Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Atraktívny muž s tmavohnedými vlasmi a hnedými očami sedel za stolom vo svojej pracovni a písal list, keď k nemu do izby vkročila rovnako stará žena s očami ako jasné nebo a vlasmi ako havranie krídla. Oblečené mala dlhé splývavé šaty tmavozelenej farby.

Podišla ku svojmu manželovi a venovala mu mierny úsmev.

„Čo ťa trápi, muž môj?“ opýtala sa ho.

„Ten Sebastian Brennen.“ Povzdychol si Thomas Riddle, najobávanejší čarodej tejto doby.

„Ten chlapec? Prečo ťa trápi?“ zaujímala sa Adrienne.

„Je taký mladý. A hoci to naša dcéra popiera, ľúbi ho. Viem to, cítim to z jej listov.“ Rukou ukázal na listy, ktoré dostali od Caith. Adrienne si sadla vedľa neho. Jej pohyby boli plavné a elegantné. Už ako mladé dievča ovplývala neobyčajnou eleganciou a čím bola staršia, tým sa jej elegancia stávala bližšou.

A krása tiež. Tom mal nádhernú ženu aj po všetkých tých rokoch, ktoré spolu prežili a troch deťoch, ktoré mu dala. Natiahol ruku a zľahka ju pohladil po líci. Adrienne sa usmiala.

„Pred rokmi som sa do teba zamiloval. Vedel som, že láska je prchavá a tak ľahko ako príde, môže aj odísť. Toľkí z mojich verných prestali milovať svoje ženy a uchýlili sa do náručí mileniek a alkoholu. No ja ťa stále milujem. Je vari možné, aby som ťa miloval ešte viac než vtedy, moja milovaná?“ opýtal sa. Adrienne sa krásne usmiala a chytila mu tvár do dlaní.

„Môj milovaný, od vtedy ako som sa stala tvojou ženou, som sa do teba znovu zamilovala už miliónkrát.“ Prehovorila. Viac než jej slová však hovoril o jej vrúcnych citoch bozk, ktorý mu vtisla na pery. Tom ho uvítal a na chvíľu si užíval blízkosť svojej ženy a nemyslel na nič, okrem nej.

Už tisíckrát ďakoval bohom za to, že ju mal. Bez nej by nebol tým, kým bol. Bez nej by nemohol žiť. Bola jeho silou a jeho láskavosťou a dávala mu nádej vo chvíľach, kedy ju on sám nemal. Krásna, cnostná Adrienne.

„Nikoho nemilujem tak ako teba a naše deti. Vieš to, však?“ opýtal sa potichu, keď sa od seba odtiahli.

„Viem to, láska moja.“ Zašepkala Adrienne. Naposledy ho nežne pohladila po líci a odtiahla sa.

„Ten mladík... Sebastian Brennen. Je v rovnakom ročníku ako naša dcéra, však?“ opýtala sa.

„Áno. Podľa všetkého je to výnimočné dieťa. Ešte nemá ani šestnásť, no podľa toho, čo som o ňom počul, je rozumnejší ako väčšina dospelých čarodejov, ktorých poznám.“ Povedal.

„Vieš niečo o jeho rodičoch?“ opýtala sa Adrienne.

„Podľa všetkého sú mŕtvi. Ujal sa ho Leving.“ Povedal.

„Je nešťastie, keď dieťa vyrastá bez lásky rodičov. Musel mať smutné detstvo.“ Povedala Adrienne tak citlivo, ako to vedela len ona.

Chlapec sa správal ako dospelý čarodej. Dieťa sa predčasne stane dospelým len vtedy, ak sa o neho nemá kto starať.

„Volá sa Sebastian. Ako náš synček.“ Adrienne mala v očiach slzy, keď to hovorila. Tom ju chytil za ruku.

„Ja viem, láska moja. Tiež som na to myslel, keď mi o ňom moji špehovia prvýkrát napísali.“ Povedal.

„To ako sa správa, aký je silný. Moji špehovia mi o ňom píšu takmer každý deň. Je taký talentovaný, taký nadaný. Je láskavý aj krutý a je veľmi inteligentný. Očaril Levinga aj Karkarova.“ Pousmial sa. Jeho úsmev bol podivne pochnúrny, ba až bolestný. Oči mu zaplavil smútok.

„Vždy som si predstavoval, že takýto by mohol byť náš Sebastian. Odvážny, silný, ľstivý aj láskavý. Tak dlho som premýšľal nad tým, aký by mohol byť. Sebastian Brennen je ako odraz mojich predstáv.“ Potichu sa zasmial.

„Až na ten výzor, samozrejme. Keby si mi porodila syna, ktorý vyzerá ako on, myslel by som si, že si ma podviedla s iným. Alebo skôr, že nám zamenili dieťa.“ Povedal. Adrienne sa cez slzy zasmiala.

„Toto by sa nemohlo stať.“ Povedala so smiechom. Ona by ho nikdy nepodviedla, na to mu bola priveľmi verná a on by nedovolil, aby im zamenili deti. Prevrátil by svet hore nohami.

„Pre toto sa tak obávaš, aby sa doňho naša dcéra nezaľúbila?“ zaujímala sa Adrienne.

„Neobávam sa toho. S každým ďalším listom som však stále viac zvedavý. Chcem ho spoznať. Chcem o ňom vedieť viac. Dáva to vôbec zmysel?“ spýtal sa.

„Málokto dokáže vzbudiť tvoju zvedavosť, Tom. Je dobre, že ťa tento chlapec tak zaujal, bude ti rozptýlením. A, priznám sa, ja sa o neho zaujímam tiež. Arielle, jeho kamarátka, mi o ňom nechcela veľa povedať. Má izbu blížko pri ňom, na začiatku roka tvorili pevnú skupinu. Potom sa stalo niečo, o čom mi odmietla povedať. Zahmlieva. Sebastian Brennen má tajomstvo, ktoré ona a spolu s ňou všetci, čo bývajú na tej chodbe, verne strážia.“ Povedala.

„Preklial ich, aby ho nemohli prezradiť?“ zaujímal sa prezieravo Tom.

„Áno. Je to podľa všetkého silné a nápadité kúzlo, no nie nezlomné.“ Prezradila.

„Môžem im pomôcť zrušiť ho.“ Ponúkol sa Tom. Samozrejme, nie nezištne, to nemal v povahe. Chce však poznať to veľké tajomstvo, ktoré chlapec mal.

„Arielle mi dala jasne najavo, že nemajú záujem. Povedala, že Sebastian si nezaslúži, aby ho takto podrazili.“ Povedala so zľahka pobaveným úsmevom na perách.

„Podľa toho, čo hovoríš, už nie sú jeho priateľmi, tak prečo sú mu stále verní?“ nerozumel Tom.

„Arielle sa mimo iné cíti byť vinná. A oddaná. A bojí sa toho, že by ho zradila. Bojí sa jeho hnevu.“ Tom pochopil pohľad, ktorý mu venovala.

„Tak ako sa moji verní boja môjho hnevu.“ Povedal. Adrienne prikývla, oči jej iskrili. Tom sa zasmial.

„Už len zistiť, že nenávidí Dumbledora a budem tvrdiť, že som našiel mladšiu podobu mňa samého.“ Smial sa.

„Má blízky vzťah s Levingom.“ Povedala Adrienne, akoby to hovorilo za všetko.

„Nikto nevie, na koho strane stojí Leving.“ Odvrhol Tom.

„Nie je to Dumbledorov človek. Tomu neverím. Oni sa správajú inak.“ Tvrdila Adrienne. Tom pretočil očami.

„Tak tvrďme, že je to Brennenov človek.“ Povedal.

„To sa potom môžeme stále hádať o tom istom.“ Pripomenula Adrienne. Nikto nevie, na ktorú stranu sa Brennen pridá, Adrienne by však ochotne tvrdila, že sa k Dumbledorovi nepridá, hoci dôkaz na to nemá nijaký.

Hádať sa s Tomom však väčšinu času nemá zmysel.

„Počula som, že Severus si tento rok berie na elixírovú konferenciu hosťa.“ Nadhodila. Chcela zmeniť tému a Tom sa chytil.

„Áno, tiež som o tom počul. Už bolo na čase, po celé tie roky so sebou mohol vziať koho chcel a on to ignoroval. To je hlúpe mrhanie zdrojmi.“ Povedal.

„Severus má to šťastie, že je takým vynikajúcim elixírovým majstrom.“ Podotkla potichu Adrienne. Ak ho ľudia rovno nenenávideli, tak ho aspoň neznášali či nemali radi. So svojou skvostnou povahou od seba úspešne odháňal ľudí. Samozrejme, boli tu aj ľudia ako Riddlovci, Lily Potterová, bratia Lestrangeovci a Lucius, ktorých jeho nepríjemná stránka povahy neodradila. Nutne podotknúť, že tá nepríjemná stránka jeho povahy bola vskutku rozsiahla.

Lily a Adrienne mali prirodzený dar vidieť v ľuďoch to dobré. Obe to boli výnimočné ženy. Adrienne bola jedna z tisíca, ba priam jedna z milióna.

Kedysi, keď ešte Tom žil v muklovskom svete, rozprávali v sirotinci niekedy deťom rozprávky. Deti počúvali o princeznách, ktoré boli nádherné, láskavé, mravne čísté a silné. Adrienne bola ako jedna z týchto princezien, len lepšia.

Princezné mali často tendenciu byť naivné. Adrienne nebola naivná, tak ako nebola naivná ani jej priateľka Lily Evansová Potterová. Obe videli pravdu a vedeli, aký je svet naozaj. Obe boli odvážne a ochotné obetovať pre svojich milovaných všetko. Obe boli krásne. Lily so svojimi ohnivými vlasmi a smaragdovými očami a Adrienne so svojou smotanovou pleťou, vlasmi takými čiernymi, že prechádzali do atramentovej modrej a s očami jasnými ako zafíry. A takéto boli aj ich povahy. Kým Lily bola ohnivá a živelná, Adrienne bola pokojná a rozvážna.

Obe boli silné, ako magicky, tak ako duševne. Obe boli v podstate mravne čisté. No dobre, tento bod by mohol byť diskutabilný. Obe vedeli byť pekné potvory. Ako James Potter, kým ešte žil, tak aj Tom Riddle si so svojimi milovanými užili zaujímavé chvíľky.

Veľmi sa na seba ponášali, a tak bolo len prirodzené, že sa stali blízkymi priateľkami. Dlhé roky boli dôverníčkami, boli si ako sestry. A potom sa všetko pokazilo. Tak veľmi pokazilo.

Adrienne to zlomilo srdce.

Krásna drahá Adrienne. Na trikrát bola zlomená. Prvýkrát vlastnými rodičmi, druhýkrát Lily a na tretíkrát stratou syna. Všetko toto ju lámalo, no napriek svojej jemnosti ju vnútorná sila, ktorej mala na rozdávanie, udržala nad vodou. Tom ju celé tie roky v tichosti obdivoval.

„Už čoskoro sa blížia Vianoce.“ Ozvala sa Adrienne po chvíli ticha.

„Áno, myslím na to. Caith mi už nenápadne naznačila, ktoré knihy by chcela pod stromček.“ Pretočil očami. Jeho jediná dcéra bola prešibaná a ľstivá, niekedy však bola asi taká nenápadna ako úder valčekom po čele.

„Nezdá sa ti trochu zvláštne, ako veľmi odrazu túži po knihách? Nikdy takto nemilovala čítanie.“ Podotkla Adrienne.

„Iste. Rozhodol som sa však, že to nebudem bližšie skúmať a budem sa z toho tešiť. Už bolo na čase, aby sa v tomto podala na otca. Aspoň niektoré z mojich detí.“ Prehovoril. Adrienne sa zasmiala. Tom vždy miloval čítanie, práve kvôli nemu mali knižnicu, ktorá sa svojou veľkosťou pomaly rovnala tej rokfortskej. Žiaľ, ani jedno z jeho detí v čítaní nenašlo rovnakú záľubu ako ich otec. Dokonca ani Adrienne, ktorá si z času na čas rada prečítala nejakú dobrú knihu, nečítala ani spolovice tak veľa ako jej milovaný manžel.

„Čo myslíš, bude mať Sebastian rád knihy?“ opýtal sa Tom. Odvtedy ako na gobelíne objavili jeho meno sa o ňom rozprávali omnoho viac ako predtým a aj ich rozhovori boli iné. Aj napriek všetkým tým rokom bez syna si udržiavali nádej, že ho jedného dňa nájdu, no tá nádej z roka na rok slabla. Obaja priveľmi smútili, keď na neho mysleli. Rozhovory o ňom otvárali staré rany, ktoré sa za žiadnu cenu nechceli zahojiť. Teraz, keď s istotou vedeli, že ich syn je niekde tam, cítili obaja ako sa vo vnútri liečia. Tom neraz pristihol Adrienne ako si prezerá staré albumy, na ktorých boli spolu s Lily. Albumy, ktoré dlhé roky neotvorila.

„Bojím sa hádať, aký bude. Mne by nezáležalo ani na tom, keby mal tri hlavy a perie namiesto vlasov, len keby bol pri mne.“ Povedala úprimne.

V rozhovore ich vyrušil škriatok, ktorý priniesol poštu. Krémovú obálku položil na stôl pred svojho pána a s puknotím zmizol. Keď Tom čítal list, ktorý mu škriatok priniesol, mračil sa.

„Deje sa niečo zlé?“ opýtal sa Adrienne starostlivo. Tom pokrútil hlavou a znechutene odhodil list nabok.

„Opäť mi priešiel list o tom, že je Harry Potter mŕtvy. Nasadil som na neho niekoľko pátracích skupín, ktoré majú za úlohu vypátrať ho a priviesť ku mne. Toto je už druhý tím, ktorý mi tvrdí, že všetko nasvedčuje tomu, že umrel. Ešte včera mi od iného tímu prišla správa, že ušiel do zahraničia. Vydali sa za jeho stopou, vraj ho videli v Rusku a tam sa stopa stratila. Podľa všetkého to ani nebola skutočná stopa.“ Pokrútil hlavou.

„Chudák chlapec.“ Povedala Adrienne. Tvrdenie, že je mŕtvy, sa jej nezdalo až také scestné. Bol sám, bez rodiny a bez priateľov, kto vie kde.

„Nie je mŕtvy.“ Povedal Tom s istotou, ktorá Adrienne prekvapila a zmiatla.

„Odkiaľ to vieš?“ opýtala sa. Tom uprel zrak na policu s knihami, zdráhal sa odpovedať.

„Určite si pamätáš na tú noc, keď umreli Potterovci.“ Začal. Adrienne napäto prikývla. O tomto nepočúvala rada.

„V poslednej dobe som veľa premýšľal o tej noci a aj o jazve, ktorá ostala chlapcovi. Vždy sa mi zdalo zvláštne, že máme medzi sebou také pevné spojenie. Chlapec vďaka jazve vždy vedel, že som nablízku. Považoval som to za následok obety jeho matky, mágia obety je mocná, v poslednej dobe som o tom však začal pochybovať.“ Povedal. Adrienne trpezlivo počúvala a keď sa odmlčal, aby si utriedil myšlienky, neprerušovala ho.

„Dumbledore s obľubou tvrdí, že som si vytvoril sedem horcruxov. Vážne by ma zaujímalo, kde k tomuto číslu vlastne dospel. Každopádne, vráťme sa naspäť k tej noci. Na to, aby si vytvorila horcrux, potrebuješ niekoho zabiť. Ja som zabil hneď niekoľkých ľudí. A mala by si vyrieknuť inkantáciu, ktorá oddelí kus tvojej duše a presunie ho do predmetu, ktorý zvolíš. Čo ak som prešiel akousi obmenou tohto procesu? Mám teóriu.“ Hovoril.

„Vo chvíli, keď som vyslal na chlapca Avadu, sa kliatba dotkla chlapca a obrátila sa späť na mňa. Nespomínam si na to, že by mu akýmkoľvek spôsobom ublížila. Podľa mojich spomienok sa ho vôbec nedotkla. Vtedy ešte jazvu nemal. Ale keď sa Avada vrátila naspäť ku mne a zasiahla ma, neroztrhala len moje telo. O Avade je známe, že ničí aj dušu. Čo ak kus mojej duše ostal tej noci vnútri domu Potterovcov?“ položil rečnícku otázku.

„Rituál je ukončený, keď duša nájde útočisko v nejakom predmete alebo v živej bytosti, hoci toto je omnoho nebezpčenejšie a horcrux môže byť nestály. Pokiaľ v izbe ostal kus mojej duše, hľadal miesto, do ktorého by prenikol a ako najlepšia voľba sa vtedy javil malý chlapec, už ako dieťa označený smrťou. Pokiaľ je moja teória správna, kus mojej duše prenikol do chlapca a z Harryho Pottera sa stal horcrux. V tej chvíli získal chlapec zú podivnú jazvu, vďaka ktorej sa stal slávnym. Tá jazva neznačí to, že prežil Avada kedavru. Smrtiaca kliatba na ňom nezanechala stopu. Tá jazva značí, že má v sebe kus mojej duše.“ Vyhlásil. Adrienne ostala omráčene mlčať.

„Vážne si myslíš, že je chlapec nositeľom tvojej duše?“ opýtala sa.

„Lepšie vysvetlenie nemám.“ Povedal Tom. Vysvetľovalo by to všetko. Chlapec s ním predsa nemohol byť spojený len tak.

„Vďaka tomu spojeniu vieš, že je nažive?“ opýtala sa Adrienne.

„Áno. Aspoň si to teda myslím. Pokiaľ je pravda, že je chlapec môj horcrux, tak by som ucítil, keby umrel. Samozrejme, pokiaľ by boli Dumbledorove slová pravdivé a ja by som mal už sedem horxruxov, necítil by som nič. Bol by len jednou z mnohých častí mojej roztrhanej duše.“ Povedal.

„Čo by sa stalo, keby si mal toľko horcruxov?“ zaujímala sa Adrienne. Tom málokedy rozprával o tajomstvách čiernej mágie, ktoré počas rokov vypátral.

„Pravdepodobne by som nadobro prišiel o to, čo ma robí človekom. Odtrhnúť sedem kusov zo svojej duše je priveľa.“ Pokrútil hlavou. Adrienne sa v mysli vybavil Lord Voldemort ako ho poznali ostatní. Muž, čo vyzeral viac ako had než ako človek. Tom zachytil jej tichú otázku.

„Áno, tak by som pravdepodobne vyzeral. Už ten jeden, ktorý mám, ma poznamenal.“ Ruka mu mimovoľne zablúdila k prívesku, ktorý nosil na krku. Ospravedlňujúco sa usmial na Adrienne, keď videl, že nasledovala jeho ruku pohľadom. Natiahol sa a zľahka ju pobozkal na zápästie. Túto časť jeho moci nemala rada a Tom tušil, že sa s ňou nikdy celkom nezmierila, no neodsudzovala ho. Chápala ho spôsobom, akým mu dovtedy nerozumel nikto.

„Čo chceš urobiť s chlapcom po tomto zistení?“ opýtala sa. Tom pustil jej hlavu a odvrátil sa. Adrienne vedela, čo chcel povedať ešte než otvoril ústa.

„Harry Potter musí umrieť.“ Zašepkal.

„Má v sebe kus tvojej duše, ako ho môžeš zabiť?“ opýtala sa stiesnene. Tom sa na ňu pozrel nezvyčajne intenzívne. V jeho tmavých očiach Adrienne zazrela skryté šialenstvo, neznámu temnú silu, ktorá ho dlhé roky poháňala a urobila z neho vraha a odsúdenca. Keď ju spoznal, tá sila sa vytratila. Aspoň si to dlhé roky myslela.

„Je nad slnko jasnejšie, že môj úsudok, aspoň čo sa týka Harryho Pottera, je skreslený. Keď som si ja, napriek tomu všetkému, dokázal uvedomiť pravdu, Dumbledore ju musí poznať už dávno. Chlapca si držal ako dokonalú zbraň proti mne. Ten chlapec ma nenávidí a nezastaví sa, kým ma nezničí. To nesmiem dovoliť.“ Hovoril. Tak veľmi chcel, aby ho pochopila. Nikdy nechcela, aby mu ublížil a teraz, keď sa v nej opäť prebúdzali staré city k Lily, sa tomu bránila ešte väčšmi. Predstava, že jej manžel zabije jediné dieťa jej najlepšiej priateľky, ju bolela. A hoci Tom veľmi nenávidel, keď jej niečo spôsobovalo bolesť, toto musel urobiť.

„Čo, ak je iný ako si myslíme? Čo, ak by bola šanca, že sa pridá na našu stranu?“ opýtala sa.

„To by sa nikdy nestalo.“ Tvrdil Tom.

„A čo, ak by bol ochotný zmiznúť niekam ďaleko? Prečo od tejto vojny a možno dokonca preč z celého čarodejníckeho sveta?“ snažila sa nájsť východisko Adrienne. Tom v tej chvíli veril, že by bola sama schopná vyhľadať ho a navrhnúť mu tu.

„Nech je Potter čímkoľvek, nie je zbabelec. Hrdosť by mu nedovolila len tak sa stratiť. A svedomie by mu nedovolilo pridať sa na moju stranu. Zabil som mu rodičov a okrem nich desiatky ďalších čarodejov. Viem, že sa na to snažíš nemyslieť, ale je to tak. Mám na rukách priveľa krvi a chlapcovi bolo pridlho vtĺkané do hlavy, že ma musí nenávidieť. Už veľmi dlho som nestretol niekoho s takými pevnými morálnymi zásadami ako má ten chlapec.“ Pokrútil hlavou. Všimol si záblesk nehy, ktorý sa mihol očami jeho milovanej.

„Lily bola rovnaká.“ Zašepkala.

Tom ju krátko, ale za to veľmi nežne chytil za ruku.

„Nenaviaž sa na neho láska, o to viac ťa to bude bolieť, keď umrie.“ Prehovoril. Adrienne v jeho očiach videla všetko to, čo nedokázal vysloviť nahlas.

„Sľúb mi aspoň jedno.“ Požiadala.

„Čokoľvek, láska.“ Sľúbil. Videl ako na krátky okamih zvažovala, že ho požiada o niečo, čo by splniť nemohol. Potom však plameň v jej očiach pohasol, o to ho požiadať nemohla.

„Nech umrie ako hrdina. Je to syn Lily a Jamesa, som si istá, že by chcel umrieť v boji ako jeho rodičia.“ Povedala. Tom prikývol.

„O to sa postarám, láska moja. Harry Potter umrie mojou rukou, so všetkou slávou hrdinu, ktorú si zasluhuje.“ Prisahal. Na to, aký mladý bol ten chlapec, mu bol veľkým súperom. Tom vedel, že by sa jedného dňa stal mocnejším čarodejom než kedy bol Dumbledore. Aká veľká škoda bola, že na to už nikdy nedostane možnosť.

Na stole sa nečakane objavil ďalší list. Tom sa poň natiahol a otvoril ho.

„Od koho to je?“ opýtala sa Adrienne, keď sledovala ako sa na Tomovej tvári objavuje úsmev. Nakoniec sa tom naplno rozosmial. Podal list svojej žene. Adrienne sa do neho začítala.

„To je od ďalšej skupiny tvojich vyzvedačov?“ opýtala sa s nadvihnutým obočím. Na tvári jej žiarilo pobavenie.

„Áno. Nasadil som ich na chlapca trochu viac než bolo potrebné.“ Priznal zo smiechom.

„Dúfam, že sa z toho ten muž dostane.“ Vyslovila svoje prianie Adrienne, neznela však ani spolovice tak úprimne ako bežne. Očividne premáhala smiech a nevedela sa rozhodnúť či mu podľahnúť alebo prejaviť súcit.

„Jedno mu musím uznať... Je vážne dobrý.“ Tom sa opäť rozosmial. Tentoraz sa tomu už Adrienne neubránila a rozosmiala sa spolu s ním.

Jedna zo skupín, ktoré na mladého Sebastiana Brennena nastražil jej manžel, sa pokúsila dostať do jeho izby. Spočiatku sa to zdalo ako čistá a jednoduchá akcia, vniknúť do izby a zistiť všetko potrebné. Nakoniec to však dopadlo inak ako predpokladali.

Ochrany jedného mladého pätnásťročného chlapca vyradili skupinu dospelých, plne vyškolených čarodejov. A pritom to vo väčšine boli úplne obyčajné ochrany, ktoré mali útočníka zosmiešniť a odradiť či maximálne zneškodniť, nijaká z ochrán im vážne neublížila. Samozrejme, ich pýchu nakopal chlapec poriadne.

„Tie ochrany boli umiestnené tak dokonale, že ich zaznamenali, až keď bolo neskoro.“ Zabával sa Tom.

Jeden z mužov skončil u Svätého Munga, nie však kvôli chlapcovým nastraženým ochranám, ale kvôli akémusi hadovi, ktorý sa tam nečakane objavil. Bol to akýsi druh jedovatého magického hada. Uhryzol ho a zmizol skôr než stihli ostatní zareagovať. Muž teraz ležal v nemocnici, čaromedici však predpokladali, že sa z toho dostane. Jeho kolegovia, našťastie, zareagovali rýchlo.

„Caith mi písala o tom, čo sa stalo na Durmstrangu. Ako boli napadnutí všetci študenti neznámym páchateľom. Vraj ich všetkých pokreslil, ukryl im prútiky, začaroval oblečenie a pozamieňal knihy.“ Spomenula Adrienne. Pobaveným pohľadom sa pozrela na manžela. Nezdalo sa mu to povedomé?

„Podľa ochrán, ktoré má mladý Sebastián vo svojich izbách, predpokladám, že sa s tým neznámym dobre pozná.“ Uškrnul sa.

Vzápätí sa zamračil a pozrel sa na svoju manželku, keď si uvedomil význam čohosi, čo povedala.

„Naša dcéra ti posiela listy, o ktorých neviem?“ opýtal sa. Adrienne sa zvonivo zasmiala.

„Si taký inteligentný, omnoho múdrejší ako ľudia navôkol teba, a predsa si si nevšimol niečo také zrejmé. Samozrejme, že mi posiela aj iné listy ako tebe, láska. Ja som jej matka, mne môže povedať aj také veci, ktoré sa tebe prezradiť hanbí.“ Povedala jemne.

„Ako by sa mohla hanbiť povedať mi niečo? Som predsa jej otec.“ Tom to úprimne nechápal. Caith bola predsa jeho malá dcérka, ľúbil ju a keby o to požiadala, zniesol by jej k nohám celý svet. Adriennin pohľad znežnel.

„Naša dcéra vyrástla. Je z nej dospelá mladá žena.“ Povedala. Tom čosi zavrčal.

„Nepozeraj sa tak. Na frajerov má ešte čas.“ Vyhlásil. Adrienne zaiskril pohľad, na čo Tom spozornel.

„Vieš niečo, o čom ja neviem. Čo je to?“ oči sa mu v poznaní rozšírili.

„Vari to nie je o tom chlapcovi? Mladý Brennen je pre moju dcéru primladý!“ ignoroval pobavený pohľad svojej manželky a pokračoval v ponosovaní a hromžení. Keď sa zdalo, že sa rozhodol okamžite napísať svojej dcére list, bez ohľadu na to, že už bolo po zotmení, rozhodla sa zakročiť.

„Presne pre toto nevieš nič o chlapcoch, ktorých mala rada.“ Povedala. Tom sa zarazil.

„Bolo ich viac?“ ozval sa. Adrienne privrela oči a pokrútila hlavou.

„Tom, naša dcéra je krásne a inteligentné dievča.“ Pripomenula. Tom sa zdal byť v pomykovel.

„Samozrejme, ale... Je to moje malé dievčatko.“ Adrienne pocítila voči svojmu manželovi náhlu ľútosť, keď videla ako ho posledné zistenia zasiahli a rozhodili.

„Veď vieš, že sa jedného dňa vydá a opustí nás.“ Prehovorila jemne.

„Ale takto skoro...“ ozval sa Tom.

„Už je dospelá.“ Pripomenula jemne to, čo si Tom odmietal uvedomiť.

„Časom ich stratíme všetkých.“ Zašepkal. Tvár mu zahalil tieň, Adrienne si uvedomila jeho pôvod, hneď ako nasledovala jeho pohľad. Tom sa pozeral na gobelín s rodokmeňom, ktorý mu vysel na stene v pracovni. Bola to kópia rodokmeňa, ktorý mali v knižnici, zavesil ju tak, keď zistili, že sa v rodokmeni objavilo meno ich syna.

Keď poklepal prútikom po mene ich najmladšieho syna, objavilo sa všetko, čo o ňom vedeli. No napriek času, ktorý uplynul odvtedy, čo prišli na to, že je naspäť, mali o ňom žalostne málo informácie a aj tie, ktoré mali, viedli do slepej uličky. Nemali viac než dohady.

„Jedno z našich detí sme ani nestihli spoznať a už sme ho stratili.“ Zašepkal. Adrienne bolestne privrela oči.

„My ho nájdeme.“ Zašepkala. Toma prekvapila istota, s ktorou to hovorila. Uprel na ňu svoj tmavý prenikavý pohľad. Adrienne sa mu pevne zahľadela do očí.

„Je to náš syn, naša krv a vie, že ho hľadáme. Vystaval okolo seba ochrany, ktoré nám bránia nájsť ho. Ale nám sa to podarí. Naša rodina sa skôr či neskôr stane kompletnou. Pokiaľ je náš syn čo i len trochu ako my, čím som si istá, túži potom, aby spoznal svoju rodinu. A takto ho nájdeme.“ Šepkala.

Tom objal svoju ženu a pozrel sa na gobelín, naplnený novou nádejou.

Adrienne mala pravdu. Nájdu ho. Musia. A nájdu ho na základe túžby, ktorú cítia. Túžby po rodine.

A medzičasom sa pozhovára so svojou dcérou, konfrontuje toho mladého Brennena, ktorý sa obšmieta okolo jeho dcéry a nájde Pottera. A všetko bude dokonalé.