6. Boj
Sebastian sa pomocou prenášadla presunul rovno pred Durmstrangskú Veľkú sieň. Na jeho nesmierne zdesenie bola prázdna a zvonku sa ozývali tlmené zvuku, označujúce boj.
Na nič nečakal a rozbehol sa pred hrad. Ako bláznivý uháňal cez temné chodby tajomného hradu. Už dvakrát sa potkol, ale jeho to nezaujímalo. Išlo mu iba o to, aby sa čo najskôr dostal k zdroju toho hluku a pustil sa do obrany školy, ak to bude potrebné.
Udychčaný a s rozstrapatenými vlasmi dobehol pred masívne dvere, ktoré rozrazil prúdom silnej mágie. Všetky pohľady sa zamerali na neho, aby našli zdroj toho hluku.
Už na prvý pohľad bolo jasné, kto vyhráva túto bitku. Čarodejníci v jasných bielych habitoch zamorili školské pozemky a utláčali profesorov a žiakov, ktorí sa im postavili na odpor.
Nepozornosti väčšiny prítomných využil neznámy čarodejník, on jediný mal tvár zahalenú kapucňou. Namieril prútik na Sebastianovu sestru a vyriekol nejaké neznáme kúzlo. Caithlin sa bleskovo otočila, ale nemala šancu ubrániť sa jej. Sebastian, však, konal rýchlo a vyslal proti kliatbe a čarodejníkovi silnú vlnu koncentrovanej mágie.
Ich mágie sa stretli asi dva metre pred Caitlin, zrazili sa spolu a na mieste zrážky vytvorili asi meter hlboký kráter. Sebastian vrhol na svoju sestru starostlivý pohľad, ale našťastie, nebola zranená. Trochu vydesená a značne šokovaná, to áno, ale nezranená.
Toto všetkých prebralo a opäť sa s vervou pustili do boja. Sebastian dlho neváhal a rozbehol sa rovno proti zahalenému čarodejníkovi, proti ktorému práve teraz stáli dvaja profesori, Leving a Karkarov. Neznámy čarodejník bol bravúrny čarodejník, podarilo sa mu brániť a útočiť na oboch profesorov a ešte stíhal aj vysielať kliatby na študentov.
To Sebastiana značne dopálilo. Dal Karkarovovi slovo, že bude chrániť túto školu a teraz mu sem dokvitne nejaký idiotistický čarodejník a pokúsi sa zničiť školu, ktorú navštevuje? Tak to teda nie!
Cestou omráčil jedného z bielokabátnikov a jeden z nich sa ocitol až príliš blízko pri ňom a schytal plnú dávku jeho rozbesnenej mágie. Sebastian si len matne uvedomoval, že nebohému čarodejníkovi jeho mágia roztrhala magické jadro a nebohý čarodejník sa zrútil na zem, zaliaty krvou. Práve teraz bol jeho cieľom číslo jedna zahalený čarodejník. Alebo mág, opravil sa, keď neznámy rázne do kruhu švihol prútikom a vytvoril okolo seba ohnivý prstenec. Ten poslal na Sebastiana, mieriaceho k nemu.
Sebastian nemal po lekciách s Levingom nejaký veľký problém ubrániť sa pred ohňom. Keď si k Levingovým lekciám prirátame aj jeho prirodzený talent na živelnú mágiu... Svojim ebenovým prútikom načrtol do vzduchu runu znázorňujúcu vodu a mávol rukou jeho smerom. Proti sálajúcemu ohnivému prstencu sa valila vlna vody, sformovaná do tvaru troch veľkých koní. Rozpoznateľné boli iba ich hlavy a časť chrbta, zvyšok ich tela sa strácal v spenenej vlne.
Jeho vodné kone sa zrazili s ohnivým prstencom neznámeho čarodejníka a asi na pol minúty zahalili okolie do hustej pary. Sebastian uskočil a snažil sa nájsť nejakého zo súperiacich kúzelníkov. Bolo ťažké rozoznať biely fľak ich habitov medzi jasnou šedou farbou hustej pary, ale podarilo sa mu to. Zviazal ho pevnými povrazmi a vrátil sa späť k boju. Para už totižto začala vyprchávať a jemu sa odhaľoval výhľad na neznámeho.
Naštvane zavrčal, keď si uvedomil, že nie je tam, kde mal byť. Mal si to uvedomiť, bolo od neho hlúpe a nezodpovedné rátať s tým, že bude poslušne čakať na jednom mieste. Na poslednú chvíľu sa otočil a vyhol sa kúzlu zahaleného čarodejníka. Po tomto sa medzi nimi začal skutočný duel.
Kúzla striedali štíty, nepohrdli ani živlami. Onen neznámy čarodejník bol mágom ohňa a skutočne s ním vedel narábať veľmi dobre. Sebastian sa pred jeho ohnivými kúzlami musel niekoľkokrát brániť zlučovaním živlov. Ešte šťastie, že si voda a vietor tak dobre rozumeli.
Boj sa zdal byť vyrovnaný, miestami mal na vrch jeden, potom zas druhý. Na Sebastiana sa usmialo šťastie a podarilo sa mu prebiť sa vzduchom cez jeho ohnivú obranu. Silný vietor mu bláznivo rozvial habit a strhol z hlavy kapucňu.
Sebastian sa šokovane hľadel do nazúrenej tváre Albusa Dumbledora, najváženejšieho čarodejníka Anglicka a ikonu svetla. On?! Prečo, došľaka, chce Dumbledore zničiť Durmstrang?! Čo mu už nestačí Anglicko alebo čo?!
Starý čarodejník využil Sebastianov šok a vyslal na neho silné omračovacie kúzlo. Sebastian pred sebou bleskovo vyčaroval štít, ale časť magicky zosilneného kúzla ho zasiahla aj tak. Jeho nohy sa odlepili od zeme a Sebastian si poriadne zalietal. Vzduchom preletel asi sedem metrov a potom ešte dva po tvrdej zemi.
Rýchlo vyskočil na nohy, ale už to bolo zbytočné, Dumbledore sa počas jeho letu premiestnil a za ním aj jeho bielokabátnici.
„Dumbledore?“ prekvapene sa ozval Kakrarov. Zovšadiaľ okolo Sebastiana sa začalo ozývať šuškanie mnohých študentov. Jedni sa divili, prečo na nich Dumbledore útočil a druhý si šepkali o moci, ktorú Sebastian predviedol.
Mladík sa obzrel okolo seba, hľadajúc Philipa, Aafke, Bellu a v neposlednom rade Caithlin. Všetci štyria zaregistrovali jeho pohľad a rozbehli sa k nemu. Philip, Aafke a Bella sa zastavili tesne pred ním, ale jeho sestra mu skočila okolo krku.
„Nič sa ti nestalo, braček?“ zamumlala mu do plášťa. Sebastian jej objatie opätoval a jemne sa usmial.
„Všetko v úplnom poriadku, sestrička.“ Zašepkal. Odtiahol ju od seba na šírku paží a poriadne si ju prezrel.
„Nič sa ti nestalo?“ starostlivo sa jej opýtal.
„Nie, vďaka tebe.“ Venovala mu úsmev.
„Prepáčte, že ruším, ale nikto okrem nás nevie, že ste súrodenci a práve sa na vás dosť divne pozerajú.“ Upozornil ich Philip. Sebastian a Caitlin sa uškrnuli a odtiahli sa od seba.
Jeho sestru nahradila pri objímaní Aafke.
„To, aby si nikto nič nemyslel.“ Zašepkala. Sebastian sa zasmial. Po Aafke nasledovala Bella. Pevne ho objala a on si zaboril tvár do jej voňavých ohnivých vlasov. Na rozdiel od Aafke a Caithlin, ona nič nehovorila, iba ho objímala.
„Vyšlo to, Ron a Hermiona sú stále mojimi priateľmi.“ Zašepkal jej do ucha.
„To je úžasné!“ odpovedala mu rovnako ticho, nadšeným hlasom.
„Ja viem. Dokonca prehrýzli aj to, že som Voldemortov syn.“ Žiarivo sa usmial aj keď vedel, že ona to nemôže vidieť. Nejako však vedel, že jeho úsmev cíti.
Jemne sa vymanil z jej objatia a zahľadel sa do jej krásnych medových očí, orámovaných hustými tmavými mihalnicami. Jej červené vlasy jemne žiarili vo večernom šere, podobne ako jej alabastrová pokožka. Zahľadel sa na jej červené pery a predstavil si, aké by bolo pobozkať ju.
Nepochyboval, že by jeho bozk opätovala, v jej očiach sa zračila rovnaká túžba ako v tých jeho. Už-už sa začal nakláňať k jej perám, keď ho z tejto dokonalej chvíľky vyrušil hlas riaditeľa Durmstrangu.
„Odviedli ste dobrú prácu, Brennen. Teraz ste dokázali, že na túto školu naozaj patríte.“ Pochválil ho Karkarov. Sebastian s miernym ospravedlňujúcim úsmevom odstúpil od Belly a zahľadel sa na Karkarova.
„Ďakujem, cením si to. Potrebujete ešte moju pomoc?“ spýtavo sa na neho pozrel. Možno to tak nevyznelo, ale naozaj si to cenil. Ale, že by si cenil aj to, že ich vyrušil? To už tak veľmi nie.
„Nie, už to zvládneme sami.“ Uistil ho Karkarov. Sebastian prikývol a vybral sa do hradu. Chvíľka osamote mu neuškodí, skôr prospeje. Upokojí jeho zmätené myšlienky.
Uchýlil sa do tajných komnát na hrade a pohodlne si ľahol na pohodlnú pohovku. Zatvoril oči a snažil sa na nič nemyslieť.
Po desiatich minútach nečinného ležania, kedy na neho začala tvrdo doliehať samota zistil, že toto nebolo to, čo potreboval. Mal rád Philipa, Aafke aj Bellu, ale oni práve teraz neboli tými, po ktorých by túžil. Ani jeho milovaná sestra Caitlin, ktorú si obľúbil za takú krátku dobu nebola človekom, po ktorého prítomnosti by prahol. Dokonca ani Ron a Hermiona neboli tými pravými.
Jeho srdce si žiadalo prítomnosť rodičov. Adrienne Riddlová ani Tom Riddle neprichádzali v úvahu. Ako by asi zareagovali, keby sa ich roky stratený syn odrazu objavil v ich obývačke a povedal im, že potrebuje objať? Šok by bol slabý odvar toho, čo by museli cítiť.
Potom mu zostával iba jeden človek. Jeho milovaný Siri. Jeho tvár sa pri spomienke na krstného otca poskladala do bolestivej masky. Chýbal mu jeho štekavý smiech a uličnícke tmavomodré oči. Chýbal mu jeho energický krstný otec, ale rovnako mu chýbal aj ďalší zo Záškodníkov. Pokojný Remus Lupin s inteligentným pohľadom a trochu hrubým, ale aj napriek tomu upokojujúcim a príjemným hlasom. Títo dvaja boli na prvý pohľad ako deň a noc, dva protiklady, ale aj napriek tomu najlepší priatelia. Obaja milovali Harryho Pottera a Harry Potter miloval oboch.
Ale budú ochotní milovať aj Sebastiana Riddla? Syna najväčšieho černokňažníka modernej doby? Pre Sebastiana to bol risk, ale aj napriek tomu sa rozhodol navštíviť ich. Ak ho odvrhnú, tak ho to bude bolieť, ale aspoň sa nebude trápiť takýmito otázkami. Aj otázky priateľstva jeho, Hermiony a Rona mu nedali spávať a nakoniec to všetko dobre odpadlo. Treba si len zachovať optimizmus.
Zobral si medzi prsty náhrdelník so strieborným drakom, ktorý mu dal Leving na ich poslednej hodine a prezeral si ho. On mal byť tým, kto rozlúšti pravú silu tohto magického prívesku.
Pevne ho stlačil v dlani a zatvoril oči. Detailne si predstavil tvár svojho krstného otca. Predstavil si, že pred ním stojí v jeho dome na Grimmauldovom námestí. Tušil, že tento prívesok mu jeho prianie splní, že má takú moc.
Pocítil ako sa jeho telo oddeľuje od pohovky, na ktorej sedel a letí. Aj napriek silnému nutkaniu neotvoril oči a nerozptýlil sa tak. Niečo mu hovorilo, že rozptýlenie sa by mohlo pre neho malo katastrofálne účinky.
Tvrdo dopadol na drevenú podlahu nejakej zatemnenej izby. Potichu zanadával a obzrel sa okolo seba. Pohľad mu padol na osobu v rohu miestnosti, nejakého strhaného muža so strapatými a mastnými čiernymi vlasmi, jeho tvár bez života. Osvetľovalo ho svetlo sviečky, ktorá bola položená na stole pri kresle, na ktorom sedel.
Sebastian zdesene ustrnul, keď si uvedomil, kto je ten muž.
„Sirius?“ opýtal sa slabým hlasom, plným viny. Jeho krstný otec zodvihol hlavu a vyhľadal zdroj hlasu. Jeho oči sa naplnili podivným, možno až trochu šialeným svetlom, keď ho uvidel. Prekvapivo rýchlo vytasil prútik a vyskočil z kresla. Vrhol na Sebastiana nejaké kúzlo, ktoré nepoznal, a tak nemal na výber, len sa pred ním uhnúť. Sirius na neho páli jednu kliatbu za druhou, tretinu z nich Sebastian nepoznal, takže sa uhýbal. On na neho svoje vlastné kliatby nevrhal, dokonca ani nevytiahol prútik. Vedel, čo chce týmto jeho krstný otec dokázať a vedel aj to, že po chvíli prestane. Sirius chcel vždy zomrieť v boji, ale nie v boji proti neozbrojenému protivníkovi.
„Bojuj! Alebo sa ma bojíš?“ vyzval ho a prestal po ňom vrhať kliatby. Prútik však ešte stále držal namierený na neho. Sebastian sa vyrovnal, ale prútik nevytiahol. Nenapadne svojho krstného otca. A okrem toho, ak by došlo k najhoršiemu, tak môže použiť bezprútikovú mágiu.
„Nebudem s tebou bojovať. Nie, kým ma nevypočuješ.“ Povedal mu Sebastian.
„Prečo by som ťa mal vypočuť? A ako si sa sem vôbec dostal?!“ opýtal sa ho Sirius zvýšeným hlasom.
„To som ja, Harry!“ zvolal. Sirius prekvapene ustrnul, v jeho očiach jasne vpísaná nádej. Ale tá sa stratila rovnako rýchlo ako prišla.
„Klameš! Harry je mŕtvy, Dumbledore to potvrdil.“ Obvinil ho. Sebastian siahol po náhrdelníku na svojom krku a zmenil si podobu na Harryho Pottera.„Siri, to som naozaj ja, len som teraz trochu iný. Musím ti veľa vecí vysvetliť, tak ma, prosím, počúvaj.“ Požiadal ho. Jeho krstný otec sa na neho bez slova hľadel.
„Harry?“ zašepkal.
„Ale, to nie je možné. Dumbledore...“ namietal, ale Harry ho zarazil.
„Dumbledorovi viac neverím. Teraz navštevujem Durmstrang pod podobou v akej si ma videl prísť. Len pred pár hodinami som bol za Ronom a Hermionou, povedať im pravdu. Vtedy ma moji priatelia z Durmstrangu zalarmovali, že sa na škole niečo deje. Ja som sa tam hneď premiestnil a zistil som, že sa pred školou bojuje. Neuhádneš, kto napadol Durmstrang a takmer sa mu podarilo to, čo zamýšľa. Drahý riaditeľ Dumbledore bojoval na čele nejakých čarodejníkov s bielymi plášťami. On mal ako jediný z nich zahalenú tvár, ale podarilo sa mi v boji s ním strhnúť jeho kapucňu a odhaliť tak jeho tvár.“ Ozrejmil mu skutočnú pravdu o Dumbledorovi.
„Ale to je... to. To nie je pravda. Dumbledore by to nikdy neurobil a ty nie si môj synovec. Môj synovec zomrel, zabil ho Voldemort!“ zvolal. Sebastian sa na neho šokovane hľadel.
„Dumbledore povedal, že ma zabil Voldemort? Ten hajzel. Voldemort sa ma ani nedotkol, nevidel som ho od tej noci, kedy povstal na tom cintoríne.“ Žasol nad tým, čo si ten starec vymyslel. Ale prečo by to robil? To chce až tak veľmi vidieť Voldemorta padnúť alebo prečo?
„Pamätáš sa na tú noc, kedy som o tebe v Škriekajúcej búde zistil pravdu? O tom, že si v skutočnosti nezabil Lily a Jamesa a bol si neprávom odsúdený? Vtedy si mi ponúkol, že môžem ísť bývať k tebe. Ten deň patrí medzi moje najšťastnejšie. Čo myslíš, mohli by sme ešte bývať spolu?“ opýtal sa ho. Vedel, že toto jeho krstnému otcovi dokáže, že hovorí so skutočným Harrym, pretože len oni dvaja vedeli o tom Siriusovom návrhu. Dokonca ani Ronovi a Hermione o tom nepovedal.
„Harry.“ Zašepkal odovzdane. Vykročil k nemu a pevne ho objal, tíško mu vzlykajúc na ramene.
„Myslel som si, že som ťa stratil.“ Šepkal. Sebastian ho upokojujúco hladil po chrbte.
„Prepáč mi to, krstný otec. Prepáč mi, že som ťa nechal tak dlho na pochybách.“ Ospravedlňoval sa Sebastian.
„Všetko mi vysvetli. Všetko od toho dňa, kedy sme sa videli naposledy.“ Prikázal mu a on ho poslúchol a vyrozprával mu všetko.
Povedal mu o jeho výčitkách počas prázdnin, o tom ako sa jeho podoba zmenila, ale vtedy ešte nepovedal, koho bol synom. Povedal mu o tom, ako sa dostal na metle až do Moskvy a potom mu povedal aj o Durmstrangu. O škole mu síce veľa nepovedal, Karkarov sa dobre staral o to, aby vedeli čarodejníci len málo o škole, kde je riaditeľom. Povedal mu o svojich priateľoch, o svojich súrodencoch, o mame a aj o otcovi. Povedal mu o Ronovi a Hermione a aj o dnešnej bitke o Durmstrang. A nakoniec mu povedal aj o tom, že je Voldemortovým synom a skôr ako sa Sirius dostal zo šoku mu všetko ohľadne jeho rodiny vysvetlil.
Povedal mu, že jeho otec vlastne vôbec nie je taký zlý a svoju rodinu nadovšetko miluje a nezabudol ani na to, že Lily bola najlepšou priateľkou jeho mamy.
Sirius to vzal celkom dobre. Najskôr sa nezmohol na slovo, len sa na Sebastiana hľadel ako na zjavenie. Sebastian mu pričaroval kvalitnú whisky a podal mu ju. Jeho krstný otec ju vypil na jeden hlt.
„Takže si synom Voldemorta.“ Skonštatoval a nechal Sebastiana aby mu dolial. Mladý chlapec si všimol, že jeho krstný otec to potrebuje. Prikývol.
„Ale ešte stále som tvojim krstným otcom ja, však?“ opýtal sa ho a vrhol na trochu vystrašený pohľad. Sebastian sa na neho pozrel mierne podmračene. Neprehnal to s tým alkoholom?
„Samozrejme.“ Odsúhlasil mu to. Sirius si uľahčene vydýchol. Sebastiana potešilo, že sa Sirius bojí, či je ešte stále jeho krstný otec. Netešilo ho to preto, lebo na jeho intelekt zapôsobil alkohol alebo šok, ale preto, že na ňom Siriovi ešte stále záleží. Inak by ho nevystrašila predstava, že Sebastian viac nie je jeho synovcom.
„Takže... nevadí ti, že som.... hmm ... Voldemortovým synom?“ opýtal sa ho neisto. Sirius sa na neho žiarivo aj keď trochu mdlo usmial.
„Stále si moje krstňa, Harry. Nijaká krv to nezmení.“ Uistil ho Sirius.
„Volaj ma, prosím ťa, Sebastian. Tak ma volajú moji priatelia a také je aj moje skutočné meno. Už dávno ma nikto nevolá Harry a myslím, že už starým Harrym ani nie som.“ Požiadal ho. Sirius prikývol.
„Ako si želáš. Aj vyzeráš inak ako starý Harry.“ Uškrnul sa na neho. Harry sa usmial. Jasne, jeho podoba na otca je tak trochu zarážajúca. Oči aj vlasy majú takmer identické, ale niektoré rysy má predsa len z maminej strany.
„Rád by som ju spoznal. Mamu.“ Pozrel sa na Siriusa. „Podľa Lilyinho listu je úžasná a milujúca matka. Vždy som túžil po rodine a teraz ju mám takmer na dosah, ale bojím sa. S otcom sme sa nenávideli dlhé roky a ja mám strach, že by to nedokázal prekonať a dokonať pomstu bude pre neho dôležitejšie ako jeho syn. Caitlin, moja sestra je jednoducho úžasná. Dokonalá staršia sestra a som si istý, že ma ani Jonathan nesklame. Obaja sa zdajú, že si ma obľúbia a že si ja obľúbim ich, ale neviem, čo povedia na to, že som býval Harrym Potterom.“ Zložil si hlavu do dlaní a hlboko si povzdychol. Sirius vstal zo svojho miesta a presunul sa k Sebastianovi. Sadol si k nemu do kresla, ktoré si ešte počas rozprávania vyčaroval a objal ho jednou rukou okolo ramien.
„Podľa mňa to nebude až také zlé ako sa obávaš. Okamžite si ich získaš a to sa o to ani nemusíš snažiť.“ Ubezpečil ho Sirius. Sebastian sa zasmial.
„Jasne, po otcovi som zdedil silnú charizmu, ale nie som si istý, či to bude stačiť. Za tie roky si už museli na jeho čaro zvyknúť.“ Podotkol. Tentoraz sa rozosmial Sirius. Sebastian natočil hlavu jeho smerom a zahľadel sa mu do pobavených a hrejivých očí.
„Ale ja som nemal na mysli tvoju charizmu. Musím uznať, že ju máš, ale tú si mal aj predtým aj keď nebola až taká silná. Ja som myslel tvoje srdce. Možno si synom najväčšieho černokňažníka novoveku, ale tvoje srdce aj duša sú čisté. Nikdy by si nedovolil, aby sa niečo stalo ľuďom, ktorých miluješ aj keby si mal kvôli tomu sám trpieť. A keď miluješ, tak miluješ zo všetkým a celým srdcom. Tvoja oddanosť, milý Harry, teda Sebastian, je niečo, čo sa len tak nevidí. Ja si neviem ani predstaviť, že by si niekedy zradil ľudí, ktorých miluješ. Ale naozaj by som nechcel byť na druhej strane, medzi tvojimi nepriateľmi alebo medzi zradcami. Tak ako vieš nadovšetko milovať, vieš aj nenávidieť.“ Povedal mu Sirius. Sebastian sa na neho jemne usmial a aj on ho jednou rukou objal a oprel sa o neho.
„Kedy sa vraciaš do školy?“ opýtal sa ho Sirius. Sebastian sa na neho pozrel.
„Ak by ti to nevadilo, tak by som poslal riaditeľovi list a zostal by som tu na Grimmauldovom námestí. Myslím, že ani nebude príliš namietať. Na Durmstrangu je teraz aj tak zhon a ja sa o seba viem postarať, to vie aj Karkarov.“ Navrhol Sebastian. Sirius sa na neho usmial.
„Budem len rád, Sebastian. Aspoň na jednu noc tu nebudem sám zavretý v tomto hroznom dome.“ Potešil sa.
„Kde budem spať?“ zaujímal sa Sebastian.
„V mojej izbe. Dnes ťa nikam nepustím. Budem si užívať prítomnosť môjho krstného syna o ktorého som sa dlhý čas tak bál.“ Povedal mu Sirius. Sebastian sa zasmial.
„Dobre. Vyčarujem si v tvojej izbe nejakú posteľ a potom sa ešte môžeme rozprávať až do vtedy, kým nezaspím. Určite sa nájde niečo zo Záškodníckych čias o čom neviem.“ Uškrnul sa na neho.
„To si môžeš byť istý, že sa niečo nájde.“ Povedal mu a pomohol mu postaviť sa z kresla.
„Nie si hladný?“ opýtal sa ho.
„Trochu.“ Pripustil Sebastian.
„Tak poď, poviem Kreacherovi, aby nám niečo pripravil. Ja sám som sa už dlhú domu poriadne nenajedol a teraz som po dlhom čase dostal opäť chuť do jedla.“ Povedal veselo Sirius a už aj volal svojho domáceho škriatka. Sebastian sa po jeho slovách zahanbil a jeho tvár nabrala červenší odtieň. Vedel, prečo jeho krstnému otcovi nechutilo jesť. Zapríčinil to on tým, že sa bez jediného slova stratil na takú dlhú dobu.
Kreacher im pripravil skutočne báječnú večeru. Krémovú polievku, plnenú kačicu a lahodný čerešňový koláč.
„Nevedel som, že Kreacher vie tak dobre variť.“ Divil sa Sebastian.
„To ani ja. Stavil by som sa, že sa o tebe dozvedela moja mama a prinútila Kreachera uvariť niečo dobré.“ Povedal mu Sirius. Sebastian sa na neho zmätene pozrel, na čo Sirius pretočil očami.
„Si Voldemortov najmladší syn, ten býva vždy najrozmaznávanejší a najmilovanejší a si v sídle Blackovcov. A ako iste vieš, Blackovci boli a poniektorý ešte stále aj sú rodina, ktorá súhlasí s Voldemortovou vecou. Pre moju mamu musí byť nesmierna česť, že si v jej dome.“ Vysvetlil mu. Sebastianovi sa rozžiarili oči pochopením.
„Jasne, už chápem.“ Povedal.
Napísal Karkarovovi správu, kde mu oznámil, že zostáva na noc mimo hradu. Hodil do krbu Hop-šup prášok a pomocou neho poslal list Karkarovovi do jeho riaditeľne. Durmstrangský riaditeľ ho pochopí, možno nebude vedieť, kde bude a s kým, ale bude vedieť, že je v poriadku a že sa o seba postará.
„Hotovo?“ opýtal sa ho Sirius, keď vhodil pergamen z odkazom do ohňa v krbe a nechal ho zmiznúť. Sebastian prikývol na súhlas. Vstal od krbu, oprášil si neviditeľné smietky z odevu a vrhol na svojho krstného otca mierny úsmev. Sirius mu ho opätoval, zdal sa byť Sebastianovou prítomnosťou taký nadšený. Akoby mu už len tým, že žije a že je tu s ním vohnal do žíl novú energiu.
A ono to bola vlastne aj pravda. Sirius ušiel z Azkabanu a zostal zavretý v tomto starom dome na Grimmauldovom námestí hlavne kvôli nemu. Harry mu dal dôvod na to, prečo žiť. To, že sa Harry stratil už nevadilo, už nie, pretože namiesto neho prišiel Sebastian. Nebolo to tak, že by Sirius hneď nahradil Harryho za Sebastiana, to nie. Ale Sebastian bol v mnohých ohľadoch rovnaký ako Harry. Možno mali odlišné pohľady na svet a kým Harry Voldemorta z celej duše nenávidel, tak Sebastian ho miloval a vážil si ho. Ale v jadre boli obaja rovnaký, obaja nadovšetko milovali svojich priateľov a nikdy nezrádzali ani ich ani svoju rodinu.
Sebastian to mal z rodinou a priateľmi o niečo svetlejšie ako Harry. Starý Harry bol pokrvne spojený iba so svojou tetou, strýkom a bratrancom zo Surrey. A tí neboli práve dokonalým príkladom rodiny ani medzi sebou, nie to ešte, keď si spomenul na to ako zahŕňali láskou jeho. Ale zato mal výnimočne verných a dobrých priateľov. Ron a Hermiona boli priatelia do smrti, ak nie až za hrob.
Zato Sebastian Riddle, ten sa mal celkom dobre. Bol nadmieru silný, pochádzal z bohatej a váženej rodiny a jeho rodičia a súrodenci ho nado všetko milovali. Ako Sebastian Brennen si našiel skvelých priateľov a podarilo sa mu nadviazať spojenie so svojim starým životom aj keď sa ho pokúsil nadobro pretrhnúť. Jediné, čo mu robilo problém bolo to, že sa bál, nie desil, stretnutia so svojou rodinou.
V tom na tom bol horšie a zároveň lepšie ako Harry Potter. Kým Harry Potter si mohol byť istý tým, že ho milovali, veď za neho obetovali život, tak Sebastian si tým už nebol taký istý. Na to ho až príliš mátala minulosť. Ale za to vedel, že jeho rodičia žijú. Jeho otca sa síce snaží zabiť Albus Dumbledore, pravdepodobne aj s tou svojou armádou Bielokabátnikov, ale aspoň o jeho mame a súrodencoch nikto nevie.
V Siriusovej izbe si Sebastian transfiguroval kreslo na posteľ a sadol si na ňu. Posteľ si presunul bližšie k Siriusovi, aby sa mohli rozprávať a pohodlne sa na ňu usadil.
„Môžeš začať.“ Uškrnul sa na neho Sebastian.
„Tak, najskôr ti poviem o tom ako sme prefarbili Filchovu mačku na zeleno.“ Povedal mu krstný otec. Sebastian sa na neho prekvapene pozrel.
„Vy ste prefarbili Filchovi mačku na zeleno?“ žasol. Sirius s úškrnom prikývol.
„A načapala nás pri tom Lily. V ten deň som si vážne myslel, že poletíme, tak sa na nás hnevala. Nakoniec, našťastie, nešla za McGonagallovou, ale ako prefektka nám strhla dokopy sedemdesiatpäť bodov. James sa ju vtedy snažil presvedčiť, aby prestala kričať, ale len potom začala kričať naozaj. James sa chvel ešte v našej izbe, keď už bolo po všetkom.“ Objasnil mu. Sebastian sa schuti zasmial.
„A ty s ním, však?“ podpichol ho.
„Nie!“ zvolal Sirius. Sebastian sa rozosmial. Znelo to tak, že presne to potom robil.
„No, dobre, tak od začiatku. Ja a James sme sa nudili, tak sme sa snažili nahovoriť Remusa a Petra, aby nám pomohli z nejakým vtípkom. Remus sa z toho chcel najskôr vyvliecť, ale nakoniec sa poddal. Bez neho by to nešlo, on bol mozgom našich operácii....“ začal Sirius svoje rozprávanie. Sebastian sa pohodlne usalašil na posteli vedľa a počúval ho.
Sirius bol práve v polovici historky o tom ako James začaroval Snapeovo pero, aby písalo “MILUJEM MCGONAGALLOVÚ“, keď buchli vchodové dvere. Sirius a Sebastian prudko vstali. Sebastian rýchlo transfiguroval posteľ na kreslo a vrhol na seba splívacie kúzlo. Utiahol sa do toho najtemnejšieho rohu Siriovej izby. Predsa len, splívacie kúzlo nie je dokonalé a niekto by si pri bližšom pozorovaní mohol všimnúť, že sa vzduch na mieste, kde stojí takmer nebadane vlní. Preto sú neviditeľné plášte také cenené, oni kryjú dokonale.
Pár sekúnd po tom ako sa ukryl sa dvere na Siriusovej izbe otvorili a dnu nakukla Remusova hlava. Sebastian sa jemne zamračil, cítil za ním na chodbe ešte niekoho stáť. Jeho mágia sa mu zdala známa, takže ho musel ešte na Rokforte dobre poznať, ale v tých časoch ešte nemal taký vyvinutý zmysel pre cítenie mágie ako teraz, takže si neznámu magickú stopu zapamätal len okrajovo.
„Ahoj, Tichošľap. Ako ti je?“ opýtal sa ho jemne.
„Dobre, poď ďalej. Si tu sám?“ opýtal sa ho Sirius. Remus sa zatváril trochu nervózne, ale predsa otvoril dvere a vošiel dnu. Za ním do izby vplával Severus Snape s ľadovým výrazom v tvári. Sebastianovi sa už pri pohľade na neho nevarila krv v žilách, ale aj tak pevnejšie stisol prútik v prstoch. Ak ho niekto z nich napadne, tak to bude práve Snape. Možno kvôli tomu kým je a možno iba preto, lebo predstavuje hrozbu, na tom teraz nezáleží.
„Čo robíš v mojej izbe?!“ oboril sa Sirius okamžite na Snapea. Ten na neho vrhol pohľad, ktorý hovoril, že je to posledné, čo túži robiť.
„Ja som ho priviedol. Severusovi sa niečo na tej Harryho podivnej smrti nezdalo a ja s ním súhlasím.“ Zastal sa ho Remus. Sirius sa na neho prekvapene a aj trochu vydesene hľadel. Pohľadom mimovoľne zablúdil do rohu v ktorom stál Sebastian. Snapeov pohľad okamžite nasledoval ten Siriov.
„Black, koho tu máš?!“ zavrčal na Siriusa.
„Nikoho!“ zavrčal späť a prebodával ho pohľadom. Snape vrhol na Siriusa krátky, ale za to intenzívny iritovaný pohľad a Sebastian vedel, že je prezradený.
Snape švihol prútikom a vrhol na neho kúzlo. Sebastian sa ani nepokúšal brániť, vedel, čo je to kúzlo zač. Jeho splívacie kúzlo zmizlo a ukázalo jeho pravú podobu. Snape zalapal po dychu a začal po ňom vrhať jedno kúzlo z vyššej čiernej mágie za druhým. Jeho výraz odzrkadľoval číre zdesenie, preto sa k nemu rýchlo pridal aj Remus. Snape zneškodnil Siriusa presne miereným Ani hnúť, keď sa pokúšal zasiahnuť.
Sebastian sa mu ani príliš nečudoval, ale to mu nebránilo v tom, byť rozčúlený. Snape si ho musel pomýliť s otcom a musel si myslieť, že je prezradená jeho pravá identita. Útočil na neho s úmyslom zabiť. Iritovane zavrčal a oboch zmietol silnou vlnou mágie a hneď ich aj zbavil prútikov. Použil prútik, ale aj tak im dal na známosť, že je silnejší ako oni dvaja dohromady.
„Nie som Voldemort!“ zavrčal iritovane na Snapea a Remusa, zviechajúcich sa zo zeme. Zatiaľ sa nahol nad krstného otca a kúzlom ho prebudil.
„Nechajte ho!“ zvolal a prudko sa posadil. Hneď na to zakvílil a chytil sa za hlavu, ktorá ho rozbolela.
„Dávaj pozor.“ Zavrčal Sebastian už omnoho krotkejším hlasom ako predtým. Už je neskoro na to, aby kričal, že na neho nemajú útočiť.
„Prepáčte, ale nechcel som sa nechať zabiť.“ Ospravedlnil sa dvojici, ktorá ich ostražito sledovala. Hádal, že si ešte stále myslia, že je Sirius pod Imperiom a on ich nepriateľ.
„Kto si?“ opýtal sa ho Snape. Sebastian si povzdychol a hodil im ich prútiky. Obaja zachytili ten svoj. Neodložili si ich, ale už na neho aspoň nemierili. Sebastian ten svoj nechal vkĺznuť do puzdra, ktoré mal pripevnené na zápästí. Nechcel s nimi bojovať, veď boli neoddeliteľnou súčasťou jeho predošlého a asi aj terajšieho života. Dokonca aj Snape, síce mu znepríjemňoval život tak veľmi ako len mohol, ale okrem toho ho aj chránil.
„Moje meno je Sebastian Riddle, som ,ako si už profesor Snape určite všimol, synom Lorda Voldemorta a jeho manželky Adrienne.“ Predstavil sa. Snape a Remus sa na neho šokovane hľadeli. Voldemort má manželku?! Táto otázka sa dala jasne vyčítať z ich očí. Aj keď musel uznať, že Snape to až tak okato neukazoval.
„Áno, Voldemort má manželku a tri deti. Môže sa vám to zdať neuveriteľné, ale dokonca ich aj miluje.“ Odpovedal na nevyslovenú otázku.
„A to ti máme veriť?“ opýtal sa ho posmešne Snape.
„Sebastian, povedz im to, čo si povedal mne.“ Poradil mu Sirius. Sebastian sa kyslo zaškeril, ale prikývol.
„Tak to si potom sadnite, toto bude na dlho.“ Kývol na kreslá a sám sa usadil vedľa Siriusa na jeho posteľ. Svojmu krstnému otcovi líčil udalosti, ktoré sa stali od konca školského roka hodinu a pol. Spustil potom, čo si dvaja čarodejníci sadli. Sirius ho kedy-tedy, keď Sebastian niečo zabudol doplnil. Ale za to si počas rozprávania spomenul aj na niektoré veci, na ktoré si predtým nespomenul.
Samozrejme, že im nepovedal všetko a niektoré časti príbehu mierne pozmenil. Napríklad im nepovedal o tom, že ho počas leta vyučoval Leving. Tak isto im nepovedal ani nič presné o Durmstrangu. Boj medzi ním a Dumbledorom načrtol tiež iba zbežne, stále sa necítil príjemne, keď ho niekto zveleboval.
Po skončení rozprávania sa na neho Remus a Snape neveriacky hľadeli. Sirius sa na všetkých veselo škeril. Ešte si užijem zábavy. Pomyslel si Sebastian, keď si všimol, že sa Snape chystá niečo povedať.
Komentáre
Prehľad komentárov
Miluju tuhle povídku, je to tvoje nejlepší. Krom moci, nebezpečí atd. se tu Harry/Sebastian musí vyrovnat s novou rodinnou, starými i novými vztahy a najít rovnováhu mezi svými světlými a temnými stránkami.
Nevypadl ti tam kus, kde se popisuje konec boje a začátek návštěvy Siriuse? Chtělo by to možná nějakou větu nebo dvě na vysvětlení, přece jen takhle skočit z popisu boje do rozhovoru, ktzerý se odehrává o několik hodin nebo možná dní později je docela matoucí. Rozhodně mi tam chyběl výsledek boje, setkání se sestrou a ostatními po boji, rozhodnutí navštívit Siriuse.
Sebastian se docela předvedl, jsem moc zvědavý jak na ukázku jeho moci budou reagovat profesoři a spolužáci v Kruvalu. Jsem zvědavý, jestli fakt, že je možná všechny zachránil ocení víc než osazenstvo Bradavic. Asi si zadělal na pěknou polízanici. Profesoři od něj asi nebudou očekávat nic jiného než vynikající výsledky a dají mu pořádně do těla, aby byl ještě lepší.
Co se týká vlastního boje, tak možná neměl tak dávat na odiv svou moc. Používání surové magie a podobně k němu určitě přitáhne pozornost a Brumbál už teď určitě spekuluje, kdo se mu to odvážil postavit. Možná měl využít své počáteční taktické výhody, dostat se Běláskům nenápadně do zad a vyřadit jich tolik, kolik se dá. Bylo by to takové hezky zmijozelské a navíc velice účelné. Souboji s Brumbálem by se asi nevyhnul, ale kdo ví, pokud by Dědek přišel o většinu nohsledů, možná by vyklidil pole sám.
Sebastian se může připravit na to, že kolem něj začne brzo slídit Řád a budou se snažit na něj něco najít. Jestli ho odhalí, má na něj pořád páku v podobě Rona a Hermiony, nehledě k tomu, že kdyby se zmocnil některého z jeho sourozenců nebo jeho matky, zpacifikoval by naráz jeho i Voldemorta.
Nevím, jaké postavení bude v tvé povídce Brumbál zaujímat, ale pokud by mu celý kouzelnický svět důvěřoval, mohl by například z titulu své funkce ve Starostolci dohledat jeho finanční transakce a přes ně odhalit, že stojí proti bývalému Harrymu. Na oficiální žádost by asi skřeti museli reagovat, nehledě k tomu, že kim asi moc nebylo po chuti, když převedl tolik prostředků mimo jejich banku (mám nějak zafixováno, že v Moskvě nemá účet u Gringottů, ale v jiné skřetí bance).
Jaký je vlastně vztah mezi těmi zakuklenci a Fénixy? Sirius očividně o nich nic nevěděl a podle samotného konce ani Remus se Snapem. Založil si Brumbál nějaký nový spolek? Kde do něj vzal lidi, když většina těch, kdo za něco stojí je už pevně zakotvena na jedné nebo druhé straně? O co jim jde? Předpokládám, že tam jde o víc než jenom o likvidaci potenciálních oponentů.
Doufám, že na tuhle povídku nezanevřeš, i když jsem na ni v anketě kliknul skoro sám. Moc se těším, až se na scéně objeví zbytek jeho rodiny. Jsem moc zvědavý na jeho matku, reakci Voldemorta a vůbec o rodinnou pohodu u Voldemortů doma. Stráví tam část prázdnin? Myslím, že taťka by ho mohl dost naučit. Možná by si mohli udělat společný výlet do Tajemné komnaty, aby se podívali po nějakých vodítkách ke Zmijozelovu dědictví.
Re: Jen tak dál
Klea, 4. 3. 2013 15:28
Ďakujem za upozornenie. Ja som si to už včera nekontrolovala, myslela som už iba na to ako sa čo najskôr dostať do poslete. Posledné dni som sa veľa nevyspala, divím sa, že som včera dokázala ešte po jedenástej vôbec premýšľať.
Text mi nechýbal iba pri tom boji, ale tam najviac. Už som si to opravila, všetko by malo byť v poriadku.
A nie, nechystám sa zanevrieť na túto poviedku. Ak sa to zdá, že pridávam málo, tak mi to napíš, posnažím sa potom polepšiť. Niekedy je totižto potrebné dokopať ma do toho písania. Nebyť vašich komentárov, tak pridávam tak raz za tri mesiace, ak vôbec. :-)
A Bielokabátnici sa tam ešte objavia. Samozrejme, nesmie medzi nimi chýbať ani Dumbledore a vysvetlím aj kto to vlastne je. Snape, Rem a Sirius objasnia ako súvisia s Rádom. :-)
Re: Re: Jen tak dál
Rankl, 4. 3. 2013 17:51
Takhle je to o mnoho lepší :-)
Nechci tě do přidávání tlačit, když ostatní chtějí raději Nejmocnějšího, stačí alespoň tu a tam nějaká kapitola, abych se měl na co těšit. Spíš se bojím, že tohle téma je prokleté. Cissy ho nedokončila, Weronika také zatím nepokračuje, takže bych se rád dožil alespoň jednoho konce.
To s těmi komentáři chápu. Pod mou poslední kapitolou nepřistál za týden ani jediný a to mě rozhodně k dalšímu psaní nepovzbuzuje :-(
Re: Re: Re: Jen tak dál
Klea, 4. 3. 2013 18:57
Ja by som rada, ale keď mne Aristokrace až tak nesadla. :-( ZB sa mi páčila oveľa viac.
A inak, nemám veľmi problém s tým, že by som kvôli Najmocnejšiemu zanedbala ostatné. Píšem zvyčajne to, na čo mám chuť. Zatiaľ sa nebojím, že by aj mňa chytilo to dobre známe "prekliatie". Nemám taký dojem, že by som chcela svoje poviedky nechať len tak ležať. :-)
Cissynu aj Weronikinu verziu som čítala a obe sú veľmi dobré. Nečudovala by som sa, keby Weronika tú svoju ešte dokončila. V poslednej dobe pridáva strašne málo, snáď sa to už teraz, keď skončila školu zmení. cissynu tiež poznám a páčila sa mi. Je mi naozaj ľúto, že to nedokončila. Podobne ako Weronika, ale u nej mám ešte nádej, že by ju mohla okončiť. :-)
A teraz si nespomínam čo to bolo zač, ale už som čítala aj dokončenú FF, kde bol Harry Voldemortovým synom.
Re: Re: Re: Re: Jen tak dál
Kik, 21. 3. 2013 22:17
nebyla to tahle: http://aknel5.webgarden.cz/rubriky/dokoncene/dchr ?
Tákže jsem si pročetla všechny kapitolky a musím uznat, že to zatím vypadá dobře XD ale taky se mi už začínají nějak protínat tvoje povídky, vážně, jak to děláš, že se ti to neplete dohromady?
Re: Re: Re: Re: Re: Jen tak dál
Klea, 4. 4. 2013 14:36
Je to možné. Už si presne nepamätám, ktorá to bola. Ale určite je ich viac. :-)
Zatiaľ ešte viem, ku ktorej čo patrí. :-) Mám k nim málo kapitol, takže nie je problém pamätať si čo sa stalo. Len si niekedy musím prečítať aspoň koniec poslednej kapitoly.
komentík
Karlos-sama, 6. 3. 2013 10:40
Rankl, jak tě mám sakra trumfnout v takovém komentáři? xD (Neodpovídat, pouze řečnická otázka)
Tohle byl velice zajímavý díl, už jen z důvodu, že se kolem Harry pomalu začíná shromažďovat jeho stará "rodina a přátelé" a jeho nová "rodina a přátelé". Zdá se, že z obou identit využije co nejvíce vlivu a než se ukáže před Tomem, bude mít za sebou početnou skupinku jemu loajálních lidí :)
Jen tak dál
Rankl, 4. 3. 2013 8:14