Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Posledné dni boli viac menej rovnaké. Sebastian sa zahrabal do kníh, Levingových zložiek a hŕb pergamenov a pripravoval sa na blížiace sa stretnutie elixírových Majstrov. Okrem toho sa stíhal aj pripravovať na skúšky.

Tieto dni mu robili spoločnosť iba knihy, ticho v jeho komnatách a Caitlin, ktorá prišla každý večer za ním.

Bolo to rovnaké. Ráno vstal skoro, skôr ako všetci ostatní, pustil sa do učenia, potom, čo vstali jeho priatelia sa s nimi išiel naraňajkovať, potom vyučovanie a po vyučovaní sa zas zahrabal do kníh. Príchod Caitlin bol ako vyslobodenie. Otvorili si elfské víno a dlho do noci sa pri ňom a neskôr pri čaji zhovárali.

V jeden z takýchto dní mu niekto zaklopal na dvere. Sebastian tušil, že je to niekto z jeho priateľov, a tak iba pomocou mávnutia ruky otvoril dvere. Dnu nakukla najskôr hlava so svetlohnedými vlasmi, ktorá zhodnotila situáciu a potom vošiel celý Philip.

„Znovu si zahrabaný v knihách.“ Povedal mu namiesto pozdravu s výčitkou v hlase. Sebastian ani nezdvihol zrak od knihy, ktorú práve študoval.

„Nie len v knihách.“ Opravil ho Sebastian s jemným náznakom pobavenia v hlase. Pocítil Philipov rozčarovaný pohľad, ktorý sa do neho zabodol.

„Je na čase vyhrabať sa z tohto stavu, ktorý nazývaš žitím, nemyslíš?“ opýtal sa ho.

„Ja to nenazývam žitím, Philip.“ Opravil ho.

„A okrem toho, vieš, prečo to robím.“ Dodal.

„Áno, viem. Pretože ti šibe. Vieš toho viac, ako my budeme kedy vedieť, ale ani toto ti nestačí na to, aby si bol spokojný.“ Vynadal mu mierne Philip. To Sebastianana prinútilo, aby zodvihol hlavu a pozrel sa na Philipa. Asi niečo takéto si s Ronom mnohokrát mysleli o Hermione.

„Ale vynadanie mi nie je to, prečo si ma prišiel navštíviť, však?“ opýtal sa, položil rozčítanú knihu na stôl a pohodlnejšie sa oprel na kresle.

„Nie, to nie. Ale aj to bol jeden z bodov, ktoré som chcel pri tvojej návšteve splniť.“ Priznal.

„Výborne, takže si môžeš odškrtnúť bod zo zoznamu. A teraz zo seba vysyp, prečo si ma prišiel pozrieť.“ Povedal. Mohlo by to vyznieť nepriateľsky, ale len vtedy, keby nepoužil mierny, priateľský hlas.

Philip sa posadil na kreslo oproti tomu jeho. Vrhol rýchly nesúhlasný pohľad na knihy pred ním, na čo Sebastian nadvihol obočie. Potom sa naklonil smerom k Sebastianovi, ignorujúc knihy.

„Potrebujem niekoho, ako si ty.“ Povedal sprisahanecky. Sebastianovo obočie vyletelo ešte vyššie ako predtým.

„A to už na čo?“ opýtal sa. Philip sa uškrnul.

„Na Durmstrangu sa už dlho nič nestalo. Podľa mňa je na čase zmeniť to.“ Povedal a významne sa na neho pozrel.

„A čo s tým mám ja?“ opýtal sa Sebastian skôr preto, aby svojho priateľa podráždil, než preto, že by nechápal, na čo naráža.

„Ty mi v tom pomôžeš.“ Široko sa na neho usmial Philip.

„Si si tým nejaký istý.“ Podpichol ho Sebastian a veľavýznamne sa na neho pozrel. Philip si povzdychol.

„Zoženiem ti niekoho, kto si s tebou pokecá vo všetkých jazykoch, ktoré sa učíš a pomôže ti s chybami, ak nejaké robíš. Môže byť?“ vyjednával.

„Nie je to síce nejaká výnimočná ponuka, toto by som dokázal aj sám, ale dobre. Súhlasím. Teraz mi vysvetli, čo chceš vlastne urobiť.“ Vyzval ho. Philip sa okamžite chopil príležitosti a začal mu vysvetľovať svoj plán.

Philipov plán bol vlastne dosť jednoduchý a jeho následky pomerne neškodné. Sebastian trochu pozmenil niektoré časti jeho plánu.

Po skončení sa Philip škeril ako mesiačik na hnoji. Tak by to aspoň povedali muklovia a Sebastian medzi nimi strávil dosť času na to, aby sa na neho niečo nalepilo.

Philip odchádzal spokojný a s úsmevom na perách.

„Nešker sa tak, inak každý zistí, že v tom máme prsty my.“ Napomenul ho Sebastian. Philip iba silou vôle potlačil úsmev a zatváril sa vážne.

„Vidíš? Takýto výraz budem mať dnes celý deň.“ Povedal. Sebastian nad ním pokrútil hlavou.

„Si od prírody veselý chalan, dokonca ani tvoja aristokratická výchova to neprebila. Myslíš si, že niekto uverí tomu, že v tom nemáme prsty, keď sa budeš tváriť takto?“ opýtal sa ho. Philip pretočil očami.

„Dobre. Budem sa tváriť tak, ako každý iný deň. Spokojný?“ ako dôkaz nahodil pohodový mierny úsmev, ktorý na jeho tvári žiaril väčšinu času, od vtedy,  ako ho Sebastian spoznal. 

„Absolútne.“ Odpovedal spokojne.

V ten deň zostal Sebastian v izbe až do zotmenia. Všetci si mysleli, že sa učí, ale pravdou bolo, že sa pripravoval na večer. Philip mu čosi priniesol, ale aj tak si musel väčšinu vecí, ktoré bude potrebovať vytvoriť sám.

Až potom, čo si bol istý, že ho nikto neuvidí si obliekol čierne nohavice, čiernu košeľu a na to čierny plášť s kapucňou, ktorú si pre istotu hneď nasadil. Do vreciek na plášti si nastrkal niekoľko fľaštičiek s farebným obsahom, brká a rôzne iné predmety.

Vykradol sa zo svojej izby, pomocou zložitého kúzla mierne stlmil svetlá na hrade. Nebolo to nič nápadné, nikto by si to nemal všimnúť. Toto kúzlo bude musieť aplikovať ešte aspoň trikrát, aby bolo viditeľne poznať, že sú svetlá tlmenejšie.

Potichu, nikým nevidený, sa ukrytý v tieňoch zakrádal po hrade. Durmstrang bol cez deň krásny a tak trochu desivý, na čo si počas posledných mesiacov rýchlo zvykol, ale cez noc bol úplne iný.

Temné tiene všetko prikrývali a dodávali každému jednému, hoc aj úplne obyčajnému, predmetu tajomnosť. Mesačné svetlo, prenikajúce cez veľké okná, osvetľovalo steny a podlahu modrastým svetlom. Zlatisté svetlá faklí vyžarovali do blízkeho okolia slabé teplo, ale v konečnom dôsledku ich mihotavé plamene pridávali hradu skôr na záhadnosti, než že by odhaľovali tajomstvá ukryté v tieňoch.

Nič ani modrasté mesačné svetlo, ani zlatisté svetlo ohňa, nedokázalo prekonať všetko zahaľujúce temné tiene. Noc patrila im a ten, kto sa bál tmy a tieňov nemal v noci čo robiť na chodbách Durmstrangu.

Sebastian sa však tieňov ani tmy nebál, naopak, vítal ich prítomnosť. Nechal sa pohltiť hlbokou tmou a stratil sa tak z očí ľuďom, ktorí ho nemali vidieť.

Čierny plášť dokonale ladil s okolitou temnotou, a tak sa na chodbu, kde spávali siedmaci dostal bez toho, aby ho ktokoľvek zaznamenal.

Siedmacké izby boli chránené veľmi dobre. Starší študenti si očividne dávali záležať na tom, aby nikto neprenikol do ich súkromia. Sebastian však strávil veľmi dlhú dobu učením sa ochranných kúzel, čo je úzko späté s ich ničením.

Prvá izba, cez ktorej ochrany prenikol nepatrila nikomu inému, než Drakeovi Facinellimu. Drake mal celkom peknú izbu aj keď ani zďaleka nie takú prepychovú ako Sebastian. Spal pokojným spánkom, nevšimol si, že by sa niekto vkradol do jeho izby. To bolo iba dobre.

Sebastian pracoval rýchlo. Pre istotu ho očaroval hlbokým spánkom, ak by sa chcel zobudiť, vytiahol z plášťa fľaštičku so zelenou tekutinou, otvoril ju a položil spolu s brkom na Drakeov nočný stolík. Jednoduché mávnutie rukou a brko ožilo, namočilo sa do magického zeleného atramentu a začalo vytvárať na Drakeovej tvári vytvárať tetovania.

Použil vylepšený atrament, ktorý sa nedá zmyť. Dá sa odčarovať, ale je na to potrebné úsilie a prútik. No a prútik bola ďalšia časť plánu.

Lokalizačným kúzlom sa pokúsil vyhľadať Drakeov prútik. Na prvý pokus neuspel, ale pravdu povediac, prekvapilo by ho, keby nemal siedmak na Durmstrangu prútik opatrený nejakými ochrannými kúzlami. Použil silnejšie lokalizačné kúzlo, ktoré už nebolo také známe ako to jednoduchšie, ktoré použil predtým. Kúzlo ho naviedlo pod Drakeov vankúš.

Sebastian mimoriadne opatrne vytiahol spod vankúša Drakeov cezmínový prútik. Z habitu vytiahol kus dreva, v tvare prútika. Tromi náročnými kúzlami sa postaral o to, aby napodobenina Drakeovho prútika vyzerala presne ako ten jeho, spolupracovala s jeho mágiou a dokázala vytvoriť niekoľko kúzel, kým stratí moc čarovať.

Falošný prútik vsunul pod Drakeov vankúš, na miesto, kde ležal predtým jeho pravý prútik.

Ďalej sa vybral k Drakeovej skrini. Do korán ju otvoril a dosť nepríjemne sa usmial, keď odhalil jej obsah. Ďalších pár minút vyťahoval z jeho skrine oblečenie a upravoval ho pomocou kúzel. Na niektorých jeho habitoch zašil miesta na hlavu, ruky alebo k sebe zošil spodné lemy habitov. Iné prefarbil na fosforeskujúce žlté, zelené, či ružové odtiene so srdiečkami, hviezdičkami, motýlikmi, niekde aj macíkmi a podobnými detskými vzormi.

Vymenil väzby na jeho knihách. Napríklad učebnica dejín mala teraz väzbu z učebnice herbológie a učebnica herbólógie niesla názov Nebezpečné magické tvory a obrana pred nimi, časť druhá. Vedel, že majú zajtra prvé elixíry, a tak mu poskrýval pomôcky.

Vošiel do jeho kúpeľne a všetko, čo používal nahradil niečím iným. Šampón vylepšenou muklovskou farbou na vlasy – ružovou, do mydla mu pridal výťažok z ihličnanky siatej, mimoriadne páchnucej rastliny, ktorá však začne páchnuť až po styku s pokožkou a to tiež až po minúte.

Po návrate k Drakeovej posteli sa neubránil tichému smiechu, ktorý okamžite stlmil rukou.

„To stačí.“ Povedal a brko, práve teraz maľujúce jeho uši, sa zastavilo a poslušne uložilo vedľa fľaštičky s atramentom.

Drakeovu tvár zdobilo zručne namaľované tetovanie, zobrazujúce absolútne nemagické tvory – sliepky. Niektoré zobali zrno, iné sa hádali so svojimi susedami a jedna práve kládla vajce. Toto tetovanie mu siahalo aj na krk.

Predtým, než sa vykradol z Drakeovej izby mu nezabudol budík prestaviť o polhodinu neskôr.

Ochrany na Drakeovej izbe zostali neporušené, nedozvie sa, kto bol v jeho izbe, bude to dokonca vyzerať tak, že v nej nikto nebol.

Rovnaký proces použil u všetkých ostatných študentov vyšších aj nižších ročníkov. Problémy nastali iba v izbe jeho sestry. Caitlin sa zobudila, keď prenikol jej ochranami a takmer si ho všimla. Sebastian sa zaštítil všetkými štítmi, ktoré poznal a v duchu sa modlil, nech nevidí jeho auru. Dvadsať minút stál bez najmenšieho pohybu ukrytý v tieňoch jej izby a čakal, kedy zapáli svetlo a uvidí ho.

To by bola jeho smrť.

Nič také sa, našťastie, nestalo a Caitlin opäť upadla do spánku. Stále mal výčitky, keď upravoval jej veci, ale už nie také strašné ako predtým, než ho tak vydesila.

Boli tri hodiny, keď dokončil úpravu posledného študenta. Presnejšie Philipa, jeho chodbu si nechal ako posledné a úpravou Philipovej vizáže sa úprimne pobavil.

Každá trieda mala iný atrament, siedmaci zelený, šiestaci červený, piataci modrý, štvrtáci žltý, tretiaci čierny, druháci ružový a prváci strieborný. Zaujímavé na tom atramente bolo, že menil farbu.

Modrá mala niekedy odtieň polnočnej oblohy, inokedy zas bledý modrastý odtieň mesiaca, či indigové sfarbenie.

Červená získavala odtiene burgundskej, niekedy bola ako čerstvo preliata krv, inokedy získala hlboký odtieň rubínov, či vínový nádych.

Podobne to bolo aj s ostatnými farbami.

Samozrejme, nezabudol ani na svojich priateľov. Konkrétne úpravu Philipa a jeho vecí si užil. Na jeho tvári sa krásne vynímalo tetovanie králikov a vlasy mu svietili žiarivou žltou. Každému čosi pridal do šampónu, ale u Philipa vedel, že by si vlasy umyť nešiel. Nie, keď je oboznámený s plánom.  A tak to vyriešil za neho a rovno mu prefarbil vlasy.

A do oblečenia mu ako prídavok pridal svrbiaci prášok. Philip by bol radšej, keby bol dopad žartu na jeho osobu minimálny. Aj preto sa Sebastian rozhodol, že si to odnesie v plnej miere.

Pred odchodom sa pristavil pri jeho úlohe z elixírov, niekoľko viet z nej vymazal a nahradil inými. Mierne sa zamračil a na koniec jeho práce dopísal ešte pár viet. Potom spokojne prikývol a jednoduchým kúzlom sa postaral, aby jeho písmo vyzeralo ako Philipove. Pergamen z jeho prácou opäť skrútil a odložil.

Týmto sa postaral o všetkých študentov a o ich izby.

Sebastian však ešte neskončil. Jeho ďalšia zastávka bola vo Veľkej sieni, kde sa podávalo jedlo.

Na každý jeden stôl vyryl odspodu pár rún, ktoré zaručili, že jedlo v dnešný deň bude všelijaké, len nie chutné.

Aké bude prekvapenie študentov, ktorý nestihnú raňajky a budú príšerne hladný, keď zistia, že na slané jedlá bol použitý cukor, namiesto soli. Sladké jedlá budú štipľavé alebo slané a nápoje jednoducho nechutné.

Jediné jedlo, ktoré sa bude dať na obed a raňajky jesť, budú ovsené vločky. To bolo jedlo, ktoré nezvykol raňajkovať, ale niektorí iní áno. Nebolo by dobré, keby bolo chutné práve jeho obľúbené jedlo.

Na stoly schválne použil jednoduché runy, ktoré poznali už tretiaci. Tým sa zvýši počet možných podozrivých. A okrem toho, toto nebol Sebastianov štýl, on útočil elegantnejšie a prudšie. A jeho súboj s Drakeom všetkým ukázal, že aj otvorenejšie.

Na učiteľský stôl nepoužil nijaké runy, nepokúsil sa dostať do ich izieb a ani nepoškodil ich učebne. Učitelia na Durmstrangu boli mimoriadne tolerantní, ohľadne rozbrojov medzi študentmi, ale keď praskla ich trpezlivosť, tak používali tvrdé tresty, ako sa Sebastian nedávno dozvedel.

Nemal ani najmenšiu chuť pokúšať ich trpezlivosť, kvôli takej banalite ako je vystrelenie si z iných študentov.

Vedel, čo si môže dovoliť, ak sa nechcel dostať do problémov a ďalej nehodlal zájsť. Žiaden žart mu nestál za vylúčenie.  

Dúfal v to, že ich príliš nerozčúli dočasná neschopnosť ich študentov.

Pravé prútiky študentov začaroval silnými, ale dočasnými ochrannými kúzlami. Prváci až štvrtáci si svoje prútiky nájdu v jednej z veží. Pár hodín po vrátení ich nebudú dokonale poslúchať, ale zlepší sa to.

Vyššie ročníky sa nájdu svoje prútiky zavesené na strope v hodovacej sieni. Zviditeľnia sa však až večer, keď ich falošné prútiky absolútne stratia moc čarovať. A zo stropu ich bude môcť odstrániť iba ich vlastník, nikto iný.

Dosiahnuť to bolo ľahké, nepracoval s nijakými zložitejšími kúzlami. Jednoducho využil mágiu prútikov a lojálnosť k ich pánovi.

Nezabudol k nim pridať ani svoj vlastný prútik. Samozrejme, iba ten náhradný. Nemienil riskovať, že sa jeho prútiku čosi stane len kvôli žartu.

Bolo po piatej, keď so všetkým skončil. Pobral sa do svojich izieb, kým sa niekto nezobudí. Všetko by bolo zničené, keby sa nechal pristihnúť pri čine. A tiene, ktoré ho celú noc tak verne ukrývali sa pomaly začínali strácať.

V izbe si sadol do pohodlného kresla a nechal brko, aby mu niečo namaľovalo na tvár. Zvolil zelenú farbu, predsa len už bol siedmak aj keď s nimi nezdieľal tú istú chodbu.

Oblečenie si nepremieňal. Ostatní to vyriešia kúzlami, bude to vyzerať, akoby tak učinil aj on. Pozamieňal si obaly na niektorých učebniciach a opätovne si ich vložil do tašky.

Potom, čo ho brko domaľovalo nechal magický atrament zmiznúť, aby u seba nemal nijaký dôkaz.

Neodolal a vyčaroval si zrkadlo, aby zistil, čo sa mu brko rozhodlo namaľovať na tvár. Pobavene sa usmial pri pohľade na poprepletaných zelených hadov, zobrazených na jeho tvári a krku.

Hady boli znakom Salazara Slizolina a celej dynastie z ktorej pochádzal. Všetci potomkovia Cadmusa Peverella a aj sám Cadmus Peverell, mali v znaku hada. A predtým to bol zas drak, mocná mýtická bytosť.

Po rozdelení bratov Peverellovcov sa dvaja bratia vzdali rodového znaku a nahradili ho novým, rovnako ako si vybrali iné meno.

Cadmus Peverell-Gaunt bol prvým Gauntom a vložil do ich erbu hada. Zvolil si ho hneď z niekoľkých dôvodov. Had bol znakom prefíkanosti, záludnosti, útočil nečakane a prudko a bol klzký a mrštný, taký bol aj samotný Cadmus. Okrem toho získal počas rokov Cadmus Peverell aj schopnosť hadieho jazyka, nazývaného aj parselčina. Nikto však nevie, odkiaľ sa jeho schopnosť vzala, avšak ani jeden z jeho súrodencov ani predkov ju neovládal.

Ignotus Peverell-Potter si vyvolil do svojho erbu leva. Lev v jeho erbe značil silu, odvahu, udatnosť, chrabrosť, statočnosť, no jednoducho znaky dokonalého zástancu svetlej strany. Cadmus rád hovorieval, že jeden zo základných povahových vlastností všetkých Ingotusových dedičov bola hlúposť a naivita.

Traja bratia od jednej matky a jedného otca, pochádzajúci z jedného rodu. Každý z nich bol iní ako ten druhý, a predsa sa navzájom milovali. Spájalo ich totiž čosi, čo nemajú nijaký najlepší priatelia ani partneri. Spájala ich rovnaká krv.

Ignotus bol pokojný, láskavý a inteligentný. Bol najjemnejší z troch bratov a dokázal milovať všetkých okolo seba. V každom vedel nájsť niečo, čo ho robilo dobrým človekom.

Ignotus si splietol neviditeľný plášť, rovnaký ako boli všetky ostatné, avšak on ten svoj začaroval neznámymi a nesmierne mocnými kúzlami, ktoré sa postarali o to, že sa jeho moc nikdy nestratí.  Niektorí dokonca tvrdili, že pod Ignotusov neviditeľný plášť nevidí ani samotná smrť.

Cadmus zas dokázal, na rozdiel od svojho brata, vypátrať aj to najlepšie ukryté temné tajomstvo, ktoré v sebe ľudia nosili. Bol prenikavo inteligentný a prefíkaný. Láska u neho nebola častým javom, ale keď raz miloval, tak miloval hlboko, vášnivo a oddane. Pre milovaných by obetoval všetko, vrátane svojej duše.

Kameň oživenia vytvoril preto, aby navrátil do sveta živých jedinú ženu, ktorú kedy miloval. To, že s ním nakoniec vo svete živých nebola šťastná, ho zlomilo. Zanechala mu po sebe však syna, ktorého vychovával do vtedy, kým nebol dosť starý a potom sa zabil, aby sa stretol so svojou milou. 

A nakoniec tu bol Ignotus, najstarší z troch bratov. Bol prchký a náladový, do všetkého sa vrhal po hlave a bez rozmyslu. Túžil po moci a po uznaní, túžil si raz podmaniť svet. Bolo v ňom niečo, čo ľudí nútilo ísť za ním, nech by kráčal po akokoľvek temnej ceste. A on to plne využíval. Nebol to práve dokonalý starší súrodenec, ale svojich bratov miloval, čo bolo hlavné. Aj keď bola jeho láska niekedy ubíjajúca.

Bazový prútik vyrobil preto, aby mu dopomohol stať sa najmocnejším kúzelníkom všetkých čias. Nakoniec  ho to však stálo život.

Sebastian potriasol hlavou, starý zbytočný zlozvyk, aby z nej vyhnal nechcené myšlienky. Dnes sa aspoň čiastočne vráti do čias, kedy mu tak nezáležalo na vedomostiach a bude sa baviť. Mal podozrenie, že ak by tak neučinil, tak by sa z toho obrovského množstva prijatých informácii zbláznil. A na to mal on svoju príčetnú myseľ príliš rád.

Nahodil rozladený výraz človeka, ktorého niekto nahneval a ktorému sa nič nedarí, no snaží sa to ukryť. Dnes bude mať jeho bežná maska veľké trhliny. Dovolil si ešte jeden úsmev, kým si nenasadil svoju dnešnú masku a vybral sa zobudiť svojich priateľov.

Začal Philipom. Chlapec s namaľovanými králikmi na tvári a žiarivými žltými vlasmi mal pozoruhodne dobrú náladu, keď ho zobudil. A pohľad na Sebastiana ho rozosmial.

„Tie hady ti seknú, mal by si sa maľovať častejšie.“ Bavil sa. Sebastian sa na neho nepekne usmial. O takých tridsať minút začne reagovať svrbiaci prášok na jeho habite.

Philip zobudil Aafke a Sebastian Bellu. Bella mala po celej tvári namaľované modré ruže, Sebastian si nemohol pomôcť, ale natiahol k jej tvári ruku a pohladil ju. Bella sa na neho usmiala.

„Už viem, čo ste vy dvaja včera plánovali. Bol si to ty, však? Nikto iný by tak hladko neprešiel mojimi ochranami.“ Nezdala sa byť príliš vytočená, keď to hovorila.

„Ja? Pripadá ti toto ako môj štýl?“ opýtal sa jej s hranou podráždenosťou.

„Tak trochu áno.“ Priznala Bella s úškrnom. Sebastianovi prebehol po tvári nervózny pohľad. Nemalo to vyzerať ako jeho štýl.

„Neboj sa, všimla som si to iba preto, že ťa poznám. Aj Philipa.“ Upokojovala ho.

 „Asi nemá cenu ďalej tvrdiť, že s tým nemám nič spoločné,“ na konci svoj povzdych otočil na otázku. Nežne sa na ňu usmial. Bella mu úsmev vrátila s rovnakou nežnosťou.

„Hej, hrdličky, ideme na raňajky.“ Popohnal ich Philip, ktorý sa k nim blížil rýchlym krokom. Sebastian sa na neho otočil s nepríjemným pohľadom práve vo chvíli, keď ho Aafke buchla lakťom do boku. Odrazu sa už ani trošku necítil vinný za to, že mu pridal do oblečenia svrbiaci prášok. Ešte raz sa pozrel do očí Belle a prikývol.

„Dobre, tak poďme, nech nám neujde to najdôležitejšie.“ Povzdychol si.

Blízkosti Belly sa však vzdať nemienil. Opatrne ju chytil za ruku a mierne, trochu nervózne, sa na ňu usmial. Bella si preplietla svoje prsty s tými jeho a rýchlo sa na neho usmiala.

Po tomto sa vybrali na raňajky, aby si užili prvú časť dnešného predstavenia, na ktorom si dal Sebastian tak záležať.

Sebastian sa celou cestou usmieval. Nie však preto, lebo odviedol kus náročnej práce, ale preto, lebo práve držal za ruku svoju ohnivú krásku a ženu, do ktorej sa zamiloval.