Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

  Prečo by sme ti mali veriť?“ opýtal sa ostražito Snape. Sebastian si povzdychol. Vedel, že Snape bude robiť problémy.

„Lebo je to pravda?“ nadhodil. Snape sa nadychoval k určite neveľmi príjemnej odpovedi. Našťastie ho prerušil Remus.

„Čo za tvor bol v mojom kabinete, keď ma v treťom ročníku, počas víkendu v Rokville navštívil Harry Potter?“ opýtal sa Remus. Sebastian sa jemne zamračil. V treťom ročníku? Nemohol ísť do Rokvillu, lebo nemal povolenie od strýka a narazil na Remusa. Ale čo za tvora tak vtedy mal? Och, jasne, hlbočník. Ešte stále si pamätal tie jeho dlhé prsty, ktoré pritláčal na sklo a oči, ktoré ho pozorovali.

„Hlbočník. Mali ste ho tam pripraveného na hodinu s nami.“ Odpovedal. Remus prikývol.

„Správne.“ Súhlasil. Jeho tvár stratila väčšinu predošlej ostražitosti a dokonca odložil aj prútik. Ešte stále sa však Sebastianovi stalo, že je nejaký strnulý.

„To nestačí.“ Povedal rozhodne Snape. Sebastian pretočil očami. Samozrejme, že to nestačí. Čo by už len mohlo stačiť Snapeovi? Rozhodne nie slovo dvoch Záškodníkov.

„Máte pri sebe Veritasérum?“ opýtal sa sucho. Snape prikývol.

„Tak dajte.“ Vyzval ho a natiahol k nemu ruku. Snape opatrne vytiahol z habitu fľaštičku naplnenú priezračnou tekutinou a podal mu ju. Sebastian ju prevzal a podal Siriusovi. Tomu zatiaľ veril najviac.

„Tri kvapky, nie viac.“ Upozornil ho. Sirius sa na neho prekvapene pozrel, podobne ako zvyšný dvaja čarodejníci.

„Ty chceš užiť Veritasérum?“ opýtal sa ho neveriacky Remus.

„Áno, nič nedokáže pravdu lepšie, než Elixír pravdy, no nie?“ mierne sa usmial a opäť pretransfiguroval posteľ na kreslo. McGonagallová by na neho bola hrdá. V transfigurácii sa rozhodne zlepšil. Pohodlne sa oprel o opierku kresla a nechal Siriusa, aby mu nakvapkal na jazyk presne tri kvapky. Účinok bol takmer okamžitý. Jeho myseľ naplnil priezračný opar, ktorý pred ním ukryl a zároveň odhalil všetky jeho spomienky. Nevedomými očami sa pozrel na troch mužov. Veril Siriovi, že bude Snapea krotiť.

„Vaše meno?“ opýtal sa Snape.

„Sebastian Damon Riddle.“ Odpovedal Sebastian.

„Bola vaša identita predtým Harry Potter?“ pokračoval.

„Áno, až do mojich pätnástych narodenín, vtedy som sa dozvedel, že som synom Toma Marvolosa Riddla, známeho aj pod menom lord Voldemort, Temný pán alebo Veď-viete-kto a Adrienne Riddlovej.“ Odpovedal hlasom bez emócii. Ani si poriadne neuvedomoval, čo hovorí, vedel len, že musí hovoriť pravdu.

„Všetko to, čo ste nám nedávno, pred niekoľkými minútami, prezradili bola pravda?“ opäť sa ozval Snapeov hlas.

„Áno.“ Súhlasil Sebastian.

„Aj to, že Temný pán miluje svoje deti a manželku?“ pokračoval.

„Áno.“ Prikývol Sebastian. Alebo by aspoň prikývol, keby to v tejto chvíli šlo.

„Myslím, že to by už stačilo.“ Povedal Sirius.

„Je nejaký váš priestupok s vášho štúdia na Rokforte o ktorom neviem?“ zaujímal sa Snape.

„Áno.“ Súhlasil Sebastian.

„Aký?“ opýtal sa Snape.

„V prvom ročníku sme ja, Ron a Hermiona prepašovali zo školy Hagridovho draka, v druhom ročníku sme ja a Ron navštívili Zakázaný les, kde sme navštívili Aragoga, Hagridovho priateľa. Jeho potomkovia nás takmer zabili, ale...“

„Dosť!“ uťal ho Sirius. Sebastian poslušne zaklapol ústa.

„Kto je Aragog?“ pokračoval Snape.

„Dosť!“

„Akromantula.“ Odpovedal pokojne Sebastian, len o niečo skôr ako Sirius. Neuvedomoval si tri prekvapenú pohľady, ktoré sa na neho otočili.

„Vy a Weasley ste sa rozprávali s Akromantulami?“ overoval si Snape.

„No, vlastne iba ja. Rona dosť znervózňovali jeho potomkovia. Právom.“ Dodal.

„Ako sa vám podarilo uniknúť? V Zakázanom lese musí byť aspoň stovka akromantúl.“ Zaujímal sa tentoraz Remus.

„Je ich tam aspoň tristo, približne toľko ich išlo po nás. Najskôr sme sa cez nich pokúsili prebiť aj napriek tomu, že sa nám to zdalo nemožné. Nakoniec nás zachránilo Weasleyovské auto, ktoré nás v lese našlo a vyviedlo preč. Vtedy to bolo tesné, mohli sme skončiť ako ich olovrant a nikto by na to neprišiel.“ Odpovedal popravde Sebastian. Cítil ako Veritasérum strácalo na sile. Konečne, už toho vyzradil viac než dosť. Ešte začul nejakú ďalšiu otázku, ale už neodpovedal. Namiesto toho mierne potriasol hlavou a pozrel sa na svojich spoločníkov.

„Teraz máte už aj dôkaz o tom, že som naozaj hovoril pravdu.“ Povedal. Rozhodol sa ignorovať to, že im práve prezradil niečo, za čo by mohli jeho a Rona vylúčiť. Dúfal len, že tak učinia aj oni.

„To máme, ale nemyslím si, že bol potrebný.“ Povedal Sirius a vrhol na Snapea nevraživý pohľad.

„Myslím, že bol. Nedivím sa, že mi Snape nechcel veriť, je to tak trochu absurdné, Harry Potter, Voldemortov syn. A ešte k tomu to, že je Dumbledore na zlej strane alebo kde to on vlastne je, už ani neviem. Všetko je to naruby. Ale aspoň niektoré veci zostali takmer rovnako ako po starom.“ Povedal a usmial sa na Siria a Rema. Oni dvaja, hlavne Sirius, Ron a Hermiona boli aj po tom všetkom jeho priateľmi. Jeho starí priatelia, zosobňujúci pevné pilieri, ktoré ho sprevádzali predošlým životom zostali na mieste aj keď sa nejakú dobu zdali byť zrútené a čo bolo najlepšie, pridali sa k nim nové.

Caitlin, Bella, Philip, Aafke, oni boli jeho ďalšími piliermi a dúfal, že sa k nim pridá aj jeho rodina. Bál sa, to áno, hlavne otcovej reakcie, ale pomaly začínal veriť, že by ho mohli prijať. Boli predsa rodina a na tom v skutočnosti záležalo, no nie? Skutočne dúfal, že áno. A ak by sa náhodou niečo aj pokazilo, tak bude mať spojenca vo svojej staršej sestre. Nechcel ju na to zneužívať, ale vedel, že ona by ho podržala.

„Čo sa chystáš robiť v blízkej dobe?“ zaujímal sa Remus. Sebastian neisto pokrčil plecami.

„Nie som si istý. Mám dohodu s Caitlin, mojou sestrou, že pôjdem na konci roka za otcom. Priznávam, že som chcel na konci roka zmiznúť z povrchu zemského, aby som to nemusel podstúpiť, ale teraz si tým nie som až taký istý. Možno by som to mal skúsiť. Ak to dopadne katastrofálne, tak sa aspoň konečne zbavím tej strašnej neistoty, ktorá ma užiera.“ Priznal. Remus prikývol.

Sebastian sa zahľadel Remusovi do očí a dlhú chvíľu ho iba pozoroval. Nič na neho neskúšal, nesnažil sa mu dostať do mysle ani nič také, len ho pozoroval. Po chvíli sa Remus začal nepríjemne ošívať pod jeho pohľadom, a tak to Sebastian vzdal. Prívetivý vlkolak bol z neho v rozpakoch a nebol si ním istý.

Bol by hlúpy, keby očakával, že to každý prijme tak pokojne ako Ron, Hermiona a Sirius, ale aj tak ho to bolelo. Zarmucoval ho pohľad na to, že mu jeho stará rodina nedôveruje tak ako niekedy a to len preto, lebo sa zmenilo jeho meno , výzor a sčasti aj povaha. Ale stále to bol on, mladý Harry Potter, ten impulzívny a obetavý Chrabromilčan bol ešte stále v jeho vnútri. Podstatu človeka predsa nejde len tak zmeniť, ale to videli len niektorí. Aj Remus to zistí, bezpochyby, ale bude mu to nejaký čas trvať. Možno pár dní, týždeň, mesiac, rok, nevedel ako dlho, ale cítil, že ho prijme. Toto mu zatiaľ muselo stačiť.

Mierne sa na neho usmial, premenil kreslo späť na posteľ a nechal Siriusa, aby si sadol vedľa neho. Snape a Remus si sadli oproti nim. Sirius prehodil jednu ruku okolo jeho ramien a pritiahol si ho bližšie. Sebastian sa s miernym úškrnom nechal vtiahnuť do polovičného objatia a našiel si čo najpohodlnejšiu pozíciu pre neho aj pre jeho krstného otca.

Ešte nejakú dobu sa rozprávali. Sebastiana zaujímalo všetko, čo sa udialo počas jeho neprítomnosti. Traja čarodejníci mu povedali v podstate to isté, čo Hermiona a Ron. Dumbledore často mizol ktovie kam a neukazoval sa ani na poradách Rádu. Čarodejnícky svet sa desil toho, že ich ochranca zomrel a vinili z toho Voldemorta. Všetci sa začali uťahovať pod ochranné krídla Albusa Dumbledora. To bolo niečo, čo Sebastiana ani v najmenšom neprekvapilo, vlastne to očakával. Väčšina čarodejníkov mala veľké reči, ale keď prišlo na skutky, tak sa schovávali za mocnejších kúzelníkov ako deti za sukňu svojej mamy. 

Zaujímalo ho ako budú reagovať, keď zistia, že chlapec, do ktorého vkladali nádeje, že ich zbaví Voldemorta žije a ešte k tomu je jeho synom. Lebo Sebastian sa proti Voldemortovi nepostaví, nedokázal by sa postaviť svojmu otcovi. Teraz už nezáleží na to, či je skutočne taký krutý ako tvrdí Dumbledore, je jeho otec a miluje svoju rodinu.

Ako pre Harryho, tak aj pre Sebastiana je rodina niečo posvätné. V duchu sa uškrnul. Už o sebe premýšľa ako o dvoch osobách, asi mu to už začína prerastať cez hlavu. Ani by sa tomu nečudoval, sám sa niekedy cítil zrelý do cvokhausu.

Asi po dvoch hodinách sa Snape vrátil späť do Rokfortu, viditeľne spokojnejší ako keď prišiel a Remus sa vybral do jednej z izieb v Siriovom dome. Sebastian mal zostať spať v Siriusovej izbe so svojím krstným otcom. Sirius ho nechcel ani pustiť do vedľajšej izby, akoby sa bál, že sa rozplynie. Ak mal byť Sebastian úprimný, tak mu to ani príliš nevadilo. Tiež si chcel čo najviac užiť prítomnosť svojho krstného otca. Zajtra ráno sa bude musieť vrátiť späť do školy.

„Sirius?“ ozval sa, keď už obaja ležali v posteliach a okolo nich sa rozprestierala tma.

„Áno?“ reagoval Sirius.

„Nie je nebezpečné, že som tu? Toto je sídlo Fénixovho rádu a ja som syn Voldemorta.“ Zaujímal sa.

„Nemyslím si. Nikto nevie, kto si a aj keď nemám Srabusa príliš rád, viem, že to nikomu nepovie. Okrem toho, sem už nejakú dobu nechodí takmer nikto. Raz za čas sa tu síce ukáže Remus, Tonksová alebo niekto z Weasleyovcov s Hermionou, ale to tiež iba preto, aby som tu nebol sám. Dumbledore už dva mesiace nezvolal nijakú poradu ani nedal nikomu nijakú prácu. Fénixov rád upadá, lebo strácame vodcu. Najrozumnejšie by bolo, keby niekto nahradil Dumbledora, ale to sa nikto neodváži urobiť. Na to si členovia Rádu Dumbledora až príliš vážia.“ Ozrejmil mu Sirius situáciu v Ráde. Sebastian prikývol aj keď to Sirius nemohol vidieť. Niečo takéto čakal. Podľa toho, čo mu Hermiona, Ron, Sirius, Remus a Snape povedali o terajšej situácii ho už nemohlo prekvapiť nič.

„Dobrú noc, Sebastian.“ Zaželal mu Sirius. Sebastianovo meno mu ešte nešlo z úst úplne prirodzene, ale Sebastian obdivoval, ako rýchlo si na jeho nové meno zvykol.

„Dobrú noc, krstný otec.“ Povedal Sebastian. Ešte nejakú dobu premýšľal nad všetkým, čo sa dnes dozvedel. Jeho myšlienkové pochody sprevádzal pokojný dych spiaceho Siriusa. Netrvalo dlho a aj on sám upadol do náruče spánku.

Ráno sa zobudil skoro, ešte nebolo ani päť hodín. Sirius ešte stále spal na vedľajšej posteli. Sebastian premenil posteľ, ktorú si transformoval späť na kreslo, napísal Siriovi krátky lístok, ktorý položil na nočný stolík a vykradol sa z jeho izby.

Kráčal utíchnutým domom. Väčšina obrazov ešte stále spala, o tejto dobe sa mu tento dom zdal celkom príjemný. Zlovestné tiene sa strácali v žiare ranných slnečných lúčov a osvetľovali Blackovský dom zlatistým svetlom.

Obraz Lady Walburgy Blackovej, Siriusovej a Regulusovej matky, pokojne spal. Dokonca aj v spánku si jej tvár zachovávala výraz nadradenosti a arogancie. Na tvári sa mu na okamih objavil úškľabok. Nikdy ju nemal príliš rád a ani ona jeho. Teraz si však bol istý, že by pre neho, ako pre najmladšieho potomka Salazara Slizolina a Lorda Voldemorta, všetko.

Chytil medzi prsty prívesok, ktorý so sebou všade nosil a zatvoril oči. Vždy sa mu používal lepšie, keď zatvoril oči, nevedel, prečo. Cítil ako sa jeho podoba mení, až kým sa nestal plnohodnotným Sebastianom Brennenom. Otvoril svoje teraz už zlaté oči a spokojne sa usmial.

Vzal si do ruky za hrsť Hop-Šup prášku, vstúpil do krbu a hodil si ho k nohám.

„Durmstrang, riaditeľňa!“ vyslovil jasne a zreteľne. Nechcel, aby sa zopakovalo fiasko z leta pred jeho druhým ročníkom, kedy zle vyslovil adresu a nechcene sa dostal do Zašitej uličky. Ktovie, kto by mu pomohol teraz, keby potreboval pomoc. V Zašitej uličke by si už poradil aj sám, ale keby sa dostal na nejaké nebezpečnejšie miesto... Heh, predstava jeho otca ako ho zachraňuje sa mu zdala nesmierne vtipná.

Vystúpil z krbu v Durmstrangskej riaditeľni. Alebo z neho skôr vypadol? Každopádne, s krbmi si nikdy príliš nerozumel.

„Pán Brennen.“ Pozdravil ho Karkarov. Nedal na sebe poznať, že by si všimol ako neelegantne Sebastian vystúpil z krbu.

„Riaditeľ.“ Slušne odvetil a mierne sklonil hlavu na pozdrav.

„O hodinu a pol vám začína vyučovanie, očakávam od vás, že sa ho zúčastníte. Avšak po tom, čo ste predviedli pri boji s riaditeľom Rokfortu som ochotný dať vám istú ponuku. Ste študentom piateho ročníka, nastúpili ste sem ako trochu nadpriemerný žiak, ale ukázalo sa, že ste na vyššej úrovni ako väčšina absolventov Durmstrangu. To, že ste porazili pána Facinelliho, ktorý mimochodom patrí medzi najnadanejších študentov, len dokazuje to, že ste nadpriemerný. Preto som sa rozhodol, že vám dám možnosť preradenia do siedmeho ročníka.“ Povedal.

Sebastian sa na neho prekvapene hľadel. Ešte nepočul o tom, že by bol nejaký žiak preradený. A ešte k tomu o dva roky!

„Čoskoro je koniec školského roka.“ Podotkol.

„O tri mesiace, pre vás to bude dosť času.“ Povedal Karkarov pokojne. Pravdepodobne ani neočakával odmietnutie. A Sebastian cítil, že odmietnuť to by nebol najlepší nápad.

„Ale čo potom? Skončím skôr strednú školu, ale bude mi to na nič. Aj tak sa nebudem môcť nikde zamestnať, lebo nebudem môcť čarovať.“ Namietol.

„Po dokončení siedmeho ročníka sa ja sám postarám o to, aby ste viac nezanechávali nijakú magickú stopu a čarodejnícky svet vás bude legálne považovať za plnoletého.“ Po tomto prehlásení sa Sebastian hľadel na riaditeľa ako na zjavenie.

Karkarov sa na neho pozrel s nadvihnutým obočím.

„Ako vidím, tak vás moja ponuka prekvapila.“ Podotkol. Sebastianova tvár nadobudla mierne červený odtieň.

„No... určite je to nečakané.“ Uznal.

„Dnes večer vás očakávam, zatiaľ si môžete premyslieť ako mi odpoviete.“ Sebastian prikývol a vybral sa ku dverám, lebo pochopil, že ho týmto prepúšťa.

„Dovidenia.“ Pozdravil duchom mimo.

„Dovidenia, pán Brennen.“ Odzdravil Karkarov, ale Sebastian ho už nevnímal.

Cestou do svojej izby premýšľal nad Karkarovovou ponukou. Avšak, už vtedy, keď mu Karkarov navrhol túto možnosť vedel, že je rozhodnutý. A vedel to aj Karkarov.

Je síce pravda, že mu budú chýbať jeho priatelia, ale môže sa s nimi stretávať počas prázdnin. O tri mesiace by legálne dosiahol plnoletosť a mohol by čarovať aj mimo školy. Okrem toho by ušetril dva roky, počas ktorých by musel ešte navštevovať školu. Bezpochyby bude musieť drieť, aby sa dostal na úroveň siedmakov.

Legillimenciu a okulumenciu, bezprútikovú mágiu a podobné odvetvia mágie ovláda rovnako dobre alebo dokonca lepšie ako oni, ale zas má medzery medzi kúzlami, ktoré oni už ovládajú. Napríklad čarovanie, transfigurácia alebo dejiny, tam bude mať určite nejaké medzery. Ale zas, ako dlho mu asi bude trvať, kým ich dobehne pri tom, ako sa v posledných mesiacoch pustil do čítania? Mesiac? Dva? Do konca roka by to mal zvládnuť a na skúšky by mal byť pripravený dobre.

Vo svojej izbe si nachystal učebnice, ktoré bude dnes potrebovať a vložil si ich do brašne. Tú si prevesil cez rameno a vybral sa do knižnice. Vybral si nejaké knihy, ktoré mu pomôžu dostať sa na siedmacku úroveň a hneď začal jednu z nich čítať. Ostatné si vložil do tašky, prečíta si ich neskôr. Tesne pred začiatkom vyučovania sa vybral na hodinu.

Ako prvé mali elixíry, trojhodinovku elixírov, s Levingom. Aafke, Bella a Philil už sedeli v triede, vlastne okrem neho nechýbal nikto. Aafke a Bella sedeli spolu a za nimi sedel Philip, vyzeralo to tak, že mu obsadili miesto. Všetci traja si viditeľne oddýchli, keď ho uvideli vojsť do triedy.

„Kde si bol?“ zašepkal Philip, keď sa posadil vedľa neho.

„Potom.“ Odpovedal rovnakým šepotom Sebastian, lebo vstúpil Leving.

Zadal im dva zložité elixíry, ktoré mali namiešať naraz. Sebastian si poukladal po stole a pustil sa do prípravu elixíru. Leving zvolil dva elixíry, o ktorých im ešte na Rokforte rozprával Snape, ale o tom ich profesor elixírov nemohol vedieť. Sebastian si matne pamätal na to, čo im o nich hovoril. Hlavné však bolo to, že tieto dva elixíry dokázali uvariť naraz aj menej talentovaní čarodejníci, pretože sa perfektne dopĺňali.

Sebastian skončil o niečo skôr ako ostatní a jeho elixír bol dokonalý. Ešte mal pol hodinu času. Odovzdal Levingovi vzorku, upratal si pracovisko, vytiahol z brašne knihu a pustil sa do čítania. Musí si kúpiť učebnice pre šiesty a siedmi ročník, ak chce dôjsť na potrebnú úroveň, musí presne vedieť, čo sa siedmaci vlastne učia.

Po hodine si zbalil knihu do tašky a vybral sa v spoločnosti jeho troch priateľov von z triedy.

„Pán Brennen, vy tu ešte počkajte!“ zastavil ho Levingov hlas. Sebastian kývol na decká a otočil sa. Pristúpil k Levingovmu stolu a trpezlivo počkal, kým profesor nedopísal a nezdvihol k nemu pohľad.

„Chceli ste niečo, profesor?“ opýtal sa. Profesor nič nepovedal, len si ho premeriaval pohľadom. Sebastian opäť trpezlivo čakal.

„Ste dobrý v elixíroch, najlepší z ročníka.“ Povedal. Sebastian prikývol, bol si toho vedomý. Zas bolo na chvíľu ticho, počas ktorého ho starostlivo pozoroval.

„Dúfam, že budete najlepší aj medzi siedmakmi. Ak áno, tak vás zoberiem na Stretnutie elixírových majstrov, ako svojho učňa. Dostanete sa do vyšších kruhov a získate vedomosti a prestíž, o ktorých som si istý, že ich využijete.“ Povedal. Sebastian bol dnes, už po druhý krát, vyvedený z miery.

„Budem sa snažiť nesklamať.“ Odpovedal ešte stále prekvapený.

„Tým som si istý.“ Povedal Leving s miernym úsmevom.

„A očakávam od teba, že sa naučíš hovoriť francúzsky, nemecky a taliansky.“ Povedal Leving. Sebastian prikývol, samozrejme, že na tom bude pracovať.

Prepustil ho a dnes už ako druhý z profesorov ho nechal na pospas vlastným myšlienkam. A ako po prvý krát ani teraz to nebolo také zlé. Okamžite vedel, že sa bude nesmierne snažiť, aby sa tam dostal. Je to príležitosť, ktorá sa mu nemusí už nikdy naskytnúť.

Sebastian je talentovaný mladík, ale povedzme si to úprimne, elixíry nie sú druhom mágie v ktorom by exceloval. Idú mú, ako všetko, dokáže bez väčších problémov navariť dokonalý elixír, ale nie je dosť zručný na to, aby sa vyrovnal Levingovi alebo Snapeovi.

V Európe boli celkom piati Majstri elixírov, v Amerike traja, Afričania ich mali dokonca sedem, Ázijčania dvoch, v Austrálii taktiež dvaja a v Antarktíde iba jeden. Dokopy bolo na svete iba dvadsať čarodejníkov, ktorý niesli titul Majster v elixírovej oblasti. Vskutku chabý počet. Na Stretnutiach elixírových Majstrov tento rok zasadne za stôl štyridsať čarodejníkov. Dvadsať Majstrov a dvadsať učňov.

Na Crapsonovej hodinu dorazil s pár minútovým meškaním. Ako prvé, keď otvoril dvere na triede bolo, že sa vybral k stolu profesorky bielej mágie.

„Prepáčte, že meškám, ale zdržal ma profesor Leving.“ Ospravedlnil sa. Crapsonová sa na neho usmiala.

„To je v poriadku, posaď sa.“ Reagovala. Sebastian ju poslúchol a posadil sa vedľa Philipa. Hnedovlasý mladík ho netrpezlivo sledoval a naznačil mu, že si po hodine pohovoria.

„Takže, ako som hovorila, kým nás pán Brennen neprerušil, dnes preberieme kúzlo Patronus. Vie mi o ňom niekto niečo povedať?“ opýtala sa. Väčšina piatakov okamžite zodvihla ruku, medzi nimi aj Sebastian.

„Pán Brennen.“ Vyvolala ho Crapsonová.

„Patronus je Antidementor. Je to ochrana tvorená pozitívnymi emóciami, ktorá nás ochráni pred Dementormi. Patronus naberá podobu zvieraťa s ktorým je daný čarodejník nejakým spôsobom spojený a je len taký silný, nakoľko silný je v tom momente čarodejník, ktorý ho vyčaroval.“ Odpovedal. Crapsonová prikývla.

„Správne. Ako povedal pán Brennen, Patronus je len taký silný, aký je v tom momente daný čarodejník. Nej tak ani o magickú silu, ktorou čarodejník vládne, ale o jeho vôľu a silu mysle. Nájde sa medzi vami niekto, kto toto kúzlo dokáže vyčarovať?“ poobzerala sa po triede. Nikto sa neozval.

Sebastianovi sa to síce v treťom ročníku podarilo, ale teraz nevedel, čo má od Patronusa čakať. Jeho jeleň, ktorý sa popasoval so stovkou Dementorov sa zmenil. Musel. Jeho Patronus mal podobu jeleňa preto, lebo sa jeho otec premieňal na jeleňa. Teraz, keď už vedel o tom, že je jeho otec Voldemort by bolo absurdné, keby mal naďalej podobu jeleňa.

„Dobre, tak niekoho vyvolám. Čo takto vy, pán Brennen? Teóriu ovládate veľmi dobre, uvidíme ako vám to pôjde v praxi.“ Povedala.

Sebastian sa poslušne postavil a išiel sa postaviť k nej.

„Kúzlo Patronus sa na mnohých školách nevyučuje, pretože je to kúzlo, ktoré nezvládne každý. Ale toto kúzlo je jediná známa ochrana proti Dementorom, preto by ho mal poznať každý študent. Tak, pán Brennen, som si istá, že formulku poznáte, môžete začať.“ Mávla rukou na znak, že môže začať a odstúpila od neho.

Sebastian sa zhlboka nadýchol a pozdvihol prútik. Všimol si povzbudzujúci úsmev, ktorý mu poslali Aafke a Bella a zodvihnutý palec, ktorý mu ukázal Philip. To na jeho tvári na okamih vyvolalo úsmev. Vzápätí bol však opäť vážny.

„Expecto Patronum!“ vyslovil jasne a zreteľne. Vybavil si všetky šťastné spomienky, ktoré dokázal. Chvíle strávené s Hermionou a Ronom, neskôr s Philipom, Aafke a Bellou. Prvý rozhovor s Caitlin, objatia od jeho kamarátiek a sestry, chvíle smiechu, predstavil si Sirusa, dokonca aj Leving sa objavil medzi jeho šťastnými spomienkami.

Hrot jeho prútika modro zažiaril a vyletela z neho para, ktorá sa zhmotnila v lietajúceho tvora. Sebastiana prekvapilo - dnes už dotretice – akú podobu má jeho Patronus. Crapsonová sa taktiež zdala prekvapená, ale menej ako zvyšok triedy. Triedu bielej mágie obletel zafírový wyvern.

Bájny netvor, spríbuznený s drakom. Avšak, wyverny boli kvôli svojej záludnosti nebezpečnejšie ako draky. Mali ostré zuby, pazúry, koniec chvosta a aj kožovité krídla mali zakončený dlhými a ostrými pazúrmi. Stavba ich tela bola aerodynamickejšia ako u drakov, ale ich koža bola menej chránená. Nechŕlili oheň, namiesto neho vypúšťali z úst jedovatý plyn.

„No... to je zaujímavá podoba Patronusa.“ Povedala trochu neisto Crapsonová. Sebastian sa zachechtal.

„Temný tvor, čierna mágia. Podľa tohto mám nadanie na čiernu mágiu, čo je vlastne aj pravda.“ Uškrnul sa.

„Ale máte nadanie aj na bielu mágiu.“ Podotkla Crapsonová.

„To áno, menší nedostatok.“ Priznal Sebastian.

„Každopádne, patríte medzi čarodejníkov, ktorí dokážu vyčarovať Patronusa. Prečo ma to neprekvapuje?“ použila rečnícku otázku. Väčšina žiakov sa zachechtala. Bolo všeobecne známe, že Sebastian vynikal vo všetkých predmetoch.

„Môžete si sadnúť, predviedli ste vynikajúci výkon. Ale povedzte mi, však sa vám už niekedy podarilo vyčarovať fyzického Patronusa? Nevyzeralo to tak, akoby ste sa o to pokúšali po prvý krát.“ Opýtala sa. Sebastian sa usmial.

„Už nejaký čas viem vyčarovať fyzického Patronusa.“ Priznal.

„Ako dlho?“ Crapsonová mierne naklonila hlavu na stranu.

„Po prvý krát sa mi podarilo vyčarovať fyzického Patronusa na konci tretieho ročníka.“ Po tvári mi prebehol podivný tieň a vybral sa do lavice.

Až do konca trojhodinovky bielej mágie ho potom nechala učiteľka na pokoji. Vytiahol si z brašne knihy a pustil sa do čítania. Na konci hodiny odchádzal s Philipom, Aafke a Bellou, všetci traja chceli vedieť, čo sa dialo.

„Pán Brennen, mohli by ste chvíľu počkať? Nezdržím vás dlho.“ Zastavila ho Crapsonová. Sebastian sa ospravedlňujúco usmial na svojich priateľov a vrátil sa späť ku Crapsonovej stolu. Profesorka ho nenechala čakať, tak ako predtým Leving.

„Pán Brennen, ste výnimočný študent s nadaním na čiernu aj bielu mágiu. To je naozaj nezvyčajné. V boji proti čarodejníkom, ktorí nás nedávno napadli ste predviedli nezvyčajnú silu a odvahu.“ Sebastian mierne privrel oči od únavy. Dúfal len, že ho nemieni chváliť. Profesorka ale prekvapila.

„Preto by som vám rada navrhla, či by ste si so mnou nechceli niekedy zabojovať. Som si istá, že by sme sa pri spoločnom súboji obaja niečo naučili.“ Dokončila. Sebastian sa na ňu prekvapene - už štvrtý krát! - pozrel.

„Bude mi potešením.“ Súhlasil. Crapsonová sa na neho veselo usmiala, vyzerala, že sa na to naozaj teší.

„Výborne, čo tak zajtra večer?“ navrhla.

„To by šlo.“ Sebastian jej úsmev opätoval. Toto môže byť skutočne veľmi dobrá príležitosť. Crapsonová je nadaná čarodejnica a bielu mágiu ovláda asi tak dobre ako Leving čiernu, čo je skutočne obdivuhodná úroveň. Má sa na čo tešiť. Boj s Levingom bol namáhavý, poučný a mnohokrát aj zábavný. S Crapsonovou by to tiež mohlo byť zaujímavé.

Svojich priateľov dobehol tesne pred začiatkom transfigurácie, vo viditeľne dobrej nálade. Dobrá nálada mu vydržala až do konca transfigurácie, na ktorej podával ešte lepšie výkony ako zvyčajne. Potom sa však jeho dobrá nálada stratila rovnako rýchlo ako prišla. Teraz bude musieť vysvetliť svojim trom priateľom, že prestupuje do siedmeho ročníka.

Zaviedol ich do svojej izby, tam si všetci štyria sadli na jeho posteľ.

„Dnes sa správaš nejako divne, Sebastian. Čo sa deje?“ zaujímal sa Philip.

„Potom, čo sa skončil boj, ktorý sa odohral pred Durmstrangom som sa stratil, to viete. Vtedy som si najskôr myslel, že potrebujem byť sám, ale zistil som, že to nie je to, čo som potreboval. Nakoniec som skončil u Siriusa, svojho krstného otca. Premiestnil som sa tam pomocou prívesku, mimochodom, jeho nová schopnosť. Chvíľu mi trvalo, kým som ho presvedčil, že som to ja, ale pochopil rýchlo. Nečakane sa tam objavili aj Remus a Snape. Ich bolo už ťažšie presvedčiť, nakoniec sa mi to ale podarilo pomocou Veritaséra. Dlho sme sa rozprávali a ja som sa dozvedel nejaké novinky. Hlavne o tom, aká je situácia v magickom Anglicku. Ale nebolo to ani príliš prekvapivé, čakal som, že sa Dumbledore v poslednej dobe nebude správať ako dokonalý vodca. Muselo mu nejaký čas trvať, kým zistil presnú polohu Durmstrangu a kým našiel spôsob ako obísť ochrany hradu. Skôr by som sa divil, keby pri tom stíhal ešte aj riadiť Rokfort a Rád. Snape sa môže ešte hodiť. Je to schopný čarodejník a povedal by som, že to, že sa Dumbledore ukázal ako ten nie práve dobrý by ho mohlo konečne otočiť k môjmu otcovi a konečne by ho mohol prestať zrádzať. Okrem toho má prístup k Dumbymu. Z jeho pomocou by sme ho mohli zničiť omnoho ľahšie. Ale z tohto je, teda aspoň pre mňa, najhlavnejšie to že som sa udobril s krstným otcom, Remom a dokonca aj Snapeom.“ Na chvíľu sa odmlčal.

„Dumby?“ ozval sa pobavene Philip. Sebastian sa usmial.

„Povedz, nezaslúži si to?“ reagoval.

„Ale áno.“ Súhlasil hnedovlasý mladík veselo.

„Ale to nie je všetko, čo nám chceš povedať.“ Ozvala sa Bella. Ona a Aafke doteraz mlčali.

„Nie, to nie.“ Súhlasil Sebastian.

„Tak spusti.“ Povedala Bella.

„Neboj, my to prežijeme.“ Doplnila ju Aafke.

„Len s minimálnou ujmou na zdraví.“ Zakončil to Philip. Sebastian sa pousmial.

„Spal som v Siriovom dome. Ráno som sa pomocou krbu premiestnil do riaditeľne, Karkarov tam na mňa už podľa všetkého čakal. A dal mi ponuku, ktorá sa neodmieta. Vďaka mimoriadnemu nadaniu, ktoré som, vraj, predviedol, ma chce presunúť do siedmeho ročníka. Tento rok by som dokončil školu a stal by som sa legálne plnoletým čarodejníkom. Mohol by som čarovať bez toho, aby som po sebe zanechal stopu. Okrem toho, dokončiť školu ešte pred šestnástkou je nesmierne výhodné, ušetrím veľa času a môžem sa pustiť do štúdia toho, čo sa na škole nenaučím. Ja... už ráno som sa rozhodol, že tú ponuku prijmem. Neskôr by som to ľutoval, ak by som ju odmietol. Dúfam len, že sa na mňa za to nebudete hnevať.“ Dokončil svoje rozprávanie.

„No.... to je prekvapivé, ale dalo sa to čakať.“ Ozval sa ako prvý Philip.

„To je pravda, vždy si vynikal a ten tvoj súboj s Dumbledorom to iba dokázal.“ Pokračovala Aafke.

„Vlastne si to zaslúžiš.“ Zaklincovala to Bella. Sebastian ich prekvapene sledoval. Dnes ho niekto už po piaty krát prekvapil. Na toto si nechcel zvykať. Síce to boli príjemné prekvapenia, ale ešte stále to boli prekvapenia. A tie nemal mladý Slizolinov dedič rád.

„Takže sa na mňa nehneváte?“ uistil sa.

„Samozrejme, že nie!“ zvolala Aafke.

„Ale budeme, ak si na nás cez prázdniny nespomenieš.“ Pohrozila mu Bella. Sebastian sa zasmial.

„Neboj sa, nezabudnem na vás.“ Prisľúbil a otvoril svoju náruč. Dievčatá sa mu so smiechom hodili okolo krku a zvalili ho na posteľ. Spolu sa na tom dobre zasmiali.

Potom sa ešte do večera rozprávali. Sebastian im musel všetko od znovu prerozprávať. Musel začať dokonca u Rona a Hermiony, lebo im to ešte nestihol vyrozprávať.

Keď jeho traja priatelia odišli siahol po brku a pergamene a napísal Ronovi a Hermione pomerne dlhý list. Stručne im v ňom opísal, čo sa stalo a prisľúbil im, že ich príde navštíviť.

Večer, okolo siedmej sa vybral do riaditeľne. Karkarov na neho už čakal. Tváril sa, akoby presne vedel, aká bude Sebastianova odpoveď. Čo bezpochyby aj vedel.

„Tak, pán Brennen, ako ste sa rozhodli?“ opýtal sa ho. Sebastian sa usmial.

„Súhlasím.“ Odpovedal. Karkarov spokojne prikývol.