24. Posilnenie puta
Tom na neho čakal ležérne opretý o stĺp postele. Daniela na okamih udivila očividná elegancia, ktorá z Toma sršala dokonca aj keď stál. Dokonale rozumel, prečo tomuto Slizolinčanovi polovičnej krvi všetci padali k nohám. Thomas okamžite zabodol do Daniela uprený pohľad a pousmial sa. Daniel sa usmial naspäť. Mohol takmer cítiť ako Tomove nepreniknuteľné bariéry povoľovali, keď jednal s Danielom, zároveň si však uvedomoval všetku ostražitosť, ktorú Thomas prejavoval kedykoľvek sa objavila zmienka o Danielovi. A Daniel sám nebol stále na čistom, ako jednať s Thomasom.
„Môžeme ísť?“ opýtal sa, keď k nemu podišiel. Tom prikývol a odtiahol sa od postele. Bok po boku sa vybrali von z izby. Daniel tesne predtým ako vyšli von z izby zachytil pohľad, ktorým si Rookwood premeriaval Toma. Nebol si istý, či sa mu pozdával slabý úškrn, čo mu žiaril na perách.
„Počul som, že si sa dnes ráno pobil.“ Nadhodil Tom, keď za sebou zabuchli dvere na izbe. Daniel sa krátko zasmial. Myšlienky na Rookwooda zatlačil do úzadia. Bol pod jeho kontrolou, neurobí nič, čím by ho ohrozil. V spoločnosti Thomasa Riddla bolo bezpečnejšie sústrediť sa na to, čo sa dialo práve tu a teraz.
„Skutočne si priam neuveriteľne dobre informovaný.“ Uznal stále so slabým úškrnom.
„Čo mi povieš k tej bitke?“ opýtal sa Tom. Daniel sa na chvíľu zarazil, nerozhodný, čo by mu mal povedať. Nepozdávalo sa mu, keď z neho niekto ťahal informácie, najmä nie tónom, aký používal Tom. Nepáčil sa mu spôsob, akým jednal s ľuďmi. Akoby boli povinní spovedať sa mu. Akoby Daniel bol povinný spovedať sa mu. Pocítil ako kdesi v hĺbke zabublal hnev.
Opäť sa uškrnul, potláčajúc nevítanú nevôľu. Možno sa mu nepáčili Tomove slová, no bolo by zbytočné odporovať mu a vyvolať hádku, najmä, keď by mu trvalo tak desať minút než by všetko zistil aj bez Danielovej pomoci. Prstami mimovoľne prešiel po dýke, ktorú si bezpečne uložil do puzdra a zabezpečil novými kúzlami, aby sa už nezopakovalo to, čo sa mu stalo to ráno. Tomovi ten pohyb neunikol, no mlčal.
„Bolo na čase ukázať ostatným, čo znamená bojovať proti Davenportovi.“ Prehovoril Daniel.
„Takže si konečne dokázal, že za niečo stojíš.“ Skonštatoval Tom.
„Nikdy som necítil potrebu čokoľvek dokazovať.“ Odvetil.
„Bez toho by si tu neprežil.“ Povedal Tom. Proti tej zrejmej skutočnosti nemal Daniel čo namietať. Hodil krátky pohľad na hodiny.
„Zdá sa, že nás čakajú neskoré raňajky.“ Poznamenal. Tom sa krátko, pobavene zasmial.
„Pre väčšinu tohto hradu nie. So svojím skorým vstávaním by si teda do Chrabromilu nikdy nezapadol.“ Ozval sa Tom. Daniel sa uškrnul. Keby len vedel.
„Ruku na srdce, práve s touto črtou nezapadám ani do Slizolinu. Snáď Bystrohlavčania by mali zo mňa radosť. A okrem toho, ty tiež vstávaš skoro ráno.“ Podotkol Daniel.
„Isteže. Sú dva typy ľudí. Jedni vstávajú skoro ráno, aby všetko stihli, kým tí druhí preferujú skôr prácu dlho do noci. Ja som zvyčajne ten prvý typ.“ Začal Tom.
„Kde som podľa tvojho rozdeľovania ja?“ uškrnul sa Daniel.
„Ty nejakým záhadným spôsobom patríš k obom. Povedz mi, Davenport, kedy vôbec spíš?“ opýtal sa.
„Ja by som povedal, že sú tri typy ľudí,“ začal Daniel, zachytávajúc sa Tomových predošlých slov.
„K prvému typu patrí isté percento ľudí, ktorí potrebujú spať viac než osem hodín. Ten spánok proste potrebujú, pokiaľ ho nemajú, necítia sa dobre a nie sú použiteľní. Druhý typ zahŕňa väčšinu populácie, sú to ľudia, ktorí potrebujú spať približne tých päť, možno šesť až osem hodín. A tretiu skupinu tvorí malé percento ľudí, ktorí potrebujú spať menej ako päť hodín. Zahŕňa to asi len dve percentá populácie. A sem patrím ja. Už od detstva mi stačilo spať len zopár hodín. Väčšinou sa po tých štyroch, piatich hodinách cítim oddýchnutý. Do značnej miery to však súvisí s tým, čo robím počas dňa. Pokiaľ sa priveľmi vyčerpám, potrebujem, samozrejme, viac spánku.“ Povedal Daniel.
„Predošlú noc si sa musel vyčerpať so mnou. Viem, že áno, videl som ťa, keď sme išli naspäť do klubovne. A predsa si išiel spať podstatne neskôr ako ja a vstával si podstatne skôr.“ Ozval sa Tom.
„Ráno som si vzal elixír. Okrem toho je tu ešte pár súvislostí, ktoré mi pomáhajú.“ Povedal Daniel.
„Napríklad značná zásoba mágie?“ opýtal sa Tom. Daniel sa pousmial a prikývol. Blížili sa k otvoreným dverám vedúcim do Veľkej siene. Tomovi z tváre ako na povel skĺzol mierny úsmev a oči mu zvážneli. Keď sa naňho Daniel pozrel, videl už len perfektného študenta – inteligentného a talentovaného, hrdého Slizolinčana, no nie Slizolinovho dediča.
„Napríklad aj tá.“ Povedal.
„Lenže ani tvoja mágia nie je nevyčerpateľná.“ Varoval ho Tom. Daniel sa slabo neveselo usmial. V mysli sa mu vybavil pohľad na tých, ktorých zabil. Na krátky okamih sa zahľadel na svoje ruky, akoby na nich ešte stále mohol vidieť Alexovu krv. Annaeusova tvár sa mu mihla pred očami. V oboch prípadoch, keď stál proti nim, si myslel, že dosiahol na dno svojich síl. Dvakrát sa mýlil. Tom si myslel, že bol priveľmi arogantný, priveľmi nerozumný na to, aby očakával pád. V skutočnosti sa Daniel denne pýtal sám seba, kedy dosiahne hranicu, z ktorej už nebude návrat späť. Kedy narazí na človeka, ktorý ho mocou prevýši či kedy sa dostane do situácie, z ktorej už nebude úniku.
Pokrútil hlavou.
„Nemusíš mať obavy, Thomas. Je prekiato ťažké vyčerpať to, čo je vo mne.“ Dodal o poznanie temnejším hlasom. Nebola to vyhrážka určená Tomovi, bola to vyhrážka určená každému, kto by sa pokúsil ublížiť Danielovi a jeho priateľom. A Thomas na istej nevysvetliteľnej úrovni cítil, že postupom času do toho úzkeho kruhu začal Daniel zaraďovať aj jeho. Bol to šialený pocit, nepoznaný a zvláštny a snáď najdivnejšie na tom všetkom bolo, že by si istá časť Toma skutočne priala, aby patril do toho úzkeho kruhu okolo Daniela Davenporta.
Vybavil si ten pocit, keď ho videl ležať na pozemkoch školy, zakrvaveného a bledého, s modrými perami a ľadovou kožou. Nikdy nezabudne na to ako ho čosi prinútilo ísť tým smerom a už vôbec nezabudne na to, čo pocítil, keď ho tam uvidel ležať. Tom vtedy neplánoval ako, získať u riaditeľa dobré body, za to, že niekoho verejne zachránil, ako všetci predpokladali. Nie, všetko, na čo v tej chvíli dokázal myslieť, bolo, že ten chalan, ktorý v ňom už len svojou prítomnosťou vyvolal nepoznané emócie, nemohol len tak umrieť. Proste nemohol. Netušil prečo, no v ten deň po prvýkrát pocítil strach a to o človeka, ktorého nikdy predtým nevidel.
Keď ho prvýkrát zazrel vo Veľkej sieni, okamžite ho spoznal, hoci vyzeral úplne inak. Spoznal by ho kdekoľvek, hravo by ho rozpoznal v dave plnom neznámych ľudí. Davenport by sa mu nemohol schovať. A hoci to v tú chvíľu nechcel a bojoval s tým, keď ho uvidel po zaradení stáť pred stíchnutou sieňou a premeriavať si všetkých hodnotiacim pohľadom tých svojich neskutočných zelených očí, pocítil k nemu obdiv. Tom si dobre uvedomoval, že sám vyzeral pôsobivo, no Daniel Davenport za ním ničím nezaostával. Skôr sa zdalo, akoby Toma mohol ešte mnohému priučiť.
Ako ho len rozčuľovalo, keď zistil, že o ňom nikto nič nevedel a nikto reálne nedokázal nič zistiť. Abraxas mu povedal o akomsi mužovi, ktorý ho stretol a pobudol s ním, no okrem toho o ňom od začiatku nevedel nič. Netušil, či bol mocný alebo slabý, či sa vôbec oplatilo vkladať do neho energiu. No on musel, Tom proste musel vedieť, kto bol ten chalan. Musel odhaliť a pochopiť to spojenie, ktoré cítil a o ktorom vedel, že ho cítil aj Daniel. Bolo pôsobivé, s akým pokojom vždy reagoval na Nagini, bolo neskutočné, ako bojoval, keď sa pre to konečne rozhodol a bolo pozoruhodné, ako trpel kvôli ľuďom, ktorých miloval a ako sa ich snažil chrániť. Bolo frustrujúce vidieť ho robiť podivné veci a nevedieť, prečo, nemať ani potuchy, kým vlastne bol. A v tých tichých chvíľach, kedy si Daniel myslel, že ho nikto nevidel, mal Tom pocit, akoby ani sám Daniel netušil, kým vlastne bol.
A najväčšou záhadou pre Toma bolo, že práve vďaka tomu všetkému sa Daniel Davenport ukázal ako nesmierne mocný čarodejník. Bol plný protikladov, vedel byť ľadovo pokojný a zároveň ako odtrhnutý z reťaze, dokázal konať chladnokrvne a zároveň ho ovládali neobyčajne intenzívne emócie. Bol silný i slabý zároveň a Tom pochopil, že práve to ho robilo ešte silnejším. Nerozumel tomu. Sám si s emóciami nikdy nebol veľmi blízky, aspoň nie s tými kladnými, no Daniel z nich čerpal silu.
Len dvaja ľudia očividne vedeli čosi viac o Davenportovi. Prvým z nich bol Rookwood, ktorý mu jednak nič nemohol kvôli akémusi kúzlo povedať a Tomovi sa okrem toho zdalo, že ani nechcel. A tým druhým bol Alexander Cooper, ktorý, zdá sa, prišiel na to, kým bol Daniel. Lenže Alexander Cooper zmizol. Zmizol v tú noc, kedy sa Daniel s Abraxasom vykradli z klubovne a vrátili sa až uprostred noci. Zmizol krátko na to ako sa mu podarilo vypátrať čosi závažné o Danielovi Davenportovi.
Niežeby si Tom myslel, že Abraxas pomohol Danielovi upratať Coopera, to nie, Tom si bol istý, že Coopera zabil Daniel sám. Ale Abraxas v tom mal tiež svoje miesto, hoci Tom nevedel, aké. Podľa všetkého to nevedel ani Abraxas. Napriek tomu mal ale aj Abraxas očividne s Davenportom nejaké tajomstvá, o ktoré nebol ochotný podeliť sa.
Tom stále nevedel, kým bol Daniel Davenport, no stále bol odhodlaný zistiť to. Daniel Davenport bol ohromnou hádankou a hádanky Tom miloval.
Keď vošli do Veľkej siene a posadili sa spolu ku stolu, väčšina pohľadov sa sústredila na nich. Daniel ich pohľady cítil, pálili ho, skúmali a hodnotili, mohol takmer vidieť ako sa im v hlavách pohybujú myšlienky a vedel, k akým záverom mnohí došli. Ako rýchlo na seba však strhli pozornosť, tak rýchlo o ňu aj prišli. Skutočnosť bola taká, že väčšina aj tak očakávala, že sa oni dvaja spoja. Davenport tam očividne smeroval.
Daniel sa natiahol za pečivom a lekvárom a nalial si do hrnčeka kávu, kým Tom sa rozhodol pre praženicu, smaženú slaninku a tekvicový džús. Prvých pár minút jedli mlčky. Daniel z času na čas pozrel na Dumbledora, ktorý ich zamračene pozoroval.
„Nie je z nás práve nadšený.“ Skonštatoval Tom. Neuniklo mu, kam smeroval Danielov pohľad.
„To nie som ani ja z neho.“ Ozval sa Daniel. Spomenul si na modrovlasého vládcu ľadu, ktorému prisľúbil stretnutie. Pamätal si ako kedysi zmrazoval jazero a vytváral ľadové sochy, ľad sa mu spočiatku veľmi páčil. Zaujímalo ho, či ten chalan ovládal len ľad alebo aj vodu, oboje bolo možné. Boli mágovia, ktorý ovládali len časť daného živlu ako napríklad mágovia ľadu, blesku či vládcovia nad počasím. Napríklad Zeus bol vraj kedysi mocným vládcom blesku a búrky.
„Počul si už o asistovanom používaní mágie?“ opýtal sa Daniel.
„Nie som si istý, čo tým myslíš.“ Ozval sa Tom.
„Dá sa to využiť, pokiaľ majú dvaja čarodeji isté spojenie, čo my dvaja máme. Môžeme spolu vyvolať oheň, bude to však chcieť dôveru z tvojej strany.“ Povedal Daniel.
„Hovoril si, že vyvolanie ohňa chce čas.“ Pripomenul Tom.
„To je pravda. Ale keď budem s tebou, môžeme to trochu urýchliť.“ Povedal Daniel.
„Prečo hovoríš, že to chce dôveru len z mojej strany?“ opýtal sa Tom.
„Pretože ja som ti veľkú dôveru prejavil už vo chvíli, keď som sa rozhodol, že ťa začnem učiť.“ Ozval sa Daniel. Pekne zaobalené slová, v ktorých sa ukrývala sotva polovica pravdy. Tom mu musel veriť preto, lebo pri asistovanej používaní mágie čarodej prakticky ovládal aj mágiu toho druhého. Preto musel Danielovi dôverovať. Bez dôvery by to nešlo, Tomova mágia by sa mu proste vytrhla.
„Čo, ak ti nebudem môcť veriť?“ opýtal sa Tom.
„V takom prípade to necháme tak a prejdeme k niečomu ďalšiemu.“ Pokrčil Daniel plecami.
„Ale v takom prípade sa priprav na to, že namiesto privolávania ohňa ťa nechám zhasínať sviečky.“ Varoval ho Daniel.
„To má byť vyhrážka? Takto ma chceš prinútiť, aby som ti dôveroval?“ ozval sa Tom. Jeho hlas neznel skutočne útočne, skôr, akoby sa skutočne snažil pochopiť, čo tým chcel Daniel dosiahnuť.
„Nie. Proste ti len hovorím, ako to bude prebiehať. Je to prostý fakt. Pokiaľ mi dôveruješ, ukážem ti moc, pokiaľ nie, ukážem ti ju aj tak, no nie dnes.“ Povedal.
„Tak mi ju ukáž teraz.“ Vyzval ho Tom. Daniel sa poslednýkrát napil z kávy a vzal si z misky jablko.
„Ako si praješ.“ Povedal. Daniel vstal a v spoločnosti Toma sa vybral vonku na pozemky školy. Cestou si s chuťou odhryzol z jablka.
„Nemali by sme radšej cvičiť niekde, kde nás nikto neuvidí?“ opýtal sa pochybovačne Tom. Daniel sa uškrnul.
„Však nás ani nikto neuvidí.“ Prisľúbil.
Vonku svietilo jasné slnko, na nebi nebol široko ďaleko jediný obláčik a vzduch bol takmer teplý. Daniel si vyzliekol plášť a zostal len v čiernom tričku a kockovanej košeli z hrubej, pevnej látky. Nepotrebný kus oblečenia si zatiaľ prehodil cez ruku.
„Kam ideme?“ opýtal sa Tom, keď ho Daniel viedol cez rokfortské pozemky.
„Na okraj Zakázaného lesa. Tam nás nebude nikto vidieť.“ Povedal. Nepredpokladal, že by ich teraz sledoval Hagrid a okrem toho poznal aj miesta, kam Hagrid nezvykol chodievať.
„Zakázaný les nie je zakázaný len tak pre nič za nič.“ Skonštatoval Tom sucho. Daniel sa pousmial.
„Ja viem. Ale nemaj obavy, chodievam tam takmer každé ráno.“ Reagoval.
„Ibaže ty si cvok, ja nie.“ Tvrdil Tom. Daniel si odfrkol.
„Normálnosť je nudná.“ Ozval sa. Lepšie byť úplne šialený než úplne nudný. Aspoň to bol Danielov názor.
„Normálnosť je bezpečná.“ Ozval sa Tom. Daniel pokrčil plecami.
„Nikdy som nebol v bezpečí.“ Povedal.
„To očividne ani ľudia tebe blízki.“ Daniel sa pri jeho slovách slabo zaškeril.
„To by si mal povedať Orionovi.“ Navrhol. Tom sa krátko zasmial.
„Orion to veľmi dobre vie.“ Skonštatoval. Daniel pokrútil hlavou. Orion bol blázon, to bolo jasné. Rovnaký blázon ako kedysi Ron s Hermionou. A možno ešte väčší. Ron s Hermionou aspoň verili, že Harry patril medzi tých dobrých, čo sa o Danielovi povedať nedalo.
„Ty si to s tým Zakázaným lesom myslel vážne?“ spýtal sa Tom, keď s ním Daniel obišiel Čierne jazero. Nechcel, aby ich niekto zazrel pri tom ako vstupom do lesa porušujú predpisy.
„Samozrejme, že áno. Netvrď mi, že ty nechodíš do lesa precvičovať mágiu.“ Ozval sa Daniel.
„Prečo by som robil niečo také? V škole je dostatok miest, kde sa dá precvičovať mágia. Aj tá, ktorú naši profesori nevyučujú.“ Áno, nezakreslené učebne, ktoré ochrany a alarmy v hrade neregistrovali a najmä Tajomná komnata, najlepšie ukrytá sieť chodieb a komnát na škole. Ale ani Salaraz Slizolin nemal vo svojej tajnej skrýši všetko.
„Máš ty vôbec tušenie, čo všetko môžeš nájsť v lesoch vôkol školy? Päť kilometrov odtiaľto sa nachádza oltár zasvätený jednému z dávnych bohov. Už návšteva toho miesta ťa naučí viac než celé Zakázané oddelenie v knižnici!“ zvolal. Ukázal na nekonečný rad stromov pred nimi.
„Čo myslíš, prečo sú tieto lesy také temné? Prečo je tu tak veľa magických bytostí? Nech sa tu v minulosti dialo čokoľvek, zanechalo to na tomto mieste stopu.“ S Tomom po boku vošiel do lesa. Na tvári sa mu objavil úsmev, keď ich temnota lesa zahalila do svojej ochrannej náruče. Svetlo bolo krásne, no Daniel vždy najväčšmi miloval tmu.
„Si blázon, Davenport.“ Prehovoril Tom po chvíli sledovania Danielovej tváre. Daniel mu venoval zmätený pohľad. Chvíľu sa naňho s očakávaním pozeral, akoby predpokladal, že Tom niečo povie. Tmavooký Slizolinčan sa s nevôľou zamračil.
„Ty to necítiš?“ spýtal sa Daniel.
„Necítim čo?“ opýtal sa Tom na oplátku. Daniel naklonil hlavu na stranu, akoby sa započúval do zvukov, ktoré Tom nebol schopný zachytiť.
„Stromy, vietor, zem, všetko šepoce. V tomto lese nie je nikdy ticho.“ Povedal po chvíli. Tom ho uprene pozoroval. Opäť to robil. Keď sa Daniel takto nechával unášať svojou mocou, jeho osobnosť ožiarilo čosi znepokojivé. Akoby v jeho vnútri existovali dvaja ľudia. Tým prvým bol Daniel Davenport, sympatický, nadaný, tvrdohlavý čarodej. To bola tá tvár, ktorú ukazoval svetu. Ten druhý bol ktosi iný. Prízrak s očami farby Smrtiacej kliatby, ktorý sa nezastavil pred ničím. Nebyť toho, že si bol Tom dobre vedomý svojej vlastnej ohromnej magickej zásoby a skutočnosti, že na Danielovi Davenportovi bolo čosi, čo ho nútilo držať sa pri ňom a odhaliť pravdu, zničil by ho. Bez zaváhania by ho zničil ako hrozbu, ktorou sa preňho jedného dňa mohol stať. Daniel mohol ohroziť všetko, na čom kedy pracoval a po čom túžil.
„V tomto lese je až príliš ticho.“ Skonštatoval Tom. Na jeho prekvapenie k nemu Daniel natiahol ruku.
„Prvá ukážka dôvery príde z mojej strany.“ Pousmial sa. Tom sa zamračil na ponúkanú ruku. Nemal ani tušenie, čo s ním mal Daniel v pláne vykonať a nemal najmenšiu chuť zisťovať to.
„Bude to stáť za to. Sľubujem.“ Povedal Daniel a Tom, na svoje vlastné prekvapenie, zodvihol ruku a dotkol sa Danielovej ponúkanej dlane.
Tom zalapal po dychu, keď sa ich ruky spojili. Bolo to ako strčiť prsty do zásuvky, len omnoho, omnoho príjemnejšie. Energia, ktorá sa ním prehnala, bola mocná, krásna a iskrivá. Cítil pokoj a istotu, ktorú so sebou priniesla. Bez zaváhania, bez toho, aby mu musel Daniel čokoľvek povedať, zodvihol dlaň a privolal oheň. Nepremýšľal nad tým, konal inštinktívne. Využil moc, ktorej sa mu od Daniela dostalo a využil ju na to, čo najväčšmi miloval.
To, čo prišlo, nečakal ani jeden z nich. Spojenie medzi nimi sa prehĺbilo, zhmotnilo a upevnilo. A moc, ktorá nimi náhle prenikla, im obom vyrazila dych.
Oheň bol odrazu všade. Prichádzal cez Toma aj cez Daniela, valil sa na nich zo všetkých strán. Bol nádherný, mocný a horúci. Ničivý. A za ním prišla mocná víchrica, ktorá posilnila mohutné plamene. Tom mal pocit, akoby sa vietor prehnal nielen jeho oblečením, ale celou jeho bytosťou. A za ním prišla voda, horúca spenená voda z ďalekých prameňov. Zanechala po sebe chuť železa a soli. A pomedzi všetku tú krásnu, lákavú moc, bol popretkávaný hlboký, ničivý hnev. Na rozdiel od búrlivých živlov vôkol nich však nehorel, len tlel, pochovaný hlboko pod pokrievkou, spiaci, no stále živý, pripravený prebudiť sa a ničiť. Tomovi pripomínal divokého medveďa, nateraz oddychujúceho pod hrubou vrstvou pokrývok, napriek tomu však pripraveného prebudiť sa pri akomkoľvek podnete.
Tom obrátil svoj pohľad na Daniela, ktorý tam len tak stál, obkolesený všetkým tým ohňom. Pohľad mal vzdialený, neprítomný, ohnivá žiara sa mu odrážala v temných vlasoch, zvýrazňujúc inak nevýrazné červené odlesky. Toma prekvapilo, že napriek prudkému vetru vôkol nich sa Danielovi nehol ani vlas na hlave. Nezdalo sa, že by mal Daniel v pláne niečo s tým urobiť. A hoci to bolo nádherné, Tom cítil, že ak bude ešte chvíľu stáť na tom mieste, obkolesený ohňom, obaja umrú.
„Zastav to.“ Prikázal. Daniel mu venoval zvláštny pohľad, no potom sa bez slova otočil a čosi zašepkal. Živly sa upokojili, burácanie, šum a šepot opäť stíchli a dvojica sa ponorila do ticha temného lesa. Tom inštinktívne zachytil Daniela, keď sa zakolísal.
„S tebou musí byť všetko iné, však, Tom?“ opýtal sa slabým, odovzdaným hlasom.
„Toto nebolo to, čo si mi chcel ukázať?“ zaujímal sa menovaný Slizolinčan. Daniel sa zasmial a opatrne sa vymanil z Tomovho zovretia. Tvárou mu nakrátko prenikol šok, keď zistil, že sa spojenie, ktoré sa medzi nimi vytvorilo počas vyvolávania, nepretrhlo. Tentokrát ho už Tom nezachytil, keď stratil rovnováhu. Daniel oceňoval, že sa ho už nepokúšal dotknúť.
Tom opäť pocítil rovnaký hnev, aký cítil, keď privolali oheň. Hnev, ktorý nepatril jemu. Ticho tlel pod povrchom, stále neprebudený, no rovnako nebezpečný. Daniel naňho zaostril, akoby presne vedel, čo sa mu preháňalo mysľou. A možno skutočne vedel.
„Vysvetli mi ten hnev. Prečo by sa mal oheň hnevať?“ položil otázku. Vzápätí pocítil ako sa hnev vystupňoval. Daniel sa odlepil od stromu, ktorého sa dovtedy pridržiaval a priblížil sa takmer na dotyk k Tomovi.
„Povedz, snažíš sa ma podráždiť alebo naozaj netušíš, o čom to celé je?“ spýtal sa Daniel pomalým, nútene pokojným hlasom. Tom sa zamračil. Akoby netušil, či je Tom skutočne vinný z toho, čo mu mal chuť vykričať.
„Ja sa snažím podráždiť teba? Tak ty to pokašleš, nejakým spôsobom ešte posilníš spojenie, o ktorom nič nevieme, ale nakoniec sa ja snažím podráždiť teba?!“ zavrčal Tom. Daniel privrel oči, cudzí hnev, ktorý cítil Tom sa vystupňoval a potom náhle zhasol ako sfúknutá sviečka. A spolu s tým hnevom zhasol aj Daniel. Tomovi sa prekvapením rozšírili oči, keď pochopil, čo sa stalo. Ten spiaci medveď, ku ktorému si prirovnal všetok ten hnev patril Danielovi.
„To nie oheň, ale ty!“ vydýchol. Daniel pomaly prikývol. Tom v duchu žasol nad tým, koľko hnevu v sebe ukrýval jeho zelennoký spoločník. Nemal ani tušenie, nikto nemal.
„Nejakým spôsobom oheň spevnil naše puto. Nikdy som o takom niečom nepočul ani nečítal, neviem, čo sa odohralo. Viem len toľko, že oheň – a nijaký iný živel, keď už sme pri tom – ľudí takto nespája. Mal som v pláne ukázať ti silu zeme, pretože na veľmi slabej úrovni si spojený aj s ňou, no ty si privolal oheň. Nečakal som to, no nesnažil som sa zabrániť ti v tom. A keď sa ozvali zvyšné živly s túžbou pripojiť sa k tomuto nášmu malému kruhu, otvoril som dvere.“ Pokrčil plecami.
„Stratil si kontrolu. Urobil si presne to, pred čím si vystríhal mňa!“ obvinil ho Tom. Daniel ukázal na les vôkol nich.
„Pozri sa okolo seba. Nič nie je zničené, všetko je také ako predtým. Nestratil som kontrolu, len som sa nechal zahltiť. Tak ako sme tu teraz stáli, aby sme mohli stáť až kým by nám nedošla mágia. A to by mohlo trvať pokojne aj hodiny.“ Pokrútil hlavou.
„S tým všetkým, čo máš v sebe, Tom... Si jedinečný. Nikdy som nestretol nikoho, kto by mal takú úchvatnú zásobu mágie ako ty. S ohňom budeš pokračovať veľmi rýchlo. Máš mocnú myseľ a nekonečnú magickú zásobu. Vôbec sa nečudujem, že práve oheň je tvojím živlom. Nech sa rozhodneš po škole robiť čokoľvek, dotiahneš to ďalej než ktokoľvek pred tebou.“ Cítil to. Keď Tom privolal oheň, pocítil Daniel jeho silu v plnom rozsahu. Tomova mágia bola krásna, nesmierne mocná, rozsiahla a prekvapivo čistá. Nebola ako Danielova mágia, poskladaná z miliónov dielikov, plná farieb a rôznorodá. Tomova mágia bola celistvá, nepoškvrnená. Nech si Tom o vražde Myrthy myslel čokoľvek, jeho mágia nemala pocit, že by ju zabil on. Hoci študoval čiernu mágiu a bol dokonalým predstaviteľom najtemnejšej z rokfortských fakúlt, nebol zlý. To bolo pre Daniela ako úder do žalúdka.
Harry Potter mal jasný cieľ, keď sa vybral do minulosti. A ten cieľ nejako súvisel s Tomom Riddlom. Všetky tie negatívne emócie, ktoré k Tomovi na začiatku pociťoval, patrili Harrymu. Dnes, keď sa priamo a bez príkras pozrel na Tomovu mágiu, pochopil, že nech ten chalan plánoval čokoľvek, mýlil sa. Tom nebol tým zlým. Harry, ktorý prišiel z budúcnosti splniť misiu, bol väčšmi poškvrnený ako Tom, ktorého tak nenávidel. Kto vie, možno v Harryho budúcnosti sa Tom naozaj stal zlým, predpoklady na to, stať sa černokňažníkom, mal a ako černokňažník by bol strašný. No nič z toho sa ešte nestalo. A Harry Potter sa mohol mýliť. Daniel dobre vedel, že Potterovci mali tendenciu prikrášľovať si realitu a na svet hľadieť čiernobielo.
„Čo znamená všetok ten hnev?“ opýtal sa Tom. Zo všetkých otázok, ktoré mal právo položiť, sa opýtal práve toto. A Daniel mu odpovedal úprimne.
„Ja sa vždy hnevám, Tom. Takmer nikdy nie som dokonale pokojný. V tomto som ako vlkolaci.“ Pousmial sa. Po tomto ostal Tom na chvíľu mlčať.
„Čo máš v pláne robiť teraz?“ spýtal sa neskôr.
„Myslím, že by nebolo na škodu naučiť ťa niečo využiteľnejšie než zapaľovanie sviečok.“ Vyhlásil.
„Pocítil si zlepšenie v ohnivých kúzlach, odkedy si prvýkrát privolal oheň?“ zaujímal sa. Tom sa naňho pozrel ako na blázna.
„Objavil som ho len včera. Zatiaľ som skutočne nemal dosť času bližšie skúmať svoje nové schopnosti.“ Odvetil.
„Ja som oheň privolával ani nie desať hodín po vyhorení.“ Pokrčil Daniel plecami.
„Ty si ty, Daniel. Väčšinu času sa správaš akoby si mal pár dní do konca života.“ Skonštatoval. Daniel naklonil hlavu na stranu a venoval mu slabý úškrn.
„Možno, že máš pravdu.“ Povedal tlmene a pokrčil plecami. Jeho malé výlety do budúcnosti mu ukázali, že táto jeho nepríjemná osobnostná črta bola pozostatkom zo života Harryho Pottera. A pokiaľ mal Tom pravdu, čo on zvykol mať, bol Harry Potter pripravený na to, že každý deň môže byť jeho posledný. Ten, kto zabil jeho rodičov, pravdepodobne išiel po ňom samom. A musel to byť skutočne dobrý protivník. A táto hlboko zakorenená črta sa preniesla aj na Daniela.
Pohľad mu opäť padol na Toma. Koho by Harry Potter nenávidel najväčšmi?
„Deje sa niečo?“ spýtal sa Tom. Daniel, účinne vytrhnutý z myšlienok, len pokrútil hlavou.
„Nie, nič. Len som sa zamyslel.“ Poodstúpil od Toma, pohľadom narýchlo vyhľadal čo možno najsolídnejšie vypadajúci strom a otočil sa čelom k nemu.
„Teraz ma sleduj. Ukážem ti kúzlo.“ Žmurkol na Toma. Slizolinský princ sa pousmial.
„To mi sľubuješ už nejakú chvíľu.“ Podotkol.
„A neukázal som ti už zopár krásnych čarov mágie, môj drahý ohnivý priateľ? Kým skončí tento rok, urobíme z teba plnohodnotného mága.“ Vyhlásil Daniel. Vystrel pred seba ruky dlaňami k sebe a do priestoru medzi nimi vyslal svoju mágiu. Premenil ju na oheň a trpezlivo ju vytvaroval do peknej gule približne veľkosti cukrového melónu.
„Toto je jedno zo základných využití ohňa v boji. Krásna, žiarivá, ničivá ohnivá guľa. Je výhodou je, že nestojí veľa energie, je jednoduché vytvoriť ju a môžeš ich vytvoriť viacero naraz. A je prekliato rýchla.“ Vrhol ju na vybraný strom. Guľa sa roztrieštila o masívny kmeň, zanechávajúc po sebe solídnu dieru. Daniel takmer okamžite vytvoril ďalšiu, tentoraz o čosi menšiu a vrhol ju na vedľa stojaci tenší strom. Kmeňom jedného z mladších stromov prešla ako nič, zastavil ju až strom za ňou. Nebohý ihličnan sa s praskotom zrútil k zemi.
„Čím menšiu guľu vytvoríš, tým je rýchlejšia no zároveň menej ničivá. Teraz ty.“ Uvoľnil miesto Tomovi. Kývnutím mu pokynul, aby zaujal pozíciu a vyskúšal si to.
„Ako mi zaručíš, že ma ten oheň nepopáli?“ spýtal sa Tom.
„Oheň, ktorý sám vyvoláš a nad ktorým máš kontrolu, ťa nespáli. A okrem toho som tu ešte ja. Keby sa to pokazilo, zakročím.“ Ozval sa.
„Po tom, čo sa stalo naposledy, keď sme spoločne privolali oheň, to neznie práve ako najlepšia útecha.“ Zašomral Tom. Hneď na to však zodvihol ruky a spojil svoje dlane. S hlbokým nádychom a pomalým výdychom ich od seba oddelil a privolal oheň.
Daniel ho pozoroval po celý čas, kým pracoval s plameňmi. Videl ako sa mu sústredením zvraštilo čelo, ako sa mu ruky rozochveli námahou a aj to ako sa mu rozžiarili oči, keď mu dlane pokryli plamene, čo nepálili. Pripomenulo mu to chvíľu, keď on sám prvýkrát vyvolal oheň. To teplo, ktoré zahrievalo jeho kožu, príjemné šteklenie plameňov a úžas, keď sledoval ako mu hravo oblizovali kožu bez toho, aby mu ublížili. Oheň bol divoký, neskrotný a nádherný. Najvášnivejší zo živlov.
Prvá guľa, ktorú Tom vyslal, nebola ani taká veľká ako Danielova, ani taká mocná a v skutočnosti sa ani neponášala na guľu, no na Danielovej tvári predsa vyvolala široký úsmev. Nadšene zatlieskal.
„Perfektné!“ zvolal. Tom sa zamračil.
„Perfektné? Žartuješ, však? Toto bolo nič oproti tomu, čo si vytvoril ty.“ Zavrčal. Daniel sa schuti zasmial.
„Keď som sa prvýkrát pokúšal o ohnivú guľu, podarilo sa mi podpáliť papiere. So stolom, na ktorom ležali, to neurobilo nič. Tebe sa podarilo urobiť dieru do stromu. V ovládaní ohňa si ďaleko lepší ako ja. Dávam tomu tak rok a už ťa nebudem mať čo naučiť.“ Pousmial sa. Tom bol dobrý, vážne dobrý. A s jeho mocou sa stane tým najmocnejší vyvolávačom ohňa o akom kedy Daniel počul či čítal. Daniel úprimne veril v Tomove schopnosti. Pôsobivá ukážka spolužiakových síl ho stále udivovala. Tomova mágia mu bola až znepokojivo blízka.
„Myslíš, že to zdieľanie moci, ktoré sa nám podarilo pri ohni, znamená, že naše mágie sú kompatibilné?“ spýtal sa Tom, dokonale tým odhadujúc smer Danielových myšlienok. Daniel sa zamračil.
„Nad týmto som nepremýšľal, ale áno, myslím, že áno. Mnohé by to vysvetľovalo. No pokiaľ je to pravda, je to zároveň šialené.“ Pokrútil hlavou.
„Kompatibilita sa prejavuje u blízkych rodinných príslušníkov, najčastejšie u súrodencov.“ Prehovoril Tom mechanicky.
„My nie sme súrodenci. Dokonca ani bratranci. Tvoja matka bola Gauntová a otec mukel, však?“ uisťoval sa Daniel. Tentoraz bol Tom tým, kto sa hlboko zamračil.
„Odkiaľ to vieš?“ opýtal sa.
„Ale no tak. Si Parselan a Slizolinov dedič a posledný žijúci potomkovia Salazara Slizolina sú práve Gauntovci. V rokfortskej knižnici existujú kroniky. Posledný zapísaný potomok je, myslím, tvoj prastarý otec. Merope Gauntová umrela približne v čase, kedy si sa narodil. Ona bola tvoja matka. Predpokladám, že meno Riddle máš po otcovi, no tak ďaleko som neskúmal. Netuším, kto je tvoj otec. Každopádne to znamená, že nie sme rodina. Nemám väzby na Gauntovcov.“ Pokrčil plecami.
„Zdá sa, že si si urobil domácu úlohu. Nebolo by fér, keby si mi na oplátku prezradil ty niečo z tvojej minulosti?“ do Tomovho hlasu sa vkradol chlad. A Daniel musel uznať, že vedel o Tomovi až príliš veľa. A to mu pritom mnohé zatajil. Čím dlhšie bol na Rokforte, tým viacej informácií z predošlého života k nemu prichádzalo. Prakticky každý deň našiel nový dielik skladačky a hoci mnohé mu ešte unikalo, z čriepkov, ktoré nazbieral, sa pomaly začínal utvárať obraz. A zdalo sa, že Tom hral v jeho živote dôležitú úlohu. Tí dvaja si boli očividne predurčení.
„Čo chceš vedieť?“ opýtal sa.
„Čo si robil posledných pätnásť rokov? Nikto o tebe nič nevie.“ Položil Tom otázku.
„Nemáš nič lepšie? Je toľko dobrých otázok, ktoré by si mi mohol položiť a ty sa spýtaš na toto. Ale dobre, väčšinu už aj tak vieš. Rodičia mi zomreli, keď som mal rok. Zavraždení. Ja som prežil ako jediný. Keďže sa o mňa práve nemal kto postarať, rozhodli sa hodiť ma na krk najbližším rodinným príbuzným, ktorých našli. Ani moja krv nie je perfektne čistá. Otec bol čistokrvný čarodej, matka bola čarodejnica, no nebola čistokrvná. Práve u jej príbuzných som skončil. Nebolo to pekné detstvo. Teta odjakživa nenávidela matku, žiarlila na schopnosti, ktoré ona nedostala. Mňa nenávidela ešte viac. Mal som jedenásť, keď som zistil, že existuje čarodejnícky svet. A odvtedy som študoval. Zistil som, kto som, našiel som si pár priateľov, stratil som ich a dostal som sa sem. Toľko k môjmu životu.“ Aspoň približne.
„Kto ti zavraždil rodičov?“ spýtal sa Tom.
„Neviem.“ Nevedel, len tušil.
„Bol to ten istý, kto ťa napadol na začiatku roka?“ pokračoval Tom.
„Neviem. Možno.“ Určite nie.
„Čo máš s Grindelwaldom?“
„Nič.“ Hoci bol v pokušení tvrdiť, že tri deti, len aby videl ako na to zareaguje.
„Prečo všetci tvrdia, že ťa napadli Grindelwaldovi muži?“ pýtal sa ďalej.
„Pretože Grindelwald je momentálne problém číslo jedna. Potrebovali to na niekoho zhodiť. Grilndelwalda som mal tú česť zahliadnuť z tesnej blízkosti len raz a toho momentu si sa zúčastnil aj ty. Nebol mojím nepriateľom, nie je ním ani teraz a nemám najmenší záujem na tom, aby sa ním stal v budúcnosti.“ Pokrútil hlavou.
„Videl si Dumbledora a Grindelwalda. Tí dvaja ťahajú za rovnaký koniec. Spolčiť sa s Grindelwaldom je ako spolčiť sa s Dumbledorom.“ Prehovoril Tom znechutene. Danielovi mysľou prebehla nejasná predtucha, že až kým Tom skutočne nestretol Grindelwalda a nezachytil pravdu, starostlivo ukrytú pred svetom, mal v pláne sám sa k nemu pridať. Žeby všetko to spolčovanie sa a hromadenie moci bolo o tom, aby inému veľkému čarodejovi dokázal, že za to stál?
„Zradí ho.“ Povedal s pevným presvedčením. Ledabolo nad Tomovými slovami mávol rukou, akoby nič neznamenali. Oči mu zaiskrili, keď sa Tom nahneval. Tmavooký Slizolinčan si jeho pohľad nevšimol.
„Tváriš sa, akoby si zhltol všetku múdrosť sveta.“ Zavrčal. Záblesk v Tomových očiach dal Danielovi najavo, že sa blížili k hranici. Zmierlivo zodvihol ruky a pokrútil hlavou.
„Môžeš mi veriť, že o tomto som starostlivo uvažoval. Odkedy som sa prebudil v nemocničnom krídle, snažím sa prísť na to, čo sa stalo. Spojenectvo medzi Dumbledorom a Grindelwaldom ma len posunulo k nevyhnutnému záveru.“ Pomaly sa nadýchol, premýšľajúc, čo je bezpečné prezradiť druhému Slizolinčanovi. Na Tomovi nebola ani zďaleka najnebezpečnejšia jeho moc, hoci bola vskutku úctyhodná. Najdesivejšia na ňom bola jeho ostrá myseľ. Tento chalan plný protikladov dokázal byť ničivejší než prírodná katastrofa, keď sa pre to rozhodol.
„Dumbledore túži po moci. Nič si nepraje viac než aby naňho čarodeji vzhliadali, aby k nemu vzhliadal celý čarodejnícky svet. Aby sa k nemu svetlí čarodeji modlili a tí temní pred ním v porážke padali na kolená. O Grindelwalda sa reálne nestará, v jeho pohľade nebola nijaká láskavosť, nijaká lojalita, keď sa naňho díval. A povedz mi, čo by mu zabezpečilo väčšiu slávu než zničenie jedného z najmocnejších černokňažníkov vôbec?“ nadhodil.
„Ako je možné, že vieš o Dumbledorovi tak veľa? Prečo mu tak dobre rozumieš?“ spýtal sa Tom.
„Má to v očiach. Za všetkou tou predstieranou láskavosťou sa ukrýva tvrdosť, krutosť a vypočítavosť. Raz som počul ako niekto tvrdil, že Dumbledore by perfektne zapadol do Slizolinu.“ Opovržlivo vykrivil pery.
„Dumbledore právom patrí do Chrabromilu.“ Prehovoril Tom tvrdo.
„Pokiaľ predpokladáš, že v tom, čo robí, nachádza istú zvrátenú logiku, tak áno. Dosahovanie vyššieho dobra pre všetkých je určite chrabromilské.“ Prikývol.
„Dumbledore sa nepokúša o nijaké vyššie dobro.“ Odvrkol Tom.
„Dumbledore je spasiteľ a šachový majster. Vôbec by som sa nedivil, keby veril tomu, že všetko to nadržiavanie Chrabromilčanom a podrážanie nôh Slizolinčanom sú len kroky pre vyššie dobro. Ten muž nemá všetkých päť pohromade.“ Tom by o tom mohol vedieť svoje. Pokiaľ mu nestačilo to, čo robil po celé tie roky, kým bol na hrade, mohol sa poučiť z toho ako na hodine prakticky mučil Daniela.
Tom by bezpochyby odvetil niečo, čo by Daniela len podráždilo a on by sa nechal vyprovokovať a pokračovať v škriepke. Prerušilo ich však zapraskanie vetvičky. Neboli sami.
Daniel bez zaváhania zodvihol ruku a privolal vietor. Prehnal sa korunami stromov, obletel kmene a kry, rozvial zem, napadané ihličie a lístie a pohladil posledné rastliny, prežívajúce svoje posledné chvíle predtým ako napadne sneh.
„Čo je to?“ opýtal sa Tom. Vytiahol prútik, no Daniel si všimol, že okrem toho natiahol ruku smerom do lesa, pripravený privolať oheň. Unikol mu slabý spokojný úsmev. Keď sa naňho Tom pozrel, tváril sa opäť vážne. Keď sa k nemu vietor vrátil, nespokojne sklonil ruku.
„Prichádza náš starý priateľ.“ Prehovoril.
Z tieňa sa vynorila postava odetá do dlhého čierneho plášťa. Na dvoch Slizolinčanov sa uškrnul zdanlivo mladý muž s výraznými modrými vlasmi a ľadovými belasými očami. Pod jeho dotykom sa mohutné prastaré kmene stromov pokrývali námrazou.
„Dlhuješ mi zopár tajomstiev, Daniel.“ Prehovoril. Daniel mu úškrn vrátil.
„Vidím, že si si urobil domácu úlohu.“
Komentáre
Prehľad komentárov
https://citycredits.com.ua/dinero/ - онлайн займы на банковскую карту украина
XEvil solves ANY CAPTCHA!
Sharonwhork, 22. 3. 2019 20:33
This message is posted here using XRumer + XEvil 3 0
XEvil 3 0 is a revolutionary application that can bypass almost any anti-botnet protection.
Captcha Recognition Google (ReCaptcha-1, ReCaptcha-2), Facebook, Yandex, VKontakte, Captcha Com and over 8.4 million other types!
You read this - it means it works! ;)
Details on the official website of XEvil dot Net, there is a free demo version.
allra karaste syster
allra karaste syster, 8. 3. 2019 13:22
Quality articles is the main to invite the people to go to see the web site, that's what this web page is providing.
allra karaste syster titema.se/hair-care/vespa-vaestra-hamnen.php
XRumer 16.0 + XEvil recognize ANY hard captcha
Sharonwhork, 7. 3. 2019 18:18
Perfect update of captchas solving package "XRumer 16.0 + XEvil":
captchas solving of Google (ReCaptcha-2 and ReCaptcha-3), Facebook, BitFinex, Bing, Hotmail, SolveMedia, Yandex,
and more than 8400 another subtypes of captcha,
with highest precision (80..100%) and highest speed (100 img per second).
You can use XEvil 4.0 with any most popular SEO/SMM software: iMacros, XRumer, GSA SER, ZennoPoster, Srapebox, Senuke, and more than 100 of other programms.
Interested? There are a lot of demo videos about XEvil in YouTube.
Free XEvil Demo available.
Good luck ;)
coop forum karlskoga
coop forum karlskoga, 21. 2. 2019 6:21
Highly energetic post, I liked that a lot. Will there be a part 2?
coop forum karlskoga troptia.se/beautiful-skin/coop-forum-karlskoga.php
saker man inte far ata som gravid
saker man inte far ata som gravid, 13. 2. 2019 17:00
Way cool! Some extremely valid points! I appreciate you writing this article plus the rest of the site is extremely good.
saker man inte far ata som gravid baokep.se/face-lotion/saker-man-inte-fr-aeta-som-gravid.php
fit me poreless foundation
fit me poreless foundation, 26. 1. 2019 1:31
Spot on with this write-up, I absolutely believe this web site needs much more attention. I'll probably be back again to read through more, thanks for the information!
fit me poreless foundation dnipke.se/ways-to-lose-weight/middel-mod-svamp-i-skeden.php
skvělá povídka
Monika, 29. 7. 2018 11:21Ahoj, povídka je naprosto skvěle napsaná..na fandomu HP je málo takhle dobrých povídek. Prosím prosím, bude pokračování ?
Supeeeer
Sari, 27. 12. 2017 18:27Musela jsem si znovu přečíst celou povídku abych si vychutnala novou kapitolou
Paráda
Peťuš, 25. 12. 2017 15:13Prvá. Úžasná kapitola aj poviedka. Som rada že ďalej pokračuješ v písaní.
Ďakujem
Carus, 25. 12. 2017 14:58Teším sa z novej kapitoly, je perfektná a túto poviedku mám rada. Dúfam, že pridu čoskoro po nej aj ďalšie :).
онлайн займы на банковскую карту украина
Olegkania, 30. 3. 2019 14:15