Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

13:35. Presne taký čas ukazovali nástenné hodiny v Sebastianovej hotelovej izbe.

Presne o tretej má odplávať loď, ktorá ho má zaviesť na jeho novú školu. Už dávno mal zbalené všetky svoje veci a bol aj odhlásený z hotela. Teraz len sedel v kresle a uprene pozoroval hodiny. Už tu takto sedel tridsaťpäť minút a neušla mu ani jediná sekunda.

Podobu si zmenil včera večer. Teraz mal polodlhé blond vlasy a zeleno-hnedé oči. Črty si pozmenil len mierne a výšku si nechal rovnakú. Posledné, čo potreboval je, aby mu boli jeho habity krátke.

13:40. Ešte dvadsať minút.

13:45. Ešte pätnásť minút.

13:50. Ešte desať minút.

13:55. Ešte päť minút. Už len päť minút! Nemohlo by to ísť rýchlejšie? Pomyslel si iritovane.

14:00. „No konečne!“ vystrelil zo stoličky a doslova skočil k svojmu kufru. Bezprútikovou mágiou ho zmenšil a vložil do vrecka.

Nasadol do prvého taxíka a nechal sa odviesť k Barentsovmu moru. Ako aj prvý taxikár, aj tento ho priviezol k pláži a nechal ho tam.

Na mori plávala veľká loď, asi dvakrát taká veľká, ako tá na ktorej prišla Durmstrangská delegácia na Rokfort. Popri lodi postávali študenti s ich rodičmi, aby sa naposledy rozlúčili.

Zazrel aj Philipa, práve sa zhováral s dvomi čarodejníkmi a škeril sa od ucha k uchu. Boli to jeho rodičia. Sebastian si všimol, že svetlohnedé vlasy má po mame a modré oči po otcovi.

Loď mala dve podlažia, na ktorých mali cestujúci kajuty. Z vyššieho podlažia bol výhľad na morskú hladinu a z nižšieho zas pod ňu.

Sebastian si vybral jednu z dolných kajút. Nelíšilo sa to veľmi od cestovania vo vlaku. Rozdiel bol len v tom, že vo vlaku to nadhadzovalo a tu kolísalo.

Po obvode malej miestnosti stáli celkom pohodlné pohovky, tak pre troch ľudí jedna. Boli tu celkom tri. Nad tou oproti dverám bolo okno. Z neho mohol Sebastian pozorovať rozmanité tvory plávajúce v tmavomodrom mori.

Kufor vsunul do úložného priestoru pod pohovku. Vybral si tú, ktorá bola vpravo od dverí. Dvere sa otvárali smerom doprava, takže bude skôr vedieť o návštevníkovi, než si ho všimne on.

Zvalil sa na pohovku a vybral si z kufra rozčítanú knihu o mágii mysle. Včera sa pokúšal naučiť okulumenciu, ale nebola to teda žiadna sláva. Skúšal posilniť svoje bariéry okolo mysle. Doteraz ich mal akoby z hliny, teraz z papiera. Nakoniec to vzdal a nechal si len prirodzenú „hlinenú“ ochranu svojej mysle.

Ale za to sa naučil brániť okulumenciou. Nebolo to síce ono, ak ho napadne niekto skúsený, tak stihne zistiť niečo z jeho mysle. Sebastianov spôsob síce nebol úplne dokonalý, ale to sa časom zlepší.

Dvere Sebastianovej kajuty a otvorili a dnu vtrhol hnedovlasý chlapec. Sebastien mal prútik okamžite v rukách.

„Ahoj, však tu máš voľno? Nikde nemôžem nájsť miesto.“ Opýtal sa ho. Sebastian odložil prútik.

„Pokojne si sadni.“ Vyzval ho. Philip si sadol na pohovku pod okno a kufor strčil pod ňu.

„Sebastian?“ skúsil.

„Kto iný?“ usmial sa Sebastian. Philip mu úsmev oplatil.

„Takže ťa nakoniec skutočne prijali.“ Poznamenal.

„Pochyboval si?“ uškrnul sa Sebastian.

„Áno.“ Pravdivo odpovedal Philip a rozosmial sa. Sebastian pobavene pokrútil hlavou.

„Ako sa ti podarilo presvedčiť Karkarova, aby ťa zobral?“ opýtal sa zvedavo. Sebastian sa uškrnul a zadíval sa mu hlboko do očí. Philip uhol o niečo skôr, ako Karkarov.

„Takto.“ Uškrnul sa Sebastian.

„Ani sa mu nečudujem, že ťa prijal. Mal som dojem, že mi vidíš až do duše, brr.“ Otriasol sa Philip.

„Čiastočne aj áno. Ak sa naučím legillimenciu, tak mi bude stačiť pohľad na to, aby som sa dozvedel aj tie najskrytejšie tajomstvá. Teda aspoň tak by to vraj malo byť.“ Podľa tej tajomnej knihy by to tak malo byť. Sebastian má nadanie na legillimenciu, čo len podčiarkuje nezvyčajná hĺbka jeho očí. Tá by mu mala zaistiť, že mu bude stačiť pohľad na prezeranie myšlienok... to tvrdila kniha. A Sebastian tušil, že tá kniha neklame.

„To tie tvoje až desivo hlboké oči. Keď si ich mal tmavšie, tak bol ten dojem silnejší.“ Povedal.

„Takže, keď sú tmavšie, tak podľa teba silnejšie pôsobia na okolie?“ opýtal sa Sebastian. Philip prikývol.

Sebastian zatvoril oči a zovrel prívesok s drakom v dlani. Zistil, že tak sa lepšie sústredí. Cítil jemné chvenie pod viečkami, menila sa farba.

Otvoril oči a pozrel sa na Philipa. Ten vytreštil oči, keď sa mu pozrel do očí.

„Lepšie?“ opýtal sa Sebastian. Philip prikývol.

Sebastian vyčaroval vo vzduchu zrkadlo a pozrel sa doň. Jeho oči zmenili farbu zo zeleno-hnedej na svetlo hnedú, jemne zlatú farbu. Vyzeral dobre, ale musel uznať, že sa mu viac páčili jeho tmavo hnedé oči.

„Dobre. Povedz mi niečo o škole.“ Vyzval ho Sebastian. Philip sa vďačne chytil a rozhovoril sa.

„Prváci majú celkový počet hodín 25 do týždňa. Druháci ich majú už 30, tretiaci a štvrtáci 35 a piataci, šiestaci a siedmaci 40. Máme ešte niekoľko krúžkov. A to numerológia, runy, šerm a duely. Ja osobne chodím na šerm a duely, tie ti odporúčam. Šerm učí Dylan Dwayne a Duely Darius Leving. Na škole si musíš dávať pozor na pár ľudí. Hovoria si Deti Temna a sú to blbci, ale vedia čarovať skutočne dobre. Najlepší z nich je Drake Facinelli a po ňom Alexander Tiago. Ja som stál proti Alanovi Lenderovi a nemal som pri ňom ani najmenšiu šancu. Jediný, koho som videl poraziť niekoho z nich je Caithlin Riddlová, trvalo jej tri minúty, než dostala Alana Lendera. Drake si na ňu robí zálusk, vieš, ona je fakt kočka, ale vyhýba sa mu. Nie je dosť silná na to, aby ho porazila, tak zvolila ústup.“ Sebastian tocho počúval Philipovo rozprávanie.

„Na tejto škole študuje Caithlin Riddlová?“ hlesol Sebastian. Bude navštevovať rovnakú školu, ako jeho sestra.

„Áno. Odkiaľ sa poznáte?“ zvedavo sa k nemu naklonil.

„Ona mňa nepozná, ale ja ju áno.“ Usmial sa Sebastian. Philip sa na neho nechápavo pozrel.

„Ďalšie z mojich tajomstiev.“ Žmurkol na neho Sebastian.

„Ja som vážne zvedavý na to, čo tajíš. Prečo si odišiel z Británie, kde máš rodičov, prečo si si zmenil podobu... Mohol by som menovať kopu podobných otázok. Chápe, že mi neveríš dosť na to, aby si mi povedal pravdu, ale aj tak sa nemôžem ubrániť zvedavosti. Dúfam, že netajíš mŕtvolu na povale.“ Dodal na odľahčenie.

„Aby si raz nebol dúfal v tú mŕtvolu.“ Ozval sa potichu Sebastian.

„Prečo?“ opýtal sa.

„Povedzme, že môj otec nie je považovaný za úplne dobrého.“ Priznal.

„Pokiaľ to nie je Veď-Vieš-Kto, tak je všetko v pohode.“ Nadhodil žartovne. Sebastian sa na neho smutne pozrel.

„Počkaj...“ zarazil sa Philip.

„Tvoj otec je Vol-Voldemort?!“ vytreštil oči.

„Pochopím, keď odídeš, ale bol by som ti vďačný, keby si o tom nikomu nepovedal.“ Požiadal ho Sebastian. Philip sa na neho chvíľu bez slova hľadel a potom sa rozosmial. Sebastian sa na neho nechápavo hľadel.

„Máš pravdu, to je ešte lepšie, ako mŕtvola na povale. Môj kamoš je Voldemortov syn.“ Smial sa Philip.

„Počkaj, týmto mi chceš povedať, že tebe to nevadí?“ opýtal sa nechápavo Sebastian. Philip sa prestal smiať a pozrel sa Sebastianovi do očí.

„Poznám ťa ako záhadného a mocného, ale v podstate fajn chalana. Máš tajomstiev viac, než je normálne a ešte stále poriadne nechápem ničomu okolo teba. To všetko sa môže časom zlepšiť, ak mi budeš chcieť prezradiť niečo viac o sebe. Ale v žiadnom prípade ma neodradí tvoj pôvod od toho, aby som sa s tebou priatelil!“ rozhorčil sa ku koncu Philip.

„To myslíš vážne?“ uistil sa.

„Smrteľne.“ Vyhlásil rozhodne.

„Fajn, tak počúvaj. Možno po čase zmeníš názor. Moje meno bolo predtým Harry Potter. Vyrastal som u tety a strýka, ktorý ma nenávideli a o mágii som sa dozvedel až v jedenástich, keď som začal študovať na Rokforte. Už v prvom ročníku sa mi podarilo znepriateliť si najmocnejšieho temného čarodejníka, lorda Voldemorta. Našiel som si na škole dvoch najlepších priateľov a aj pár súperov. V druhom ročníku som zabil baziliska, keď sa Voldomortova spomienka pokúsila vysať život z jednej žiačky. V treťom ročníku som zistil, že mojim krstným otcom je Sirius Black, ktorý bol neprávom poslaný do Azkabanu a mňa a mojich priateľov napadol vlkolak. Podarilo sa mi odohnať asi stovku Dementorov, keď chceli dať mne a môjmu krstnému bozk. V štvrtom ročníku vhodil jeden smrťožrút moje meno do čaše, ktorá mala rozhodovať o reprezentantoch Trojčarodejníckeho turnaja. Turnaj som vyhral a bol som svedkom smrti Rokfortského šampióna a povstania lorda Voldemorta. V deň mojich pätnástych narodenín mi prišiel list od mojej mŕtvej mamy, v ktorom mi napísala, že vlastne vôbec nie je mojou mamou. Napísala, že mojimi skutočnými rodičmi sú Tom Riddle a Adrienne Riddlová. Dokonca mám aj dvoch súrodencov, Caithlin a Jonathana. Moje pravé meno je Sebastian Riddle a som potomkom Salazara Slizolina. Teraz sa ukrývam pred svojou minulosťou a aj pred svojou skutočnou rodinou. Učím sa ovládať schopnosti, ktoré sa vo mne prebudili a zabudnúť na minulosť, čo je nemožné.“ Rozpovedal Sebastian v skratke svoj život. Philip na neho ohromene hľadel.

„Och a ešte som zabudol pripomenúť, že Voldemort je v skutočnosti láskavý a milujúci otec, ale mňa chce zabiť.“ Dodal. Philipov výraz bol na nezaplatenie. Po chvíli sa však ako-tak spamätal.

„Ty si Harry Potter.“ Hlesol. Sebastian prikývol. V kajute nastalo dusivé ticho.

„Ani to ma neodradí!“ vyhlásil Philip pevne. Sebastian sa pousmial. Takže mal Leving pravdu, keď tvrdil, že Philip je pravý priateľ.

„Ďakujem.“ Poďakoval úprimne Sebastian. Obom bolo jasné, že o tomto sa nesmie dozvedieť nikto.

Po zvyšok cesty mu Philip rozprával o dianí na škole a opísal mu svojich priateľov. Priatelil sa zo skupinkou ďalších deciek z čistokrvných a polovičných deciek.

Podľa Philipovho rozprávania boli rovnaký, ako on. Bohaté decká, ktoré vyčnievali zo snobských aristokratických kruhov. Dokázali sa zastať slabších a nevadili im muklovia, ani muklorodení čarodejníci.

Do školy dorazili o pol šiestej. Loď doplávala blízko ku škole, takže nepotrebovali nijaké dopravné prostriedky, ako na Rokforte.

Hrad bol v noci temnejší, ako cez deň a Sebastian cítil jemné vírenie mágie po okolí.

„Cítiš tú mágiu, všade okolo?“ naklonil sa k Philipovi.

„Nie. Ty snáď áno?“ zašepkal späť. Sebastian sa pobavene usmial.

„Neprestávaš ma prekvapovať.“ Zaškeril sa Philip.

Sebastian dýchal vzduch presýtený mágiou a cítil, ako jeho magické jadro vťahuje okolitú mágiu. Vnímal ju všetkými zmyslami. Dopĺňala mu stratenú energiu a upokojovala ho. Možno by ho malo desiť, ako na neho vplýva temná mágia tohto hradu, ale cítil sa s ňou spätý. Akoby patrila k nemu. Jeho jadro prijímalo okolitú mágiu, ako svoju.

Vnútrajšok hradu bol rovnaký, aký si ho pamätal. Temné a široké chodby, vhodné na tajné pozorovanie alebo ukrývanie sa.

Mierili k Veľkej sieni. Tak, ako po prvýkrát ak teraz vedel Sebastian, kam mieria. Philip mu cestou ukazoval odbočky a vysvetľoval, kam smerujú. Hlavné miestnosti sa na Rokforte aj na Durmstrangu volali rovnako. Vlastne, keď sa Sebastian zamyslel, tak si uvedomil, že aj oba hrady sa nezvyčajne podobajú. Dokonca aj mágia Durmstrangu bola v niečom podobná tej Rokfortskej. Ale nech sa Sebastian snažil ako chcel, nevedel prísť na to v čom.

Veľká sieň bola skutočne veľká, len o niečo menšia, ako tá v Rokforte. Osvetľovali ju stovky sviečok, vznášajúce sa nad ich hlavami.

V sieni bolo rozostavaných sedem stolov, za každým asi tridsať študentov.

„Nie je tu veľa žiakov.“ Poznamenal Sebastian.

„Čo si čakal? Na túto školu neprijmú len tak hocikoho. Poď!“ vysvetľoval netrpezlivo a ťahal ho k jednému zo stolov.

„Za týmto stolom sedávajú piataci, čiže my. Toto je Aafke Rodenová,“ ukázal na hnedovlásku s čokoládovými očami. Na pozdrav mu kývla hlavou.

„Arielle Woodstocková.“ Ukázal na veľmi pekné dievča s blond vlasmi a šedými očami. Jemne mu s úsmevom kývla na pozdrav.

„Isabella Castello, ale voláme ju len Bella.“ Krásne dievča s ohnivými vlasmi a karamelovými očami, obkolesenými hustými mihalnicami sa na neho skúmavo pozrelo.

„A ako posledná z dievčat v našej malej skupinke je Tiana Wianová. Naša Tia ovláda najlepšie z nás herbológiu a zázračné tvory, ale miluje zvieratá natoľko, že sa jej desia.“ Pokýval smutne hlavou a vrhol na ňu tragický pohľad. Tia ho udrela do ramena a zasmiala sa.

„Nemôžem za to, že ma zvieratá nepovažujú za vodcu svorky.“ Ohradila sa. Tia mala vlnité zlaté vlasy a zelené oči. Pôsobila ako princezná z muklovských rozprávok. Jemná a nežná.

„Ďalej tu máme Wadea Boonsa.“ Poukázal na hnedovlasého chalana s hnedými očami. Ten sa na Sebastiana uškrnul

„Tyler Terrel,“ ten chalan mal čierne vlasy trčiace na všetky strany a Sebastian mal čo robiť, aby sa neuškrnul. Pripomínali mu jeho staré, len boli o trošičku, ale skutočne len o trošku pokojnejšie. Mal akvamarínové oči s veselými iskričkami.

„A našu skupinu uzatvára Simon Shaquille. Tento chalan je najlepší z nás v tanci. Aj keď, to bude asi pre to, že ani jeden z nás nevie poriadne tancovať.“ Sebastian sa pobavene uškrnul. Simon bol blondiak so zeleno-modrými očami.

„Ty to asi vieš bravúrne, čo?“ zaksichtil sa na Sebastiana Philip. Sebastian sa rozosmial.

„Naposledy som tancoval pred pol rokom a to bolo po prvýkrát. Ver mi, nebola to žiadna sláva.“ Smial sa Sebastian.

„A ľudia, toto je Sebastian Brennen. Nový žiak nastupujúci do piateho ročníka.“ Predstavil Sebastiana.

„Takže je to pravda? Vo vyšších kruhoch sa o tebe hovorí. Špekuluje sa, že máš nejakú tajomnú moc alebo protekciu.“ Ozval sa Wade.

„Ver mi, protekciu nemá. Tú tajomnú moc možno.“ Odpovedal za neho Philip.

„Naozaj? Myslel som si, že sú to hlúposti.“ Divil sa Wade.

„Podľa toho, čo medzi tú tajomnú moc rátate.“ Pokrčil Sebastian plecami.

„Uveď príklad a my ti povieme, či je to ono.“ Navrhol Wade.

„A vieš, že ma ani nič nenapadá? Mám nadanie na mnoho magických smerov, ale ani v jednom smere nie som majster.“ Opovedal pomerne úprimne.

„Ale raz budeš.“ Vyhlásil Philip s istotou. Sebastian sa uškrnul.

„Možno.“ Nadhodil.

Karkarov privítal na škole nových žiakov a večera sa mohla začať. Sebastian sa rozprával s deckami, keď zazrel medzi siedmakmi krásne čiernovlasé dievča. Ich pohľady sa stretli a Sebastianovi pripadalo dievča nesmierne známe.

Dlhé čierne vlasy a krásne tmavomodré oči, ktoré žiarili niečím pre neho tak známym. Cítil odpoveď vo svojej mysli, ale čím viac sa na ňu sústredil, tým viac sa vzďaľovala.

Siedmačka zmätene pokrútila hlavou a otočila sa späť k vedľa sediacemu dievčaťu.

„Kto je to čiernovlasé dievča pri siedmackom stole?“ opýtal sa Sebastian Philipa.

„To je Caitlin Riddlová.“ Zašepkal mu do ucha. Sebastian sa na neho ohromene pozrel.

„Moja sestra?“ hlesol. Philip s úsmevom prikývol a Sebastian odrazu vedel, čo sa mu na jej očiach zdalo také známe. Jeho oči žiarili až do jeho pätnástich rokov podobným svitom.

Večera ubehla pokojne, len Sebastian si nemohol pomôcť a ešte niekoľkokrát pozrel na Caitlin. Ona si jeho pohľad buď nevšímala alebo ho ignorovala, lebo mu ho už ani raz neopätovala. Hrozne by ju chcel spoznať lepšie a povedať jej o tom, že je jej bratom, ale tým by si len narobil problémy.

Piatacké izby sa nachádzali v jednej z hradných veží.

„Každý z nás má jednu izbu, počet izieb sa upravuje podľa počtu študentov, takže, keď ťa prijali, tak sa objavila nová izba.“ Ukázal na dvere na konci chodby.

„Tu býva Bella, tu zas Tia a vedľa a vedľa nich Aafke...“ takto pokračoval, až sa dostal k Sebastianovej izbe.

„A tu bývaš odteraz ty.“ Slávnostne otvoril dvere na Sebastianovej novej izbe.

„No teda!“ zvolal. Sebastian pobavene nadvihol obočie.

„My nemáme ani zďaleka také úžasné izby, ako ty.“ Sťažoval sa. Sebastian vošiel v závese s udiveným priateľom dovnútra.

Celej izbe dominovala veľká a určite mäkká posteľ zo zeleným povlečením a tmavozeleným baldachýnom a pri nej samozrejme nočný stolík. Steny boli namaľované príjemnou svetlozelenou farbou so striebornými ornamentami. V izbe bola okrem postele aj priestranná skriňa, pod oknom stál písací stôl s pohodlnou stoličkou, na stenách boli pripevnené police. Na opačnej strane izby, ako boli dvere stál tmavozelený gauč so striebornými vzormi. Na zemi bol tmavozelený huňatý koberec a z izby viedli ešte dvoje dvere. Takto by som si predstavoval izbu Slizolina. Pomyslel si. Všade zelená a strieborná.

„Jedny vedú do kúpeľne, ale tie druhé neviem, my máme iba jedny.“ Pokrčil Philip ramenami. Ako nakoniec Sebastian zistil, jedny dvere viedli skutočne do mramorovej kúpeľne a druhé do elixírového laboratória.

„Toto tu budem musieť niečim naplniť.“ Poukázal na prázdne police v laboratóriu.

„Čo ťa pravdaže bude niečo stáť.“ Podotkol Philip.

„To už nejako prežijem.“ Usmial sa.

„Tak ja ťa tu nechám a idem sa vybaliť.“ Otočil sa Philip na odchod. Sebastian prikývol.

Pri posteli ležal jeho kufor, tak sa pustil do vybaľovania. Oblečenie poukladal do skrine a knihy na jednu z políc. Nemal ani potuchy, čím naplní tie ostatné.

Hodil sa na úžasne mäkkú posteľ a po chvíli zaspal pokojným spánkom. Zobudil sa až na druhý deň ráno, čo vlastne nebolo až také šokujúce, vzhľadom na to, že zaspal len niekedy o deviatej.

Podľa hodín na nočnom stolíku mal ešte dosť času na vstávanie, ale jemu sa už spať nechcelo. Vyhrabal sa spod prikrývok a skočil na mäkký koberec. Rozhodol sa, že si dá poriadnu sprchu na prebudenie a vybral sa do kúpeľne.

Sebastiana striaslo, keď sa jeho bosé chodidlá dotkli chladného mramoru v kúpeľni. Ten koberec bol taký príjemný. Pomyslel si ľútostivo.

Po vykonaní rannej hygieny si obliekol čiernu košeľu a jeansy, na to si obliekol školský habit so znakom siedmakov. Otvoril dvere na svojej izbe a vyšiel von. Potichu prechádzal chodbou a načúval šepotavému tichu navôkol. Šepotavé ticho? Môže to znieť hlúpo, ale Sebastianovi to tak skutočne znelo.

Okolo neho sa rozliehalo ničím nerušené ticho, a predsa mal dojem, že počuje tichý, takmer neexistujúci šepot. Pokrútil hlavou a pokračoval v ceste do knižnice. Philip mu včera povedal, kde sa nachádza a on bol zvedavý na knihy v nej.

Durmstrangská knižnica bola jedna obrovská miestnosť z množstvom políc a kresiel medzi nimi. Vo vzduchu bolo cítiť vôňu pergamenu, dreva a kože. Police obsahovali knihy všetkých druhov od okulumencie až po živelnú mágiu. Sebastian si vybral hneď niekoľko kníh o okulumencii, štítoch bielej a čiernej mágie, kliatbach, animágii, elixíroch a bezprútikovej mágii. Všetky si naukladal na jednu veľkú hromadu a vybral sa s nimi do svojej izby.

„Dobré ráno, Sebastian.“ Pozdravila ho veselo Arielle, keď prechádzal chodbou.

„Dobré ráno, Arielle. Nečakal som, že bude o takomto čase niekto hore.“ Poznamenal.

„Ja vstávam vždy skôr, ako ostatný. Čudujem sa, že si tak skoro hore ty, možno som konečne našla niekoho, s kým sa ráno nebudem nudiť. Ako vidím, tak si už navštívil školskú knižnicu, nepotrebuješ pomoc?“ opýtala sa ho, keď sa jeho knihy nebezpečne naklonili na pravú stranu.

„Ak by si bola taká milá.“ Súhlasil. Arielle siahla po vrchných knihách a značne odľahčila Sebastianovu záťaž.

„Ďakujem.“ Vydýchol si. Arielle sa pobavene zasmiala.

„Rád čítaš?“ opýtala sa ho.

„Celkom áno.“ Pokrčil ramenami.

„Z nás číta najradšej Aafke. Ja a Bella až tak často nečítame, ale raz ta čas aj mi siahneme po nejakej zaujímavej knihe.“ Priznala. V Sebastianovej izbe položili knihy na poličku a sadli si na pohodlný gauč.

„Moja kamarátka hrozne rada čítala knihy a hrozne rada sa učila. Na začiatku školského roku vedela naspamäť všetky učebnice a nebol deň, kedy by som ju nevidel začítanú do nejakej zvlášť hrubej knihy.“ Sebastian sa pousmial pri spomienke na svoju priateľku Hermionu.

„Prečo ten minulý čas?“ jemne sa opýtala Arielle. Sebastian sa smutne usmial, ale neodpovedal.

„Aký predmet máš najradšej?“ zahovoril jej otázku. Arielle sa zamračila, ale odpovedala.

„Bielu mágiu. Ty si mal na škole ktorý predmet najradšej?“ opýtala sa ho.

„Obranu, ale vždy som miloval lietanie.“ Odpovedal.

„Vy ste mali na škole Obranu proti čiernej mágii?“ opýtala sa ho. Prikývol.

„My máme Bielu a čiernu mágiu, tam sa naučíme brániť aj útočiť. Je to podobné, ako vaša obrana, ale my sa učíme aj čarovať vyššiu čiernu a bielu mágiu, nie len obranu proti nej. Hrávaš teda metlobal, však? Na akom poste?“ vyzvedala.

„Stíhač. Hrá ešte niekto z vás metlobal?“ už dlho z nikým nehral a rád by si zalietal na Blesku.

„My piataci hráme metlobal všetci, ale v škole sa nehrá. Len, keď sa stretneme na prázdninách, čo sa stáva takmer každý deň, takže...“ Nechala vyznieť vetu do stratena.

„Na akom poste hrávaš ty?“ opýtal sa jej.

„Stíhač.“ Žiarovo sa na neho usmiala. To dáva zmysel. Pomyslel si. Mala štíhlu a drobnú postavu. Na metle musela byť rýchla a to bolo potrebné pri stíhačovi. Rýchlosť a dobrý postreh, tie dve podmienky musel spĺňať každý stíhač.

„Inak máš krásnu izbu, najkrajšiu z nás. My nemáme ani zďaleka tak vkusne zariadené bývanie a to sme aristokratické deti. “ Posťažovala sa. Sebastian vedel, že sa skutočne nehnevá.

„Ale to aj ja.“ Pobavene sa zasmial Sebastian.

„Nepoznám nijakých bohatých Brennenovcov.“ Namietla. Sebastian sa pobavene usmial.

„A predsa som aristokrat.“ Nadhodil pobavene.

„Nesprávaš sa ako úplná aristokrat. Niečo tam je, to áno, ale to je skôr niečo prirodzené, nie naučené. Ty si nevyrastal v aristokratickej rodine.“ Sebastian sa začudoval, že je taká všímavá, ale nedal to na sebe poznať.

„Nie, nevyrastal. Vyrastal som u tety a strýka.“ Priznal.

„Prečo?“ opýtala sa.

„Pretože niektorý ľudia obetujú pre záchranu priateľa aj vlastný život.“ Zašepkal. Lilly sa obetovala, aby zachránila život svojej priateľke Adrienne. Urobila to aj keď vedela, že ju za to Tom zabije. Urobila to však preto, aby zachránila život jedinej osobe, okrem Jamesa, ktorej úplne verila a ktorú nadovšetko milovala.

Arielle sa na neho zvedavo pozrela. Sebastian sa na ňu smutne usmial a pokrútil hlavou, aby sa ho na nič nepýtala. Potom zmenil tému a začali sa len tak nezáväzne zhovárať.

„Čaute! Arielle, našla si si ranného spoločníka?“ strčil hlavu do dverí strapatý Philip. Sebastian a Arielle sa pri pohľade na neho rozosmiali.

„Skús navštíviť kúpeľňu.“ Navrhol mu Sebastian so smiechom. Philip na nich vražedne zazrel, čo ich rozosmialo ešte viac.

„No, len sa smejte. Na šerme sa budem smiať ja!“ zavrčal víťazne a zabuchol za sebou dvere.

„To teda bude hodina šermu.“ Zahlásila sucho Arielle, keď sa dosmiali.

„To je až taký dobrý?“ opýtal sa Sebastian.

„Hmm. Najlepší z ročníka.“ Súhlasila Arielle hrobovým hlasom. Vzápätí sa na neho pozrela.

„A my budeme najbližšiu hodinu jeho cieľom.“ Pokrútila nešťastne hlavou.

„Hrozné.“ Súhlasil Sebastan rovnakým tónom. Pozreli sa na seba a vyprskli smiechom.

„Už pôjdem. Ešte si musím obliesť habit.“ Poukázala na čiernu sukňu a červené tričko na ramienka, ktoré mala na sebe. Sebastian prikývol a Arielle vyšla z izby.

Po chvíli sa vrátila už oblečená a s hrubou knihou v ruke.

„Prvú hodinu v prvý deň školy sa nikdy neučíme, tak som si zobrala knihu. Už je načase prečítať ju.“ Ozrejmila.

„Koľko ju už máš u seba?“ opýtal sa, keď vstával z kresla.

„Dva mesiace.“ Ledabolo odpovedala. Sebastian sa pobavene usmial.

„No poď, ty moja Čitateľka.“ Popohnal ju pobavene von z dverí. Arielle sa zasmiala.

Na chodbe už čakali Wade, Tyler, Philip - už upravený – Tia, Simon a Bella. Aafke tam ešte nebola.

„Takto sa čakávate každé ráno?“ opýtal sa ich Sebastian s nadvihnutým obočím.

„Každé ráno.“ Súhlasil Wade.

„A keď niekto zaspí?“ opýtal sa.

„Tak ho zobudíme.“ Uškrnul sa Tyler.

„Čím, prúdom ľadovej vody?“ opýtal sa. Tyler patril medzi ľudí, ako Fred a George.

„Zvyčajne.“ Súhlasil. Sebastian sa pousmial. Účinný budíček. Pomyslel si.

„Môžeme ísť?“ opýtal sa Philip, keď sa vrátila Aafke s knihou v ruke.

„Môžeme.“ Súhlasila Aafke. Ostatný prikývli.

Vo Veľkej sieni sa posadili za piatacky stôl a čakali, kým im učitelia rozdajú rozvrhy. Čakanie si krátili rozhovorom. Sebastian cítil, že sa na neho niekto pozerá a otočil sa za tým pohľadom.

Za siedmackym stolom sedel čiernovlasý chalan s chladnými modrými očami a nie práve priateľsky pozoroval. Sebastian vycítil z jeho strany ohrozenie. Ten bude určite robiť problémy. Pomyslel si.

„Ako sa volá ten čiernovlasý chalan pri siedmackom stole?“ opýtal sa Philipa.

„Drake Facinelli. Na neho si dávaj pozor, ten, kto sa stane jeho nepriateľom na tejto škole skončil.“ Varoval ho.

„Facinelli? Jeho otec je Markus Facinelli?“ opýtal sa. Philip prikývol.

„Poznáš ho?“ opýtal sa.

„Už som sa s ním stretol.“ Zamračil sa Sebastian. Otočil sa späť na Drakea, ktorý sa na neho už však nehľadel. Bol si istý, že Sebastian nebude patriť medzi tých žiakov, ktorých bude ignorovať a Sebastian rozhodne nebude patriť ani medzi tých žiakov, ktorých Drake zlomí.

„A už mám náhradu za Draca.“ Zamrmlal si nečujne.

„Hm?“ opýtal sa Philip.

„Nič.“ Pokrútil Sebastian hlavou.

Rozvrhy im rozdal profesor Leving.

„Leving nebýva nikdy vedúcim, ale tento rok zmenil pre niečo názor a vybral si nás.“ Pošepkal mu Philip.

Takto vyzeral ich rozvrh hodín. K nemu bol ešte dodatok.

„Prvá nám odpadá a potom máme dve hodiny elixírov. Tento rok ma zabije.“ Zakvílil Philip.

„Ja som zvedavý na hodiny Bielej a Čiernej mágie. My sme mali iba obranu, čo je iné.“ Povedal Sebastian.

„Je možné, že v čiernej to budeš mať na začiatku ťažké. Karkarov nestrpí vo svojej triede žiakov, ktorý sa nedokážu ubrániť proti čiernej mágii. Na začiatku ťa postaví proti jednému zo starších žiakov a pokiaľ nevydržíš istý čas, tak letíš a späť sa dostaneš len vtedy, keď porazíš niekoho staršieho.“ Varoval ho Philip.

„Som zvedavý, koho mi pridelí.“ Zamyslel sa Sebastian.

„Nejakého šiestaka. Nikdy nedáva omnoho silnejšieho, nemal by si s tým mať problém, ale ak sa mu náhodou pošťastí, tak to budeš mať ťažké.“ Odbil to Philip.

„Neverím, že mi pridelí niekoho slabého. To by nebol Karkarov, aby ma nechcel vyskúšať.“ Nesúhlasil Sebastian.

„Uvidíme.“ Ukončil Philip rozhovor na tému hodina Čiernej mágie.

Cez voľnú hodinu si prečítal niečo s knihy o okulumencii a podarilo sa mu aj značne posilniť svoju ochranu. Okulumencia a legillimencia boli bezpochyby jeho vrodené schopnosti, pretože sa ich učil nesmierne ľahko. Ešte síce nebol spokojný, ale išlo to dobrou cestou. Už dokázal pri letmom pohľade do očí prečítať náznaky pocitov a myšlienok a pri upretom aj staršie myšlienky, ktoré pre danú osobu niečo znamenajú. A čo bolo najlepšie, ten, komu sa uprene hľadel do očí si ani neuvedomil, že mu číta myšlienky.

Ale na obrane mysle musí ešte zapracovať. Jeho stena by vydržala nátlak obyčajného siedmaka na Durmstrangu tak desať minút, ale pri niekom skúsenejšom by stroskotala omnoho rýchlejšie. Napríklad Snape alebo jeho otec by zničili jeho obranu behom minúty, ak by vôbec tú minútu vydržal.

Na elixíroch si sadol k stolu s Arielle. Elixíri učil Leving a Sebastian sa, aj keď to znelo absurdne, tešil na hodinu s ním. Na Rokforte neznášal elixíri hlavne vďaka Snapeovi, ktorý ho nenávidel a dával mu to pri každej príležitosti najavo. Sebastian sa na hodinách nevedel sústrediť a už len to, že mu nevybuchovali kotlíky bol dobrý výkon.

„Leving je hrozne prísny.“ Zašepkala mu Arielle.

„Už sa na neho teším.“ Vážne sa na ňu pozrel. Arielle sa na neho pozrela, ako na blázna.

„To myslíš vážne?“ opýtala sa. Sebastian prikývol.

„Si blázon.“ Skonštatovala. Sebastian by nestihol nič namietnuť, ani keby chcel. Do triedy totižto prišiel profesor Leving.

„Na začiatku si vás preskúšam. Uvaríme si všehodžús, čo je elixír, ktorý by ste mali ako piataci vedieť namiešať zo zatvorenými očami.“ Začal hodinu nemilým oznamom. Sebastian sa pousmial, to nebude ťažké. Všehodžús si pamätal ešte z druhého ročníka, kde ho nezákonne varili na dievčenských záchodoch.

„Pán Brennen, vy si uvaríte iný elixír. Ste prvýkrát v mojej triede a ja chcem vedieť, či ste dosť dobrý v príprave elixírov na to, aby ste navštevovali moju triedu. Uvaríte Dúšok živej smrti. Myslím, že tento elixír by ste už mohli poznať, takže môžete začať.“ Toto mal byť Sebastianov test, či sa niečo naučil na jeho prázdninových lekciách.

Ako to bolo? No, tak! Mysli! Pobádal sa v duchu.

Drvený koreň asfodelu, vývar z paliny... Objavoval sa mu v mysli text z knihy o elixíroch, ktorú mu Leving nariadil prečítať popri jeho lekciách. Sebastian bol teraz nesmierne rád, že sa na ňu nevykašľal, ako pred tým zamýšľal, ale že si ju nakoniec prečítal. Ak mal byť k sebe úprimný, tak ho tá kniha aj celkom bavila a našiel v nej plno užitočných elixírov. Teraz sa ukázalo, že sa mu skutočne budú na niečo hodiť, hoci aj na to, aby nevyletel z elixírov.

Zapálil pod kotlíkom oheň a porozkladal si ingrediencie okolo kotlíka v poradí, akom nasledujú. Vodu necháme zohriať, pridáme týždenný vývar z paliny pravej - ten mal už našťastie pripravený – tri krát zamiešame v smere hodinových ručičiek a dvakrát proti smeru, pridáme desať gramov drveného koreňa asfodelu... Postupoval podľa inštrukcii, ktoré si pamätal z knihy od Levinga.

Napočudovanie mal elixír na konci prípravy správnu farbu a aj konzistenciu. Sebastian si tým síce nebol úplne istý, ale rátal s tým, že zostane aj naďalej na jeho hodinách.

Zaniesol profesorovi vzorku svojho elixíru. Leving vzal do rúk fľaštičku a pozorne sa zahľadel na tekutinu vo fľaštičke.

Otvoril fľaštičku, jej obsah vylial do malej mištičky a do nej vhodil lístok mäty. Chvíľu sa nič nedialo, keď lístok nabral červenú farbu, čo znamenalo, že bol elixír namiešaný správne.

„Veľmi dobre, Brennen. Očividne ostávate aj naďalej na mojich hodinách.“ Pochválil ho profesor. Sebastian si vydýchol. Leving sa na naho chvíľu zamyslene pozeral a potom ho poslal na miesto. Sebastian nevedel, čo bude pre neho znamenať rozhodnutie, ktoré práve profesor učinil a to sa mu vonkoncom nepáčilo. Nemal však na výber, a tak sa poslušne posadil na miesto a mohol len nečinne čakať, čo sa z toho vykľuje.

Na druhej hodine elixírov varili odvar pokoja. Sebastianovi nerobilo problém namiešať elixír a pri práci trochu radil Arielle, ako si uľahčiť prácu. Leving bol v elixíroch majstrom a Sebastian sa toho od neho naučil počas ich lekcii veľa.

„Teraz to zamiešaj dvakrát proti smeru hodinových ručičiek a pridaj prášok z rohu jednorožca.“ Šepkal jej vylepšený postup, ktorý mu poradil Leving. Pri tomto postupovaní sa dal elixír uvariť rýchlejšie a znižovala sa pri ňom šanca neúspechu.

Na konci hodiny mali Arielle aj Sebastian perfektne namiešané elixíri a Leving venoval Sebastianovi prísny pohľad a on mu ho oplatil nevinným úsmevom. Očividne mu neušlo, že počas hodiny radil svojej kamarátke, ako namiešať elixír rýchlejšie. Sebastian mal dojem, že sa Leving pri jeho nevinnom úsmeve takmer pousmial, dokonca by mohol odprisahať, že zazrel v jeho očiach pobavenie. Hlbšie to už nestihol preskúmať, lebo ho Arielle odtiahla z učebne elixírov.

„Nehovoril si, že si taký dobrý v elixíroch.“ Vybalila na neho hneď, ako vyšli von dverami.

„Ja som to ani nevedel. Ako som mal vedieť, že si toho budem toľko pamätať?“ pokrčil plecami.

„Musíš predsa vedieť, v čom si dobrý. Takéto veci zistíš už v detskom veku.“ Namietala.

„Ja som špeciálny prípad, to mi ver. Ešte stále neviem, čo presne dokážem, ale býval som dobrý v obrane.“ Uškrnul sa.

„A v lietaní.“ Doplnila ho.

„A možno mi pôjde aj biela mágia. V nej by som mal byť aspoň obstojný.“ Hádal.

„Mám taký dojem, že sa nenájde nijaký predmet, ktorý ti nepôjde. Na ktoré mimoškolské predmety budeš chodiť?“ vyzvedala.

„Asi na všetky, ešte si tým nie som istý.“ Pokrčil plecami.

„Na všetky? Ja a zvyšok chodíme na duely a šerm. Ty a Aafke budete teda chodiť aj na numerológiu a runy, na tieto dva predmety nebude chodiť z nás už nikto.“ Informovala ho.

„A teraz si pohni, lebo zmeškáme hodinu a Crapsonová nás zabije.“ Popohnala ho.

Profesorka Crapsonová mala blond vlasy a zeleno-hnedé oči. Už na prvý pohľad to bola príjemná a energická žena, hotové stelesnenie dobrej nálady.

„Dobrý deň, žiaci! Vítam ťa medzi nami, Sebastian. Dúfam, že sa ti naša škola zapáči a získaš tu potrebné vzdelanie.“ Zaželala mu hneď na začiatku profesorka. Sebastian kývol na znak vďaky.

„Prvá hodina bude praktická. Rozdeľte sa do dvojíc!“ prikázala im. Poslušne sa rozdelili do dvojíc, pričom Sebastian zostal s Aafke.

„Jeden z dvojice bude vysielať na spolubojovníka kliatby z čiernej mágie a druhý sa jej musí ubrániť. Pravdaže, ten druhý smie využívať iba kliatby z bielej mágie. Môžte začať!“ zadala im úlohu.

„Útočím!“ zvolala Aafke a ani nečakala na Sebastianov súhlas, rovno na neho začala páliť kliatby z čiernej mágie. Sebastian bol najskôr prekvapený a ledva sa stíhal brániť, ale potom sa spamätal a začal jej kliatby oplácať vyššou bielou mágiou.

Aafke a Sebastian si súboj užívali a za chvíľu sa stali centrom pozornosti celej triedy. Pálili na seba kúzla a smiali sa pri tom. Aafke bola nadaná na čiernu mágiu a Sebastian bol jednoducho dobrý v bielej mágii.

Jeho spolužiaci sa stavili o tridsať galeónov, kto vyhrá tento súboj. Chalani stavili na Sebastiana a dievčatá zas na Aafke. Sebastian sa rozosmial, keď to počul a vďaka tomu sa dostala do vedenia Aafke. Rýchlo sa však spamätal a začal na svoju spolužiačku vysielať útočné kliatby bielej mágie v rýchlom slede. Aafke sa ledva stíhala brániť pred trénovaným spolužiakom a na útočenie nemala ani pomyslenie.

Sebastian začal pridávať do svojich kúzel mágiu a Aafkein štít nedokázal úplne zničiť Sebastianove kliatby a zasahovali ju oslabené kúzla.

„Expeliarmus!“ odzbrojil Sebastian svoju oslabenú spolužiačku. Jej prútik poslušne vletel do jeho nastavenej ruky a Aafke sa unavene posadila na zem.

„Áno!“ vykríkli radostne chalani.

„Perfektné!“ zvolala Crapsonová.

„Takýto zápas sme tu už nemali dlhú dobu. Pán Brenne, máte výnimočné nadanie na bielu mágiu, ani šiestakom sa ešte nepodarilo poraziť slečnu Rodenovú.“ Pochválila ho profesorka.

„Ďakujem. Ja som mal zas výnimočne dobrú súperku.“ Pousmial sa Sebastian.

„Výnimočne dobrá súperka? Porazil si ma na plnej čiare.“ Zasmiala sa Aafke. Sebastian jej pomohol vstať.

„Ďakujem za súboj.“ Poďakoval sa slušne Sebastian s uličníckym úsmevom.

„Potešenie je na mojej strane.“ Odpovedala mu so zachichotaním.

„A teraz chcem niekoho, kto je dobrý v bielej mágii!“ zvolal. Ostatný sa rozosmiali.

„Idem ja. So mnou určite prehráš!“ prihlásila sa Arielle.

„Ako inak, ty moje Ranné vtáča.“ Súhlasil so smiechom. Arielle sa uškrnula a vyslala na neho prvé kúzlo. Sebastian využil jeden zo štítov, ktorý sa naučil na hodinách s Levongom a hravo zablokoval jej kúzlo. Na oplátku vyslal svoje. Netrvalo dlho a Arielle ležala zviazaná na zemi. Sebastian ju rozviazal, pomohol jej na nohy a podal jej prútik, o ktorý prišla.

„Vieš o tom, že to nie je fér? Idú ti elixíri, biela aj čierna mágia, lietanie a som si istá, že to nie je všetko. Na transfigurácii sedíš so mnou, nemá mi kto radiť.“ Zakončil so smiechom.

„Arielle!“ zvolala pohoršene profesorka. Na to sa rozosmiali už všetci.

Na transfigurácii nakoniec skutočne sedela vedľa Sebastiana a kým čakali na profesorku rozprávala o ostatných študentoch a podobne, ako Philip aj ona ho varovala pred deckami, ktoré si hovorili 'Deti Temna'.

„Daj si pozor hlavne na Drakea, on je ich vodca a je z nich aj najsilnejší. Okrem toho nikdy nebojuje sám, ale s ostatnými. A keď sa proti tebe postaví šesť chalanov, tak to nie je veľmi príjemné. Na našej škole nemôžeš len tak prehrať zápas, je jedno, proti komu, jednoducho ťa začnú považovať za slabocha.“ Varovala ho s ustaraným pohľadom.

„Videla som, ako sa na teba dnes pozeral na raňajkách. Sľúb mi, že ho nebudeš zbytočne dráždiť.“ Žiadala. Sebastian nakoniec nemusel nič sľúbiť, lebo bol prerušený profesorkou transfigurácie. Profesorka Shardonová bola prísna čaordejnica s tmavohnedými vlasmi a tmavými očami. Na začiatok mu zadala, aby premenil lavicu na psa, čo ho malo preskúšať. Úlohu zvládol bez problémov a profesorka začala hodinu.

Sebastian mal po dvojhodinovke s ňou skutočne dosť. Celé dve hodiny vypisovali transfiguračné kúzla a písali si k nim opisi. Sebastiana bolela ruka a chrbát, pergamen a brko už nechcel ani vidieť.

„Neboj sa, ďalšie hodiny budú lepšie. Prvé hodiny si vždy zapisujeme kúzla, ktoré budeme preberať a potom ich na ďalších hodinách skúšame.“ Chlácholila ho Arielle.

„Tebe sa to hovorí, ale ja mám ešte numerolóogiu.“ Takmer zakňučal Sebastian.

„Teš sa. Na numerológii toho budeme písať ešte viac, ako na transfigurácii. Nerozmyslíš si ešte, či na ňu vôbec budeš chodiť?“ pridala sa k rozhovoru Aafke. Sebastian si útrpne povzdychol.

„Aj tak idem.“ Vyhlásil pevne.

„Určite?“ spýtala sa pochybovačne Aafke.

„Áno.“ Pokýval hlavou na súhlas. Aafke sa usmiala.

„Tak potom sedíš pri mne, budem ti pomáhať. Ja sa učím numeru už od prvého ročníka, takže toho viem pomerne dosť. Aj keď, ak mám byť úprimná, tak netuším, prečo na ňu vôbec chodím. Nemám nadanie na tvorbu kúzel, takže mi bude numera v podstate na nič, ale zas, mám z nej ďalšiu dobrú známku na VČÚ.“ Zamyslela sa nahlas.

„Kam som sa to ja dostal? Toto nie je škola, ale blázinec.“ Zamumlal si pre seba.

„Prosím?!“ šľahla po ňom Arielle nebezpečným pohľadom.

„Nič. Ty si niečo počula?“ opýtal sa nevinne.

Voľný čas strávil čítaním kníh, ktoré si priniesol z knižnice a potom sa vybral s Aafke na numerológiu. Numerológiu učila profesorka Crapsonová, učiteľka bielej mágie.

Sebastian mal skutočne problémy s numerológiou a na konci hodiny sa zastavil za učiteľkou a požiadal ju, či by mu nemohla dať poznámky.

„Samozrejme.“ Usmiala sa a zaviedla ho pred dvere do svojej pracovne. P chvíli vyšla a v náručí niesla obrovskú kopu pergamenov, ktorú mu vrazila do náruče. Sebastian skoro neudržal rovnováhu.

„Toto sú poznámky z prvého až piateho ročníka. Nie je toho veľa, mal by si to do Vianoc zvládnuť.“ Láskavo sa na neho usmiala. Sebastian jej vrátil úsmev trochu kŕčovito.

„Ďakujem, profesorka.“ Slušne sa poďakoval a čo najrýchlejšie – podľa možnosti – sa snažil vytratiť do izieb.

„Pekné.“ Ozval sa za ním niekde v polovici cesty pobavený hlas. Vedľa neho sa objavila Aafke a tesne za ňou sa zjavili Bella a Arielle.

„Pomôžeme ti s tým.“ Ponúkla sa Arielle.

„Vyzeráš, že ťa to čoskoro zavalí.“ Podpichla ho Bella a všetky tri si odobrali časť z jeho nákladu.

„Veľmi vtipné.“ Sucho skonštatoval Sebastian a vzápätí im venoval vďačný úsmev. Veľká časť pergamenov zmizla a Sebastianovi sa hneď išlo ľahšie.

„No, tak ako sa ti páčila prvá hodina numerológie s Crapsonovou?“ uškrnula sa na neho Aafke.

„Bolo to otrasné, ale aj tak v tom budem pokračovať.“ Priznal úprimne. Dievčatá sa zasmiali.

„Ja som bola jediná z našej skupiny, ktorá sa prihlásila na numeru a ľutovala som to už po prvom dni. Keď navštíviš prvú hodinu, tak je to istým spôsobom záväzné, ako nejaká zmluva. Po tom prvom dni musíš totižto hodiny navštevovať aj naďalej. Moja prvá hodina bola hrozná, nešlo mi pracovanie s číslami ani zo znakmi a hlava ma rozbolela už len pri pomyslení na Crapsonovú a jej spôsob výučby. Tak neznesiteľne optimistický a energický nemôže byť predsa nikto kompletný.
Ďalšie hodiny boli pre mňa hotovým utrpením, až kým si ma nezobrali na starosť Arielle a Bella a nevysvetlili mi, podotýkam, že veľmi príjemným spôsobom,“ vrhla veľavýznamný pohľad na svoje kamarátky. „že sa mám konečne zobudiť. Donútili ma navštíviť knižnicu a naučiť sa naspamäť množstvo čísel a poučiek. Myslela som si, že mi praskne hlava, ale po troch týždňoch to prinieslo isté ovocie. Moje známky sa výrazne zlepšili a začala som to dokonca aj chápať. Teraz je pre mňa numerológia hračka, len, keby sme toľko nepísali. Ak budeš niekedy potrebovať pomoc, tak sa zastav. My tri tu budeme pre teba.“ Usmiala sa na neho. Bella a Arielle sa na neho usmiali tiež a pokývali hlavami na znak súhlasu s ňou.

„Hovorí pravdu, sme tu pre teba.“ Usmiala sa Bella.

„Tak, ako ty pre nás. Hlavne pre mňa na elixíroch.“ Zaškerila sa Arielle.

„Ďakujem, ani neviete, čo to pre mňa znamená.“ Usmial sa na ne vďačne. Dievčatá sa zasmiali a hodili sa mu okolo krku.

Bolo to to najčudnejšie objatie, aké kedy zažil, pretože sa objímali aj s pergamenmi, ale patrilo medzi jeho najlepšie.

„My to vieme.“ Zašepkala mu Bella do ucha.

Sebastian si líhal do postele unavený, pretože si ešte po rozhovore s dievčatami v izbe čítal do polnoci pergameny, ale bol spokojný, tak, ako už dlho nie. Ron a Herm mu síce neskutočne chýbali a nikdy nezabudne na to, čo spolu prežili, ale možno nastal čas, aby začal žiť. A skupinka ôsmych aristokratických študentov na Durmstrangu mu v tom pomôže.