Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

K Levingovi sa nakoniec dostal neskôr ako očakával. Nejakú chvíľu mu trvalo, kým spracoval, že ho chce zo všetkých práve Nicholas Flamel za spojenca. A že vôbec žije. A že sa s ním stretne.

Proste, bolo toho na neho veľa.

„Čakal som ťa trochu skôr.“ Povedal Leving, keď prišiel.

„Prepáčte,“ chcel dodať ešte niečo, hoci netušil, čo, ale Leving ho, našťastie, zastavil.

„Ako vidím, máš pri sebe prívesok, čo som ti dal. Už dlho som ho na tebe nevidel.“ Podotkol pri pohľade na strieborný prívesok, čo vytŕčal Sebastianovi spod košele.

„Och, nevšimol som si, že je ho vidieť. Nosím ho stále, ale ukrývam ho pod oblečením. Mal som dojem, že je lepšie, ak nebude pútať pozornosť.“ Pokrčil plecami. Leving sa nepatrne usmial.

„To je múdre. Je to mocný magický artefakt, je len dobre, že ho nosíš ukrytý mimo pohľady iných čarodejov.“ Pochválil jeho konanie majster elixírov. Sebastian sklonil hlavu na znak vďaky.

„Už predtým sme sa rozprávali o čarodejoch, ktorých stretneme na konferencií. Odvtedy sa niektoré veci zmenili, to sa stáva vždy. Nečakané udalosti, ktoré zabránia elixírovým majstrom zúčastniť sa na konferencií.“ Temný podtón poslednej vety Sebastianovi napovedal, že sa nejednalo o obyčajnú chrípku alebo svadbu najmladšej dcéry, ktoré prinútia elixírových majstrom odstúpiť. Sebastian veľmi túžil dostať sa tam, ako veľmi to museli chcieť zaslúžilí majstri?

„Chápem to správne, že ak sa jeden elixírový majster nemôže zúčastniť, nahradí ho iný?“ spýtal sa Sebastian.

„Chápeš to dokonale.“ Odvetil Leving.

„Severus Snape príde?“ zaujímal sa Sebastian. Leving sa pobavene zasmial.

„Och, áno, Severus určite príde. Neviem si predstaviť, že by sa niekto vážne pokúsil zastaviť ho. Drahý Severus vyniká aj medzi tými najlepšími v našom odbore, nechcel by som sa stať terčom jeho hnevu a mimo iné je to aj brilantný čarodej, vynikajúci duelant a uznávaný znalec čiernej mágie. Samozrejme, v našich kruhoch, terajšia britská vláda sa čiernej mágií vyhýba ako upír svätenej vode.“ Zašomral. Sebastian pobavene nadvihol obočie.

„Obleč sa slávnostne. Nemajú radi, keď im tam príde nejaký neupravený vagabund. Pokiaľ máš nejaké rodové šperky, prines si ich, mne na tom však nezáleží. Potrebujem tvoj mozog a charizmu, nie bohatstvo. Ako je však dobre známe, šaty robia človeka a peniaze otvárajú všetky dvere. Ber si všetko, k čomu máš prístup.“ Dával mu inštrukcie Leving.

„Meno Brennen nie je veľmi známe.“ Pokrčil Sebastian plecami.

„Nevadí. Aspoň mne nie. Tebe to prekáža?“ opýtal sa Leving. Pobavene pri tom na Sebastiana pozrel, akoby mali spoločné tajomstvo.

„Ani nie.“ Odvetil Sebastian s krátkym tichým smiechom. Práve preto si vybral meno Brennen, aby zbytočne nevytŕčal.

„Konferencia bude dvadsiateho štvrtého novembra. Dovtedy ti ešte pošlem zoznam tých, ktorí prídu. Z vlastných skúseností viem, že ešte desať dní predtým nebude isté, kto pôjde.“ Uškrnul sa.

„Už sa niekedy stalo, že by ste chýbali?“ zaujímal sa Sebastian. Leving sa uškrnul.

„Nie. Ja, Snape a ešte zopár čarodejov sme stálice. Aj Fleming býval kedysi čarodejom, ktorého nikto nemohol presvedčiť, aby sa zriekol svojho miesta. Žiaľ, nikto ho nevedel presvedčiť ani aby prišiel. Keď pracoval na svojich elixíroch, nemal pokoja ani oddychu a nenašiel sa nikto, kto by ho mohol vyrušiť. Samozrejme, okrem jeho ženy. To bola jediná osoba, ktorej dovolil pomáhať mu s výskumom.“ Na chvíľu sa odmlčal.

„Raz spolupracoval s Dumbledorom, na využitiach dračej krvi. Hovorilo sa, že on prišiel na väčšinu spôsobov a Dumbledore priniesol dva nápady, na ktoré vraj prišiel niekto iný. Ťažko povedať, kde bola pravda. Podľa toho, čo hovoril Dumbledore, sa zdá, akoby Dumbledore prišiel najmenej na polovicu, Fleming ním dokonca ostal zatienený. Pravdou však ostáva, že odvtedy nikdy viac nespolupracoval s Dumbledorom. Na ničom. A ani s nikým iným. Mnohí elixíroví majstri ho doteraz obviňujú z toho, že Fleming nikdy neprijal učňa. Vraj ho Dumbledore podrazil a on už neveril nikomu.“ Povedal. Tvár sa mu zachmúrila, keď pokračoval.

„Medzi nami, ja tomu verím. Dumbledora som nemal nikdy naozaj rád, na môj vkus je až priveľmi svetlý. Zaváňa tým podraz. Nikto nemôže byť dokonalý, to si zapamätaj. Pokiaľ narazíš na niekoho, kto sa tak tvári, niečo tu pekne smrdí.“ Poradil mu Leving.

„Napríklad ako okolo Dumbledora?“ opýtal sa Sebastian nevinne. Leving sa uškrnul.

„Bystrý chlapec.“ Pochválil ho. Sebastian sa zasmial.

„Je niečo, pred čím by ste ma varovali? Myslím, čo sa týka blížiacej sa konferencie.“ Ozval sa Sebastian.

„Toho by bolo priveľa. Väčšine tých, ktorých tam stretneš, nebudeš môcť veriť. Tretina z nich sa o teba vôbec nebude zaujímať, pretože nie si dosť bohatý na to, aby si ich mohol sponzorovať. Ďalší sa o teba budú zaujímať len preto, aby z teba vytiahli informácie o mojich pokrokoch, čo sa výskumov týka. Pokojne rozprávaj, čo ti hrdlo ráči.“ Zaškeril sa na neho. Sebastian sa uškrnul.

„S radosťou.“ Povedal. Nevedel absolútne nič o Levingových pokrokoch v oblasti elixírov.

„Určite ich to bude zaujímať.“ Uškrnul sa Leving.

„O tom nepochybujem.“ Zasmial sa Sebastian.

„Je pár ľudí, ktorí za to naozaj stoja. Zoznámim ťa so Snapeom. Ako človek je zvyčajne značne nepríjemný, ale ako elixírový majster je na nezaplatenie.“ Povedal. Sebastian sa pobavene usmial.

„Skutočne? O profesorovi Snapeovi som toho veľa počul.“ Ozval sa Sebastian zľahka pobavene. Leving mu venoval zamračený pohľad.

„Už ste sa stretli, však?“ opýtal sa. Sebastian pokrčil plecami.

„Už som mal tú česť, no Majster Snape si to beztak pravdepodobne nebude pamätať.“ Povedal. Hlavou sa mu mihla spomienka na to ako na neho Snape narazil, keď po dlhej dobe vyhľadal Siriusa. Na to tak skoro nezabudne ani jeden z nich.

Až vtedy si uvedomil, že Snape celý čas vedel o tom, kým je v skutočnosti Sebastian Brennen. Doparoma, ten chlap to teraz musí mať vážne zlé. Jeho šéf je v koncoch pri hľadaní syna a on mu nedokáže pomôcť. A pritom sa musí obávať toho, čo bude, až Voldemort zistí, že on celý čas poznal pravdu.

V duchu si sľúbil, že sa postaví na jeho obranu, pokiaľ to bude možné. Samozrejme, len v prípade, že sa Vodlemort dozvie pravdu.

Problém však bol, že pravdu poznala Caitlyn. Ak Sebastian zmizne z povrchu zemského namiesto toho, aby splnil svoj sľub, povie svojim rodičom pravdu. Sebastian o tom nepochyboval. A on by svojim zmiznutím spôsobil priveľké problémy ľuďom, ktorí si ich nezasluhovali.

„Hovoríš to, akoby si ty patril k ľuďom, na ktorých možno zabudnúť.“ Zašomral Leving. Otočil sa k polici s elixírmi a odložil na ňu dva flakóny s tmavofialovou a matnou zelenou tekutinou. Ako sa otáčal naspäť, zrak mu padol na noviny.

„Čítal si už najnovšieho Denného proroka?“ zaujímal sa. Sebastian sa prekvapene pozrel na názov novín.

„Vy tu odoberáte Denného proroka?“ opýtal sa.

„Prečo ťa to tak prekvapuje?“ spýtal sa na oplátku Leving.

„Toto je oficiálne ruská škola a Denný prorok sú britské noviny.“ Podotkol Sebastian. Leving sa zasmial.

„Je pravda, že ľudia často milne predpokladajú, že Durmstrang je len ruská škola. A hoci je pravda, že leží na území, ktoré patrí čarodejníckemu Rusku, táto škola je zameraná skôr na angličtinu ako svetový jazyk a stretajú sa tu študenti z mnohých kultúr. Deti z Ruska v skutočnosti netvoria ani tretinu. Podmienky sú tu prispôsobené na to, aby tu mohli študovať mladí ľudia zo všetkých kútov sveta. Alebo aspoň z Európy. Dobre vieš, že aj Briti sú tu početne vysoko zastúpení.“ Pripomenul Leving. Sebastian musel prikývnuť, jeho predošlé slová boli unáhlené.

Sám dobre vedel, že tu nebol jediný Angličan. Mnohí sem poslali svoje deti, lebo nedôverovali Dumbledorovi, niektorí zas preto, aby sa ich deti niečo naučili, Rokfort totižto pomaly, ale isto strácal na kvalite, Dumbledore nenápadne ťahal školu ku dnu a boli aj rodičia, ktorí chceli, aby sa ich deti učili čiernu mágiu. Pohybovalo sa tu aj zopár smrťožrútskych detičiek.

Hoci bolo známe, že Karkarov a Dumbledore sú priateľmi, riaditeľ Karkarov si do svojej školy nepustil nikoho. A už vôbec nie riaditeľa Rokfortu.

Len škoda, že Karkarov bol teraz preč. Sebastianovi tu riaditeľ celkom chýbal.

„Je v nich pre zmenu niečo zaujímavé?“ opýtal sa. Denného proroka v skutočnosti nikdy nezvykol priveľmi čítať. Odradilo ho od toho to, koľko klamstiev v ňom popísali o jeho osobe, ešte kým si nechával hovoriť Harry Potter.

„Och, áno. Prečítaj si titulnú stranu. Samozrejme, toto je vo všetkých novinách, nielen v Dennom proroku, ale ten mám teraz po ruke.“ Hovoril. Sebastian zatiaľ siahol po novinách a začital sa.

Najskôr mu zrak padol na fotku muža v strednom veku, celkom atraktívneho vysokého čarodeja s blond, takmer až zlatými vlasmi a modrými očami. Tvár mal strhanú a predtým očividne drahý odev otrhaný a špinavý, no stál rovno a tváril sa takmer pokojne. Spod rozpadávajúcej sa masky pokoja mu však prenikal hnev. Horel v jeho tmavých modrých očiach.

A potom skĺzol Sebastian pohľadom nižšie a prečítal si, čo napísali k fotografií na prvej strane.

Zalapal po dychu.

„Gellert Grindelwald ušiel z väzenia?“ opýtal sa šokovane. Hlavou mu preletelo všetko, čo o ňom vedel, no najmä to, čo mu hovorila jeho sestra. Dumbledore vzdal Grindelwaldovi mágiu. Ako sa teda mohol dostať von z dokonale stráženého väzenia, od vrchu po spodok naplneného mágiou?

„Je to vskutku prekvapivá a znepokojivá správa. Nájdi si však vnútri článok o jeho úteku, napísala ho Ruta Skeeterová.“ Uškrnul sa. Sebastian zaúpel, keď to počul. Ritu Skeeterovú neznášal. Odporný chrobák, čo pchal nos do vecí, do ktorých ho nič nebolo. A ešte k tomu o Harrym rozširovala dosť nepríjemné lži.

Sebastian sa však podvolil a urobil, ako mu Leving poradil. Roztvoril noviny, nalistoval si päťstranový článok s množstvom fotiek a začítal sa. Leving si zatiaľ ukladal elixíry na police.

Najstaršia fotografia, ktorá bola priložená k článku, bola tá na titulnej strane. Vtedy bol ešte mladý, bola vyfotená krátko potom, čo ho Dumbledore porazil v súboji. Nikto nemal možnosť odfotiť staršiu fotografiu, nikto ho totiž nevidel odvtedy, čo bol uväznený.

A dokonca aj toho sa Skeeterová chytila v článku. Na piatich stranách sa venovala viac tomu, nakoľko by v tom mohol mať prsty Albus Dumbledore, než tomu, že unikol prísne strážený väzeň.

„Ona nepriamo obviňuje Dumbledora z toho, že sa postaral o to, aby mohol ujsť?“ ozval sa prekvapene.

„Senilný starec s bradou dlhšou než je rozsah jeho myšlienok...“ čítal. Na niektorých vetách o Dumbledorovi sa musel pobavene smiať. Dotkla sa dokonca aj jeho otrasných habitov.

„Dumbledore musí zúriť.“ Povedal Sebastian, keď dočítal.

„Och, tak to mi ver. Podľa všetkého na ňu podal obžalobu za ohováranie. Samotný minister to zamietol, vraj otvorene nepovedala nič, za čo by ju mohol trestať.“ Otočil sa a vytiahol zo stola mimoriadne vydanie Denného proroka. Toto bolo podstatne tenšie než bývali bežne tieto noviny.

„Ešte v ten deň vydali nové číslo. Špekulujú v ňom o Grindelwaldovi, kde môže byť, ako asi vyzerá, na čo si treba dávať pozor a čo by mohol chcieť dosiahnuť. Z väčšiny z tých špekulácií mám dojem, že sú to absurdné hlúposti. V skutočnosti som tu kúpil len kvôli tomu článku, čo vydala Skeeterová, keď zistila, že ju Dumbledore zažaloval.“ Priznal.

„Vieš, ten váš minister a tá novinárka v skutočnosti nemusia byť až takí hrozní. Aktívne bojujú proti Dumbledorovi a to je dôvod, pre ktorý ich mnoho ľudí nenávidí.“ Sebastian si zahanbene pomyslel, že on bol medzi tými, ktorí ju nenávideli. Na druhej strane, mal na to právo, nie? Aj ona neznášala jeho. V článkoch o ňom popísala pekných pár hlúpostí.

„Takto som sa na Fudgeho ešte nepozeral. Väčšinou som ho mal za idiota.“ Ospravedlňujúco pokrčil plecami.

„Už si sa s ním stretol aj osobne?“ zaujímal sa Leving. Sebastian sa zamyslel.

„Vlastne áno. Rok a pol dozadu.“ Povedal. Prišiel sa uistiť o tom, že je v poriadku, keď unikol Sirius Black. Ospravedlnil ho, napriek tomu, že nafúkol tetu Marge. Vlastne skôr vyzeral, akoby mu odľahlo, že vôbec žil.

„Ako na teba vtedy pôsobil?“ zaujímal sa Leving.

„Vlastne celkom príjemne, keď si odmyslím, že som o ňom mal už vtedy skreslený názor.“ Odvetil úprimne.

Prečo vlastne tak veľmi neznášal Fudgeho? Jeho myseľ mu okamžite ponúkla odpoveď v znení, že je to magor. Tú odsunul do úzadia.

Nemal rád Dumbledora. Keď sa na to pozrel teraz, to bol bod, ktorý mu šiel skôr k dobru. To, že starcovi neveril, taktiež.

Nechcel priznať, že Voldemort žije, hoci tomu všetko nasvedčovalo. Aj tent bod si mohol vyškrtnúť zo zoznamu. Nasvedčovalo tomu to, že o tom hovoril Dumbledore a Zlatý chlapec, dokonale pod Dumbledorovým vplyvom. A, samozrejme, zopár ďalších čarodejov, ktorých mal dumbledore taktiež obmotaných okolo prsta. A mimo iné, Dumbledore bol podľa všetkého horší ako kedy bol Voldemort.

Čo bol ďalší bol? Možno jeho túžba po moci a strach zo straty kresla. Čo sa Fudgeho týkalo, mal podľa všetkého dostatočne skreslené názory na to, aby to nevedel skutočne posúdiť. Pravdepodobne tam niečo z toho predsa len bolo. No Sebastian mu to nemohol veľmi zazlievať, všakže? Po moci túžila väčšina tých, ktorých poznal a to, že sa nechcel vzdať svojho kresla a skončiť so zlou povesťou, k tomu len patrilo. Doparoma, veď keby jeho vymenovali za ministra, tiež by sa toho postu len tak nevzdal a už vôbec nie, keby šlo o boj s Dumbledorom.

„Zdá sa, že máš teraz dosť námetov na premýšľanie.“ Skonštatoval Leving.

„To asi skutočne mám.“ Odvetil Sebastian.

„Zaujímal si sa niekedy o animágizmus?“ spýtal sa Leving. Sebastian sa uškrnul.

„Samozrejme. Známy je animág.“ Námesačník, Červochvost, Tichošľap a Paroháč. Traja animágovia a jeden vlkolak a všetko ľudia, ktorých dobre poznal. Troch z nich aj osobne.

„Vieš ako namiešať elixír na zistenie podoby?“ spýtal sa. Sebastian pokrútil hlavou.

„Nie, netuším. Ale pravdepodobne by som to našiel v knižnici.“ Odvetil. Leving to odmávol rukou.

„Ale, kdeže. Ja poznám lepší.“ Povedal. Kývol Sebastianovi, aby ho nasledoval a vybral sa do laboratória, ukrytého za jednými z dverí, ktoré viedli z jeho kancelárie.

Ukázal na kotlík, položený na pracovnom pulte.

„Nalej doňho vodu, asi do polovice a rozdrv desať sušených lítskov ginka.“ Prikázal. Nechal Sebastiana pracovať samého, sám sa postavil bokom.

Sebastian urobil, čo mu profesor prikázal. Zapálil pod kotlíkom a rozdrvené lístky odložil bokom.

„Teraz si prines niekoľko kvetov bazy a tri väčšie plody semennice jednoliatej.“ Sebastian odbehol a vrátil sa s tým, čo mu Leving prikázal priniesť. Kvety bazy nadrobil na menšie kúsky a na veľké tmavé plody semennice, s tvrdou odolnou škrupinou zatlačil plochou stranou noža, čím z nich vytlačil šťavu. Tú potom nalial do kotlíka a desaťkrát zamiešal proti smeru hodinových ručičiek.

„Teraz môžeš pridať aj bazu a ginko.“ Ozval sa Leving. Sebastian poslúchol a všetko nasypal do kotlíka. Opäť zamiešal.

„Prichystaj si druhý kotlík, budeš potrebovať drvený zub hada, dva litre vody, lupienky z fialovej ruže a mesačný kameň. Vodu vylej do kotlíka a zapáľ oheň. Pridaj doň tri gramy prášku zo zuba hada, z lupienkov z ruže vytlač vodu a pridaj do kotlíka tri kvapky a potom pridaj desať gramov mesačného kameňa. Po každom kroku zamiešaj trikrát proti smeru hodinových ručičiek a dvakrát v smere. Keď skončíš, ešte raz zopakuj miešanie a nechal vodu, nech sa zvarí.“ Dával mu inštrukcie profesor. Keď Sebastian urobil, čo mal, pokračoval ďalej.

„Nakrájaj si na drubné kúsky snovú byľ a vo vedľajšej nádobke ju zmiešal so žiariacim práškom, výluhom z podbeľa a s rozdrveným pávím perom. Nechaj postáť.“ Hovoril.

„Do kotlíka pridaj sušený koreň bazalky, trinásť gramov, v polici nájdeš drvený prášok. Pridaj tri vílie vlasy... Vílie! To sú podľa teba vílie vlasy?! Ďalej potrebuješ roh ľudožravého dvojrožca, desať gramov... Odstav ten kotlík, voda sa ti už varí dosť dlho. Vlej to sem, do väčšieho kotlíka... Dobre. Zamiešaj. Trikrát, proti smeru. Môžeš pridať už aj snovú byľ... Vysyp to tam všetko, čo sa s tým zbytočne babreš! Nehryzie to... Ten roh ľudožravého jednodožca máš pridať do elixíru. Ták... Zamiešaj. Áno, znovu trikrát, proti smeru... Teraz si choď zohnať pomarančovú šťavu a mentol. Veľa. Ten elixír bude chutiť lepšie. Pridaj to do elixíru a zamiešaj. Nakoniec potrebuješ ruditový prášok, odvar z roho jednodužca a dračej kože, paliny pravej a sybilky trvácnej, ktorý si namiešal v noci počas splnu a nechal tri mesiace odstáť. Ten nájdeš v polici.“ Inštruoval ho. Keď nakoniec Sebastian všetko potrebné vlial a nasypal do kotlíka, mohol sa konečne zastaviť.

Čelo mal orosené od potu a zrýchlene dýchal. Leving sa pobavene usmieval. Skontroloval obsa kotlíka.

„Na prvýkrát celkom dobré.“ Skonštatoval.

„Netušil som, že tento elixír môže byť tak náročný na prípravu.“ Ozval sa Sebastian. Leving sa zasmial.

„Toto je jednoduchšia – a chutnejšia – verzia, ktorú som si upravil pre vlastný prospech.“ Povedal.

Ďalších pätnásť minút čakali, kým sa elixír nezvaril a potom trvalo hodinu, kým vychladol a dostatočne dlho postál. Medzičasom sa zhovárali o elixíroch a blížiacej sa konferencií.

„Stále si sa nerozhodol, kam budeš smerovať po skončení školy?“ zaujímal sa Leving.

„Úprimne? Vôbec. Premýšľal som však nad tým, že by som pokračoval v štúdiu. Nemám za sebou plných sedem rokov školskej dochádzky, hoci som už ukončil siedmy ročník a pre väčšinu povolaní by som bol primladý. Okrem toho, ministerstvo nemá rado, ak im pod nosom čaruje niekto, kto ešte nemá sedemnásť.“ Uškrnul sa.

„To je pravda. S tvojim rozhodnutím pokračovať v štúdiu súhlasím. Pokiaľ nenájdeš nič lepšie, mohol by si ostať u mňa, ako môj učeň alebo možno asistent. A pokiaľ budeš naozaj dobrý, o čom nepochybujem, môžeš sa stať aj mojím spoločníkom. Už dlhšiu dobu premýšľam nad tým, že by som prestal učiť a zameral sa iným smerom. Predtým by som si však chcel nájsť spoločníka, najlepšie niekoho s podobnými schopnosťami, aké sú moje. Možno dokonca rozsiahlejšími.“ Usmial sa na Sebastiana, ktorý ho prekvapene sledoval.

„Samozrejme, nejednalo by sa iba o elixíry. Pokiaľ by si súhlasil, mohol by si to najskôr skúsiť ako môj učeň, naučil by som ťa ťo to o čiernej mágií, obrane proti nej, o bielej mágií a, samozrejme, o elixíroch. Ak ti to pôjde, postavím ťa pred triedu plnú deciek a nechám ťa učiť.“ Zasmial sa. Sebastian si nemohol pomôcť a tiež sa zasmial.

„Nie som si istý či by to bol dobrý nápad.“ Povedal.

„Za to ja si tým istý som. Bol by z teba dobrý učiteľ.“ Povedal Leving.

„Vlastne som chvíľu premýšľal nad tým, že by som sa ním jedného dňa stal.“ Priznal. Všetci si mysleli, že sníval o tom, stať sa aurorom. To bol však skôr sen, ktorý snívali ľudia okolo neho, nie on. Nemal chuť naháňať ďalších černokňažníkov a tých, ktorí porušili zákon. Nie potom, to by mal jedného z nich zničiť. Celý jeho život bol jednou veľkou naháňačkou a bojom o vlastný život. Pokračovanie nepotreboval.

A mimo iné, boli doby, kedy neveril, že to všetko vôbec prežije.

„Naozaj by si sa ním mohol stať. Keby si chcel, predpokladám, že Karkarov by ťa s radosťou zamestnal hneď po ukončení školy. Mal by najmladšieho učiteľa v histórií. To by sa mu páčilo.“ Pobavene sa uškrnul. Sebastian sa tiež usmial.

„Áno, viem si predstaviť, že by sa mu to skutočne pozdávalo.“ Prikývol.

„Ale možno by som naozaj prijal vašu ponuku. Znie to dobre.“ Povedal. Doteraz sa ešte vážnejšie nezaoberal tým, čo by mohol robiť, Leving mu však ponúkol lákavú možnosť. Elixíry, čierna a biela mágia a obrana proti nim, to boli odvetvia, ktoré ho zaujímali a v ktorých bol najlepší. A podľa toho, čo vedel o Levingovi, by mu ani priveľmi neprekážalo, keby chcel počas toho zmiznúť z povrchu zemského. Reálnosť tejto možnosti sa však časom znižovala. Nebolo to zas až tak dávno, čo Sebastian zápaliste plánoval ako zmizne, keď príde koniec školského roka, aby sa nemusel stretnúť s otcom. Teraz mu to stretnutie už nepripadalo ako taká strašná možnosť. Caitlyn to pochopila, to, že bol Harrym Potterom a všetko, čo k tomu patrilo. Možno by naozaj mohol aj otec.

„A medzitým si ešte stihnem aj zalietať v národnom družstve.“ Nadhodil pobavene.

„V čom národnom mužstve? Za Rusko po boku Kruma alebo za rodné Anglicko?“ opýtal sa pobavene Leving.

„Och, za Anglicko. Rád by som hral aj za Rusko, no hrám na poste stíhača. Krumovi by sa to nepáčilo.“ Potriasol hlavou.

„Viktor Krum. Metlobalový hráč to je znamenitý, to, čo dokáže na metle je perfektné, avšak čo sa školy týkalo... Na elixíroch to bola katastrofa. Keby si prišiel na našu školu skôr, pravdepodobne by si ho doučoval. Vlastne, myslím, že vy dvaja by ste boli priatelia. Viktor bol aj silný čarodej a hoci ho mnohí podceňovali, oplýval aj prenikavou inteligenciou. Ani to mu však nezabránilo vyhodiť mi učebňu do vzduchu, keď zmiešal koreň žrabiny s odvarom z paliny pravej.“ Zašomral. Sebastian sa rozosmial.

„Nesmej sa, to vôbec nie je smiešne. Do konca vyučovania som nemohol učiť, lebo som upratoval a čistil triedu. On nielenže nechal všetko vybuchnúť, ale dokonca otrávil polovicu triedy.“ Po tomto sa Daniel ešte väčšmi rozosmial.

Tak podľa tohto bol Viktor Krum ešte lepší ako on s Nevillom dohromady. A to boli oni dvaja pekné čísla.

„Každý rok som vo veľkom štýle vyhodil do vzduchu aspoň tri kotlíky.“ Priznal Sebastian.

„Ale no... To vážne?“ nechcelo sa mu veriť.

„Samozrejme. S tým učiteľom sme boli na nože.“ Zaškeril sa Sebastian.

„Prečo?“ opýtal sa Leving. Vzápätí sa zarazil.

„Nie, tú otázku beriem späť. Ty si vieš nájsť nepriateľov rovnako ľahko ako priateľov.“ Povedal.

„Ale no tak! On ma neznášal, odkedy ma prvýkrát zbadal. Nie, on ma neznášal odvtedy, čo som sa narodil.“ Soptil Sebastian.

„Aký na to mal dôvod?“ spýtal sa Leving.

„Neznášal otca. To mu stačilo.“ Odvetil Sebastian.

„A ty si vyzeral ako tvoj otec.“ Skonštatoval Leving. V tej chvíli sa Sebastian zarazil a uvedomil si, že toho povedal priveľa. Zodvihol hlavu a pozrel sa do Levingových inteligentných prenikavých očí.

Starší čarodej kývol na odstavený kotlík, položený na pulte.

„Elíxír je hotový. Prelej ho do fľaštičiek, jednu si vezmi a zvyšné nechaj položené na pulte, ja ich potom odložím.“ Povedal. Sebastian sa otočil a bez slova prelial obsah kotlíka do prázdnych fľaštičiek. Jedno si schoval do vrecka a zvyšné nechal uložené na stole.

„Je to všetko?“ opýtal sa. Leving si ho prezrel a ticho si povzdychol.

„Chlapče, to je v poriadku.“ Povedal.

„Čo je v poriadku?“ opýtal sa Sebastian.

„To, že si kedysi býval Harrym Potterom.“ Odpovedal Leving.

„Odkedy to tušíte?“ opýtal sa Sebastian strápene.

„Od letných prázdnin. To ako sa správaš, čo hovoríš, tvoje názory a znalosti mágie. To všetko poukazovalo na to, kým si bol. A aj to, prečo si utiekol.“ Hovoril.

„Prečo som podľa vás utiekol?“ opýtal sa Sebastian.

„Pretože tvojim otcom je Thomas Riddle, známy aj ako Lord Voldemort.“ Povedal. Po tomto sa musel Sebastian posadiť, hoci tú odpoveď čakal. Keďže nikde nebolo nejaké dobré miesto na sedenie, zvalil sa na zem a oprel sa o pult.

„Och...“ vypadlo z neho.

„Caitlyn je tvoja sestra. Viem to. Viem toho veľa.“ Povedal. Kľakol si vedľa neho na zem.

„Nikto nemôže za svojich rodičov a ty ich máš skvelých. Tvoj otec aj tvoja matka svoje deti nadovšetko milujú a položili by za ne hoc aj život, najmä za najmladšieho syna, ktorého nikdy nemali možnosť stretnúť. Milovali by ťa, Harry.“ Povedal. Sebastianovi vyletela ruka k ústam, keď mu z očí stiekla slza.

„Och, chlapče, to nič.“ Na Sebastianove prekvapenie sa natiahol a pevne Sebastiana objal. Sebastian sa cez slzy zasmial a po krátkom zaváhaní objatie opätoval.

„Tak toto mi nikto neuverí.“ Zasmial sa. Hoci jeho smiech znel skôr ako vzlyk.

„Popriem to.“ Zasmial sa Leving. Po chvíli sa odtiahol.

„Asi nie je veľa tých, ktorí ťa objímajú.“ Skonštatoval. Sebastian pokrčil plecami.

„Caitlyn ma objíma. Aj Bella.“ Uškrnul sa. Cítil sa podivne trápne a divne, až nereálne, potom, čo sa mu tu rozreval.

„A čo dospelí?“ zaujímal sa.

„Prečo sa pýtate či ma objímajú?“ ozval sa Sebastian namiesto odpovede.

„Pretože deti treba objímať.“ Uškrnul sa Leving. Sebastian pretočil očami.

„Mňa objímali dostatočne. A teraz, ak ma ospravedlníte, idem sa spamätať z objímania sa s učiteľom a zistiť, akú animágovskú podobu by som mal mať. Dovidenia.“ Svižne vyskočil na nohy a uškrnul sa na učiteľa. Leving sa uškrnul a kývol mu, nezdalo sa však, že by mal v najbližšej dobe v pláne vstať. Sebastian len pokrčil plecami a s posledným úsmevom ho nechal sedieť samého na zemi.

Von z učebne kráčal s omnoho ľahším srdcom než do nej vchádzal.

„Ďakujem, profesor.“ Zašepkal, keď ho už nikto nemohol počuť.