Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Bolo niečo málo po ôsmej hodine keď sa Tomova myseľ prinavracala z opojnej ríše snov. Ležal na ľavom boku po tvár zahrabaný do teplých perín čelom sa takmer dotýkajúc steny a ani sa neunúval otvoriť oči. Sníval sa mu krásny sen o mladom mužovi menom Harrison, ktorý ho chcel vziať zo sirotinca a odviezť na miesto plné čarov a kúziel. Preč z tohto chladného miesta. Preč od starších chovancov, ktorí sa nevedia nabažiť bolestivých úderov. Chcel ho vziať na miesto, kde bude doma. Keby si len vedel predstaviť, čo to znamená byť doma. Možno by si mohol beztrestne vziať jedlo z chladničky, ak by pekne poprosil. A možno by mal aj vlastnú hračku, s ktorou by sa nemusel rozlúčiť vždy, keď by sa s ňou najlepšie zabával. Pri tejto myšlienke lenivo pootvoril hnedé oči, aby sa zadíval na dôverne známu stenu a chýbalo skutočne málo, aby sa nerozplakal. Nič nie je tak, ako v jeho krásnom sne. Nikde niet ani náznaku po Harryho úprave.
Keby to len bola skutočnosť.
Bol by dal za to čokoľvek.
Bol by ochotný pomáhať a aj poslúchať...

Pri tejto myšlienke sa otočil na chrbát s rukami podopierajúcimi temeno hlavy a zadíval sa do stropu.
Bol to len sen, prekrásny sen.
Jeho izba vyzerá tak, ako vždy.
Rovnako malá, rovnako prázdna, rovnako chladná, s rovnako nažltnutými stenami.
Blažený úsmev päťročného chlapca sa vytratil a hnedé oči stratili svoj lesk.
Na neho šťastie v tomto svete nečaká. Nie na beštiu akou je on.
Nevie pochopiť prečo si starší chovanci vybrali práve jeho za centrum svojho záujmu.
Prečo sa s ním nechce hrať poniektorý jeho rovesník? A opatrovateľky sa s ním tiež nehrávajú. Skôr by prisahal, že ho tu všetci neznášajú. Možno preto sa mu to snívalo. Aspoň na chvíľu sa cítil dobre. Aj keď objatia sú divné.
Nemá pri nich žiaden priestor. Žiadnu šancu utiecť. Aj keď utiecť sa mu vôbec nechcelo. Bolo to celkom fajn. Divné, ale fajn.
A ten Harry bol veľmi zvláštny človek. Nedal mu šancu zistiť čo sa mu preháňa mysľou. Doposiaľ s tým nemal žiaden problém, ale v snoch je predsa možné všetko.
Na druhú stranu mu ukázal niečo, na čo nezabudne. Na Harryho si nikto netrúfol zaútočiť. Nikto si netrúfol povedať mu čokoľvek, čo by ho ranilo alebo urážalo. Nikto si netrúfol mu odporovať. Videl to v očiach nie len starších chlapcov, ale aj sestry Agáty. Báli sa ho. To je práve to, čo mu chcel naznačiť ten sen? Keď už ho neznášajú, tak nech sa ho aspoň boja? Tak to je. Musí niečo vymyslieť, inak sa z toho zblázni. Veľa nocí premýšľal ako to zvrátiť a konečne našiel smer. Ako to však spraví, to zatiaľ nevie. Možno keby spal o niečo dlhšie, našiel by odpoveď aj na túto otázku. A čo ak tá mágia predsa len existuje? Stávajú sa mu predsa zvláštne veci. Že by sa dozvedel odpoveď aj na ďalšiu otázku?

„Dobré ráno, Tom.“ Ozval sa známy hlas vo dverách čo spôsobilo, že malým chlapcom trhlo prekvapením. Jeho detský mozog na malý okamih akoby zamrzol ľakom alebo možno radosťou a ani sám nevedel ako, ale pristihol sa pri tom, ako kľačí na svojich kolenách a rukami sa pridržiava kovového čela postele.
To predsa nie je možné...
„Ty... ty si skutočný.“ Riekol chlapec s pohľadom akoby sa pri ňom zhmotnil duch, čo bolo príčinou toho, že sa obočie dospelého čarodejníka stratilo v čiernych vlasoch.
Keď sa zobudil cítil sa neuveriteľne dolámaný, ale inak oddýchnutý. A ak si správne spomína, tak sa počas úpravy zovňajšku pozrel na seba do zrkadla a nemal pocit, že by vyzeral zle. Dokonca by bol ochotný tvrdiť, že sa zotavuje zo dňa na deň lepšie a lepšie. Nie je už ani priveľmi bledý toto ráno a aj kruhy pod očami sa začínajú vytrácať. Priehľadným sa mu zatiaľ stať nepodarilo a s istotou môže tvrdiť, že jeho podstatu netvorí ektoplazmatická hmota. Tak o čom to tej chlapec hovorí?
„Tvoja všímavosť je skutočne nevídaná.“ Dostalo sa mu odpovede od muža s očami netradične zelenej farby a Tom nebol schopný dešifrovať výraz jeho tváre. Oči mal rozšírené akoby o ňom povedal nejakú urážku, avšak pery sa mu snažili roztiahnuť do slabého úsmevu. Teda aspoň ľavý kútik sa o to pokúsil. Doposiaľ nemal problém s odhadovaním druhých ľudí. Vždy akosi vedel, čo sa im víri v hlave. Pri tomto mužovi sa mu to stále nedarí. Ani náhodou nevie určiť, ktorým smerom sa uberajú jeho myšlienky. A to ho stále mätie. Pravdepodobne sa bude musieť zmieriť s faktom, že od Harryho sa dozvie iba to, čo mu starší muž zistiť dovolí.
„Kde si bol? Prečo je izba opäť taká... taká... rovnaká?“ nevedel sa vyjadriť a nič viac nevraviac pozoroval divne sa tváriaceho muža, ako ticho kráčal naprieč malou izbou a usadil sa na drevenú stoličku v pravej ruke zvierajúc akúsi rolku papierov.
Môže sa vlastne pýtať kde bol? Keby takto vybafol na poniektorú opatrovateľku dostal by prinajlepšom vynadané. V prípade sestry Agáty zaiste aj výprask aby si zapamätal, že ho do správania dospelých nič nie je a bol by po celý deň na dôvažok ešte aj celý deň hladný. Kto vie, či si práve od Harryho nevyslúžil svoj prvý trest?
„Kým si spal som zašiel za riaditeľkou doriešiť posledné náležitosti, aby sme čím skôr mohli odísť.“ Prezradil mu dôvody jeho doterajšej neprítomnosti. Kde by asi tak bol? Sadiť na zadnom dvore mandragoru? Alebo, nedajmerlin, vyjedať prázdnu chladničku tohto ústavu? Možno na kávičke s tou uškriekanou ženskou, ktorá včera sprevádzala chovancov v meste.
„Záležitosti?“ zopakoval pojem, ktorému ešte nemohol rozumieť a zvraštil čelo. Včera predsa ukazoval všetky papiere a bolo im dovolené po raňajkách odísť. Snáď už je teraz po raňajkách.
Harry po tejto otázke mierne zvraštil čelo. Slovná zásoba tohto chlapca je nepríjemne obmedzená. Na tomto budú musieť zapracovať. Nemôže s ním chodiť po svete alebo do spoločnosti, ak Tom nerozumie slovám. To ako vychovávajú tieto deti? Alebo ich len chovajú ako dobytok? Pri pohľade na izbu maloletého Voldemorta by bol ochotný tvrdiť, že sa o jeho vzdelanie nikto nezaujímal. Prišiel práve včas.
„Aby som ťa odtiaľto mohol zobrať Tom, bolo potrebné ísť za riaditeľkou a podpísať papiere.“ Riekol a mierne nadvihol ruku, aby poukázal na spisy, ktoré v nej stále drží.
Tom v hlave spracovával novozískané informácie a akosi v tom začínal mať zmätok.
„Včera si tiež ukazoval papiere.“ Podotkol, čo si stihol všimnúť a po súhlasnom prikývnutí dospelého čarodejníka si v zamyslenom geste energicky pošúchal pravú stranu hlavy.

Takže včerajšie papiere nestačili a dnes musel podpísať ďalšie papiere. Aj keď nevie načo toľký cirkus okolo toho robia. Keby on pokreslil toľko papierov čo Harry drží v ruke, dostal by výprask. A dospeláci môžu podpisovať koľko len chcú. Nejak nevie pochopiť, prečo pokresliť toľko papierov, čo by v konečnom dôsledku chcel, nemôže a podpísať ich toľko, čo sa im v konečnom dôsledku nechce, musia. Asi je naozaj divný, keď mu to príde zvláštne. Ale keď je podmienkou jeho odchodu z tejto nenávidenej budovy podpísanie hordy papierov, tak nech si píšu. Hlavne, že už pôjdu.... niekam... kamkoľvek. A už nikdy sa sem nebude musieť vrátiť.
„A teraz už môžeme ísť?“ spýtal sa s nádejou v hlase stále sediac na posteli a pri zápornom pokrútení Harryho hlavou posmutnel. To koľko papierov treba podpísať. aby sa odtiaľto dostal? Možno keby sa naučil písať, tak by mu s tým pomohol a odišli by skôr. Alebo že by mal pojem záležitosti aj iný význam?
„Ale nepotrvá to dlho. Pani riaditeľka mi pripravuje ešte zopár papierov a potom pôjdeme. Zatiaľ by si sa mohol pripraviť.“ Povzbudil Toma spolu so zmierlivým úsmevom na tvári. Pridobre na ňom vidí, aký je dychtivý opustiť túto stavbu.
Stačilo pár milých slov. Stačilo pár pohladení. Stačilo mu zveriť tajomstvo o existencií čarodejníckeho sveta a toto chlapča sa mu plne odovzdalo. Kto vie prečo opätovne pocítil zášť voči Dumbledoreovi? Úlisný starý bastard. Mal tohto chlapca vo svojej moci. Mohol ho viesť, tak ako viedol aj jeho v prvých rokoch na Rokforte. Mal nespočetne veľa možností ako mu ukázať a dokázať, že nie je a nemusí byť sám.
Avšak o tomto dieťati nikto nevyriekol veštbu. Teda aspoň zatiaľ nie. Nemá slávnych rodičov. Nemá meno, ktoré by poznali všetci. Nemá jazvu, ktorú sa mu nepodarilo ani teraz dokonale ukryť. Má však nádej. Nádej, že nebude sám. Nádej, že život vie byť aj pekný. Nádej, že konečne niekam bude patriť. Nepotrvá to dlho a odvedie tohto strapatého budúceho černokňažníka z pochmúrneho prostredia sirotinca.
Aj keď je už dospelý a nejakou šťastnou náhodou prežil vojnu, ktorá sa v súčasnosti ešte ani nezačala, nevie sa dočkať tej chvíle, keď odtiaľto konečne odíde. Z tohto prostredia mu naskakujú zimomriavky. Skutočne strašné miesto. Ani sa nečuduje, že sa z chlapca stal Voldy.

Toma nebolo treba dva krát pobádať a energicky zoskočil z postele, aby sa doslova vrhol ku skrini a jej obsah nahádzal na svoju posteľ. S tvárou odrážajúcou nesmiernu spokojnosť so svojim dielom sa zadíval ma muža stále sediaceho na nepohodlnej stoličke, ktorému hralo v tvári celé spektrum emócii. Ale ako mohol cítiť, nie negatívnych. Možno sa aj on teší, keď konečne vypadnú. Prečo by sa inak tak usmieval? Ľudia sa usmievajú keď sú šťastní alebo spokojní a on spravil tak ako mu Harry prikázal. Takže Harry sa usmieva pretože je šťastný a spokojný. Iné vysvetlenie nemá.
Harry pozoroval ten strapatý tajfún pobehujúci od skrine k posteli a bol by ochotný prisahať, že sa snaží spraviť čo najväčší neporiadok. Myslel si, že mu povedal jasne, čo od neho chce. Asi sa zmýlil. Nebude Toma prerušovať. Voldemort nikdy nemal rád ak sa mu niekto staval do cesty, ak si niečo zaumienil. Na druhú stranu má aspoň možnosť si prezrieť šatník malého Slizolinovho dediča. Kto vie, či už objavil svoj dar parselčiny?
„Toto oblečenie brať nebudeme.“ Povzdychol si čiernovlasý mladý muž, keď si so zamračením prezrel Tomove oblečenie povaľujúce sa na neupravenej posteli. Neujal sa toho chlapca aby nosil tieto handry. Nejak mu nenapadá výstižnejší názov toho, čo doposiaľ musel nosiť oblečené. Jeho odev má možno viac rokov ako on, a Tom je zaiste niekoľkým majiteľom v poradí. Všetky veci sú už sprané, bez farby a poplátané viac krát, ako si myslel, že je možné. A to ho vychovávali Dursleyovci.
„Tak teda môžeme ísť.“ Povedal chlapec natešene, sadol si na studenú zem pri dverách a na bosé nohy si začal obúvať topánky. Och, Merlin. Kedy prišiel Voldemort k rozumu? Nateraz sa mu javí ako rozumovo zaostalý. Alebo možno on robí chybu v tom, že jeho slová nenesú presné inštrukcie? Musí s ním komunikovať ináč.
„Chceš ísť v pyžame.“ Uisťoval sa Harry a nad chlapcovým myknutím ramien pretočil očami. Napriek tomu sa postavil z enormne nepohodlnej stoličky a podišiel ku svojmu zverencovi, ktorý držiac v rukách svoju obuv stále sedí na studenej dlážke. Bohovia, čo chce prechladnúť?
„Čo keby si najskôr navštívil kúpeľňu, prezliekol si sa a po raňajkách pôjdeme. Dobre?“ Skúsil to zmierlivo čiernovlasý čarodejník s rukou jemne položenou na Tomovom ramene. Hnedé oči za zahľadeli do žiarivo zelených a Harry nevedel pochopiť ako sa z tohto malého chlapca stal obávaný Voldemort. Pri predstave, že by niekedy stretol v uliciach Londýna Voldemorta, v plnej paráde oblečeného v pyžame, musel potlačiť nutkavý smiech, avšak dovolil svojim perám, aby sa pretiahli do žiarivého úsmevu. Ten ochabol vo chvíli, keď v hnedých očiach budúceho černokňažníka zračil hrôzu a ticho si povzdychol.

Tunajší chovanci striehnu na svoju poslednú príležitosť uštedriť tomuto chlapcovi pár rán na rozlúčku, čo Tom vedel a on to vedel tiež. Práve kvôli tomu zabezpečil ráno izbu keď ju opúšťal, aby sa stihol s pani Colovou porozprávať ešte pred Tomovým zobudením.
„Alebo sa môžeš prezliecť a cestou na raňajky sa zastavíme na krátku návštevu kúpeľne.“ Zmenil poradie a s nádejou v smaragdovej zeleni sa pozrel do tváre chlapca, ktorá sa na okamih rozjasnila. Tieto prechody nálad sa mu vôbec nepozdávajú. To skutočne bude musieť striehnuť na každé slovo, aby neranil detskú dušu? Možno to všetko robí toto nepríjemné prostredie.
Tom sa nevedel zbaviť pocitu, že stále spí. Aj keď si bol istý, že toto všetko je skutočné. Harry vyzerá byť veľmi milý a je aj silák. Dokonca vie čarovať. Čo ak je jedným z tých superhrdinov, o ktorých si starší chlapci čítajú v časopisoch? Áno tak to je, jeho Harry je superhrdina.
„Pôjdeš so mnou?“ uisťoval sa a podrobne sledoval tvár známeho neznámeho, hľadajúc v nej náznak pravdy alebo lži.
Merlin, to čaká, že bude nad ním stáť, kým bude vykonávať svoje potreby? Ale na druhú stranu, počkať ho pred dverami kúpeľne môže. Zdá sa to byť rozumným kompromisom.
„Isteže.“ Pripustil spolu s odobrujúcim prikývnutím a nechal všímavého chlapca, aby preskúmal jeho tvár.
Harry vie, že včera mu chlapec dal šancu. A ak to teraz nepokašle, Tom mu bude už naveky oddane dôverovať. Možno to bude ťažké. Možno ani sám nebude vedieť čo robiť. Musí to však zvládnuť. Tom má ešte len päť rokov. Jeho myseľ sa stále vyvíja a jeho zmýšľanie je veľmi jednoduché. Nebude až taký veľký problém pochopiť ho. Možno, časom, bude vedieť chlapec pochopiť aj jeho. Na začiatok by si mal asi prečítať niečo o výchove detí. Tom je ešte malý a nemôže vedieť ako rozmýšľajú dospelí. Skutočným problémom je, ak dospelí zabudnú, aké je to byť dieťaťom. A on zdá sa zabudol. Alebo možno mu nebolo dovolené byť dieťaťom. Pri Dudleyho boxerských aktivitách sa ani niet čomu čudovať.
„Poď Tom, nájdeme ti v tej hromade na posteli niečo, čo si oblečieš a zvyšok uložíme naspäť do skrine.“ Vyzval chlapca s vľúdnym hlasom zamýšľajúc sa, či už nestihol prechladnúť. Ešte to by mu tak chýbalo. Namiesto návštevy cukrárne budú obháňať liečiteľa u Svätého Munga. Pri pachuti všetkých elixíroch si ani nechce predstaviť, ako by ho donútiť poniektorý z nich užiť.

Na Harryho radosť sa Tom postavil a po zbežnom oprášení svojho zadku sa postavil pred posteľ očakávajúc, že mu starší muž pomôže s výberom oblečenia a s uprataním toho chaosu, ktorý spôsobil. Jeho ochranca zaiste iba mávne tou drevenou vecou a bude po probléme. Inak by mu to nevravel tak pokojne. Opatrovateľky by už po ňom kričali a zaiste by bol dostal aj po zadku. Kto vie, či obdobné techniky nebude napokon používať aj Harry? Možno sa ten čarovný konárik, či ako sa to volá, používa aj na toto. Sestra Agáta používa trstenicu a Harryho čarovný konár vyzerá podobne.
„Pomôžeš mi s upratovaním?“ skúsil to Tom počas preberania tričiek a podvedome stiahol hlavu medzi útle plecia, akoby očakával úder.
„No, mladý muž. Sám si si rozhádzal, sám si upraceš.“ Namietal starší muž a čakal na chlapcovu reakciu. Sám nevedel či mu má pomôcť alebo ho radšej pochváliť za snahu a dobre odvedenú prácu. Je lepšie deti chváliť za to, že zvládli splniť príkaz alebo im podať pomocnú ruku a potom si tľapnúť? Merlin, asi naozaj bude potrebovať nejakú literatúru. A jeho reakcia sa mu tiež nepozdáva. Bol by rád, ak by sa naňho obrátil vždy, ak bude potrebovať pomôcť. Možno nechať ho potrápiť sa so zdanlivo ťažkými úlohami nie je správna cesta. Takto si pravdepodobne jeho dôveru nezíska.
„Ale ja som si myslel...“ Začal hapkať chlapec v pyžame, ale napokon len ostal ticho stáť dívajúc sa na kopu šatstva na svojej posteli. Toto ani do leta nezvládne. Je ešte nízky a v skladaní oblečenia nemotorný. Toto ale Harrymu priznať nemôže. Kto by chcel decko, ktoré zvláda rozhadzovať a nezvládne nič poupratať? Harry by si to s tou adopciou mohol ešte rozmyslieť a odísť s iným chovancom. S niekým, kto nebude na obtiaž.
„Tom.“ Povzdychol si Harry. Rozhodol sa ujať sa chlapca dúfajúc, že mu poskytne lepšie prostredie na život. Doposiaľ si bol istý, že vychovávať dieťa nemôže byť vo svojej podstate nič náročné. Stačí ak mu dopraje to, čo jemu, im obom, bolo odrieknuté. Uvedomil si, že doposiaľ o ňom zmýšľal ako o domácom zvieratku a za to by si uštedril pár za faciek. Tom nie je domestikovaným druhom zvieraťa. O jeho myslení a správaní nemôže nájsť nič v akejkoľvek publikácii. Ako s ním má jednať, bude musieť zistiť sám. Ale s tým mu bude musieť pomôcť ja tento strapatý černokňažník.
„Ja viem, že nie si ani vysoký a ani špecialista na skladanie bielizne. Na druhú stranu som skalopevne presvedčený, že zvládne všetko, o čo sa pokúsiš.“ Začal s ním viezť povzbudzujúci rozhovor a hnedé oči prepálili smaragdovozelené.
Jemu bolo od mala vtĺkané aký je neschopný babrák. Teraz mu povedal niečo, čo by si prial ak by aj jemu bol niekedy niekto povedal. Možno to nakoniec nebude také ťažké.
„Ani ja a ani ty nemôžeme vedieť čo všetko dokážeš, ak sa o to aspoň nepokúsiť. A ak to skúsiš a nepôjde ti to, vtedy som tu pre teba ja. Ja ti pomôžem vždy, keď to budeš potrebovať. Nikdy ťa nenechám samého v situácii, v ktorej sa budeš cítiť bezradný.“ Pozrel spýtavo do jeho tváre hľadajúc v nej náznak porozumenia. Nevie odhadnúť, čo už je a čo ešte nie je schopný pochopiť. V jeho hnedých očiach vidí bystrosť. Určite ho pochopil.
„Och, tak dobre. Len som si myslel, že s tvojim kúzelným konárikom by bolo rýchlejšie.“ Pripustil Tom podstatne veselším tónom a začal od seba oddeľovať nohavice a tričká. Možno ani čarodejníci nevedia robiť všetko pomocou kúziel. Alebo ešte nevymysleli kúzla na pomoc s upratovaním? Harry mu dal práve šancu mu dokázať, že nie je neschopné decko, ako o ňom vychovávateľky doposiaľ hovorili. A nemôže byť predsa ťažké poskladať tie veci. Rozhádzať išli neuveriteľne jednoducho.
Harry mal na okamih problém zorientovať sa v myšlienkach, či skôr slovách hnedovlasého dieťaťa. Konárikom? Čo to zasa splieta? Och, drahý bože...
„Tom, volá sa to prútik, nie konárik.“ Pretočil očami a začal mu pomáhať skladať bokom hodené tričká. Chcel ho nechať upratovať samého a napokon to upratuje sám, zatiaľ čo Tom na neho iba pozerá. V konečnom dôsledku, aj to je princípom učenia sa. Tiché pozorovanie. Zaiste niečo pochytí. A keď už sa toho oblečenia chopil, mal by už konečne vybrať niečo, čo si to chlapča aj oblečie.
„Myslím, že toto by si si mohol zatiaľ obliecť, kým ti nekúpime niečo iné.“ Povzdychol si Harry prezerajúc si tmavomodré nohavice a vínovo červenú košeľu.
„A sveter? Vonku je zima.“ Podotkol inteligentne päťročný zverenec a s otázkou v očiach pozrel do tváre muža a na počudovanie v nej nič nehľadal. Nepokúšal sa zazrieť za Harryho oči. Nepokúšal sa v jeho tvári nájsť čokoľvek, čo doposiaľ vždy hľadal. Už nemusel. A to si zelenooký muž uvedomil. Tom je jeho. Stačilo niekoľko povzbudivých slov a podať mu pomocnú ruku v situácii, ktorú považoval za neprekonateľnú a získal si náklonnosť budúceho temného čarodejníka. To skutočne stačí tak málo na to, aby si získal oddanosť Voldemorta?
„Och, správne.“ Prikývol mu s uvedomením si jasného faktu. On má plášť očarovaný zahrievacími kúzlami. Kým bude mať svoj vlastný aj Tom, nemôže vonku mrznúť. Pri pohľade na tú pletenú hrôzu na povaľujúcu sa na posteli sa cítil bezradný. Bol by ochotný prisahať, že ani on nebol v rovnakom veku tak strašne ošatený.
„Vyber si, ktorý sa ti páči.“ Dal mu na výber, keďže sa utvrdil v domnienke, že čokoľvek má ten chlapec v skrini, je to zdrap handry a nie slušné oblečenie.
A to ich dnes čaká návšteva Gringottbanky a ministerstva mágie. Nemôžu tam prísť ako draho oblečený aristokrat, ktorého meno nikto doposiaľ nepočul a jeho syn v oblečení hodnom domáceho škriatka. Bude mať čo robiť s Tomovou neznalosťou magického sveta a možno aj so správaním. Nikto mu doposiaľ nevysvetlil ako sa chovať na mieste ako je banka alebo ministerstvo. Prihliadnuc na fakt, že zamestnanci Gringottbanky sú raráškovia bude mať čo robiť ustriehnuť maloletého uchváteného úžasom a popritom riešiť formálne záležitosti s poniektorým z nich. Ministerstvo je bludisko samo o sebe. Aspoň v jeho dobe tomu tak bolo. Kto vie, či je spomínaná budova i v tomto čase obdobne rozsiahla? A ani tam sa nemôžu ukázať v tom, čo si to dieťa práve oblieka.
Tomov šatník si vyžaduje urgentnú obnovu. Kde ho kúpia musí vymyslieť rýchlo. V šikmej sú zaiste obchody a niečo by sa tam pre chlapca určite našlo. Ale on ho v tomto nemôže vziať ani do šikmej. Je mu to ľúto priznať, ale hanbil by sa. Aj keď on tam počas svojej prvej návštevy pobehoval snáď v ešte horšom odeve.
Kúpia mu niečo slušné v prvom muklovskom obchode a potom pôjdu do šikmej. Zo šikmej na ministerstvo a potom...
Potom, ak všetko pôjde hladko, by mali ísť domov.
Oni však, ešte stále, nemajú domov.
To by mohol vybaviť u Gringottov. Určite nejaká zámožná rodina predáva poniektoré svoje sídlo a správcovia majetku sú o tom podrobne informovaní.

„Môžeme?“ uisťoval sa Harry dívajúc sa na, už konečne, oblečené dieťa oproti sebe a nevedel, či ho kvôli neprirodzenému ošívaniu zahriaknuť alebo má počkať až s tým prestane sám. Napokon sa rozhodol tento prejav ignorovať a zoširoka otvoril dvere, umožňujúc tak hnedovlasému zverencovi vyjsť na chodbu ako prvému.
„Kam teraz ideme?“ spýtal sa Tom keďže túto dôležitú vec doposiaľ nevedel.
„Do kúpeľne a na raňajky.“ Povzdychol si Harry. Deti majú skutočne veľmi obmedzenú krátkodobú pamäť. Na tomto sa predsa dohodli.
„A po tom, čo odtiaľto odídeme?“ spýtal sa a zastavil pri ošúchaných dverách vedúcich do kúpeľne detí, ubytovaných na rovnakej chodbe.
„To preberieme pri kúsku čokoládovej torty, keď odtiaľto konečne vypadneme.“ Prezradil Harry a pootvoril dvere, prezerajúc si interiér onej miestnosti. Nebol zvedavý ako to vo vnútri vyzerá. Skôr skúmal skryté hrozby, ktoré tam môžu na Toma číhať. Začína mať pocit, že je paranoidný i v tejto dobe. Zbaví sa toho niekedy? Po celý svoj život bol paranoidný kvôli Voldemortovi a teraz je, prekvapivo, paranoidný opäť kvôli Voldemortovi. To, že prežil hlavne vďaka rokmi pestovanej paranoji, nie je nateraz podstatné. Zvyk je železná košeľa, ako sa vraví.
„Počkám tu na teba. Vezmi si toľko času, koľko budeš potrebovať.“ Riekol a postrčil chlapca dnu do prázdnej kúpeľne. Možno sa zachoval neprimerane, ale túži už konečne odtiaľto vypadnúť.
Keď mu včera tá ženská povedala, že môžu odísť po raňajkách nepredpokladal, že jej ponímanie času je diametrálne odlišné od toho jeho. On pojem po raňajkách chápal ako čas do deviatej hodiny ráno. Nie pred obedom! Našťastie, je pól deviatej a možno sa už konečne odtiaľto dostanú. Snáď má už Colová zložku pripravenú na stole a nezdržia sa v jej kancelárii viac, ako pár minút. Netvárila sa, že by chcela naschvál Toma zdržiavať v tejto barabizni smrdiacej chlórom a všemožnými dezinfekčnými prostriedkami.

„Je všetko v poriadku, Tom?“ spýtal sa Harry, keď sa konečne chlapcovi uráčilo vyjsť z priestorov kúpeľne a zdalo sa mu, že ostal akýsi bledý.
„Všetko je fajn. Ideme na raňajky alebo domov?“ spýtal sa nervózne chlapec a Harry mu nevedel odpovedať na túto banálnu otázku. Domov. Tom by určite uvítal túto možnosť, avšak tu sa stretávajú s prvým problémom. Včera síce sľúbil chlapcovi, že spolu budú veľa cestovať, ale Tom potrebuje mať miesto, na ktoré sa budú spolu vracať. Potrebuje vlastnú izbu. Miesto, kde sa bude cítiť prijatý a bezpečne. A potrebuje to aj on sám. Obaja potrebujú útočisko.
„Pôjdeme sa pani Colovej spýtať, či už môžeme odísť a dáme si raňajky niekde vonku. Súhlasíš?“ pokúšal sa nájsť s chlapcom rozumný kompromis. Pridobre si uvedomil, že Tom odratúva sekundy nakoľko je dychtivý odtiaľto odísť. A nemýlil sa. Tom skutočne pociťoval nepríjemné sťahovanie orgánov tráviaceho traktu. Starším chovancom ostávajú už len posledné chvíle vypomstiť sa mu za to, že je iný ako oni. Že on odchádza a už sa nevráti. Vo vzduchu cítil ich hnev a vedel, že ak ho nájdu, bude mať veľký problém. Slová staršieho muža našťastie mierne upokojili napätie, ktoré vo svojom vnútri pociťoval. Ešte nejedol mimo sirotinca, ale vždy keď išli do mesta, pozoroval dospelých mužov a ženy ako hodujú na objednanom jedle. Aj on túžil aspoň raz v živote stúpiť dnu. Aspoň raz ochutnať jedlo, ktoré bolo zaručene lepšie ako to, čo mu dávali jesť doposiaľ. Aspoň raz zjesť toľko, až bude skutočne plný.
„Pôjdeme do reštaurácie? Skutočnej reštaurácie?“ uisťoval sa Tom s leskom v očiach a Harry si bol istý, že sa Voldemort nateraz cíti, akoby vyhral v lotérii.
Asi by ho vo svojej mysli mal prestať volať týmto menom. Nikdy sa ho neobával, to rozhodne nie, avšak porovnávať malého chlapca s černokňažníkom, ktorý mu vyvraždil rodinu a v konečnom dôsledku zničil život až ho napokon sám zabil, asi nie je dobrý nápad. Asi určite. Niečo mu vraví, že si k nemu nebude vedieť vytvoriť blízky vzťah, ak s tým neprestane. Toto si bude vyžadovať čas. Veľa času.

Celý život mu vtĺkali do hlavy strach z jeho mena a vlastne aj neho samotného a pravdou bolo, že sa ho nikdy v skutočnosti nebál. To sám dokonalý Dumbledore v ňom zasial semienko hnevu a odporu voči Tomovi Reedlovi, ktoré sa v ňom hlboko zakorenilo. Nenávidel ho. Drahý bože, stále ho nenávidí. Chápe ho, to áno, ale nenávidí ho. Nenávidí za to, že zabil všetkých, ktorých miloval. Nenávidí ho za to, čo všetko práve z tejto nenávisti sám vykonal. A práve teraz stojí tu a díva sa do známych hnedých očí. Do očí, ktoré žiarili eufóriou vždy, keď ho mučili. Nevie prečo, skutočne tomu sám nevie pochopiť, ale nateraz necíti žiadnu z tých negatívnych emócii. Žiaden hnev. Žiaden odpor. Žiaden žiaľ.
Tento chlapec je Voldemortom asi toľko, koľko je on Harry Potterom. Zlatým chlapcom. Spasiteľom sveta.
Nikdy nebol zlatý chlapec.
Nikdy nebol spasiteľom.
Bol iba akýmsi maskotom strany svetla na čele s dokonalým Dumbledorom. Thomas, je rovnako nevinné dieťa, akým bol kedysi aj on sám. Čo z nich napokon vyrástlo, to je prácou ľudí, ktorí ich obklopovali.
Keď čarodejníci nechceli mať vo svojej blízkosti nemilosrdného černokňažníka, nemali dopustiť, aby z tohto nadaného chlapca, vlastnými skutkami, spravili Voldemorta. Odmieta sympatizovať z pokrytcami, ktorí ho napokon na kolenách prosili, aby obetoval svoj život a ochránil ich zadky. Thomas je len chlapec, jeho chlapec.
„Samozrejme.“ Pripustil s prikývnutím a s hnedovlasým chránencom po svojom boku, vykročil smerom do kancelárie vedúcej tohto otrasného ústavu. Čaká ich veľmi ťažký a veľmi dlhý deň.
Urýchlene potrebuje navštíviť Gringottov, aby zakúpil nejaké sídlo, ktoré budú nazývať domovom. So zložkou, ktorú si ide vyzdvihnúť, musí čo najrýchlejšie ísť na ministerstvo mágie. Nemôže riskovať, že muklovia budú overovať pravosť trvalého pobytu, ktorý musel nahlásiť ako budúce bydlisko maloletého Thomasa Marvolosa Reedla. Rovnako by bol nerád, ak by si zisťovali jeho skutočné muklovské povolanie. Tieto informácie nie sú z pochopiteľných príčin pravdivé. Ostáva mu iba dúfať, že obdobné informácie nebude zamestnanec Ministerstva mágie požadovať o neho tiež. Keď bude aj v čarodejníckom svete Tom uznaný za jeho syna, sa môže opätovne vrátiť na ministerstvo mágie a napokon. Napokon ostáva ešte zariadenie Tomovej izby. Bude mať veľkú izbu. Nie tie krtince, v ktorých odsúdili vyrastať ich oboch. Doteraz má nepríjemný pocit v stiesnených priestoroch. Chlapec bude taktiež potrebovať hračky a množstvo vecí, ktoré si teraz netrúfa ani len odhadnúť.
A pred týmto byrokratickým chaosom musí chlapca aj vhodne obliecť.

„Pripravený?“ spýtal sa Harry Toma keď sa pristihol pri tom, ako obaja dýchajú do zavretých dverí madam Colovej.
„Pripravený.“ Dostalo sa mu odpovede od chlapca a bol by prisahal, že je pripravený asi tak isto, ako je aj on sám.
Po nútenom nádychu zaklopal na dvere kancelárie pani Colovej a unavene zatvoril oči. Táto chvíľa našťastie oboch čarodejníkov trvala skutočne veľmi krátko, keďže sa z vnútra miestnosti ozval spokojný hlas riaditeľky Woolovho sirotinca, ktorý vyzval hosťa vstúpiť.
„Dobré ráno.“ Pozdravil zdvorilo ženu toto ráno už po druhý krát a po tom, čo vstúpil do miestnosti aj maloletý chovanec ústavu, zavrel za nimi dvere.
„Dobré ráno, madam.“ Pripojil sa k pozdravu aj Tom. Na základy slušného správania sa tu vždy dbalo rovnako dôkladne ako aj na hygienu. Tiež si uvedomoval, že Harry si to ešte stále môže rozmyslieť. Niečo mu nahovára, že pani Colová by bola spokojnejšia, ak by si napokon vybral poniektorého iného chovanca. Niekoho z jej obľúbencov. Na druhú stranu v jej tvári vidí, že sa už nevie dočkať chvíle, až odtiaľto vypadne a Harry by mu to nespravil. Nie on a nie jemu.
„Tak už ste pripravení?“ zaujímala sa úlisne sa škeriaca riaditeľka a Harry z jej dychu cítil alkohol. Nie sa čomu čudovať. Keby on musel tráviť svoj život v tejto stavbe, asi by tiež popíjal od rána.
„Rozhodol som sa Tomove doterajšie ošatenie ponechať potrebám sirotinca.“ Odpovedal Harry spolu s prikývnutím a jemne položil pravú dlaň na chlapcove ľavé rameno, čím dal jasne najavo, že chlapca už považuje za svojho. Tom sa po prvý krát tomuto dotyku nepránil.
Riaditeľka sa nevedela rozhodnúť, či je väčšmi prekvapená alebo potešená. Na všeobecné potešenie všetkých troch jej alkoholom opantanej hlave sa podarilo prikývnuť.
„To je potešujúce. Stále nám tu ostáva viac detí ako oblečenia.“ Priznala pravdivo a očami sa zastavila na modrej zložke, pripravenej na jej pracovnom stole.
„Všetky dokumenty sú pre Vás pripravené. Nezabudnite, že je nutné ich v čo najkratšom čase zaniesť na sociálny úrad.“ Pripomenula mu už asi po piaty krát, ale Harry jej to nemal ani najmenšiu chuť pripomenúť. Ak to považuje za dôležité, tak nech sa vyjadrí. Vidí na Tomovi, že po celý čas stojí sťa by zamrel a priam hypnotizuje svoje záznamy, nateraz chronologicky vyukladané v modrej papierovej zložke.
„Všetky najdôležitejšie záležitosti vyriešim ešte dnes.“ Pripustil spolu s prikývnutím a prevzal si z rúk vedúcej ústavu Tomovu zložku.
„Dovidenia.“ Pozdravil slušne a potriasol si so staršou ženou rukou.
„Dovidenia a veľa šťastia.“ Odzdravila slušne a Harry v jej očiach videl nevyslovené, budete ho potrebovať. Rovnako mu ani neušlo, že sa tá ženská rozhodla úplne odignorovať Tomovu prítomnosť, čo ho vytočilo. Nemal na jej našťastie ani chuť a ani čas jej pripomínať slušné spôsoby, ktoré vštepujú tunajším zverencom.
Po poslednom pohľade na šťastím naplnenú tvár riaditeľky Woolovho sirotinca a poblednutú maloletého chlapca po svojom boku, s rukou na jeho ramene vyšiel z miestnosti a keď za sebou zavrel dvere, pocítil nesmiernu úľavu.

Keď si z ruky pani Colovej prevzal spis a priložil k nemu aj papiere, ktoré Tom mohol vidieť stočené v jeho rukách už ráno, jeho srdce sa prudko rozbúchalo. A nebol sám, koho telo sa na túto chvíľu rozhodlo zareagovať.
Na Colovej bolo badať, že z nej odpadol obrovský balvan a bol by ochotný prisahať, že to po práci pôjde spolu so svojimi zamestnankyňami osláviť. Tom pobledol a nakrátko zadržal dych akoby sa obával, že práve v tej chvíli sa to pokazí. Že si to rozmyslí a nechá ho tu v hanbe, napospas starším chlapcom.
To by však nedokázal. Už nie.
Pozoroval Toma niekoľko dní. Bol priveľmi slabý na to, aby sa odvážil chlapca osloviť. Ale nikdy nezabudne na tú chvíľu, na ten deň, na ten malý okamih, počas ktorého prešiel okolo brány sirotinca a na nádvorí ho uvidel stáť. Bol šokovaný z pohľadu na dieťa, ktoré doposiaľ poznal iba ako muža s haďou tvárou.
Krásny malý chlapec sa chvel zimou i smútkom z odstrčenia od ostatných detí, ktoré sa spoločne zabávali na dvore. A vtedy sa rozhodol. Rozhodol sa dokončiť to, čo započal rituálom mágie temnej, ako samotné peklo.
Preniesol sa v čase tak dávno do minulosti, až by nikto nikdy neuveril, že je to možné prežiť. Zanechal za sebou všetko, pre čo bol ochotný žiť a prežiť vojnu, ktorá ešte ani nenastala. V podstate má v živej pamäti spomienky na budúcnosť. Na hrobárovej lopate sa doplazil do Deravého kotlíka, kde sa niekoľko dní zotavoval, aby sa napokon odhodlal vychovávať príčinu svojho nešťastia.
Pri tejto poslednej myšlienke silno nasal nosom vzduch.
Och drahý Merlin, čo nás to len čaká...