Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

 Na druhý deň vstal príjemne odpočinutý niekedy o ôsmej ráno. Škriatkovia mu pripravili raňajky, aspoň tých mal tento hrad dostatok, k raňajkám pridali aj vynikajúci jahodový koláč.

Nechcel byť zlý alebo nespravodlivý a už vôbec nie k tvorom, ktoré za nič nemohli, preto sa k nim snažil správať priateľsky, no vlastníctvo rozpadávajúceho sa opevnenia mu na pokoji nepridávalo. Najmä nie vtedy, keď zaň cítil zodpovednosť.

Medzi knihami našiel aj pár takých, ktoré by ho mohli bližšie oboznámiť s rodom Davenportovcov. Na to, že niesol ich meno a vlastnil ich hrad o tomto rode veľa nevedel. Do začiatku školy by to mal aspoň čiastočne zmeniť. A rozhodnúť sa, ako ďalej.

Prvé, čo urobil v Šikmej uličke bolo, že zašiel do Gringottbanky a vybral odtiaľ všetky svoje osobné veci, vrátane oblečenia a kníh. So svojím nákladom sa vrátil na hrad. Škriatkom prikázal, aby všetko jeho oblečenie naukladali do šatníka v jeho komnatách a sám si naukladal knihy do svojej osobnej knižnice. Pri neskoršom pohľade do šatníka zistil, že jeho oblečenie veľa miesta nezabralo, no predtým bol jeho šatník úplne bez oblečenia.

Ešte v ten deň sa vrátil do šikmej uličky, aby navštívil jednu jej časť, bežnými čarodejníkmi príliš nevyhľadávanú. Miesto, ktoré hodlal navštíviť a zoznámiť sa s ním, bolo nazývané Zašitá ulička. Ešte predtým sa však musel zastaviť v najznámejšej predajni prútikov v Anglicku. Veď kde by ste kúpili lepší prútik ako u Ollivanderovcov?

„Dobrý deň.“ Pozdravil, hneď ako vošiel do obchodu. V tej chvíli, ako prekročil prah, sa mu v mysli zablesla dávna spomienka na červeno-zlaté iskri, neobyčajne svetlé modré oči a záhadné slová o tom, že je predurčený k veľkým veciam. Spomienka ho na okamih paralyzovala, takže ho náhla prítomnosť čarodejníka zastihla nepripraveného.

„Dobrý deň, pán Davenport. Máte nejaký problém so svojím prútikom?“ zaujímal sa čarodejník. Mohol mať tak štyridsať rokov, čierne vlasy mu ostro kontrastovali s príliš jasnými bledomodrými očami, čím len zvyšovali ich neobyčajnú bledosť a intenzitu. Určite je to čistokrvný čarodejník? Vôbec by sa nedivil, keby zistil, že má ten muž v krvi aj gény nejakej magickej potvory.

„Stala sa mi nešťastná nehoda a ja teraz potrebujem nový prútik.“ Odpovedal. Jeho prútik sa po tom, čo nazvali napadnutím, nenašiel, takže to pokojne mohol zvaliť aj na to. Na pergamene s inštrukciami síce mal napísané, že si má zakúpiť nový prútik, no aj keby to tam napísané nebolo, ten prútik by si zakúpiť išiel. Ostatní si myslia, že nijaký nemá a okrem toho sa druhý prútik môže zísť. Nechcel skončiť úplne bez prútika, ak by ho niekedy niekto odzbrojil.

„Áno, počul som o vašom napadnutí. Veľmi nešťastná udalosť, naozaj veľmi nešťastná udalosť.“ Uprel na neho pohľad, z ktorého mal dojem, akoby vedel presne, čo sa stalo.

„Viem o tom svoje.“ Zamumlal.

„Pomohli by ste mi vybrať ten správny prútik pre mňa?“ opýtal sa predavača. Ollivander sa zoširoka usmial, zdalo sa, že brnkol na správnu strunu. Nuž, prútikári a prútiky, to sa hold priťahovalo.

„Pre vás musím nájsť niečo výnimočné.“ S týmito slovami odbehol dozadu, odkiaľ sa po chvíli vrátil s kôpkou krabičiek. Porozkladal ich vedľa seba na pult a každú jednu otvoril. Vrchnáky položil vedľa krabičiek a elegantným gestom mladíka vyzval, aby si ich vyskúšal.

„Nie čarodejník si vyberá svoj prútik, ale prútik si vyberá svojho čarodejníka.“ Povedal Ollivander slová, ktoré sa chlapcovi známo ozývali v hlave.

„No prútik musí taktiež byť hodný čarodejníka, ktorému patrí. Len výnimočný čarodejník je hoden výnimočného prútika, to si zapamätajte, pán Davenport.“ Rozprával Ollivander, kým mladík pristupoval k prútikom. Daniel sa usmial a vzal do ruky prvý z prútikov. Tenký prútik z bieleho dreva s hladkým povrchom a ozdobnou rúčkou. Zamumlal jednoduché kúzlo a švihol ním.

„Čo naň hovoríte?“ zaujímal sa Ollivander.

„Príliš jemný.“ Odpovedal jednoducho a vrátil ho do krabičky. Skúsil vybrať ďalší prútik, tmavohnedé drevo, výrazné zdobenie. Švihol ním. Namiesto plánovaného pozdvihnutia pergamenu na pulte pár centimetrov do vzduchu pergamen vzplanul.

„Och, ospravedlňujem sa. Tento určite nie.“ Odložil prútik späť do krabičky. Takto vyskúšal ešte asi jedenásť ďalších prútikov, no ani jeden mu nesadol. Väčšina ho poslúchala, no on predsa cítil, že ani jeden z nich nebol ten pravý.

„Náročný zákazník.“ Po každom ďalšom nevyhovujúcom prútiku bol Ollivander nadšenejší. Nakoniec to skončilo tým, že sa po bezmála hodine Ollivander konečne zastavil.

„Vy ste skutočne jeden z najnáročnejších zákazníkov, akých som tu za celý svoj život mal. Vlastne si nespomínam na nikoho, komu by som nedokázal nájsť vhodný prútik do polhodiny.“ Na tvári sa mu usadil zamyslený výraz, kým si mladíka premeriaval. Daniel sa už cítiť nepríjemne a začínal premýšľať nad tým, že by navštívil nejakého prútikára mimo ostrovy, pokiaľ mu Ollivander nedokáže predať vyhovujúci prútik.

Ollivander po chvíli, zdá sa, došiel k nejakému záveru. Prikývol si pre seba a jeho pohľad sa vyjasnil. Danielovi sa zazdalo, že očami na okamih zavadil o vrchnú časť jeho košele a práve to mu dopomohlo k rozhodnutiu.

Pravdepodobne blúznil.

„V obchode mám ešte množstvo prútikov, no niečo mi hovorí, že ani jeden z nich by nebol pre vás tým pravým. Viem však o jednom prútiku, ktorý by pre vás mohol byť tým pravým, no potrebujem trochu času na to, aby som ho získal. Vyhovovalo by vám prísť si po váš nový prútik zajtra poobede?“ navrhol Ollivander. Daniel sa nad tým s miernym zamračením zamyslel. Stále mal tú možnosť odcestovať do zahraničia, kde by vyhľadal iného prútikára, no stálo by ho to veľa času a aj financií, ktoré teraz nemohol hlúpo míňať. Pokiaľ by však prútik, ktorý mu Ollivander plánuje zohnať nebol vhodný, nestihol by zohnať iný. Musel by sa buď uspokojiť s jedným z prútikov, ktoré ho poslúchali, ale nepatrili k nemu, čo sa mu priečilo alebo by musel používať svoj starý prútik, ktorý si priniesol a klamať o ňom, pokiaľ by sa oň niekto zaujímal.

Nakoniec sa rozhodol zariskovať a prijať Ollivanderovu ponuku. To sa mu zdalo ako najrozumnejšie a najbezpečnejšie riešenie.

„Dobre, súhlasím. Vyhovovalo by vám teda, keby som prišiel o druhej?“ opýtal sa. Ollivander súhlasil, na čo sa s ním Daniel rozlúčil a opustil obchod.

Jeho najbližšou zastávkou bola Zašitá ulička. Pred vstupom si tvár ukryl pod hlbokú kapucňu plášťa, nechcel predsa, aby ho niekto spoznal. Rád by sa o sebe niečo dozvedel. Tvár si očaroval ilúziou, aby vyzeral trochu inak, keby mal zhodiť kapucňu. Aj hlas si jemne pozmenil.

Zašitá ulička bola temné a špinavé miesto, plné pochybných indivíduí, ktoré sa nie vždy dali považovať za ľudí. Zákutia tejto časti magického Anglicka boli naplnené vrahmi, zlodejmi, štetkami, upírmi, pološialenými beštiami a inými odvrhnutými existenciami. Vskutku krásne a priateľské miesto, kde sa každý cítil bezpečne.

Hneď po vstupe ho ako nováčika zaznamenali bezdomovci ukrytí v tieňoch a bočných uličkách. Daniel ich ignoroval, nezáležalo na nich, pokiaľ sa príliš nepriblížili. Prvou a najdôležitejšou zásadou bolo nevyzerať nervózne a už vôbec nie vystrašene. V takom prípade by sa na neho vrhli ako besné psy.

Dokonca ani vzduch v Zašitej uličke nebol dobrý. V potuchnutom ovzduší bolo cítiť ostrý zápach zatuchnutého moču a iného telesného bordelu a Daniel by odprisahal, že na niektorých miestach bolo možné cítiť aj zápach rozkladu. Skutočne nechcel vedieť, čoho.

Vošiel do jedného z ošarpaných obchodov, akýsi Borkin a Burkes. Táto budova vyzerala oproti ostatným ešte vcelku dobre. Keď vošiel, zacinkal zvonček pripevnený na dverách. Dvaja predavači za pultom a mladík pred nimi sa zarazili a otočili sa na neho. Zdalo sa, že až doteraz viedli rozhovor.

„Dobrý deň.“ Pozdravil chrapľavým hlasom. Jemu samému to znelo, akoby bol chorý. Nuž, nabudúce upraví svoj hlas inou ilúziou. Zvukové ilúzie nikdy poriadne necvičil a ani nebol nijako zvlášť nadaný iluzionista.

„Dobrý deň.“ Odzdravil jeden z predavačov, druhý predavač mu kývol hlavou. Blondiak ho ignoroval. Daniel sa presunul do zadnej časti obchodu a po chvíli začul, že pokračovali v rozhovore. Slová rozoznať nedokázal, no ani ho to príliš netrápilo. Spozornel však, keď začul svoje meno. Podišiel bližšie a tváril sa, že skúma akýsi zlatý náhrdelník vykladaný rubínmi.

„Zaujal vás náhrdelník Morgaus?“ opýtal sa predavač. Daniel zodvihol hlavu k predavačovi, ktorý ho sledoval a potom sa opäť pozrel na náhrdelník. Na menovke bolo skutočne napísané, že patril Morgaus.

„Och, áno. Nikdy som nemal dojem, že by Morgaus vlastnila, nie to ešte nosila takýto náhrdelník.“ Povedal chrapľavým hlasom. Po prečítaní krátkeho opisu sa dozvedel, že by mal mať náhrdelník údajne zaujímavé vlastnosti.

„Potom toho o Morgaus veľa neviete.“ Zavrčal predavač.

„Nepovažujem sa za znalca, no niečo o Morgaus viem. Už od mladosti bola kňažkou starej viery a tie rozhodne nenosili takéto šperky. A predtým bola chudobná.“ Povedal laxne. Efekt však dosť kazil jeho chorobný hlas. Muž po jeho slovách na chvíľu stíchol a blondiak sa so zamračením pozrel na predavačov.

„Čo hľadáte v mojom obchode?“ opýtal sa druhý predavač.

„Och, som na cestách, chcel som si len obhliadnuť miestne obchody a možno niečo nakúpiť. Skutočne má náhrdelník všetky vlastnosti, ktoré ste vypísali?“ zaujímal sa Daniel. .

„Samozrejme!“ zavrčal.

„Hmm... V takom prípade ho kúpim za polovičnú cenu.“ Povedal. Tristo galeónov za to nemienil dať, už stopäťdesiat sa mu zdalo prehnané.

„Nie. Ten náhrdelník stojí tristo galeónov a vy mi zaň zaplatíte tristo galeónov, inak nebude váš.“ Predavač zaznamenal Danielov záujem a chcel z neho vytiahnuť peniaze. Milé.

„Dobre.“ Prikývol.

„V takom prípade si ho neberiem, už stopäťdesiat by bolo precenené.“ Dodal. Potešilo ho, že blondiak bol svedkom ich rozhovoru, vyzeral na zámožného muža, ktorý len nerád býva oklamaný. Jeho prvotný tip bol, že sa jedná o Malfoya.

„Prečo si myslíte, že je precenený?“ zaujímal sa práve onen blondiak. Oči mu pritom zvláštne iskrili, Daniel z toho cítil niečo medzi hnevom na predavačov a dychtivosťou dozvedieť sa niečo viac a možno tu nakúpiť lepšie. Išlo mu v podstate len o peniaze.

„Nejakú dobu som študoval magické artefakty a medzi nimi aj tie, ktoré po sebe zanechala Morgaus. Skutočne existuje náhrdelník, ktorý vlastnila a podobá sa na tento, no nie je v ňom ani zďaleka také množstvo rubínov ani zlata. Náhrdelník Morgaus má cenu aj päťsto galeónov a je nesmierne mocný, no nie je to tento.“ Povedal. To o tom študovaní magických artefaktov bola upravená pravda, venoval sa ale aj tomu, takže neklamal.

„Zdržíte sa tu dlhšie, pán... ?“ Blondiak nechal vetu vyznieť do prázdna.

„Abraham, som Abraham. A nie, zajtra skoro ráno odchádzam. Čaká na mňa ešte mnoho zaujímavých miest. Som tu už viac ako týždeň, prišiel som sem v rovnakej dobe ako istý mladý muž, Daniel Davenport.“ Nenápadne rozhodil siete.

„Daniel Davenport? Vy ho poznáte?“ podivil sa blondiak. Daniel sa pousmial, chytil sa.

„Nemôžem povedať, že ho poznám, no ako vás teraz počúvam, nadobúdam presvedčenie, že ho poznám lepšie ako vy.“ Uškrnul sa.

„Stále ste ochotní bojovať za predošlú cenu náhrdelníku, páni?“ opýtal sa predavačov.

„Je váš za stopäťdesiat galeónov.“ Povolil predavač. Daniel sa usmial a podišiel bližšie k pultu. Opatrne si zhodil z hlavy kapucňu a odhalil tvár tmavovlasého štyridsiatnika.

„Daniel je príjemný spoločník na cesty, je to sčítaný a inteligentný mladý muž. Len málo mladých mužov v jeho veku má takú obľubu v knihách ako on. A, čo sa mi na ňom pozdávalo najviac, zaoberá sa viacerými magickými oblasťami, takže sme ľahko našli spoločnú reč.“ Pokračoval v rozhovore s blondiakom, pravdepodobne Malfoyom.

„Nikto nevie, kde prebýva. Hovorí sa, že sídlo Davenportovcov nie je v dobrom stave, ak vôbec ešte stojí.“ Nadhodil blondiak.

„Nuž, o tom veľa neviem. Spomínal však, že tu vlastní nejaký dom.“ Pokrčil ramenami.

„Tušíte, kde?“ zaujímal sa blondiak. Daniel uprel pohľad do jeho očí, zatiaľ čo predavač postavil na pult pred neho zabalený náhrdelník.

„Skúste sa opýtať Daniela, ja nemám právo vyzrádzať, kde býva.“ Nepriamo upozornil mladého blondiaka na to, že zachádza priďaleko.

„Áno, samozrejme, ospravedlňujem sa. Daniel Davenport je proste len záhadou, ktorá každého zaujíma.“ Povedal blondiak.

„To plne chápem.“ Súhlasil Daniel. Zaplatil za náhrdelník, vložil si ho do vnútorného vrecka plášťa a opätovne si nasadil kapucňu.

„Dovidenia.“ Rozlúčil sa, kývol hlavou na blondiaka a opustil obchod.

Ešte sa zastavil v niekoľkých obchodoch a prešiel časť Zašitej uličky, aby sa v ňej zorientoval a vrátil sa domov. Cestou cez Šikmú uličku si všimol, že Ollivander predčasne zatvoril svoj obchod.

Do večera stihol obhliadku tých častí hradu, ktoré si predtým nestihol obhliadnuť. To, čo videl, ho nepotešilo. Hrad na tom nebol dobre, jedno krídlo hradu bolo dokonca sčasti zničené a nebolo bezpečné zdržiavať sa v ňom, pretože hrozilo, že spadne.

Bolo by potrebné prestavať jedno krídlo hradu, nakúpiť vybavenie do izieb, mnohé veci vymeniť, vymaľovať, zdokonaliť ochrany... Bolo toho proste veľa. Do tohto hradu by musel investovať veľmi veľa peňazí, aby zabezpečil, že bude správne fungovať. Viac, ako mal.

A to ešte nebol oboznámený so stavom druhého domu, ktorý kúpil. Dúfal, žena tom bude lepšie. Už by nerozdýchal ďalšiu stavbu v žalostnom stave. Pozrie sa naň v nedeľu, keď sa vráti od prútikára. Dnes sa už iba utiahne do knižnice a vezme si so sebou tých pár kníh, ktoré si vyhliadol. Začne s tou, ktorá mu povie niečo o rode Davenport. Dnes sa od ľudí tiež niečo dozvedel.

Na druhý deň vstal v zbytočne skorú rannú hodinu. Ešte nebolo ani šesť a on už bol čulý. Namiesto toho, aby sa odobral dole, si prečítal ďalšiu kapitolu z knihy. Potom sa prezliekol z nočného úboru a vybehol von, kde si dal rannú rozcvičku a trochu si zabehal. Osprchoval sa, opäť sa prezliekol a konečne zišiel do jedálne na raňajky.

Jedávať sám v obrovskej jedálni, kde sa nahlas ozývalo každé ťuknutie príboru o tanier a buchnutie pohára o stôl, by sa mnohým mohlo zdať nepríjemné. Daniel sám by tvrdil, že je to otravné. Skvelé jedlo ten pocit nevyvážilo.

Po raňajkách bol navštíviť laboratórium. Podobne ako v zbrojnici ani tu nebolo nič, okrem prachu a starého nábytku. So zbrojnicou sa bude zaoberať neskôr, no do laboratória by si mal nakúpiť aspoň základné prísady. Mohol by sa o to postarať dnes, keď si pôjde po prútik. Až včera totiž zistil, že v laboratóriu nič nie je. V brašne síce nosil nejaké elixíry, no tie sa môžu ľahko minúť.

Ollivanderov obchod bol ešte stále zatvorený, keď si Daniel prišiel po svoj prútik. Bol tam však načas, takže ignoroval ceduľku na dverách, zaklopal a vošiel dnu. Dvere neboli zamknuté, čo pochopil ako súhlas s jeho konaním.

„Dobrý deň.“ Pozdravil prázdnu predajňu. Ollivander vyšiel zo zadnej časti obchodu, bledé oči mu iskrili.

„Dobrý deň, pán Davenport.“ Odpovedal na pozdrav.

„Predpokladám, že ste zohnali prútik, po ktorý som prišiel.“ Uisťoval sa.

„Samozrejme, že áno. A pokiaľ ma moje inštinkty prútikára neklamú, tento prútik bude pre vás dokonalý.“ Tvrdil. Daniel sa usmial.

„To ma teší.“ Povedal. Ollivander zozadu z pultu vytiahol podlhovastú krabičku, jednu z tých, do ktorých sa ukladali prútiky. Táto bola však iná, drevo, z ktorého bolo vyrobené bolo tmavšie ako pri ostatných krabičkách, ktoré mal prútikár v obchode a na jej povrchu boli vytepané vzory.

Daniel si vzal krabičku z Ollivanderových rúk a aj cez ňu pocítil jemné zachvenie.

„No tak, otvorte ju!“ pobádal ho Ollivander. Daniel ho poslúchol a odstránil veko. Naskytol sa mu pohľad na prútik z krásneho bieleho dreva, do ktorého boli zlatou farbou vyryté rôzne ornamenty a podoby tvorov, presnejšie čínskych drakov a fénixov. Na konci držadla prútika bol neveľký diamant. Krabička bola zvnútra vykladaná modrým zamatom. Daniel opatrne natiahol ruku k prútiku, prstami sa obtrel o zamat a chopil sa prútika. Chladné drevo mu do ruky sadlo ako uliate a to, čo v tej chvíli pocítil bolo to najúžasnejšie, čo doposiaľ zažil.

Z jeho najhlbšieho vnútra vytryskol neuveriteľne silný príval moci, ktorý prenikol celým jeho telom a zhromaždil sa v jeho ruke, zvierajúcej prútik. A prútik na jeho mágiu zareagoval, dokonale sa s ňou spojil a prijal Daniela aj celú jeho osobnosť za svoju. Z toho všetkého sa mu podlamovali nohy a zároveň sa cítil tak silný ako nikdy predtým. A počas toho všetkého z jeho prútika prúdom vylietavali zlaté a strieborné iskry, ktoré zaplnili celý obchod.

Všetko to trvalo sotva pár sekúnd, no Daniela aj tá krátka chvíľa stihla naplniť intenzívnou radosťou.

„Výborne, výborne!“ zvolal Ollivander, keď sa veselé iskry začínali strácať. Trochu dlhšie trvalo, kým sa zo vzduchu aspoň čiastočne vytratila energia, doteraz praskajúca navôkol mladíka.

„Takúto intenzívnu reakciu medzi prútikom a jeho majiteľom som ešte nezažil a som si istý, že nebola zaznamenaná už najmenej tristo rokov!“ hovoril nadšene prútikár a Daniel nemohol inak, než sa zasmiať. Tá najväčšia sila už pominula, no on bol stále viac ako spokojný a stále cítil to spojenie medzi prútikom a jeho podstatou.

„Mám pre vás aj puzdro, patrí k prútiku.“ Informoval ho Ollivander a rovno mu ho aj podal. Daniel ani nestihol zaznamenať, kedy sa mu dostalo do rúk. Ollivander by mohol rovnako dobre vytiahnuť prútik a namieriť ho na neho a on by si to ani nevšimol.

„Ďakujem.“ Poďakoval a prevzal si ho. Puzdro na prútik bolo z tmavočerveného dreva, podobne ako na prútiku a krabičke aj tu boli vyryté obrazce čínskych drakov a fénixov, spolu s jemnými ornamentmi, ktoré sa vinuli okolo celého puzdra. Neboli výrazné, boli vyryté len jemne a pretreté len o odtieň svetlejšou farbou, no boli tam. A Daniel akosi nepochyboval, že mali svoj účel a boli silné. Ornamenty totiž predstavovali znaky, znaky predstavovali písmená a tie predstavovali slová, ktoré mali význam.

„Je úžasný. Smiem sa opýtať, čo tvorí jadro prútika?“ zaujímal sa Daniel. Pri tomto sa Ollivander zatváril divne.

„Nuž, bude sa vám to možno zdať zvláštne, ja sám som tomu nedokázal uveriť. Najskôr musíte pochopiť, že tento prútik bol vyrobený už veľmi, veľmi dávno, jedným z mojich predkov. Vytvoril prútik, o ktorom sme si dlhé roky mysleli, že ho nikdy nepredáme. Kombinácia jadier bola tak nezvyčajná a búrlivá, že bolo nemožné nájsť niekoho, koho by tento prútik poslúchal, nie to ešte niekoho, koho by prijal.“ Začal Ollivander. Daniel bol z jeho rozprávania stále zmätenejší, pokúšal sa len trpezlivo čakať, kedy sa konečne dostane k pointe a jemu jeho slová začnú dávať zmysel. Teraz mu totiž zmysel nedávali žiadny.

„Na vyrovnanie nestálych jadier musel do prútika vložiť masívny diamant, inak by došlo k nežiadanej reakcií. Prútik bol vyrobený pre niekoho mocného, no v tej dobe to bola neurčitá osoba, bol to len niekto, o kom môj dávny predok tvrdil, že sa jedného dňa objaví. Nikto tomu, samozrejme, neveril.“ Pokračoval Ollivander v rozprávaní, ktoré Danielovi stále nedávalo zmysel.

„Viete, nikdy by ma ani nenapadlo, že by som vám ten prútik mohol ponúknuť, nebyť vášho prívesku.“ Prútikár podišiel k zmätenému chlapcovi a natiahol sa k jeho krku.

„Smiem?“ zaujímal sa. Daniel prikývol. Ollivander vzal prívesok na jeho krku medzi prsty a zamyslene si ho prezeral, stratený v myšlienkach.

„Fénix a hadí kráľ vo večnom objatí.“ Zamumlal. Daniel sa zamračil. Určite povedal hadí kráľ?

„Nechápem.“ Priznal.

„Odkiaľ máte tento prívesok?“ opýtal sa Ollivander, ignorujúc Danielovu nevyslovenú žiadosť o vysvetlenie.

„Neviem.“ Povedal. Ollivander zamyslene zahmkal. Pustil jeho prívesok z prstov a vzdialil sa.

„Čo viete o drakovi, ktorého máte na prívesku?“ opýtal sa, keď sa vrátil na miesto, na ktorom stál predtým.

„Nič zvláštne, hovorí sa, že žil kedysi dávno v Číne, tam ho stále uctievajú. Mala to byť mocná magická bytosť. Nazývajú ho aj Čínskym drakom. Niektorí hovoria, že v minulosti existovali dva draky – dobrý a zlý, ktoré zviedli súboj. Tam sa potom rozprávania rozvetvujú, jedni hovoria, že vyhral ten dobrý drak, iní, že vyhral zlí a iní zas hovoria, že bojujú do dnešného dňa.“ Rozpovedal mu Daniel v skratke, čo o tomto druhu drakov vie.

„Väčšina z toho, čo sa hovorí, nie je pravda. Aj v tomto sa však dá nájsť zrniečko pravdy. Skutočne to bola mocná magická bytosť, ktorá vznikla z baziliska alebo bazilisk z nej, to sa už nevie a bola spriaznená aj s drakom, no v tej dobe bol tento drak hadím kráľom. Hovoril dokonca haďou rečou. Čarodejníci, ktorí dokázali porozumieť jeho reči a hovoriť ňou boli vyhľadávaní a uznávaní, pretože títo draci boli múdri. Tento tvor bol rozšírený nielen v Číne alebo celej Ázií, no aj v susednej Európe. A rozhodne by sa nedalo povedať, že bol nejaký dobrý alebo zlý drak, ktorý zviedli súboj, to je hlúposť, ktorú si vymysleli ľudia. V skutočnosti postupom času vyhynuli.“ Rozprával.

„Prepáčte, niežeby som si necenil, čo ste mi práve povedali, no čo to má spoločné s mojím prútikom?“ zaujímal sa. Radšej nepovedal, že tomu neverí. Beztak sa mu zdalo, že to na ňom Ollivander videl.

„Veľa, mladý muž. Šupiny z tohto prastarého tvora totiž tvoria jadro vášho prútika.“ Povedal. V tej chvíli Daniel onemel od šoku. Ako mohla byť časť vyhynutého tvora, ktorý ani nemal nikdy existovať, v jeho prútiku?!

„Je to presne tak, ako hovorím, pán Davenport. A to nie je všetko.“ Tvrdil omráčenému mladíkovi.

„Určite si uvedomujete, že ak je tento tvor tak pevne spätí s baziliskom, bude to skôr tvor, ktorý patrí na inú stranu ako fénix. A práve pero z tohto tvora je vo vašom prútiku ako druhá časť jadra, drahý chlapče. Jadro vášho prútika tvorí šupina a trochu krvi pradávneho hadieho kráľa a pero z vodného fénixa, zmáčané v slzách ohnivého fénixa.“ Daniel mal v tej chvíli vážne podozrenie, že ho chce ten muž zabiť. Mal k tomu blízko. Čarodejník hladko švihol prútikom, Daniel si ani nestihol všimnúť, že nejaký vytiahol a pričaroval mu kreslo, do ktorého sa chlapec okamžite zvalil. Nutne podotknúť, že sa mu kolená podlomili tesne predtým ako Ollivander švihol prútikom a nebyť jeho rýchleho ťahu, veľmi nedôstojne by sa posadil na zem.

„To nemyslíte vážne!“ zvolal asi po minúte, keď sa konečne dostal naspäť k sebe a aspoň trochu sa mu to v hlave uležalo. Vyskočil z kresla. Ollivander si z neho musí robiť žarty! Najskôr mu tu hovorí o neexistujúcich bytostiach a predkoch, ktorý vytvorili prútik, ktorý by logicky nemalo byť možné vyrobiť, nie to ešte nájsť človeka, ktorý by s ním dokázal čarovať. A už tobôž nie, keď je to Daniel!

„Zaručujem vám, pane, že je to všetko pravda.“ Tvrdil prútikár smrteľne vážne. Daniel mal v tej chvíli naozaj dojem, že dostane mŕtvicu a tieto sekundy budú posledné v jeho živote, predtým ako sa konečne zrúti na podlahu.

„Odkiaľ viete toľko o pradávnej minulosti? Viac ako som kedy videl v ktorejkoľvek knihe?“ zaútočil.

„Vedomosti sa v rodinách ako je naša prenášajú z generácie na generáciu, drahý chlapče. Niekedy ústne, no niektoré časti máme zapísané na pergamenoch. Práve ten predok, ktorý vyrobil tento prútik, ktorý odteraz patrí vám, pán Davenport, zapísal mnohé hárky pergamenu. Písal o čínskych drakoch, ako ich teraz nazývajú, o výrobe tohto konkrétneho prútika a taktiež o čarodejníkovi, ktorý sa jedného dňa vraj objaví. Môžem vám ukázať aj pergameny, ktoré po ňom ostali, no obávam sa, že nebudete rozumieť.“ Navrhol Ollivander. Venoval mladíkovi starostlivý pohľad.

„Cítite sa dobre?“ opýtal sa.

„Verím, že som vás zahltil informáciami. Musíte však vedieť niečo o svojom prútiku, najmä, keď je takýto výnimočný.“ Rozprával.

„Už je mi lepšie.“ Vydýchol Daniel po chvíli. Venoval dokonca prútikárovi slabý úsmev. Po tomto všetkom ho začínala zmáhať únava a on nakrátko zatúžil po posteli. Vedel však, že sa k spánku tak skoro nedostane. A už vôbec nie vo svojej posteli na hrade, dnes večer predsa odchádza na Rokfort. O pol šiestej má byť v riaditeľmi aj s kufrom. Zbežne sa pozrel  na hodinky, aby zistil, koľko je hodín. Obočie mu pri pohľade na hodinky vyskočilo vysoko nahor. Bolo krátko po štvrtej, strávil tu viac než dve hodiny.

„Mohol by som zaplatiť? Trochu ma ženie čas, ešte dnes totiž cestujem do školy.“ Požiadal.

„Och, samozrejme.“ Prikývol prútikár a vypýtal si peniaze. Prútik ho vyjde na desať galeónov, podľa Daniela žalostne málo za taký skvost. Jemne sa na to Ollivandera opýtal, no ten ho uistil, že je to správna cena.

„Ďakujem vám.“ Povedal pred odchodom. Ollivander sa usmial.

„To ja ďakujem vám, neveril som, že sa skutočne nájde nejaký čarodejník, ktorý by si s týmto prútikom rozumel.“ Povedal. Daniel sa usmial. Už vychádzal z dverí, keď ho zarazili Ollivanderove slová.

„Nezabúdajte: prútik môže byť len taký výnimočný, aký výnimočný je jeho čarodejník, pán Davenport. Vás čaká veľká budúcnosť, nech bude váš život akýkoľvek, pamätajte na to.“ Po týchto slovách sa Daniel otočil späť na Ollivandera.

„Dúfam, že ma ešte niekedy prídete navštíviť, vždy sa rád pozhováram s ľuďmi, ako ste vy. Veľa šťastia.“ Rozlúčil sa s ním Ollivander. Daniel sa usmial, kývol mu hlavou na pozdrav a odišiel.

Stihol navštíviť lekáreň, v ktorej nakúpil nejaké základné prísady do elixírov, zaplatil a premiestnil sa do svojho hradu. Mohol si to dovoliť, keďže v Šikmej uličke jeho stopu nie je možné vystopovať a jeho hrad je dostatočne chránený na to, aby cez jeho ochrany ministerstvo nevidelo.

Nakoniec si nestihol ísť prezrieť svoj druhý dom, no príliš ho to netrápilo. Samozrejme, bol naň zvedavý, no prioritou sa pre neho stal jeho hrad. Okrem toho, z dnešného dňa bol beztak dostatočne vyčerpaný a nemohol tušiť, čo by tam našiel. Pozrie sa naň cez zimné prázdniny alebo kedykoľvek inokedy. Času na to bude mať predsa dosť. 

Do piatej si stihol pobaliť kufor a prichystať sa. Nechal si pripraviť ľahkú večeru a spolu so svojou batožinou sa nechal škriatkom premiestniť do Deravého kotlíka. Tam vstúpil do krbu, spolu so zmenšeným kufrom vo vrecku habitu. Nabral si za hrsť hop-šup prášku a vhodil ho do krbu, so slovami: „Rokfort, riaditeľňa!“ vzápätí ho pohltili zelené plamene, ktoré ho vtiahli do víru premiestňovania sa. 

1. Začiatok niečoho nového                                                                                                                  3. Domov, sladký domov