Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Malý, sotva päťročný chlapec stál na kraji uličky a sledoval ako sa k nemu blíži skupinka starších detí. Hnedé oči mal plné hnevu a strachu, pretože vedel, čo príde. A skupinka ďalších chovancov sirotinca rovnako vedela, čo sa stane tým, ktorí mu ublížia. Predsa sa však opäť rozhodli, že ho zmlátia, kým sa sestričky nebudú pozerať. A možno práve to bol ten dôvod.
Tom Riddle bol vždy iný ako ostatní. Spočiatku ho to trápilo a snažil sa s ostatnými deťmi skamarátiť, no rýchlo pochopil, že vo Woolovom sirotinci nikto neponúkne súcit človeku ako bol on. Netvorovi. Tak ho volali. Netvor, beštia, monštrum, Satanov bastard. Báli sa ho a nenávideli ho. A Tom rovnako nenávidel ich. Všetkých ich nenávidel. 
Skrčil sa, keď sa priblížil prvý z chlapcov a zodvihol ruku, pripravený na úder. Avšak to, čo prišlo, ho prekvapilo. 

Harry dlho sledoval malého tmavovlasého chlapca a porovnával ho s bytosťou, ktorú poznal a zabil. Tom Marvoloso Riddle. Vedel, čo očakávať od malého Voldemorta, predsa ho však prekvapilo, čo našiel, keď vykonal obrad a presunul sa do minulosti. 
Obrad ho obral o väčšinu síl, a tak niekoľko dní len bezvýsledne preležal v posteli, snažiac sa dostať doporiadku aspoň natoľko, aby sa dokázal postaviť na nohy a nájsť chlapca. A skutočne ho našiel. Ešte stále nebol celkom v poriadku, no mal dosť síl na premiestňovanie sa a cítil, že sa jeho magické jadro opäť postupne napĺňa. 
Videl, v akom prostredí vyrastal jeho nepriateľ a sledoval, s akou nenávisťou k nemu pristupovalo jeho okolie. Nechápali ho a preto ho nenávideli. Postupom času, či si to Harry prial alebo nie, nedokázal pozerať na malého Toma Riddla ako na budúceho Temného pána, len ako na ďalšieho malého čarodejníka, ktorého muklovia neprijali. Paralely, ktoré spájali minulosť Harryho Pottera a Lorda Voldemorta, sa mu nikdy nezdali byť tak desivo zrejmé. 
Už dlho premýšľal nad tým, čo by sa stalo, keby sa Voldemortov život zmenil. Keby ho niekto našiel a ponúkol mu to, čo mu nikto nikdy neukázal. Veď kto vie ako by skončil Harry, keby nespoznal Hagrida, Rona a Hermionu, keby sa ho neujali Weasleyovci a keby nespoznal Siriusa a všetkých tých, ktorí ho vrúcne milovali. Pravdepodobne by skončil v Slizoline, tak ako kedysi mladšia verzia jeho nepriateľa a stal by sa z neho ďalší netvor. Možno by dokonca nahradil Voldemortove miesto a sám by započal vlastný teror. 
To vedomie Harryho trýznilo dlhú dobu, pretože vedel, že to bola pravda. Behom vojny vykonal mnoho skutkov, za ktoré sa hanbil. Boli to kruté a nemilostrdné činy, s ktorými sa nikdy nedokázal priznať ani Ronovi a Hermione. Verili mu, bez zaváhania by pre neho obetovali svoje životy, no on sa im skrátka nedokázal priznať. Ľudia ho uznali ako hrdinu, otitulovali ho ako Spasiteľa a ďakovali mu za to, že zavraždil černokňažníka a oslobodil čarodenícky svet. No keby vedeli, čo všetko vykonal, koľko krvi prelial a koľko životov vzal... Nedokázali by to pochopiť. Nikto by to nedokázal. 
Jediný človek, ktorý vedel, čo všetko vykonal, bol zároveň tým človekom, ktorého zabil ako posledného. A, hoci to bolo šialené a nepochopiteľné, Voldemortova vražda ho trápila zo všetkého najviac. Pretože čím viac o Voldemortovi vedel, tým väčšmi cítil, že boli rovnakí. Z rovnakého cesta. 
A tak sa nakoniec rozhodol. 
Vykonal rituál čiernej mágie a povolal sily, ktoré by nikdy nemali byť povolané. Sľuboval a prikazoval a čierna mágia a démoni sa podvolili moci najmocnejšieho žijúceho čarodeja a dovolili mu prejsť. Dovolili mu zvrátiť minulosť a ukázať malému čarodejovi, ktorý takmer zničil svet, že existuje aj iná cesta. 
A tak prestal existovať Harry Potter a zrodil sa niekto úplne iný, no predsa rovnaký. 
A teraz tu stál a nevedel, čo robiť. Stál tam a pozoroval malého chlapca, v obkľúčení starších chovancov, ktorí sa ho chystali zbiť a vytrestať za to, že bol iný ako oni. Mysleli si, že to z neho dokážu vymlátiť, tak ako kedysi Dursleyovci. Že bitkou z neho vyženú to zlo, ktoré v ňom prebývalo. A hoci nevedel, čo bude nasledovať, čo sa medzi nimi odohrá, vedel, že nemohol dovoliť, aby mu ublížili. V tých hlbokých hnedých očiach malého, vychudnutého chlapca totižto videl, že mal ešte stále šancu. Mal nádej. A tak urobil to, čo mu kričalo jeho srdce a vykročil z tieňov. 

„Dosť!“ tichý, no hrozivý chladný hlas preťal ticho v uličke a akoby kúzlom zastavil ruku chlapca, ktorá sa chystala zasadiť úder. Tom sa roztrasene narovnal a s úžasom sa zahľadel na vysokého muža, ktorý sa znenazdania objavil v zašitej uličke a zastavil bitku. 
Zelené oči muža sršali hnevom, keď prešiel pohľadom po skupinke chlapcov. Keď sa pohol, starší chlapci sa uhli a prikrčili.  čosi v jeho sebavedomej chôdzi a elegantných pohyboch šelmy im napovedalo, že sa stretli s kýmsi výnimočným. A hoci mal oblečené len obyčajné čierne nohavice, tmavozelenú košeľu a dlhý čierny kabát, nebolo pochýb o tom, že mal viac peňazí, než kedy získa ktorýkoľvek chovanec a bezpochyby mal nesmierny vplyv. 
Tom sa strhol, keď sa muž zastavil pri ňom a položil mu ruku na rameno. Muž ho však neplánoval udrieť, namiesto toho sa na chlapcov úžas postavil čiastočne pred neho, akoby ho chcel chrániť. 
„Čo to má znamenať?“ opýtal sa tichým, ostrým hlasom. Jeho slová rezali ako krištáliky ľadu a chlapci sa mimovoľne roztriasli. Malá Tom Riddle to sledoval so zle skrývaným úžasom, v duchu prisahajúc, že jedného dňa sa stane rovnako hrozivým a nebezpečným ako bol tento muž. Jedného dňa bude ako on. 
Pozoroval ostré rysy mužovej tváre, obdivoval neobyčajnú farbu jeho zelených očí a jeho pohľadu neunikli ani dlhé havranie vlasy, ktoré mal muž zviazané tmavou zelenou stuhou. Muž mal opálenú pokožku, no v tvári bol trochu pobledlý, akoby sa zotavoval z ťažkej choroby a pri pozornejšom pohľade si Tom všimol, že mal plecia únavou zhrbené. Ruky mal silné a mozoľaté, vďaka čomu Tom hneď vedel, že sa nestránil práce. Toto neboli ruky byrokrata ani politika. Z očí mu sršala sila, no neboli to kruté oči skutočných netvorov, ktorých tom poznal ani bezduché oči zničených ľudí. 
Tom bol vždy dobrý v odhadovaní ľudí. Bol bystrý a učenlivý a vďaka brilantnej pamäti a neodškriepiteľnému pozorovaciemu talentu vedel takmer okamžite odhadnúť človeka, s ktorým sa stretol. Okrem toho akýmsi záhadným spôsobom vždy vedel, keď ľudia urobili tú chybu a pozreli sa mu do očí, čo ukrývajú vo svojom vnútri. Preto zúfalo túžil, aby sa muž otočil a pozrel sa naňho. Chcel vedieť, čo bol tento muž zač a nakoľko nebezpečným pre neho bol. 
Muž nakoniec predsa len sklonil svoj pohľad a pozrel sa na chlapca. Tom potichu zalapal po dychu a oči sa mu rozšírili, keď sa doňho zabodol uprený pohľad tých prapodivných zelených očí. Nech bol tento muž ktokoľvek, nebol to obyčajný človek. Pretože Tom, ktorý vždy cítil aspoň závan emócií, teraz necítil nič. Pre jeho myseľ a silu, ktorá v ňom vrela, bol tento tmavovlasý muž uzavretý. 
Mimovoľne cúvol o krok dozadu. Mužova ruka mu skĺzla z pleca, našťastie sa ho nepokúsil zadržať. Až vtedy si všimol, že starší chovanci kamsi zmizli. 
„Nemusíš sa ma báť.“ Prehovoril muž potichu. Hlas však nemal chladný ako dovtedy, no nebol ani vrúcny. Bol pokojný. A mužove oči, hoci v nich Tom čítal len ťažko, viac nesršali hnevom. 
„Kto ste?“ dostal zo seba. Muž na chvíľu zaváhal, akoby si sám nebol istý odpoveďou, nakoniec sa však slabo pousmial a odpovedal. 
„Som priateľ.“ Tom sa mu uprene hľadel do očí, zúfalo sa snažiac prečítať, či hovorí pravdu alebo nie. Doteraz vždy spoznal, keď mu iný človek klamal, no pri tomto mužovi necítil nič. Ani náznak. Jeho tvár však nebola úplne uzavretá, akoby muž sám chcel, aby v ňom chlapec dokázal čítať. Akoby presne vedel, že Tom bol vynikajúci pozorovateľ a testoval ho. 
„To nezodpovedá moju otázku.“ Ozval sa, nútiac sa do pokojného hlasu. Strach, priam zdesenie, ktoré cítil, ukryl hlboko pod bariéru, ktorú držal vo svojom vnútri. Muž sa slabo usmial, v očiach sa mu mihla neznáma surová emócia. 
„Poď, Tom, nájdeme ostatných.“ Vyzval ho a natiahol k nemu ruku. Chlapec sa strhol. 
„Odkiaľ – odkiaľ viete moje meno?“ vykoktal. Muž sa zastavil a chvíľu ho zamyslene pozoroval. Tom neuhol pohľadom, cítil, že nech už muž váhal z akéhokoľvek dôvodu, mal na jazyku čosi dôležité. 
„Si výnimočný, Tom. Áno, viem ako ťa nazývali v sirotinci, je to už pár dní, čo ťa sledujem. Nie si však jediný na svete, kto dokáže nezvyčajné veci. To, čo dokážeš, sa volá mágia a jedného dňa ju budeš študovať v škole pre deti ako si ty.“ Hovoril a každé jedno slovo, ktoré vypustil z úst, sa Tomovi zdalo ako šialená rozprávka. Jedna z tých, ktoré sa nachádzali v knihách z fantastickej literatúry, ktorú Tom tak veľmi nenávidel. 
„Neverím vám.“ Podarilo sa mu zašepkať. Muž sa slabo usmial a sklonil pohľad. Zodvihol ruku a mávol ňou smerom k chlapcovi a Tomove staré roztrhané nohavice znenazdajky vyzerali ako nové. Už mu dokonca ani nepadali, sadli mu ako namieru ušité. A starý kabát, v ktorom sa v chladnom zimnom vetre chvel, sa zvnútra oteplil, akoby sa doteraz hrial pri ohni a len teraz ho odtiaľ stiahol. 
„Už mi veríš?“ usmial sa muž. Tom si neveriacky strčil skrehnuté prsty do vreciek a s úžasom zistil, že boli rovnako vyhriate ako vnútro kabátu. Z akéhosi nepochopiteľného dôvodu sa mu vo vnútri rozlialo teplo, pravdepodobne vďaka ohrevu, ktorý muž akosi umiestnil na jeho oblečenie. 
„Prosím, vezmite ma preč.“ Prehovoril a nenávidel sa za všetko to zúfalstvo a nádej, ktoré sa neúspešne pokúšal potlačil. Očakávajúc odmietnutie, pretože nič iné v živote nepoznal, sa pozrel do očí muža, ktorý sa trúchlivo usmieval. 
„Vezmem. Už nikdy ťa neopustím.“ Sľúbil. A Tom mu veril. Prvýkrát v živote niekomu veril. 

Pozorovať chlapca z diaľky a stáť po jeho boku bol veľký rozdiel. Keď sa ho dotkol, cítil nerozvinutú, no predsa mocnú mágiu, ktorá mu kolovala v žilách a predurčovala ho stať sa mocným a veľkým. Videl ako sa v tých starých obnosených handrách z druhej ruky triasol a hoci nebol oblečený až tak zle ako býval Harry u Dursleyovcov, čosi v jeho vnútri sa búrilo predstave, že je dieťa obliekané takto zle. Neuniklo jeho pozornosti, že žiadny ďalší chovanec sa od zimy netriasol. A rovnako si nemohol nevšimnúť, aký zhrbený bol chlapec a ako opatrne sa pohyboval. Sám tieto pohyby dobre poznal a hoci na prvý pohľad nevidel zranenia, vedel, že pod oblečením sa skrýva mnoho rán. 
Nebol si tak celkom istý, čo čakal, keď sa vydal hľadať Toma Riddla, no rozhodne našiel niečo, čo ho prekvapilo. Keď Dumbledore navštívil Woolov sirotinec, našiel v ňom jedenásťročného chlapca, v ktorého duši sa už rozvíjali krutosť a nekonečná zloba, no ešte stále mal šancu. Harry však našiel len dieťa. Rovnaké dieťa, akým bol kedysi aj on sám. Stál pred ním malý päťročný chlapec, ktorému stačila len úbohá ukážka mágie a trocha porozumenia a láskavosti, aby mu začal veriť. A v tú chvíľu Harry nekonečne nenávidel Dumbledora, ktorý všetko toto zneužil a zranil to dieťa. Prvý človek, ktorému prejavil dôveru, ho zradil. Čo iné mohol robiť, než zatvrdiť sa, aby mu už nikto nikdy nemohol ublížiť? 
Harry prisahal, že nech sa udeje čokoľvek, nebude ako starý čarodej, ktorý sledujúc svoje pokrútené vyššie dobro videl v ľuďoch len to, čo v nich vidieť chcel. V Harrym kedysi odmietal spozorovať temnotu, ktorá v ňom postupne rástla a rozkvitala a v Tomovi, naopak, videl viac zloby a nenávisti, než sa v jeho srdci skutočne ukrývalo. Harry bol iný. A Tom tiež. 
Znovu opatrne položil ruku na chlapcove chudé plece, pamätajúc na to ako sa naposledy strhol. Vedel, že to nebolo spôsobené len dotykom samotným, ale aj nedoliečeným zranením, ktoré nešetrrným zaobchádzaním podráždil. 
Chlapec zažmurkal, keď sa ho chytil a uprel na neho svoje tmavé oči. Harrymu unikol jemný úsmev. Chlapec bol inteligentný, nesmierne inteligentný. Život s ním bude rozhodne zaujímavý, no ani Harry vďaka rokom stráveným po boku Hermiony nezaostával. Pri spomienke na kedysi blízku priateľku mu vnútro zovrela bolesť. Odohnal ju a zatvrdil sa, na to, aby vychoval chlapca, bude musieť ostať použiteľný a nezlomený po celý čas. 

Keď sa dostali ku skupinke, ktorá na nich netrpezlivo čakala, zaťal Harry nespokojne čeľusť. Čím bližšie k nim boli, tým napätejší a nepokojnejší bol Tom, zároveň však cítil ako sa zatvrdzoval. 
„Bude to v poriadku, sľubujem, Tom.“ Zašepkal. Chlapec neodpovedal. Tá krehká dôvera, ktorú voči nemu prechovával, sa v blízkosti ľudí zo sirotinca postupne naštrbovala. 
„Tak tu si ty, naničhodné decko! Poď okamžite sem! Kde si sa táral?“ karhala Toma vedúca tohto podivného výletu. Jej nepríjemný vysoký hlas Harrymu trhal uši. Pevne zachytil chlapca, ktorý chcel prejsť k sestričke a nepustil ho.
„Bol so mnou.“ Ozval sa. Sestrička naňho uprela svoj pohľad, akoby bolo možné odignorovať muža, akým bol Harry. 
„Och, prepáčte mi to, pane. Veľmi ma mrzí, že vám to decko spôsobilo priblémy, už nikdy sa to nestane.“ Ospravedlňovala sa úslužne, chlapca spražila nebezpečným pohľadom. Harry vykrivil pery, nemal ďaleko od toho, aby na tú ženskú zavrčal. 
„Nespôsobil mi nijaké problémy. Práve naopak.“ Prehovoril. Žene sa v šokom rozšírili oči. 
„Čože?“ vyhŕkla. Harry sa zamračil. Pozrel sa na chlapca a cítil ako mu pohľad na moment zmäkol. 
„Chlapec odíde so mnou.“ Prehovoril pevne. Žena naprázdno otvorila ústa, absolútne vyvedená z miery. Toto nečakala. Skupinka chovancov, ktorých sestrička vzala na výlet, bola rovnako prekvapená. Niektorí na Toma vrhali nenávistné pohľady, žiarliac, že práve jeho si vybrali. Pätica starších chovancov, s ktorými sa Harry už stretol, mlčala, stojac za sestričkou, čo najďalej od Toma a muža, ktorý ho strážil. 
„A-ale to nie je také jednoduché.“ Spamätala sa. 
„Musíte vypísať žiadosť a musí prejsť schvaľovanie, aby sme sa uistili, že budete vhodný opatrovník a...“ začala, Harry ju však prerušil. Z tašky, ktorú si Tom doteraz nevšimol, vytiahol niekoľko papierov a podal ich žene. 
„Tu je schválená žiadosť a overené rozhodnutie, ktoré ma ustanovuje vhodným opatrovníkom. Pani Colová, vedúca sirotinca, je už informovaná o mojom záujme o adopciu.“ S vedúcou sirotinca sa už skutočne stretol. Naznačil, že by si chcel vybrať nejaké dieťa a ona ochotne súhlasila. Potom už stačilo len pár pohárikov tvrdého alkoholu, ktorý ochotne vypila, niekoľko kúzel a Harry bol uznaný ako vhodný opatrovník, nech by si vzal akékoľvek dieťa. 
Dovolil si krátky pohľad na Toma. Nepáčilo sa mu, že sa začínal tváriť nedôverčivo, no ani ho to neprekvapovalo. Nikdy mu však nepovedal, že reagoval spontánne, hoci v podstate to tak bolo. Prieskum a vhodnú pôdu na adopciu si robil viac-menej pre istotu, keby sa nekoniec skutočne rozhodol pre taký šialený krok a adoptoval by si Toma. 
„D-dobre. Príďte zajtra, dovtedy vybavíme všetky zvyšné papiere. Dieťa si môžete zobrať po raňajkách.“ Ozvala sa, keď si zbežne prezrela papiere. Očividne mu ho chcela hodiť na krk čo najskôr, hneď potom, čo sa uistila, že si splnila svoje povinnosti. V skutočnosti jej beztak nezáležalo na tom, kde a s kým skončí chlepec, len nech to monštrum konečne vypadne. Harry v jej mysli čítal s nesmiernou ľahkosťou, bola ako otvorená kniha. Desil sa toho, čo všetko jej v hlave videl chlapec s prirodzeným nadaním na legillimenciu. 
Cítil sa chlapec strachom rozochvel a zamrzol, keď si uvedomil, čo ho čaká najbližšiu noc. Harryho pohľad nasledoval Tomov a tak ako chlapec aj on videl, že starší chovanci prídu večer k nemu na izbu a pomstia sa mu. V ich mysliach si mohol prečítať, čo všetko mu plánujú vykonať. Dúfal len, že Tom nevidí do mysle človeka až tak dobre, aby to vedel. Určite si ale uvedomoval, že ho čaká ťažká noc. 
„Pokiaľ viem, sirotinec poskytuje ubytovanie pocestným. Ja zhodou ukolností potrebujem voľnú posteľ, zatiaľ sa mi v meste nepodarilo zohnať voľnú izbu. Samozrejme, môžem zaplatiť.“ Ozval sa. Videl ako sa žene točili myšlienky v hlave. Vidina peňazí ju potešila, no boli plný, čo nakoniec priznala. Sirotinec bol preplnený, miesto, kde zvykli ubytovávať ľudí bolo nevyužité, nikto nechcel prespávať vo Woolovom sirotinci. To miesto bolo strašné. Preto nakoniec umiestnili deti aj do hosťovských izieb. 
„V takom prípade ochotne prespím aj v Tomovej izbe, viem, že ako jeden z mála chovancov nemá spolubývajúceho. Veľmi by ti to prekážalo, Tom?“ opýtal sa a pozrel sa na dieťa vedľa seba. Chlapec nemo pokrútil hlavou. Nezmohol sa na slovo, bál sa, že by sa mu triasol hlas, keby prehovoril. 
„Výborne.“ Harry sa na ženu žiarivo usmial. Sestrička mu úsmev opätovala, unikla jej tichá hrozba, ktorá sa ukrývala v mužových očiach. 
Cestou do sirotinca ich Harry sprevádzal. 

Tom tomu mužovi nerozumel. Namiesto toho, aby nechal Toma napospas starším chovancom sa natlačil do jeho izby, za čo od neho sestrička zapýtala vyššiu sumu než sa platilo, kým ešte fungovali izby pre hostí. Muž bez debaty súhlasil. Dokonca im cestou kúpil všetkým zmrzlinu, pričom si zvlášť dal záležať na tom, aby ostatné decká nevytlačili z radu Toma a zaplatil im lístky na autobus, aby nemuseli ísť tie tri kilometre do sirotinca pešo. Sirotinec nemal dosť peňazí na cestovanie verejnou dopravou. Keď sa dalo, chodievali všade pešo, bez ohľadu na ročné obdobie. 
Tom mal na muža najmenej tisíc otázok, všetky však museli počkať, kým neostanú zatvorení v Tomovej izbe, ako mu muž jasne naznačil. Dokonca nevedel ani jeho meno a vek. Tipoval by mu tak na tridsať rokov, nebol si však istý. Telo aj tvár mal mladé, no jeho oči pôsobili ako oči starca. 
Keď vystúpili z autobusu a prešli posledný kus cesty k sirotincu, tvár muža sa zmenila. Tom by prisahal, že mu oči zastreli tiene. Masívna železná brána, popod ktorú museli prejsť všetci, ktorí chceli vojsť do sirotinca, Toma vždy desila, no dnes, keď do sirotinca vstupoval po boku toho vysokého zelenookého muža, nebál sa. Posledný raz. Už nikdy opäť nenavštívi toto miesto. Nikdy. Muž mu to sľúbil. 
A Tom mu veril. 

Tom sa zdráhal vpustiť Harryho do svojej izby, sestričky mu však nedali na výber. Harry prešiel pohľadom malú miestnosť, v ktorej sa nachádzala len stará rozheganá posteľ, ošúchaný stolík so stoličkou, neveľká skriňa a k tomu ešte jedna ďalšia posteľ, ktorú tam len pred chvíľou priniesli chovanci pre Harryho. Harrymu sa v hrudi rozhorel hnev, keď sestričke uniklo, že Tomovi patrila najmenšia izba v sirotinci. Oproti apatií, ktorú zažíval behom niekoľkých posledných rokov, to bola vítaná zmena. Prekvapilo ho, že to zapríčinil práve tento malý chlapec. 
Mimovoľne natiahol ruku a privolal svoju mágiu. Vedel presne, aké kúzlo použil Dumbledore, keď chcel odhaliť Tomovu zbierku ukradnutých predmetov. Čakal, že sa skriňa roztrasie, keď sa predmety pokúsia dostať von, no na jeho prekvapenie sa nestalo nič. Tom nikdy nič neukradol. Nech už si tento zvyk osvojil v akomkoľvek veku, muselo to byť až neskôr. 
Ešte nebolo neskoro. 
„Viem, že máš veľa otázok, no najskôr si to tu trochu upravíme, čo ty na to?“ navrhol Harry
„Upravíme?“ opýtal sa Tom, prechádzajúc pohľadom po izbe. Nemal tam toho veľa, no nič mu tam nechýbalo. Veď čo by mu aj mohlo chýbať, keď nič iné nepoznal? 
„Presne tak.“ Harry venoval chlapcovi šibalský úsmev. Vytiahol prútik a najskôr ho ukázal Tomovi. 
„Každý jedenásťročný čarodejník navštívi pred odchodom do školy prútikára - tu u nás v Anglicku je najlepším Ollivander – a kúpi si svoj vlastný prútik. Tento patrí mne. Pomocou prútika zvládneš všetky kúzla. To, čo som ti dnes ukázal, je bezprútiková mágia, zvládajú ju len najmocnejší alebo mimoriadne talentovaní čarodejníci. Všetci ostatní používajú na čarovanie prútik.“ Po chvíľke zaváhania sa natiahol a dovolil Tomovi, aby si prútik vzal do rúk. Usmial sa, keď videl úžas na chlapcovej tvári. Samozrejme, fénixov prútik na Toma zareagoval, stále platilo, že Harry a Tom boli navzájom kompatibilní. 
Krátko po Voldemortovej smrti sa ponoril do skúmania horcruxov a netrvalo mu dlho, než našiel staré denníky Salazara Slizolina. Prekvapivo po Voldemortovej smrti nestratil schopnosť rozprávať parselsky, preto bol schopný prečítať spisy písané v haďom jazyku. A vyplatilo sa. Ľudský horcrux nebol možný. Spojiť sa so zvieraťom možné bolo, keďže zviera nemalo dušu ako človek, no ľudská duša bola príliš samostatná, príliš mocná na to, aby prijala parazitický kúsok inej duše. Ľudský horcrux bol nestabilný, duše dokázali ostať spojené sotva niekoľko dní, než úplná duša vytesnila parazitický kus. 
Harrymu to nedalo a ponoril sa do skúmania hlbšie. Sám vykonal niekoľko experimentov s duplikátmi duší, no neúspešne. Až nakoniec prišiel na fakt, ktorý všetko menil. Kompatibilita medzi čarodjeníkmi bola natoľko výnimočným javom, že sa nikto nepokúsil vytvoriť horcrux z čarodeja, s ktorým bol kompatibilný. 
Okrem toho, zabiť čarodeja, s ktorým ste kompatibilný, nie je také jednoduché ako zabiť niekoho iného. A práve kompatibilita, to úžasné prepojenie medzi mágiami Voldemorta a Harryho, uchránilo chlapca pred smrťou. Voldemort nemal ani tušenie, že sa jeho mágia vzoprie a odmietne zabiť brata a keďže černokňažník krátko predtým vykonal obrad, po ktorom plánoval vytvoriť ďalší, posledný horcrux, časť duše bola oddelená. Lily bola ľudskou obetou, ktorá musela byť vykonaná, aby mohol byť horcrux úspešne vytvorený. A Harry bol najdokonalejšou možnosťou na uskladnenie duše. 
„Ale ja čarujem bez prútika.“ Namietol Tom, keď si Harry vzal naspäť svoj prútik. 
„Všetky deti sa spočiatku prejavujú čarovaním bez prútika. Väčšinou sú to nekontrolovateľné výbuchy mágie, nič, čo by boli schopní ovládať. U teba je výnimočné, že svoju moc ovládaš vôľou. Musíš si dávať pozor, Tom, o svojej moci nesmieš povedať nikomu, kým nebudeš dostatočne silný. Čarodejníci majú z mocných jedincov strach. Keby si sa pridal na temnú stranu, mohol by si so svojou mocou zničiť svet.“ Varoval ho. Tom sa tváril zamyslene, načúval jeho slovám a premýšľal o nich. 
„Vy ste na ktorej strane?“ opýtal sa. Harry neodpovedal. Tom mu položil otázku, ktorá bola náročnejšia, než tušil. Kedysi, kým bol ešte mladý a plný ideálov, zapálene bojoval za stranu svetla. Myslel si, že sú to tí dobrí, tí, ktorí chcú priniesť čarodejníckemu svetu žiarivú budúcnosť. Počas vojny však zistil, že nič nebolo čierno-biele a ani svetlá strana nebola bez hany. V skutočnosti všetci zabíjali rovnako, len tí svetlí boli väčší pokrytci. 
„Na svojej vlastnej.“ Povedal nakoniec. Tom pochopil, že sa viac nemal pýtať. Bystrý chlapec. Harry ešte nebol pripravený rozprávať o minulosti a nevedel, či vôbec niekedy bude. Raz bude musieť chlapcovi prezradiť, odkiaľ prišiel, no pokiaľ mu nechcel klamať, bude musieť veľmi zahmlievať. 
„A teraz uvidíš mágiu.“ Usmial sa, zodvihol ruku s prútikom a začal ním švihať. Najskôr zabezpečil dvere, aby ich nikto nemohol vyrušiť a potom postupne premenil izbu na malé Tomovo kráľovstvo. Transfigurácia pre neho už nepredstavovala taký problém ako kedysi. 
Najskôr zväčšil celú miestnosť a potom postupne opravil postele a ďalší nábytok a pričaroval k obom posteliam nebesá, nie nepodobné tým, aké sa nachádzali na posteliach v Rokforte a zároveň tým obom poskytol cenené súkromie. 
„Aké farby máš rád?“ opýtal sa chlapca. 
„Zelenú, hnedú a modrú. Myslím.“ Povedal Tom. Harry sa usmial a pozmenil farby na izbe podľa Tomových obľúbených. 
„Aj ja milujem zelenú. A tmavomodrú.“ Pousmial sa. 
„Zelená je farba nádeje.“ Dodal. Neunikol mu Tomov úsmev. 

„Takže, čo na to hovoríš?“ opýtal sa muž, keď skončil a dovolil Tomovi, aby sa rozhliadol. Niežeby ho Tom s úžasom nesledoval po celý čas. To, čo urobil s jeho starou izbou, bolo úžasné. 
„Sú to len dočasné kúzla, trvalá transfigurácia je náročnejšia, no toto bude stačiť. Po našom odchode musí ostať izba rovnaká ako bola.“ Pousmial sa muž. 
„Je to perfektné.“ Žiarivo sa usmial Tom. Čarodej mu úsmev opätoval. 
„Tak počkáme na večeru, sestričkám som povedal, že chcem, aby nám ju priniesli na izbu. Máme celý večer na to, aby sme sa spoznali. Pýtaj sa ma, na čo chceš.“ Vyzval ho. 
„Ako sa voláte?“ opýtal sa Tom. 
„Pre začiatok mi, prosím ťa, tykaj. Budeme spolu žiť, niektoré bariéry bude lepšie zbúrať hneď. A volám sa Harrison, ale pokojne ma volaj Harry.“ Usmial sa. Takže Harry. Toma prekvapilo také obyčajné meno. 
„Dobre. Teší ma, Harry. Ja som Tom.“ Natiahol svoju ruku k mužovi. Ten sa usmial a ponúkanú ruku pevne stisol.
„Tom Marvoloso Riddle, áno, viem. Chceš si ponechať priezvisko Riddle?“ opýtal sa Harry. Tom pokrútil hlavou. 
„Nie.“ To meno pre neho neznamenalo nič. Nebyť toho, že matka pred odchodom odkázala sestričkám, že chce, aby sa volal Tom Marvoloso Riddle, dostal by meno Woole, tak ako všetci chovanci, ktorých zanechali bez slova na prahu alebo ich matky umreli pri pôrode, skôr než stihli o čomkoľvek rozhodnúť. Väčšina matiek, ktoré rodili v sirotinci, netušila, či ich dieťa bude chlapec alebo dievča. 
„To nám mnohé uľahčí.“ Usmial sa Harry.
„Aké priezvisko chceš, aby som prijal?“ opýtal sa. Harry sa usmial. 
„Moje. Pokiaľ ti to nebude prekážať, chcem si ťa adoptovať ako svojho syna.“ Priznal. Vždy to tak bývalo, pokiaľ sa našiel niekto, kto si vzal dieťa z detského domova. 
„Ako sa budem volať?“ opýtal sa chlapec. 
„Thomas Marvolo Lex. Thomas Lex.“ Tom to meno potichu zopakoval. Thomas Lex. Páčilo sa mu to. 
„Prečo Marvolo? Som Marvoloso.“ Namietol. 
„Stredné meno si dostal po starom otcovi Marvolovi Gauntovi. V skutočnosti by si mal byť Marvolo, nie Marvoloso.“ Prezradil Harry. Tom v nepríjemnom prekvapení prudko nasal vzduch do pľúc. 
„Poznáš môjho starého otca?“ opýtal sa. 
„Nie, nikdy som ho nestretol. Neviem ani len to, či ešte žije. No pokiaľ áno, nie je to niekto, s kým by si chcel žiť. Nikdy som nestretol nikoho z tvojej rodiny, ale podarilo sa mi o tebe čosi zistiť. Je toho veľa, čo musíš vedieť o svojom rodinnom dedičstve, čo máš právo vedieť, no na to máme roky času. Kým nastúpiš do školy, budeš pripravený.“ Sľúbil. 
„Nerozumiem ti.“ Zašepkal Tom. Harry mu chlácholivo ovinul ruku vôkol ramien a pritiahol si ho bližšie. Taký blízky kontakt s iným človekom bol pre oboch cudzí. 
„Pozorumieš, nemaj strach.“ Sľuboval. 
„Takže, čo ďalšie ťa zaujíma?“ opýtal sa po chvíli. Tom sa mu opatrne vyvliekol z objatia a sadol si na posteľ. Niežeby sa mu jeho dotyk bridil, len nebol zvyknutý, že ho niekto objímal. Cítil sa divne. Dobre, ale divne. 
„Koľko máš rokov?“ opýtal sa chlapec. 
„Dvadsaťsedem. Mám dvadsaťsedem rokov. Môžem sa teraz ja niečo opýtať teba?“ nadhodil Harry. Tom prikývol. 
„Aké jedlo máš najradšej?“ spýtal sa. Toma tá otázka prekvapila. 
„Ja neviem... Vždy som mal rád pečené kura, myslím. Nemávame ho veľmi často. A koláče. Raz som jedol skvelú čokoládovú tortu.“ Priznal. Harry nadvihol obočie, úprimne zvedavý, kde ju ochutnal, nechcel ho však uviesť do rozpakov a opýtať sa. Tom sa uzavrel, takže sa k nej asi nedostal v jedálni sirotinca.
„Aké je tvoje najobľúbenejšie jedlo?“ spýtal sa pre zmenu Tom. 
„Aj ja mám rád kura a čokoládovú tortu.“ Zasmial sa. 
„Zoznámim ťa aj s čínskou kuchyňou. Som zvedavý, čo povieš na ich kura v sladkej omáčke so sezamom a ryžové rezance.“ Zamyslel sa.
„A čo mám ešte rád? Topinky a toasty. Sú to jedlá, ktoré mi pripomínajú mladosť. Rovnako ako čokoládová torta, ovocné košíčky a karamelový puding.“ To boli najobľúbenejšie jedlá jeho starých priateľov. 
„Odkiaľ pochádzaš?“ opýtal sa Tom. 
„Narodil som sa v Anglicku a tu som prežil aj väčšinu života. Ale povedzme, že tunajších ľudí dobre nepoznám.“ Nadhodil s nepatrným úškrnom. 
„Bol si v zahraničí?“ pýtal sa Tom ďalej. 
„Áno, vo viacerých krajinách. Japonsko, Rusko, Nemecko, Francúzsko, Albánsko, Egypt a nakrátko som bol aj v Amerike. Taktiež som prechádzal a nakrátko sa zastavil v krajinách ako Rakúsko či Taliansko. Keď oficiálne prebehne adopcia a zabývame sa v novom dome, budeme cestovať.“ Peňazí na to budú mať dosť. Po vojne mal Harry v trezoroch hromady galeónov a väčšinu z nich si vzal do minulosti vo forme zlata. Gringottom by sa ani v najmenšom nepozdávalo, keby prišiel s mincami, ktoré ešte škriatkovia nevyrazili. 
„Vždy som sníval, že odcestujem niekam preč.“ Priznal Tom tichým hlasom. Harry sa naňho upokojujúco usmial. 
„A tvoje sny sa stanú skutočnosťou.“ Sľúbil. Prešiel ku dverám. 
„Prichádza naša večera.“ Oznámil a hoci Tom nič nezačul, pričom v tomto sirotinci prežil niekoľko rokov, keď Harry otvoril dvere, skutočne na konci chodby zazrel dve staršie dievčatá, ktoré im niesli taniere s jedlom. Tom si všimol, že keď od nich Harry prebral jedlo, vytiahol z misky jablko a každej jedno podal, rovnako ako po kuse obloženého chleba. Dievčatá vďačne prijali jedno, v sirotinci ho nikdy nebolo dosť a s tichými slovami vďaky utiekli preč. 
Keď za sebou Harry zavrel dvere a položil jedlo na stôl, pomyslel si Tom, že možno nebol jediným v tejto miestnosti, kto na vlastnej koži zažil hlad. Tom sám sebe kládol otázku, kto bol vlastne ten muž, ktorý sa objavil a obrátil jeho svet hore nohami. Jeho záchranca. Nech bol však kýmkoľvek, Tom nikdy nezabudne na tú trochu láskavosti, ktorú mu preukázal. Nech to dopadne akokoľvek, Tom nikdy nezabudne na muža, ktorý dal dievčatám jedlo a jemu ukázal, aké to je, žiť a byť prijatý. 
Keď v ten večer zatvoril oči, načúvajúv pokojnému dychu staršieho muža, po dlhom čase pokojne prespal celú noc.