Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

V Moskovskej nákupnej uličke si nakúpil všetky potrebné veci do školy a teraz sa len tak prechádzal medzi dlhými radmi v kníhkupectve a prezeral si názvy kníh. V ruke držal už dve, ktoré ho zaujali. Jednu o zaklínaní a druhú o vyvolávaní. Obe odvetvia sa považovali za čiernu mágiu a Harryho celkom zaujali. Možno ich nebude skúšať, ale určite bude dobré vedieť o nich niečo viac.

Vo voľnej ruke práve držal tretiu knihu a zamračene ju čítal. Bola to kniha o dedičných kúzlach.Lily hovorila o tom, že dedičné kúzlo, ktoré naňho použili, potlačilo niektoré časti jeho magického nadania. Už teraz cítil ako sa jeho mágia menila. Skutočnosť, že dokázal vnímať mágiu navôkol seba, tomu len nasvedčovala. 

Harry zaklapol knihu a vybral sa pre neho nezvyčajne rýchlym krokom zaplatiť. Namieril si to rovno do hotela, kde sa prezliekol z habitu, ktorý mal na stretnutí s Karkarovom a pohodlne sa usadil aj s knihou o dedičných kúzlach na kolenách. Otvoril ju na strane, kde prestal a pokračoval v čítaní.

Kniha ho upozorňovala, že kúzla vyčarované z jeho starým prútikom môžu byť slabé. Harrymu to nesedelo. Veď jeho kúzla boli predsa rovnaké, ako predtým, toto musí byť hlúposť. Pravdepodobne k nemu prútik z cezmíny stále pasoval rovnako dobre ako predtým. Možno sa jeho mágia nezmenila až tak veľmi ako sa uvádzalo v knihe. 

Ani si neuvedomil, že sa zotmelo a jedol naposledy ráno. Nevnímal ani, keď zapálil svetlo jednoduchým mávnutím ruky. V tej chvíli mu to pripadalo celkom prirodzené.

Knihu dočítal okolo tretej ráno. Návrat späť do reality ho trošku zmiatol. Pobavene si pomyslel, že sa začínal meniť na druhú Hermionu.

Unavene si pretrel oči a nahlas zívol. Stiahol si košeľu a ľahol si len v nohaviciach do postele. Prezliekanie sa bolo to posledné, čo sa mu práve chcelo robiť. Bol taký unavený, že mu dokonca ani nevadilo mierne nepohodlie, ktoré poskytovali kvalitne šité nohavice. 

Ráno vstal o ôsmej, takže sa veľmi nestihol vyspať. Neprekážalo mu to, hrnček dobrej kávy k raňajkám ho okamžite prebudil. Vybral sa do čarodejníckej uličky. Rozhodol sa otestovať pravdivosť tvrdenia napísaného v tej knihe.

Najradšej by si bol síce ešte pospal, ale o dvanástej má prísť jeho učiteľ a Harry nechcel v žiadnom prípade premeškať stretnutie s ním. Karkarov mu o ňom povedal iba to, že bude pre Harryho najlepšou voľbou.

Gregorovič a Ollivander boli najlepší prútikári na celom kontinente... a možno aj na celom svete. Ich prútiky boli preslávené široko ďaleko.

Gregorovičov obchod nebol veľmi veľký, ale bol o niečo väčší, než Ollivanderov. Harry sa trochu čudoval, že je ten obchod tak zašitý a nenápadný. Od Gregoroviča by čakal niečo viditeľnejšie, túto nenápadnosť mali očividne s Ollivanderom spoločnú. Možno to bol spoločný rys prútikárov. 

Gregorovičov obchod vyzeral z vnútra už oveľa lepšie. Drevené obloženie na stenách aj strope a na podlahe tmavočervený koberec. Na stenách boli police, plné podlhovastých krabičiek, bezpochyby zaplnených prútikmi. Bolo to cítiť aj z jemnej mágie, ktorá z nich vychádzala a zapĺňala obchod. U Ollivandera pred rokmi nič podobné necítil, hoci vedel, že aj on mal svoje prútiky rozložené všade po obchode. 

„Dobrý deň, chlapče. Máte nejaké ťažkosti s prútikom?“ opýtal sa čarodejník, ktorý práve vyšiel spoza pultu. Gregorovič mal dlhé čierne vlasy a tmavomodré oči, ktoré ho práve rendgenovali. Vlásky sa mu vo vejárikoch vinuli okolo očí. Okolo pier mal len jemné vrásky, čo dokazovalo, že sa skôr mračil, než usmieval.

Jeho magický potenciál bol nadpriemerný. Mohol využívať silnejšie kúzla, ako oní čarodejníci Harry sa domnieval, že zvládal aj základy bezprútikovej mágie. To všetko mu našepkávala jeho novonájdená citlivosť na akékoľvek stopy mágie. 

„Počuli ste už o tom, že keď pominie účinok dedičného kúzla, tak stratí čarodejník spojenie s prútikom?“ opýtal sa Harry.

„Nie úplne stratí, ale áno. Je pravda, že čarodejník už nezvládne také kúzla, ako predtým. Nedokáže so svojím starým prútikom plne využiť svoj magický potenciál.“ Odpovedal mu prútikár.

„Ale môj starý prútik funguje správne.“ Namietol Harry. Gregorovič nesúhlasne pokrútil hlavou.

„Pri účinku dedičného kúzla musela byť zablokovaná vaša mágia. Teraz sa začal uvoľňovať a váš starý prútik ju nespoznáva. Teraz zo seba musíte pri čarovaní vydať viac mágie, ktorú prútik úplne nespracuje a vaše kúzla tak musia byť slabšie. Väčšina čarodejníkov dokáže vtedy použiť len tie najjednoduchšie kúzla.“ Vysvetlil.

„Tak vám to dokážem.“ Nechal vykĺznuť svoj prútik z rukáva habitu.

„Toto je prútik, ktorý som používal predtým.“ Ukázal ho Gregorivičovi. Ten sa na neho zamračene hľadel, no prikývol.

„Avis!“ mávol prútikom a vyčaroval kŕdeľ farebných vtáčikov.

„Disapparate.“ Nechal ich zmiznúť.

„To je skutočne zaujímavé.“ Poznamenal Gregorovič a vzal si do rúk Harryho prútik.

„Aké má jadro?“ opýtal sa.

„Pero z fénixa.“ Odpovedal. Gregorovič sa zahľadel na Harryho. Po chvíli sa otočil a prešiel k policiam s prútikmi. Siahol po jednej z piatich krabičiek položených na najvyššej polici.

„Toto bude ono.“ Zamumlal si pre seba a vrátil sa späť k Harrymu.

„Skúste tento prútik.“ Otvoril krabičku a Harrymu sa tak naskytol pohľad na krásny čierny prútik.

„Eben a pero fénixa namočené v jede baziliska. Tento prútik je nezvyčajný v tom, že je vhodný na čiernu aj bielu mágiu.“ Harry opatrne vybral ebenový prútik z krabičky.

Jemné brnenie sa mu rozlievalo od prstov do celého tela.

„Orchideus.“ Vyskúšal prútik. Z prútika mu vyletela kytica červených ruží. Prikývol.

„Myslím, že ste mali pravdu. Môj starý prútik už naozaj nereagoval tak, ako mal.“ Priznal.

„Ohľadne prútikov mávam pravdu vždy. Ja ich predsa vyrábam.“ Podotkol Gregorovič.

„Ako ste vedeli, že si ma tento vyberie?“ opýtal sa zvedavo.

„Cítim, ktorý prútik patrí ku ktorému kúzelníkovi.“ Jednoducho odpovedal. Harry sa pozrel na hodiny. Pol jedenástej, najvyšší čas odísť. Ani si neuvedomil, že tu bol dve hodiny.

„Ďakujem vám. Koľko ma to bude stáť?“ poďakoval sa. Zaplatil a vytratil sa z obchodu.

Od teraz začne používať ebenový prútik, ale bude zo sebou nosiť pre istotu aj ten starý. Nikdy nevie, čo sa môže stať a skrytý prútik by mu raz mohol zachrániť život. Už dokázal, že aj prútik z cezmíny v jeho rukách fungoval, v prípade núdze bude dostatočne dobrý. 

V hoteli sa najedol a prezliekol si sa. Obliekol si džínsy a čiernu košeľu, cez to si prehodil ešte dlhý čierny čarodejnícky plášť a bol pripravený čeliť svojmu novému profesorovi. Ako sa hovorí: šaty robia človeka. Harry sa toho rozhodol držať. 

Starý prútik si nechal zastrčený za nohavicami ako ho nosil predtým. Ebenový prútik si vložil do nášivky v rukáve košele.

Pred hotelom čakal päť minút, než sa objavil jeho učiteľ. Bol oblečený v čierno-modrom habite.

„Dobrý deň.“ Pozdravil ho Harry.

„Ty si Sebastian Brennen?“ opýtal sa neveľmi priateľsky namiesto pozdravu. Jeho učiteľ mal tmavohnedé vlasy a tmavé oči, bol vysoký a štíhly. Vyzeral tak na tridsať.

„Áno, som.“ Súhlasil Harry. Ten učiteľ sa správal odstrašujúco, ale Harry sa nenechá zastrašiť. On nie.

„Premiestnime sa na miesto, kde ministerstvo nezistí, že čaruješ. Chyť sa ma.“ Prikázal mu. Harry sa ho neochotne chytil. Nemal rád, keď mu niekto niečo prikazoval. Učiteľ sa premiestnil, akonáhle sa Harry dotkol jeho ruky a chlapec sa ani nestihol pripraviť na to, čo príde.

Na pár sekúnd mal dojem, že sa ho niekto pokúša prepchať cez kľúčovú dierku. Následne dopadol nohami na tvrdý chodník, nechýbalo veľa a neustál by to. Podráždene vyfúkol vzduch a oprel sa o múr za ním. Objavili sa pred čímsi, čo vyzeralo, ako zrúcanina nejakého honosného domu. Harry sa práve opieral o bránu.

„Kde sme?“ opýtal sa.

„Tu kedysi bývala jedna čarodejnícka rodina. Dom síce spadol, ale ochranné kúzla zostali a ministerstvo tu nič nezmôže.“ Odpovedal.

„Ako je možné, že sa sem dostaneme my?“ opýtal sa Harry. Pokiaľ vedel, tak by sa sem nemali dostať ani oni dvaja.

„To nie je vaša vec.“ Odvrkol a prebodol ho pohľadom. Harry sa uškrnul. Ten chlapík mu pripomínal Snapea.

„Je vám niečo smiešne?“ zavrčal výhražne.

„Nič. Malo by?“ opýtal sa nevine Harry. Učiteľ na neho fľochol pohľadom.

Zaviedol ho do stredu zrúcaniny, Harry tipoval, že to predtým slúžilo ako jedáleň.

„Moje meno je Darius Leving a ty budeš teraz mojím žiakom, takže sa podľa toho aj správaj.“ Predstavil sa.

„Na začiatok si ťa preskúšam.“ Vyzliekol si plášť a Harry urobil to isté. Budú bojovať.

No to bude vážne super, bojovať proti niekoľkokrát lepšiemu čarodejníkovi. Pomyslel si sarkasticky. Leving mal rozhodne nadpriemernú mágiu. Nebude mu robiť problém zvládnuť Harryho do pár sekúnd. Ale rozhodne bude zaujímavé vyskúšať to. Harry svoju kožu nedá len tak. 

Levingovi padol pohľad na prútik za Harryho nohavicami. Na tvári sa mu objavil mierne iritovaný výraz.

„Chcel som začať inak, ale ukážem ti, že to, čo si urobil s prútikom, je totálna blbosť.“ Ešte ani nedohovoril a na Harryho už letelo prvé kúzlo.

Odklonil ho s prútikom, ktorý sa mu znenazdajky objavil v ruke. Leving vrhol pohľad na prútik za chlapcovým opaskom.

„Dva prútiky? Možnože nie si až taký hlúpy, ako sa na prvý pohľad zdalo.“ Uznal.

„Aby ste potom neboli sklamaný z mojich znalostí čiernej mágie.“ Uškrnul sa kyslo Harry.

„Ovládaš aspoň základy?“ opýtal sa ho.

„Teoreticky.“ Pokrčil Harry plecami.

„To si sa bál využiť ich prakticky?!“ zvýšil Leving hlas.

„Nie. Ale povedzme, že ma čierna mágia začala zaujímať až teraz. A viete, cez prázdniny je to z čarovaním zložitejšie. Mohol som si dovoliť používať len jednoduché kúzla.“ Vysvetlil.

„To som teda rád. Tvoja neznalosť bude problém, ale aspoň sa čiernej mágie nebojíš,ako väčšina ostatných.“ Vydýchol si Leving.

„Už viem, že máš rýchle reakcie a si pripravený aj na stratu prútika. Teraz si zistím, či si dobrý aj v boji. Začína sa prvá lekcia.“ Začal Leving ich prvú hodinu.

Harry nečakal, že to bude ľahké, ale toto bolo strašné! Najskôr začali bojovať. Leving nahodil jednoduché tempo a Harry mu bez problémov stačil, ale potom prechádzal na stále vyššiu a vyššiu úroveň, až mal Harry čo robiť, aby sa stihol vyhnúť kliatbam, ktoré nepoznal alebo tým, ktoré by ho mohli zraniť.

Tie takmer neškodné nechal, aby ho trafili. Nestíhal by sa uhýbať aj im, aj tým nebezpečnejsím. Využíval steny na okolí, aby ho trafilo čo najmenej kúzel.

„Takto to ďalej nepôjde.“ Zamrmlal si, keď sa znovu hodil za stenu pred silným kúzlom.

Pevne zovrel prútik vo svojich rukách. V poslednej dobe sa naučil toľko kúzel, ako za štyri roky na Rokforte. Prečo ich nevyužiť? Aj tak si ich potreboval vyskúšať, teraz má na to perfektnú príležitosť.

Odlepil sa od steny a čo najtichšie sa premiestňoval poza steny.

Doteraz sa vždy vynoril z tadiaľ, kam skočil. Je čas na zmenu. Doplížil sa až za Levingov chrbát a s úškrnom na neho zamieril prútikom.

„Tak čo, Brennen, máš dosť?“ zavolal Leving k miestu, kam skočil.

„Čo myslíte?“ nadhodil Harry a vyslal na neho kúzlo z vyššej bielej mágie. Na Harryho prekvapenie mu vyšlo dokonale.

Leving sa bleskovo otočil a vyčaroval štít. Toto bolo po prvýkrát za tento deň, čo ho musel vyčarovať.

Kúzlo ho zasiahlo z nezvyčajnou intenzitou a štít ho úplne nepohltil. Pár krokov ustúpil, keď do neho vrazilo. Spamätal sa však rýchlo a vyslal na Harryho svoju kliatbu.

Harry mu kliatbu z čiernej mágie opätoval kliatbou z bielej mágie a uskočil do strany, aby sa vyhol jeho kliatbe.

Vzduchom lietali záblesky rôznych farieb a štíty striedali štíty. Leving na tom bol oveľa lepšie ako Harry. Mal len jeden škrabanec na tvári, kým Harry sa už ledva uhýbal jeho kliatbam.

Nebol dosť rýchly a jedna kliatba ho zasiahla do pleca. Chvíľu letel vzduchom, kým nepristál vedľa múrov domu. Jeho ebenový prútik skončil ktovie kde a ten starý mal Leving.

S ťažkosťami sa posadil, ale keď videl Levinga, ako k nemu mieri, tak sa zvalil späť na trávu.

„No čo, teraz už máš dosť, Brennen?“ opýtal sa ho.

„Nebolo to nič moc, keby som sa naozaj snažil, tak ťa dostanem do dvoch minút.“ Harry nereagoval a ďalej ležal pokojne na tráve.

„Ak je toto naozaj všetko, čo dokážeš, tak nemáš na Durmstrangu čo hľadať.“ Chlapec sa zahľadel na učiteľa. Zatúžil držať v rukách svoj prútik, nech zistí, na čo sa zmôže.

V ruke mu odrazu pristál jeho dobre známy ebenový prútik. Oči mu zaplápolali hnevom a odhodlaním.

„Zmysly mám rozhodne lepšie, ako vy. Ste nielen hluchý, ale aj slepý.“ Odvrkol Harry a vrhol na neho zo zeme kúzlo.

Vložil do neho viac sily ako plánoval a Leving letel niekoľko metrov vzduchom, než narazil na kamennú stenu naproti tej o ktorú sa otrieskal Harry.

„No čo. Ako sa vám letelo?“ zavolal za ním a zvalil sa späť do trávy. Od miesta, kde Leving dopadol sa ozval smiech. Znel s časti bolestivo a z časti pobavene.

Harry zdvihol hlavu a pozrel sa na smejúceho sa učiteľa. Nechcelo sa mu veriť tomu, čo videl.

„Vy ste si museli teda poriadne udrieť hlavu.“ Skonštatoval Harry.

„Chcel som zistiť, či sa naozaj tak rýchlo vzdáš. Úprimne, čakal som nejaký kopanec alebo niečo podobné a nie ukážku bezprútkovej mágie a jedno magicky zosilnené kúzlo. A už vôbec som nečakal, že si zalietam.“ Priznal Levong, keď sa dosmial, ešte stále pobaveným tónom.

„A ešte si mi stihol aj vynadať.“ Zachechtal sa.

„A nemal som pravdu? Vtedy, keď som sa zakrádal ste ma nepočuli a teraz ste nevideli, že mám v ruke prútik. A nemám ani potuchy, ako som si ten prútik privolal.“ Priznal sa.

„Tak to budeme cvičiť, až kým na to neprídeš.“ Sľúbil.

Celý zvyšok dňa precvičovali do zbláznenia kúzla s prútikom a skúšali to aj bez neho. Na Harryho počudovanie mu vyšli všetky kúzla na prvý pokus, len bez prútika to bolo o niečo ťažšie. Ale išlo mu to dobre aj bez neho. Ešte bude síce musieť veľmi veľa cvičiť, aby sa zlepšil, ale už teraz zvláda ľahšie kúzla. Dobre mu ide hlavne ovládanie živlov. Šľahať iskri z rúk alebo vytvoriť jemný vetrík nie je síce nič úžasné, ale zlepší sa to. Bol si tým istý.

Prestávku mali iba raz. O piatej sa boli do mesta najesť a potom znovu pokračovali v čarovaní.

Harry sa vrátil do hotela o deviatej večer, celý rozlámaný a na smrť unavený. Nebol zvyknutý tak dlho čarovať a ešte k tomu využívať také silné kúzla. Bude trvať aspoň týždeň, kým si na to jeho telo aspoň trochu zvykne. Vyčerpanie poznal už z tréningov metlobalu. Toto bolo síce omnoho horšie než premotivovaný Oliver Wood, ale podobné. 

Teraz sa mohol len zvaliť do postele a spať, aby jeho telo nabralo potrebnú energiu. Zajtra ho čaká ďalšia hodina s Levingom.

Ráno sa zobudil už o piatej a vôbec sa mu nechcelo spať. Jeho lekcia sa mala začať až o jedenástej. Leving akosi rátal s tým, že Harry bude spať do desiatej. A Harry bol toho istého názoru, ako on. Bol prekvapený, že vstal tak skoro.Nemal by sa zotavovať takou rýchlosťou. 

Vstal z postele a prešiel dverami do kúpeľne pripojenej k jeho izbe. Vošiel do sprchy a pustil na seba prúd chladnej vody. Nie úplne studenej, len takej chladnej. Sprcha ho nabila energiou a Harry prestal na chvíľu myslieť. V poslednej dobe sa príliš zaoberal nad problémami, a to ho psychicky vyčerpávalo. Včera ho lekcia s Levingom vyčerpala natoľko, že nemal čas myslieť na problémy. Dnes sa na ňu preto celkom tešil. A ani počas lekcie nebude mať možnosť premýšľať nad problémami, čo bude pre neho výhodné. Ešte stále ho niekedy zožierala otázka, či je skutočne dobrý nápad zatajiť Riddlovcom, že je ich skutočným synom. Možno by im nevadilo, že bol Harrym Potterom. A hrozne rád by očistil meno Lily Evansovej, najlepšej priateľky jeho mamy.

Vypol vodu a osušil sa. Len v uteráku obmotanom okolo pásu prešiel do izby a natiahol si pohodlné nohavice a tričko. Dnes nemal náladu na košeľu. Vzal si z poličky ďalšiu knihu a začítal sa do nej.

Asi o desiatej ho vyrušilo ťukanie na okno. Otočil sa na narušiteľa jeho izby. Usmial sa a vstal, aby otvoril okno svojej snežnej sove.

„Už bolo načase, krásavica.“ Pohladil sovu jemne po perí a odbremenil ju od nákladu, ktorý priniesla.

„Nemám pre teba klietku, ale pokojne si niekde sadni.“ Ospravedlňujúca sa na ňu pozrel a vybral z ruksaka sovie sušienky. Hedviga preletela na operadlo stoličky a uprela na Harryho svoj pohľad. Chlapec sa usmial a nechal preletieť k Hedvige pár sušienok a vodu v mištičke. Sova sa najskôr na pokrm pochybovačne zahľadela, ale potom začala jesť.

Harry prešiel k balíčkom, ktoré priniesla. Boli dokopy tri.

Otvoril prvý, zabalený v červenom baliacom papieri. Z neho vypadol list a balíček. Z balíčka vypadol zápästný držiak na prútik. Harry sa nemohol ubrániť smutnému úsmevu, Hermiona vedela o tom, že vždy nosil prútiky za nohavicami. V liste sa bolo písané o tom, že sa tešia, keď príde do Brlohu. Vraj príde aj ona.

Harry sa rozosmial. Dursleyovcom sa podarilo utajiť Harryho útek, takže nikto netuší, že je preč. 

Ron mu poslal list s podobným znením ako Hermionin a pozval ho k nim. K narodeninám mu daroval kopu sladkostí, medzi nimi aj výborné fondány pani Weasleyovej. Jeden si Harry hneď vytiahol a zahryzol sa doň. Boli fantastické. Aj keď bol jeho svet hore nohami, niektoré veci zostali rovnaké. 

Posledný darček bol od Siriusa. Daroval mu zrkadielko. V liste stálo, že keď vysloví jeho meno, tak sa mu ukáže a on sa s ním bude môcť rozprávať. Toto zrkadielko používali s Jamesom, keď boli oddelený počas trestu. Harry sa zvalil do kresla, ktoré stálo za ním.

Aj aj mal ráno pomerne dobrú náladu a dosť energie, tak teraz bol unavený a nešťastný. Ako rád by prežil prázdniny v Brlohu a so Siriusom, písal, že je v Británii. Rád by sa stretol s Ronom a Hermionou a preberal s nimi rôzne blbosti. Spolu by nastúpili do Rokforu a prežili by ďalší úžasný rok. Až bolestne po tom túžil, ale nemohol. Hermiona a Ron by ho odvrhli a Harry si chcel zachovať aspoň nepoškvrnené spomienky.

Ale, čo ak by ma neodvrhli? Zadúfal. Nemohol si pomôcť, takýchto myšlienok sa nevedel zbaviť. Nedokázal sa zbaviť nádeje, že by všetko mohlo dopadnúť dobre. 

Za päť minút jedenásť hodín.

„Došľaka!“ zanadával si a rýchlo na seba navliekol habit. Vodu a sušienky pre Hedvigu položil sa stôl a uháňal preč. Medzi dverami sa ešte otočil.

„Zostaň tu.“ Poprosil Hedvigu, prikázať jej to nechcel. Nechal dokonca aj otvorené okno, keby chcela odletieť.

„Meškáš.“ Privítal ho pred hotelom Leving.

„Prepáčte.“ Ospravedlnil sa Harry.

„Vyzeráš hrozne.“ Skonštatoval.

„Cítim sa ešte horšie.“ Povedal s kyslým úškrnom.

„To ťa tak zničila včerajšia lekcia?“ opýtal sa.

„Nie.“ Záporne odpovedal a ďalej to odmietal rozoberať. Leving to očividne pochopil, pretože mu podal ruku a spolu sa premiestnili k zrúcaninám starého domu.

Na dnešnej lekcii čaroval Harry nezvyčajne zapálene. Všetky kúzla mu vyšli na prvý pokus a poriadne pokročil v bezprútikovej mágii. Už dokázal vytvoriť oheň, nie len iskry a zvládol aj malé tornádo. Rastliny a stromy rástli, keď im to prikázal a naučil sa privolávať dážď. Do piatej zvládol dvakrát toľko kúzel ako včera a to ho čakali ešte tri hodiny.

O piatej sa boli navečerať v malej reštaurácii na okraji Moskvy. Harry jedol potichu, stratený vo vlastných myšlienkach. Celú lekciu sa mu darilo vyhýbať sa myšlienkam na Siriusa, Rona a Hermionu, ale teraz do neho myšlienky doľahli plnou silou.

Mal chuť pobaliť si veci a odletieť na metle späť k Dursleyovcom. Zmenil by si vzhľad a znovu by nastúpil s Ronom a s Hermionov na Rokfort. Mohlo by to fungovať. Všetko by bolo také ako predtým. Ron s Hermionou by stáli po jeho boku, Dumbledore by nad ním držal ochranný štít a on by pokračoval v starej známej zabehnutej nenávisti medzi ním a Snapeom a v súperení s Dracom Malfoyom. Náhle mu život, ktorý nechal za sebou, pripadal zázračný. 

Vedel však aj to, že to nikdy nebude možné. Mohol by ukryť svoj vzhľad, ale čo schopnosti? A zmenil sa aj jeho pohľad na svet. Už nebol taký výbušný, dokázal oveľa lepšie kontrolovať svoju povahu a ostať neutrálny. Dedičné kúzlo malo vplyv aj na povahu a temperament. A, čo bolo zo všetkého najdôležitejšie, už by nedokázal bojovať s Voldemortom, keď vedel, že to je jeho otec a má rád svoje dve deti a manželku. Presne tak, dve deti. Harry sa medzi Roddlovcov nerátal.

Nebol ani Riddle, ani Potter a dokonca ani Brennen. Jeho meno nebolo Harry ani Sebastian. Nebol nikým. Bol jednoducho on. Chlapec bez rodiny, tak ako predtým. Len s tým rozdielom, že jeho rodina žije. Identite Sebastiana Riddla sa bránil a Harrym Potterom už nemohol byť. Meno Sebastian Brennen nebolo jeho, bolo len na to, aby ho mohli ľudia nejako volať.

„Čo sa deje, Sebastian?“ odkedy ho volá Leving krstným menom? Zmätene sa na neho pozrel.

„Nič sa nedeje.“ Odpovedal nepresvedčivo.

„Ideme?“ opýtal sa vzápätí.

„Ešte máš pätnásť minút. Určite chceš ísť?“ opýtal sa ho. Harry prikývol.

„Dobre, tak poďme.“ Súhlasil po chvíli.

Lekcia s Levingom trvala až do deviatej a Harry potom cvičil ešte do polnoci bezprútikovú mágiu nedbajúc na únavu. Vstal ráno o šiestej, vzal si knihu a čítal. O jedenástej po neho prišiel Leving a spolu cvičili až do štvrtej, kedy sa vybrali na večeru. Po večeri cvičilo ďalej, až do deviatej a Harry potom cvičil ešte vo svojej izbe do polnoci bezprútikovú mágiu.

Takto to išlo celý jeden týždeň. Zastavila to až prudká rana do hlavy, keď rozbil kúzlom kameň a ten vyletel priamo proti nemu.

Rozlepil oči od seba a zahľadel sa na rozmazanú tvár pred ním. Leving.

„Ako sa cítiš?“ opýtal sa.

„Hrozne.“ Priznal úprimne Harry. Pomohol mu posadiť sa a sadol si k nemu.

„Takého usilovného žiaka, ako si ty tento týždeň, som ešte nemal. A ver mi, že už ani nechcem mať. Takto sa zničíš, Sebastian. Neviem, čo sa ti stalo, ale preber sa choď ďalej.“ Dohováral mu.

„Pre koho mám ísť ďalej?“ opýtal sa Harry.

„Vždy sa niekto nájde.“ Stála si Leving za svojím.

„Kto? Tak mi poraďte.“ Navrhol mu.

„Čo tak Devar? Vyzeralo to tak, že si spolu rozumiete.“ Povedal.

„Prilip sa so mnou pravdepodobne nebude rozprávať. A ešte k tomu si zmením pred nástupom do školy podobu.“ Odporoval mu Harry.

„Devar je síce z aristokratickej rodiny, ale priateľov si vie vážiť. Niečo také ako zmena vzhľadu mu nezabráni rozprávať sa s tebou. A teraz sa láskavo zobuď a čeľ mu! Inak sa nedozvieš, či stojí o tvoje priateľstvo alebo nie.“ Harry na neho bez slova hľadel. Len sa mu to zdalo alebo mu na Harrym skutočne záležalo? Ale mal pravdu, naozaj by mal začať normálne existovať.

Konečne by sa mal zmieriť s tým, že už nie je Harrym Potterom, ale Sebastianom Riddlom alebo momentálne Brennenom. A okrem roho, je možné, že ho jeho priatelia budú ešte potrebovať. Voldemort bude hľadať Harryho Pottera a kde inde by ho hľadal, než u jeho verných priateľov Rona a Hermiony?

„Myslím, že máte pravdu.“ Uznal.

„Je najvyšší čas začať žiť. A na to, aby som prežil potrebujem vedomosti a silu, ktoré dosiahnem pri učení sa.“ Dodal s úškrnom. Leving sa rozosmial.

„Ty sa musíš hrozne rád učiť.“ Doberal si ho.

„Neznášam učenie, ale tie vedomosti naozaj potrebujem. Hľadá ma veľa ľudí a ja nechcem byť nájdený.“ Vážne sa na neho pozrel.

„Kto vlastne si?“ položil mu Leving viac-menej rečnícku otázku. Harry sa na neho záhadne usmial.

„Mal som už mnoho mien.“ Zasmial sa. Harry Potter, Chlapec, ktorý prežil, Ryan Stevans, Sebastian Brennen a Sebastian Riddle. A to ešte nerátal všetky prezývky, ktoré dostal.

„Priznajte sa, že vás bavilo učiť ma.“ Podpichol ho Harry dva dni pred odchodom do školy.

„Vôbec nie.“ Pousmial sa Leving.

„Takže áno.“ Skonštatoval len tak pre seba Harry. Leving sa pobavene zasmial.

„Niečo pre teba mám. Povedal si, že si pred odchodom do školy zmeníš výzor. Obyčajné kúzla nie sú ani zďaleka také dobré ako kúzelné predmety a môžu prestať účinkovať v tej najnevhodnejšej chvíli.“ Podal mu malú krabičku. Harry ju opatrne otvoril. Vnútri ležal strieborný prívesok na jemnej striebornej retiazke. Prívesok mal tvar draka s rozpätými krídlami. Drak držal v pazúroch neveľký žiarivý rubín.

„V tom prívesku je ukrytá neobyčajná moc. Vytvorili ho už pred tristo rokmi traja čarodejníci, ktorý do neho vložili svoju mágiu. Hovorí sa, že jedným z nich bol Slizolinov potomok. Mám ho už dlho a ešte stále nepoznám jeho úplné využitie. Viem len, že s ním dokážeš meniť svoju podobu a ak sa nemýlim, tak zvyšuje magický potenciál. Okrem toho nikto, okrem teba, ho nemôže dať dole z tvojho hrdla.“ Vysvetlil mu Leving. Harry vybral prívesok z krabičky a zakvačil si ho na krk.

Červený kameň sa na pár sekúnd rozžiaril a potom zostal úplne pokojne visieť pri Harryho srdci.

„Čo to bolo?“ vzal prívesok medzi prsty a detailne si ho obzrel.

„Zabudol som sa zmieniť o tom, že prívesok by mal raz nájsť svojho pána. Ten čarodejník by mal ako jediný zistiť úplné fungovanie prívesku.“ Dodal.

„A to mám byť akože ja?“ žasol Harry. Možno ho zle pochopil.

„Myslím, že prívesok to teraz potvrdil. A vôbec to nie je také nepochopiteľné, ako si myslíš. Perfektne narábaš s prútikom a máš prirodzené nadanie na bezprútikovú mágiu. Myslím, že okulumencia ti nebude robiť problémy, lebo už teraz máš istú ochranu mysle. Síce dosahuje minimálnu hodnotu, ale keby si sa začal venovať ochrane svojej mysle, tak ju zvládneš rýchlo. Byť na tvojom mieste, tak na tom zapracujem, niektorí siedmaci totiž ovládajú slabšiu legillimenciu. Nie je to síce nič silné, ale mohlo by ti uškodiť, keby sa nabúrali do tvojej mysle. Kým sa to nenaučíš, tak sa im snaž nepozerať do očí.“ Podal mu thrubú knihu v čiernej väzbe.

„Toto si prečítaj. Nikomu radšej nehovor, že ju máš, mohli by z toho byť problémy. Táto kniha patrí k čítaniu, ktoré bolo ministerstvom zakázané. Vraj je príliš nebezpečná a poviem ti, majú pravdu.“ Harry si dôkladne obzrel čiernu knihu.

„Začínam chápať, prečo ju zaznamenali ako nebezpečnú.“ Zamrmlal.

„Prečo myslíš?“ opýtal sa.

„Z tejto knihy cítim čiernu mágiu. Neviem presne určiť, o akú mágiu ide, ale rozhodne nie je biela. Naskakujú mi z nej zimomriavky.“ Priznal.

„Skutočne? Ja som si to nikdy nevšimol.“ Divil sa.

„Ja viem vycítiť mágiu, vy nie. Táto kniha ma láka aj desí, zvláštne.“ Prevracal strany v knihe.

„Čo je toto?“ ukázal na neznámy text napísaný naspodku každej strany. Harry nevedel prečítať, čo je tam napísané.

„To tam bolo vždy. Nemám ani tušenie, čo to znamená, asi jeden zo zabudnutých jazykov. Na tvojom mieste by som si s tým nerobil ťažkú hlavu, nič to neznamená.“ Odbil ho. Harry si s tým však ťažkú hlavu rozhodne robil. Práve z tých písmen išla najsilnejšia stopa temnej mágie. Áno temnej, to bolo to správne slovo pre pomenovanie mágie, ktorá vychádzala t tejto záhadnej knihy o okulumencii a legillimencii. Harry si bol istý, že práve tie neznáme slová ukrývajú skutočnú moc knihy. Aj keď netušil odkiaľ, ale vedel to.

„Ďakujem za knihu.“ Poďakoval sa.

„Nemáš za čo, Sebastian. Už je najvyšší čas odísť. Zatiaľ dovidenia, pán Brennen.“ Jemne sa uklonil a s hlasným „prásk!“ zmizol. Harry sa uškrnul, na výchovu sa nezabúda. A Leving bol vychovaný ako pravý aristokrat. Len mu niekedy priveľmi liezli na nervy jeho študenti. 

Harry čítal až do večera knihu od Levinga. Prestal až pred polnocou, kedy bol už príliš unavený na to, aby pokračoval ďalej. Dnes sa rozhodol, že sa prestane brániť a prijme svoje skutočné meno so všetkým, čo k tomu patrí.

„Moje meno je Sebastian Damon Riddle a som synom Lorda Voldemorta a potomkom Salazara Slizolina.“ Chlapcov jasný hlas prerušil ticho vládnuce v tmavej izbe. Od tejto chvíle začína žiť nový život. A ten život sa začne na škole zvanej Durmstrang.

Sebastian s trochu smutným úsmevom zatvoril oči a s tichou nádejou v lepší zajtrajšou upadol do ríše snov.