesto, do ktorého môžete vkladať svoje myšlienky. Pokiaľ bol čitateľ dostatočne verný, dotkli sa aj jeho duše, pohladili ju a uzdravili. A pokiaľ ste vedeli, ktorú knihu vziať do ruky, bývali knihy aj dokonalými radcami.

Pohľad do zrkadla na Harryho odraz nebol práve pekný. Na tvári a krku mal zaschnutú krv, ktorá vytekala zo širokého škrabanca, tiahnuceho sa od pravého spánku až po bradu. Krv mu stiekla aj na tričko, v ktorom sa chystal spať a zašpinila ho. Vlasy mu trčali do všetkých strán, čo pri jeho dlhších vlasoch vyzeralo otrasne. Mal čierne kruhy pod napuchnutými očami a bielka podliate krvou. Pri tom tlaku mu museli popraskať žilky v očiach. Jasné zelené dúhovky mal zakalené.

Okrem toho jedného škrabanca mal na tvári ešte tri menšie, tie však boli iba načervenané. A mal rozhryznutú spodnú peru. Ešte aj teraz cítil nepríjemnú kovovú pachuť krvi v ústach. Do umývadla vypľul sliny zmiešané s krvou.

„Ako môžem vyzerať takto zle po blbej nočnej more?“ zašomral ticho. Po nočnej more zmiešanej s dlhodobým nedostatkom spánku. S povzdychom sa naklonil nad umývadlo a pustil vodu. Začne tým, že si umyje tvár, zvyšok pôjde hneď na to. Či skôr hneď potom, ako sa dostane do svojho kufra k elixírom. Celý deň nosí tie elixíry pri sebe a keď ich potrebuje, tak ich pri sebe nemá, pretože je dosť blbé mať ich v posteli. To, že nakoniec ani neskončil v tej posteli, je vedľajšie.

Po umytí tváre vyzeral o čosi lepšie. Keď sa zbavil zaschnutej krvi, bolo to takmer fajn. Takmer. Už do seba len šupne jeden elixír, ošetrí si rany a využije skrášľovacie kúzlo. Skrášľovacie kúzlo sa postará o to, aby si nikto nevšimol, že sa s ním niečo deje. Možno ho milujú, no pochyboval, že si niečo všimnú.

Do izby sa vkradol rýchlo a nebadane, bolo len krátko po druhej v noci, takže všetci spali. No, možno ešte Snape bol hore, ťažko povedať, či ten chlap vôbec spával. Logika síce hovorila, že áno, no pokiaľ mal podobné nočné mory ako Harry, nedivil by sa, keby sa spánku vyhýbal. I keď je viac, než možné, že Snapeova ochrana mysle bola dostatočne silná na to, aby mu dopriala pokojný spánok. Alebo aspoň pár hodín spánku. Vízie od Voldemorta vždy hladko prekonali všetky ochrany, ktoré okolo svojej mysle vystaval Harry. Už mu párkrát napadlo, či na to nejde zle. Možno to všetko pochádza z vnútra jeho hlavy, nie zvonku. To by potom menilo situáciu a stavalo Harryho do ťažkej situácie.

Pokiaľ by to bolo vnútri jeho hlavy, boli by on a Voldemort prepojený viac, než predpokladal. Boli by prepojený na tak pevnej úrovni, na akej dvaja ľudia prepojený byť nemôžu. Nie, kým sa nejedná o niečo temné.

V izbe odložil knihu do kufra a vytiahol odtiaľ skrinku s elixírmi. Posadil sa na posteľ, vyčaroval si zrkadlo a ponatieral si rany na tvári chladivou masťou s vôňou mäty. Dokonale utišovala bolesť aj štípanie. Svieža vôňa mäty mu naplnila pľúca a dopomohla pri dýchaní. Dovtedy ani nevedel, že sa mu ťažko dýchalo.

Po vrhnutí skrášľovacieho kúzla vyzeral dokonca dobre. Kruhy spod očí zmizli, unavená tvár sa vyjasnila. Nedostatok tohto kúzla boli však oči, stále ostávali prekryté závojom únavy a pozostatkov nočných môr. Keďže tam ten závoj však bol už keď prišiel, bolo to v poriadku.

Potom, ako sa skultúrnil, si obliekol voľné džínsy a zelené tričko. Pri obliekaní si pomyslel, že má radšej košele a nohavice. Cez tričko si ešte prehodil tmavozelenú bundu, v dome bolo nepríjemne chladno. Má asi tri hodiny na to, aby preskúmal Blackovskú knižnicu a našiel v nej niečo zaujímavé. Potom bude nútený vrátiť sa do izby, zahrabať sa do postele a tváriť sa, že tam strávil celú noc.

Blackovská knižnica bola v túto neskorú hodinu temná a chladná. Harry rozsvietil svoj prútik tlmeným svetlom a začal prechádzať pomedzi rady políc, čítajúc názvy na chrbtoch kníh. Väčšinu nechal tak, bližšie si prezrel len tituly, ktoré ho zaujali. Vedel, čo hľadal a mal už isté malé skúsenosti s knihami o čiernej mágií, takže nebolo také náročné odlíšiť od seba rôzne knihy. Našiel jednu zaujímavú knihu, ktorá by mu mohla pomôcť a usadil sa s ňou v kresle. Vyhľadal si kapitolu, ktorú potreboval a začítal sa. Starostlivo si do mysle ukladal slová, aby sa nezmýlil, našiel totiž, čo hľadal.

Bolo krátko po piatej, keď čítal poslednú knihu, ktorú si vytiahol. Našiel hneď niekoľko zaujímavých kníh, ktoré si naštudoval a nie všetky boli o čiernej mágií. Vlastne bol stále rozhodnutý, že čiernu mágiu využívať nebude. Bude sa držať neutrálnej. Pokojne sedel v kresle, keď začul spoza dverí tichý zvuk. Zamrzol a vrhol pohľad na dvere. Pri pohľade na to, ako sa dvere na knižnici pomaly otvárali, ticho vyskočil z kresla a vytiahol prútik. Rýchlo na seba vrhol zastieracie kúzlo, vďačný za to, že sa počas leta učil neverbálne čarovať a schoval sa do tieňa. Zastieracie kúzlo bolo skvelé, ale ani zďaleka nie dokonalé.

Dnu vošiel Sirius, odetý v dlhom sivom župane. Tváril sa nejako zvláštne, záludne a zároveň opatrne, akoby robil niečo, čo by robiť nemal. Harry pozoroval svojho krstného otca, ako prešiel do stredu miestnosti, k Harryho kreslu. Keby si sadol, zistil by, že v kresle predtým niekto sedel. On však kreslo po krátkom zastavení len obišiel a prešiel medzi regály s knihami, mieriac k miestu, kde sa ukrýval Harry. Prešiel až k Harrymu, zastal meter a pol od neho a otočil sa ku knihám. Harry zadržal dych, v duchu vzýval mocné sily, aby ho Sirius nezbadal. Avšak napriek tomu, ako sa Sirius sústredil na svoje okolie, si Harryho nevšimol.

Čiernovlasý muž vytiahol jednu z kníh, menovite Temné brány a niečo malé strčil dozadu do regálu.  Knihu zasunul naspäť a poobzeral sa okolo seba. Tmavomodré oči mal zastreté a zvláštne živé. Harrymu viac pripomínali oči istého mladého šarmantného Chrabromilčana, než či jeho krstného otca.

Hneď na to, ako sa Sirius ticho vytratil, zo seba Harry sňal kúzlo a vytiahol z police tú istú knihu, ktorú pred ním vytiahol Sirius. Posvietil si prútikom do medzery a zazrel mal balíček. Opatrne ho vytiahol a položil si ho na dlaň. Rozbalil látku a odhalil neveľký hladký sivozelený kamienok, žiariaci bledozeleným vnútorným svetlom. Predtým ako švihol prútikom, ho pevne zovrel v dlani a päsť opäť uvoľnil. Kameň sa v jeho ruke premenil na prach, ktorý si Harry nechal presypať pomedzi prsty a spadnúť na zem. Knihu, ktorú vytiahol, vrátil do regálu.

Prečo by Sirius vkladal do knižnice kameň, ktorý postupne ničí knihy? Trvalo by možno rok, kým by ten kameň dokázal zničiť knihy natoľko, aby sa už nedali opraviť. Bol vlastníkom tohto domu aj celého Blackovského majetku, mohol tie knihy jednoducho nechať spáliť. Prečo by sa mal uchyľovať k takémuto iracionálnemu riešeniu?

Jediná odpoveď, ktorá Harryho napadla, sa mu vôbec nepáčila. Všetko však nasvedčovalo, že tá jedna odpoveď je pravdivá.

Najskôr ten výstup so Snapeom prvý deň, keď prišiel. Bolo jasné, že Sirius vtedy nebol v realite, skôr zakotvený v minulosti. A teraz toto, ten Siriusov pohľad, nelogické správanie. Dvanásť rokov sa na ňom podpísalo viac ako predpokladal. Opäť sa zvalil do kresla, v ktorom predtým sedel a zložil si hlavu do dlaní.

„Och, Siri.“ Zašepkal do ticha ľútostivým hlasom.

Keď sa neskôr ráno vybral na raňajky - Ronovi sa účinne vyhol, ešte stále spal - narazil na chodbe na dvojicu čarodejníkov. Sirius mieril Snapeovi prútikom do stredu hrude a uškŕňal sa. Snapeovi pri pohľade na Siriusa pohrával na tvári nepríjemný úsmešok a v očiach sa mu zračila výzva. Sirius sa na Snape hľadel s opovrhnutím, hnevom a akýmsi víťazoslávnym leskom.

Ako prvý si Harryho všimol Snape. Vrhol na neho rýchly pohľad, stále však nevyťahoval prútik, len sa Siriusovi ďalej pozeral s úsmeškom do očí. Harry mal nakrátko dojem, akoby mu Snape dal znamenie, nech niečo urobí so svojím krstným otcom. Keď sa naňho však pozrel druhý krát, nič nevidel. Pre seba si povedal, že sa mu to iba zdalo.

„Sirius, to stačí.“ Povedal pokojne a vykročil. Krstný otec sa k nemu otočil, pohľad sa mu pri tom rozžiaril.

„Ach, tak tu si!“ zvolal.

„Už som si myslel, že neprídeš. Poď sem, Srabus potrebuje príučku.“ Zavolal Harryho. Harry vedel, čo sa deje, napriek tomu s ním však pri najbližších slovách trhlo.

„James, neblbni už a poď mi pomôcť. Lily to neuvidí.“ Pretočil očami. Nesmel vytiahnuť prútik, ak sa chcel večer nebadane vytratiť z domu.

„Dobre.“ Prikývol a pristúpil bližšie k Siriusovi. Keď sa muž, uväznený v spomienkach, otočil späť k Snapeovi, Harryho ruka vystrelila a rýchlo ukradla Siriusovi prútik. Ešte skôr, ako sa zmätený muž stihol otočil, ho Harry omráčil vlastným prútikom.

Harry zachytil telo krstného otca a opatrne ho zložil na zem. Cítil sa, akoby sa z telom krstného otca rúcal aj jeho vlastný svet. Sirius nebol psychicky v poriadku a videl v Harrym muža, ktorý ani nebol jeho otcom. Nepochyboval, že v tej chvíli Sirius v mysli nevidel oči jasnej zelenej farby, ale orieškovohnedé. Sklonil hlavu, asi toho na neho bolo už príliš.

„Dobre, Potter.“ Ozval sa zhora Snapeov hlas. Harry zodvihol hlavu a pozrel na otca. Snapeova vysoká postava sa nad ním týčila, stál tam ako tichý sprievodca, ktorý pozoroval, ako sa Harryho svet rúca. Takéto myšlienky mu ponúkla jeho unavená myseľ pri pohľade na otca. Istá jeho časť si v tej chvíli pomyslela, že ho potrebuje. Potrebuje otca, ktorý mu pomôže pozliepať čiastočky jeho rozpadajúceho sa sveta, postaví ho na nohy, povedie ho a postará sa, aby sa konečne mohol vyspať. Cítil slzy, ktoré sa mu drali do očí, preto rýchlo sklonil hlavu.

Silou vytesnil zo svojej mysle hlúpe myšlienky a potlačil slzy. Na toto je sám, nijaký otec mu nepomôže, nie to ešte Snape. Jeho otcom je predsa James Potter! Muž, ktorý pre neho obetoval život a uznal ho za svojho. A predsa v tej chvíli jeho srdce prahlo po Snapeovi.

Vsunul Siriusovi prútik do vrecka nohavíc a vstal. Snape švihol prútikom, na čo sa Siriove telo zodvihlo a vybral sa hore do jeho izby. Harry ho nasledoval.

„Kam si myslíte, že idete, Potter?“ oboril sa na neho. Harry zodvihol hlavu a pozrel mu do očí.

„S vami do Siriusovej izby.“ Odpovedal.

„Vy sa snáď vyžívate v tom, že vás má za vášho otca, Potter, však?“ zaprskal. Harry nereagoval, len mu naďalej pozeral do očí, tvár mal starostlivo prázdnu. Keď sa Snape vybral hore schodmi, nasledoval ho.

Snape Siriusa v izbe nešetrne položil na posteľ a odišiel. Harry sa obzeral naokolo, očami skúmajúc izbu krstného otca.

Steny Siriusovej izby boli oblepené fotkami Záškodníkov alebo Chrabromilskými vlajkami, toto pokrývalo celú dĺžku steny, ktorá bola predtým namaľovaná na zeleno, ako Harry odhadol podľa pásu zelenej farby, ktorá vytŕčala spoza jednej z Chrabromilských vlajok.

Všade, kam sa Harry pozrel, videl spomienky na minulosť. Sirius a James, ktorý stáli vedľa seba na fotke a uškŕňali sa, Sirius, ktorý držal za plecia Remusa a pridŕžal ho, aby nezdrhol z fotky, všetci štyria Záškodníci spolu a mnohé iné fotky museli Siriusa trýzniť. Na jednej dokonca zazrel Remusa a Lily. Červenovlasá čarodejnica bola krásna, červené vlasy jej jasne žiarili, podobne ako smaragdové oči. Harry prešiel k fotke a jemne sa dotkol prstami maminej tváre. Lily sa na fotke smiala, jej úsmev Harryho očaril.

„Chýbaš mi.“ Zašepkal ticho k fotke. Vtedy ľutoval, že čarodejnícke fotky nemajú aj zvuk, rád by niekedy počul jej smiech a hlas. Ešte chvíľu podržal prsty na fotke, kým nechal ruku klesnúť. Mal mimoriadne krásnu matku.

Posadil sa na Siriusovu posteľ a čakal. Nebude krstného otca budiť, radšej počká kým sa prirodzene neprebudí, keď už bol tak neprirodzene privedený do bezvedomia.

„Mrzí ma to, Siri.“ Ospravedlnil sa ticho.

Asi o päť minút sa dvere na izbe otvorili a dnu vošiel Remus. Zarazil sa, keď na okraji Siriusovej postele uvidel sedieť Harryho.

„Pokojne poď ďalej, ja už aj tak pôjdem preč.“ Povedal Harry a na dôkaz svojich slov sa postavil. Pochopil, že Remusovi nebolo príjemné byť s ním v jednej miestnosti.

„Nie, ostaň.“ Namietol chabo Námesačník. Keď sa chcel pretisnúť okolo vlkolaka, zachytil ho muž za rameno a zastavil. Pozrel sa na neho, v úprimných očiach sa mu zračili ľútosť, výčitky, bolesť a tichá prosba.

„Odpusti mi, prosím, že som sa ťa nezastal.“ Žiadal. Harry sa mu chvíľu ticho hľadel do očí, cítil, ako sa ďalší kúsok ľadu okolo jeho srdca roztápa, keď pozoroval vlkolakov smútok. Už raz urobil chybu pri Siriusovi, keď mu neveril a hrozne ľutoval, že ju urobil aj pri Harrym. Okrem Harryho a Siriusa nemal tento ošumelý vlk nikoho.

„To je v poriadku, nemám ti čo odpúšťať.“ Povedal ticho a položil Remusovi ruku na rameno. Vlkolak si ho pritiahol do náruče a zaboril mu tvár do vlasov. Harry opatrne objal chvejúceho sa čarodejníka.

„To je dobré.“ Zamumlal. Snažil sa upokojiť staršieho muža, veľmi sa mu to však nedarilo vďaka habitu, ktorý ho dusil. Nebol si istý, či Remus vôbec zachytil jeho slová. Radšej to vzdal a uvoľnil sa. Inštinkty mu hovorili, že starší čarodejník ho už nesklame.

Keď sa mu podarilo oddeliť sa od Remusa a poriadne sa nadýchnuť, cítil sa takmer dobre. To, že bol s Námesačníkom opäť zadobre ho vzpružilo a ponúklo mu energiu potrebnú na to, aby prežil tento deň.

V kuchyni sedeli pri sebe Ginny s Hermionou a na opačnej strane stola sedel Snape, ktorý práve pomaly dojedal svoje raňajky. Popritom sa stihol chladne pozerať na stíchnuté dievčatá aj vrhnúť zvlášť nepríjemný pohľad na Harryho, ktorý vošiel. Vstal od stola, nedojedené raňajky nechal zmiznúť, riad poslal do kuchyne a odišiel. Harry a dievčatá osameli.

Harry si prichystal raňajky, zvolil hrianky, praženicu a smaženú slaninu. K tomu si nalial tekvicoví džús, ten nemal už dlho. Neustále na sebe cítil dva uprené pohľady, inak tomu nebolo ani vtedy, keď si do úst vložil prvý kúsok.

„Harry,“ začala opatrne Hermiona. Menovaný zodvihol pohľad k jej nervóznej tvári a nakrátko preskočil pohľadom aj na, snáď ešte nervóznejšiu, Ginny.

„Áno?“ nadvihol obočie. Tváril sa, akoby sa včerajšok nebol odohral, čo dievčatá značne miatlo.

„Ty sa... nehneváš?“ opýtala sa neisto Ginny. Harry sa na ňu pozrel.

„Mrzí ma, že ste mi neverili, no nehnevám sa.“ Tvárou mu preletel tieň, jeho hlas bo pokojný, bez emócií, bol stručný. Hermiona si zahryzla do pery a Ginny sa mierne prikrčila. Ani jedna z nich sa mu chvíľu nepozrela do očí.

„Mrzí nás to, mali sme vedieť, aký je Ron.“ Hermiona mu pozrela do očí ako prvá.

„Sám som bol prekvapený.“ Povedal Harry sucho.  

„Takže...?“ začala Hermiona.

„Je to dobré.“ Dokončil za ňu Harry.

„Len mi musíte veriť.“ Dodal. Čo bude raz ťažké, hlavne, ak sa prevalí, kým v skutočnosti je. Syn Snapea a ešte k tomu decko, ktoré sa babre s čiernou mágiou? To nebude pekné.

„Budeme.“ Prisľúbili Hermiona s Ginny takmer unisono. Harry sa usmial. Vstal zo stoličky a otvoril svoju náruč.

„No idete?“ opýtal sa s úškrnom, keď sa na neho iba zmätene hľadeli. Viac im nebolo treba. Obe vyskočili na nohy, obehli stôl, každá z inej strany a vrhli sa mu do náruče, čo spôsobilo, že Harry stratil rovnováhu a takmer spadol. Rozosmiali sa.

Pred večerom ho čakala ďalšia lekcia so Snapeom. Dostavil sa do knižnice, presne ako predošlý deň, kde na neho už čakal Snape. Rovnako ako počas prvej lekcie aj teraz na neho vrhol kúzlo hneď potom, ako otvoril dvere. Bol ešte lepší ako predošlý večer, ten mesiac cvičenia mu veľmi pomohol, nebyť jeho, Snape by si mohol prečítať čokoľvek. Skúšal mu predhadzovať spomienky, rôznymi spôsobmi ich ukladať, aby našiel len tie, ktoré mu dovolil nájsť. To, že ho Snape tak silne podceňoval, mu nahrávalo do karát.

Harryho myseľ bola silá, keby si Snape odpustil tú zaujatosť proti nemu, spozoroval by to. Ale Snape odmietal priznať Harrymu čo i len štipku možného nadania na okulumenciu. A to sa Harry už chcel začať babrať aj s legillimenciou. Tam to však bude už náročnejšie, bude potrebovať človeka, na ktorom si bude môcť svoje schopnosti zdokonaľovať. Predstava, že by sa učil legillimenciu so Snapeom a ten netopier by dobrovoľne zvolil, aby mu mohol útočiť na myseľ, bola na smiech.

Snažil sa pred Snapeom utajiť tie dôležitejšie a bolestivejšie spomienky. To zahŕňalo väčšinu spomienok na detstvo, tretinu spomienok z obdobia štúdia, všetky vízie, všetko, čo sa týkalo persóny Harrysona Carusa a mnohé nepríjemné i príjemné spomienky. Nezostalo toho príliš veľa, z čoho mohol čerpať. Stále toho však bolo dosť na to, aby mal s čím pracovať.

Práve sa Snape po nekonečne dlhej dobe konečne vynoril z jeho hlavy. Harry kľačal na koberci a dychčal, aby Snape nepojal podozrenie, v duchu sa však smial. Na tejto lekcii sa mu darilo priam dokonale. Nebol príliš unavený, Snape nič neodhalil a Harry každú hodinu viac a viac chápal, ako má pracovať so svojou mysľou, aby uchránil svoje spomienky bez toho, aby to Snape zistil.

„Máte dosť, Potter?“ ozval sa posmešne Snape. Harry k nemu zodvihol zrak. Dnes nebol nejako zvlášť nepríjemný, na jeho pomery bol ešte znesiteľný, vzhľadom na jeho náladu počas rána ho to prekvapovalo. Keď po raňajkách, ktoré nakoniec nedojedol, zaliezol do izby ku knihám, čakal, že večer bude otrasný. Z kufra si vytiahol aj jeden zvlášť silný posilňujúci elixír a pár elixírov, ktoré by mu pomohli opäť dostať hlavu do normálneho stavu. Zdá sa, že si nakoniec vystačí s obyčajným posilňovákom a elixírom na migrénu. Už teraz sa u neho začala prejavovať mierna bolesť hlavy, jeho mysli sa nepáčilo, že je vystavená takému tlaku.

„Nechcete sa pokochať ďalším mojimi spomienkami?“ zarýpal Harry. Nemusel čakať dlho, Snape mu nedal ani čas vstať, ešte stále bol na zemi, keď ho zasiahlo ďalšie legillimens. Harry nakrátko zapremýšľal, ako by asi profesor reagoval, keby odrazu vyčaroval štít, najlepšie taký, ktorý by to kúzlo otočil proti nemu. Asi by ho zabil.  

Tentoraz Snape vyberal spomienku rýchlo a na Harryho myseľ zaútočil tvrdo. Harry ledva stihol z jeho dosahu odpratať spomienky na prístenok pod schodmi, ku ktorým sa blížil. Namiesto nich mu predhodil spomienky na školské časy. Tento raz musel vybrať niečo nepríjemnejšie, keďže Snape počas tohto pokusu išiel očividne po Harryho bolestivejších spomienkach. Nakoniec profesor ostal pri spomienke, počas ktorej sa po prvý krát Harry stretol s Voldemortom, ktorý sa nesnažil tváriť ako idiot v turbane. Bola to tá chvíľa, kedy na neho Voldemort zaútočil v prvom ročníku, keď si odpykávali trest v Zakázanom lese. Snape nevynechal ani tú časť, kedy Malfoy vzal nohy na ramená a s krikom ušiel.

„Skutočne ste idiot, Potter, čím viac sa o vás dozvedám, tým väčšiu mám istotu. Snáď ste si nemysleli, že by ste proti nemu niečo zmohli? Keby sa neobjavil ten váš kentaur, boli by ste mŕtvy. A to ani nehovorím o tom, že ste sa pustili proti stovke Dementorov, len kvôli Blackovej záchrane. Prežili ste len kvôli šťastiu.“ Opovržlivo na neho fľochol. Tentoraz sa Harry zamračil skutočne a aj nenávistný pohľad, ktorý Snapeovi opätoval, naozaj precítil. Snape práve znevažoval Harryho odvahu, čo bolo niečo, čo si na svojom starom živote cenil. Pre ľudí, ktorých miloval, bol starý Harry ochotný nezištne urobiť čokoľvek. Mimo iné ani jeho schopnosti neboli také mizerné ako tvrdil Snape. Prežil predsa celé tie roky, to niečo muselo znamenať. A on sám vedel, že bol silný čarodejník, určite v mnohých ohľadoch nadpriemerný.

V tomto mal kedysi Tom Riddle pravdu. Skutočne sa na seba v mnohých ohľadoch veľmi ponášali. Harry by nebol bežným študentom ani v prípade, keby sa ho ako jednoročného nepokúsil Voldemort zabiť. Vytŕčal by z davu.

V niektorých chvíľach bolo až desivé, ako veľmi sa na seba mladý Tom Riddle a Harry Potter podobali. V niektorých ohľadoch sa jednalo dokonca až o fyzickú podobnosť. V mysli sa mu objavila spomienka na to, ako po jednej z tých hnusnejších vízii, videl na okamih v zrkadle tvár Voldemorta, nie tú svoju. Keby mal vtedy podobu Harrysona Carusa, asi by dostal porážku a to i napriek tomu, že v živote nepočul, že by sa to nejakému čarodejníkovi stalo. Takto nakoniec skonštatoval, že to bola jeho predstavivosť. Nemalo s tým nič spoločné to, že by ho Voldemort sledoval alebo niečo podobné. Bolo by dosť zlé, keby ich spojenie fungovalo obojstranne a Voldemort by na to prišiel. Harry ešte stále netušil, ako zamedziť ich prepojeniu, v prípade núdze by sa nedokázal ubrániť.

Ak by k sebe však chcel byť úprimný, musel by priznať, že by sa nedokázal ubrániť ani takému Snapeovi, keby sa rozhodol, že ho nepustí do svojej mysle vôbec a Snape by zaútočil. Harry sa obával toho, že by jeho ochrany padli ako domček z karát, keď zafúka vietor.

Nie nadarmo boli okulumencia a legillimencia umenia, ktoré sa cibrili dlhé roky. Harry stále pochytil iba základy a nebyť mimoriadneho talentu a mesiaca cvičenia, bol by v keli. A to radšej ani nespomínal legillimenciu, dostal sa zatiaľ len k základom teórie. A o praxi mohol len snívať, pokiaľ sa nechcel hrabať v mysliach najmladších obyvateľov tohto domu. A to nebolo niečo, po čom by túžil. Stále bol dostatočne Harrym na to, aby bolo pre neho dôležitejšie, zachovať ich súkromie.

„Vstávajte!“ vyštekol Snape, keď Harry slovne nereagoval na jeho urážky. Harry zatol zuby a postavil sa na nohy. Migréna sa začínala silnejšie hlásiť o slovo. Krátko sa zamyslel nad tým, čo by bolo pre neho lepšie. Keby otca teraz nazúril, on by vybuchol, Harry by si z tejto lekcie odniesol ďalší kúsok nenávisti a chladu a ak by bol jeho otec zvlášť nápaditý, opakovali by sa Harrymu jeho slová v hlave ešte dlho. Po zvyšok dňa, možno až do ďalšej lekcie, by sa mu Snape vyhýbal.

Nakoniec ostal mlčať. Nebol zbabelý, to nie, ale tento plán mohol rovnako dobre vypáliť aj v Harryho neprospech. A Harry sa už na noc takmer tešil. Mal pre Smrťožrútov pripravených zopár hračiek, ktoré sa im určite budú páčiť.

Mrkol na hodiny, čo neušlo Snapeovmu pohľadu.

„Už máte dosť, Potter? Tešíte sa na koniec našej lekcie?“ venoval mu ironický úškľabok.

„Verte mi, že aj ja, ale dovtedy ešte stihneme pár legillimens.“ Nestihol ani poriadne dopovedať a na Harryho už letelo kúzlo. Snape dokázal vrhnúť kúzlo neverbálne a to dokonca aj vtedy, keď rozprával niečo iné. Harry si túto informáciu starostlivo uložil do pamäte. Zaujímalo by ho, ako dlho trvá, kým čarodejník dosiahne takú vysokú úroveň, aby to dokázal.

Krátko po deviatej, po skončení lekcie, keď bol už usadený na posteli vo svojej a Ronovej izbe, Harry uznal, že bude lepšie, keď si vezme ten silnejší povzbudzujúci elixír. Síce si už ráno nebude môcť nič dať a cez deň bude pôsobiť unavene, no po skrášľovacom kúzle to bude znesiteľné. A pokiaľ sa mu to podarí, nebude nikto, kto by ho spájal s blížiacimi sa udalosťami.

Vytiahol spod postele kufor a vytiahol z neho plášť polnočnej tmavomodrej farby so zlatým  ornamentálnym lemovaním a s hlbokou kapucňou. Plášť bol posiaty, najmä v okolí lemov, takmer neviditeľnými runami. Bola to precízna a krásna práca, na ktorú bol Harry patrične hrdý. Musel si zakúpiť plášť zo zvláštnej látky. Lemovanie si musel našiť sám, rovnako ako aj včarovať všetky tie runy.

Látka plášťa bola ťažká a na dotyk chladná, no veľmi príjemná a jemná. Harry mal dojem, akoby sa dotýkal vody. Ten plášť bol úžasný. Po chvíli cítil, ako sa v jeho rukách zahrieva.

Keď sa ozval hluk spoza dverí, okamžite plášť ukryl do kufra a ten zatvoril. Ozvalo sa zaklopanie.

„Ďalej!“ zvolal Harry. Dnu vošla Hermiona, v ruke niesla nejakú obálku.

„Prišiel ti list, Harry.“ Usmiala sa na neho, prešla k jeho posteli a podala mu obálku. Harry si ju so slovkom vďaky prevzal. Hermiona sa posadila vedľa neho na posteľ.

„Kto ti píše?“ zaujímala sa. Harry sa uškrnul.

„To zatiaľ netuším.“ Povedal so smiechom.

„Nepozrieš sa?“ opýtala sa. Zvedavé dievča.

„Neskôr.“ Usmial sa.

„Kde máš Ginny? Je to snáď po prvý krát, čo som vás videl od seba, od vtedy, ako som prišiel.“ Zmenil tému. Hermiona sa na neho zamračila a udrela ho do pleca. Harry sa zasmial.

„Učí sa. To by si, mimochodom, mohol robiť aj ty. Ako ťa poznám, ešte nemáš urobené úlohy.“ Nahodila učiteľský tón. Už musela končiť, bolo dosť neskoro na študovanie.  Harry sa na svoju kamarátku sladko usmial.

„Všetky úlohy mám hotové a mám aj zakúpené všetky učebnice a iné pomôcky. Dokonca som si aj prečítal, čo máme v učebniciach napísané.“ Oči mu iskrili pobavením.

„Neverím!“ zvolala. Harry sa nahlas zasmial. Naklonil sa ku kufru a vytiahol z neho jeden zo zvitkov, na ktorých mal úlohy. To konkrétne bola transfigurácia pre McGonagallovú. Podal zvitok Hermione, ktorá ho hneď roztvorila a začala čítať. Kým čítala, Harry zasunul list pod vankúš. Zíde z očí, zíde z mysle.

„Počas júla si sa naučil veľmi pekne písať.“ Vrhla na neho krátky pohľad a opäť sa začítala.

„Mesiac som bol v dome sám, nejako som sa musel zamestnať.“ Reagoval pobavene.

„Je to prekvapivo zmysluplné.“ Okomentovala jeho dielo, keď dočítala. Harry sa zatváril urazene.

„Moje práce nikdy nebývali brakové. To bývala skôr Ronova záležitosť.“ Pripomenul. Harmiona vykrivila pery.

„Opravovať to, bolo ako za trest.“ Priznala. Harry vydal súcitné zahmkanie.

Ešte nejakú chvíľu sa len tak rozprávali, Hermiona mu oznámila, že sa zajtra ide do Šikmej uličky a spýtala sa, či chce ísť aj on. Vraj by mohol sprevádzať aspoň ju a Ginny, ak má už kúpené naozaj všetko. Harry nakoniec súhlasil. Keď o desiatej vošiel do izby Ron, Hermiona potichu odišla. Harryho naplnil hnev, keď videl jej zranené oči a zhrbené plecia. Zrada toho idiota ju zasiahla viac, ako dávala najavo.

„Vieš, keď vidím, ako si im ublížil, mám chuť prinajmenšom ti vraziť. Nezaslúžiš si ich už len preto, lebo viem, že ti raz odpustia a opäť ťa prijmú. Ak im potom, keď ťa prijmú späť, opäť ublížiš, budeš dúfať, že ma nikdy nestretneš.“ Prisľúbil tichým, vážnym hlasom. Vstal z postele a vyšiel z miestnosti.

Utiahol sa do knižnice, kde sa v tichosti pripravoval na noc. Nikto ho nerušil, mal celú miestnosť len pre seba. Ťažko povedať, či to bolo dobre alebo nie. Nebol tam nikto, kto by rozohnal chmáry v jeho mysli a prinútil ho myslieť na niečo príjemnejšie. No bol vôbec niekto, kto by dokázal rozjasniť jeho myšlienky?

Spomenul si na Catherine, tú červenovlasú krásku. Pri tanci s ňou zabudol na všetky starosti a vnímal iba hudbu a ju. Alebo Amabel, tá drobná upírka dokázala plne zamestnať jeho myseľ a rozjasniť jeho život. A Loreth, upír, ktorý mu prisľúbil vernosť až za hrob. Mladík, ktorý sa počas necelého mesiaca stal pre Harryho dôležitým človekom, možno dokonca bratom. On a Amabel mu opäť dali pocítiť teplo rodiny. A čo šarmantný Sirius, láskavý Remus, inteligentná Hermiona?

V nočnom tichu Blackovskej knižnice si opätovne uvedomoval, že nie je sám a že má stále za čo bojovať. Že to, čo robí, má zmysel. Vo vzduchu visí nepríjemná ťažoba, ohlasujúca blížiacu sa vojnu, no Harry má okolo seba ľudí, ktorí mu pomôžu prekonať to a aj keď bude v konečnom momente sám, tou cestou sa môže vydať so svojimi priateľmi. Ak zíde z cesty, oni ho vytiahnu z najhlbšej temnoty a privedú späť na svetlo. Nenechajú ho stratiť dušu.

Och, ako veľmi dúfal, že tomu tak skutočne bude. Že tu budú pre neho a že ho pochopia. Tak veľmi dúfal. A tak veľmi sa bál, že to tak nebude...

Úderom polnoci sa odmiestnil spred Grimmauldovho námestia, oblečený v tmavomodrom plášti a s prútikom v ruke. Nebola to však postava Harryho Pottera, ktorá bola ukrytá pod plášťom, ale vysoká postava Harrisona Carusa, ktorý v tej chvíli túžil iba po tom, nahnať strach svojim nepriateľom.

V duchu si odprisahal, že z neho bude mať strach aj samotný Temný pán. Na to obdobie neprirodzene chladný vietor rozvial lístie na mieste, kde predtým stála postava muža, akoby samotný vietor chcel dať znamenie o príchode výnimočného mladíka.

Dlhé míle ďalej, vnútri jedného starého chladného hradu, na okraji rozbúreného mora, práve istý muž po dlhej dobe otvoril svoje zvláštne zelené oči. Tvárou sa mu rozlial úsmev, ktorý by mnohí považovali za desivý.

„Harry Potter.“ Zašepkal.