Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

 Harry mlčky sedel za vrchstolom a pozoroval ako sa sieň postupne zapĺňala ľuďmi. Toto bolo prvýkrát, čo sa tu zišlo takéto množstvo ľudí, hoci ich na prvý pohľad nebolo veľa.

Boli tu všetci, ktorých zavolal. Hrdý Lucius Malfoy sedel po boku svojho syna, vedľa nich sedela jeho prekrásna Catherine, Amay a Loreth po boku svojich rodičov, Marcus Dark, najmocnejší vlkolak v Európe, Marcus Roth, sebavedome usadený na stoličke vedľa svojej sestry, Mordred le Fay, ktorého tu poznali pod menom Lomion le Fay a bola tu dokonca ja Luna, ktorej smerom sa upieral nejeden zmätený pohľad.

Boli tu všetci.

Upíri kráľ a kráľovná vyzerali zaujímavo. Majestátne, mocne a pokojne, ba až chladne. Bolo na prvý pohľad zrejmé, že mal pred sebou ľudí, zvyknutých dávať rozkazy a očakávať, že budú okamžite uposlúchnuté. Z kráľa cítil Harry vyžarovať isté sebavedomie a istotu, tvrdosť, ktoré nadobudol počas dlhých rokov vládnutia. Moc mal pevne v rukách a len nerád sa jej vzdával. To bolo niečo, čo v sebe stále nemal ani jeden z jeho dedičov. A čosi v Harryho vnútri, akási tichá istota, ktorú v sebe cítil odkedy sa pamätal, mu hovorila, že Loreth by nebol ako jeho otec ani keby ho Harry stretol o niekoľko storočí neskôr.

Kráľovná bola krásna žena. Mala podmanivé sivozelené oči, ktoré Amay zdedila po nej a dlhé čierne vlasy. Na rozdiel od svojej dcéry, ktorá si ich nenechávala narásť dlhšie než po lopatky, kráľovnej spadali v hustých vlnách vlasy až pod pás. Jej krásne, lesklé a pestované vlasy, rovnako ako dlhé elegantné nechty, mu napovedali o jej schopnostiach boja viac než všetky slová a pohľady, čo mu venovala odkedy vstúpili do hradu.

Keď si to všetko zhrnul, bol rád, že vtedy pred mesiacmi stretol Loretha a Amay, nie kráľa a kráľovnú. Keby osud zariadil veci inak a on by stretol panovníkov skôr ako ich dedičov, dnes by tu takto nesedeli a Harry by na ruke nemal prazvláštny upíri prsteň, ktorý Amay nazvala Prsteňom vládcov a mal by o dvoch verných a cenných priateľov menej. Priateľov, ktorí mu boli ako rodina.

Zakázal svojej mysli voľne blúdiť, vstal a premeral si pohľadom tých, ktorí sa tu zhromaždili v jeho mene a vo viere v Tretiu stranu. Cítil na sebe ich pohľady aj zdráhavý rešpekt, ktorý mu venovali. Cítil ich silu a odhodlanie a aj ich neistotu. Vo vzduchu bolo cítiť vzrušenie.

Konečne si našiel čas na úpravu plášťa, ktorý mu darovala Catherine. Plášťa, ktorý malo na sebe jeho staršie ja. Vedel, ako pôsobivo na ňom ten plášť pôsobil a vedel, že ešte pôsobivejšie by vyzeral, keby mal svoju pravú podobu.

„Vitajte, priatelia, vitajte na prvom stretnutí Tretej strany!“ povedal. S istým pobavením vpísaným v tvári si prezrel ľudí pred sebou.

Luna mala v tú noc oči jasnejšie než kedykoľvek predtým, úsmev úprimnejší a snáď po prvýkrát odvtedy, čo ju Harry poznal, bol jej pohľad prítomný.

„Chápem, že je pre vás prekvapivé, s kým ste sa tu dnes stretli. Jeden z Voldemortových najvernejších Smrťožrútov Lucius Malfoy a jeho syn – Slizolinský princ, najmocnejší vlkolak v Európe, upíri kráľ a kráľovná a ich dediči, jedna z najkrajších čarodejníc a čiastočná démonka a jej brat Marcus Roth, najznámejší zvodca v čarodejníckej smotánke, muž známy pod menom Lomion le Fay, zradca vo Voldemortových radoch... Môj priateľ a ochranca Mordred le Fay, muž, čo zabil Artuša Pentdragona, jediný syn Morgany le Fay a Merlina Múdreho a zároveň muž, ktorému by som bez váhania zveril svoj život. A nakoniec Luna Lovegoodová... Mesačná pani.“ Povedal po krátkom zaváhaní. Luna mu venovala súhlasný úsmev, Mordred sa tváril pochmúrne, no nie prekvapene ani nahnevane, Catherine sklonila hlavu, v očiach sa jej zaleskli slzy.

„Každý jeden z vás je pre mňa výnimočný a každého jedného z vás svojim spôsobom milujem. Preto ste tu. A chcem, aby ste vedeli jedno: nestrpím urážky ani nevhodné správanie. Pokiaľ zistím, že ktokoľvek z vás uráža niekoho iného z nášho spoločenstva, zaplatí za to. Pamätajte na to, že nikto z nás tu prítomných nie je bez viny.“ Premeral si ich jediným chladným, tvrdým pohľadom, ktorý väčšina z nich nedokázala zniesť.

Niekedy je najťažšie vychádzať sám so sebou, so svojimi najtemnejšími démonmi a útrapami minulosti. So svojou vlastnou mysľou.

„Nechcel som začať takto nepríjemne, obávam sa však, že ani časy, ktoré nás čakajú, nebudú príjemné ani jednoduché. Voldemort je mocnejší než kedykoľvek predtým, blížia sa temné časy, démoni z pekla prenikajú skrze Voldemorta na našu zem. Mnohí z vás už vedia, že Voldemort čerpá svoju moc zo samotného pekla. Obetoval svoju dušu a príčetnosť, aby bol silnejší než ktokoľvek pred ním. Do tajov čiernej mágie prenikol tak hlboko, až ho to obralo o ľudskosť. A, áno, naozaj prišiel na spôsob, ako sa stať nesmrteľným.“ Povedal.

„Vyzerá to tak, že máme pred sebou príliš veľa temnoty na to, aby sme vyhrali. Priveľa nepriateľov na to, aby sme ich porazili. A ja vám predsa hovorím, že ich porazíme.“ Mierne sa usmial.

„Už toľkí ľudia mi hovorili o veciach, ktoré nie sú možné. A ja vám hovorím, že také niečo neexistuje. Všetko je možné. Povedali vám, že nie je možné prežiť Smrtiacu kliatbu. A predsa tu pred vami stojím, hoci sa ma pokúsil zabiť sám najmocnejší Pán temnôt. Povedali mi, že Voldemorta nie je možné poraziť, že nikto neprežije jeho útok. A predsa tu teraz stojím, mocný a zdravý, hoci sa ma tento černokňažník už neraz pokúsil zabiť a stále túži po mojej smrti. A jediný, kto utrpel, bol on. Trinásť rokov prežíval ako obyčajný prachsprostý parazit bez tela, potom, čo ho porazilo jednoročné dieťa.“ Hlas mu stvrdol a oči schladli.

„Chcete odo mňa pomoc, chcete odo mňa obetu. Žiadate odo mňa, aby som zničil Voldemorta, aby som vás oslobodil a dal vám miesto, ktoré vám náleží. A teraz ja na oplátku žiadam niečo od vás. Pre vás budem riskovať život v predných líniách a pre vás budem bojovať. A od vás žiadam, aby ste ma nasledovali a bojovali po mojom boku. Nebudem vám hovoriť, že to bude jednoduché, pretože nebude. A nebudem vám tvrdiť, že to prežijete, pretože ja sám neviem či prežijem. No ponúkam vám lepší svet, ponúkam vám hrdosť a nádej.“ Hovoril. Otočil sa na Luciusa.

„Patríš do Voldemortovho úzkeho kruhu. Ja ti ponúkam hrdosť, ktorú ti tvoj pán vzal, istotu, že ťa nebude mučiť pre drobnú chybičku a už vôbec nie pre zábavu a ochranu pred jeho hnevom. Tvoj syn si už vybral, prívesok na jeho krku o tom svedčí, no ty nie. Nepremárni svoju príležitosť, Lucius, ďalšia už nemusí prísť. Tvoja budúcnosť, pokiaľ ostaneš pri Voldemortovi, bude temná a krátka. Ak sa neoslobodíš, stiahne ťa do pekla so sebou. A ver mi, že v pekle to nie je príjemné.“ Povedal. Ako ďalší sa s jeho zrakom stretol Marcus Dark.

„Nepoznám ťa dobre, no mám istú predstavu o tom, aký je tvoj život. Môj priateľ je vlkolak, a tak viem, že je to pre vás ťažké. Ľudia sa vás stránia a nenávidia vás, odmietajú vás prijať. To chcem zmeniť. Chcem, aby aj vlkolaci patrili do čarodejníckeho sveta ako rovnocenné bytosti. Ty, Remus Lupin a aj tvoji vlkolaci ste dôkazom toho, že je možné byť vlkolakom a nebyť monštrom. Pridaj sa na moju stranu a pomôž mi dosiahnuť nový svet, do ktorého bude tvoj druh právom patriť.“ Ďalej sa otočil na upírov.

„Dlhé roky ste sa ukrývali v tieňoch tohto sveta. Obe strany vo vojne sa vás snažili využiť s úmyslom odstrčiť vás nabok, keď dosiahnu svoje ciele. Ja vám ponúkam miesto, ktoré vám právom patrí. Vo svete, ktorý spolu vytvoríme, nebudete nižšie bytosti, budete vítaní a cenení, tak ako si to zaslúžite.“ Ďalší v poradí bol Marcus Roth.

„Neviem, čo odo mňa očakávaš, Marcus. Budem k tebe úprimný, nebyť tvojej sestry a mojej lásky k nej, nebol by si tu dnes s nami. Neviem, čo od teba očakávať. Keď sme sa stretli prvýkrát, povedal si, že hľadáš zábavu, že hľadáš zmenu. Áno, zmenu ti ponúkam, no my všetci si ju musíme vybojovať. Avšak zábavu, tú ti nemôžem sľúbiť, obávam sa, že zábava nie je to, čo nás čaká. Podobne ako Lucius aj ty máš možnosť pridať sa na moju stranu alebo odísť. Tvoja sestra sa už rozhodla, no ty ešte nie. Chcem však, aby si vedel, že moja ponuka pre teba ani pre Luciusa nebude trvať večne, akokoľvek veľmi si vážim a milujem Catherine a Draca.“ Oboch ich prebehol temným pohľadom. A obaja pred jeho pohľadom sklonili tváre. Ako ďalší v poradí bol Mordred. Pri ňom sa Harry nakrátko odmlčal, keď hľadal správne slová.

„Ach, Mordred. Tvoje meno pozná každý kúzelník, meno vraha veľkého Artuša Pentdragona. Ani naše začiatky neboli práve najľahšie. Stále sa pamätám na tie prvé pocity, ktoré som voči tebe pociťoval a môžem povedať, že nepatrili práve medzi najpríjemnejšie. A to som vtedy ani nevedel, kto v skutočnosti si. No to sa rýchlo zmenilo a napriek tvojej minulosti, napriek chybám, ktoré si urobil, by som ti bez váhania zveril svoj život. Verím ti, Mordred le Fay, verím ti tak ako ty veríš mne.“ Povedal. Otočil sa na Catherine.

„Nič nehovorí o tom, kto v skutočnosti si tak, ako tvoja krv. Si polovičná sukuba, polovičný démon. A predsa, napriek moci, ktorú máš, si ju nikdy nezneužila. To vypovedá o tvojom charaktere viac než dokonalé správanie, nesmierna krása či skvelé známky v škole. Už od nášho prvého stretnutia som tušil, kým si, no nemohol som ťa odsúdiť, pretože som v tebe videl svetlo a vnútornú silu, akú som nevidel v mnohých svetlých čarodejoch, ktorých ľudia tak ochotne obdivujú. Pamätáš sa na to, ako si ma chytila za ruku, keď sme sa prvýkrát stretli a odtiahla si ma k baru? Lebo ja áno. Bol som tvoj od prvej chvíle, čo som sa pozrel do tvojich očí.“ Pohľad mu zjemnel, keď sa zahľadel na Catherine. Jeho prekrásnu Catherine. Červenovláska sa na neho usmiala, oči konečne iskrivé a živé. Svojimi predošlými slovami ju zranil, vedel to a teraz vedel aj to, že mu odpustila. Že ho pochopila. Stočil svoj pohľad na Draca a neubránil sa ľahkému pobavenému úsmevu.

„Jaj, Draco. Vážne som spočiatku nevedel, čo s tebou. Tak dlho sme proti sebe bojovali a zrazu sa všetko zmenilo. A potom, čo som zistil, kým naozaj si, som ťa nemohol len tak nechať padnúť.“ Tvárou sa mu mihlo pobavenie, zmiešané s podráždením.

„Ani metaforicky, ani doslova. Keď som ťa videl padať z tej metly a keď som zistil, že nie je nikto, kto by ti pomohol, musel som konať. Už vtedy si mi stál za to ohrozenie.“ Priznal. A čo ešte teraz? Keď mu na Dracovi skutočne záležalo?

Hermiona bývala jeho najlepšia priateľka. Keby ju Voldemort uniesol a chcel by ju zabiť, neváhal by a vydal by sa po ňu do Temného sídla. Keby Voldemort chcel zabiť Draca... vydal by sa poňho tiež.

„Verím ti, Draco Malfoy a viem, že aj ty veríš mne. To je niečo, čo si cením.“ Povedal miernym hlasom. A už mu zostával jediný človek, ku ktorému neprehovoril osobne. Posadil sa vedľa dievčaťa s vlasmi ako mesačný svit a očami jasnými a neuveriteľne modrými, ktorým muselo krásu závidieť samo nebo. Málokto dokázal zniesť pohľad týchto oči, a tak si málokto všimol ich krásu.

„Luna Lovegoodová,“ vyslovil jemne jej meno a chytil ju za ruky.

„Máš mágiu krásnu a číru ako kryštál, tak vzácnu a neobyčajnú, akoby si snáď ani nepatrila medzi normálnych čarodejov.“ Pobavene na ňu zamrkal.

„Ale ty medzi nich ani nepatríš, však? Tvrdili mi, že si blázon a ja predsa nepoznám geniálnejšiu čarodejnicu. Dumbledore sa môže ísť zahrabať. Čítal som Sršňa, odoberám ho už dlho a viem, že za všetkými tými zdanlivo trafenými článkami, sú kúzla, ktoré sa oplatí poznať a skryté inštrukcie k tajomstvám, ktoré by mali ostať skryté.“ Zazrel záblesk za zasnenou maskou, ktorú toto dievča nosilo. Och, ako dlho mu len trvalo, kým ju prehliadol. Ale stálo to za to.

„Potter, si cvok.“ Zhodnotil Harryho duševný stav Draco. Mladý Chrabromilčan sa uškrnul. Draco mal, samozrejme, pravdu.

„Pre mňa budeš aj tak vždy Mesačnou paňou.“ Rozhodol sa Harry a vstal. Opäť sa posadil na svoje miesto.

„Trochu sme odbočili.“ Pripomenul Mordred mierne. Harry pomaly prikývol.

„Ach, áno. Možno aj trochu viac.“ Pousmial sa. Na chvíľu sklonil hlavu a zahľadel sa na drevo stola.

„Viem, čo sa odo mňa očakáva. Vedel som to vždy, len teraz sa to trochu rozšírilo. Nutnosťou však ostáva zabiť Voldemorta.“ Povedal. Jeho pokojnému pohľadu neunikli reakcie ostatných. Prekvapila ho reakcia Luciusa. Od neho by očakával nervozitu, neistotu, nie oheň, ktorý sa mu rozhorel v očiach. Harry naňho nakrátko upriamil svoju pozornosť, s nejasným pocitom, že Lucius si v skutočnosti vybral svoju stranu už dávno, len to ešte nepriznal sám pred sebou.

„Svet upadá. Ja viem, že to vidíte. Čarodejníkom sa rodia stále slabší dediči, poznamenaní šialenstvom a starými rodovými chorobami. Máme príliš málo detí, vymierame. Akokoľvek sa vám to prieči, nebyť výbuchov mágie u muklov, v tejto dobe by sme už nemali šancu na prežitie. Voldemort chce vyhladiť väčšinu populácie, vrátane svetlých čarodejov a muklorodených. Pokiaľ sa tak stane, náš svet zanikne.“ Keď videl Luciusov pohľad, neubránil sa podráždenému trhnutiu hlavou.

„Nemusí sa ti to páčiť, Lucius, no si hlupák, pokiaľ sa chceš brániť pravde. Ak chceš mať čistokrvného dediča, budeš si musieť dávať dobrý pozor na to, aby si Draca nespároval s niektorým s rodov, ktoré by mohli tvojmu synovi priniesť zdegenerovaného dediča. To ti nenecháva veľa možností. Ty si mal šťastie, viem, že Narcissu zbožňuješ, no povedz, aká je pravdepodobnosť, že tvoj syn bude mať rovnaké šťastie a bude ho čakať rovnaké manželstvo? Som si totiž istý, že nechceš, aby tvoj syn prežil život ako Abraxas Malfoy.“ Jeho slová boli tvrdé, vedel to, no boli úprimné. A vedeli zasiahnuť na správnom mieste. Tento prekliaty dar po otcovi nenávidel. Nenávidel, keď zraňoval ľudí, a predsa to robil stále znovu a znovu.

Abraxas Malfoy a jeho manželka, Luciusovi rodičia, nemali nikdy šťastné manželstvo. Nenávideli sa. Lucius nechcel pre syna rovnaký život. Vedel, aké to bolo, vyrastať v chladnej domácnosti a Harry vedel, že to nenávidel. Videl to. Preto tak veľmi miloval Draca, preto na neho bol taký upätý. Chcel svojmu synovi dať všetko, čo mohol a tým čiastočne aj sebe samému vrátiť to, čo mu nebolo ponúknuté.

Narcissa to ako dieťa nemala omnoho lepšie, na rozdiel od Luciusa mala však aspoň sestry. Avšak chápala ho. Obaja, ona aj jej manžel, dávali Dracovi všetko, čo mohli. Bezmocne sledovať ako ich syna ničí Voldemort by bolo pre nich strašné. Horšie než akékoľvek mučenie.

Lucius mu chcel niečo nepríjemné povedať, zastavila ho však ruka jeho syna na ramene. Draco mu niečo pošepkal do ucha, na čo Lucius zmĺkol a stiahol sa. Keď sa Draco pozrel na Harryho, mal v očiach čosi podobné obvineniu. Áno, aj podľa jeho názoru mal byť Harry miernejší.

Kam sa však dostanú, pokiaľ bude jemný a bude im zatajovať pravdu? Nemali dosť času. Blížila sa bitka o Rokfort, Voldemort mal moc z pekla a bol pripravený zničiť svet. Naozaj nemali čas.

„O dva týždne sa koná bitka o Rokfort. Dovtedy Voldemort povolá Draca a bude od neho požadovať, aby prijal Temné znamenie.“ Otočil sa na mladého Slizolinčana.

„Draco, pomocou toho prívesku, ktorý som ti dal, ťa dostanem odkiaľkoľvek, no i tak to bude risk, pokiaľ sa pokúsiš zúčastniť stretnutia.“ Varoval ho Harry. Videl, ako sa niektorí členovia Tretej strany zatvárili prekvapene, keď to hovoril. Nedokázali pochopiť, prečo by sa tam chcel objaviť. Pokiaľ odmietne Znamenie, Voldemort ho zabije.

Draco uprel krátky pohľad na svojho otca.

„Bude mať taký prívesok aj otec?“ opýtal sa.

„Len ak budem mať istotu, že ma nezradí.“ Povedal Harry. A tú istotu určite nebude mať skôr než jeho syn neodmietne Znamenie. Draco prikývol, na tvári chmúrny výraz. Keď sa pozrel na Harryho, mal na tvári nedokonalú masku, akoby sa nevedel rozhodnúť či si nejakú má vôbec dať. Keď sa jeho búrkové sivomodré oči stretli s Harryho pohľadom, rozhodol sa.

„Ako ochránime môjho otca?“ opýtal sa. Harry sa mierne pousmial. Priateľ si túto otázku mohol dovoliť a Draco priateľom bol.

„Ukryjeme ho.“ Povedal.

„Voldemort ho bude mučiť skrze Znamenie.“ Upozornil ho Draco.

„S tým rátam.“ Rukou si roztržito prehrabol vlasy.

„Vyzerá to tak, že existuje spôsob ako... zablokovať Znamenie zla, ba priam zrušiť ho.“ Hovoril pomaly.

„Kde je háčik?“ opýtal sa Draco.

„Znamenie zla spája mágiu nositeľa Znamenia s Voldemortom. Lucius nikdy nebude schopný využívať plnú kapacitu svojej moci, pretože približne pätinu z nej mu neustále odoberá Voldemort. Preto býva Lucius od prijatia Znamenia častejšie chorý a zvýšená aktivita ho unavuje viac než predtým. Chýba mu mágia. No je to prirodzene mocný kúzelník, strata časti moci pre neho nie je, aspoň do istej doby, smrteľne nebezpečná. Na to, aby si dokázal zlomiť takúto silnú spútavaciu mágiu, potrebuješ niečo nie s rovnakou, no s väčšou silou. Vždy je náročnejšie zlomiť kúzlo, než vytvoriť ho.“ Vysvetľoval.

„Takže by si ma musel zotročiť ešte väčšmi ako Voldemort.“ Prehovoril Lucius nezvyčajne chrapľavým hlasom. Harry sa pochmúrne zasmial.

„Iste, toto je tiež možnosť, no na takúto voľbu by som nepristúpil. Všetko je to o voľbe, Lucius. Každý jeden čarodej v tejto miestnosti, ktorý má na krku prívesok s havranom a bleskom, si vybral. A hoci stopu po spojení už nikdy nevymažeš, prívesok môžeš strhnúť a zahodiť, môžeš sa tváriť, že sa nikdy nič také nestalo, že si nikdy nepatril ku mne. No pokiaľ by si si zvolil ty a prijal by si moje znamenie, namiesto Voldemortovho, bolo by to navždy. Tvoja mágia by sama musela prijať kúzlo, ktoré by som použil na Znamenie zla a ty sám by si si musel s úplnou istotou vybrať mňa. Vytvorilo by sa nepretrhnuteľné puto. Toto je tvoja druhá a posledná šanca na zmenu, Lucius. Pokiaľ prijmeš, nebude viac cesty späť.“ Keď v tej chvíli uprel pohľad do Luciusových očí, videl v nich niečo nevídané, niečo úžasné. Na krátky okamih, kratší ako je mrknutie, nazrel za oponu a uvidel Luciusovu budúcnosť.

Nebolo to nič presné, nič pevné a nemenné. Boli to stovky rôznych ciest, ktoré sa tiahli rôznymi smermi. A tam, medzi nimi, bola tá jediná cesta, ktorá viedla k Harrymu. Cesta, na ktorú ho Harry pozýval. Bola to náročná cesta, plná prekážok, ktorej koniec bol v nedohľadne, no Harry na nej videl Luciusa po boku svojho syna, manželky a priateľov a hoci Lucius trpel, zdalo sa, že mu to za to stálo.

„Čo by sa stalo, keby si aplikoval to kúzlo na otca a on by sa nerozhodol, že sa pridá na tvoju stranu?“ opýtal sa Draco. Harry zmätene zamrkal, keď sa obraz stratil.

„Nič. Je to ako s príveskami, čo som vám poslal. Ja som urobil prvý krok tým, že som ich poslal. To je to kúzlo. No vy ste urobili druhý krok tým, že ste ich prevzali a aktivovali kúzlo. Ako som už povedal, všetko je to o rozhodnutí.“ Pokrútil hlavou.

„Prečo sa tak zdráha? Veď to neznie tak zle, rozhodne lepšie ako Znamenie zla.“ Zamračil sa Catherinin brat.

„V skutočnosti je to ešte horšie než to, čo robí Voldemort. On si vezme časť z osobnosti človeka, časť z mágie, nedokáže si vziať všetko. No ja, na rozdiel od neho, si vezmem všetko, keď sa rozhodnete dať mi to. Moja mágia tak reaguje. Keď cíti, že sa čarodej rozhodol, zareaguje a prepojí nás. Myslím, že by som skutočne bol schopný prepojiť sa aj s ľuďmi, ktorí sa mi dobrovoľne neodovzdajú, no nechcem to skúšať. Nikdy.“ Pokrútil hlavou.

„Prečo nie? Tým by sa predišlo stratám vo vojne, jednoducho by si sa prepojil, ako si to povedal, so všetkými a bol by pokoj.“ Povedal Roth. Harry sa pri jeho slovách mimovoľne strhol. Tichý, pobúrený šepot sa nakrátko rozlial sieňou.

„To by bolo nedobrovoľné otroctvo na čele so mnou ako s otrokárom. Ver mi, že to nie je niečo, čo by som chcel. Pokiaľ by mala Tretia strana smerovať k tomuto, môžeme to všetko okamžite zabaliť a ísť si každý svojou cestou. Ja svet nechcem zistiť, chcem ho podľa možnosti zachrániť. A, okrem toho, toto by ani nebolo možné. Nemám neobmedzenú moc, dokážem sa spojiť s tými, ktorí sa so mnou spojili dobrovoľne. Keby som sa mal spojiť s tisíckami čarodejov a čarodejníc, ktorí to nechcú, a teda sa budú brániť, kompletne by som zlyhal. Už si niekedy skúsil Imperio na tisíckach ľudí naraz? Toto by bolo ešte horšie. A radšej si ani nechcem predstaviť, ako by som sa spájal s Voldemortom.“ Potriasol hlavou. Harry prenikal v snoch do pekla a bolo to strašné. Voldemort do pekla prakticky už patril, o koľko horšie to všetko muselo byť pre neho.

„V istých ohľadoch však musím súhlasiť s pánom Rothom. Spojenie je úžasná skúsenosť.“ Ozval sa Marcus Dark. Vlkolak sa zatváril pobavene, keď sa stretol s neveriackym Luciusovým pohľadom.

„Dať všetko človeku, v ktorého veríte, spojiť svoju mágiu s inou bytosťou, je neopísateľný pocti. Najsilnejšia je asi radosť, no je tu aj odovzdanosť, číra dôvera a pokoj.“ Pokrútil hlavou, s ľahkým úsmevom na perách.

„Taká hlboká dôvera, aká musí nastať, aby sa dvaja čarodeji mohli spojiť, nevzniká náhodou. Je založená buď na dlhých rokoch pevných vzťahov alebo na nutnosti. Samozrejme, nutnosť musí časom prerásť do niečoho silnejšieho, no je to krátky proces. Tvoj syn, Lucius, podobne ako väčšina z nás, bol hnaný nutnosťou, keď sa rozhodol pridať na Harryho stranu. A nakoniec skončil tu, medzi nami.“ Pokračoval Mordred tam, kde skončil Dark. Draco sa nervózne uškrnul. Harry sa neubránil krátkemu smiechu.

„Hovoril som ti, že medzi nás zapadneš.“ Pripomenul. Tentoraz bol mladý Slizolinčan ten, kto sa rozosmial.

„Ešte sa pamätáš, čím to všetko začalo?“ spýtal sa. Harry sa uškrnul.

„Na to do smrti nezabudnem.“ Tvrdil. Ako by mohol zabudnúť na to, ako sa opil v tajnej chodbe s Dracom Malfoyom?

„Toto nie je všetko, čo máš, však, Potter?“ opýtal sa Marcus Roth, rukou ukazujúc na ľudí okolo. Harry sa pobavene usmial.

„Nie tak celkom. Prečo máš však dojem, že to nie je dosť?“ opýtal sa. Loreth sa vystrel a uprel na mladého čarodeja zvlášť chladný pohľad. Kto vie, prečo Harryho tak pobavila arogancia, náhle vpísaná v jeho tvári.

„Náš Lord,“ kývol hlavou Harrymu, „má za sebou celé rady upírov. Som princom klanu Savoray, najmocnejšieho upírieho klanu v Európe a som v službách nášho Lorda.“ Poukázal na prívesok, ktorý mal hrdo vystavený na červeno-zlatej zdobenej košeli. Harry zachytil Mordredov pobavený pohľad. Samozrejme, ešte si pamätal na rozhovor, ktorý predtým viedli o tom, ako budú Harryho nazývať.

„Loreth, stačí Harry, sme priatelia.“ Povedal mierne.

„Samozrejme, že sme, no si aj môj Kráľ.“ Pripomenul Loreth so zle skrývaným úškrnom. Harry pretočil očami.

„Ako už princ Loreth povedal, mám za sebou veľké množstvo bytostí. Nielen klan Savorayovcov, no aj Darkovu svorku a mám na svojej strane aj niekoľko nesmierne mocných čarodejov.“ Na znak úcty pred nimi mierne sklonil hlavu.

„A čo Malfoyovci? Na čo sú ti oni?“ opýtal sa Roth. Harrymu zažiarili oči.

„Voldemort dobre vedel, prečo chcel mať medzi svojimi najbližšími Luciusa Malfoya. Malfoyovci sú brilantní politici, čo sa aristokracie týka, sú vďaka svojmu bohatstvu na vedúcich priečkach a sú známi aj v zahraničí. A majú pod palcom ministerstvo. Fudge by urobil čokoľvek, čo by si Lucius želal.“ Povedal Harry.

Zvyšok stretnutia Tretej strany prebiehal pokojne. Rozprávali sa o blížiacom sa útoku na Rokfort a plánoch s Treťou stranou. Postupne získalo stretnutie priateľskú atmosféru, o ktorú sa Harry pokúšal už od začiatku. Samého ho prekvapovalo, ako dobre sa znášali upíry s vlkom. Síce to bolo miestami trochu na hrane, no Harry ich od seba nemusel trhať. To bola podľa neho výhra. Ešte šťastie, že bol Dark taký pokojný človek.

Blížil sa koniec stretnutia, keď sa Harry rozhodol, že bol čas na posledné slová.

„Dnes som niektorým z vás ublížil. Prezradil som pravdu, ktorú si strážite a ktorú sa bojíte prezradiť svetu. No tu, vnútri tohto hradu a tejto siene, nebudeme klamať. Preto vám na oplátku prezradím niečo aj ja. Pravda za pravdu.“ Cítil na sebe prekvapené pohľady Mordreda, Amay a Loretha. Dokonca aj Mordreda prekvapilo jeho rozhodnutie.

„Niektorí z vás to už vedia, iní by to snáď mohli tušiť.“ Rukou sa pohrával s temne sfarbeným príveskom v tvare havrana na svojom krku. Náhle ním preniklo uvedomenie. S úsmevom pozrel na Mordreda. Už vedel, aký bude jeho Patronus.

„Tak ako Lily Evansová nikdy nemilovala Jamesa Pottera, nemala s ním ani dieťa. Nie som syn Jamesa Pottera, hoci som jeho jediným dedičom. Už tušíte, kto je mojim otcom? Nutne podotknúť, že on sám to nevedel, kým som mu to sám nešplechol do očí.“ Na perách mu hral pobavený úsmev, no oči mal potemnené.

„Severus a Lily...“ zašepkal Lucius Malfoy prekvapene. Harry prikývol a pred zrakmi všetkých si zložil prívesok a ukázal svoju pravú tvár.

„Severus a Lily.“ Zopakoval Harry.

„Ja som mal byť tvoj krstný otec.“ Povedal Lucius duto. Harry sa pri pohľade do šokovaných tvárí Malfoyovcov neubránil smiechu. A náhle dostal chuť podpichnúť ich ešte viac.

„Áno, Draco, skutočne sme druhokolenní bratranci. A takmer sme skončili v rovnakej fakulte.“ Povedal. Toto už Lucius rozdýchať nedokázal.

Draco prekonal šok ako prvý a urobil niečo, čo v Harrym zanechalo hlbšiu stopu, než ktokoľvek z nich mohol čo i len tušiť. Niečo, čo účinne utlmilo Harryho strach, ba až zdesenie, z prezradenia jeho najstráženejšieho tajomstva.

„Vitaj v rodine... Snape.“ Povedal. A na Harryho prekvapenie ho nakrátko vtiahol do objatia.

„Skvelé, Harry, teraz si mi na krk zaviazal Malfoyovcov.“ Skonštatoval sucho Mordred. Harry sa rozosmial.

„To som urobil už pred niekoľkými týždňami.“ Pripomenul mu chvíľu, kedy ho prepadol v jeho osobných komnatách v Rokforte a povedal mu, že má strážiť Draca.

„To ma privádza k myšlienke... Mordred sa s tebou mal pozhovárať o tom, že je na mojej strane. Urobil to?“ spýtal sa Draca.

„Ehm... nie.“ Odvetil mladý Malfoy pomaly.

„Prečo nie?“ opýtal sa Harry Mordreda tónom, akoby sa rozprával s neposlušným dieťaťom. Mordred sa zasmial.

„Pretože bolo priveľmi zábavné sledovať vystrašeného Malfoya.“ A s tými slovami odišiel, nechávajúc za sebou tentokrát podráždených Malfoyovcov. Harry pretočil očami.

„Čo si to hovoril o tých fakultách, Harry?“ opýtal sa Lucius.

„Ehm... Ty si ešte nepočul o tom, že ma Triediaci klobúk chcel zaradiť do Slizolinu, že?“ opýtal sa nevinne.

„Nie, nepočul.“ Pokrútil Lucius hlavou.

„Tak teraz to už vieš. Klobúk ma chcel zaradiť do Slizolinu, no odmietol som. A tak som skončil v Chrabromile.“ Zhrnul to v krátkosti Harry.

„Nie je možné prehovoriť magický artefakt...“ začal Lucius, no Harry ho prerušil.

„Ja viem, ja viem, to mi hovoril už Draco, no mne sa to predsa len podarilo.“ Povedal.

„Už dávno sme si všimli, že Harry má vo zvyku robiť nemožné veci.“ Skonštatoval Draco sucho. Harry ten tón spoznal, používal ho Ron, keď mu Harry už príliš liezol na nervy. Keď sa však pozrel na Draca, nestretol sa s hnevlivým pohľadom, no s ľahkým úsmevom a takmer vrelým pohľadom. Úprimne sa na mladého Slizolinčana usmial.

„Pán Potter, rád som vás konečne spoznal, obávam sa však, že budeme musieť opustiť vašu spoločnosť. Vyzerá to tak, že máme nevyžiadanú návštevu.“ Ozval sa hlboký hlas upírieho vládcu. Ľavou rukou objímal svoju manželku, kým po jeho druhom boku stál Loreth. Amay stála bokom a o čomsi sa potichu zhovárala s Cath. Z tých dvoch sa veľmi rýchlo stali dôverné priateľky.

„Voldemort prišiel žiadať našu vernosť.“ Povedal Loreth napätým hlasom.

„Budete potrebovať pomoc?“ spýtal sa Harry.

„Nie. Ani so všetkou svojou mágiou pekla nás nebude môcť ohroziť na našom území.“ Pokrútil mladý upír hlavou. Harry prikývol.

„Rád som vás spoznal. Madam. Pane.“ Kráľovnú zľahka pobozkal na chrbát ruky a Lorethovmu otcovi podal ruku. Ruky si však nepodali bežným spôsobom, namiesto toho sa chytili za zápästia, ako tomu bolo zvykom u upírov a elfov. Loreth kývol rodičom a otočil sa na Harryho.

„Môžem sa s tebou na okamih pozhovárať?“ opýtal sa. Na Malfoyovcov vrhol ospravedlňujúci pohľad.

„Čo Azazel?“ opýtal sa, keď ich nikto nemohol počuť.

'Áno, čo Azazel?' ozval sa hlas za Harryho chrbtom. Harry sa prekvapene strhol. Ten bláznivý anjel smrti mal tendenciu objavovať sa vo chvíľach, kedy ho Harry najmenej čakal. A pritom už od začiatku stretnutia tŕpol, či sa mu odrazu nezjaví za chrbtom.

„Ehm... No...“ Harry akosi nenachádzal správne slová, keď na neho z jednej strany starostlivo pozeral Loreth a z druhej strany sa na neho vyškieral Azazel.

'Skús pravdu. Beztak je to už jedno.' Poradil mu Azazel. No, to bola síce pekná rada, lenže čo bola pravda?

„Už ma nechce zabiť.“ Povedal Harry. Loreth sa zamračil.

'Si si sebou nejaký istý, mladý.' Ozval sa Azazel.

„Ako to, že nechce?“ nerozumel. Harry si ťažko povzdychol.

„Keď ma Mordredov elixír odpálil a ja som skončil v nemocničnom krídle... Eh, to som asi nemal prezradiť. No nevadí. Podstatou je, že ma v nemocničnom krídle navštívil Azazel a pozhovárali sme sa. A odvtedy sa mi raz za čas objaví a prezrádza mi zaujímavé veci.“ Povedal.

„Harry, Azazel je démon. Oni nemôžu byť dobrí.“ Pripomenul mu Loreth.

'Ten mladý nie je hlupák. Mal by si ho počúvať.' Reagoval Azazel na Lorethove slová.

„A tu je prvý problém. Azazel nie je démon, je to anjel smrti. Alebo aspoň bývalý anjel smrti. Nikdy nepadol, takže de facto nemôže byť démonom.“ Hovoril Harry. Azazel po jeho boku pretočil očami.

'Ešte len povedz, že som vlastne milý a neškodný a už to úplne zaklincuješ.' Povedal.

'K tebe sa slová milý a neškodný vôbec nehodia, Azazel.' Ozval sa ďalší nečakaný hlas. Tentoraz sa už Harry ale nezľakol. Na to, ako sa tí dvaja vraj neznášali, sa zvykli pozoruhodne často zjavovať spolu.

'No už len ty si nám tu chýbala.' Skonštatoval Azazel. Nam mu čosi urazene odvrkla, Harry sa už však musel venovať Lorethovi, ktorý ich nemal šancu počuť.

Šťastný to chlapec.

„Zdá sa, že si si ním istý.“ Povedal Loreth.

'Isteže je. Na svete nie je väčší cvok ako Harry Potter. Veď kto iný by dôveroval Azazelovi? Zo všetkých práve Azazelovi?' ozvala sa Nam.

„Som ochotný risknúť to. Azazel nie je tým démonom, ktorého by som sa mal obávať.“ Povedal Harry s istotou.

„Nuž, dobre, budem ti veriť. No čo Mordred? Čo ťa to, doparoma, pochytilo, spojiť sa so všetkých práve s Mordredom?“ rozhodil rukami.

„No to vieš... Prvýkrát sme sa osobne stretli na Malfoy Manore. A potom, ako som sa ja pokúsil zlikvidovať jeho, keď ma zatiahol do akejsi prázdnej miestnosti, to už medzi nami išlo dobre.“ Pokrčil plecami. Loreth sa na neho chvíľu zarazene pozeral a potom vybuchol v záchvate smiechu.

„Dobre, Harry. Ako povieš.“ Dostal zo seba pomedzi smiech. Harry ho nechápavo pozoroval, s ľahkým neistým úsmevom na perách. Azazel sa zasmial.

'Znelo do dosť divne. Keby sme nevedeli, že tak veľmi zbožňuješ tú polovičnú...' ozval sa Azazel.

„Och...“ vydýchol Harry. Na to sa Loreth rozosmial ešte viac.

„Radšej sa ťa už nebudem pýtať na nič.“ Skonštatoval Loreth.

„Teraz musím ísť, chcem tam byť, keď sa objaví Voldemort, hoci sa s ním nestretnem. No počas bitky prídem. Ja aj Amay budeme bojovať.“ Prisľúbil. Keď sa spolu narýchlo rozlúčili, pribehla Amay, pevne ho objala a obaja vyšli zo siene a zmizli.

Marcus s Catherine sa okolo neho mihli tiež narýchlo, Cath sa musela vrátiť do školy a Marcus odchádzal s ňou. Draco s Luciusom odišli krátko po nich, Lucius dôvernejší a priateľskejší než kedykoľvek predtým. Pravda o tom, kým je Harry, ním otriasla, no Harrymu sa zdalo, akoby Luciusovi priniesla väčšiu dôveru v Harryho než čokoľvek, čo dovtedy mladý vodca povedal. Krv nie je voda a pre ľudí ako bol Lucius Malfoy to platilo dvojnásobne. A Lucius so Severusom neboli len blízki priatelia, boli rodina. Pokrvná rodina.

Marcus Dark sa s ním rozlúčil s pokojom jemu vlastným a ľahkým úsmevom. A tak mu nakoniec ostali už len Luna, Mordred a dvaja anjeli smrti, ktorých beztak nikto okrem neho nevidel.

„Budem musieť zobrať Lunu do školy, kým im nezačne byť divné, že je preč pridlho. Dnes máme poradu, takže bude chvíľu trvať, kým sa vrátim, väčšina porady sa ale bude točiť okolo teba, to ma nenápadne vykopnú preč. Pokúsim sa vrátiť čím skôr.“ Prisľúbil Mordred.

„Nerob si starosti, beztak mám čo robiť, kým sa vrátiš.“ Povedal Harry. Otočil sa na Lunu.

„Som rád, že si prišla.“ Povedal. Luna sa usmiala.

„Aj ja, Harry. Ďakujem, že mi dôveruješ.“ Naklonila sa k nemu a jemne ho objala. Harry jej objatie opatrne opätoval, akoby mal v náručí krehkú porcelánovú bábiku, nie živé dievča. Boli chvíle, kedy táto mladá Bystrohlavčanka pôsobila veľmi krehko, takmer akoby sa mala aj pri najjemnejšom dotyku rozbiť na tisícky kúskov.

Venovala mu posledný zasnený úsmev a nechala sa Mordredom odviesť preč. Harry osamel.

Na hrade už neostal dlho. Namiesto toho sa premiestnil do svojho domu po Lily a na chvíľu sa zatvoril v pracovni, ktorú prevzal. Kým pobehoval po dome a zbieral všetko potrebné, robili mu spoločnosť len Azazel a Nam. Harry z nich nadobudol neodbytný dojem, že sa nudili a hľadali akúkoľvek zábavu. A Harry sa, zdá sa, ukázal ako vhodná možnosť.

'Vieš o tom, že pôsobíš ako démonozvod?' opýtal sa ho Azazel, kým si do tašky ukladal drobné modrasté kamienky.

„Ako čo?“ opýtal sa Harry.

'Ako démonozvod. Vymyslel som si vlastné pomenovanie pre to, čo z teba narobil Kerberos.' Povedal Azazel. Veľmi mu to neobjasnil.

'V tvojom okolí je zvýšená aktivita pekelníkov. Ľudí okolo teba priveľmi neovplyvňujú, sú tu len preto, aby sa s tebou pozhovárali. Nikto im nerozumie a ty si dokonalá možnosť ako posunúť správy živým ľuďom.' Vysvetlila mu to Nam. Harry sa zamračil.

„Nevšimol som si nijakú zmenu.“ Povedal.

'Samozrejme, že nie. Takmer dokonale ťa pred nimi chránime.' Ozval sa Azazel.

'Keby sme ich k tebe pustili, zošalel by si. Ľudia sa zvyknú zblázniť už keď počujú jeden hlas, ktorý nikto iný nepočuje. Ty by si ich počul tisícky, možno stovky.' Povedala Nam. Týmto si zaistili Harryho plnú dôveru vo veci pekelníkov a ich ochrane pred nimi. Bolo výhodné, vedieť, čo chce pekelník, ktorého privolal, povedať, no pokiaľ by si mal vybrať, chcel by od nich svätý pokoj. A tí mu dvaja anjeli dopriali.

V Čiernej perle naňho už čakal list. Vo svojom dome sa zdržal skoro dve hodiny, no Mordred ešte nebol naspäť. Podľa jedného z jeho škriatkov prišla pošta pár minút predtým ako sa Harry vrátil. Aké ho čakalo prekvapenie, keď otvoril list a naspodku našiel Luciusov podpis. Čarodej sa s ním chcel niekedy v blízkej budúcnosti stretnúť, dátum a čas nechal na Harrym, vraj sa uvoľní kedykoľvek. A, čo bolo ešte prekvapivejšie, než odosielateľ, bola žiadosť v liste. A možno to ani nebolo také nečakané, len Harry sám seba presvedčil o opaku.

Lucius Malfoy chcel, aby Harry aplikoval kúzlo, ktoré by zmenilo jeho Temné znamenie na znak Tretej strany. Chcel dostať možnosť voľby.

Mordred sa vrátil asi o hodinu neskôr. Harryho našiel sedieť za stolom v knižnici, zamyslene hľadiac na kus pergamenu. Keď sa k nemu priblížil, Harry mu ho bez slova podal.

„Čakal som to. Už si mu odpovedal?“ opýtal sa starší čarodej.

„List mám napísaný, no ešte som ho neodoslal.“ Pokrčil plecami. Zdal sa byť myšlienkami mimo, no nebolo to spôsobené Luciusovým listom. Ten ho nemohol rozhodiť na takú dlhú dobu.

„Chceš sa pozhovárať?“ opýtal sa. Harry sa slabo usmial.

„Stále máš v pláne učiť nás Patronusa?“ opýtal sa. Mordredovi zasvietili oči pochopením.

„Samozrejme, budete ho potrebovať. Už si ho skúšal vyčarovať?“ opýtal sa. Harry pokrútil hlavou.

„Ešte nie, no viem ako bude vyzerať.“ Povedal.

„Nijaký jeleň, však?“ uškrnul sa. Harry opäť pokrútil hlavou. Pery sa mu roztiahli v miernom úsmeve, ktorý Mordred nedokázal dešifrovať. Nezdalo sa, že by mal Harry v pláne pokračovať.

„Čo tá taška?“ opýtal sa. Hlavou kývol na tašku položenú pri Harryho nohách. Tentoraz sa Harryho pery roztiahli v širokom, nebezpečnom úškrne.

„Rozhodol som sa, že je načase oživiť Bezmenného. Už je to dlhá chvíľa, čo sa objavil a ja mám stále v pláne nahnať Voldemortovi a jeho Smrťožrútom strach.“ Povedal. Mordred sa pri pohľade do jeho očí mimovoľne zachvel. Prisľúbil si, že tohto čarodeja si nikdy neznepriatelí. Nikdy. Radšej sa postaví besiacemu Voldemortovi než pomstychtivému Harrymu Potterovi.

Keď bol Mordred preč, vytiahol Harry prútik a švihol ním vo vzduchu v širokom, elegantnom pohybe.

„Expecto Patronum,“ vyslovil hladko, plynulo. Nemusel myslieť na najšťastnejšiu spomienku, nemusel svoju myseľ ani nabudiť radosťou a aj napriek tomu z neho prútika vyletel elegantný žiarivý tvor. Opísal oblúk vôkol celej knižnice a pristál na chlapcovom ramene. Keď uprel svoje oči na chlapca, zazdalo sa mu, akoby mal v očiach všetku múdrosť sveta. Nikoho, kto skutočne poznal Harryho Pottera, by neprekvapilo, že tým tvorom nebolo nič iné, než tichý trúchlivý havran.

8. Život plný zrád a klamstiev                                                           10. Sieň portrétov