Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

„Sebastian!“ Sebastian sa uprostred noci prebudil na to, že niekto búcha na jeho dvere a dožaduje sa prijatia.

„Sebastian!“ začul opäť naliehavý hlas. A on ho poznal.

„Sebastian, otvor!“ zavolal hlas znovu. Sebasian prudko vystrelil do sedu a vyskočil z postele. Netušil, o čo išlo, ale vedel jedno: Caithlin Riddleová by takto nikdy na jeho dvere netrieskala, keby na to nemala dobrý dôvod.

„No tak otvor už tie poondiate... dvere,“ dodala, keď nečakane otvoril dvere a ruka jej, namiesto do dreva, neškodne prenikla vzduchom.

V ruke držala list, mala strapaté vlasy a nočný úbor, jej výraz však ani zďaleka nehovoril o spánku. V očiach a tvári mala podivuhodnú zmes radosti, paniky, viny a iných emócií, ktoré Sebastian tak rýchlo nedokázal zachytiť.

„Poď dnu. Čo sa stalo?“ počkal, kým nevošla dnu, uistil sa, že si ich nočný výstup nikto nevšimol a zavrel za ňou dvere.

„Ja... dostala som list.“ Začala, keď ju usadil do kresla a do ruky jej vrazil pohár s horúcou čokoládou. Nepýtala sa, odkiaľ ju tak rýchlo vzal a on jej to nevysvetľoval. Posadil sa naproti nej a opatrne, ale pokojne sa na ňu pozrel.

„Od koho?“ opýtal sa miernym hlasom.

„Od otca.“ Povedala. Sebastian sa prudko nadýchol, to bol jediný znak, ktorý prezradil šok, ktorý ním prenikol, keď to počul. Pomaly prikývol.

„Čo ti napísal?“ pokračoval ďalej v otázkach, starostlivo zachovávajúc pokoj.

„Na rodinnom gobelíne pribudlo nové meno.“ Odvetila. Sebastian sa jemne zamračil. Prečo teraz?

Samozrejme, vedel, čo predstavujú rodinné gobelíny. Zaznamenávali sa na ne mená rodičov, potomkov a rodinných príslušníkov. Bol to akýsi čarodejnícky rodostrom. Keď sa narodilo dieťa, jeho meno sa tam zapísalo.

V dome jeho krstného otca tiež taký jeden bol. Siriusova matka, Walburga Blacková, z neho vypálila niekoľko mien, vrátane Siriovho mena. Tým spôsobom sa zbavovala členov, ktorých považovala za nehodných mena Black.

„To je dobrá správa, nie? Máte nový prírastok v rodine.“ Povedal opatrne. Caithlin sa z očí spustili slzy a usmiala sa na neho.

„Mám brata. Ty si o tom nevedel, ale tvoje meno sa v rodinnom rodostrome nikdy neobjavilo. Malo byť na gobelíne vedľa môjho a bratovho mena, namiesto neho tam však ostalo iba prázdne miesto. Pripomienka toho, že tam nejaké meno malo byť, ale nebolo. Až doteraz. Otec sa po niekoľkých mesiacoch bol pozrieť na gobelín a našiel ho tam.“ Hovorila. Sebastian si rukami zahrabol do vlasov.

„Muselo sa to stať niekedy v dobe, keď som sa dozvedel, kým naozaj som.“ Skonštatoval. A možno vtedy, keď v tej hotelovej izbe konečne svoje meno prijal. Koniec koncov, skutočne to bolo ako magický okamih.

„Vieš, čo to znamená?“ opýtala sa Caith.

„Problém.“ Reagoval Sebastian bez premýšľania. Pre neho to problém skutočne predstavovalo. Podľa toho, čo Caithlin predtým hovorila, Voldemort svojho syna hľadal. A teraz mal skutočný dôkaz, že jeho syn tam kdesi bol. A to bol problém.

Nebude mať čas do konca roka, ako plánoval predtým. Nedokončí siedmy ročník, bude musieť utiecť ešte predtým ako sa to všetko úplne pokazí. Ako ho Voldemort nájde. Bol prekliatym Harrym Potterom! Voldemort nenávidel viac snáď už len Dumbledora.

Aspoňže sa učil všetky tie kúzla. Vedel sa skrývať tak ako máloktorý čarodejník, drel na tom mesiace. Len sa o tom nesmie dozvedieť Caithlin, nikdy by mu nedovolila odísť, najmä nie teraz, keď jej otec všetko vedel.

Ich otec...

Nie, nebol to jeho otec. Nebol to jeho otec a nikdy si na tú myšlienku nemal ani zvykať. On rodičov nemal, Lily a James ho možno mohli ľúbiť, ale nikdy ho skutočne nepovažovali za svojho. Chceli mať svoje vlastné deti. Sebastiana mali len na čas postrážiť. A čím viac si on zvykne na myšlienku, že má rodinu, tým väčšmi to bude bolieť, keď to skončí.

„Nechceš vedieť, aké meno sa objavilo?“ opýtala sa Cath. Sebastian k nej obrátil prázdny pohľad.

„Sú len dve možnosti: Sebastian Damon Riddle alebo Harry James Potter. A keďže tvoj otec, aspoň podľa toho, čo hovoríš, nevyvádzal, odhadujem, že to bude to prvé.“ Skonštatoval. Cath na neho uprela divný pohľad.

„Náš otec, Sebastian.“ Pripomenula. Sebastian si v duchu vynadal za pochybenie.

„Náš otec, samozrejme.“ Opravil sa sucho.

„V skutočnosti to bolo Sebastian Damon Riddle-Gaunt-Slizolin. Máme všetky tri priezviská, hoci kvôli bezpečnosti využívame iba jedno z nich.“ Sebastianovi sa v očiach mihol záujem. Nevedel, že zdedil meno aj po Salazarovi Slizolinovi.

„Nechceš si prečítať celý list, Sebastian?“ opýtala sa Catherine. Sebastianovi v srdci prudko zahorela túžba prvýkrát si prečítať niečo, čo napísal Voldemort svojmu dieťaťu. Chcel aspoň raz, hoci prenesene, cítiť, čo predstavuje rodičovská láska. Ale to by nebolo dobré. Nemal by sa k nim, k tomuto životu, viac pripútavať, pokiaľ chcel utiecť a všetko hodiť za hlavu.

„Nie.“ Pomaly pokrútil hlavou.

„Chceš teda, aby som ti porozprávala viac?“ navrhla.

„Nie.“ Opätovne odmietol jej ponuku. S tým sa Caithlin postavila.

„Nevzpieraj sa tomu, že je Voldemort tvoj otec a ty jeho syn. Sme rodina, my všetci. Nevyhýbaj sa láske, ktorú ti otec môže dať, tým len zbytočne zraníš seba aj jeho. A aj nás všetkých. Ja s bratom sme vždy túžili po súrodencovi a mama s ocom po treťom synovi. Otec sa nesmierne tešil na chlapca, ktorý sa konečne bude podobať jemu a nie mame. Ja aj brat sme sa totiž podali práve na ňu.“ Slabo sa usmiala.

„Na tom, že vyzerám ako on, nezáleží.“ Povedal Sebastian potichu.

„Povahou sa na neho ponášaš viac, než tušíš. Chcela by som, aby si ho spoznal a videl, aký naozaj je a čo všetko máte spoločné. Ja to vidím už teraz.“ Pokojným, chmúrnym pohľadom si ho premerala. Zdala sa byť smutná.

„Dobrú noc, Sebastian.“ Rozlúčila sa s ním. Sebastian ju vyprevadil k dverám.

„Dobrú noc, Caithlin.“ Zaželal jej vzďaľujúcemu sa chrbtu a zatvoril dvere. Chystal sa opäť zaliezť do postele, hoci po tomto už na spánok nemal ani pomyslenia, keď mu pohľad padol na stôl, pri ktorom dovtedy sedeli.

Keď prekonal prvotný nával prekvapenia, vytvarovali sa mu pery v chmúrnom úsmeve. Napriek Sebastianovmu nezáujmu a odmietnutiu listu od Voldemorta, si ho so sebou Caithlin nevzala, ako predpokladal, ale nechala ho na stole v jeho izbe. A určite nie náhodou.

Najskôr chcel pokračovať do postele a list tvrdohlavo ignorovať, nohy ho však akoby samé zaviedli k nemu. Vždy bol priveľmi zvedavý, často viac, než bolo pre neho bezpečné. A ani teraz to nebolo inak. Keď ho tam videl ležať na stole, tak nevinne a pokojne, akoby nešlo o niečo tak cenné a dôležité, proste si nemohol pomôcť. Cestu k posteli si predĺžil o zobratie listu zo stola a už s ním v ruke sa konečne vybral naspäť do postele.

A tam list otvoril.

Prvé, čo si všimol, bolo, že Voldemort mal elegantné a krásne písmo. A zároveň s tým zaregistroval, že keď písal tento konkrétny list, bol rozrušený.

Caithlin,

túto noc som sa po dlhej dobe bol pozrieť na náš rodinný gobelín. Nevieš si ani len predstaviť moje prekvapenie a radosť, keď som objavil na gobelíne nové meno, na mieste, kde malo stáť meno tvojho najmladšieho brata.

Sebastian Damon Riddle-Gaunt-Slizolin. Krásne meno, však? Keby mala tvoja matka možnosť, určite by ho pomenovala Sebastian. Vždy snívala o synovi s týmto menom.

Okamžite sme ho dali s matkou hľadať. Verím, že keď teraz poznáme jeho meno, nebude to trvať dlho a naša rodina bude konečne kompletná.

Toto však nie je jediná správa, ktorú ty a tvoj brat dnes dostanete. Informátori nám priniesli veľmi znepokojivú správu o činnosti Dumbledora a Bielych čarodejov. Hovorí sa, že Rád našiel náš dom a ešte toto ráno zaútočia v plnej sile.

Nemusíš sa obávať, ja s matkou budeme v bezpečí. Sídlo je dokonale zabezpečené ochranami a máme okrem toho ochranu našich verných. Severus a Lucius ostali v sídle na noc, Adrienne by ich nepustila preč už len preto, že boli unavení. Veď ju poznáš. Nikdy by nedovolila, aby sa niečo stalo jej rodine a priateľom.

Ty si však dávaj v škole pozor, nevieme či sa Dumbledore nedozvedel o tebe a bratovi. Keby nastali problémy, vieš ako sa ozvať.

S vrúcnymi pozdravmi,

matka a otec.

List nebol príliš dlhý, ale obsahoval všetko nutné. Čo však Sebastiana najviac zasiahlo, bol jeho obsah. A to hneď z viacerých dôvodov.

Nikdy, okrem toho listu od Lily, pokiaľ to môže vôbec počítať, nedostal správu od rodiča. Nikdy. A teraz, hoci to nebol list určený jemu, mal možnosť vidieť, ako jeho biologický otec píše listy svojim deťom. A z tohto listu sa vôbec nezdalo, že by bol Voldemort neľútostný černokňažník, ktorý lásku nepozná a opovrhuje ňou, ako zvykol hovorievať Dumbledore.

Voldemort miloval svoje deti aj svoju manželku.

A zasiahla ho ešte jedna vec. Jeho rodinu niekto ohrozoval.

Vždy vedel, že Dumbledore bojoval proti Voldemortovi, nikdy sa však nezamýšľal do takej miery nad tým, že by ich to mohlo všetkých ohroziť. Dumbledore predsa nikdy nevedel, kde leží Temné sídlo. Aj keď... nevyzeralo to tak, že by Voldemort s rodinou bývali v Temnom sídle.

Nič to však nemenilo na tom, že ho pomyslenie na to, že niekto ublíži jeho rodine, rozčúlilo. Tá časť jeho osoby, ktorá plánovala útek, bola silná. Avšak tá časť, ktorá si želala, aby bola jeho rodina v bezpečí, bola silnejšia. Nevedel si predstaviť, že by mohol dopustiť, aby niekto ublížil jeho rodine, pokiaľ by tomu dokázal zabrániť.

Ale zostávala tu ešte jedna závažná otázka. Kto boli Bieli čarodeji a čo s nimi mal Dumbledore? Sebastian nikdy nepočul o nikom takom. O Fénixovom ráde, samozrejme, vedel, mal však nepríjemný dojem, že Rád, ktorý sa spomínal v liste, nebol Fénixov rád. Voldemort sa Fénixovho rádu nikdy nemal prečo báť, nie naozaj, Rád sa rozpadol niekedy v dobe, keď sa Sebastian narodil. Väčšina jeho bývalých členov bola mŕtva a to, čo z Rádu ostalo po obnovení, bola už len zašlá sláva a pár novicov, ktorí boli primladí a priveľmi neskúsení. Ale tí Bieli čarodeji...

Kto, pre Morganu, to mohol byť?

Bieli čarodeji. Rád bielych čarodejov, snáď. To v Sebastianovi evokovalo pomyslenie na svetlú stranu. Pokiaľ si do názvu vložili pripomienku svetla, museli si myslieť, že patrili k tým dobrým. A ak sa Sebastian počas posledných mesiacov niečo skutočne naučil, tak to bolo to, že tí, ktorí sa tvária, že sú najlepší a najsvetlejší, sú často tie najväčšie krysy.

Musí zistiť, kto sú Bieli čarodeji. Potom sa rozhodne, čo ďalej.

Ešte raz si naposledy prečítal list. Usmial sa, keď Voldemort hovoril o Adrienne a o tom, že by nikdy nedovolila, aby sa niečo stalo jej milovaným. Sirius s Remusom to kedysi hovorievali aj o ňom, túto vlastnosť mal vraj po Lily. Nuž, možno, že Lily nebola jediná žena, ktorá bola ochotná chrániť svojich milovaných.

A podľa toho, čo hovorila Caithlin ani Tom Riddle starší nebol ľahostajný voči trápeniam svojej rodiny.

Keď v ten večer opätovne zaspával, bol nepokojný. Návšteva Caithlin a list od Voldemorta ho znepokojili, musel sa uistiť, že Caithlin nenapíše otcovi, že svojho brata už nejakú dobu pozná. To by znamenalo pekne veľký problém.

Nakrátko sa zamyslel nad tým či by vôbec bol schopný opustiť rodinu, po ktorej vždy tak veľmi túžil. Odpoveď však už poznal. Áno, dokázal by to, stačilo by len podložiť svoje konanie dostatočne dobrými argumentmi, aby mu ich jeho svedomie schválilo.

Ani počas noci sa jeho nepokoj nezmiernil. Mal divoké sny o Dumbledorovi, Voldemortovi, súbojoch medzi nimi, Smrťožrútmi v čiernych habitoch a akýmisi podivnými čarodejníkmi v bielom, ktorých tváre Sebastian nevidel. Zahaľovalo ich nepríjemné biele svetlo, ktoré ho bodalo v očiach a niekedy, keď sa na nich zahľadel, videl pod ich snehobielymi habitmi zablysnúť sa čosi temné.

Na druhý deň ráno vstal rozlámaný a unavený. Napriek nekvalitnému spánku však jeho vnútorné hodiny fungovali dobre a on sa prebudil. A keď sa už prebudil, vedel, že by nemalo cenu ostať dlhšie v posteli. Už ako malý si u Dursleyovcov zvykol vstať okamžite po prebudení a to nebol zvyk, ktorého by sa tak ľahko mohol alebo chcel, zbaviť. V konečnom dôsledku to bolo výhodné. Aspoň nikdy nebol ako Ron, ktorý sa síce zobudil, ale hneď na to sa zahrabal naspäť do perín a potom meškal na hodiny.

Dnes ráno len prebudil Phillipa a povedal mu, aby zobudil ostatných. Kým jeho priateľ budil dievčatá, zmizol.

Kráčal na siedmackú chodbu, kde mali izby najstarší študenti Durmstrangu. Cestou narazil na zopár študentov, poniektorí sa na neho nepekne mračili, iní sa tvárili pobavene. Dosť študentov si očividne pospájalo dve a dve dohromady a došlo im, že mal mal prsty vo včerajšom nevinnom útoku na študentov.

Práve keď zaklopal na dvere vedúce do izby jeho sestry, otvoril Drake dvere na svojej izbe.

„Čo tu hľadáš?“ zavrčal na neho nepriateľsky. Pohľad mu zaletel na dvere dievčaťa, ktoré sa dlhé roky pokúšal zbaliť.

„Nič, čo by ťa muselo trápiť.“ Odvrhol Sebastian. Nemal na neho náladu. Drake by sa s ním očividne rád hádal aj ďalej, keď sa dvere na Caithlininej izbe otvorili a von vykukla jej pekná bledá tvár. Pri pohľade na brata sa jej oči prekvapene rozšírili. Ovládla sa však a pery sa jej roztiahli v prívetivom úsmeve.

„Dobré ráno, Sebastian. Ako si sa vyspal?“ opýtala sa slušne a zľahka veselo. Mladík sa kyslo uškrnul. Veď ona to veľmi dobre vedela.

„Mizerne. Dobré ráno, Caith.“ Pozdravil.

„Pozveš ma ďalej?“ opýtal sa. Pohľadu jeho sestry neunikol list, ktorý zvieral v ruke. Úsmev jej na perách zakolísal, nahradený starosťami. Sebastiana krátko bodlo pri srdci, keď videl ako jej tvárou preletel tieň. Ustúpila na stranu a nechala ho vojsť.

„Prepáč, poď dnu.“ Pozvala ho. Potom jej pohľad padol na Drakea, ktorý to všetko šokovane pozoroval. Sebastian videl na jej tvári podráždenie, ktoré sa mu zdalo viac nútené než skutočné. Pod tým všetkým cítil takmer radosť z toho, že ho videla. Zľahka nadvihol obočie, kým v ňom pomaly rástli poznanie a pobavenie zároveň. Proste si nemohol pomôcť, musel sa na situácií pred ním baviť, inak by sa zbláznil.

„Ďakujem za záujem, nemusíš mať však o Sebastiana obavy. Prišiel za mnou.“ Sladko sa na neho usmiala a skôr než stihol nejako zareagovať, zabuchla dvere a zakryla mu tak výhľad na ňu a jej brata. To, že boli súrodenci, Drake, samozrejme, nevedel. O to zaujímavejšie to bolo. Nakrátko zazrel hnev na Drakeovej tvári, ktorý ako vedel, bol namierený výhradne na Sebastiana.

Sebastian sledoval nastalú situáciu s neskrývaným pobavením.

„Chceš, aby žiarlil.“ Skonštatoval s úškrnom. Caith uniklo zachichotanie, okamžite sa však zatvárila vážne. Hrdinsky sa tvárila, akoby jej situácia vôbec, ale vôbec neprišla vtipná. A hoci situácia pravdepodobne vtipná naozaj nebola, Sebastian cítil, že nebol ani zďaleka jediný pobavený.

Vlastne sa zdalo, akoby Caithlin odľahlo. Sebastianovi nebolo tak celkom jasné, prečo.

„Ja? Vôbec. Prečo by som mala chcieť, aby Facinelli žiarlil?“ opýtala sa. Sebastian sa uškrnul ešte širšie.

„Napadá mi zopár vhodných vysvetlení, obávam sa však, že by si ma vyrazila cez zatvorené dvere, keby som sa odvážil predniesť ich nahlas.“ Nadhodil. Caithlin ho obdarovala vražedným pohľadom.

„Áno, máš pravdu. Opováž sa povedať niečo, čo by ma nahnevalo a schytáš to.“ Prikývla. Sebastian sa pobavene uškrnul. Možno by tým dosiahla ešte väčšiu Facinelliho pozornosť. Múdro však svoje myšlienky nevyslovil nahlas.

„V takom prípade by som mal radšej držať jazyk za zubami.“ Nadhodil.

„Konečne múdre slová. Vedela som, že to v tebe je, môj brat a syn lorda Voldemorta predsa nemôže byť idiot.“ Vyhlásila. Pri tom sa Sebastianovi na tvári usadil tieň.

„Práve preto som tu.“ Povedal. Tentoraz bola Caithlin tou, ktorá nadvihla obočie.

„Pretože nemôžeš byť idiot? Perfektné...“ zamručala.

„Nie, prišiel som preto, lebo som Voldemortov syn.“ Poopravil ju mierne. Robila si z neho blázna, priveľmi mu to však neprekážalo. Tak nejako vedel, že to starší súrodenci tým mladším robievajú.

„Preto si prišiel za sestrou?“ opýtala sa. Pravdepodobne už vedela, prečo prišiel, musela to vedieť, nechcela to však povedať nahlas. Nechcela to Sebastianovi uľahčiť. A Sebastian si nebol istý či to vôbec niekedy chcel vysloviť nahlas.

Predtým bol pevne rozhodnutý, myslel si, že jeho rozhodnutie bolo správne a nemohlo ho nič narušiť. Po predošlých udalostiach však nemohol len tak pokračovať v tom, čo si predsavzal. Pochybnosti sa mu zavŕtali do mysle a odmietali ju opustiť.

Napriek tomu sa však rozhodol pokračovať v predošlom pláne, pretože to bol jediný pevný bod, ktorý mal a ktorého sa mohol pridržiavať. A on pevný bod potreboval. Bál sa, že inak spadne a už nebude mať dosť sily vstať.

Bál sa, že príde o rozum, pokiaľ sa vzdá aj tohto pevného bodu.

A zároveň vedel, že pokiaľ nebude schopný a ochotný vzdať sa tohto plánu, tohto pevného bodu v mori neistoty, nikdy nespozná šťastie, ktoré mu bolo ponúknuté. Dôležité však bolo aj to, že nezažije tú nesmiernu bolesť, ktorá sa s tým mohla a aj viazala.

Žiaľ, Caithlin bola stelesnením toho, čo mohol mať. Ukazovala mu jeho šťastie a o ťažšie bolo nevziať si ho. A zároveň mu poskytovala silu odmietnuť ho.

Veď čo ak by to šťastie zničil, narušil, keby sa ho rozhodol prijať? Zničil by s ním aj ju...

„Prišiel som sa uistiť, že stále platí naša predošlá dohoda. Nepovedz nikomu, kým naozaj som. Do konca tohto školského roka, potom to pokojne rozkrič do celého sveta. Ale dovtedy zachovaj moje tajomstvo.“ Žiadal.

„Nie je to len tvoje tajomstvo.“ Zašepkal.

„Viac než kohokoľvek iného sa to tajomstvo týka mňa, preto je moje. Jedná sa o moju dušu, moje telo, moju myseľ a moje srdce. Nikto nemá právo rozhodovať o mne, už nie.“ Zašepkal naspäť. Napriek tomu bol jeho hlas pevný a odhodlaný. Celý život niekto rozhodoval za neho a rovnako dlho to aj nenávidel.

„Ja len nechcem tráviť ďalšie Vianoce bez teba.“ Zašepkala.

„Ja viem.“ Povedal Sebastian rovnako ticho. Natiahol ku Caithlin ruky a nechal ju, aby sa mu stúlila v náručí. Objal ju rukami a nežne kolísal. Ľúbil svoju sestru tak ako nikoho, o to viac ho bolelo, že ju zraňoval.

„Ale potom to bude dobré, však?“ opýtala sa. Potrebovala uistenie, že život je stále pekný a že dobrým ľuďom sa stávajú dobré veci.

Boli však oni dobrými ľuďmi?

„Neviem, sestrička. Rád by som ti povedal, že budeme šťastní, ale nemôžem. Nechcem ti klamať. Nie tebe.“ Šepotal.

„Prepáč.“ Vyriekol ticho, kajúcne.

„To nič.“ Zamumlala mu do habitu. Pevnejšie okolo neho ovinula ruky a ťažko si povzdychla.

„Teším sa na koniec roka. Škola mi bude chýbať, hoci to znie bláznivo. A budem zodpovedná sama za seba. Ale čo je najlepšie, konečne budem mať po boku svojho mladšieho bračeka a naša rodina bude opäť šťastná. Mama sa bude smiať svojim zvonivým smiechom a otec sa zbaví tieňov, ktoré ho sužujú.“ Hovorila.

„Myslíš si, že zbaviť sa tieňov, ktoré ťa roky sprevádzajú, je také jednoduché?“ opýtal sa Sebastian ticho.

„Tvoja neprítomnosť sa nad našou rodinou vznáša ako temný mrak, ktorý nás zahaľuje tieňom. Nebol si len ďalším naším súrodencom, bol si vysneným otcovým chlapcom, silným dedičom nášho rodu. U nás neplatí, že najstarší zdedí titul, majetok, práva a povinnosti. Dedí ich najsilnejší a najtalentovanejší potomok a tým si mal byť ty. A kým žiješ, mágia bude proste vedieť, že si niekde tam a že si najvhodnejší kandidát na nástupcu.“ Sebastian to počúval s narastajúcou úzkosťou a zároveň so zvedavosťou. Nevedel, čo z toho bolo silnejšie.

„Čo mám akože mať ako ten vyvolený dedič, čo nemáte vy?“ spýtal sa.

„Len vyvolený dedič získa prístup do rodinného trezoru a silu rodovej mágie.“ Vysvetľovala.

„Silu rodovej mágie?“ opýtal sa Sebastian. Caithlin sa odtiahla z jeho objatia dosť na to, aby sa mu mohla pozrieť do očí. Podozrivo iskrili.

„Zaujalo ťa to?“ uškrnula sa.

„Čo myslíš?“ zavrčal, nie však podráždene, skôr pobavene. Na ňu sa snáď ani nevedel skutočne hnevať.

„Samozrejme, že áno. Rodová mágia, koho by takáto téma nezaujímala?“ Caithlin sa pobavene zasmiala. Pochopila, prečo ho to zaujímalo.

„Dobre, dobre. Vysvetlenie bude vlastne celkom rýchle. Rodová mágia je silný magický zdroj, s ktorým sa dedič rodu prepojí. Preto musí byť dedič silný, keby nebol, mágia by ho mohla roztrhať. A potom, podľa toho, aký silný dedič je, sa doň vsaje toľko mágie, koľko znesie. Samozrejme, je tu hranica, pod ktorú úroveň mágie nepôjde a to je tá hrozba. Priemerný čarodej by taký nával mágie neprežil, od nášho rodu sa očakáva, že bude mocný. Nikdy si sa nezamýšľal na d tým, prečo je otec tak veľmi silný?“ nadhodila. Sebastian pokrčil plecami.

„Asi som proste predpokladal, že je taký silný prirodzene.“ Povedal.

„Je pravda, že otec je už prirodzene veľmi silný, rodová mágia mu však dodala ešte väčšiu silu. Vieš, nejde ani tak o silu jeho kúzel, tie boli mocné vždy ako skôr o to, že v boji vydrží omnoho dlhšie. Preto dokáže porážať súpera za súperom. Jeho mágia je v podstate rovnako silná, len omnoho rozvinutejšia.“ Hovorila. S ľahkým úsmevom sa mu dívala do očí.

„A Dumbledore? Zdedil Dumbledore tiež rodovú mágiu?“ opýtal sa. Caithlin sa zatvárila znepokojene.

„Nie, len najstaršie a najmocnejšie rodiny ju dedia.“ Pokrútila hlavou.

„Tak prečo ten pohľad?“ opýtal sa Sebastian. Caithlin si rukou prehrabla vlasy. Čierne kadere jej voľne splývali dolu chrbtom v lesklých vlnách. Sebastianovi živo pripomínali havranie krídla.

„Otec má podozrenie, že v deň, keď porazil Grindelwalda ho obral o viac než o prútik.“ Povedala opatrne.

„On rodovú mágiu zdedil.“ Skonštatoval Sebastian. Odstúpil od sestry a otočil sa jej chrbtom. Rukou si vošiel do vlasov, cítil ako ho napĺňalo zúfalstvo.

„Áno, on áno.“ Počul povedať Caithlin.

„Dumbledore ho obral o mágiu.“ Zašepkal Sebestian potichu.

Čo za človeka dokáže iného čarodeja obrať o to najcennejšie? Pokiaľ tomu správne rozumel, rodová mágia neprinášala len väčšiu moc, bolo to spojenie s rodinou, s dávnymi predkami a tradíciami. Každý jeden čarodej zanechal v rodovej mágií svoju stopu, kúsok seba samého. Obrať ho o niečo takéto, vlastnú mágiu, vlastnú podstatu a to, čo jeho podstatu dopĺňalo, čo sa ho bytostne dotýkalo, bola tá najčernejšia mágia. Nie, bolo to horšie než tá najčernejšia mágia.

Len bytosť bez srdca, bez chrbtovej kosti, bez akejkoľvek ľútosti či láskavosti, by mohla niečo takéto urobiť. Prašivá krysa, čo vylieza z najšpinavších kanálov. Hoci aj pre tú by bolo porovnanie s ním urážkou.

A taký človek chce ublížiť jeho rodine.

Taký človek ním celý život manipuloval a on mu celý život veril. Vzhliadal k nemu a s ním mnohí iní. Pre neho nepoznal otca, pre neho sa bál ukázať sa mu. Hanbil sa.

Och, ako veľmi ho nenávidel!

Cítil, že v tej chvíli sa všetko v ňom vzbúrilo. Nenávisť prenikla jeho vnútrom, rozhorela sa mu v žilách a mysli ako oheň a zároveň mu mrazila telo a dušu ako ostrý tvrdý ľad. V tom okamihu vinil Dumbledora zo všetkého zlého, čo sa mu kedy prihodilo. Bol ako jed, ktorý mu otrávil život.

Otočil sa naspäť na Caithlin. Oči mu horeli znepokojivým jasom, miešalo sa v nich zúfalstvo, hnev, nenávisť, bolesť, sebatrýznenie, náznak šialenstva a v tom všetkom bolo cítiť lásku. Hlbokú pevnú lásku, ktorá dokázala vyvrieť len z tých najvýnimočnejších sŕdc, iných ako všetky ostatné.

Caithlin ten pohľad poznala. Celý život vídavala iné hnedé oči, ktoré milovala a ktoré sa na svet dívali rovnako.

Jej mama mala pravdu. Ako vždy. Sebastian bol otcov syn, taký skvelý ako otec dúfal, dokonca ešte lepší. Nebol dokonalý a to bolo perfektné. Dokonalí ľudia boli desiví. Caithlin neznášala najmä takých, ktorí sa tak snažili pôsobiť. Ako napríklad ten parchant Dumbledore.

Prikývla. Rozumela tomu, čo cítil. Celá ich rodina by rozumela, najmä otec. Sebastian sa slabo neveselo usmial.

Rozhodol sa. Nech sa stane čokoľvek, nech ho to bude stáť čokoľvek, jeho rodine sa nič nestane. Dumbledore zaplatí za to, že ich ohrozoval.

Keby sa jednalo len o neho, nechal by Dumbledora minulosti. Na Sebastiana nemal dosah a kým sa o neho vyslovene nestaral, bol ochotný ignorovať jeho existenciu. Pokiaľ však neprestane ohrozovať jeho rodinu, bude trpieť.

Tak nech sa stane.