Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Tie oči by spoznal kedykoľvek a kdekoľvek. Tie temné hlboké uhrančivé oči, zasadené do neobyčajne
atraktívnej tváre s ostrými črtami, orámovanej hustými temnými vlasmi, elegantne uhladenými a na
pohľad hebkými ako zamat. Bola to tvár tak znepokojivo podobná tej, ktorú videl každé ráno v
zrkadle, keď nechal skĺznuť ilúzie prívesku a len sám pred sebou odhalil, kým v skutočnosti bol. A to
hrdé držanie tela a pevný pohľad, ten sebavedomý rázny krok, to všetko ľuďom vôkol neho
napovedalo, že mali tú česť s mocným a bohatým mužom, ktorý si bol vedomý svojich kvalít. A veruže
to nebol len tak hocijaký muž, ale ten najmocnejší z najmocnejších.

A presne tie oči, ktoré vlastnil onen mocný čarodej, sa s intenzitou im vlastnou zabodávali priamo a
nezameniteľne do Sebastiana Brennena.

Sebastian si v krátkom nestráženom okamihu s trpkým úsmevom uvedomil, že mu bolo súdené
podobať sa na svojich otcov. Dovtedy vyzeral ako takmer dokonalá kópia Jamesa Pottera a teraz, keď
sa konečne stretol tvárou v tvár tomuto mužovi, vedel, že bol takmer dokonalou kópiou jeho
samého.

Nebyť Levingovej ruky, položenej na Sebastianových ramenách, utiekol by. Kašľať na hrdosť aj slušnú
výchovu, proste by utiekol. Najskôr by sa urýchlene dostal do bezpečia, čo najďalej od toho muža a
potom by sa zadným vchodom dostal preč. Veľmi dobre vedel, že v tejto sále bol okrem prechodu do
ďalších častí budovy aj tajný východ. A keby sa dostal k nemu, už by ho nič neprinútilo vrátiť sa na
toto prekliate miesto. No práve vďaka Levingovej ruke, ktorá ho zovrela pevnejšie, ostal sedieť na
mieste, ochromený panikou, kým sa vysoká postava Thomasa Riddla približovala bližšie k nemu.

Sebastian sa otočil na Levinga a dovolil mu prečítať si v jeho očiach všetko, čo cítil. Všetok ten hnev a
intenzívny pocit zrady, nechal ho precítiť svoj intenzívny obviňujúci pohľad. Leving veľmi dobre vedel,
že Snapeovým hosťom bude jeho otec a napriek tomu mu to nepovedal. Zatajil mu to. Na toto nemal
právo! Leving ho zovrel pevnejšie a sám mu otvoril svoju myseľ, doslova ho vyzval aby si prečítal, aká
bola pravda. Sebastian sa zamračil a spočiatku odmietol vstúpiť do jeho mysle, nechcel počuť
vysvetlenie, ktoré mu jeho učiteľ a priateľ mohol poskytnúť, no nakoniec sa poddal tichej prosbe v
Dariusovych očiach a dovolil mu vysvetliť všetko. Leving využil chlapcovu slabú chvíľku a vstúpil do
jeho mysle. Po krátkom okamihu odvrátil svoju tvár od staršieho čarodeja a zavrel oči.

Sebastian vedel, že to, čo videl skrze Levingove oči, bola pravda. Neprišiel by, keby mu to povedal.
Nikto a nič by ho nedostali do prítomnosti Thomasa Riddla. A považoval to za najlepší možný nápad,
aký by mohol zrealizovať. Lenže vo chvíli, keď Thomas Riddle v spoločnosti Severusa Snapea pristúpili
k ich stolu, bolo neskoro. Dopekla aj s Levingom a jeho bláznivými nápadmi! A dopekla aj s Caith,
ktorá ho do tohto všetkého dotiahla! Och, Morgana, miloval ich, to áno a miloval ich nesmierne, ale
práve teraz ich oboch preklínal. Tak urputne ho tlačili do náruče mužovi, ktorý si neprial nič iné, než
zabiť ho, až sa im to podarilo. A tým, kto bude za ich skutky platiť, nebude nikto iný než Sebastian.

V tej chvíli však už bolo neskoro plakať nad rozliatym mliekom, nebolo viac cesty späť. Otočil sa
a stretol sa zoči -voči svojmu otcovi. Ale keď sa zahľadel do tých hlbokých temných očí, ktoré si ho
premeriavali s nevídanou inteligenciou, pocítil úplne novú úroveň paniky. Nemohol sa ubrániť
myšlienkam na to, čo by sa asi stalo, keby jeho otec odhalil pravdu. Pri tomto pomyslení ho
zamrazilo.

Thomasa Riddla očividne ani v najmenšom nerozhodila nálada, ktorá vládla pri stole. Jeho pokojom
neotriasol pohľad na Annu Mironovovu, tuho zvierajúci drobnú ampulku s temnou rubínovou tekutinou, nijako nereagoval ani na poblednutého Gribojedova a náladu mu nezhoršil ani očividný
nepokoj, ktorý sálal zo Sebastiana Brennena. A práve tento mladý muž sa stal centrom jeho záujmu.

„Thomas Riddle, rád Vás tu vidím. Nevedel som, že sa zaujímate o elixíry.“ Ozval sa Leving,
prelomiac tak ticho, ktoré hoci trvalo len pár okamihov, hoci oni – a to najmä nebohý mladý
Sebastian na pokraji kolapsu – ich vnímali ako celé minúty. Napätie sa rozbilo, keď sa Thomas pozrel
na Levinga a prijal ponúkanú ruku. Sebastian takmer stratil rovnováhu, keď stratil oporu v podobe
Levingovho ramena. Našťastie stále sedel. Opatrne vstal, rukou sa držiac stola. Prinútil otočiť na
Snapea, pretože zoznámenie s otcom by v tej chvíli zvládol len ťažko. V Snapeových čiernych očiach s
prekvapením zazrel tiché ospravedlnenie.

Kde bol ten starý hnusný netopier, ktorý mu celé roky robil zo života peklo? Prečo mal dojem, že v tej
chvíli pred ním stál niekto iný? Alebo to bolo ním, že nikdy nevidel, kým Snape v skutočnosti bol?
Pretože ten postrach Chrabromilčanov, ktorého poznal z Rokfortu, zdá sa, nebol skutočným
Severusom Snapeom.

„Majster Snape, je mi cťou spoznať Vás. Veľa som toho o Vás počul.“ Ozval sa. Hoci sa snažil
správať čo možno najpríjemnejšie, ku každému slovu sa musel nútiť, pretože jeho myseľ ledva
dokázala vnímať čokoľvek iné než prítomnosť jeho otca. A či chcel, či nie, nedokázal sa pozerať inam,
keď jeho otec stál tak blízko vedľa neho.

Nikdy ho naživo nevidel takéhoto. S obávaným Lordom Voldemortom s haďou tvárou sa stretol už
niekoľkokrát, no tento muž a ten netvor, boli ako dve úplne odlišné osoby. Sebastianova myseľ sa
proste odmietala zmieriť s tým, že tento očarujúci a brilantný čarodej bol tým netvorom s haďou
tvárou. Že tento muž, na ktorého sa tak nesmierne podobal, bol ten istý človek, ktorý ho pred
niekoľkými mesiacmi mučil a užíval si to.

Jeho otec bol taký charizmatický, taký atraktívny, taký úchvatný. A bol to jeho otec. No tak ako túžil,
aby bolo všetko tak ako by to malo byť, aby ho mohol objať a povedať mu pravdu, zveriť sa mu so
všetkým, čo cítil a čo sa udialo, tak veľmi sa obával toho, čo by sa stalo, keby spoznal pravdu. Čo
všetko by s ním mohol urobiť, bez ohľadu na to, že je jeho synom.

S bolestivým bodnutím smútku si uvedomil, že medzi nimi dvomi možno nikdy nebude nič tak, ako o
tom Sebastian sníval v nestrážených chvíľach. Miloval Caith a veril, že to s ním myslela dobre, no
mohol sa skutočne správať, akoby sa nič nestalo, stojac zoči-voči človeku, ktorý sa opakovane pokúsil
zabiť jeho a vzal život viacerým ľudom, ktorí ho hlboko milovali? Dokázal pochopiť jeho motívy, videl
istú pokrútenú logiku v tom, čo robil, no mohol by mu skutočne odpustiť? Zabudnúť?

Snažil sa zbaviť hrozby, čarodeja, ktorý by mohol v budúcnosti ohroziť jeho i jeho rodinu. James a
Lily mu stáli v ceste a okrem iného, oni dvaja boli tými, kto mu vzal jeho milovaného syna. Dalo sa
pochopiť, že túžil po pomste. Ale, pre Morganu, mučil ho! A Sebastian veľmi dobre vedel, že nikdy
nezabudne na tú bolesť, keď naňho Voldemort zoslal svoj Cruciatus. V zosielaní tohto kúzla bol
prekliato dobrý.

„Sebastian Brennen, správne? Ste študentom Majstra Levinga.“ Ozval sa Snape, čím ho účinne vytrhol
z jeho pochmúrnych myšlienok. Obaja predstierali, že sa nikdy predtým nevideli a nič o sebe dokopy
nevedeli. Aspoň nič osobné. Na jeho slová zareagoval Voldemort, ktorý už ukončil svoju stručnú
rozpravu s Levingom a v krátkosti sa pozdravil s Annou a Gribojedovom.

„Ach, áno, mladý pán Brennen, rád Vás konečne spoznávam. Moja dcéra mi o Vás veľa povedala.“
Ozval sa, opäť zameriavajúc svoju plnú pozornosť na chlapca a natiahol k nemu ruku. Sebastian
pomaly prinútil svoju ruku zodvihnúť sa a zovrieť ponúkanú dlaň. Tom Riddle mal pevný a silný stisk,
za iných okolností by k nemu pocítil sympatie a predniesol by humornú poznámku, no teraz zo seba
ledva dostal slabý zdvorilostný úsmev.

„Bude Vvám prekážať, pokiaľ Vám budem tykať? Ste koniec koncov ešte mladší než moja dcéra.“
Ozval sa Thomas, keď mladík nereagoval. Sebastianove mlčanie ho očividne nerozhodilo. Sebastian
nemo pokrútil hlavou. Otvoril ústa, aby mu odvetil, no nakoniec z neho nevyšlo jediné slovo. Musel si
odkašľať, aby si prečistil hrdlo a až potom sa mu podarilo odpovedať.

„Nie, vôbec nie.“ Ozval sa. Nakrátko zaváhal. Dovolil si rýchly pohľad na Levinga. Na jeho tvári uzrel
ostražitosť, zatiaľ čo intenzívne sledoval Riddla. Keď zbadal, že sa naňho jeho mladý študent pozerá,
venoval mu mierny upokojujúci úsmev. Sebastian sám seba v duchu presviedčal, že sa nič nedialo.
Thomas Riddle sa len zaujímal o svoju dcéru, nič viac. So Sebastianom Riddlom to nemalo nič
spoločné a už vôbec nie s Harrym Potterom. Sebastian Riddle tu nebol, nejestvoval. Nebol viac než
krehkou myšlienkou, vrúcnou predstavou, dávno strateným snom.

„Vy budete určite otcom Caithlin.“ Prehovoril. Podarilo sa mu vyčarovať mierny úsmev, mizerný
oproti jeho bežným úsmevom, no predsa aspoň relatívne normálny.

„Presne tak. Moje dievčatko o tebe rozpráva len v dobrom. Povedal som si, že ťa musím lepšie
spoznať. Je pre mňa šťastím, že sa tu stretávame.“ Thomas Riddle sa široko usmial, no čosi v jeho
úsmeve Sebastianovi napovedalo, že by sa mal mať na pozore. Tmavooký muž ho hodnotil a
Sebastian jeho testom ešte neprešiel.

„Sebastian, ty si Dariusovým študentom?“ opýtala sa prekvapene Anna. Sebastian vďačne odtrhol
svoj pohľad od Riddla a otočil sa na Annu.

„Áno, tento rok som začal študovať na Durmstrangu a je to zároveň aj môj posledný rok.“ Usmial sa.
„Pán Brennen je vskutku výnimočný mladík. Ešte nemá ani šestnásť rokov, no napriek tomu už
čoskoro ukončí siedmy ročník a tým aj celú školskú dochádzku.“ Ozval sa Riddle. Leving sa na
Sebastianovho otca pozrel, kým Sebastian sa pohľadu naňho vyhýbal. Namiesto toho naďalej
pozoroval Annu. Mladá krásna čarodejnica zachytila jeho nepohodu a venovala mu jemný úsmev.
Sebastian jej úsmev opätoval. Keď videl hlbokú nádej a radosť v jej očiach, kým pevne zvierala drobnú
fľaštičku, sám cítil ako mu vnútro napĺňa príjemné teplo. Možno v ňom stále ostával ten záchranársky
komplex, o ktorom hovorievala Hermiona, no len nerád sa díval na utrpenie iných ľudí.

„Sebastian je skutočne neobyčajný mladý muž, s tým môžem len súhlasiť. Už dlho som nemal takého
talentovaného študenta ako je on.“ Prehovoril Leving s rukou položenou na Sebastianovom ramene.
Pohľad mu zaletel ku dverám, na čo sa vrelo usmial.

„Ako vidím, práve prišli Majster Smirnov s Viktorom Krumom. Sebastian, predstavím ti svojho kolegu
a jedného svojho bývalého študenta, ktorý ho dnes sprevádza.“ Venoval úsmev všetkým naokolo a
chystal sa ospravedlniť a odviesť so sebou aj Sebastiana, rukou ho už tlačil, aby sa pohol, keď im cestu
zastúpil Riddle.

„Rád by som sa s Vami porozprával o prospechu mojej dcéry.“ Prehovoril hladko. Leving zastal v
polovici kroku a zamračil sa, rukou zastavil aj Sebastiana. Pohľad, ktorý Leving venoval druhému
čarodejovi, dal Riddlovi jasne najavo, že ho nemá štvať.

„O prospechu Caithlin sa s Vami veľmi rád pozhováram, no teraz ma na pár minút ospravedlňte,
idem svojho spoločníka uviesť do tejto uzavretej spoločnosti.“ Prehovoril pokojným, kultivovaným a
nezvyčajne chladným hlasom a Riddle sa, prekvapivo, stiahol pod silou jeho upreného pohľadu.
Leving neomylne viedol Sebastiana k dvom čarodejom, ktorí práve prišli. Keď tí dvaja zaregistrovali,
že k nim mieril, zastali a čakali na neho. Zdalo sa, že ho obaja videli radi, najmä starší z dvojice sa
tváril mimoriadne nadšene.

„Rozumiem tvojmu hnevu, no keby som ti rovno povedal, koho si Snape zobral so sebou, neprišiel by
si. Ty svojho otca poznáš len ako hadieho mutanta s červenými očami a chýbajúcim nosom. Bolo na
čase, aby si uvidel, aký je naozaj.“ Ozval sa Leving miernym, tichým hlasom.

„A to sa na to nenašiel lepší čas?“ opýtal sa príkro Sebastian. Nechcel byť na Levinga taký nepríjemný,
proste to z neho vyletelo, no vedel, že jeho učiteľ to pochopí.

„Lepší čas ako keby ťa Riddle sám cielene vyhľadal? Tvoj otec prišiel so Snapeom len preto, aby
zistil, kto sa priatelí s jeho dcérou. Máš perfektnú šancu získať si u neho dobré body a spoznať ho.
Tento večer môže patriť len tebe a jemu. Caithlin ťa zbožňuje a to váš otec veľmi dobre vie, neublíži ti
už len kvôli nej. Len chce vedieť, kto sa to motá okolo jeho dcéry.“ Hovoril mu Leving.

„A práve to je ten problém. Čo keď naozaj zistí, kto som?“ opýtal sa Sebastian. Leving sa na neho
vážne pozrel.

„A čo ak by zistil len polovicu pravdy? Ak by sa dozvedel, že si Harry Potter, ale nevedel by, že si
zároveň jeho syn?“ ozval sa Leving. Sebastian sklopil pohľad k zemi a ticho vydýchol.

„To by bolo zlé.“ Uznal. Odmietal však skočiť na lep, ktorý mu nachystal. Nevykričí mu pravdu len
kvôli hrozbe, že by mohol zistiť len polovicu pravdy. Opäť zodvihol tvár a pozrel sa na Dariusa.

„Rovnako zlé by však mohlo byť aj keby vedel celú pravdu. Ako sám dobre vieš, Harrym Potterom
budem navždy. Bol som ním pätnásť rokov, to sa len tak zmazať nedá.“ Leving už nedostal šancu
reagovať bez toho, aby ich nezačuli Smirnov a Krum. Sebastian sa žiarivo usmial na dvojicu mužov,
cítiac na sebe uprený Riddlov pohľad. Ten chlap si dnes nedá pokoj.

„Páni, toto je Sebastian Brennen, môj najlepší študent a verím, že aj budúci spoločník. Sebastian,
dovoľ mi predstaviť ti Viktora Kruma, môjho bývalého študenta a Dmitryho Smirnova, môjho kolegu a
významného elixírového Majstra.“ Predstavil ich Leving pohotovo. Smirnov ako prvý natiahol ruku
smerom k Sebastianovi a pevne mu zovrel dlaň.

„Takže najlepší študent?“ opýtal sa s iskriacimi očami. Na perách mu pohrával úškrn, nie však
nepríjemný, skôr pobavený. V očiach sa mu zračili inteligencia a sebavedomie, no nechýbal v nich ani
akýsi záškodnícky lesk, ktorý Sebastianovi pripomenul Siriusa.

„Dmitry pred rokmi navštevoval Durmstrang a patril medzi najlepších študentov.“ Pousmial sa Leving.
Sebastian naňho vrhol krátky pohľad.

„Môžem hádať? Bývalí spolužiaci?“ opýtal sa. Leving mu venoval úškrn, zatiaľ čo Smirnov sa zasmial.

„Darius bol najlepší z ročníka. V skutočnosti sme nemali byť spolužiakmi, avšak drahý Darius preskočil
po nástupe do Durmstrangu hneď dva ročníky.“ Ozval sa Smirnov. Sebastian prekvapene nadvihol
obočie, zachytiac Levingov ľahký úsmev.

„Počul som, že Leving nie je jediný výnimočný študent.“ Ozval sa po prvýkrát Krum. Oči mu
pobavením žiarili, keď pozoroval mladšieho študenta. Hlas mal stále rovnako chrapľavý a postoj tak
akosi... zakrivený, no Sebastianovi sa napriek tomu zdalo, akoby mal tú česť s iným človekom než bol
ten Viktor Krum, ktorého stretol na Rokforte. Nikdy dovtedy si nevšimol skrytú inteligenciu v jeho
očiach, ako ani zadumanosť a jemné pobavenie, ktoré mal vpísané v krivke pier a kútikoch ľahko
vykrútených nahor. Akoby priamo očakával, že ho ľudia budú podceňovať a zabával sa na nich.

„To určite nie je.“ Povedal pomaly Sebastian. Mierne sa usmial, pričom mu oči výrazne žiarili. Krum sa
rozosmial sýtym, úprimným smiechom. Bol to prekvapivo príjemný zvuk, hoci trochu prihlboký na to,
aby bol skutočne melodický.

„Povedz mi, Sebastian Brennen, čo si myslíš o metlobale?“ vyrukoval Krum s otázkou, keď sa prestal
smiať. Sebastian naklonil hlavu na stranu.

„Skúšaš ma?“ opýtal sa pobavene. Krum sa opäť zasmial.

„Možno. Ruku na srdce, elixíry nebudú čímsi, čo nás dvoch spojí.“ Priznal Krum. Sebastian sa uškrnul.

„Ale metlobal by to mohol dokázať. V poriadku. Metlobal je šport, je to úžasný šport, omnoho lepší
ako muklovské športy. Milujem let na metle a rád hrám, no priznám sa, že metlobal nepovažujem za
najdôležitejší v živote.“ Povedal úprimne.

„Netvrdil si ešte nedávno čosi o tom, že by si jedného dňa možno skúsil hrať v národnom družstve?“
ozval sa Leving. Sebastian sa nevinne uškrnul.

„Nič by mi nebránilo stať sa ním. Stíhač, ktorý hrá v tejto dobe za Britániu, nepatrí práve medzi
svetovú špičku.“ Zhodnotil Sebastian. A mal pravdu. Mali aj lepšiu možnosť. Nemusel ňou byť nutne
Sebastian, hoci si bol istý, že by hral lepšie.

„Ale, úprimne. Môj osud bude pravdepodobne smerovať inou cestou.“ Nadhodil. Už nesníval o
kariére aurora a aj metlobalový hráč bol stále skôr Ronovym snom.

„Myslíš si, že si dobrý stíhač?“ opýtal sa Krum. Sebastian sa uškrnul.

„Som si istý tým, že som dobrý stíhač.“ Zasmial sa. A Krum by bezpochyby súhlasil, keby vedel, kým
kedysi býval a ako jeho predošlé ja hrávalo. Sám mu, nie zas tak dávno, zložil pochvalu. Hovorievalo
sa o ňom, že bol dokonca talentovanejší ako Viktor.

„Čo by si povedal na to, keby sme týchto dvoch nechali osamote a našli si zatiaľ nejakú zaujímavejšiu
činnosť než prechádzať poloprázdnou sálou a konverzovať o zbytočnostiach?“ navrhol Krum.
Sebastian sa uškrnul.

„Pre mňa to síce nie sú zbytočnosti, no osobne nie som proti tomu, aby sme sa vzdialili. Počas
poslednej pol hodiny som spoznal množstvo zaujímavých ľudí, začínam však nadobúdať dojem, že
potrebujem na chvíľu trochu komornejšie prostredie.“ Zrak mu pri tých slovách nakrátko zaletel
otcovým smerom. Stále cítil ako sa naňho sústreďuje jeho pozornosť a skutočne, keď sa naňho
obzrel, stretol sa na okamih s upreným pohľadom jeho hlbokých hnedých očí. Otec ho hodnotil, čo Sebastiana desilo. Desila ho predstava, že by so svojím brilantným mozgom mohol dôjsť k pravde.
Záchytných bodov by na to mal dosť. Sebastian mu nemienil poskytovať ďalšie tým, že dá na
Levingovu radu a pokúsi sa s ním komunikovať.

„Ale no tak, Viktor, skutočne nás chceš takto sebecky obrať o spoločnosť tak zaujímavého mladého
muža?“ ozval sa Smirnov. Krum sa krátko zasmial.

„Presne to mám v pláne. Nemám snáď nárok bližšie spoznať ďalšieho študenta Durmstrangu? Aj
Sebastian určite ocení rady ostrieľaného absolventa.“ Pozrel sa na Sebastiana. Ten sa pobavene
usmial.

„Samozrejme, že áno.“ Prikývol. V očiach mu iskrilo pobavenie a snáď len Leving za ním dokázal uzrieť
napätie a obavy, ktoré cítil. Neuniklo mu, že aj Smirnov s Levingom boli obaja v dobrej nálade, no
Leving z času na čas prebehol očami po sále, akoby hľadal nebezpečenstvo. Sebastiana jeho
prítomnosť upokojovala. Zrak mu na chvíľu zaletel k Anne a Gribojedovi. Ticho sa spolu zhovárali,
Anna mala na tvári úsmev a celá žiarila šťastím a nedočkavosťou a ani Gribojedov sa netváril tak
pokojne a nezaujato ako zvyčajne. Nedokázal ukryť iskrenie a zápal v očiach a takmer nebadanú
jemnosť, ktorá sa mu dotkla pier, zmiernila ostrosť jeho výrazných čŕt a prenikala mu očami, keď sa
díval na šťastnú tvár svojej milovanej.

Sebastian si uvedomil, že nie jej krásna tvár a telo boli tým, čo k nej lákalo zástupy, ale jej výnimočná
jemnosť a vrodená láskavosť a zdvorilosť. To bolo to, čo k nej ľudí priťahovalo ako nočné mory ku
svetlu. Trocha nehy v tomto chladnom svete.

„Priveď nám ho v celku, Viktor, dnes by som sa s týmto pozoruhodným mládencom ešte rád
porozprával. Máme o čom hovoriť.“ Ozval sa Smirnov. Kývol na Levinga a pobavene žmurkol na
Sebastiana.

„V takom prípade by si sa mal zdržať čo možno najdlhšie, Sebastian. Som si istý, že rozhovory s
Dmitrym ťa nebudú zaujímať. Je to neskutočne únavný spoločník.“ Ozval sa Leving. Smirnov mu
venoval ostrý pohľad a buchol ho do pleca.

„Nepočúvaj ho. Nie je taký geniálny ako o sebe tvrdí.“ Povedal.

„Máš pravdu, som ešte geniálnejší.“ Ozval sa Leving. Sebastian sa bavil.

„To, že si na Durmstrangu len tak preskočil dve triedy a dostal si sa na školu bez toho, aby ti niekedy
prišiel list, ešte nemusí znamenať, že si výnimočný.“ Odvrkol Smirnov.

„Výnimočný znamená nevšedný, zvláštny, mimoriadny. Skutočne, to nie sú slová, ktorými by som
označil svoju osobnosť. Väčšmi sa mi naozaj páči geniálny, jedinečný a dokonalý.“ Zoširoka sa uškrnul
Leving. Oči sa mu smiali, keď čakal na Smirnovovu reakciu.

„Myslíš si, že reálne spozorujú, ak odídeme?“ opýtal sa Sebastian Kruma. V duchu pobavene
konštatoval, že sa správali ako deti. Len ťažko sa mu v hlave tento hravý, sebavedomý, takmer až
arogantný jedinec spájal s vážnym, mlčanlivým profesorom, ktorého stretával na chodbách školy. Už
dávno však zistil, že Leving toho v sebe ukrýval omnoho viac než sa na prvý pohľad mohlo zdať.

„Samozrejme, že spozorujem, keď mi odíde zverenec.“ Ozval sa Leving pobavene.

„Chlapče drahý, viem, že svojho veľkého múdreho profesora pravdepodobne ticho obdivuješ, pokiaľ
si teda ešte nezistil, aký cvok je to v skutočnosti, no dobre ti radím, nebuď ako on. Ako som už
povedal, Leving je číry šialenec a vždy ním aj bol.“ Prehovoril vážne Smirnov. Sebastian sa pousmial.
Nehovorí sa, že šialenci sú tými najlepšími ľuďmi? Keď už nič iné, aspoň sa s nimi človek nenudí.

„Možno je už neskoro.“ Nadhodil.

„V takom prípade si úplne a neodvratne stratený.“ Skonštatoval Smirnov so smiechom v očiach.
Sebastian pocítil ako mu Krum položil ruku na plece.

„My odchádzame.“ Povedal, venoval Smirnovovi a Levingovi ľahký ironický úklon a otočil sa. Keďže
mal ruku stále položenú na Sebastianovom ramene, otočil rovno aj mladšieho študenta, či už o to mal
záujem alebo nie.

„Kam máme namierené?“ opýtal sa Sebastian, keď ho Krum sebavedome viedol skrze sálu k ďalším
dverám, ktoré viedli kto vie kam. Krum sa uškrnul.

„Pri vstupe si si určite všimol záhrady.“ Nepýtal sa, konštatoval. Sebastian prikývol. Samozrejme, že si
ich všimol. Nikomu, kto sa aspoň trochu zaujímal o elixíry, by nemohli uniknúť. Vlastne nie, tie
záhrady by očarili aj človeka, ktorý nemal o elixíroch ani potuchy. Boli proste úchvatné. Najkrajšie
záhrady, aké mal kedy možnosť uzrieť.

„Tieto záhrady sa ťahajú pozdĺž celých pozemkov. A presne na opačnej strane je prázdna plocha, kde
by sme si mohli zalietať bez toho, aby nás ktokoľvek rušil.“ Ozval sa Krum, pričom pobavene žmurkol na Sebastiana. 

„Odkiaľ to všetko vieš?“ zaujímal sa Sebastian.

„Dmitry ma sem už dotiahol. Samozrejme, mimo konferencie. Možno ti to zatiaľ nikto nepovedal, no
ja a Dmitry sa poznáme už od môjho detstva. Dmitry sa o mňa staral, keď rodičia nemali čas, čo
bývalo dosť často. Je čosi ako môj starší brat, hoci pokrvné väzby, ktoré nás spájajú, sú
zanedbateľné.“ Vysvetľoval mu to ako obyčajné fakty, ktoré by sa za iných okolností dozvedel inak.
Potreboval ho len uviesť do situácie, aby sa Sebastian orientoval v ďalšom rozhovore.

„Cestou si vezmeme metly. Hoci elixíroví majstri nebývajú práve špičkovými letcami, metly majú
úžasné.“ Hovoril a cestou spletitými chodbami ho skutočne zatiahol do väčšej okrúhlej izby plnej
metiel rôzneho druhu. Krum rovno zložil zo steny dve z nich a jednu podal Sebastianovi.

„Hoci je ich tu na výber neúrekom, nemôžeme si dovoliť vyberať si, ktorékoľvek sa nám zapáčia. Ja
mám Dmitryho metlu a ty Levingovu. Každý majster tu má svoju. Keby náhodou.“ Vysvetľoval.
Sebastian prešiel dlaňou po hladkej leštenej rúčke z čierneho dreva. Stíhač v ňom zajasal
radosťou a zatúžil otestovať, či je tá metla skutočne taká úchvatná ako vyzerá.

„Je perfektná.“ Skonštatoval. Leving nemusel byť najzručnejším letcom, no jeho metla patrila medzi
to najlepšie, čo sa dalo na trhu zohnať.

„Myslím, že Leving by bol rád, že sa ti páči.“ Prehovoril Krum.

„Čo všetko vlastne vieš o Levingovi?“ opýtal sa Sebastian. Krum pokrčil plecami.

„Vlasne takmer nič. Na Durmstrangu to bol obávaný učiteľ, prísny, no jeden z najlepších, akých som
kedy poznal. Legenda. No o jeho osobnom živote nevedel nikto nikdy nič konkrétne. Nebyť
Dmitryho, nemám ani tušenie, kým je Leving v skutočnosti. Alebo aspoň, aká je tá časť, ktorú
prezentuje pred Dmitrym. Ešte som nestretol človeka, ku ktorému by sa správal tak ako k tebe.
Niežeby som tým chcel povedať, že viem, aké má s ľuďmi vzťahy. Čosi mi však hovorí, že mnoho
blízkych priateľov nemá.“ Hovoril Krum, kým mierili von.

„Čo tým myslíš?“ opýtal sa Sebastian, keď prechádzali cez dvere.

„Leving sa o teba zaujíma a tým myslím naozaj zaujíma.“ Povedal.

„Čo myslíš, čím to je?“ opýtal sa Sebastian. Krum pokrčil plecami a zastal na mieste, ktoré sa mu
očividne pozdávalo ako štartovacia plocha.

„To už musíš vedieť ty sám, ja Levinga nepoznám. A teraz sa predveď!“ vyzval Krum Sebastiana, zatiaľ
čo sám nasadol na metlu a vyštartoval. Sebastian ho okamžite nasledoval a. Ssrdce sa mu naplnilo
ľahkosťou, keď vzlietol.

Ani jeden z nich si nevšimol tmavookého muža, ktorý ich po celý ten čas nenápadne sledoval. A tak
nemal nikto ani tušenie, že ostal stáť za presklenými dverami, odkiaľ mlčky pozoroval dvoch
bezstarostných mladíkov lietajúcich na metlách.

Sebastian Brennen lietal, akoby sa na metle narodil. Čoskoro objavili jeden z tých šialených
nebezpečných stromov, ktoré si tu elixíroví majstri pred rokmi nasadili. Tento konkrétny sa nápadne
podobal na Zúrivú vŕbu, ktorá už pár rokov stála vedľa Rokfortu. Sebastian lietal priam neuveriteľne,
akoby bolo jeho osudom, lietať. Doposiaľ videl len jediného chlapca, ktorý lietal tak ako on a pritom
už mal svoje roky a poznal mnohých výnimočných letcov. A práve preto si bol istý, že takýto
mimoriadny letec sa môže narodiť len raz za generáciu. Bola by priveľká náhoda, že jeden neskutočný
talent zmizol bez stopy, kým jeden, o nič menší, sa zdanlivo odnikiaľ objavil stovky míľ ďaleko.

Harry Potter zmizol. Nikto nevedel, čo sa s ním stalo a čím dlhšie to trvalo, tým menej Tom veril
Dumbledoreovým rečiam o tom, že chlapec plní akúsi prísne tajnú úlohu. Severus mu bol na nič,
Dumbledore mlčal pred všetkými a jeho Smrťožrútom sa nedarilo nájsť chlapca, nech skúšali
akékoľvek kúzla.

Bola to neskutočne frustrujúca situácia. Všetku svoju energiu vkladal do nájdenia dvoch mladých
mužov. Jeden z nich bol jeho zaprisahaný nepriateľ a Dumbledoreov Zlatý chlapec v jednom a tým
druhým bol jeho stratený syn, ktorý sa ako zázrakom znovu zjavil. Dal by všetko na svete, aby ich
oboch našiel. Keď skoncuje s Harrym Potterom, Dumbledorea to položí a on získa šancu zasadiť mu
smrtiaci úder, čím sa konečne zbaví tých jeho prekliatych Bielokabátnikov. A potom mu už nič nebude
brániť dotiahnuť svojho syna a dať mu všetko, čo mu právom prináležalo ako dedičovi mocnej
pokrvnej línie. Nepochyboval o tom, že jeho syn bude neobyčajne brilantný a nesmierne mocný.
Najžiarivejší z jeho úchvatných detí. Jeho milovaná manželka ešte pred jeho narodením tvrdila, že
bude najmocnejším dedičom a skutočne, chlapec bol ešte pred narodením tak neobyčajne mocný, že
aj jeho manželka ako mimoriadne mocná čarodejnica prežívala rizikové tehotenstvo. Chlapec ju
mocou výrazne prevyšoval.

A odrazu jeho život narušil istý mladý Sebastian Brennen. Záhadne sa objavil práve v dobe, kedy
Harry Potter zmizol a keď sa naňho začal Tom vypytovať, pozoruhodne málo ľudí o ňom niečo vedelo.
Jedine Karkarov, Leving a niektorí profesori ho, aspoň podľa toho, čo mu tvrdili, poznali predtým. A
jeho malá Caith ním ostala absolútne očarená. Spočiatku sa vybral na konferenciu len preto, aby
zistil, čo za mladíka sa to začal motať okolo jeho dcéry. No našiel omnoho viac než očakával.

Od prvého okamihu ako sa naňho chlapec zahľadel, poňal Tom podozrenie. To dieťa ho očividne
spoznalo a nebolo z jeho prítomnosti nadšené. Aj na diaľku videl ako sa chlapcovi v šoku rozšírili oči a
stuhla mu sánka a videl aj to, ako sa mu strachom rozochveli ruky. A od toho okamihu sa mu chlapec
všemožne začal vyhýbať. Spočiatku tomu nevenoval zvýšenú pozornosť, bol proste zvedavý a ako
výnimočnému pozorovateľovi mu len zriedkavo unikali dôležité detaily. Okrem toho, Caith mu mohla
ukázať spoločné fotografie, takže nebolo vylúčené ani to, že sa len obával otca dievčaťa, ktorému
nadbiehal. Thomas Riddle vedel byť desivý, pokiaľ si to prial. No teraz, keď ho videl lietať na metle
ako doposiaľ videl iba Harryho Pottera, všetko zapadlo na svoje miesto.

Chlapec sa objavil v dobe, kedy Harry Potter zmizol. Pravdepodobne toto bola tá záhadná misia, na
ktorú ho Dumbledore poslal a hoci ho zistenie, že Dumbledore neklamal, prekvapovalo, nebolo to ani
nič nemožné. Na jeho prítomnosť zareagoval asi tak ako by zareagoval Harry Potter, ktorý sa snažil
zostať v utajení. A teraz, keď ho videl sedieť na metle a lietať po okolí, bol si takmer istý tým, že mal
pred sebou Harryho Pottera. Skutočnosť, že – aj vďaka svojmu neobyčajnému pozorovaciemu
nadaniu, zhlbokým vedomostiam a spoločnosti elixírového Majstra, ktorý sa jednak vyznal v
magických substanciách a mimo iné vedel aj to, čo by na tvári krásnej Rusky vyvolalo taký neveriacky,
no predsa neskonale šťastný pohľad, rovnako ako žiaru v očiach rezervovaného Rusa – chlapec
vlastnil krv baziliska, zabila posledný pomyselný klinec do chlapcovej rakvy. Veď kto iný by sa dostal
ku krvi baziliska než chlapec, ktorý jedného zabil? A teraz, keď existovali len dvaja ľudia schopní
otvoriť Tajomnú komnatu a len jeden z nich mal podľa starých zákonov právo na ulovenú korisť,
nebolo pochýb o tom, že len Harry Potter mohol získať ampulku s krvou baziliska. Keby sa ju pokúsil
predať a nejakým spôsobom by sa dostala k Brennenovi, rozhodne by sa o tom dozvedel. Čosi také
ako krv baziliska, keby sa objavila na trhu, sa nedalo utajiť. A okrem toho, len niekto, kto má krvi
baziliska na litre by sa ochotne vzdal niekoľkých mililitrov bez toho, aby to jeho vrecko pocítilo.

Mal by chlapca zabiť hneď teraz? Nič mu nebránilo vytiahnuť prútik a zoslať Avadu na nevedomého
bezstarostného mladíka. Stálo by mu to aj za všetok ten povyk, ktorý by nastal, keby ochrany
zaznamenali také nebezpečné kúzlo. Už navždy by sa zbavil svojho jediného nepriateľa.
Prorokovaného chlapca, ktorý mal spôsobiť jeho pád.

Na okamih skutočne vytiahol prútik a pohrával sa s myšlienkou, že by to ukončil hneď tam. Stačilo by
jediné kúzlo a jeho Nemesis by už nikdy neotvorila oči. Chlapec, ktorý prežil, by konečne umrel. Avšak
to mu nestačilo. Chcel, aby Vyvolený umrel, no zároveň chcel, aby o tom Dumbledore vedel a aby
trpel stratou svojho Zlatého chlapca. A chcel, aby sám Zlatý chlapec okúsil silu jeho prútika predtým
ako umrie. To, čo predviedol na cintoríne, ten krátky Cruciatus, bude nič v porovnaní s tým, čo urobí s
chlapcom, keď ho dostane do rúk. A to sa stane už čoskoro.

Tom nepochyboval, že aj Bellatrix sa ochotne zúčastní a pohrá sa s chlapcom. Čo sa týkalo tej
temnejšej a nebezpečnejšej časti čiernej mágie, tej, ktorej sa čarodejnícky svet právom desil, bola
Bellatrix naslovovzatá odborníčka. Bola majsterkou v rôznych oblastiach mučenia, dokonca aj tí
najkrutejší Smrťožrúti sa jej právom obávali. Bellatrix bola šialená, úplne a neodvolateľne bláznivá a práve to z nej spravilo jeho najvernejšiu služobníčku. Keď sa jej to dieťa dostane do rúk, bude prosiť, aby ho zabil.

Lord Voldemort sklonil svoj prútik a ešte dlhú dobu pozoroval dvoch mladíkov, ktorí prelietavali
ponad rozľahlé záhrady, zabávali sa a navzájom obdivovali schopnosti toho druhého. Z úsmevu, ktorý
mu pri tom pohľade pohrával na perách, by každému, kto by ho uzrel, prebehli po tele zimomriavky.
A sám chlapec, ktorý sa stal centrom pozornosti onoho nebezpečného čarodeja, pocítil nejasný
záblesk znepokojenia, akoby sa kdesi nablízku vyskytoval predátor, kým on sám sa mal stať jeho
korisťou.