Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

C Z krbu vypadol presne o pol šiestej. Žiaľ, vypadol je vhodné pomenovanie toho, ako z krbu vystúpil. Od toho, aby sa rozpľaštil na podlahe aj so svojou batožinou ho uchránili len cvičené reflexy. Ten dobrý bod, ktorý získal za dochvíľnosť, vzápätí stratil za nešikovnosť.

Pri sebe mal oba svoje prútiky. Najmocnejší prútik, aký kedy Ollivander predal, rovnako ako svoj bývalý – fénixov, ako zistil. V prútiku mal pero z ohnivého fénixa. Bude používať oba, na svoj nový prútik vrhol maskovacie a iluzívne kúzla, takže by ho nikto nemal spoznať. Ani jeden z prútikov, ktoré nosil, nesmel nikto spoznať.

„Dobrý večer, pane.“ Pozdravil slušne a kývol riaditeľovi hlavou. Rýchlym švihnutím prútika sa očistil od sadzí.

„Dobrý večer, pán Davenport. Ako vidím, prišli ste načas. To je len dobre, nemám rád nedochvíľnosť.“ Riaditeľ sa očividne rozhodol nekomentovať jeho neelegantný príchod. Daniel mu bol za to v duchu povďačný.

„Pred pár dňami som vám povedal, že budete zaradený tu v riaditeľni a nebudeme kvôli vám robiť zbytočný rozruch. Rada školy, tvorená rodičmi našich študentov, však s mojím rozhodnutím nesúhlasila.“ Daniel podľa výrazu jeho tváre usudzoval, že s tým nebol spokojný.

„Rozhodol som sa im vyhovieť. Múdry klobúk vás teda priradí do jednej z fakúlt ešte dnes pred večerou. Mali by sme už ísť, študenti sú už oboznámený s tým, čo sa bude diať, takže sa nemusíte obávať toho, že by niekto chýbal. Budete zaradený ako každý prvák tu v našej škole.“ Riaditeľ mu podal ešte nejaké inštrukcie predtým, ako sa vybrali do Veľkej siene.

„Kufor si nechajte tu, postarajú sa oň škriatkovia. Nemáte sovu alebo niečo podobné?“ opýtal sa.

„Nie, pane.“ Odpovedal Daniel.

„Pokiaľ budete potrebovať odoslať nejaký list, máme tu školské sovy, no odporučil by som vám, aby ste si zajtra nejakú sovu kúpili. Samozrejme, je to len na vás.“ Poradil mu riaditeľ.

„ Ďakujem, budem na to myslieť.“ Reagoval Daniel.

„Môžeme teda ísť.“ Riaditeľ vykročil pevným krokom preč a Daniel nemal inú možnosť, len ho nasledovať. Po celý čas kráčal krok za ním a pozoroval všetko okolo seba. Rokfortský hrad sa mu zdal povedomý, mal dojem, že v ňom strávil veľa času, sám si však nevedel vysvetliť, ako je to možné. Nikto o ňom ešte nepočul a nikto ho tu ešte nevidel.

Veľmi rád by sa už konečne dozvedel, kým to vlastne je. Okolo Daniela Davenporta sa totiž vznášalo príliš veľa tajomstiev, ktoré ani on sám nedokázal rozlúštiť. To, kedy navštevoval Rokfort, bolo len jedným z nich.

„Počkáte tu, kým vás nezavolám.“ Povedal riaditeľ, keď sa dostali do malej miestnosti vedľa Veľkej siene. Daniel vedel, že práve v tejto miestnosti prváci čakajú, kým ich nezavolajú dnu, no nevedel, odkiaľ to vedel. Spomenul si dokonca aj na ten pocit nervozity, ktorí pociťujú, akoby ho už aj on niekedy zažil.

Nemal prehľad o tom, čo sa zatiaľ dialo vo Veľkej sieni, v bočnej miestnosti nebolo nič počuť. Aspoň približne si to však dokázal predstaviť. Riaditeľ mal prehovor. Keď sa bočné dvere otvorili, vedel, že má vojsť.

Veľká sieň bola plná študentov, všetky štyri fakultné stoly boli zaplnené. A všetky pohľady, vrátane profesorských, boli zamerané na neho. Daniel ostal elegantne vystretý a tvár mal pokojnú, keď kráčal k stoličke, na ktorú si mal sadnúť. V tej chvíli, ako prešiel dverami do Veľkej siene, sa začalo jeho pôsobenie na tejto škole. Posadil sa na stoličku a nechal si na hlavu nasadiť klobúk. Ten čiastočne zatienil jeho výhľad.

„Ach, pán Davenport. Málokedy zaraďujem študentov vo vašom veku.“ Ozval sa mu v hlave hlas.

„Je to povolené.“ Zareagoval Daniel trochu oneskorene.

„To áno.“ Súhlasil s ním klobúk.

„Tak sa na to teda pozrieme.“ Zašomral klobúk a Daniel v hlave ucítil cudziu prítomnosť, teraz výraznejšie ako predtým.

„Nuž, čo to tu máme... Si veľmi odvážny mladý muž, nechýba ti ani drzosť a si taktiež veľmi inteligentný a všímavý. Och áno, stratil si pamäť, čo ťa poznamenalo, no mne to prácu nesťaží... Ako vidím, si aj lojálny, trpezlivý a usilovný. Nezdráhaš sa ukázať, že si láskavý, no si aj úskočný a ľstivý. Rozhodne si rafinovaný a nosíš mnohé masky, no rovnako si ochotný ukázať svoju pravú tvár, pokiaľ to bude nevyhnutné. Nechýba ti slušné vychovanie, máš jemný cit pre jednanie s druhými a správne vystupovanie pred nimi. S tým ti veľmi pomáha aj charizma, ktorou oplývaš.... Si zložitá osobnosť, Daniel Davenport.“ Šomral si klobúk, zatiaľ čo prehľadával jeho myseľ.

„Pre priateľov si ochotný urobiť všetko, dokonca aj obetovať svoj život. Avšak tak, ako urobíš všetko preto, aby si ochránil svojich priateľov, urobíš všetko preto, aby si zničil svojich nepriateľov. Pokiaľ niekoho úprimne znenávidíš, je veľmi ťažké zabrániť ti v pomste. Musíš si dávať pozor na to, aby si nezabudol premýšľať, inak to môžeš byť ty, kto padne, nie tvoj súper, to si zapamätaj.“ Hovoril. Daniela tie slová mierne znepokojili. Starostlivo si ich uložil do pamäte, rozhodnutý neskôr o nich premýšľať.

„Tvoje nadanie sa nevzťahuje len na jednu oblasť a to vo viacerých ohľadoch. Si rovnako dobrý vo fyzickej ako v psychickej aktivite a máš vlohy aj na viaceré magické smery. Elixíry ti idú rovnako dobre ako obrana proti čiernej mágií, s trochou cviku budeš excelovať aj v transfigurácií a čarovaní, to sú odvetvia, ktorým si doteraz nevenoval priveľkú pozornosť. A to nie je všetko, v čom si dobrý. Vymenovať to všetko by nám zabralo nejakú chvíľu, no na to tu predsa nie sme.“ Daniel nejasne zaznamenal, že sa študenti vo Veľkej sieni začínali čudovať, prečo to Klobúku toľko trvá. Nakrátko ho to rozptýlilo.

„Darilo by sa ti v ktorejkoľvek fakulte, Daniel Davenport. Zároveň však nemôžeš očakávať, že do niektorej fakulty úplne zapadneš. Už nie si v období, kedy by bolo jednoduché tvarovať ťa a tvoja povaha hovorí o tom, že by sa to nikomu úplne nepodarilo ani keby si mal stále jedenásť. Máš cenené vlastnosti všetkých štyroch fakúlt, ktoré kedysi dávno založili štyria veľký čarodejníci. Vždy budeš v niečom odlišný od ostatných študentov tvojej fakulty. Pokiaľ sa rozhodneš pre Slizolin, môžeš nechať preniknúť na povrch svoje slizolinské vlastnosti, no nikdy úplne nezatlačíš do úzadia svoju prenikavú inteligenciu, odvahu a ani láskavosť, ktoré sú v tebe zakorenené rovnako hlboko ako ľstivosť, vynaliezavosť a to temné odhodlanie, ktoré v tebe cítim. Taktiež ak sa rozhodneš pre Chrabromil a popustíš uzdu svojej odvahe, nikdy nebudeš natoľko impulzívny ako ostatní Chrabromilčania. Vždy budeš príliš premýšľať a vždy budeš aspoň okrajovo premýšľať nad tým, čo to bude predstavovať pre teba. Pokiaľ sa rozhodneš pre Bystrohlav zapadneš vďaka svojej inteligencií, no nikdy to nebude chladná inteligencia, ktorou oplývajú študenti tejto fakulty. Vždy budú v tvojom živote hrať rolu city. A pokiaľ by si sa rozhodol pre Bifľomor, budeš určite tým najtrpezlivejším a najusilovnejším študentom, no nikdy nebudeš tak otvorený ako ostatní. Rozhodnutie však nechávam na tebe, ja by som ťa mohol zaradiť do ktorejkoľvek fakulty, no len ty vieš najlepšie, kam ťa to ťahá.“ Daniel o jeho slová premýšľal, prekvapený tým, že Klobúk nechal rozhodnúť jeho. Nemalo to byť tak, že Múdry klobúk vyberie fakultu a bude? Ten mu to následne vysvetlil s tým, že bežne to skutočne prebieha takto, no Daniel je mimoriadny prípad. Niežeby z toho bol mladík nejako zvlášť nadšený, každá jedna fakulta znela zaujímavo a on sa nevedel len tak rozhodnúť, ktorú fakultu si má vybrať.

Chrabromil znel zaujímavo, neprekážalo by mu preukazovať odvahu a boli aj chvíle, kedy proste jednal impulzívne, avšak zvyčajne skutočne prevládala jeho myseľ. Drzosť mu taktiež nechýbala a do roly hrdinu by sa vedel vžiť, pokiaľ by to bolo nutné. Aj keď trochu svojského hrdinu, ktorý by sa vymykal štandardom. No Chrabromil nebol fakulta, ktorá by ho skutočne lákala.

Bystrohlav tiež vôbec neznel zle. Miloval vedomosti a bol ochotný nasávať ich ak vyschnutá špongia, premýšľal taktiež veľmi často a bol aj všímavý. A rozhodne bol aj dôvtipný. No nepáčilo sa mu chladné strojové zmýšľanie bystrohlavčanov. On zvykol zapájať do premýšľania všetko, vrátane citov.

Bifľomor bral skôr ako okrajovú možnosť. Samozrejme, videl jeho výhody, no tie sa odzrkadľovali skôr v tom, že by sa v Bifľomore ukryl tak dobre ako v nijakej inej fakulte. Niečo mu však bránilo v tom zvoliť si fakultu, po ktorej netúžil. Nemal nič proti láskavosti, lojálnosti, usilovnosti a trpezlivosti, no Bifľomor bol pre neho príliš pokojná fakulta. Okrem toho, lojálny bol len voči určitým ľuďom a taktiež neprejavoval každému láskavosť.

A ako posledná, štvrtá fakulta, mu ostal Slizolin. Svojim spôsobom to bola fakulta zameraná skôr na tie temnejšie stránky osobnosti, no tu veľmi záležalo na uhle pohľadu. Z pohľadu Chrabromilčana tomu tak bolo, no z pohľadu Slizolinčana nie. V tejto fakulte sa neoceňovalo impulzívne jednanie a nemusel premýšľať chladne ako stroj. Musel by tu nosiť masky, pretvarovať sa, neustále si chrániť chrbát a očakávať od každého bočný úmysel. Každý jeden Slizolinčan chcel niečo dokázať a väčšina bola ochotná urobiť kvôli tomu mnohé. Slizolin bol taktiež fakultou, ktorá bola odrezaná od ostatných. Chrabromil mohol držať s Bifľomorom aj s Bystrohlavom, no Slizolin hral sám za seba. Niekedy boli zadobre s Bystrohlavom, no tie vzťahy boli príliš krehké a nestabilné. Práve preto bola lojálnosť fakulte v Slizoline na prvom mieste. Slizolinčania boli rodina, boli spojení pevným putom, ktoré zväzovalo až do konca života. Pokiaľ malému slizolinskému prvákovi niekto ubližoval, ostatní sa za neho postavili, pretože tu nebol nikto iný, kto by sa za neho, za nich postavil. Boli sami a aby prežili, museli dodržiavať isté pravidlá. Táto fakulta a každý jej študent, boli odsúdení k nepochopeniu, pretože skutočne len málokto, len jeden z nich, dokáže pochopiť zmýšľanie a úmysly Slizolinčana a vidieť do hĺbky.

„Pripomínate mi jedného študenta, ktorého som zaraďoval pred piatimi rokmi, pán Davenport.“ Prerušil Klobúk tok jeho myšlienok.

„Podobne ako vy aj on bol zložitá osobnosť, avšak bol iný, ako vy. Kým vy máte oceňované vlastnosti všetkých fakúlt, pri ňom som mal okamžite istotu, kam patrí. No napriek tomu trvalo jeho zaraďovanie pár chvíľ, len o niečo menej ako zaraďovanie vás, pán Davenport. No nepripomínate mi ho preto, lebo máte mnohé podobné vlastnosti ako on, pán Davenport, ale preto, lebo sa od neho líšite. Mohol by som povedať, že ste ako dve strany jednej mince, no bez vysvetlenia by ste si moje slová mohli vyložiť zle. Málokedy vidím dvoch čarodejníkov, ktorí by sa dobre dopĺňali a skutočne raritne mám možnosť nahliadnuť do myslí dvoch čarodejníkov, ktorí by k sebe patrili tak ako vy dvaja. Možno to hneď nepochopíte, to ani neočakávam, ale verím, že časom zistíte, že som mal pravdu. Pokiaľ máte dokázať skutočne veľké veci, ku ktorým ste obaja predurčení, dosiahnete ich len spolu. Toto je už druhá vec v tento večer, pri ktorej váš žiadam, aby ste si ju zapamätali, pán Davenport.“ Daniel počúval v tichosti a bez prerušovania, starostlivo v mysli zachovávajúc každé jedno slovo, ktoré mu Klobúk povedal. V ten večer sa len vďaka nemu dozvedel veľa a mnohé skutočnosti si pospájal dokopy.

„Kto je tým čarodejníkom, ktorého som vám pripomenul?“ opýtal sa, aj keď už tušil, aká bude odpoveď Klobúka. Nevedel prečo ani ako, no jedna jeho časť už poznala presnú odpoveď na svoju otázku. Možno tak trochu dúfal, že sa zmýlil a Klobúk mu oznámi meno niekoho iného.

„Ale vy to už predsa viete, pán Davenport. Moje uistenie nepotrebujete.“ V jeho slovám mohol takmer cítiť smiech.

„Môžem teda prejsť k zaradeniu, pán Davenport, pokiaľ teda už nemáte nijaké otázky a ste si istý svojim výberom?“ samozrejme, že vedel, pre ktorú fakultu sa rozhodol, trčal mu predsa v hlave. Dal Klobúku znamenie, nech vykoná, čo má.

Daniel cítil ako sa ústa Klobúka otvorili, skĺzol mu pri tom ešte o niečo nižšie na oči. Napravil si ho, chcel vidieť, ako sa budú študenti tváriť, keď vyriekne svoj ortieľ.

„Slizolin!“ zvolal klobúk na celú sieň. Na pár okamihov zavládlo ticho, vďaka ktorému Danielovi nepríjemne zovrelo vnútornosti a potom sa ozval búrlivý potlesk od slizolinského fakultného stola. Samozrejme, že sa tešili z nového prírastku. Nešlo len o to, že niekto pribudol, ale o to, že len raritne pribudol niekto v takomto pokročilom veku a ešte k tomu po začiatku školského roka. A k tomu niekto, kto spôsobil rozruch tak ako Daniel.

Nikto nevedel povedať, či je bohatý alebo nie, no jeho odev svedčil o tom, že áno. Istota to však nebola. Nikto nemohol povedať ani to, aký je to človek, či je nadaný alebo slaboch, inteligentný alebo hlupák. A jemu sa to tak páčilo.

Zrak mu mimovoľne zamieril k jednému tmavovlasému študentovi s tmavými očami, ktorý sedel za slizolinským stolom medzi šiestakmi. Už na prvý pohľad mu bolo jasné, že nepatrí medzi bežných študentov a napriek tomu, že ešte nemal tú možnosť vidieť ho, vedel, kto to je. Práve na toho mladíka Klobúk narážal, keď mu hovoril, že sú ako dve strany jednej mince, dvaja neobyčajným spôsobom prepojený čarodejníci.

Thomas Riddle, charizmatický a vskutku očarujúci mladík, ktorý mu, vraj, zachránil život. A v tejto chvíli taktiež aj mladík, ktorý ho pozoroval hodnotiacim a zároveň nadradeným pohľadom. Danielovi sa ten pohľad ani trochu nepáčil. No stačil mu aj ten jeden stret s tvárou Thomasa Riddla, aby pochopil, že Klobúk má vo väčšine toho, čo mu povedal, pravdu. Niežeby chcel niekedy tvrdiť, že sa Múdry klobúk, nesúci vedomosti a znalosti štyroch veľkých čarodejníkov, mohol niekedy mýliť. Nazeral do hláv tisícok študentov a jestvoval už pekných pár rokov, Daniel si nedokázal ani predstaviť, aké rozsiahle vedomosti musí mať. Usadil sa na uvoľnené miesto v šiestackej časti stola.

„Vitaj v Slizoline! Ja som Alexander Cooper a toto sú Meredith Williamsová, Aurora Pierceová a Darius McLair.“ Daniel odvrátil pohľad od Riddla a začal sa naplno venovať svojim spolusediacim. Po jeho pravici sedel Alexander, očividne hovorca skupiny, ktorému, podobne ako Dariusovi, kývol hlavou. Meredith, očarujúcej tmavovláske s mačacími zelenými očami, naznačil bozk na chrbát ruky. Dievča sediace vedľa neho sa usmialo, mierne sa červenajúc. Daniel rovnaký proces zopakoval aj pri Aurore. Modrooká blondína mu venovala uznanlivý úsmev, zdalo sa, že u nej získal dobrý bod.

„Ďakujem. Moje meno je Daniel Davenport, čo už však určite viete.“ Usmial sa. Na stoloch sa začínalo objavovať jedlo.

„Podáš mi, prosím ťa, tie zapekané zemiaky?“ opýtal sa Aurory, sediacej pred ním. Dievča s jasnými očami sa na neho usmialo a podalo mu misu.

„Ďakujem.“ Daniel opätoval úsmev a nabral si, očakávajúc nutné otázky.

„Takže, Daniel,“ začala pomaly.

„Každého tu zaujíma, kde vlastne bývaš. Hovorí sa, že sídlo Davenportov je zničené.“ V preklade, každého v Anglicku to zaujíma. Po jej slovách nenápadne zbystril každý, kto započul aspoň niečo.

„Kúpil som si dom. Všetko to bolo dosť narýchlo, keďže som prišiel len pred pár dňami s tým, že som väčšinu času strávil na Rokforte.“ Pousmial sa.

„Naozaj to s tebou bolo také vážne?“ opýtala sa Meredith.

„Niekto ma napadol zozadu a zaklial.“ Odpovedal pokojne a zahľadel sa jej do očí.

„Netušíš, kto to mohol byť?“ opýtal sa Alexander.

„Za taký krátky čas som si nemal koho znepriateliť.“ Odpovedal.

„Odkiaľ pochádzaš?“ opýtal sa Darius, ktorý sa doposiaľ nezapájal. Daniel sa zaškeril.

„Z Anglicka.“ Odpovedal.

„Nikto ťa to ale nikdy nevidel.“ Namietla Aurora.

„To neznamená, že som sa tu nenarodil.“ Odpovedal pobavene Daniel.

„Nikdy nevieš, možno, že si pár rokov dozadu stretla malého Daniela Davenporta a ani o tom nevieš.“ Oči sa mu smiali, keď to hovoril a pri pohľade na skepticky sa tváriacu Auroru sa rozosmial naozaj. Svetlovlasá dievčina pri pohľade na neho pokrútila hlavou, no Daniel videl, že mala sama čo robiť, aby sa aspoň neusmiala.

„Čo si robil celé tie roky?“ opýtal sa so záujmom Alexander.

„Cestoval, študoval, žil... Robil som čokoľvek, čo sa robiť dalo.“ Odpovedal s úsmevom. Páčila sa mu táto slovná hra, ktorú viedli a zdalo sa, že aj im. Zatiaľ sa o ňom nedozvedeli nič, no Daniel si bol istý, že to nevzdajú, kým na niečo neprídu. Možno to nebude dnes, no oni už niečo zistia.

„Ja viem celkom presne, čo si za tie roky robil.“ Tvrdila Meredith. Daniel takmer nepatrne stuhol, no napriek tomu sa na ňu otočil so širokým úsmevom. Meredith sa tvárila vážne, čo sa mu vôbec nepáčilo.

„Čo také som robil?“ opýtal sa.

„Lámal si srdcia, mňa neoklameš, ja to veľmi dobre viem.“ Odpovedala Meredith. Daniel si až vtedy uvedomil, že sa jej oči po celý ten čas smiali. Rozosmial sa. V jeho smiechu bolo viac úľavy, ako čohokoľvek iného, no to si nikto nemusel všimnúť. Bol to len smiech, prostá reakcia na jej slová.

Zvyšok večere prebiehal v podobnom duchu, bavili sa spolu, jedli a pomaly sa zoznamovali. K slovu sa neskôr dostali dievčatá, ktoré mu o sebe niečo povedali. Obe patrili k starým čistokrvným rodinám a obe boli bohaté. Boli to však aj inteligentné a nadané čarodejnice, verné svojej fakulte. O Alexandrovi sa neskôr dozvedel, že jeho rodina žila dlhé roky v Amerike, ešte jeho otec sa však presťahoval späť. Cooperovci boli jednou z bočných vetiev Rookwoodovcov, ešte jeho dávny potomok však za čias lovenia čarodejník ušiek z Anglicka a zmenil si meno. Lovenie čarodejníc v minulosti nebolo vôbec také zábavné a pohodové, ako hovorila učebnica Dejín mágie a mnohé rodiny museli uniknúť, aby sa zachránili. Niektoré rody dokonca vymreli. Darius bol polovičný, jeho matka bola muklorodená, kvôli čomu si užil nemálo nepríjemných poznámok, no naučil sa znášať ich a keď to bolo nutné, tak aj brániť sa pred nimi. Bol nadaný na obranu proti čiernej mágií a trochu mu išla aj čierna mágia. Daniel v istom momente musel priznať, že sa o čiernu mágiu zaujíma a niečo o nej vie, aby si ich získal na svoju stranu. Nemali totiž dobrý pocit z toho, že by si k sebe pripustili niekoho, kto nechce mať s čiernou mágiou nič spoločné. Najmä nie, pokiaľ ju oni praktizovali.

Nebolo to nič nebezpečné či škodlivé, len nejaké ľahšie kúzla. Dobre ovládali základy čiernej mágie, ktorým rozumel aj Daniel. Mohli by niekomu vážne ublížiť, no to by dokázali aj za pomoci bielej mágie.

Daniel sa dobre bavil až do chvíle, kedy na sebe pocítil pohľad niekoho iného. Otočil sa, by vyhľadal osobu, ktorá ho tak uprene pozorovala. Stretol sa s jasnými modrými očami, ktoré ho prebodávali nepríjemným pohľadom. Daniel na tú diaľku nedokázal zistiť, čo presne má ten pohľad znamenať, ale vôbec sa necítil dobre. Dumbledore ho sledoval ešte nejakú dobu, hodnotil ho a podobne ako ostatní zisťoval, čo je vlastne zač. A Daniel mal dojem, že na konci večere, keď sa už všetci začínali presúvať do klubovní, v tom mal jasno. Pokúsil sa ho nájsť, keď vstával od stola, no nevidel ho za profesorským stolom a ani medzi odchádzajúcimi ľuďmi.

„Som zvedavý, do ktorej izby ťa priradia. Možno k Melerovi a ostatným, tí sú štyria.“ Hádal Alexander. Daniel pokrčil plecami.

„Škoda, že my už nemáme nič voľné.“ Povedal Darius. Keď kráčal vedľa nich, prevyšoval Daniela o pol hlavy. Pri Cooperovi bol ten rozdiel ešte výraznejší, keďže bol o trochu nižší ako Daniel.

„Škoda, že nemôžeme niektorých spolubývajúcich vykopnúť.“ Zašomral Alexander.

„Alexander?“ začal Daniel. Menovaný sa na neho otočil a prerušil ho skôr, než by mohol niečo dodať.

„Plne stačí Alex, Alexander je dlhé.“ Povedal. Daniel prikývol.

„Takže Alex, kto je vedúcim Chrabromilskej fakulty?“ zaujímal sa.

„McGonagall, prečo?“ Alex mu venoval uprený pohľad.

„Len tak.“ Odmávol to rukou.

„A čo Dumbledore?“ dodal vzápätí.

„Čo s ním?“ nechápal Alex. Daniel takmer pretočil oči, už mu to pomaly začínalo liezť na nervy.

„Dumbledore nie je vedúcim nijakej fakulty?“ opýtal sa trpezlivo. Dúfal, že mu Alex zas neodpovie otázkou.

„Nie. Učí obranu, inak nemá nič.“ Pokrčil Alex plecami.

„Čo o ňom viete?“ opýtal sa Daniel. Dával si dobrý pozor, aby ich nikto nezačul.

„Nič zvláštne. Je to nadaný čarodejník, jeden z najlepších, patrí medzi svetlých čarodejníkov, nadŕža Chrabromilčanom, no väčšinou nie výrazne a hovorí sa, že má nejaké problémy s Grindelwaldom.“ Pokrčil plecami.

„Hádam, že nemá rád Slizolinčanov.“ Povedal Daniel.

„Nie je veľa ľudí, ktorí by mali radi nás.“ Povedala jemne Meredith.

„Slizolinčanom nikto nepomáha, my si musíme pomáhať navzájom.“ Dodala Aurora.

„To som zistil už dávno.“ Povedal Daniel rovnako tichým hlasom ako dievčatá.

„Bude pre teba len dobre, pokiaľ sa čo najskôr naučíš, ako to v Slizoline chodí. Ty si na to síce nemal päť rokov ako ostatní šiestaci, no ak sa čoskoro nenaučíš pravidlá, budú ťa čakať problémy.“ Varovala ho Meredith.

„Môžeme ti pomáhať, no my ani zďaleka nepatríme medzi tých najsilnejších.“ Doplnila Aurora.

„A kto medzi nich patrí?“ opýtal sa Daniel. Odpoveď na svoju otázku poznal ešte predtým, než ktokoľvek z nich stačil otvoriť ústa.

„Riddle a tí, ktorí patria k nemu. Najsilnejší čarodejník v Slizoline je práve Riddle. Jeho slovo tu má väčšiu moc ako Slughornove.“ Odpovedal Darius.

„Šepká sa, že je to dedič samotného Slizolina.“ Povedala Aurora. Ona sama pritom šepkala. Daniel spýtavo nadvihol obočie.

„Ovláda parselčinu.“ Dodala na vysvetlenie Meredith.

„Má aj hada, s ktorým sa rozpráva.“ Daniel si domyslel, že o tom hadovi nijaký profesor nevie. Povedali mu ešte pár vecí o Riddlovi, no v konečnom dôsledku to nebolo nič dôležité. O Riddlovi sa všetci štyria vyjadrovali s akousi úctou a rešpektom. Meno Riddle samo o sebe neznamenalo v čarodejníckom svete nič, no Thomas Riddle ho dokázal zvelebiť aspoň vo svojej fakulte. A zelenooký mladík cítil, že z neho majú ostatní strach.

Takže väčšina Slizolinčanov sa ho bojí alebo ho uctieva, alebo oboje, hádal, že študenti z ostatných fakúlt sa ho budú buď báť alebo ním opovrhovať a takmer všetci profesori ho zbožňovali.

A Daniel? Ten sa ešte nerozhodol, aký postoj voči nemu zachová. Vedel však, že ho nebojí a rozhodne ho nebude uctievať.

„Ale, ale, že by to bol náš polovičný? Ako sa má mamička, McLair? Ešte stále žije a otravuje slušných ľudí?“ ozval sa za nimi chladný ťahavý a posmešný hlas. Pätica zastala a otočila sa, zdalo sa, že všetci štyria už vedia, o koho sa jedná, len Daniel bol mimo. Darius zaťal ruky do pästí, to bol jediný úkon, ktorým dal najavo, že sa ho to nejakým spôsobom dotklo.

„Čo musela urobiť, aby sa s ňou tvoj otec vyspal? Možno by som to pochopil, keby aspoň vyzerala dobre, no takto...“ nechal vetu vyznieť dostratena. Daniel si sucho pomyslel, že sám o kráse nemá čo hovoriť. Chalan, ktorý práve urážal Dariusa, nebol práve očarujúci. A niečo na ňom Daniela neuveriteľne štvalo. Možno to bol ten nechutne nadradený výraz, ktorým si ich piatich premeriaval. A možno to bolo niečo iné.

„Čo keby si pokračoval v ceste a neotravoval tu slušných ľudí svojou prítomnosťou?“ opýtal sa Daniel chladným, no príjemným hlasom, opakujúc jeho slová. Slizolinčan sa zarazil a zameral svoj pohľad na Daniela. Vyzeral byť takmer šokovaný tým, že sa mu niekto postavil. Daniel sa takmer zasmial. Ale len takmer. Cítil, ako mu stúpa krvný tlak.

„Ach, nováčik.“ Tvár sa mu skrivila v nepríjemnej grimase.

„Počul som, že ťa museli zachraňovať, lebo si príliš neschopný.“ Osopil sa na neho. Daniel registroval takmer zhrozené pohľady, ktorými Daniela častovali štyria Slizolinčania, stojaci vedľa neho. Matne ho napadlo, že mali asi dobrý dôvod na to, aby si s tým chalanom nezačínali.

Danielovi sa zablyslo v očiach. Pristúpil bližšie k Slizolinčanovi, ktorý jasne pochytil nebezpečný lesk zelených očí. Slizolinčania mali na nebezpečných ľudí nos, vždy vedeli, pred kým sa skloniť. Daniel takmer cítil, ako mu inštinkty kážu stiahnuť sa. Zasvrbeli ho prsty v túžbe vytiahnuť prútik.

Mnohý Slizolinčania však svoje inštinkty potlačovali, keď nadobudli dojem, že sú silnejší ako ostatní. Daniel napríklad mal svoje inštinkty rád a veril im.

„Kedykoľvek sa môžeme presvedčiť o tom, že nie som neschopný.“ Zašepkal. Slizolinčan sa ho však nebál. To bola chyba. Jeho chyba.

„Netušíš, s kým si začínaš, Davenport.“ Zasyčal Slizolinčan. Daniel sa chladne usmial, v očiach sa mu zračila výzva. Všetko na Danielovom postoji Slizolinčana varovalo pred hrozbou, no ten to ignoroval.

„Jediné, čo potrebujem vedieť, je, že ťa dokážem kedykoľvek poraziť.“ Zašepkal Daniel. Za chyby sa platí. Daniel mu práve hodil pomyselnú rukavicu, ktorú nemohol neprijať.

„To by už stačilo! Daj mu pokoj, Daniel.“ Vtrhla medzi nich Meredith a chytila Daniela za ruku, aby ho odtiahla. Mladík odtrhol pohľad od súpera a otočil sa na ňu. V prvom momente zmätene zamrkal očami, kým sa mu všetko neuležalo v hlave. Potom sa vystrel a odstúpil od nazúreného Slizolinčana. Z Danielových očí sa behom okamihu vytratili hnev aj výzva a zostali v nich len posledné stopy chladu a ľadový pokoj. Tak, ako predtým každá jedna čiastočka jeho tela hovorila o hrozbe a hneve, tak teraz celé jeho telo hovorilo o pokoji a vnútornej vyrovnanosti, možno dokonca o akomsi chmúrnom pobavení. Slizolinčan na neho zasyčal ešte nejakú urážku a prísľub, niečo o tom, že sa ešte uvidia, no Daniel ho už ignoroval.

Nechal na povrch preniknúť svoju horšiu časť a aj jeho samého prekvapilo, ako zareagoval. Ešte stále cítil pozostatky chladného hnevu, ktorý ho pohltil, keď sa dostal do rozporu so Slizolinčanom. A najhoršie na tom bolo, že sa mu to páčilo. Ten pocit, keď proti nemu stál a cítil, že Slizolinčan zachytáva vlny jeho hnevu a vedomie, že by mu ľahko mohol skutočne ublížiť bolo... opojné. Stačilo by už len vytiahnuť prútik a spečatiť svoju právomoc. Och, ako rád by to vtedy urobil. Vo chvíli, keď sa mu hľadel do očí, mu mysľou prebehlo hneď niekoľko možností, ako by ho mohol poraziť. A ani jedna z nich nebola príjemná. Nie pre istého arogantného Slizolinčana.

„Daniel, tušíš vôbec, koho si si práve proti sebe poštval?“ opýtala sa ho ticho Meredith. Zdalo sa, že všetci štyria Slizolinčania, mimochodom jediní okrem Daniela, ktorí ešte neboli v klubovni, vyzerali byť takmer zhrození.

Mal by byť aj Daniel zhrozený z toho, čo urobil? Že si dovolil neovládať sa?

„Na základe vašich reakcií usudzujem, že je to niekto z Riddlovho fanklubu.“ Povedal nezaujate.

Nie, nemá byť prečo zhrozený. Bol Slizolinčan a ako každý jeden Slizolinčan aj on chcel len prežiť. A podľa možnosti sa mať dobre. Beztak by ho naštval neskôr a stalo by sa to isté, len by to možno dopadlo horšie. Daniel nemal rád ľudí ako bol ten parchant.

„A nie len tak s hocikým. Rookwood patrí medzi ľudí, ktorí sa zdržiavajú v Riddlovej najtesnejšej blízkosti.“ Povedala Aurora.

Takže Rookwood? Alex tu má rodinku. Nevyzeralo to tak, že by ho štvalo, že sa doňho Daniel pustil. Copper vlastne skôr vyzeral, že má o Daniela starosť. Vlastne všetci štyria. Podarené. Práve našiel prvých ľudí, ktorí za ním budú stáť.

„Prečo si to urobil?“ opýtal sa Darius. Prepaľoval Daniela pohľadom.

„Liezol mi na nervy. Skôr či neskôr by sme sa aj tak pochytili, nemám rád ľudí ako je on.“ Odpovedal pokojne zelenooký Slizolinčan.

„Daniel...“ začala Meredith, ale Daniel ju stopol zodvihnutou rukou.

„Nemusíte to riešiť, viem, do čoho som sa dostal.“ Povedal pevne. Pretočil očami, keď videl, že sa s ním chce Meredith opäť hádať.

„Ale no tak! Na to, že ma poznáte len pár hodín, máte o mňa priveľkú starosť. Už bolo aj horšie, toto prežijem.“ Síce nevedel, čo také hrozné už zažil, no vedel, že hovoril pravdu. Už bolo aj horšie.

„Okrem toho, ešte stále som si proti sebe nepoštval Riddla.“ Uškrnul sa.

„To znie, ako by si to mal v pláne. Davenport, neštvi ma!“ zavrčala Meredith. Daniel sa zasmial a ovinul jednu ruku okolo jej pliec. Druhou chytil okolo pliec Alexa, ktorý mu bol najbližšie a so spokojným úsmevom sa vybral ku Slizolinskej klubovni. Darius a Aurora ich nasledovali.

„Jediné, čo mám zatiaľ v pláne, je dostať sa do svojej postele a dobre sa vyspať. Zvyšok budem riešiť neskôr.“ Povedal nonšalantne a venoval im úsmev. Meredith sa pousmiala.

„S tebou to bude ešte zaujímavé, Daniel Davenport.“ Povzdychla si.

„Nuž, máte poslednú možnosť uisť, než vás lapím do svojich spárov. Potom mi už neuniknete.“ Varoval ich a pobavene na nich žmurkol. Meredith sa zasmiala, nasledovaná Aurorou. Alex sa uškrnul a na Dariusa nemal výhľad.

„Myslím, že to risknem. Zdá sa, že ti to dlhujem. Rookwood mi už dá pokoj, namiesto mňa to schytáš ty.“ Ozval sa Darius spoza neho. O chvíľu sa objavil vedľa Alexa.

„Ak chceš stáť za mnou, nerob to len kvôli nutnosti z dlhu. Znenávidíš ma a staneš sa pre mňa hrozbou. Myslím, že to si môžeme obaja odpustiť.“ Poradil mu Daniel. Hovoril to síce pokojne, takmer nedbanlivo, no myslel to vážne. Darius na to nepovedal nič a Daniel od neho nijakú reakciu ani nečakal.

Konečne sa dostali pred vchod do Slizolinských komnát. Boli poslední. Vchod strážil obraz vo veľkosti väčších dverí, na ktorom bol nakreslený striebristo-zelený magický had. Zavlnil sa a vystrčil jazyk, keď sa priblížili bližšie. Alex zanadával, nepoznal heslo. Meredith na neho pozrela ako na blbca a otočila sa k obrazu.

„Čistá krv.“ Povedala jasne. Obraz sa poslušne odsunul, reagujúc na správne heslo.

„Odkiaľ poznáš heslo?“ nechápal Alex.

„Každý rok sa naň spýtal prefekta, keď odchádzame preč.“ Povedala Meredith.

„Inteligentné dievča.“ Uznal Alex. Meredith sa usmiala.

„To si si mohol všimnúť už predtým.“ Uškrnula sa.

„Vitaj v Slizolinskej klubovni, Daniel Davenport.“ Povedala, keď vošli obrazom dnu. Klubovňa bola už prázdna, všetci boli na izbách.

Slizolinská klubovňa bola ladená do odtieňov zelenej, striebornej a čiernej. Bola v podzemí, takže tu vládla tma a chlad, ktoré narušovali len mihotavé svetlá sviečok a oheň v krbe. Síce narúšali všadeprítomnú temnotu, no rovnako nechávali priestor tieňom. Nad krbom bol vystavený ďalší obraz s hadom a pred krbom boli rozložené kreslá a stôl. Ďalšie kreslá a stoly boli rozmiestnené na rôznych miestach v klubovni. Jeden stôl bol presne pod obrovským oknom na strope, ktoré ukazovalo výhľad do temných hĺbok Čierneho jazera.

„Na začiatku roka má Slughorn vždy príhovor, no ten si ty zmeškal. O nič si však neprišiel, býva to príšerne nudné.“ Uistila ho Meredith.

„Vpravo majú izby dievčatá, vľavo chalani.“ Meredith ukázala na schody po ich pravici a potom po ich ľavici.

„My dve už pôjdeme do izieb. Darius a Alex ti pomôžu nájsť izbu, v ktorej budeš bývať. Dobrú noc.“ Zaželala im a už jej nebolo.

„Dobrú noc. A veľa šťastia s izbou.“ Popriala mu Aurora a nasledovala Meredith. Daniel s Alexom a Dariusom sa chvíľu na to vybrali po schodoch do chlapčenskej časti internátov. Chalani mu cestou k šiestackej časti internátu povedali niečo o fakulte a o tom, kde čo nájde. Potom spolu začali prezerať štítky na dverách, aby našli jeho meno.

„Mám to.“ Povedal Daniel, keď konečne narazil na svoje meno. Alex s Dariusom zbledli okamžite potom, ako sa otočili.

„Riddle, Black, Rookwood, Nott a Davenport.“ Prečítal text na menovke. Otočil sa na dvoch Slizolinčanov a pri pohľade na nich sa pousmial.

„To by som ani nebol ja, keby som neskončil na izbe s Rookwoodom. Povedal by som, že sa ma pokúsi v spánku prinajmenšom zaškrtiť.“ Zašomral. Pomalým krokom sa vybral k najbližším dverám.

„Len tak pre zaujímavosť, koho máme tu?“ mrmlal si, keď kráčal k susedným dverám.

„Carrow, Avery, Rowle, Travers, Prince.“ Prečítal nahlas.

„Toto bude ešte zaujímavé.“ Skonštatoval Daniel. Kto vie, prečo, ale jeho to neznepokojovalo. Očakával niečo takéto, vlastne by ho skôr prekvapilo, keby sa dostal na nejakú obyčajnú izbu, ak by to teda mohol povedať takto. Na tej izbe, ktorú bude od tejto chvíle obývať, sa sústreďovala najväčšia moc, z toho bude môcť profitovať, nech to už dopadne akokoľvek.

A Daniel Davenport mal v ruke ešte mnohé esá, o ktorých nemal nikto ani potuchy.

„Ach... domov, sladký domov.“ Povzdychol si. Musel uznať, že by bolo jednoduchšie, keby mali Alex a Darius voľno na izbe. Ale on mal vždy rád náročné situácie.

„Dobrú noc.“ Zaželal Alexovi s Dariusom a otvoril dvere na izbe, v ktorej rozhodne nebol vítaným prírastkom. A naskytol sa mu mimoriadne zaujímavý pohľad.

2. Prútik a jeho pán                                                                                                                                    4. Persona non grata