Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Dátum elixírovej konferencie sa blížil a skôr než sa Sebastian nazdal, sa dotýkal prenášadla, ktoré malo jeho aj Levinga preniesť na určené miesto. Leving bol oblečený v dlhom čiernom plášti zdobenom striebrom so znakom elixírových majstrov, ktorý tvorila ampulka s bublajúcim elixírom a čarodejnícky prútik. Sebastian bol oblečený v plášti odtieňa polnočnej modrej po okrajoch zdobenom striebornou niťou. Plášť rovnakého temného modrého odtieňa mu na hrudi pridržiavala strieborná brošňa v tvare drobného hada. Oblečenie jeho a Levinga sa v skutočnosti dosť podobalo, samozrejme, okrem toho znaku. Sebastian nebol členom.

Prenášadlo ich presunulo do ohromnej záhrady plnej toľkého množstva rôznych druhov kríkov, stromov a rastlín, že nemal Sebastian ani najmenšiu nádej rozpoznať všetky a to aj napriek tomu, že sa v herbológií značne zlepšil. Mnohé z rôznych druhov zelene boli magické, zazrel strom, ktorý sa nápadne ponášal na rokfortskú zúrivú vŕbu. Rozhodol sa, že tomu stromu sa bude dnes pre istotu vyhýbať. Leving rukou ukázal na neprehliadnuteľný zámok v pozoruhodnom architektonickom štýle, ktorý sa rozprestieral pred nimi, na konci širokej príjazdovej cesty vykladanej kamennými dlaždicami.

„Zámok má zaujímavú históriu, no radím ti, neurob tú chybu a nepýtaj sa naň domácich. Nevyhneš sa nikdy nekončiacej prednáške a akokoľvek zaujímavým by mohol byť, reálne ti to za ten zabitý čas nestojí. Radšej navštív knižnicu, pokiaľ o ňom naozaj chceš niečo vedieť.“ Varoval ho Leving.

„Hovoríte z vlastnej skúsenosti?“ opýtal sa Sebastian. Leving sa zasmial.

„Žiaľ, áno.“ Priznal. Sebastian sa uškrnul.

„Budem na to pamätať.“ Prisľúbil a dobre si obzrel rozsiahlu stavbu z väčšej časti vystavanú z hladkého bieleho kameňa a ligotavého čierneho mramoru, ktorého povrch bol tak dokonale vyleštený, že pripomínal zrkadlo. Podľa toho, čo mal možnosť vidieť, bol zámok rozdelený do troch krídel spojených stredovou časťou, ktorá vyzerala skôr ako prepojenie medzi krídlami než ako skutočne obývaná časť. Sloh, v ktorom bol postavený, sa nedal presne určiť. Na prvý pohľad by bol možno ochotný povedať, že sa jednalo o románsky sloh, na to mal však priveľké okná a zazrel aj antické stĺpy, gotické chrliče, mramor a zlaté prvky, ktoré sa využívali v architektúre baroku a gotiky, či iné znaky, ktoré nezapadali. A to ani nehovoril o moderných prvkoch, ktoré ho prekvapili. Čarodejníci akoby zamrzli kdesi v minulom storočí, preto ho tak miatla prítomnosť moderných architektonických prvkov. Opýtal sa na to Levinga.

„Och, áno, je to stará stavba a počas stáročí sa opakovane renovovala. Niektorí správcovia si mysleli, že napredovať s dobou znamená prestavať a renovovať objekt.“ Výraz jeho tváre jasne hovoril o nesúhlase. Sebastian sa uškrnul.

„A čo znamená napredovať s dobou?“ opýtal sa.

„My hlavne nemusíme napredovať s dobou. Samozrejme, isté zmeny sú žiadané, priam nutné, no nesmieme zabúdať ani na to, čo nám po sebe zanechali predkovia. Predtým si chodil na Rokfort, tam učia len to, čo je práve vhodné a hodiace sa k dobe. Čierna mágia je dokonalým príkladom. Na Rokforte sa nevyučuje už dlhé roky, odvtedy, čo ju 'moderné'“ to slovo len opovržlivo vypľul, „ministerstvo označilo za nelegálnu. A pritom je čierna mágia len istý druh mágie.“ Pokrútil hlavou. Sebastian si pamätal na to ako mu Leving vysvetľoval rozdelenie mágie na čiernu a bielu. Ani jedna nebola vo svojej podstate zlá. Biela mágia bola pokojná, rozvážna a istým spôsobom pôsobila takmer láskavo, hoci mágia ako taká nebola emocionálna. Biela mágia však bola napriek tomu ako matka, ktorá vás príjme do svojej náruče. Na rozdiel od nej, čierna mágia bola divoká, neskrotná a nespútaná, jej náruč bola skôr ako náruč vášnivej milenky. Pokiaľ by mal Sebastian použiť len jedno slovo, nazval by bielu mágiu pokojom a čiernu chaosom. A hoci tie dve slová nemohli obsiahnuť všetko, čo sa spálalo s mágiou, na svete snáď ani nejestvovali slová, ktoré by to dokázali. Vysvetľovať mágiu bolo ako vysvetľovať lásku. Mnohí sa o to pokúšali, no predsa stále nejestvovala univerzálna poučka, ktorá by zahŕňala, čo v sebe láska a mágia obsahujú.

„Si pripravený vojsť?“ opýtal sa Leving. Sebastian sa pozrel na svojho učiteľa a venoval mu úsmev. Leving mu ho opätoval. Tento muž sa usmieval zriedkavo, o to vzácnejší bol pre Sebastiana jeho úsmev.

„Samozrejme.“ Prikývol. Po ničom inom netúžil. Bol zvedavý na všetko, čo sa udeje na konferencií.

„Sľubujem, že na dnešok nezabudneš, mladý muž. Spoznáš mnoho nových ľudí.“ Leving mu zľahka položil ruku na rameno a viedol ho až k masívnym kamenným dverám, vysokým približne tri metre a širokým asi štyri. Do širokých kamenných zárubní boli vytesané rôzne okrasné ornamenty a medzi nimi ukryté drobné ochranné runy. Rovnaké runy pri bližšom pozorovaní zazrel Sebastian aj na zemi, na stenách a vlastne všade, kam dovidel. Toto miesto bolo úžasne chránené. Living akoby mu čítal myšlienky, začal rozprávať.

„Toto je jedno z najlepšie chránených miest na svete. Keby sa ti podarilo dostať do podzemia, kde sa tiahne niekoľko ďalších poschodí, omnoho rozdiahlejších než by sa mohlo zdať na základe rozlohy tejto stavby, narazil by si na laboratóriá, v ktorých vznikli tie najcennejšie elixíry a sklady, kde by si na policiach našiel tie najmocnejšie a najničivejšie elixíry, aké boli kedy uvarené. Hovorí sa, že tam dole sú uložené fľaštičky so všetkými druhmi elixírov, aké kedy uzreli svetlo sveta. Vrátane tých, ktoré sa už nedajú uvariť kvôli tomu, že ich ingrediencie vyhynuli.“ Prezdádzal Leving.

„A je to pravda?“ opýtal sa Sebastian. Leving sa slabo zasmial.

„Verím, že sa tam jedného dňa dostaneš a uvidíš všetko, čo je vnútri ukryté.“ Povedal.

„Čo musím urobiť, aby som sa dostal do podzemia?“ zaujímal sa Sebastian.

„Musíš sa stať členom.“ Poklepal si profesor po znaku na plášti. Žmurkol na chlapca.

„Keby si sa prešiel až k okraju pozemku, ktorý je mimochodom vskutku rozsiahly, narazil by si na masívne kryštály, ktoré ohraničujú pozemok a tvoria mocnú magickú ochranu. Kryštály tvoria len časť spletitých ochrán, ktoré sa tiahnu celým pozemkom. Mal som možnosť vidieť všetky tie reťaze, ktoré sa tiahnu navôkol a môžem povedať, že je to vskutku pôsobivý úkaz.“ Pousmial sa. Sebastian mu vrátil o čosi širší úsmev než sa objavil na Levingovej tvári. Akosi nepochyboval, že Leving patril k tým, ktorí ochrany posilňovali a renovovali.

„Je vari miesto, kam sa vy nedostanete, profesor?“ opýtal sa. Leving sa úprimne zasmial.

„Verím, že áno.“ Povedal. Sebastian pobavene pokrútil hlavou. Ten muž bol všade a vedel o všetkom a pritom bol taký mladý. Neskutočné.

Sebastian sa nechal svojim učiteľom voviesť do vstupnej haly, veľkej asi ako dva celé domy Dursleyovcov. Leving ho neomylne viedol k dverám na opačnej strane, nenechal Sebastianovi dosť času, aby si detailne obzrel nádherné sochy rôznych magických bytostí a čarodejov, pompézne zdobenie a ani ďalšie runy, ktoré každému pozornému oku ukazovali, že bol priestor skutočne dobre chránený. Keď sa Sebastian pokúsil protestovať, umlčal ho Leving s tým, že sa tam môže kedykoľvek vrátiť. Najskôr nech sa zoznámi s ďalšími elixírovými Majstrami.

Za dverami na nich čakal vážny muž v slávnostnom čiernom livreji s prvkami zelenej a zlatým zdobením. Uklonil sa im a privítal ich, svoju pozornosť pritom zameriaval najmä na Levinga ako na vyššie postaveného.

„Majster Darius Leving a jeho spoločník pán Sebastian Brennen.“ Ohlásil ich, hoci v krátkej chodbe pred vstupom do sály okrem nich nestál nikto. Sebastian však rýchlo pochopil, prečo všetky tie ceremónie, keď sa neviditeľná stena predo dvermi zachvela. Sluha k nim natiahol ruku s dvomi krabičkami.

„Prstene pre vás.“ Prehovoril. Leving prevzal obe krabičky a jednu z nich hneď podal Sebastianovi. Obaja v nich našli identické jednoduché platinové prstene s jemným obrazcom rún po okrajoch. Sebastian nasledoval Levingovmu príkladu a prsteň si nasadil. Pasoval mu dokonale, veľká vďaka kúzlam.

„Ďakujeme.“ Jemne sa uklonil Leving, Sebastian ho napodobnil.

„Dovidenia, Majster Leving, pán Brennen, prajem vám príjemný večer.“ Opäť sa hlboko uklonil sluha a opäť sa vystrel. Ruky si založil za chrbát a znehybnel, očakávajúc ďalších hostí.

Leving ho opäť voľne chytil za rameno a viedol ho ku dverám. Cestou sa k nemu naklonil o čosi bližšie.

„Prstene sa postarajú o to, aby nás ochrany prijali a mohli sme voľne prechádzať po tomto poschodí, bez aktivovania pascí.“ Prehovoril tichým hlasom, aby ich nezačul nikto ďalší. Sebastianovi prešiel po chrbte mráz, keď si pomyslel, čo za pasce tu asi mohli nastražiť pre neželaných návštevníkov.

Sála, do ktorej vstúpili, bola obrovská, omnoho rozsiahlejšia než Veľká sieň v Rokforte či v Durmstrangu. Dominovalo jej rozsiahle pódium na druhej strane rozsiahlej miestnosti o veľkosti väčšieho futbalového ihriska. Okrem pódia, na ktorom budú pravdepodobne elixíroví majstri prezentovať svoje najnovšie objavy a predávať svoje výtvory a cennosti, ktoré sa im podarilo získať.

„Priniesol si so sebou kožu baziliska?“ opýtal sa Leving. Keď ho pripravoval na konferenciu, poradil mu, aby sa znovu vrátil do Tajomnej komnaty, odkiaľsi totižto vedel, že už raz vyhľadal Rona a Hermionu a poznal apôsob ako sa rýchlo dostať do svojej starej školy a povedal mu, aby zobral kúsol z baziliska, ktorého pred rokmi zabil. Vraj sa po tom, čo ho zabil, stal jeho výhradným vlastníctvom. A okrem toho bol Slizolinov dedič, takže naňho mal plné právo, nech sa na to pozeral z akejkoľvek strany. Bazilisky boli takmer vyhynuté a bolo ťažké nájsť nejakého. O to cennejšie bude, keď so sebou Sebastian prinesie kožu. Zarobí na tom ohromné peniaze. Koža baziliska je nesmierne cenná. Už v minulosti boli čarodeji ochotní dať za ňu hromadu zlata, pretože bolo nebezpečné získať ju, o to drahocennejšia bola v dnešnej dobe.

„Mám aj ampulku s jeho krvou.“ Povedal potichu a pobúchal po brašne, v ktorej mal svoje vlastné cennosti, ktoré mal v pláne predať. Nebolo toho zas tak veľa, najväčší priestor zaberala koža baziliska, no okrem nej mal aj trochu jeho krvi a jednu cennú obradnú dýku. Najviac peňazí dostane určite za krv baziliska, o ňu sa pobijú.

„Veľmi dobre.“ Povedal Leving. Ešte pred konferenciou mu Sebasian dal jednu ampulku s krvou baziliska. Zo školy toho veľa nevzal, na to bude ešte času dosť a Leving mu narovinu povedal, nech toho neberie veľa. Takto zarobí lepšie.

„Ako vidím, prišli sme medzi prvými.“ Skonštatoval Leving pri pohľade na takmer prázdnu sálu. Zatiaľ sa zišlo len zopár čarodejov, ktorí utvorili malé skupinky a zhovárali sa.

„Kedy zvykne chodievať Majster Snape?“ opýtal sa Sebastian. Leving sa krátko pobavene zasmial.

„Spravidla čo možno najneskôr. Nikdy nemal tieto stretnutia rád, no vždy sa našlo čosi, s čím sa chcel pochváliť a či chce alebo nie, je zvedavý na to, čo všetko dosiahli jeho známi kolegovia. Je v našej prirodzenosti súťažiť o to, kto bude lepší.“ Zhodnotil pobavene.

„Už mi prezradíte, koho si so sebou Snape vezme?“ opýtal sa Sebastian.

„Ja to predsa neviem.“ Tvrdil Leving.

„Vy viete všetko, profesor.“ Namietol Sebastian.

„Neviem všetko. Okrem toho Snape nemal potrebu informovať ostatných o tom, kto ho bude sprevádzať.“ Stál si Leving za svojím. Sebastian pokrútil hlavou. Leving poznal odpoveď, Sebastian proste vedel, že Leving poznal toho, s kým príde Snape, no z akéhosi neznámeho dôvodu mu to odmietal prezradiť. Odfrkol. Tak nech si to nechá pre seba, beztak to čoskoro zistí. Zrejme to aj tak nebude nikto natoľko dôležitý, inak by mu to Leving prezradil. Nedovolil by, aby ho to ohrozilo. To vedomie Sebastiana upokojilo.

Sebastianov pohľad skĺzol na dlhý stôl s občerstvením tiahnuci sa pozdĺž sály. Neraňajkoval, namiesto raňajok išiel rovno do Levingových komnát, aby si ozrejmili posledné detaily a potom sa išiel obliekať. Ráno a doobedie boli v jednom kole, na jedlo ani nepomyslel, no teraz začal cítiť hlad. Leving si jeho pohľad všimol a pravdepodobne ani on sám nestíhal jesť, Sebastian s ním ráno strávil niekoľko hodín, zastihol ho tesne po prebudení.

„Čo by si povedal na to, keby sme ochutnali, čo zaujímavé si pre nás pripravili miestni kuchári?“ navrhol Leving. Sebastian sa vďačne usmial a ochotne nasledoval svojho profesora ku stolu.

„Tu väčšinou nájdeme len drobnosti a dezerty, plnohodnotný obed nás čaká približne o hodinu a pol v jedálni, no aj tieto drobnosti stoja za to, to ťa uisťujem. Na týchto veciach si dávajú záležať.“ Hovoril Leving cestou ku stolom. A mal pravdu. Hoci sa jednalo len o jednohubky a dezerty, Sebastianovi oči prechádzali nad tým rozmanitým výberom. Leving vzal dva taniere a jeden z nich podal Sebastianovi.

„Nech sa páči.“ Povedal. Sebastian od neho s vďakou prevzal ponúkaný tanier.

„A aby som nezabudol, tykaj mi, Sebastian. Tu nie som tvoj profesor a zatiaľ nie si ani môj učeň. Dnes si proste môj priateľ.“ Usmial sa. Takýto príjemný vrúcny úsmev u neho Sebastian vídaval len veľmi zriedkavo, o to väčšmi ho potešil, rovnako ako úprimnosť jeho ponuky.

„Ďakujem, profesor. Bude mi cťou.“ Jemne sa uklonil. Leving sa zasmial.

„Darius, Sebastian, som Darius.“ Ozval sa pobavene. Sebastian sa slabo pousmial.

„V takom prípade je mi cťou... Darius.“ Slabo zaváhal. Nikdy dovtedy svojho profesora neoslovil krstným menom, pripadalo mu to zvláštne. Leving sa mierne usmial.

„Mal som ti to povedať už skôr, kým ťa s niekym zoznámim, musí ti moje krstné meno znieť prirodzene, no nepochybujem o tom, že keď to bude potrebné, budeš prirodzený. Si talentovaný a rýchlo sa prispôsobuješ, to si na tebe cením.“ Priznal Leving. Takú pochvalu Sebastian nečakal a nebol si istý ako na ňu reagovať. Leving to vyriešil aj za neho, keď sa otočil ku stolu a začal si naberať.

„Ochutnaj muffiny s vajíčkom, šunkou a syrom, budú ti chutiť.“ Povedal a sám si zobral hneď dva. Vyzerali perfektne, zlatisté, posypané zapečeným korením a bylinkami a lahodne rozvoniavali. Už pri naberaní Sebastian cítil, že sú neobyčajne mäkké a príjemne krehké.

„Čo je toto?“ opýtal sa Sebastian, keď si všimol, že si Leving naberal drobné ploské pečivo s na vrchu naukladaným zapečeným hroznom.

„Osúchy s vínom. Mám ich rád, no nie som si úplne istý, či by patrili medzi tvoje najobľúbenejšie jedlá. Viem, že nie si proti vínu, no necítiš práve potrebu piť ho každý večer.“ Ozrejmil Leving.

„Vy áno?“ opýtal sa Sebastian. Leving sa zasmial.

„Víno patrí medzi tých zopár radostí, ktoré si ochotne doprajem. A najradšej mám víno v spoločnosti dobrého priateľa. Čochvíľa ukončíš školu, budem rád, pokiaľ ostaneš v mojej blízkosti, čo už iste vieš. Patríš medzi tú hŕstku ľudí, s ktorými by som rád trávil dlhé večery zaplnené rozhovormi a vínom.“ Usmial sa. Dnes musel byť výnimočný deň, pretože Leving nikdy nebýval takýto úprimný a otvorený. Ostatní ho poznali ako prísneho a mocného čarodeja a profesora, no len málokto by ho označil za priateľského, otvoreného muža. Zdalo sa však, že v Sebastianovej prítomnosti sa rozhodol ochotne znižovať svoje hradby. Nech už to spôsobilo čokoľvek, Sebastian si nesmierne cenil spoločnosť a pomoc svojho profesora. A snáď skutočne aj priateľa.

Zo zvedavosti si aj on vzal z osúchov, len preto, lebo ich mal rád Leving. Darius. Profesor sa pousmial, keď to videl. Sebastian si nabral ešte opekané batáty so salámou, drobné sendviče, syrovo-šunkové guľky, vajíčka plnené avokádovým krémom, niekoľko druhov syrov na ochutnávku, minipizzu rôznych druhov a akúsi ružu z lososa, ktorá ho zaujala. Leving mu podal ešte jeden tanier na dezerty. Na Sebastianovom tanieri nakoniec skončili tiramisu, panna cotta, kúsok čokoládovej torty a čokoládová zmrzlina posypaná drvenými mandľami a poliata karamelom.

„Predpokladám, že k tomu všetkému si pri stole plánuješ objednať horúcu čokoládu.“ Skonštatoval sucho Leving. Sebastian sa nevinne usmial.

„Možno.“ Ozval sa. Leving namiesto odpovede zobral ešte jeden tanier a nabral naň rôzne druhy ovocia. Sebastianovi neuniklo, že sám si vzal len creme brulée a taktiež tiramisu. Vybral sa k jednému zo stolov a ich taniere nechal levitovať pred sebou.

Usadili sa ku stolu bokom. Sebastian si podľa očakávaní objednal horúcu čokoládu a čaj, kým Leving zvolil akési drahé červené víno a čierny čaj.

„Nepochopím, ako je možné, že tak miluješ sladké a predsa stále nevyzeráš... asimetricky.“ Nadhodil Leving. Sebastian sa úprimne rozosmial.

„Asimetricky?“ smial sa. Sám ten humor dobre poznal, no nečakal, že ho bude poznať aj Leving. Profesor mlčal, len ho naďalej pozoroval.

„Často praktizujem mágiu.“ Uškrnul sa Sebastian.

„Rád behávaš, že?“ skôr konštatoval než sa pýtal Leving, no Sebastian aj tak prikývol.

„Áno, rád sa udržiavam vo forme. Už v detstve som bol dobrý bežec a neskôr som na škole začal hrávať metlobal a na tréningoch som sa naučil pravidelne cvičiť. Beh je zdravý a počas pohybu sa mi vždy najlepšie premýšľalo. Najmä na metle, človek si pri lietaní vyčistí myseľ.“ Usmial sa Sebastian.

„Ja osobne som nikdy neobľuboval let na metle. Samozrejme, lietať viem a trúfam si tvrdiť, že celkom dobre, no nikdy to nebola skutočne moja parketa. Neviem sa dostatočne uvoľniť. Preferujem iné spôsoby prepravy. Ale o tebe som počul. Naživo som ťa ešte nevidel lietať, no aj sem ku nám sa donieslo, že si výnimočne talentovaný letec. Viktor bol tebou nadšený, po návrate z Rokfortu ospevoval tvoje výkony, hoci si ho v Turnaji porazil.“ Uškrnul sa. Sebastian sa usmial.

„Viktor je neskutočný letec. Pred rokom som bol na svetovom metlobalovom turnaji a videl som ho lietať. Bulharsko by nemohlo mať nikoho lepšieho.“ Prehovoril uznanlivo.

„Smirnov nevedel s istotou povedať, koho si privedie ako svojho spoločníka, no je možné, že ním bude práve Viktor Krum. Je známe, že Dmitry a Viktor spolu dobre vychádzajú. Možno sa dnes po čase stretnete, som si istý, že s Viktorom nájdete spoločnú tému, keď mu prezradíš, že hrávaš metlobal. Samozrejme, jednoduchšie by to bolo, keby si mu mohol rovno povedať, kto si, no zvládneš určite aj toto.“ Sebastianovi neuniklo, že nepovedal, kým Sebastian bol, ale kým stále je a možno proste trávil s Levingom priveľa času, no hneď pochopil ako to profesor myslel. Minulosť bola Sebastianovou súčasťou či to chcel alebo nie a hoci sa už zmieril s tým, že bol Sebastianom Riddlom a prijal meno Sebastian Brennen, bol väčšinu života Harrym Potterom a to ho bude ovplyvňovať navždy.

Smirnova si pamätal z Levingovho rozprávania. Dmitry Nikolajevič Smirnov a Vladimir Alexejevič Gribojedov patrili medzi uznávaných elixírových Majstrov a boli pozvaní aj na elixírovú konferenciu. Gribojedova by mala sprevádzať Anna Vasilievna Mironovova, žena nadaná vo viacerých oblastiach, elixíry nevynímajúc, nikdy to však nedosiahla až k majstrovskému titulu, hoci všeobecný názor hovoril o tom, že to bolo len kvôli jej záľube vo viacerých disciplínach. Keby sa zamerala len na elixíry, bezpochyby by sa stala jednou z najznámejších žien v tejto oblasti. Takto však získala zásluhy z mnohých odvetví. Vo vyšších kruhoch sa šepkalo, že je len otázkou času, kedy sa neobyčajne krásna Anna a večne zachmúrený Gribojedov stanú párom.

„My o vlku...“ ozval sa Leving a zameral svoj pohľad ku dverám. Sebastian nadvihol obočie, keď uvidel Annu Mironovovu. Sebastianovi osobne sa najväčšmi páčili krásne červenovlásky s karamelovými očami, no musel oceniť aj krásu Anny.

Anna bola typicky slovanská kráska. Nebola práve štíhla, no rozhodne nemala ani nič naviac, zaoblená bola na tých správnych miestach, čo len podtrhovali dlhé svetlé modré šaty rovného strihu zdobené zlatou niťou. Mala okrúhlu tvár s porcelánovou pleťou, jemné črty, prirodzene ružové pery a veľké sivomodré oči. Líca mala zvýraznené červeňou a husté tmavohnedé vlasy spletené do hrubého vrkoča, ktorý jej siahal až po pás. Keď sa pozrela na Gribojedova po jej boku a zasmiala sa, odhalila rad rovných bielych zubov. Oči jej žiarili. Už na prvý pohľad nebolo pochýb o tom, že Anna Mironovova prechovávala ku svojmu spoločníkovi vrúcne city.

„Aká zvláštna dvojica.“ Prehovoril Sebastian mimovoľne, keď ich uvidel vedľa seba, Annu zavesenú do Gribojedovho pleca, nádhernú a s úsmevom na perách. V kontraste s ňou tam stál Gribojedov, vysoký muž s vážnou tvárou a hrdým držaním tela. Najkrajšie na ňom boli pravdepodobne husté svetlé vlasy, o ktoré sa však očividne veľmi nestaral. Okolo sivých oči mal vrásky, úzke pery zovreté do zachmúrenej linky, husté obočie nakrčené.

„Dopĺňajú sa.“ Povedal Leving a Sebastianovi neunikol mierny úsmev, ktorý sa mu nakrátko objavil na perách. Sebastian prikývol. Leving mal pravdu, Mironovova a Gribojedov sa naozaj krásne dopĺňali. Už len prítomnosť Anny sama o sebe a spôsob, akým prijímal jej dotyky a slová, zjemňovala tvrdosť a vážnosť jeho výzoru a pre na prvý pohľad otvorenú a neobyčajne peknú Annu bolo len dobre, keď mala nablízku vážneho, ba priam hrozivého spoločníka, ktorý by ľahko mohol odohnať neželanú spoločnosť.

„Poznáte ich dobre?“ opýtal sa Sebastian. Pri Levingovom pohľade sa ospravedlňujúco uškrnul.

„Poznáš ich dobre?“ opravil sa.

„Annu len málo, no Vladimira poznám osobne. Je to vynikajúci Majster, spolupracoval na výrobe Protivlkolačieho elixíru.“ Povedal. V Sebastianových očiach okamžite stúpol vyššie, jeho elixír nesmierne uľahčil Remusovi život.

„Idú sem?“ opýtal sa trochu prekvapene, keď si všimol, že Gribojedov a jeho partnerka suverénne zamierili k Levingovi a Sebastianovi.

„Samozrejme. S Vladimirom vychádzam veľmi dobre.“ Leving vstal a usmial sa na prichádzajúcu dvojicu. Sebasian sa postavil hneď po ňom a odstúpil od stola, aby mu nič nebránilo zoznámiť sa s nimi. Zrak mu nakrátko padol na všetko to sladké, čo mu ležalo na tanieri. Odmietal sa hanbiť za svoju obľubu v dezertoch.

„Vladimir, rád ťa vidím. Anna, pohľad na vás ma vždy poteší.“ Zľahka sa uklonil pred ženou a ako pravý džentlmen jej naznačil bozk na chrbát ruky, Vladimirovi podal ruku a druhou mu zovrel rameno. Rovnako reagoval aj muž, Sebastianovi to prišlo nečakane vrúcne. Zdalo sa, že Leving mal medzi elixírovými Majstrami pevnejšie postavenie než Sebastian predtým očakával. Leving ho nevaroval, mladík neočakával takéto pevné väzby. No možno mal, Leving pravdepodobne predpokladal, že tomu bude rozumieť, elixíry boli koniec koncov jeho vášňou.

„Vladimír, Anna, dovoľte mi predstaviť vám Sebastiana Brennena, môjho mladého priateľa a dnešného spoločníka. Sebastian, toto je Anna Vasilievna Mironovova, neobyčajne nadaná čarodejnica a vyhľadávaná odborníčka a Vladimir Alexejevič Gribojedov, môj dlhoročný priateľ a známy znalec elixírov, zaoberá sa najmä elixírmi zo starých čias.“ Predstavil ich Leving. Sebastian pevne stisol Grobojedovu ruku a galantne naznačil bozk na chrbát Mironovovej ruky.

„Je mi cťou spoznať vás. Majster Gribojedov, cením si najmä, že ste sa zaoberali Protivlkolačím elixírom. Môjmu priateľovi veľmi pomáha pri premene.“ Zložil mu poklonu Sebastian.

„Ako ste si už určite uvedomili, Sebastian, hoci je čistokrvný, nepatrí medzi tých aristokratov, ktorí opovrhujú ostatnými druhmi. Podobne ako vy, Anna, Sebastian taktiež patrí medzi multitalentovaných čarodejov. Hoci, osobne dúfam, že ho zaujmú elixíry a rozhodne sa ostať v mojej spoločnosti ešte dlhú dobu.“ Usmial sa na Sebastiana. Mladík sa zasmial.

„Nemám v pláne tak skoro ťa opustiť, Darius. Mňa sa tak ľahko nezbavíš.“ Zareagoval pobavene Sebastian. Anna sa zasmiala a na tvári Gribojedova sa objavil mierny úsmev. Oči mu viditeľne zmäkli.

„Darius nezvykne mať na elixírových konferenciách spoločnosť, o to väčšmi ma teší, že si zvolil tak očividne mimoriadneho mladíka ako ste vy, s ktorým si tak dobre rozumie.“ Ocenil ho Gribojedov. Očami si ho znalecky premeral a nech na ňom videl čokoľvek, zdalo sa, že sa mu to pozdávalo. Sebastian jeho krátkym zdanlivo nevinným testom prešiel.

„Prítomnosť Dariusa je v mojom živote neoceniteľná.“ Priznal Sebastian úprimne. Pocítil ako mu Leving položil ruku na plece. Nech už bol tento muž kýmkoľvek a ukrýval akékoľvek tajomstvá, pre Sebastiana sa stal pevným bodom v jeho inak značne rozhádzanom živote. To, že ich delil dvadsaťročný rozdiel, na tom nič nemenilo. Práve vďaka tomu, že mal po boku skúseného a múdreho spoločníka, mal dojem, že Leving chápal aj to, čo jeho mladí priatelia pochopiť nemohli, akokoľvek vrúcne ich mohol milovať. Leving ho proste videl a porozumel mu a napriek tomu, čo v ňom našiel, necítil potrebu súdiť ho. Namiesto toho ho viedol, učil a podporoval a bol všetkým tým, čo Sebastian práve potreboval.

„Pridáte sa k nám?“ pozval ich Leving ku stolu. Gribojedov sa usmial.

„Radi sa pridáme. Vezmeme si s Annou niečo na občerstvenie a vrátime sa k vám.“ Povedal. Kým sa Anna s Vladimirom vzdialili, Leving so Sebastianom sa opäť posadili.

„Na základe prvého pohľadu by som Gribojedova považoval za iného človeka, než akým sa zdá byť po prvom rozhovore.“ Podotkol Sebastian.

„Vladimir je pozoruhodný muž. To, čo si videl na prvý pohľad, je pravda, len má proste viacero tvárí, tak ako napokoj každý. K tebe sa správa príjemne, pretože si v mojej spoločnosti a mňa si váži. Prirodzene ťa považuje za zaujímavého. Predpokladám, že práve on bude nakoniec tým, kto od teba kúpi tú kožu alebo krv či oboje. Zaoberá sa elixírmi, ktoré sa v dnešnej dobe už nedajú pripraviť práve z toho dôvodu, že tvory, ktoré tvorili ingrediencie, už vyhynuli alebo sa nedajú nájsť. A poviem ti, zohnať akúkoľvek časť z baziliska je takmer nemožné.“ Hovoril.

„Aký má potom zmysel študovať ich?“ opýtal sa Sebastian.

„Vladimir ich upravuje. Podobným spôsobom vznikol aj Protivlkolačí elixír a hoci ti bude Vladimir tvrdiť, že to nie je pravda, vznikol najmä jeho zásluhou. Schroeder, ktorý mu s ním pomáhal, pôsobil viac menej len ako jeho konzultant. To Vladimir bol ten, kto našiel a prerobil jeden starý recept, podobný tomu, na základe ktorého sa dá pripraviť Protivlkolačí elixír. Schroedera potreboval len ako kohosi, kto dokázal počúvať, pochopiť problematiku a prípadne mu pomôcť prísť k riešeniu, keď narazil na problém. Dnes na to má Annu, no v tej dobe sa ešte nepoznali.“ Prezradil Leving. Sledoval ich ako si naberajú jedlo.

„O Anne toho neviem tak veľa ako o Vladimirovi, no s určitosťou viem, že jej krása jej priniesla viac problémov ako úžitku. Musela bojovať, aby svetu dokázala, že nie je len krásna, ale aj inteligentná. Mnohé veci sa v jej živote zmenili k lepšiemu, keď sa zoznámila s Vladimirom. Odkedy sa šepká, že je svadba medzi ňou a Vladimirom na spadnutie, väčšina jej predošlých nápadníkov sa utiahla do úzadia. Anna si vydýchla. Patrí k tým vzácnym ženám, ktoré neoplývajú len pôvabom, ale aj výnimočným intelektom a neobyčajne príjemnou povahou. Tá žena má v sebe nesmierne veľa láskavosti, porozumenia a pokoja. Pochopíš, prečo. Mnohí ju však berú len ako ozdobu do zbierky.“ Dokončil Leving krátko predtým ako sa Anna s Vladimirom priblížili na dosluch a prisadli si k nim. Anna sa posadila vedľa Sebastiana a keď sa Leving s Gribojedovom pustili do rozhovoru o tom, čo prežili behom posledných mesiacov, otočila sa Anna k nemu. Sebastianovi neuniklo, že na Anninom tanieri, podobne ako na tom Sebastianovom, je neobyčajne veľa sladkého. A k tomu všetkému si objednala horúcu čokoládu a červené víno. Sebastian sa potešil, keď zistil, že očividne nebol jediný s obľubou v sladkostiach.

„V dnešnej dobe začína byť výnimočným javom, stretnúť mladého bohatého Brita z aristokratických pomerov, ktorý sympatizuje s vlkolakmi.“ Ozvala sa.

„Jeden z nich mi nahrádzal rodinu, madam. Nemohol by som opovrhovať mužom, ktorý by pre mňa urobil všetko. Najmä nie, keď je to len muž, ktorý trpí a to tiež nie vlastnou vinou. Nerozumiem, prečo sa čarodejníci natoľko stránia vlkolakov. Nebezpeční sú predsa len jednu noc v mesiaci a aj vtedy je možné ubrániť sa pred nimi. Každý dospelý čarodej ovláda kúzla, ktoré dokážu zahnať vlkolaka. Okrem toho, väčšina sa počas splnu beztak utiahne hlboko do lesov, kam ľudia nechodievajú. Stretnúť vlkolaka za splnu je aj v čarodejníckom svete skôr zriedkavé.“ Rozprával. Anna sa usmiala a prikývla.

„Myslím si to isté, Sebastian. Mohla by som ti navrhnúť tykanie? Cítim sa potom omnoho lepšie.“ Požiadala. Sebastian sa usmial.

„Bude mi cťou.“ Povedal. Anna k nemu s úsmevom natiahla ruku.

„Anna,“ prehovorila, keď Sebastian zovrel podávanú dlaň.

„Sebastian,“ nasledoval jej príkladu.

„Pravdepodobne si to netušil, no môj brat je vlkolak. Mňa a Vladimira spojila najmä skutočnosť, že Vladimir vytvoril Protivlkolačí elixír. Pre našu rodinu to bol priam zázrak, brat odvtedy omnoho lepšie zvláda premeny.“ Prehovorila. Pohľad, ktorý venovala Vladimirovi, bol plný vrúcneho citu.

„To ma mrzí.“ Ozval sa Sebastian. Anna sa naňho usmiala.

„To vôbec nemusí. Môj brat je vlkolakom od detstva, naučili sme sa s tým žiť. Nemôžem povedať, že je to priamo jednoduché, no nie je to nič, čo by sa nedalo zvládnuť. Ako si už sám povedal, kontrolu stráca len jednu noc behom mesiaca a vďaka Protivlkolačiemu elixíru, ktorý mu varím, je omnoho krotkejší ako býval kedysi.“ Pousmiala sa.

„Si tu len ako spoločnosť pre Dariusa alebo sa o niečo priamo zaujímaš? Niektorí spoločníci, ktorých si Majsti privádzajú, v skutočnosti nevedia o elixíroch nič. Som si však istá, že ty nie si takýto prípad.“ Zaujímala sa Anna.

„Netrúfam si tvrdiť, že som znalec, to určite nie, no zaujímam sa o elixíry a okrem toho sa plánujem zúčastliť burzy, ktorá tu prebieha. Sám mám v pláne predávať. Ale z väčšej časti som skutočne len Dariusov spoločník.“ Zasmial sa Sebastian. Leving sa otočil, keď ho začul a chytil sa jeho slov. Do konverzácie tým okamžite začlenil aj Gribojedova, ktorému vôbec neprekážalo, že niečo prerušilo ich konverzáciu. So záujmom sa zahľadel na Sebastiana.

„Och, áno, Sebastian prišiel ponúknúť niektoré vskutku zaujímavé časti svojej osobnej zbierky. Práve ty budeš nadšený, Vladimir.“ Ozval sa Darius. Gribojedov záujem sa ešte zvýšil, zrakom preskočil na Levinga a potom sa zameral opäť na Sebastiana.

„To ma zaujíma. Mám očakávať niečo výnimočné?“ opýtal sa. Sebastian sa krátko pozrel na Levinga, ktorý povzbudivo prikývol a až potom prehovoril.

„Predpokladám, že obradná dýka vás zaujímať nebude, no okrem nej som prišiel predať kožu a ampulku krvi baziliska.“ Priznal. Anna zalapala po dychu a Gribojedovi sa, naopak, prekvapením zadrhol dych v hrdle. Chvíľu sa nezmohol na slovo.

„Viete, do akých všetkých elixírov sa používa krv baziliska?“ hlesla Anna. Sebastian pokrútil hlavou.

„Je ich veľmi veľa. Ja sám poznám najmenej tridsať a to je pritom len hŕstka.“ Povedal.

„Stačí len kvapka krvi baziliska na celý veľký kotlík elixíru, nie nepodobného Protivlkolačiemu elixíru. A pritom netreba viac než jeden hlt tohto elixíru na to, aby sa vlkolak vôbec nemusel počas splnu premeniť.“ Prehovoril Gribojedov. Sebastian sa pozrel na Levinga. Aj on sa zdal byť zarazený tým, čo počul, akoby sám netušil, že je niečo takéto možné.

„Našiel si to pri skúmaní zabudnutých elixírov?“ opýtal sa. Gribojedov prikývol.

„Patrí to medzi elixíry, ktoré vytvoril ešte Salazar Slizolin. Sám ho aj odskúšal. Väčšinu z písomností, ktoré po ňom ostali, vrátane elixírových denníkov, ktoré si viedol, písal v parselčine, takže nemám nijakú reálnu šancu preložiť ich, no tento konkrétny napísal aj v angličtine. Vytvoril ho pre jedného svojho priateľa, sám mu ten elixír varil. Neskôr som sa dozvedel, že nebol jediným, Slizolin takýmto spôsobom pomáhal mnohým vlkolakom.“ Hovoril.

„Tie denníky... Určite nie je spôsob, ako ich preložiť?“ opýtal sa Sebastian.

„Nijaký, ktorý by pre mňa prichádzal v úvahu.“ Povedal Gribojed.

„Neskúšali ste kontaktovať Harryho Pottera či Temného pána? Obaja sú známi parselani.“ Ozval sa Sebastian. Gribojedov mu venoval horký úsmev.

„Pánu Potterovi som poslal najmenej tucet žiadostí, no neverím, že sa k nemu dostala čo i len jedna. Viem o jeho priateľstve s istým vlkolakom a viem aj o tom, že sa mu všemožne snažil pomôcť. Keby sa čo i len jeden list dostal až k nemu, myslím, že by mi odpovedal.“ Priznal. Sebastian sa pozrel na Levinga. Oči mu nakrátko zahoreli hnevom.

„Čo myslíte, že sa s nimi stalo?“ opýtal sa, hoci vedel, aká bude odpoveď.

„Zadržal ich Dumbledore. Je známe, že svojho Zlatého chlapca izoluje. Nie som jediný, kto sa pokúšal pána Pottera kontaktovať so žiadosťou o pomoc.“ Smutne sa usmial Gribojed. Tento muž bol len jeden z mnoha, na ktorých zachytené listy sa Dumbledore ani nenamáhal odpovedať. Sebastian sklonil hlavu. Cítil vinu, hoci rozum mu hovoril, že s týmto by nemohol urobiť nič. Nemohol to tušiť.

„Ste vlastníkom tých denníkov?“ opýtal sa Sebastian. Gribojed prikývol. Sebastian siahol do brašny a vytiahol z nej neveľkú ampulku s hustou tmavočervenou tekutinou. Držal ju v zovretej pästi.

„Prečo ste nekontaktovali Temného pána?“ opýtal sa. Gribojed pokrútil hlavou.

„Obávam sa, že by ich mohol nezneužiť. Nemám ani tušenie, čo všetko môžu tie denníky obsahovať. Už kontaktovať Harryho Pottera bolo riskantné, vzhľadom na jeho spätosť s Dumbledorom, no prišlo mi to ako lepšia voľba. Denníky môžu obsahovať nesmiernu moc, obávam sa toho, že by mohla byť použítá na nesprávne účely.“ Povedal.

„Pre vás sú teda tie denníky zbytočné, stali ste sa len ich strážcom.“ Ozval sa Sebastian. Gribojed prikývol. Sebastian položil ruku na stôl a roztvoril dlaň. Gribojedove oči sa rozšírili, keď uvidel, čo mal položené na otvorenej dlani. Nevykonal však nijaký pohyb, aby ampulku prevzal. Anna zatiaľ mlčala, no Sebastian cítil jej intenzívny pohľad. Vedel, že za tú krv by dala čokoľvek a mohol by to ľahko využiť, no to nechcel. Nemohol.

Sám Leving mlčal, rozhodnutý nemiešať sa do toho. Rozhodnutie nechal výhradne na Sebastianovi.

„Ponúkam vám pätnásť mililitrov krvi baziliska, výmenou za všetky denníky Salazara Slizolina, ktoré máte.“ Ozval sa Sebastian. Gribojed prekvapene pootvoril pery, Anna vedľa neho stuhla, Sebastianovi neunikol uprený pohľad, ktorým pozorovala Vladimira. Gribojed sa pozrel na Annu.

„Prijímam.“ Zašepkal. Anna ticho vydýchla, v očiach sa jej zračila vďaka. Sebastian podal ampulku do jej rúk. Všetci dobre vedeli, pre koho ten elixír Gribojed chcel. A bol pritom ochotný akceptovať aj skutočnosť, že by ich Sebastian mohol predať Voldemortovi či Dumbledorovi, ktorí by ich mohli zneužiť. Ostávalo mu len spoliehať sa na charakter mladíka, ktorého stretol prvýkrát v živote a dovtedy o ňom nepočul. A bol ochotný urobiť to, pretože miloval Annu Mironovovu.

Sebastian pocítil ako mu Leving položil ruku okolo ramien a keď sa mu pozrel do očí, videl v Levingových očiach tichú hrdosť. Leving sa na neho úprimne usmial.

„Veľmi dobre, Sebastian.“ Zašepkal. Sebastian sa pousmial. Urobil aspoň niečo, aby odčinil Dumbledorove chyby. A ešte toho urobí omnoho viac.

V tej chvíli Sebastianov zrak zachytil známy vlajúci čierny plášť, keď do sály na svoje pomery nečakane skoro vstúpil Severus Snape. A dych sa mu zadrhol, keď uvidel muža, ktorý prišiel po jeho boku.

Celý svet na okamih prestal existovať, keď sa ich oči stretli.