Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Sebastian kráčal po boku svojich priateľov do hodovacej siene. Bellu držal stále za ruku a tváril sa napoly podráždene a napoly spokojne. Nikto okrem nich a profesorov v sieni ešte nebol.

„Väčšinou sem prichádzame medzi prvými, no málokedy sme tu skutočne prví.“ Podotkol Sebastian, zatiaľ čo si prezeral takmer prázdnu sieň. Svoju úlohu hral perfektne, nikto nesmel ani na jednom z tých dvoch spoznať, že majú prsty v tom, čo sa bude diať.

„Dobré ráno.“ Mierne sklonil hlavu na pozdrav profesorom. Odpoveďou mu bolo niekoľko kývnutí hlavy a pár slovných odpovedí. Tie boli od Barbary Crapsonovej, Levinga a Karkarova. Všetci traja sa na nich svorne uškŕňali. Niet divu, s tými tetovaniami vyzerali naozaj zaujímavo. Usadil sa spolu s priateľmi za stôl, vedľa neho sa posadila Bella a naproti nemu Phillip. Objavilo sa pred nimi množstvo chutne vyzerajúceho jedla, presne ako každé iné ráno. Sebastian si vzal pečivo a začal si naň natierať marmeládu. Do hrnčeka si medzitým nalial nejaký z čajov na stole, pramálo mu záležalo na tom, aký. Aj tak ho nevypije a nikto sa mu do pohára pozerať nebude, išlo iba o to, aby niečo mal.

„Vonia to dobre.“ Skonštatovala Bella. Nabrala si praženicu so smaženou zeleninou a kúskami opekaného mäska, za iných okolností skvelé jedlo. Sebastian sa súhlasne usmial. Neunikol mu kyslý úškrn Phillipa. Mohol si to dovoliť, keďže sedel chrbtom k profesorom, no Sebastian na neho aj tak vrhol varovný pohľad. Jeho spolupáchateľ na neho potajme žmurkol a natiahol sa, po Sebastianovom príklade, za pečivom. Našiel si chutnú smotanovú nátierku, ktorú mal Sebastian rád, salámu, syr, zeleninu a všetko si to pedantne naukladal na chlieb. Sebastian ho ticho pozoroval, zadržiavajúc smiech. Dával si na tom skutočne záležať. Konečný výsledok Phillipovho pripraveného jedla vyzeral naozaj chutne, za iných okolností by si na tom jeho priateľ určite pochutil. Dnes však nie.

Skôr, ako však stihol svoj výtvor ochutnať Phillipe, vložila si do úst vidličku s jedlom Bella. Tvár jej v prvom okamihu skamenela a pootvorila oči o niečo viac ako je bežné. A potom sa jej tvár skrútila do znechutenej grimasy, tesne predtým, ako vypľula jedno späť do taniera, nedbajúc na dobré spôsoby.

„Fuf! Čo má toto znamenať?“ prskala. Siahla po pomarančovom džúse, ktorý si naliala k raňajkám a poriadne sa napila. Sebastian súcitne pozoroval jej počínanie, nemohol ju však zastaviť.

Za toto ho určite zabije. Ich oboch.

Začala sa dusiť a tentoraz s ťažkosťami prehltla zvyšky nápoja. Zadúšavý kašeľ ju však neprechádzal.

„Si v poriadku?“ opýtal sa Sebastian a opatrne jej začal trieť chrbát.

„Ten džús je slaný!“ prskala. Vzápätí obdarovala Sebastiana a Phillipa vražedným pohľadom.

„Toto máte na svedomí vy dvaja!“ prskala. Hlas stíšila do šepotu, aby ich nezačuli profesori.

„Tie pomaľované tváre neboli jediné, čo nás dnes malo čakať!“ zvolala hlasnejším šepotom. Aafke od seba znechutene odsunula tanier s raňajkami, pochopila, že aj jej jedlo bude chutiť hrozne.

„No... ehm...“ zdalo sa, že Phillipe nenachádzal vhodné slová.

„Súčasť plánu. Eh... no... bude toho ešte viac.“ S pokusom o úsmev si nervózne prehrabol vlasy.

„Do večera nás zabijete, ale museli sme pridať aj vás. Keby ste neboli ‚poškodené‘, mohli by učitelia obviniť vás.“ Obhajoval sa.

„Do kedy bude jedlo také hnusné?“ opýtala sa Bella.

„Dovtedy, kým to niekto nenapraví. To ale asi nebude tak skoro. Neboj sa, v izbe mám dostatok jedla, budeme mať čo jesť.“ Dodal. Bella si zhlboka povzdychla a prikývla.

„No dobre, čo už s vami. Ale po to jedlo si prídem.“ Sľubovala. Sebastian s úsmevom prikývol.

„Študenti, deje sa niečo?“ oslovil ich riaditeľ.

„To jedlo, pane, je hrozné. Nevieme, čo sa deje, ale chutí divne.“ Zavolala Bella.

„Čo myslíte tým, že chutí divne?“ opýtal sa zamračene riaditeľ.

„Nič hnusnejšie som ešte nejedla.“ Povedala.

„Len vaše jedlo chutí zle, slečna Castello alebo s tým majú problém aj ostatní?“ opýtal sa Leving.

„Zatiaľ sa odvážila ochutnať iba slečna Castello.“ Priznal Sebastian.

„V takom prípade budete musieť ochutnať svoje jedlo aj vy ostatní, inak nezistíme, či je problém všade.“ Povedal Leving. Sebastian by odprisahal, že ho teší takto ich trápiť. Musel vedieť o tom, že to spôsobili oni dvaja, teda, presnejšie, že to spôsobil Sebastian.

Phillip so Sebastianom sa na seba pozreli a pokrčili plecami. No čo už, nemajú príliš na výber. Zhodli sa aspoň na tom, že Aafke nebude nič skúšať, oni dvaja budú stačiť. Aspoň niekto nech je ušetrený tej hnusnej chuti. Obaja si vzali do rúk svoje nachystané raňajky a odhryzli si.

Sebastianove ústa zaplavila odporná chuť sladko-kyslého chleba a tá marmeláda... to sa ani nedalo opísať. Nič horšie ešte v živote necítil, a to už pojedol pekné množstvo elixírov. Odrazu mu prišlo zle a mal dojem, že ak to okamžite nevypľuje, bude zvracať. Výrazná príjemná chuť marmelády sa zmenila na výraznú nechutnú pachuť niečoho, čo by mohol označiť ako plesnivé ovocie, starý syr, extrémne kyslé citróny a akúsi neidentifikovateľnú súčasť, ktorá tomu všetkému dodávala priam neznesiteľnú príchuť.

Nestarajú sa o dobré vychovanie, vypľul jedlo naspäť do taniera. Phillip naproti nemu si práve utieral jazyk utierkou. Sebastian namiesto toho vytiahol prútik a namieril si ho na ústa. Jedno rýchle kúzlo a jeho ústa zostali čisté. Namiesto predošlej nechutnej pachuti mu ústa zaplnila svieža chuť mäty, stále však cítil pachuť tej marmelády. Ani silná chuť mäty nedokázala plne vyhnať tú nechutnú pachuť. A okrem toho, spomienok na to sa tak rýchlo nezbaví.

Prvotne vo svojom pláne nepredpokladali, že budú musieť skutočne jesť.

„Ako to chutí?“ opýtal sa Leving. Sebastian by bol odprisahal, že sa na nich skutočne dobre zabával, keby jeho výraz nebol tak starostlivo poskladaný do pokojnej masky.

„Hnusne!“ odpovedali Sebastian s Phillipom unisono. Leving sa slabo uškŕňal. Och áno, Leving o tom vedel a toto bol ich trest. Dôkazy o tom ale nemal nikto z nich. Keby po sebe tí dvaja zanechali dôkazy o tom, že to bol ich plán, čakal by na nich hnev ich profesorov. To bolo niečo, čo by nechcel dosiahnuť nijaký študent Durmstrangu. Profesori na tejto škole boli k takýmto veciam zhovievaví, dokonca by sa dalo povedať, že študentov k takýmto krokom viedli, ale hlúposť u svojich chovancov netolerovali. Ak si za sebou zanechal jasné stopy, si hlupák. A ak si hlupák, nemáš na Durmstrangu čo robiť. Jednoduché.

Aafke sa poobzerala.

„Nemali by tu už byť nejakí študenti?“ opýtala sa. O takej dobe bývala sieň už spolovice zaplnená.

„Mali.“ Zamračila sa Bella. Vzápätí sa obe pozreli s pochopením v očiach na chalanov.

„Ešteže nás zvykneš budiť?“ nadhodila pri pohľade na Sebastiana. Mladík sa uškrnul.

„Vždy vstanem skoro ráno bez budíka. Nezvyknem si ho ani nastavovať.“ Povedal.

„A my si ho nastavovať ani nepotrebujeme. Máme Sebastiana.“ Dodal Phillipe.

„A keď si ho aj nastavíme a zobudí nás Sebastian, len ho zrušíme. Netreba sa ním bližšie zaoberať.“ Zakončila to Aafke. Očividne všetci pochopili, že Sebastian poprestavoval študentom budíky.

„Ako dlho budeme nosiť tie tetovania?“ opýtala sa Bella. Sebastian sa usmial.

„Dlho.“ Odvetil. Zodvihol ruku a prstami prešiel po modrých ružiach na jej tvári.

„Tvoje tetovanie je nádherné. Brko odviedlo skvelú prácu.“ Povedal. Bella mu úsmev opätovala.

„Môžem povedať to isté. Tie hady sa mi páčia, hodia sa k tebe.“ Povedala jemne. Phillipe otrávene pretočil oči, kým Aafke sa usmievala.

„No dobre, hrdličky. Čo keby sme sa išli najesť k Sebastianovi? Toto si môžete nechať na neskôr, večer na seba budete mať dosť času.“ Prerušil ich Phillipe. Sebastian mal chuť niečo po ňom hodiť, musel sa však uspokojiť len so zvlášť nepríjemným pohľadom. Mal toho chalana rád, ale niekedy bol priam neskutočne otravný.

Všimol si, ako Phillipovi náhle zablúdila ruka ku golieru. Škrabal sa. Sebastian sa nepekne uškrnul, zachovávajúc nenápadnosť. Jediný, kto si jeho výraz všimol, bola Bella. Zvedavo nadvihla obočie. Sebastian sa k nej naklonil, akoby ani Phillipe nedokázal prekaziť predošlú osobnú chvíľku, ktorú si užívali.

„Chvíľu ho sleduj. Robil blbosti, tak má, čo chcel.“ Zašepkal jej do ucha. Od tej chvíle ho Bella skutočne zvedavo pozorovala.

Vybrali sa do Sebastianovej izby, kde sa všetci pousádzali na pohovkách a Sebastian vytiahol zásoby jedla. Predtým ich však varoval, aby nezjedli veľa, mohli by to totižto považovať za dôkaz, že ten plán zosnovali oni. Keby nevedel, že aj ostatní majú v izbách poskrývané jedlo, nevyťahoval by toto.

Pochopiteľne, počítal s tým, že viacerým dôjde, kto za tým plánom v skutočnosti stál. O to zábavnejšie to všetko bolo. A práve preto si dal tak veľmi záležať, aby nikto nemohol nájsť dostatočné množstvo dôkazov na to, aby ho mohli skutočne obviniť. Trestu by sa veľmi rád vyhol.

Keď bolo všetkým naokolo jasné, že Phillipa skutočne niečo strašne svrbí, chcel sa ho Sebastian opýtať, čo sa deje. Na jeho prekvapenie ho však predbehla Bella. S ustaraným výrazom sa k nemu naklonila a zľahka mu položila ruku na rameno.

„Phillipe, deje sa niečo? Odvtedy ako sme prišli do Sebastianovej izby sa stále škriabeš.“ Zaujímala sa. Phillipe pokrútil hlavou.

„To nič, asi som len na niečo alergický.“ Odbil ju nervózne a energicky pokračoval v škriabaní. Vzápätí sa zarazil a s priam vražedným výrazom sa pozrel na Sebastiana.

„Ty!“ vykríkol a ukázal na neho prstom.

„Ty si mi dal do oblečenia svrbivý prášok!“ obvinil ho. Nedal Sebastianovi možnosť brániť sa, rovno vytiahol prútik a namieril ho na mladíka. Vzápätí mu došlo, že mu je prútik v podstate na nič, a tak ho zahodil a s výkrikom sa na neho vrhol holými rukami. Diabolsky sa mu pritom zalesklo v očiach.

Sebastian s výkrikom vyskočil z kresla a dal sa na útek. Odvaha neodvaha, ak ho chytí so všetkým tým práškom, čo mal na oblečení, nebude Phillipe jediný, kto sa bude celý deň škrabať.

Dievčatá sa na nich skvele zabávali, keď sledovali ako behali po izbe a naháňali sa. Aj oni však začali kričať, keď sa Sebastian rozbehol k nim, v závese s Phillipem, ktorý mal pomstychtivú náladu.

Sebastian nakoniec skončil, na jeho nesmiernu radosť, ako víťaz, keďže mal lepšiu kondíciu než jeho priateľ. Človek by sa divil, ale aj taký metlobal veľmi pomáha pri získavaní dobrej fyzickej kondície, možno sa to nezdá, ale lietanie je namáhavé.

„Je čas ísť na elixíry. Tie máte s Levingom, takže by sme skutočne nemali meškať.“ Pripomenul Sebastian. On mal bielu mágiu s Crapsonovou, to bude v poriadku. Crapsonová bola skvelá a Sebastian dosť očividne patril medzi jej obľúbencov. Phillipe, stále sa vydýchavajúc z pobehovania po izbe, prikývol.

„Súhlasím. Ten chlap je strašný.“ Tvrdil Phillipe. Sebastian sa zasmial.

„Vlastne... pripomína mi jedného profesora z Rokfortu. Severus Snape, hovorí vám to meno niečo?“ opýtal sa Sebastian. Na jeho otázku zareagovala Bella.

„Majter elixírov. Áno, už som o ňom počula, minulý rok namiešal zopár elixírov, ktoré dokážu namiešať len skutoční majstri a predal ich za celkom slušné peniaze. Je škoda, že niekto s jeho talentom ostal učiť na škole, keď mohol život obetovať niečomu omnoho lepšiemu.“ Pokrčila plecami.

„Väčšina študentov Rokfortu by s tebou súhlasila už len preto, lebo by to znamenalo, že by mal vypadnúť z Rokfortu. Učil ma elixíry a bola to úplná katastrofa. Ledva som prechádzal ročníkmi, ten chlap ma priam nenávidel... A aj ja jeho.“ Dodal.

„Pri Levingovi máš aspoň dobré známky, v elixíroch si špička.“ Podotkol Phillipe.

„Pravda. Ale vieš, čo? Podľa mňa je to správny chlap.“ Povedal, zatiaľ čo vychádzali z dverí. Phillipeho jeho tvrdenie tak prekvapilo, že zakopol o prah a keďže nikto nebol ochotný zachytiť ho, keď mal na sebe svrbivý prášok, spadol na zem.

„Si v poriadku?“ opýtal sa Sebastian.

„Ja či som v poriadku? To ty nie si v poriadku, kamarát. Že vraj správny chlap...“ šomral si Phillipe popod nos, kým sa zviechal z podlahy. Šomranie si o tom, že Sebastianovi preskočilo, mu vydržalo až dovtedy, kým sa museli rozdeliť.

Učebňa bola, až na jedného siedmaka, očividne niekoho ďalšieho, koho budili vnútorné hodiny a učiteľku, prázdna, keď otvoril a vošiel. V učebni sa vznášala prenikavá vôňa bylín. Sebastiana z nej štípal nos, nebolo to však také strašné, aby to nedokázal vydržať. Presahovalo to však hranicu toho, čo sa ešte dalo považovať za príjemné.

„Dobré ráno, profesorka.“ Pozdravil slušne a siedmakovi kývol hlavou. Pohľad na jeho zelené tetovania a farebné vlasy ho pobavil. Keď si však všimol, s akým zhnuseným výrazom začuchal ku svojmu oblečeniu, len s ťažkosťami premáhal smiech. Už chápal, prečo cítila profesorka potrebu začarovať ovzdušie. Pokiaľ tento študent ráno použil Sebastianom upravený sprchový gél, musel teraz ohromne smrdieť.

„Dobré ráno, pán Brennen.“ Odzdravila Crapsonová pokojne a venovala mu pobavený úsmev. Sebastian sa usadil na svoje miesto a čakali.

Prvých päť minút po začiatku hodiny bolo ticho. Ďalších päť minút tiež. Potom sa dvere prudko otvorili a do dverí vrazila Caithlin Riddleová, pomaľovaná zeleným atramentom, s habitom nakrivo a strapatými vlasmi..

„Dobré ráno, pani profesorka, prepáčte, že meškám, ale... zaspala som.“ Ospravedlňovala sa unáhlene. Poslednú časť vety však vyslovila podstatne pomalšie, keď si všimla nedostatok študentov v učebni.

„Vyzerá to tak, že v tom nieste sama, slečna. Posaďte sa, ešte chvíľu počkáme.“ Kývla na lavice. Caithlin sa okamžite pobrala sadnúť si na svoje miesto, s očividnou úľavou, že nedostala trest. Stále sa však prekvapene obzerala okolo seba po takmer prázdnej učebni.

„Máte pripravené domáce úlohy?“ opýtala sa profesorka po ďalších piatich minútach ticha. Po nezvyčajne tichej súhlasnej odpovedi, keďže väčšina študentov chýbala, ich požiadala, aby jej úlohy odovzdali. Keď sa usadili naspäť na svoje miesta, vstala profesorka spoza katedry a prešla dopredu. Traja študenti sa s očakávaním vystreli na svojich stoličkách.

„Keďže je nás tu tak málo, nemá cenu, aby som vyučovala. Budem sa vás preto pýtať na otázky a vy budete odpovedať za známku navyše. Možno si vás aj prakticky preskúšam. Bude len na vás či si tú známku dáte zapísať alebo nie. Aspoň však zistím či ste urobili pokroky. Hláste sa!“ informovala ich.

„Aká je najúčinnejšia obrana proti Dementorom?“ opýtala sa. Všetci traja zodvihli ruky.

„Pán Darel,“ vyvolala páchnuceho siedmaka.

„Patronus.“ Odvetil s istotou prichrípnutým hlasom.

„Áno. Dokázali by ste nám ho predviesť?“ opýtala sa profesorka. Študent prikývol, vstal a švihol prútikom. Z neho vyletel pomerne jasný Patronus, hoci nie tak žiarivý ako Sebastianov, vo forme rysa.

„Dobre, pán Darel, môžete si sadnúť.“ Prikývla.

„Teraz mi vy, pán Brennen, poviete, kedy by ste použili kúzlo Angelus ira.“ Vyzvala ho.

„Keď by som chcel zahnať démonov. Kúzlo Angelus ira je účinné iba voči týmto bytostiam, keby som sa pokúsil zoslať Anjelský hnev na bežného čarodejníka, nestalo by sa nič, nanajvýš by sa nakrátko zodvihol mierny vietor.“ Odpovedal pokojne.

„Výborne. Toto kúzlo vás v praxi nemôžem preskúšať, hoci je toto výnimočná hodina, nebudeme ani teraz vyvolávať démonov. Ale môžete mi predviesť kúzlo Sacra presidum.“ Vyzvala ho. Sebastian poslušne vstal a vyčaroval perfektný jasný štít.

Hodina prebiehala v podobnom duchu. Keď ich niekto vyrušil, profesorka mu povedala, nech si sadne, k ich nezvyčajnému skúšaniu sa však nepridal už nikto. A napriek tomu, že čím ďalej hodina pokročila, tým menej ich prútiky zvládali praktickú časť, odišli všetci traja z prvej hodiny s najlepšími známkami. Pre zhrnutie, hoci deň sa pre väčšinu študentov začal katastrofálne, aspoň oni traja boli spokojní. Hoci, ťažko povedať či radosť z jednotky z bielej mágie dokázala u Darela prekonať to, že smrdel ako tchor. Keď totižto vyšli z učebne, ostatní jeho spolužiaci mali možnosť naplno precítiť, ako veľmi tento siedmak smrdel. Ani za nič na svete však nechcel prezradiť, prečo. To Sebastiana nesmierne pobavilo, keďže to znamenalo len jediné: správa sa nerozšírila, trpieť budú teda aj ďalší.

Ako sa dozvedel neskôr z rozprávania jeho priateľov, v ostatných triedach to na prvej hodine tiež bolo zaujímavé. Konkrétne v Levingovej učebni na hodine elixírov s piatakmi to bolo skutočne perné. Na čas prišli len Sebastianovi traja priatelia, krátko na to sa však objavila Arielle, ktorú prebudil hluk, ktorí narobili na chodbe. Zvyšok piatakov sa dotiahol počas hodiny, všetci úplne vydesení, s očakávaním toho, aké kruté tresty pre nich Leving pripraví. Phillipe sa na nich nesmierne dobre zabával, avšak až do chvíle, kedy sa ho profesor začal pýtať na otázky ohľadne jeho úlohy.

Bol ochotný prehliadnuť to, že jeho študent popísal do úlohy absolútne kraviny, ale už nebol ochotný strpieť to, že nevedel odpovedať na otázky k téme, ktorú vypracovával len dva dni predtým.

Nakoniec skončili varením elixíru, ktorí väčšine vybuchol. A keďže mali dvojhodinovku, stihli ho uvariť dvakrát. A tým, ktorým nevybuchol prvýkrát, tým vybuchol aspoň na druhý pokus. Keď sa mu priatelia sťažovali, musel aj sám Sebastian priznať, že im Leving tak nestály elixír nariadil uvariť naschvál.

Nič to však nemenilo na to, že sa dobre zabával.

Hoci prvá hodina piatakov prebehla strašne, boli po väčšinu dňa aspoň schopní čarovať. Len tie učebnice... Nejeden piatak mal na hodinách problém, keď dostali za úlohu vyhľadať niečo v učebnici. A nielen piataci odrazu zistili, že učebnica s obalom čiernej mágie v skutočnosti nie je čierna mágia. Sám Sebastian na hodine transfigurácie otvoril učebnicu, aby predčítal text, ako mu prikázala profesorka a namiesto textov o transfigurácií našiel len učivo o najrôznejších bylinách a ich využití.

A čo bolo pre siedmakov ešte horšie, ich prútiky ako prvé vypovedali službu. A ako na potvoru mali v ten deň hodiny, na ktorých takmer vždy potrebovali čarovať. Trojica, ktorá veľa čarovala na prvej hodine s profesorkou Crapsonovou bola schopná čarovať už len na hodine transfirurácie a na dvojhodinovke čiernej mágie, na frustráciu profesora Karkarova, ktorý rád používal Sebastiana na predvádzanie kúzel, neboli schopní čarovať už takmer vôbec. Keď mal Sebastian vytvoriť štít proti kliatbe, ktorú na ňom chcel ukázať profesor Karkarov, takmer poputoval do nemocničného krídla.

Na obrovskú zlosť a nesmiernu zmätenosť všetkých študentov ich prútiky počas dňa prestávali fungovať. To vyvolalo všeobecnú paniku. Jej vyostreniu zabránilo až nájdenie prútikov mladších študentov. Našli sa zavesené v jednej z hradných veží.

Prútiky starších študentov sa však nie a nie nájsť. Poniektorí chodili s habitmi všakovakých odtieňov a vzorov, pretože ak sa im na jednej z hodín zničil habit, neboli schopný opraviť si ho a jediné habity, ktoré sa dali obliecť, boli najčastejšie s do očí bijúcimi neónovými farbami, srdiečkami, hviezdičkami alebo macíkmi. Ostatné habity sa pre istotu nedali obliecť vôbec. Sám Sebastian skončil s jedným takýmto habitom, potom ako ostal jeho habit z hodiny čiernej mágie zničený. Ten jeho by sa však nedal opraviť ani keby mal prútik.

Jeho nový habit bol výrazného zeleného odtieňa s rozkošnými červenými srdiečkami. Za iných okolností by bol neprehliadnuteľný, avšak teraz, keď sa pohyboval v spoločnosti študentov, ktorí skončili podobne, nebolo to také zlé. Sebastian aspoň nesmrdel, tak ako mnohí, ktorí sa počas dňa rozhodli osprchovať. A nemal dúhové vlasy.

A na zdesenie všetkých študentov, jedlo bolo počas celého dňa vskutku otrasné. Ešte počas obeda niektorí zistili, že ovsené vločky sa dali zjesť a tá správa sa rozšírila ďalej, to im však na nálade veľmi nepridalo. Ovsené vločky neboli práve jedlo, ktoré by sa na Durmstrangu tešilo obľube. Aspoň však nemohli umrieť hladom. A keďže tým pádom to nebolo priame ohrozenie zdravia študentov, nemali profesori jediný vážny dôvod na to, aby sa s riešením problému ponáhľali.

Najviac ich hnevalo, pokiaľ ich teda vôbec niečo hnevalo, že ich študenti nemohli používať prútiky. Tí, ktorí na hodine prútiky potrebovali, to však vyriešili vedomostnými testami alebo teoretickým vyučovaním novej látky. A na hodinách herbólógie, elixírov, dejín mágie a zázračných tvorov ani príliš nezaznamenali, že študenti prútiky nemajú. Profesori počas dňa šikovne upravili študijné plány, aby ich študenti vôbec nemuseli potrebovať.

Sebastian túto školu a jej profesorov proste miloval. Ich študenti sa trápili, poniektorých nastalá situácia dohnala k slzám a im to bolo srdečne jedno, dokonca sa na tom schuti zabávali.

Sebastiana počas celého dňa zabával pohľad najmä na Deti Temna. Najobávanejší študenti na škole, najlepší čarodejníci, a predsa si nedokázali poradiť so žartíkom Záškodníckeho charakteru. Sebastian Riddle možno nebol biologickým potomkom jedného zo Záškodníkov, toto mu však dokázalo, že srdcom v skutočnosti Záškodníkom bol.

Suverénne najhorší deň zo všetkých mal Sebastianov priateľ Phillipe. Svrbelo ho celé telo, na elixíroch si zničil habit, takže musel chodiť v žiarivom kanárikovožltom habite s modrými hviezdičkami, mal farebné vlasy, keďže so Sebastianom sa nestretli až do večera, kedy im všetkým skončilo vyučovanie a on sám nemal na izbe zásoby jedla, nemal sa kde najesť, bol prinútený ísť sa osprchovať, potom, ako ho ošpliechal elixír, ešte predtým ako sa zistilo, že sa študenti naozaj nemajú sprchovať, takže nehorázne zapáchal, takmer na každej hodine mal chybnú učebnicu, prútik ho prestal poslúchať relatívne rýchlo, dostal mizernú známku z elixírov a všeobecne na celej dvojhodinovke elixírov dnes pohorel kde sa len dalo a počas celého dňa ho šialene svrbelo celé telo. A napriek tomu sa na všetkom tom chaose zabával lepšie než ktokoľvek iný. Lepšie než ktorýkoľvek z profesorov, lepšie než Sebastian a rozhodne lepšie než niektorí z tých šťastlivcov, ktorých nehody dnešného dňa zasiahli menej než ostatných.

Mal Sebastianov nadhľad nad vec, mal však aj to, čo Sebastian nemal. Pretože hoci Sebastiana Deti Temna skutočne štvali, neprežil v ich prítomnosti uplynulé štyri roky, tak ako Phillipe, a tak nemohol v plnej miere precítiť potešenie z toho, že boli tí arogantní idioti konečne pokorení. A nielen to, priam šaleli zo situácie, do ktorej sa dostali, pretože nevedeli zniesť tú potupu a vedomie, že sa z toho nemôžu len tak dostať.

Drake Facinelli sa dokonca pokúsil konfrontovať Sebastiana a obvinil ho z toho, že to on má na svedomí všetok ten chaos. Nakoniec však nebol ochotný priznať, že by Sebastian Brennen mohol byť tak dobrý, aby nepozorovane prenikol jeho ochranami bez toho, aby to zaregistroval a nechal po sebe akúkoľvek stopu. Úplne však kapituloval až vtedy, keď Sebastian šikovne obrátil ich konverzáciu na sliepky, ktoré niekto tak šikovne vytetoval na jeho telo a na pozoruhodný habit, ktorý mal oblečený. Dokonca mi zagratuloval, že sa drží najnovšej módy a podotkol, že má habit omnoho krajší ako ostatní. Facinelli sa ho dokonca pokúsil prekliať, Sebastian sa ani neunúval uhnúť, keď na neho namieril falzifikátom prútika a vyriekol veľmi nepríjemnú kliatbu. Za iných okolností by Sebastian skončil v nemocničnom krídle, či skôr v najbližšej čarodejníckej nemocnici, keďže na takéto zranenie by nemocničné krídlo nestačilo. Teraz z Drakeovho prútika vyletela tak spŕška neškodných iskričiek a akýsi neidentifikovateľný zvuk, nie nepodobný pišťaniu pneumatík pri vysokej rýchlosti. Inak sa nič zaujímavé nestalo.

Phillipe neskôr s istotou hovoril, že na toto ostatní študenti budú ešte dlho spomínať. Sám Phillipe ešte najbližšie dni ospevoval Drakeov zdesený, zúrivý a zúfalý výraz tváre, keď ho tak fatálne sklamal jeho vlastný prútik.

Počas večere bola hodovacia sieň plná len z jednej tretiny, všetci, ktorí mohli, sa pustili do zásob jedla, ktoré mali na izbe alebo sa nasťahovali k tým, ktorí nejaké jedlo mali. Len malému percentu študentov ovsené vločky vyhovovali a poniektorí ďalší nemali na výber. Sebastian a jeho traja priatelia patrili k tým, ktorí poslušne sedeli v hodovacej sieni a žuli ovsené vločky, hoci nikto sa pritom netváril práve nadšene.

Večera ešte nebolo ani v polovici, keď to na strope jedálne nečakane začalo iskriť. Iskrenie trvalo sotva pár sekúnd, dosť len na to, aby študentov pozdvíhalo zo stoličiek a na strope sa objavili ich stratené prútiky.

Dostať sa k nim pomohli prútiky tých študentov, ktorí mali vo falzifikátoch dostatok šťavy na to, aby vzniesli niektorých študentov hore. Väčšinou sa jednalo o prvácke prútiky, tí ešte tak veľa nečarovali a najmä, jednoduché kúzla si vyžadujú menej energie ako pokročilé. Keď si dostatok starších študentov vzalo zhora svoje prútiky, pomohli ostatným zložiť tie svoje. Situáciu sťažovalo, že iba vlastník si mohol zobrať svoj prútik a nemohol na to použiť nijaké kúzlo. Tu však študenti zistili, že v tomto prípade priam pozoruhodne fungovala medzi študentami solidarita a zvyšné prútiky dostali všetci vlastníci s pomocou nejakého iného študenta. Sám Sebastian odlevitoval ku stropu troch prvákov a všetkých troch svojich priateľov.

Nakoniec ostali na strope len prútiky tých, ktorí s nimi neboli na večeri.

„Čo s nimi? Ideme zohnať ostatných?“ opýtal sa nejaký štvrták.

„Čo blázniš? Oni hodujú na izbách a my sa tu napchávame ovsenými vločkami. Nech si užijú aspoň čas bez prútikov, keď ich už obišlo nechutné jedlo.“ Ozval sa Phillipe. Na počudovanie, napriek predošlej solidarite, ktorá zavládla, študenti ochotne pristali na Phillipeho plán a všetci do jedného sa rozhodli pomlčať pred ostatnými o tom, kde sú prútiky. Keby niečo, každý ten svoj našiel na inom mieste a nikto v hodovacej sieni.

Učitelia sa na ich počínaní bavili, nikto z nich však nemal v úmysle zasiahnuť. Boli najspokojnejší, keď ich študenti viedli svoje malé vojny medzi sebou a neťahali ich do toho. A kým mali možnosť dozerať na nich a mať možnosť zasiahnuť, ak by ich počínanie prekonalo hranice, boli spokojní. V skutočnom živote ich nijakí učiteľ nebude viesť za ručičku a brániť pred nespravodlivosťou, budú sa musieť spoľahnúť len na vlastné sily.

Vďaka spoločnej snahe študentov sa teda až do skončenia dňa nijaký ďalší študent, vrátane Detí Temna, nedostal ku svojmu prútiku. Nesklamali ani štyria priatelia, ktorí sa vracali do svojich izieb v piatackej časti. Arielle si totižto všimla, že ich habity už vyzerajú normálne a vyzvedala, ako sa im to podarilo. Ona sama totižto patrila k tým, ktorých bežný školský habit dopadol zle.

„Narazili sme na svoje prútiky. Môj bol v učebni transfigurácie. Som rád, že som to stihol pred večierkou, profesori nás varovali, že budú strážiť, aby sme sa v noci netúlali po škole. Tresty vraj budú veľmi nepríjemné.“ Zaklamal Phillipe.

„Takže treba hľadať v učebni transfigurácie?“ opýtala sa Arielle. Bolo na nej vidieť, že premýšľa nad tým, že by sa vykradla von napriek zákazu. Stálo by to za to, keby mala pri sebe svoj prútik.

„Môj tam bol tiež a počula som, že aj nejaký siedmak ho tam našiel. Ale Aafke a Sebastian mali prútik zas inde, takže neviem. Možno by si musela prehľadať celú školu, kým by si naň narazila a myslím, že to by si nestihla, kým by ťa nenašli profesori.“ Pokrčila Bella plecami a venovala Arielle súcitný pohľad. Sebastian by jej bol takmer uveril.

Keď sa Arielle odobrala do svojej izby, vybrali sa všetci štyria k Sebastianovi. Mal najväčšiu a najpohodlnejšiu izbu, jeho traja priatelia si boli istý, že aj zvyšným piatakom, ktorí k nim už nepatrili, posedenia v jeho izbe chýbali. Bella s Aafke raz začuli ako sa o tom rozprávajú Arielle s Wadeom.

„Takže, dámy, ako by ste nakoniec zhodnotili dnešný deň?“ opýtal sa Phillipe. Dievčatá sa na seba pozreli a vzápätí sa obe úprimne zasmiali.

„Bola to zábava. Takýto deň som na Durmstrangu ešte nezažila.“ Priznala Aafke.

„Dokonca ani profesori nemali nič proti.“ Dodala Bella.

„Ja zas do smrti nezabudnem na ten Facinelliho výraz, keď chcel prekliať tu nášho Sebastiana.“ Skonštatoval zasnene Phillipe. Na to sa všetci štyria úprimne rozosmiali.

Ešte nejakú dobu sa rozprávali o tom, čo sa počas dňa stalo, než sa porozdeľovali a každý sa vybral do svojej vlastnej izby. Sebastian si o niečo neskôr líhal do postele spokojný tak, ako už dlho nie. Vtedy ešte netušil, že sa situácie začne komplikovať.