Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

„Au!“ zavrčal Harry a bolestivo sa chytil za hlavu. Práve teraz odbila polnoc a Harry až doteraz dúfal, že sa nič nestane. Práve dnes mal totižto pätnásť rokov.

Takúto bolesť ešte nezažil, dalo sa to porovnať už len s Cruciatom od Voldemorta. Mal dojem, že sa mu hlava rozpadne na dve polovice. Zaliala ho silná horúčava, až mal pocit, že celý horí. Rozmazal sa mu pohľad a rozboleli ho oči.

Zahryzol si do pier, aby potlačil bolestivý výkrik. Horko-ťažko zliezol z postele, na ktorej až doteraz ležal a pomaly, pridŕžajúc sa nábytku a stien, vyšiel von z izby. Oprel sa o stenu pred dverami a trhane sa nadýchol. Bolesť veľmi pomaly ustupovala.

Po pár minútach sa mohol postaviť a kráčať bez pomoci. Vrávoravým krokom prešiel až do kúpeľne a oprel sa o umývadlo.

Pustil prúd studenej vody a opláchol si tvár, trochu si aj namočil vlasy.

Zvláštne, normálne bývajú oveľa viac strapaté. Pomyslel si pri pohľade na rozmazaný prameň vlasov, ktorý mu spadol do očí. Bolesť sa už takmer úplne vytratila, ale ešte stále videl rozmazane a bolesť očí sa taktiež nezmenila.

Je to, ako keby som mal na očiach príliš silné dioptrie. Zložil si okuliare a prudko zalapal po dychu. On videl bez okuliarov! A čo bolo ešte horšie, zo zrkadla nad umývadlom na neho hľadela neznáma tvár. Harry o krok ustúpil, zakopol a spadol na zem.

Čo sa deje?! Nič nechápal. Prečo vyzerám inak?!

Postavil sa na nohy a zahľadel sa do zrkadla. Hľadel na neho vydesený chlapec s polodlhými hodvábnymi čiernymi vlasmi a tmavohnedými očami. Jeho oči boli nezvyčajne hlboké, ako samotný oceán. Rysi mal jemné a nemal ani jazvu na čele. Chlapec v zrkadle bol skutočne pekný a s Harrym ho spojoval jedine vydesený výraz.

Zdvihol ruku a dotkol sa čela na mieste, kde mala byť jeho jazva. Chlapec v zrkadle urobil to isté a rovnako, ako Harry našiel iba hladké čelo.

Vošiel si rukou do nezvyčajne hebkých a poddajných vlasov. Tvár v zrkadle sa mu zdala známa, len si nevedel vybaviť odkiaľ.

Vedľa neho sa zablyslo a k Harryho nohám dopadol prázdny pergamen. Harry sa poň prekvapene zohol. Odkiaľ sa tu vzal prázdny pergamen?

Zdvihol ho zo zeme a už po druhýkrát za tento deň zostal šokovane stáť na mieste. Na pergamene sa začali objavovať slová.

Milý Harry,

určite si zmätený náhlou zmenou tvojho výzoru a chceš zistiť prečo sa to stalo.

Ja sa teraz pokúsim vysvetliť ti to.

Tom Riddle si našiel manželku a splodil s ňou dve deti. Jonathana a Caithlin.

Obe deti a manželku miloval. Ja sama som poznala Adrienne, jeho manželku.

Bola to milá a láskavá žena, nadovšetko milovala svojho manžela a dve deti.

Tvoj otec sa v skutočnosti volá Tom Riddle a tvoja mama Adrienne Riddlová.

Nemala som možnosť poznať Toma, ale myslím, že nebol taký, za akého ho považovali.

Adrienne otehotnela a čakala s Tomom tretie dieťa, chlapca.

Adrienne hovorievala, že chlapec, ktorého nosí bude raz silnejší, ako otec.

Ona aj Tom sa na chlapca neskutočne tešili. Tom sa dokonca tešil, že

bude chlapec silnejší, ako on. Tešil sa, ako ho bude vychovávať a učiť.

Raz prišlo Adrienne u nás nevoľno. Ja som v tom spoznala, že

jej telo nedokáže prijať plod. Keby porodila, zomrela by pri

pôrode. A to som nemohla dovoliť. Uspala som ju a premiestnila som jej

dieťa k sebe. Mne a Jamesovi sa teda narodil malý syn.

Tom a Adrienne hľadali svoje dieťa všade na svete, ale bolo

to márne. Myslím, že svojho syna hľadajú ešte doteraz.

Plánovala som, že jej to poviem, keď nadobudneš prvý rok .

Tom však nejako zistil, že som to bola ja, kto vzal dieťa jeho žene

a prisahal mi pomstu. Tento list ti píšem deň pred tvojimi prvými

narodeninami, lebo mám pocit, že už nestihnem povedať Adrienne pravdu.

Ja aj James ťa milujeme ako vlastného a dúfame, že budeš mať šťastný život. Boli by

sme šťastní, keby si našiel svoju skutočnú rodinu.

Jonathan a Caithlin sú úžasné deti.

Tvoje pravé meno je Sebastian Damon Riddle.

Ak sa ti objavia nejaké nové schopnosti, tak sa neboj. Keď sme na teba použili

dedičné kúzlo, tak sme museli obmedziť aj tvoje dary. Predsa by bolo čudné, keby ovládal

nejaký Potter bezprútikovú mágiu.

Nájdi svoju rodinu a povedz im pravdu. Oni to pochopia a ty konečne spoznáš

svoju pravú rodinu.

S láskou,

Lily Evansová.

Harry držal v rukách list a po tvári mu stekali slané slzy. Má rodinu, nie je sám. V skutočnosti nikdy nebol sám, bez ohľadu na to, čomu celé roky veril. Najradšej by urobil presne to, čo mu poradila Lily a išiel by za nimi. Malo to však jeden háčik. Jeho otec ho nenávidel a chcel ho zabiť.

Harry sám dobre vedel, že nie je ľahké prekonať nenávisť. Pravdepodobne by ho jeho otec pri prvej príležitosti zabil. Otec... ako rýchlo si zvykol volať ho tak. Musel si priznať, že sa mu páčilo, volať niekoho otcom. Aj mamou, sestrou, bratom... rodinou. Nikdy nemal skutočnú rodinu. Vedomie, že tam kdesi žili ľudia, ktorí ho hľadali a milovali, bolo ako splnený sen. Alebo nočná mora. Len ťažko by mohol nakráčať pred Voldemorta a povedať mu, že je jeho synom. To by ho stálo viac než život. 

Ale rád by spoznal aspoň mamu, Caithlin a Jonathana.

Musím zmiznúť, kým sa to niekto nedozvie. Prebehlo Harrymu mysľou. Bola noc, takže by si to nikto nemusel všimnúť. Aspoň nie do rána a pri troche šťastia to zostane utajené ešte dlhšie, než do rána.

Zo skrine vytiahol Dudleyho starý tmavomodrý ruksak. Bol jednou z mála vecí, ktoré v bratrancovej izbe zostali nedotknuté a nezponičené.

Pobalil si doň len veci, ktoré bude potrebovať. Album. Ten si zoberie, aj keď v ňom nebola jeho skutočná rodina. Ďalej kľúčik od trezoru v Gringottbanke, bundu, neviditeľný plášť a Záškodnícku mapu... Ani tej sa nemienil vzdať, patrila k nemu. Prútik si strčil do vrecka a poobzeral sa po izbe, či nič nezabudol.

„Teraz musím odísť, ty choď na čas k Ronovi. Potom si ma nájdeš, dobre? Za pár dní.“ Zašepkal Hedvige a otvoril jej klietku. Sova vyletela z klietky a pristála na Harryho pleci. Jemne ho ďobla do ucha a odletela otvoreným oknom do noci.

Harry zobral svoj Blesk, vyložil si ruksak na chrbát a potichu sa vykradol von z izby. Potichu sa zakrádal chodbou a načúval nočným zvukom v dome. Dudley chrápal, ako každú noc a strýko Vernon hlasno funel.

Podarilo sa mu ticho prejsť až ku vchodovým dverám. Tam zastal a vybral zo svojho ruksaku neviditeľný plášť. Odomkol vchodové dvere a potichučky ich otvoril. Tonksová, ktorá mala teraz hliadku, pravdepodobne kontrolovala dom od zadu. Nikde nablízku po nej nevidel ani stopu. Mal šťastie, že dnes nehliadkoval niekto rovnako paranoidný a dôsledný ako Moody.

Obliekol si plášť, vysadol na metlu a odrazil sa od zeme. Vyletel do noci a namieril si to smerom k Deravému kotlíku.

O hodinu stál pred starou čarodejníckou krčmou s kapucňou na hlave. Napriek tomu, že by ho nikto nespoznal, sa radšej nechcel veľmi ukazovať. Prútikom si zmenšil metlu a vložil si ju do ruksaku. Ministerstvo zistí len to, že niekto čaroval, nie to, kto. Šikmá ulička a jej okolie mali tú výhodu, že sa tam nachádzalo priveľa mágie na to, aby dokázali určiť, kto presne čaroval. Pravdepodobne si budú myslieť, že to bolo iba nejaké malé dieťa, ktoré ešte nevie ovládať svoju mágiu.

Mal by sa ponáhľať. Asi o tri hodiny začne svitať a o šesť hodín ho príde budiť teta Petunia.

V Deravom kotlíku nebol o takomto čase nikto. Dokonca aj hostinský Tom si odišiel ľahnúť. Harryho to z nejakého dôvodu prekvapilo. Nikdy mu nenapadlo, že aj Tom sa potrebuje niekedy vyspať. Tak nejako si predstavoval, že bol neustále prítomný za pultom, kde ho doposiaľ vždy našiel stáť. 

Šikmá ulička bola rovnako tichá, ako Deravý kotlík. Tichá a tmavá. Obchody boli pozatvárané a svetlá v nich pozhasínané. Ulička bola o takejto dobe temná a desivá. Harrymu to nevadilo, skôr mu to vyhovovalo. Aspoň si ho nikto nevšimne. Hoci, úprimne povedané, cítil sa zvláštne, keď osamote prechádzal po miestach, ktoré doposiaľ poznal len zaplnené hlukom davu, smiechom a neustávajúcom pohybom.

V Gringottbanke nebol okrem škriatkov nikto. Našiel aspoň niekoho, kto v túto skorú rannú alebo skôr neskorú večernú hodinu nespal a bol ochotný pracovať. Harry prešiel k škriatkovi najbližšie a podal mu svoj kľúčik.

„Dobrý deň. Rád by som si vybral peniaze zo svojho trezoru.“ Požiadal. Škriatok od neho prevzal kľúčik a prezrel si ho.

„V poriadku. Poďte za mnou.“ Očividne usúdil, že kľúčik je správny. Zaviedol Harryho k vozíku a strmhlav sa s ním pustil dolu do temnoty.

Harry si zobral zo steny hneď tri mešce na peniaze. Chystal sa zmiznúť na dlhú dobu. Všetky naplnil až po okraj galeónmi. Mešce hodil do ruksaku a zobral si ešte za hrsť galeónov, ktoré si hodil jednoducho do vrecka.

Už hore, v hale Gringottbanky podišiel k jednému zo škriatkov a vysypal pred neho galeóny z vrecka.

„Zamente mi ich za libry. Budem ich potrebovať.“ Požiadal ho. Škriatok zrátal množstvo galeónov pred sebou a podľa inštrukcii ich zamenil za libry.

„Ďakujem.“ Poďakoval sa Harry a vybral sa preč.

Nezastavoval sa nikde, len čo najrýchlejšie prešiel Šikmou uličkou a Deravým kotlíkom. Zväčšil si metlu, obliekol si neviditeľný plášť a vyrazil na metle do noci.

Vybral sa do Ruska, presnejšie, na Durmstrang. Musel sa toho naučiť ešte veľa a štyri roky na Rokforte mu rozhodne nebudú stačiť. Bol to šialený plán, no nedalo sa povedať, že by mal práve na výber. Obával sa, že v Británií by ho našli hneď a hoci v živote nebol v Rusku, ešte z Trojčarodejníckeho turnaja sa pamätal, že čarodejnícka populácia tam je tolerantnejšia než kdekoľvek inde. Mnoho praktikantov čiernej mágie a zločincov sa uchýlilo práve do Ruska. Ľahko sa medzi nimi ukryje. 

Voldemort je teraz ešte silnejší a ak sa niekedy má dozvedieť o tom, že jeho najmladší syn naozaj žije, tak sa pred neho postaví ako rovnocenný. Predsa len, kým mu to stihne vysvetliť, tak ho môže zabiť. A kto povedal, že mu na tom bude vôbec záležať? Je možné, že pomsta bude pre neho dôležitejšia. Harry však úprimne dúfal, že to tak nebude. Bez ohľadu na všetko... Bol to jeho otec. A istá časť Harryho by nikdy nedokázala zabiť vlastného otca, bez ohľadu na to, čo všetko sa medzi nimi udialo počas uplynulých rokov. 

Začalo svitať. Už letel na metle tri hodiny a bol unavený, bola mu zima a bol hladný. Práve letel nad Hamburgom v Nemecku. Nikdy nebol taký šťastný, že bol najlepším hráčom metlobalo a zároveň letcom na metle na Rokforte a pravdepodobne aj jedným z najlepších v celej Británií. A vďaka náročným tréningom na škole bol schopný stráviť na metle celé hodiny. No toto bolo veľa už aj naňho.

Zosadol na zem niekde v tmavej uličke a zbalil si metlu aj plášť do ruksaka. Potreboval nové veci a nejaký hotel, kde bude môcť prespať.

Peňazí mal dosť a keby sa mu aj náhodou minuli, tak si môže ísť vymeniť galeóny za libry do najbližšej čarodejníckej banky. A keby mu došli galeóny, tak si nejaké pôjde vybrať do najbližšej Gringottbanky. Po celej Európe boli Gringotti vyhľadávaný, takže v každej čarodejníckej nákupnej uličke sídlila ich pobočka. Značnú hotovosť si vybral najmä preto, aby sa čo možno najviac vyhol zastavovaniu. 

Prechádzal mestom a ignoroval pohoršené a zvedavé pohľady ľudí, pri pohľade na jeho oblečenie. Hľadal nejakú zmenáreň. V Nemecku bola iná mena ako libry. Predsa len bude vyzerať menej nápadne, keď bude predstierať, že je jednoducho turista v muklovskom svete, než keby sa vydával za čarodeja. 

Po pol hodine na jednu narazil. Tam si zamenil všetky peniaze. Libry už potrebovať nebude. Najjednoduchšie by bolo, keby si už v Gringottbanke zamenil galeóny za marky, ale nechcel riskovať, že by si to náhodou niekto spojil s jeho zmiznutím a išiel po jeho stopách.

Zastavil sa v jednom malom butiku, a tam si nakúpil oblečenie. Vybral si dvoje rifle, tričká, dve košele, bundu, jedny tenisky a spodné prádlo. Rifle a košeľu si okamžite prezliekol a staré veci vyhodil. To isté urobil aj s teniskami. Obliekol si bundu a zvyšné rifle a košeľu poskladal a vložil do ruksaka.

Našiel si malý hotel, v ktorom sa ubytoval. Mal šťastie, že sa nenašiel nikto, kto by sa pozastavil nad jeho vekom. Odkedy sa mu zmenil výzor, pôsobil staršie a dospelejšie, čo bolo v tejto situácií len výhodou. Vošiel do izby, ktorú si rezervoval, najedol sa a uložil sa spať. Zaspal okamžite, ako sa jeho hlava dotkla vankúša.

Zobudil sa o druhej poobede. Najedol sa a zostal v izbe. Príšerne sa nudil. Už predtým sa rozhodol, že cestovať na metle bude len počas noci, kedy bola najmenšia šanca, že ho niekto náhodou zazrie. Po polhodine nič nerobenia sa postavil s vyšiel von z izby. Urobí si obhliadku hotela.

Keď prechádzal o poschodie nižšie, náhodou zazrel záblesk červeného svetla. Bol si na sto percent istý, že to bolo kúzlo. A naozaj, nevedel ako, ale v jednej z izieb cítil mágiu. To bude asi jedna z tých schopností, o ktorých hovorila Lily. Usúdil.

Zaklopal na dvere a čakal, kým sa neotvorili. Za dverami sa objavil asi štyridsať ročný muž v drahom obleku.

„Čo si prajete?“ opýtal sa miere nervózne. Harry prešiel pohľadom jeho oblečenie. Uškrnul sa. K čiernemu obleku mal obuté červené tenisky! Tak toto bol zaručene čarodejník. Nikto s oblekom na mieru by na seba nenatiahol červené tenisky. Aj keď boli značkové.

„Oblek nepatrí k bežnému oblečeniu, to ste si museli iste všimnúť aj vy. Okrem toho k obleku sa nosia čierne topánky, nie červené tenisky. A na vašom mieste by som si dával pozor. Pred chvíľou som zazrel, ako ste čarovali. Toto všetko by si nejaký mukel mohol všimnúť a nastanú problémy. Ale pre to tu nie som. Nemohli by ste mi predať nejakú knihu? Dám vám za ňu čokoľvek si budete priať.“ Povedal Harry namiesto pozdravu. 

„Samozrejme, poďte ďalej. Ďakujem za radu.“ Ustúpil čarodej od dverí a umožnil mu tak vojsť dnu.

„Vy ste muklorodený, keď sa tak vyznáte v muklovskej móde?“ opýtal sa naoko nezaujato. Harry na ňom však poznal, že ho to zaujíma a rozhodne mu to nieje jedno.

„Čistokrvný.“ Odpovedal jednoducho.

„Tak to sme dvaja, chlapče. Marcus Facinelli, teší ma.“ Podal mu ruku.

„Ryan Stevens.“ Predstavil sa a prijal ponúkanú ruku. Čarodejník sa na neho usmial.

„Tak, ako to bude s tou knihou?“ túžil čo najskôr vypadnúť.

„Mám tu aj knihy, ktoré majú skutočne vysokú hodnotu. Si si istý, že máš dosť peňazí?“ opýtal sa. Ten chlapík mu neuveriteľne liezol na nervy. Na sebe to však nedal poznať.

„Celý trezor, ak to bude potrebné.“ Odpovedal pokojne, aj keď to v ňom vrelo.

Ako sa ukázalo, tak čarodejník vlastnil niekoľko kníh o čiernej mágii. Harry si kúpil hneď dve. Na Durmstrangu sa čierna mágia vyučuje a Harry nechcel byť pozadu.

Rozlúčil sa s ním a vybral sa do izby, kde sa ponoril do čítania novozakúpených kníh. Knihy ho celkom bavili, len dúfal, že kúzla z nich v prípade potreby zvládne na prvý pokus.

Bol v polovici, keď uznal, že je najvyšší čas odísť. Práve zapadalo slnko, takže bude mať dosť tmy na to, aby ho ani náhodou nikto nezazrel.

Cestoval ešte dve noci, než sa konečne dostal do Ruska. Cestou sa zastavil ešte v Poľsku a Bielorusku. Tam si cez deň čítal a vyspal sa v menších hoteloch, aby potom mohol v noci letieť ďalej.

Teraz ho už konečne čakal záver cesty... Moskva. Z Moskvy by sa mal dostať na Durmstrang a tam si dohodnúť nástup do piateho ročníka. Dúfal, že všetko pôjde dobre. Ak nie, tak bude musieť použiť peniaze zo svojho trezoru. Po prvýkrát bol vďačný za to, že mu Lily a James zanechali plný trezor v Gringottbanke.

Bol neskutočne rád, keď dosadol na zem v Moskve a zmenšil svoju metlu. Lietanie miloval, ale toto bolo už aj naňho veľa.

Ubytoval sa v pomerne luxusnom hoteli a zašiel si do obchodu nakúpiť nejaké oblečenie. Po obede plánoval navštíviť miestnu čarodejnícku nákupnú uličku a kúpiť si nejaký slušný habit. Mohol by zaisť aj do kníhkupectva a kúpiť si nejaké knihy zamerané na čiernu a vyššiu bielu mágiu.

Po obede sa skutočne vybral hľadať nákupnú uličku. Nevedel, kde sa asi nachádza, a tak sa proste rozhodol ísť za magickou stopou. Vydarilo sa. Nebyť toho, že cítil mágiu, tak by hľadal tú uličku ešte zajtra. Vchod do nej bol totiž zašitý v jednej tmavej uličke, do ktorej by sa inak ani nepozrel.

Moskovskú nákupnú uličku tvorila jedna dlhá ulica len s jednou vedľajšou odbočkou. Narozdiel od tej Britskej však nebola úplne rovná. Tvorila skôr akýsi polkruh.

Po oboch stranách uličky sa rozprestierali obchody všetkých druhov. Harry zamieril k banke na konci uličky.

Tunajšia banka bola veľká budova z bieleho mramoru, ktorý na obedňajšom slnku žiaril tak, až z toho Harryho rozboleli oči. Interiér bol taktiež z bieleho mramoru, ale aspoň tak nežiaril.

„Dobrý deň. Mohli by ste mi previesť nejaké peniaze z môjho trezoru v Británii sem do Moskvy? Na istý čas sa tu zdržím a bolo by príliš zdĺhavé, keby som mal komunikovať zo svojou bankou v Británii pri výbere peňazí.“ Požiadal Harry najbližšieho škriatka, usadeného za dlhým mramorovým pultom.

„Samozrejme. Dajte mi kľúčik z vášho trezoru a určite sumu, ktorú chcete previesť. Prevod bude chvíľu trvať, ale peniaze si môžete vybrať okamžite. Dáme vám naše peniaze a potom si to vyrovnáme, keď prídu peniaze z vášho účtu.“ Oboznámil ho škriatok. Rozprával monotónnym a nie veľmi priateľským hlasom.

„Preveďte sem polovicu môjho účtu.“ Podal mu svoj kľúčik od trezoru. Škriatok ho skontroloval a niečo si zapísal na papier, položený pred ním.

„Počkajte, prosím vás.“ Požiadal ho. Vstal zo stoličky a prešiel k jedným z dverí za pultom. Z pultom bolo pätoro dverí, škriatok vstúpil do tých druhých. Za necelé dve minúty bol späť. Podal Harrymu jeho kľúčik od trezoru.

„Bol som nahlásiť vašu žiadosť o prevod galeónov. Tu je kľúč, od vášho nového trezoru.“ Podal mu malý kľúčik s vyrytým číslom 312.

Harry si vybral ešte nejaké peniaze, slušne poďakoval a opustil banku.

Namieril si to najskôr do obchodu s habitmi.

„Dobrý deň, pane. Čím vám môžem poslúžiť?“ Priskočila k nemu mladá čiernovlasá predavačka so širokým úsmevom. Harry jej úsmev pobavene opätoval.

„Prišiel som si kúpiť habity na bežné nosenie aj na slávnostné príležitosti. Poradíte mi?“ Opýtal sa s úsmevom.

„Samozrejme, poďte za mnou. Máte aj nejakú predstavu?“ zaviedla ho k vystaveným látkam.

„Absolútne žiadnu.“ Pokrčil Harry ramenami. Vo výbere oblečenia nebol nikdy dobrý. Niet divu, že sa mu nikdy nevyvinul dobrý vkus, keď ho väčšinu života obliekali Dursleyovci.

„Tak si skúste vybrať.“ Ukázala na rôzne farby látok. Harry si prezrel všetky látky a hneď vedel, ktoré si vyberie. Ukázal rukou na čisto čiernu látku, ktorá mierne menila farbu podľa prostredia. Napríklad v hmle sa sfarbila do jemnej striebornej, ako hmla, zas v noci tmavla s intenzitou tmy. Čosi také sa mu bude hodiť a okrem toho to bolo neuveriteľne efektívne. 

Druhý habit bol čierny so zlatým lemovaním. Ďalej zvoli tmavozelený so strieborným lemovaním, červený s čiernym lemovaním a jeden tmavomodrý habit. Tieto habity ho vyjdu poriadne draho, keď vyberal tie najdrahšie látky. Rozhodol sa, že keď už mal žiť na úteku, tak sa aspoň prvýkrát v živote môže normálne obliekať. 

Tmavovláska si ho prekvapene premerala, vzala látky, na ktoré ukázal a zaviedla ho k stupienku.

Harry sa naň poslušne postavil a nechal dievčinu pracovať.

Habity vypadali po dokončení skvelo. Harry za ne zaplatil vysokú sumu a pochválil dievča za prácu. Bola skutočne znamenitá.

Jeho ďalšou a dnes už poslednou zastávkou bolo kníhkupectvo. Nakúpil si množstvo kníh o bielej, čiernej a aj neutrálnej mágii. Hermiona by naňho bola hrdá. Už len myšlienka na ňu ho zabolela. Ale pravda bola, že skutočne nemal čo robiť a potreboval čo najskôr dohnať všetko to, čo zameškal oproti durmstrangským študentom, Do konca prázdnin bude sedieť v hotelovej izbe a čítať knihy. Neveľmi lákavá predstava, ale potreboval to. 

Ako plánoval, tak aj urobil. Nechal si na izbu poslať obed, najedol sa a vrhol sa na štúdium. Zásoba jedla bola ďalšou zmenou k lepšiemu. U Dursleyovcov žil len zo zvyškov a z toho, čo mu poslali Weasleyovci alebo čo si sám stihol nakúpiť pred príchodom do Surrey. Plnohodnotná strava bolo čosi, na čo sa zvykalo ľahko. Okrem toho mal potrebu jesť viac než predtým. Pravdepodobne to súviselo s faktom, že jeho nové telo bolo podstatne vyššie a o čosi lepšie stavané. 

Na druhý deň vstal skoro ráno. Obliekol si svoj tmavozelený habit so strieborným lemovaním a vzal si mešec galeónov. Prútik si vsunul do tajného vrecka v rukáve, ktoré si nechal našiť. Krajčírka ochotne splnila jeho požiadavku, dokonca mu to ani nenaúčtovala. Beztak tam nechal viac než dosť peňazí. 

Z hotela vyšiel von zadným vchodom a vydal sa taxíkom k Barentsovmu moru. To je more v Severnom ľadovom oceáne. Tam by malo byť niečo, ako v Británii nástupište 9 a ¾. Čiže cesta na Durmstrang.

Nevedel, ako inak sa tam má dostať. Vedel len, ako sa tam dostávajú študenti Durmstrangu. To bola ďalšia z vecí, ktoré sa náhodou dozvedel počas Trojčarodejníckeho turnaja. 

Taxík ho vyložil pár desiatok metrov od pláže. Vo vode nevidel Harry nikoho. Nečudo, veď fúkal studený vietor a už aj bez neho bolo príliš chladno na kúpanie.

Z mora vychádzala mágia, ktorú Harry jasne cítil.

„A čo mám robiť teraz?!“ zamrmlal naštvane. Do ľadovej vody sa mu zrovna nechcelo. Posadil sa na jemný piesok a snažil sa prísť na to, ako sa dostane na loď.

„Do tej vody nevleziem!“ to bolo jasné. Čarovať nemohol, nie tu. Mohol by si to všimnúť niekto z ministerstva.

A čo keby som skúsil privolať tú loď ako Rytiersky autobus? Napadlo ho. Neveril síce, že sa niečo stane, ale nič lepšie nemal. Postavil sa na nohy a poriadne si oprášil habit od piesku. To by sa teda dobre zapísal, keby prišiel ku Karkarovovi so zašpineným habitom.

Prútik si nechal vkĺznuť do dlane a zdvihol do výšky ruku s prútikom.

Na hladinu sa vynorila loď, ako keď ponoríte fľašu s vodou pod vodu a ona rýchlo vystrelí hore. Podobne vyletela aj táto loď. Vlny, ktoré spôsobila, došli až k Harrymu, ktorý bol dvadsať metrov od dosahu mora. Len tesne uskočil, inak by mu vlny zamočili obuv.

Loď nebola taká veľká, ako tá, na ktorej prišli reprezentanti do Rokfortu, ale vyzerala byť rovnako stará a takmer rovnako pôsobivá.

Harry už vedel, prečo cítil mágiu z vody. Tá loď bola na dne a čakala. K Harrymu sa vysunul asi meter a pol široký mostík, po ktorom mal vyjsť na loď. A presne to urobil. Vyšiel po mostíku na loď a ani raz nespomalil, nezrýchlil, ani nepozrel dole. Bál sa, že keby na chvíľu stratil koncentráciu, skončil by vo vode. 

„Dobrý výkon. Väčšina ľudí v polovici zazmätkuje.“ Pochválil ho mladý -námorník?-.

„Je to podobné ako na metle. Tam som tiež vo vzduchu a od pádu ma chráni iba kus dreva.“ Uškrnul sa Harry. Chalan sa zasmial.

„Philip Devar. Normálne som študentom Durmstrangu a synom starej čarodejníckej rodiny Devarovcov, ale naštval som rodičov a za trest som skončil tu.“ Podal mu mladík s úškrnom ruku.

Teraz bol rad na Harrym, aby sa rozosmial. Prijal ponúkanú ruku a rovnež sa predstavil.

„Sebastian Brennen. Čo si urobil, že ťa rodičia poslali sem?“ opýtal Philipa.

„Rodičia mi na začiatku roka povedali, že ak dostanem horšie ohodnotenie, ako ,Prekonáva očakávania', vydedia ma. Dostal som dvakrát ,Slabé'.“ Pokrčil s úškrnom ramenami.

„Z čoho?“ opýtal sa.

„Astronómia a elixíry. Dva najhoršie predmety na škole. Brrr.“ Otriasol sa.

„Ja som naviac neznášal veštenie.“ Priznal Harry. Uškrnul sa pri spomienke na to, ako mu Trelawneyová každú hodinu predpovedala smrť.

„My na Durmstrangu veštenie nemáme. Na akú školu si chodil predtým?“ opýtal sa ho Philip.

Harry si v duchu vynadal. Ak nebude čušať, tak si môže ísť rovno zaskákať z mosta. Najlepšie z nejakého poriadne vysokého, ako je Millau Viaduct v Paríži. Ten most by mal dosahovať výšku nad tristo metrov a dopadol by na tvrdú zem, teda ak si to správne zapamätal. Bola to jedna z mnoha informácií, ktoré naňho vychrlila Hermiona. 

„Tak rôzne. Veď to je jedno.“ Vyhol sa Harry odpovedi. Philip len pokrčil plecami a nechal to tak.

„Poď.“ Odviedol ho od mostíka. Zaviedol ho na provu lode a loď, ako na povel vyrazila.

„Na čo ideš vlastne na Durmstrang?“ opýtal sa Philip Harryho.

„Presvedčiť Karkarova, aby ma vzal na školu.“ Odpovedal.

„Myslíš, že sa ti to podarí? Karkarov berie na školu len žiakov s istým nadaním. Ak ti neprišiel list v jedenástich, tak to asi nebude škola pre teba. Možno nebudeš dosť dobrý v čiernej mágii.“ Poznamenal jemne Philip.

„Aj tak to skúsim. Pred týždňom sa mi zrútil svet. Zistil som, že všetko, čo som poznal bola lož. Ľudia, ktorých som považoval za rodičov nie sú mojimi skutočnými rodičmi a muž, ktorý ma chce zabiť je môj otec. Teraz som na úteku. Stratil som domov, priateľov, rodinu a aj svoj život. Nikdy som nemal najľahší život, ale nebolo to ani zlé. Párkrát som takmer prišiel o život a paradoxne som nenávidel prázdniny, lebo som sa vždy musel vracať k príbuzným, ktorý ma nenávideli, ale všetko to vyvážili moji priatelia a ľudia, ktorých som mal rád. Teraz nemám nič. Veď Brennen ani nie je moje skutočné priezvisko! Lenže, keby som používal svoje pravé meno, tak som do hodiny mŕtvy. A to tiež len v tom lepšom prípade.“ Harry rozprával opretý o zábradlie, so zrakom upreným na vlny, vytvárajúce sa na rozbúrenom mori. Spomínal na Hagrida, Rona, Hermionu, Siriusa, Remusa, Dumbledora a mnohých ďalších.

Spätne by nevedel nájsť nijaké ospravedlnenie preto, že svoj životný príbeh vyklopil prvému človeku, ktorý prejavil záujem. Možno to bolo tým, že ho to všetko ťažilo ako balvan alebo tým, že Philip Devar pôsobil ako človek, na ktorého by sa mohol spoľahnúť v každej situácií. Oboje bola pravda. Lenže v tej dobe to mohol len ťažko vedieť. 

Philip mu opatrne položil ruku na rameno. Harry si povzdychol a zavrel oči. Po chvíli ich opäť otvoril a vystrel sa. O krok ustúpil, čím striasol Philipovu ruku zo svojho ramena.

„Prepáč. Nemal som ťa s tým zaťažovať.“ Prehovoril s kamennou maskou.

„Toje v poriadku.“ Povedal rýchlo Philip a ustarostene ho pozoroval.

„Nie je. Toto normálne nerobievam a bola chyba stratiť kontrolu. To si rozhodne nemôžem dovoliť. Prosím ťa, aby si nikomu neprezradil, čo som ti teraz povedal. Spojenie so svojím starým životom som stratil, keď som odišiel. Teraz som prišiel sem a ak sa niekto dozvie o tom, kto som, tak môžem utekať znovu. A tentoraz sa mi to už nemusí poradiť.“ Vrhol na neho prosebný pohľad. Philip sa zmohol len na prikývnutie. Čím viac o tom chalanovi vedel, tým viac ho miatol.

Harry sa zahľadel na more a zazrel nejasný obraz. Čím bližšie boli, tým bol obraz zreteľnejší, až mohol rozoznať veže na hrade. Durmstrang. Durmstrang bol obrovský, temný, starý a krásny a vyžarovala z neho moc. V majestátnosti nijako nezaostával nad Rokfortom, ktorý Harry až dovtedy považoval za najúžasnejšie miesto na svete. 

„Je krásny, však?“ usmial sa Philip.

„Veľkolepý.“ Harry mu úsmev opätoval.

„Potom, aby si sa nečudoval, my na Durstrangu patríme väčšinou do čistokrvných čarodejníckych rodín. Ale môžeš byť hoci aj potomkom samotného Slizolina a nebudeš znamenať nič, ak nebudeš mať moc. Na našej škole nezáleží na tom, kto si, ale čo dokážeš! Ak ukážeš, že si slabý, tak ťa budú všetci utláčať. Ak ukážeš, že si silnejší, ako oni, tak budeš vládnuť. My na Durmstrangu si vážime silu a slabosť odsudzujeme. Na našu školu sa dostanú len tí najsilnejší.“ Podaril mu, keď loď zakotvila. Harry prikývol.

„Vďaka. Rád som ťa spoznal, Philip.“ Podal mu ruku.

„Potešenie je na mojej strane, Sebastian Brennen.“ Stisol mu Philip pevne ruku a usmial sa.

Durmstrangské chodby boli o niečo väčšie, ako tie na Rokforte a aj temnejšie. Harry kráčal popri stene a bol si istý, že ho takmer nikto nezazrie.Akoby šiestym zmyslom vedel, kam má ísť. A ten čudný zmysel ho viedol spleťou chodieb dobre, pretože sa ocitol pred kamenným chrličom, vedúcim do zborovne.

Čo majú všetci s tými kamennými sochami? Pýtal sa sám v duchu sám seba. Rokfort a ešte aj Durmstrang. Tieto chrliče mali podobu dvoch hipogryfov. Vskutku úchvatné sochy. 

„Prišiel som navštíviť riaditeľa.“ Prehovoril.

Po chvíli sa sochy odsunuli a Harry mohol vstúpiť.

„Dobrý deň.“ Pozdravil muža sediaceho za stolom. Riaditeľňa bola pomerne veľká miestnosť, obkolesená po obvodoch policami plnými kníh a rôznymi prístrojmi.

V strede, trochu vzadu, stál stôl, za ktorým sedel Karkarov. Pred stolom sa nachádzali dve pohodlné kreslá pre prípadných návštevníkov.

„Dobrý deň, chlapče. Čo potrebuješ?“ opýtal sa ho nečakane prívetivo Karkarov. Vyzeral celkom inak ako ten čarodej, ktorý počas Trojčarodejníckeho turnaja silou mocou nadržiaval vlastnému šampiónovi. Súperenie zrejme zasiahlo Karkarova rovnako ako všetkých ostatných, čo bolo len pochopiteľné. 

„Moje meno je Sebastian Brennen. Prišiel som vás požiadať o prijatie na vašej škole.“ Harry zachoval kamennú tvár. Nemienil ukázať navonok nijaké emócie. To by mohol pokladať za náznak slabosti a mohol by ho odmietnuť. Radšej sa bude riadiť Philipovými radami. Nič lepšie aj tak nemal. 

„Myslíš si, že zvládneš túto školu? Predpokladám, že si v jedenástich nedostal list.“ Opýtal sa Karkarov. Harry sa mu pozrel hlboko do očí. Nerobilo mu problém vydržať čarodejov upretý pohľad, čo na Karkarova tajne urobilo dojem. 

„Myslím, že áno. Možno bude chvíľu trvať, než sa adaptujem, ale zvládnem to.“ Harry vedel, aký účinok má pohľad do takých hlbokých očí, ako má on. Karkarov mal dojem, že mu Harry vidí až do duše. Nikdy by to nepriznal, no ten pohľad počas dlhej chvíle nacvičoval v kúpeľni pred zrkadlom. 

„Dobre. Dám ti šancu. Chceš ísť do piateho ročníka, áno?“ za tie roky vedel celkom dobre odhadnúť vek mladého človeka.

„Áno. Ak by vám to nevadilo, tak si trochu zmením vzhľad pre nástupom do školy.“ Oznámil mu.

„Tak, ako priezvisko?“ poznamenal Karkarov pobavene. Harry sa uškrnul. Mal by mať obavy, že ho tak rýchlo odhalil, ale namal. Dobrí riaditelia jednoducho museli vedieť, čo sa deje v ich školách. Ani Karkarov nebol výnimkou. 

„Ste všímavý.“ Ocenil. Karkarov pobavene prikývol.

„Akú školu si navštevoval predtým?“ opýtal sa Karkarov.

„To nie je podstatné.“ Odpovedal Harry.

„Jeden z našich učiteľov by mohol byť ochotný učiť ťa počas prázdnin. Bude ťa to síce niečo stáť, ale mohol by ťa dobre pripraviť na Durmstrang. Chceš?“ ponúkol mu Karkarov ponuku. Väčšina európskych škôl nevyučovala čiernu mágiu, preto radšej predpokladal, že ju chlapec neovládal. 

„Čo z toho budete mať vy?“ nadhodil Harry. Nemal dojem, že Karkarov je muž, ktorý robí niečo nezištne. Riaditeľ sa usmial.

„Dobrého čarodejníka. Ty si talentovaný a my teraz potrebujeme takých, ako si ty. Ak na sebe zapracuješ, tak sa z teba stane silný čarodejník a rátam s tým, že kým budeš študovať na tejto škole, tak ju budeš aj chrániť. V poslednej dobe sa začali do našej školy púšťať nejakí šialení čarodejníci v bielych plášťoch. Je ich veľa a ja nemôžem dovoliť, aby sa im podarilo napadnúť alebo zničiť našu školu a ublížiť prvákom.“ Povzdychol so Karkarov. Harry prikývol.

Dohodli sa spolu na hodinách s Harrymu zatiaľ neznámym učiteľom. Čarodejník ho mal vyzdvihnúť pred hotelom a odviesť na miesto, ktoré je chránené pre ministerstvom.

Karkarov mu dal ešte zoznam učebníc a pomôcok na školský rok a Harry mohol odísť.