Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Sebastián práve prechádzal siedmackou časťou a ponáhľal sa na raňajky, keď narazil na Levinga.

„Dobré ráno, profesor.“ Pozdravil slušne.

„Dobré ráno, Sebastian.“ Odzdravil Leving.

„Presne vás som hľadal.“ Povedal. Sebastian zbystril pozornosť.

„Čo odo mňa potrebujete?“ zaujímal sa.

„Pamätáte sa ako som vám hovoril o blížiacej sa elixírovej konferencií?“ pripomenul profesor. Sebastian prikývol, samozrejme, že nezabudol.

„Nuž, dátum jej začiatku sa presunul. Bude sa konať presne o mesiac v Taliansku. Podrobnosti si s vami ujasním neskôr, len sa chcem uistiť, že ma budete sprevádzať ako môj učeň. Máte na to stať sa elixírovým Majstrom a ja by som mal rád po boku práve takého mladého čarodeja, akým ste vy.“ Hovoril. Sebastian na jeho slová reagoval ľahkým úctivým úklonom.

„Bude mi potešením. Rozhodne neodmietnem, sám by som sa niekedy veľmi rád pozrel na celosvetovú elixírovú komisiu.“ Priznal. A okrem toho, v Taliansku ešte nebol.

„Veľmi dobre. Dnes večer sa teda zastavte v mojich izbách, porozprávame sa. Viete, kde ich hľadať, áno?“ uisťoval sa. Sebastian prikývol.

„V takom prípade sa uvidíme večer. Zatiaľ dovidenia, Sebastian.“ Rozlúčil sa profesor.

„Dovidenia, pane.“ Reagoval Sebastian. Profesor sa už vybral preč a aj Sebastian sa chcel otočiť a pokračovať ďalej, keď sa profesor zarazil a pozrel sa na svojho mladého študenta.

„A, Sebastian? Ošetriť stôl jednoduchými runami bol šikovný ťah. Elixíry aj kúzla by ostatní študenti našli a ľahko odstránili.“ Ocenil. Sebastian nadvihol obočie.

„Vôbec netuším, čo tým myslíte. Ale som si istý, že ten, čo to urobil, by si vašu pochvalu vážil.“ Tvrdil s miernym úsmevom na perách. Leving sa pobavene usmial.

„Samozrejme, že netušíte.“ Povedal. S tými slovami sa otočil a pokračoval v odchode. Sebastian ho chvíľu pozoroval, kým sa sám neotočil a nevybral sa konečne na raňajky. Niežeby bol taký hladný, ale nechcel začať vyučovanie bez nich, neskôr pravdepodobne hladný bude a čarovalo sa lepšie, keď do tela prijal nejakú energiu. A obed bol ešte ďaleko.

Cestou na raňajky premýšľal nad tým, čo mu povedala Caithlin o Dumbledorovi a rodovej mágií. Ešte stále mal v živej pamäti súboj, ktorý zažil na pozemkoch školy, keď na nich zaútočil Dumbledore s tými svojimi Bielymi čarodejmi. Vtedy ešte netušil o ich existencií a ani o tom, aký parchant bol v skutočnosti starý Dumbledore. Pamätal sa však na prekvapenie a hnev, ktoré cítil, keď sa mu podarilo strhnúť z tváre kapucňu.

Hm, Sebastian Brennen sa vtedy pravdepodobne stal pre Dumbledora nežiaducou osobou.

Teraz sa Sebastian musel začať zamýšľať nad tým či Dumbledore nepoužíval nejaké triky alebo mocnú mágiu na to, aby neumrel. Mal koniec koncov už pekne cez sto rokov a stále nielenže žil, ale bol aj v perfektnej fyzickej kondícií a mágiu mal takú silnú ako v najväčšom rozkvete, čo bývalo u väčšiny čarodejníkov niekedy medzi dvadsiatym a tridsiatym rokom života. Možno v tom rolu zohrávalo aj to, že vzal Grindelwaldovi jeho mágiu.

Z stolom už sedeli Phillipe, Aafke aj Bella. Sebastian sa posadil naproti Phillipovi na stoličku vedľa Belly.

„Dobrú chuť.“ Zaželal.

„Ďakujeme. A, Sebastian, zháňal ťa Leving. Dúfam, že nemáš problém.“ Starostlivo sa zamračil.

„Vďaka, ale už ma našiel. Na budúci mesiac bude elixírová konferencia, uisťoval sa, že pôjdem s ním.“ Povedal. Začal si na tanier naberať praženicu a opekanú slaninku.

„Takže ťa naozaj bude brať so sebou?“ opýtala sa Aafke, kým si Sebastian potieral druhú horúcu hrianku maslom.

„Uhm,“ prikývol Sebastian a odhryzol si kúsok z hrianky. Druhú si nechal položenú na tanieri.

„Zvyčajne chodieva sám, Leving si učňov nebráva. Doteraz som vlastne nepočul, že by vôbec nejakého mal. Samozrejme, okrem teba.“ Povedala Aafke.

„Ja nie som jeho učeň.“ Namietol Sebastian. Nalial si do pohára pomarančový džús. Toto mal na Durmstrangu rád, v Rokforte podávali k jedlu ako jediný džús tekvicový a potom už len čaj alebo niečo na štýl kávy či mliečne nápoje.

Pohľad mu padol na Bellu. Pomaly upíjala zo svojej bielej kávy a ticho počúvala rozhovor, ktorý sa okolo nej rozprúdil. Sebastian jej venoval úsmev, na čo sa ona usmiala naspäť. Oči jej zaiskrili.

„Ale si. Už počas leta ťa Leving zaúčal do tajov mágie a aj ostatní študenti, čo nevedia o vašich letných lekciách, ťa považujú za jeho učňa. Všeobecne ti Leving venuje omnoho viac času, pozornosti a priazne než ktorémukoľvek inému študentovi.“ Tvrdil Phillipe. Sebastian sa zamračil a chcel niečo namietnuť, sám však musel priznať, že sa k nemu Leving správal inak ako k ostatným. A dnes povedal, že ho chcel so sebou brať ako svojho učňa.

„Ale čo ak sa nakoniec nerozhodnem stať sa elixírovým Majstrom?“ napadlo mu.

„Tak sa staneš sivým mágom alebo čímkoľvek rovnako dobre znejúcim.“ Reagoval Phillipe.

„Levingovi to vadiť nebude, nezabúdaj, že ťa neučil len elixíry, ale aj kúzla z viacerých oblastí. A sám vidí, že si nadaný na rôzne smery, tak ako on sám. Pokiaľ sa rozhodneš, že cesta Majstra elixírov nie je pre teba, Levinga to nerozhodí.“ Tvrdila Aafke. Sebastian prikývol.

„Dobre, toto má logiku. Takže budem pokojný.“ Opäť si pre seba prikývol. Unikol mu úškrn, ktorý preletel tvárou Aafke.

„Možno tvrdíš, že nie si Levingov učeň, ale správaš sa presne tak.“ Skonštatovala. Phillipe sa škeril, nič k tomu však nedodal. Keď sa Aafke pozrela naňho, obdaroval ju širokým úsmevom. Aafke mu ho opätovala.

„Aafke, ty miluješ zvieratá. Čo si však myslíš o hadoch?“ opýtal sa Sebastian. Aafke nakrčila obočie.

„Vyslovene proti nim nič nemám, ale asi by som nechcela vo voľnej prírode stretnúť nejakého dvojmetrového jedovatého hada. Mám pred nimi rešpekt. Čo sa zvierat týka, mám najradšej tie huňaté.“ Pokrčila plecami.

„Prečo sa pýtaš?“ dodala vzápätí so záujmom. Tentokrát to bol Sebastian, kto pokrčil plecami.

„Len ma to tak zaujímalo. Myslíš si, že hady sa spájajú s čiernou mágiou?“ pokračoval v pýtaní sa. Čarodejnica si pohŕdavo odfrkla.

„To je kravina, ktorú si vymysleli novodobí čarodejnícki byrokrati. Hady sú skôr znakom liečiteľstva než čiernej mágie.“ Tvrdila.

Sebastian sa usmial. Toto mohlo znamenať, že by ho neodsúdili a ani sa na neho nepozerali medzi prsty, keby im prezradil, že bol parselan.

„Vezmi si napríklad Hermovu palicu. Skladá sa z okrídlenej palice obtočenej dvoma hadmi, a predsa, napriek nechuti ľudí k hadom, je práve toto symbolom medicíny. A tento symbol prebrali muklovia od čarodejov. Podľa našich dejín bol Hermes čarodej a parselan a k tomu jeden z najuznávanejších lekárov. Nemocnica u Svätého Munga je jednou z najznámejších nemocníc na svete a jej zakladateľ bol učňom Hermesa. Hady sú už oddávna spájané s medicínou, len posledných sto-dvesto rokov ich ľudia odsudzujú a s nimi aj parselanov. Kedysi boli parselani medzi čarodejmi uznávaní.“ Rozohnila sa. Sebastian ju s prekvapením počúval.

„Hermes bol čarodejník?“ divil sa. Aafke na neho uprela ostrý pohľad.

„Samozrejme, že bol čarodejník! Čo vieš o Hermesovi?“ opýtala sa už o niečo príjemnejším hlasom.

„Bol to posol bohov, jeden zo synov Dia, je považovaný za boha pútnikov, obchodníkov, zlodejov, básnikov, ako vynálezca lýry bol považovaný aj za boha hudby a okrem toho bol bohom snov a mágie. Bol najvynaliezavejší, najšikovnejší a najľstivejší z olympských bohov. V starorímskej mytológií bol stotožňovaný s bohom Merkúrom, podľa neho bola nazvaná aj jedna z planét. Približne toto o ňom viem.“ Povedal. Mať za najlepšiu priateľku vševediacu Hermionu malo aj svoje svetlé stránky.

„Toto, čo si práve vysypal, je muklovská verzia. Aj v nej je ukrytá pravda, samozrejme, vo všetkom je ukrytý kúsok pravdy, Hermes napríklad veľa a rád cestoval a miloval hranie na lýre. Na dejinách mágie v nižších ročníkoch sa však o Hermesovi učí ako o významnom čaromedikovi. Liečebnú mágiu veľmi posunul napred.“ Tak teraz už Sebastian vedel, prečo nebol oboznámený s niečím natoľko dôležitým ako napríklad to, že Hermes nebol vymyslený boh, ale skutočná osobnosť a ešte k tomu významný čarodej. Hodiny s Binnsom na Rokforte bývali strašné a Sebastian si pomyslel, že toto by nemusela vedieť ani Hermiona. Binns ich učil len o škriatkovských vojnách, túto tému miloval. Keby sa Hermiona dozvedela niečo takéto, veľmi ochotne by sa o to s nimi podelila.

„Je ešte niečo, čo by som o olympských bohoch mal vedieť?“ opýtal sa sucho. Tentokrát sa zapojil Phillipe.

„Afrodita, bohyňa lásky, krásy a sexuality. V skutočnosti to bola nádherná zhýralá čarodejnica, hovorí sa, že jej matka patrila medzi elixírových majstrov a počas tehotenstva pila mnohé elixíry, aby bola jej dcéra dokonalá. A skutočne sa jej narodilo dokonalé dievčatko, ona sa toho však už nedožila. Umrela pri pôrode, elixíry, ktoré urobili jej dcéru dokonale krásnou, ju zabili. Z Afrodity sa stala nádherná žena, taká krásna až zrak prechádzal. Ona si svoju krásu uvedomoval a využívala ju. Mala všetko, čo chcela a každý jeden muž jej padol k nohám. Mala moc podobnú vílam, taktiež bola vďaka nej schopná ľahšie opantať mužov. Hoci, pri jej kráse to ani nebolo potrebné. Podľa všetkého nemilovala len mužov, ale aj ženy. Zabila ju vraj nejaká žena, ktorej ukradla muža. Šípom do srdca.“ Ľútostivo si povzdychol, na čo sa Sebastian uškrnul.

„Nebola nesmrteľná, nikdy by si ju nestretol ani keby ju nezavraždili.“ Odfrkla si Aafke.

„Podľa mňa by skôr či neskôr prišla na to ako sa stať nesmrteľnou. Snívala o večnej kráse a hľadala spôsob ako ju získať.“ Tvrdil Phillipe.

„Ares bol neľútostný bojovník a neuveriteľný taktik. Ako bojovník nemal páru, s rovnakou dokonalosťou ovládal prútik aj meč. Začínal ako radový vojak, ale pre svoje nadanie na taktizovanie sa rýchlo stal jedným z najvyššie postavených bojovníkov. Bojovania sa nikdy nevzdal a v jednom z bojov aj zahynul, ale dovtedy vyhral stovky bitiek. Ľudia, najmä jeho podriadení, ho nenávideli pre jeho krutosť. Bol prísny na seba aj na iných. Bojovník, ktorý ho prebodol, umrel týždeň po ňom, v ukrutných bolestiach. Ares ho pred smrťou stihol zakliať a keďže bol priveľmi silný a vynaliezavý čarodej, jeho prekliatie nedokázali včas zrušiť.“ Prehovorila tentokrát Bella. Sebastian s úžasom a neskrývaným záujmom vstrebával všetko, čo mu hovorili a ukladal si to do pamäte. O tomto musí napísať Hermione.

„Persefona bývala taktiež krásnou čarodejnicou, ale čierna mágia a nekromancia ju pohltili. Hovorí sa, že sa dostala tak hlboko do tajov nekromancie, že ju pohltilo samo peklo a stiahlo ju k sebe ako svoju kňažnú. Odhalila tajomstvá černej mágie natoľko hrozné, že ani najskúsenejší nekromanti sa neodvažujú hľadať učiť sa ich. Vraj už len čítanie kníh, ktoré napísala, stojí človeka dušu.“ Pokračovala opäť Aafke, keď sa dohádali s Phillipom o Afrodite.

„Apolón je ďalším známym čaromedikom, hoci nie natoľko zapáleným ako bol Hermes. Miloval hudbu, ženy a lukostreľbu. Bol to mimoriadne inteligentný čarodej a vyslovil dokonca niekoľko veštieb. Vedel dokonca maľovať a maľoval často. Jeho diela sú nádherné, kreslil v spojení harmónie, poriadku a rozumu. Miloval hneď niekoľko žien, ale napriek jeho kráse ho mnohé odmietli. Pre svoj pokoj a takmer dokonalý úsudok sa stal vynikajúcim čaromedikom. Verím, že ako čaromedik by dokázal rovnako veľké veci ako Hermes, nebyť jeho ďalších vášní.“ Pridala sa so svojimi poznatkami do debaty opäť Bella.

„Keď si sa už zaujímal o tých hadov... Možno by ťa zaujímal boh Asklepios. Podľa muklov to bol najskôr brilantný lekár, ktorý sa neskôr stal bohom lekárstva. Povráva sa, že žil v Podsvetí, kde bol jeho stálym spoločníkom had, ktorý sa doteraz zachoval ako symbol lekárstva. Asklepios bol v skutočnosti jeden z najlepších čaromedikov ako by sme ich nazvali my dnes alebo lekárov ako by ich nazvali muklovia. V dobách, kedy žil, však tieto pomenovania ešte nejestvovali. To on ustanovil hada ako symbol lekárstva. Tá časť s Podsvetím však nie je tak celkom pravda, hoci sa skutočne utiahol do akýchsi jaskýň, kde sa zlepšoval v tom, čo vedel najlepšie. Nachádzal nové poznatky a spisoval ich a jeho jediným stálym spoločníkom bol jeho had. Ľudia za ním inak chodili, len ak boli vážne chorí, museli totižto merať dlhú cestu, aby sa k nemu dostali. Vtedajší liečitelia si k nemu chodievali po rady ako liečiť. Keď neskôr ukázal svetu, čo všetko vynašiel, bol to veľký šok. Liečiteľstvo posunul o desiatky, ba až stovky rokov dopredu. Mimochodom, bol to Parselan. Rozprával Hadím jazykom ako zvykneš hovorievať ty.“ Zapojil sa do debaty Phillipe.

„O tomto som nevedela.“ Priznala Bella.

„Asklepios, na toho som úplne zabudla. Pritom sme sa ho učili, pre liečiteľstvo bol veľmi dôležitým čarodejom. Ostatní čerpali z jeho prác.“ Povedala Aafke.

„Učili sme sa o ňom na dejinách a aj Leving raz spomenul jeho meno. Zaujímal ma, a tak som si o ňom zistil niečo nad rámec učiva.“ Pokrčil plecami. Aafke ho obdarovala vrelým úsmevom.

Boli by pokračovali aj ďalej, Sebastian si bol istý, že bolo ešte mnoho fascinujúcich bohov, ktorí v skutočnosti bohmi vôbec neboli, ale museli sa rozdeliť a ísť každý na svoje hodiny.

Po vyučovaní sa stretol s Caith. Jeho staršia sestrička na neho čakala pred triedou, kde mal poslednú hodinu, takže aj keby chcel, nemohol by sa jej vyhnúť. Ostatní sa na nich pozerali dosť zvláštne, keď si ho odvádzala preč.

„Otec mi poslal ďalší list.“ Povedala, keď za nimi zabuchla dvere na svojich izbách. Sebastian sa nepýtal, Caithlin si však napriek tomu všimla, že ho to zaujímalo. V očiach jej žiarili veselé iskričky, keď sa na neho pozerala.

„S ľútosťou mi oznámil, že sa nedostali bližšie k tomu, kde je môj mladší brat, stále však nestrácajú nádej.“ Povedala. Sebastian sa mierne zamračil.

„To nie je všetko, však?“ hádal. Caithlin žiarila priveľmi na to, aby mu chcela oznámiť len toto. Jeho modrooká sestrička pokrútila hlavou a v hrdle jej zabublal smiech.

„Nie, to nie je.“ Zasmiala sa. Mala príjemný, sýty smiech. Kĺzal sa ako roztopené striebro a bol hladký a mäkký ako zamat. Áno, presne tak. Zamat a roztavené striebro. Možno to znie zvláštne, no taký bol jej hlas. Aj preň do nej bol Drake Facinelli taký blázon. Sebastianovi chvíľu trvalo, kým si to uvedomil, bolo to však jasné ako facka. Drake za jeho sestrou neustále lozil, vždy jej bol nablízku a napriek tomu, že celá škola hovorila o tom ako ho len ona jediná dokáže zraziť k zemi, neurobil nič, aby tento všeobecný názor zmenil.

„Mama s otcom sa dopočuli o istom Sebastianovi Brennenovi.“ Začala. Sebastian sa nervózne ošil.

„Čo o mne vedia?“ opýtal sa. Za iných okolností by začal panikáriť a pravdepodobne vymýšľať plány ako uniknúť, avšak to, že sa na tom Caith očividne výborne zabávala, ho od toho odrádzalo. Keby vedeli, že mala celý čas po boku brata, rozhodne by sa takto nesmiala a pravdepodobne by tu teraz nestála sama.

„V podstate nič. Si skvelý študent, Leving sa o teba zaujíma, si charizmatický a napriek tomu ako krátko si na Durmstrangu, si si tu už stihol mnohých študentov aj profesorov obmotať okolo prsta a zároveň si si tu narobil zopár nepriateľov. A my dvaja spolu očividne máme hlboký priateľský vzťah.“ Oči jej žiarili a Sebastian videl s akými ťažkosťami premáhala smiech.

„Donieslo sa k nim ako často ťa ťahám k sebe do izby a aj to, že ja sama ochotne navštevujem teba v tej tvojej. Neviem, kto to vyzvonil, ale... no...“ opäť sa rozosmiala.

„Rodičia mi napísali list. Vraj si pre mňa priveľmi mladý a mala by som sa radšej začať obzerať po niekom v mojej vekovej kategórií. Dokonca mi dali pár tipov. Vraj sa s tebou mám prestať zahrávať, je to voči tebe kruté. A otec spomenul v pár slovách aj to, že takýmto správaním kazím dobré meno našej rodiny.“ Smiala sa. Sebastianovi sa postupne ako rozprávala rozširovali oči a keď prestala rozprávať, lebo ju znovu premohol smiech, vyprskol do smiechu aj on.

Pokiaľ to takto videli aj ostatný, začalo Drakeove správanie dostávať iný zmysel. Tu nešlo o to, že ho porazil, to by dokázal prehrýzť. Dokázal by prehrýzť ešte aj to, že si z neho vystrelil, Sebastian si vystrelil z priveľkého množstva ľudí na to, aby na tom skutočne záležalo. V skutočnosti išlo hlavne o toto.

Drake si myslel, že mal niečo s dievčaťom, ktoré sa mu páčilo. Celé roky sa okolo nej točil a snažil sa získať si ju a odrazu príde nejaké decko, s ktorým sa behom týždňov zblíži tak ako sa nikdy nezblížila s ním. To skutočne znelo frustrujúco.

„Divím sa, že sa ku mne takéto reči ešte nedostali.“ Povedal. Caith sa zachichotala.

„Ale dostali, len nevieš ako počúvať. Keby si sa viac staral o klebety, vieš to.“ Tvrdila.

„Klebety,“ odfrkol si Sebastian. Caith sa schuti zasmiala.

„Akoby som počula otca.“ Bavila sa. Sebastian pretočil očami.

„Ako môžu tvrdiť toto, keď ma vidia s Bellou?“ nechápal.

„Možnosti sú len dve: buď si myslia, že randíš s obomi, alebo nie je váš vzťah dostatočne... vrelý.“ Zaškerila sa.

„Ako si môže niekto myslieť, že by som mohol podvádzať Bellu? Veď by ma zabila.“ Pokrútil hlavou. Cait sa rozosmiala.

„Ja som nikdy netvrdila, že tí, ktorí vytvárajú klebety, sú múdri.“ Povedala. Sebastian sa uškrnul.

Bella ukázala na kreslá, čo mala v izbe.

„Nechceš si sadnúť? Už dlho sme sa nerozprávali len tak o ničom. Chýba mi to.“ Nežne, takmer bojazlivo sa usmiala. Sebastian neváhal a sadol si do jedného z ponúkaných kresiel. Venoval svojej sestre láskavý úsmev.

„Tiež mi to chýba.“ Priznal. Caith sa vrelo usmiala.

„Počula som, že ťa Leving berie so sebou na konferenciu.“ Nadhodila.

„Už to tak vyzerá.“ Uškrnul sa Sebastian.

„Tešíš sa na to?“ opýtala sa. Bola prvá, kto mu položil túto otázku. Nervózne sa uškrnul.

„Strašne.“ Priznal.

„Odvtedy ako ma začali baviť elixíry, som premýšľal nad tým, že by som navštívil nejakú takúto konferenciu. Doteraz som ale premýšľal skôr o niečom menšom, napríklad aj tu v Anglicku sa zvykne niekoľkokrát do roka konať zopár konferencií. Síce to nie sú len elixírov majstri, ale je to dobré. No toto je... úžasné.“ Rozhovoril sa. Videl, že ho Caithlin so záujmom poslúchala, venoval jej krátky, no vrelý úsmev. Caith vedela byť úžasnou poslucháčkou.

„Je to svetová konferencia, na ktorej sa zúčastnia len najlepší z najlepších. V Anglicku je najmenej desať elixírových majstrov, no zastúpia ju dvaja. Tí najlepší a najznámejší. Na predošlých konferenciách sa za Anglicko zúčastnil dokonca Flamel. Bolo by úžasné môcť ho niekedy stretnúť. Jeho elixírová tvorba je preslávená za hranice Európy, vytvorenie Kameňa mudrcov je len vrcholom ľadovca toho všetkého, čo dokázal vytvoriť. Je veľká škoda, že musel byť Kameň mudrcov zničený a on umrel.“ Dodal s ľútosťou v hlase.

„Áno, to je. Ale Snape ho zastupuje celkom dobre.“ Povedala Caith.

„Snape ide sám za seba, on nemusí nikoho zastupovať. To skôr ten druhý, kto pôjde s ním bude len nahrážka za Flamela. Počul som, že tento rok si so sebou Snape po prvýkrát niekoho berie.“ Nadhodil. Len dúfal, že to nebude Dumbledore. To by ho asi porazilo.

„To si počul správne. Tento rok si so sebou prekvapivo všetci privedú svojho hosťa, Leving ani Snape si so sebou nikdy doteraz nikoho nevzali. Ale nemusíš sa báť, že by išiel so Snapeom Dumbledore, ten starec sa už niekoľkokrát pokúšal vnútiť sa Snapeovi, ten ho však so sebou nikdy nevzal. Vždy si našiel dobrú výhovorku. Osobne si myslím, že len nechcel, aby tam pchal ten svoj dlhý všetečný nos. Prašivý starec, musí byť všade strčený.“ Zavrčala. Sebastian sa pobavene usmial.

„Aký to oheň!“ zvolal. Rozosmial sa, keď ho Caithlin obdarovala ostrým pohľadom.

„Ale áno, chápem tvoju frustráciu. Tiež ho neznášam. Dumbledore je parchant.“ Povedal.

„To si povedal veľmi mierne.“ Zašomrala. Sebastian sa kyslo uškrnul. Áno, to určite povedal mierne, nepatrí sa však nadávať pred nežnejším pohlavím, hoci to bola jeho sestra. Mysľou sa mu však napriek tomu mihlo zopár výstižnejších pomenovaní.

„Ako to vyzerá medzi tebou a Bellou?“ opýtala sa Caith, aby zmenila atmosféru. Rozhovory o Dumbledorovi dosť ničia náladu, najmä, keď o ňom hovoria Riddleovci.

„Myslím, že dobre. Bella je úžasná, krásna a prirodzená. Dievča ako ona si snáď ani nezaslúžim.“ Pousmial sa. Svoje slová naozaj myslel vážne, Bellu si nezaslúžil. To dievča bolo pre neho dokonalé už od prvej chvíle.

V skutočnosti nebola najkrajším dievčaťom na svete a aj jej povaha mala svoje trhlinky, ale pre neho bola perfektná. Bola nežná aj bojovná, prirodzene krásna, nemala potrebu hrať sa na niečo iné ako Cho, ktorá sa mu páčila predtým a stála po jeho boku. Podporovala ho. Bolo to silné dievča, ktoré by mohlo zvládnuť aj všetky tie problémy, ktoré sa okolo Sebastiana neustále zbierali.

„Vy dvaja sa k sebe hodíte. Bellu poznám už dlho a ešte nikdy som ju nevidela s nikým takú šťastnú ako s tebou. Chlapci sa o ňu zaujímali, videla som ako ich posielala jedného po druhom preč a potom si sa objavil ty. Teba som si všímala od prvej chvíle ako si prišiel na Durmstrang, niečo sa mi na tebe zdalo povedomé, a tak mi neušli oddanosť a dôvera, s akými sa na teba Bella už od začiatku hľadela. Už vtedy ste sa ľúbili, len ste to ešte nevedeli.“ Usmiala sa.

„Ľúbili... Ja ju ľúbim.“ Zašepkal. Prečo jej to nikdy doteraz nepovedal? Už dlho to predsa vedel, už dlho ju ľúbil.

Dnes večer jej to povie. Musí.

„Mama by z nej bola nadšená.“ Povedala jemne Caith.

„Myslíš?“ opýtal sa Sebastian.

„Určite. Je silná, statočná, skutočne krásna a ľúbi ťa. Bola by to prvá červenovláska v rodine.“ Usmiala sa.

„Nezáleží skôr na tom, že je to čistokrvná čarodejnica?“ opýtal sa Sebastian.

„Iste, ako starý čistokrvný rod preferujeme iných čistokrvných, ale nie sme ani vyslovene proti muklorodeným. Otec sám je polovičný a neprekáža mu to ani spolovice tak ako tvrdí Dumbledore. Vlastne, brat si raz doviedol domov mukelku. Otca skoro šľak trafil, keď zistil, že to dievča nevie nič o mágií. Mali sme deň na to, aby sme z jej dosahu odstránili všetko magické a upravili ochrany domu, aby ju pustili dnu a aby nemala dojem, že žijeme v zrúcanine. Bola zábavná a sympatická, spočiatku trochu hanblivá, to ju však rýchlo prešlo. Pamätám sa, že mala pekné oči. Také zvláštne sivohnedé. Otec k nej bol veľmi príjemný a mama tiež. Myslím, že sa zmierili s faktom, že by to mohla byť ich nová nevesta, hoci s ňou tak celkom nesúhlasili. No dobre, otec si neskôr zavolal brata na koberček a dlho sa spolu kvôli nej hádali. Nakoniec to vyhral brat. Asi o mesiac na to sa rozišli. Teraz má vážnu známosť, je to polovičná čarodejnica a je to vážne skvelé dievča. Páči sa mi viac než tá nečarodejnica. Nič proti muklom.“ Uškrnula sa.

„Nečakal, by som, že by Voldemort niekedy prijal vo svojom dome mukla. Nie po tom, čo všetko som o ňom počul.“ Priznal Sebastian.

„Isteže nečakal. Staré čarodejnícke rody v skutočnosti nie sú natoľko zaťažené na čistotu krvi ako sa hovorí. Tí, ktorí majú rozum, radšej príjmu dieťa, čo je od polovičnej matky než aby si dieťa vzalo neskôr za družku vlastnú sesternicu. Nechceme mať choré ani zaostalé deti. Pre staré rody sú dediči všetkým, nedovolili by sme, aby sa im niečo stalo.“ Povedala.

„Toto som si všimol už predtým. Prečo si starobylé rody dávajú tak záležať na bezpečnosti svojich dedičov? Môžete mať predsa viac detí. Alebo je pravda to, že sa bojíte, aby sa nerozdelila moc medzi viac detí?“ zaujímal sa. Ale to by sa potom tak veľmi netešili na tretie dieťa, ktorým bol Sebastian. Bol by predsa len ďalším rozdelením moci.

„Práve o to ide. Čistokrvné rody často nemôžu mať viac detí alebo majú len dievčatá. Musíš si uvedomiť to, že naše rody siahajú stáročia do histórie, rovnako ako aj boje a kliatby, ktoré nás sprevádzajú. Zákerná kliatba z čiernej mágie, ktorú uvrhneš na rod, môže vydržať aj stovky rokov. Vezmi si napríklad Bishopové. Ich rod zanikol asi tak pred dvesto rokmi, určite si o nich počul.“ Pozrela sa na neho.

„Iste, bolo na nich zaujímavé, že to bol čiste ženský rod.“ Povedal. Už začínal chápať, kam tým mierila.

„Kedysi ich zasiahla kliatba od mocného čarodeja, založená na krvi. Bishopovej sa nikdy nenarodil syn. V celej ich histórií je veľké množstvo silných čarodejníc, no mužov s menom Bishop nájdeš len málo a aj to sú len manželia, nie synovia. A ich rod je známy ešte čímsi: muži v ňom umierali mladý. Bishopové stáli za hriech, bývali živelné a mocné, no šľachtici sa im vyhýbali, aspoň čo sa týkalo intímností, hoci nejeden po nich zatúžil. Boli prekliate.“ Vysvetľovala.

„A vezmi si napríklad rod Greengrass. Daphne je energická, Astoria jemná a pôvabná, sestry ako deň a noc. Hoci ich však nepostihla natoľko silná kliatba ako Bishopové ani oni to nemajú s mužmi jednoduché. Ich otec je po dlhej dobe jediný mužský potomok. A takto by som mohla menovať veľa rodov, ktoré sú prekliate, hoci mnohé úplne inými druhmi prekliatí. Na tvoju otázku som ale už odpovedala. Pre toto si tak vážime dedičov.“ Povedala.

„Aj Malfoyovci sú takto prekliati?“ opýtal sa Sebastian.

„Ach, takmer som zabudla, že poznáš Draca. Kedysi to býval veľmi arogantný chlapec, kto vie či sa už zmenil. Ale áno. Ani ich rod staré kliatby neobišli. Malfoyovci sú provokatéri, majú jedno šťastie, že sú prešibanejší a mazanejší než tí ostatní, bez tejto dedičnej vlastnosti by boli dávno mŕtvi. Jednou z najhorších kliatob, ktoré postihli ich rod, je, že nemôžu mať viac detí než jedno. Pokiaľ by Draco umrel, ich rod by pravdepodobne zanikol. Pochybujem, že sú už v lámaní kliatby dosť ďaleko na to, aby mohli mať aspoň dve deti.“ V očiach sa jej mihol svit.

„Predsa som ti ešte jednu otázku nezodpovedala. Predtým si sa pýtal, či veríme, že sa mágia delí medzi dedičov. Svojim spôsobom je to pravda, neveríme však tomu, že bude kvôli tomu budúca Hlava rodu slabšia. Pokiaľ máš mať nejaké výnimočné schopnosti, získaš ich. S čím si sa raz narodil, to ti ostane, bolo by hlúpe myslieť si, že sa mágia môže deliť. Vari by sa odtrhla časť magického jadra prvého potomka? To je somarina.“ Odmávla to rukou.

Sebastian mal ešte veľa otázok a veľa sa pýtal, kým prešli na bežnejšie, menej dôležité, témy. Rozprávali sa ešte celé hodiny a vypili niekoľko pohárov vína, než sa Sebastian ospravedlnil s tým, že musí ešte zájsť za Levingom. Najskôr sa však musel vybrať do izby, chcel sa ešte predtým prezliecť.

Práve vchádzal do chodby, keď pred svojimi dverami niekoho zazrel. Videl len siluetu ako sa mihla popred jeho dvere, nemal ani tušenie, kto to mohol byť. Nech to ale bol ktokoľvek, videl ho a zmizol ešte skôr než stihol Sebastian zakročiť.

Rozbehol sa za neznámym, postava sa mu však stratila v spleti chodieb. To, že mal myseľ zastretú vínom, tomu tiež nepomohlo. So šomraním sa vybral do izby, aby skontroloval prípadné škody. Nezdalo sa, že by vošiel dnu, no aj tak.

Práve otvoril dvere a prechádzal cez prah, keď si na zemi všimol krémovú obálku. Sklonil sa a zdvihol ju s úmyslom prezrieť si obsah. Čosi mu hovorilo, že ten tajomný neznámy tu bál práve kvôli tomuto.

Na obálke bolo jeho meno, ale poštu tu nosili sovy, tak ako aj na Rokforte. Nech bol tento list od kohokoľvek, bola to dôležitá správa, ktorú nemal nikto iný prečítať.

Smerujúc ku kreslu rozsvietil svetlá v izbe a roztrhol obálku. Vypadol z nej kus pevného krémového pergamenu, popísaného úhľadným hustým rukopisom. Bez ďalších zdržiavaní sa usadil a začítal sa do listu. A aké bolo jeho prekvapenie!

Sebastian Brennen,

tento list Vám píšem s nemalými obavami, verím však, že nám obom ide o rovnakú vec. Viem, kto ste, viem, čí ste syn a viem aj to, kým ste dlhé roky boli. A som si istý tým, že obaja poznáme pravdu o skutočnej osobnosti cteného Albusa Dumbledora.

Albus bol dlhé roky mojím blízkym priateľom. Tak ako ste ho Vy milovali a ctili si ako milujúceho starého otca a veľkého čarodeja, ja som ho považoval za brata, ktorého mi nikdy nebolo súdené mať. O to väčšia boli moja bolesť a sklamanie, keď som spoznal pravdu. Žiaľ, obaja sme boli dlhé roky zaslepení tým, za koho sa Albus vydával. Moja vina je o to väčšia, že som sám seba považoval za múdreho čarodeja.

Albus sa postaral o to, aby som nemohol nahlas prehovoriť. Kedysi dávno som vytvoril mocný artefakt, vďaka ktorému som sa stal nesmrteľným. Albus Vám povedal, že ho zničil, môžem Vám však s čistým srdcom povedať, že Vás oklamal. On sám užíva elixír nesmrteľnosti, ktorý mu dodáva ešte väčšiu silu než už má.

Mrzí ma, že sa s Vami môžem spojiť len vo chvíľach pred svojou smrťou. Veľmi rád by som bližšie spoznal čarodeja ako ste Vy, počul som toho o Vás veľa. Vy sám máte v blízkosti osobu, ktorá je môjmu srdcu veľmi blízka. Prosím, veľmi sa na ňu nehnevajte za to, že mi o Vás povedala. Ľúbi Vás a chce vám len pomôcť. Nebyť jej, obávam sa, že by som Vás nikdy neskontaktoval a nerozhodol sa odovzdať Vám toľko mojich znalostí, koľko len budem schopný.

Ja s mojou drahou manželkou do Vašich rúk vkladáme veľkú dôveru a veríme, že sa rozhodnete prijať našu ponuku a prísť. Budeme Vás očakávať v našom dome, ste tu kedykoľvek vítaný. Nemusíte posielať nijaký list, pošta je nebezpečná, len, prosím, príďte. My už v našom stave a v našom veku z domu neodchádzame.

S prianím pevného zdravia,

Váš priateľ,

Nicolas Flamel.

Ruku s listom mu prekvapene klesla, keď videl ten podpis. Tušil to už keď čítal list, no napriek tomu...

Flamel naozaj žil. Počul zvesti a samému sa mu zdalo nepravdepodobné, že by sa len tak odobral po stovkách rokov na večný odpočinok, takto v tichosti, nikdy však nečakal, že sa za tým ukrýva takýto príbeh. A čo bolo ešte dôležitejšie, tento mocný múdry muž mu ponúkol pomoc.

Pery sa mu roztiahli v širokom úsmeve, keď si uvedomil, čo to vlastne znamená.

Mal nového spojenca.